Pfúúú. Čas letí ako voda. Ani sme sa nenazdali a máme po sviatkoch. Kto by to povedal. Za celý ten čas som sa ale ani na chvíľku nezastavil a nič z toho čo som prežil nespísal. No konečne sa ide na to. Aby som na to náhodou v starobe nezabudol :)
 |
| A opäť v raji :) |
26. December: Martinky poľovníckym
Od predĺženého víkendu pred sviatkami sa mi podarilo ísť s Klárkou kdesi do prírody až 26tého decembra. Priberáme aj mojich rodičov a Maxa. Pod kopec sa nezvyčajne necháme odviesť autom. To nechávame nad rampou na ceste na Martinské hole. Už pešo pokračujeme smer stráne po miestne nazývanej ceste "Investička". Na prvej križovatke nad chatkami sa delíme. Naši idú na delo skratkou cez tzv. "drevorubačskú magistrálu", inými nazývanú aj "medvedia cesta". My pokračujeme ďalej do Lopušnej doliny. Nie ale dlho. Po chvíľke stáčame doľava. Cez potok idú aj dva krkolomné mostíky. Každý si vyberáme ten svoj, no potok sa dá iste aj niekde preskočiť. Ďalej pokračujeme zvážnicou až pokým sa nedostaneme do polomu. Som z toho mierne zaskočený. Chodník na appke Mapy.cz je niekde tu, ale vôbec ho nevidím. Krkolomne prechádzame odrezkami po ťažbe dreva. Až nad lesom opäť nachádzame pekný čistý chodník. Zrejme sa celý čas treba držať od rúbane vpravo.
 |
| Pasca v ceste |
V lese nad rúbaňou stále celkom prudko stúpame až vystúpime na zvážnicu kadiaľ pôjdu aj naši. V pár vločkách snehu čo už stihli napadnúť im nechávame odkaz nech makajú. My hneď za zákrutou znovu opúšťame zvážnicu a držíme sa hrebeňa. Chodník stále stúpa celkom strmo. Naberáme výšku. Z vyrúbaného hrebeňa vidno krásne cestu pod nami ku delu. Našich tam ale ešte nevidno. Veď to by už aj bolo.. Ku delu ešte máme čo robiť. Okolo výšky 900 mnm sa terén vyrovnáva. V lese nás čaká prekvapenie. Chodník vedie priamo do pasce. A to doslova. Pred nami je celkom veľká plechová pasca. Pomocou konárov je ešte aj návesť do nej pre zver. Samozrejme ani kamera nechýbala. Obídeme ju teda bokom a pokračujeme ďalej. Za pár minút sme pri pamätníku Francúzskych partizánov. Nebol som tu už roky. Dá sa tu dostať aj zo Stráni po krátkom odbočení z cesty na Martinky. Veľmi sa mi tu páči. Je ale zima, tak sa tu moc zdržiavať nemôžeme.
 |
| Pamätník Francúzskych partizánov |
Pokračujeme stále pekným chodníkom lesom a snehu stále viac pribúda. Začína sa trošku aj šmýkať. Netrvá dlho a sme na asfaltovej ceste na Martinky. Tu len viac menej križujeme. Po pár metroch smerom nahor bočíme doprava na zarastenú starú lesnú cestu. Stále naberáme výšku. Predierame sa snehom, kríkmi a burinou. Tu to už až taká sláva nie je. Zjazdovky sa nám nakoniec predsa len ale ukážu. Lepšie povedané konečne sa nám ukáže lanovka na Flocha. Na zjazdovke je nespočetné množstvo ľudí. Je to obrovský kontrast s tým akou cestou sme šli doteraz. Vôbec nie som zvyknutý na takéto davy ľudí. Klárik celkom vadí, že sa na tom stále pohoršujem, ale ja som už zhýčkaný samotou v lese. Niekedy ma až desí, že možnože raz takéto miesta ani nenájdem. Aj keď ani úplnú samotu nemusím. Uvidíme, možnože keď sa opäť otvoria obchodné centrá ľudí znovu ubudne.
 |
| Martinky to rozbiehajú aj v čase korony |
Vyššie už nejdeme. Zbehneme na cestu a letíme po skratkách na delo. Som zvedavý kde stretneme našich. Na dele je asi 50 ľudí. Čosi šialené. Rodičov tam ale nevidím. Žeby už tu boli? Alebo neboli? Zbiehame ešte aspoň jednú skratku z tohoto humbuku a snažím sa zistiť ich polohu. Zdá sa, že sú len jednú skratku pod nami. Dokonalé načasovanie. Rýchlo teda zbehneme cca do 800mnm a bočíme na "drevorubačskú magistrálu". Po rodičoch ale ani stopy. Oproti nám sa ale už aj tadiaľto valí kopec skupiniek ľudí. Až po dobrom pol kilometri ich konečne dobiehame. Maxík sa už teší, že sme zase všetci spolu.
Spomaľujeme. Klárik nepripravená. Asi jediný krát v živote, ale práve keď to treba a postupne jej začína byť zima. Cesta zvážnicou je dlhá a síce svieti Slnko, no nie je teplé natoľko, aby dodávalo dostatok energie na zohriatie sa. Približne v polovici cesty jej dávam aspoň svoju bundu. Mne je teraz celkom fajn. Len nech sa mi Klárik nevráti ku autu ako kocka ľadu. Nakoniec sme to ale zvládli. Doma trvalo ešte ale hodnú chvíľku, dokým sa Klárik opäť zohriala. Poobede a večer si už dávame len zaslúžený oddych a môžeme pokračovať vo sviatkoch. Vlastne ja aj celkom pracovne. Robím aj 27mého v nedeľu a aj potom prvé dva dni týždňa. No potom ma už nič nezastaví a sviatky môžu začas znovu. Na prelome rokov ideme na Považie.
31. December: Okolo Iliavskej doliny
V stredu tridsiateho nerobíme viac menej nič. Leje priam ako z krhly. Plán bol ísť z Pružiny na Strážov a potom až do Iliavky, ale takto to nepôjde. A ráno sme dokonca ešte ani autobus v Martine nestihli. Vlastne, stáli sme tam len tak na zástavke pred nim a nenastúpili si. Cez deň sme teda len navštívili Klárkinu babku a masívne oddychovali. Dokonca sme si kúpili aj čínu. Nebíčko v papuľke. A večer síce už nepamätám čo sa dialo, ale na Iliavke je to tiež vždy úžasné.
Ráno vstávame včaššie. Chceme stihnúť východ Slnka na Hoľazňach. No len kto to vypočíta? Spíme na povale, čiže z chaty sa vytratíme úplne potichučky. Ideme von len na chvíľku. Vari po túre ešte stihneme aj raňajky pred obedom. Vonku je hmla. Na zemi haldy blata. Budeme zase vyzerať. Vychádzame na asfaltku do Iliavky a po pár desiatkach metrov ju hneď aj opúšťame sledujúc nevýraznú cestu do lesa. Minule som sa tu skoro stratil. Dnes radšej teda prenechávam velenie Klárik. Ta to tu má už od malička prebrázdené :)
 |
| Posledné kroky ku skale medzi Hoľazňami a Jedľovinou |
Posledné dni tu muselo ozaj poriadne liať. V lísti sú vymodelované odtoky vody a celkovo z lesa stále odteká značne množstvo vody. Nad 450 mnm začína lístie trochu chrumkať. Pod nim je ale stále poriadne blato. Prechádzame ponad chatársku oblasť až vychádzame do sedla medzi Iliavkou a Štyrmi lipami. Ešte stále je totálna tma. Už minule na týchto lúkach boli kravy a dnes tomu nie je inak. Otvárame si bránku do ohrady. Vari spia alebo sú to krávky dobrosrdečné. Lebo čo iné máme robiť? No keď vojdeme do ohrady vchádzame do nekonečného močiara. Od kráv je to tam totálne premočené. Ledva dokážem z blata nohy vyťahovať. Ako dlho to takto môže byť? Velíme teda radšej na ústup. Vychádzame z ohrady a snažíme sa ohradu obísť zo strany od Iliavky.
 |
| Všetko čo mi treba.. |
Prichádzame až ku poslednej lampe v dedine. Na križovatke prudko točíme doľava a konečne začíname naberať výšku. Pod lesom besne na nás šteká pes. Je tu jediná usadlosť. Vari majú teda psa poriadne zabezpečeného. Pozriem sa aj za seba a tam uvidím mesiac. Vychádzame nad oblak. Stále je dosť hlboká tma, ale už teraz vidím že dnes ide byť pekne. Celá krajina pred nami sa začína belieť od sriene. Dnes bude vari krásny deň. Uvidíme. Vchádzame do lesa a ešte nejaký ten čas pokračujeme popod kopec Vlčinec zvážnicou. Tu ale nakoniec opustíme a začneme doľava prudko stúpať pod vrchol. Dnes úplne až hore nejdeme. Pôjdeme tam zajtra. Teda po zdolaní najstrmšej časti bočíme opäť doprava. Takto ideme prvýkrát. Za pár desiatok metrov sa napájame na zostupovku z Vlčinca. Vzdialenosť výstupovky a zostupovky na tento vrchol je neskutočne blízko seba. A to jedna trasa vedie z dediny Iliavka a druhá z druhej strany od osady Smrčkovci nad Hornou Porubou. Fascinuje ma to.
Po týchto zvážniciach smerom na Hoľazne po hrebeni ponad Hornú Porubu sme už išli. Je to pohodová cesta a kilometre veľmi rýchlo utekajú. Ako sa mi zdalo pod Vlčincom, že východ Slnka na Hoľazňach nemáme šancu stihnúť, nakoniec sme tu úplne presne. Po hrebeň za Vlčincom sme šli približne hodinu. No na Hoľazne zvážnicami to už bolo len 40 minút. Cesta stále mierne stúpa, ale inak je tu celkom príjemné. No a skala pod Hoľazňami určite stojí za to. Je odtiaľ dokonalý pohľad na Vápeč či Homôlku. Vlastne veľkú časť Strážovských vrchov máme ako na dlani. Rozhodne tu musíme raz zobrať aj našich rodičov. Naši tu ešte nikdy neboli a Klárkiny tu minulé poblúdili. Bude to top výlet.
No ale čo my? Východ Slnka sa nekoná. Priamo na obzore na východe je poriadne zamračená obloha. U nás je síce jasno ale čo z toho. Nezdržujeme sa teda dlho. Pár metrov sa vrátime naspäť na koniec Iliavskej doliny, no dolu sa nenecháme zlákať inou cestou. Na lúčke točíme doľava a ešte chvíľku stúpame. Na zemi je poprašok snehu. Veď tu sme už vo výške viac ako 800 mnm. Najvyššie miesto malo až viac ako 860mnm a tam je už snehu o poznanie viac. Popred nás sa preháňajú srnky. V snehu, ale aj v lísti, často vidno že vysoká čosi zospodu vyhrabáva. Celkom to tu žije. Máme krásne Silvestrovské ráno. Ale nesmieme zabudnúť na to, že musíme aj domov. Dnes sa varí guľáš!
 |
| Rýchly presun na Prejtský Sokol - krásne to miesto |
V najvyššom bode nám cesta zmizne. Istý čas ideme lesom úplne nadivoko. Ešteže máme tie mobily s GPS a mapami. Časom sa opäť napájame na zvážnicu. Ňou sa necháme viesť po hrebeni stále nižšie a nižšie. Dokonca tu musel byť nedávno pred nami aj nejaký mechanizmus. Zostali po ňom obrovské odtlačky od dezénu. Na mapu teda už ani nepozerám. Verím, že šiel správnym smerom. Pozornosť zbystrujeme až na lúkach. Mali by to byť už tie nad Sokolom. Stále sledujeme hrebeň a ponad lúky prejdeme až do sedla povedľa skaly. Na skalu to je už akoby kameňom dohodil. No a výhľad z Prejtského Sokola asi nikdy neomrzí. Mám to tu veľmi rád. Je to nádherná skala. Ani teraz mi to nedá a na chvíľku si tu sadneme. Na chatu to už máme len kúsok.
Na Prejtský Sokol by som rád našiel aj inú cestu. Nech je vždy na výber a nemusí sa chodiť rovnakým smerom hore aj dolu. Vchádzame teda priamo do lesa mimo chodník. Je mi to divné, že tu nič nie je. A možnože sme sa mali len viac držať skaly. Snažím sa ale držať smer jemne doprava, aby sme na zvážnicu pod nami klesli v jej vrchole. Každopádne zrazu sa pred nami objavila iná cesta. Tú som tu teda nečakal. Možnože sa ňou dostaneme práve na spomínanú zvážnicu? Musíme to tu preskúmať. Necháme sa teda ňou viesť až do doliny pod sedielko, z ktorého druhej strany je výstupovka na Sokol z Iliavky. Presne tam kde som očakával. Je tu poriadne množstvo blata. Jediné šťastie, že vrch blata je trošku zamrznutý.
 |
| A po krásnom ráne opäť raz do hmly |
Prechádzame zo zvážnice na zvážnicu. Niektoré už mne známe odbočky nechávame za sebou až prichádzame na asfaltku nad Iliavku. Po nej ideme smerom dole do Prejtskej doliny. Po pár desiatkach metrov bočíme prudko doprava a znovu blatom a už aj so Slnkom za chrbtom vychádzame opäť na hrebeň. Znovu máme po svojej pravej strane dolinku potoka Iliavka. Týmto počinom sme sa bravúrne vyhli síce krátkej, ale zato poriadne strmej bujačine s názvom Krásna hôrka. Zrejme sme si ale cestu touto novou trasou moc neskrátili oproti trase priamo hrebeňom. Ale dobre to vedieť.
Konečne sa napájame na modroznačený lokálny turistický chodník a rýchlym, krásnym zbehom vchádzame naspäť do Iliavskej doliny ku chate. Ešte nad hmlou stretáme prvého človeka. Poľovníka s dvoma psami. Snažíme sa byť čo najtichšie, ale zrejme na pár minút sme mu aj tak všetko poplašili. No a potom nás opäť zahalila hmla. Prežili sme krásne tri hodiny nad hmlou. Bol to priam balzam na dušu počas toľkých týchto dlhých sychravých dní. Nabrali sme novej energie. Teraz by sme ju mali rozdávať tu dole. Uvidíme ako to teda pôjde.
Je Silvester. Tento rok bude tichší. Iba v kruhu najbližších. Ale aj to treba. Som rád, že som mohol stráviť Silvestra s Klárik a jej rodinou. Ani sa nenazdáme a je polnoc. Pripijeme si ku krajším zajtrajškom v novom roku. Chvíľku ešte posedíme a letíme spať. Hneď ráno odchádzame. Výlet 30tého nám nevyšiel. Hneď zo začiatkom nového roka si to teda skúsime vynahradiť. Som teda zvedavý čo nám prinesie nový rok.
1. Január: Iliavka - Vlčinec - Vápeč - Šivarina - Javorina - Mojtín
Dobré ránko nový rok. Je prvého. A ako na nový rok, tak vari po celý rok. Teda vstávať a cvičiť. Dnes sa už aj naraňajkujeme. Veď nevedno kedy budeme najbližšie mať možnosť čosi zjesť. A teda aj toto nech nám vydrží počas celého roka. Nech máme vždy do seba chuť a aj čo práskať. Z chatičky vyrážame okolo trištvrte na sedem. Máme necelú hodinu na východ Slnka na Vlčinci. Počasie máme približne rovnaké ako včera. Vyrážame len o cca trištvrte hodinu neskôr a zdá sa, že je o nejaký ten stupeň chladnejšie. S hmlou sa boríme ale opäť. V sedle pri krávkach je ešte stále. Dokonca ešte aj pri prechode okolo samoty pod lesom. No ono to predsa len prišlo. V lese sa dostávame nad hmlu a vyzerá to opäť na krásny Slnečný deň. Vyrazili sme len o nejakých 5 minút neskôr ako sme plánovali, tak neviem či stihneme na vrchol predbehnúť Slnko. Na jednom z výbežkov sa ale zdá, že Slnko ešte nevyšlo aj keď je už jeho čas. Vyzerá to teda nádejne. Pred sebou máme už asi len 50 posledných neskutočne strmých výškových metrov. Dáme to? Klárik maká čo najrýchlejšie za mnou.
 |
| Ako na nový rok, tak hádam po celý rok |
Sme tam.. na vrchole a po Slnku ešte ani stopy. Kde je? Ten gúúgeľ to nejak zase zle vypočítal. Nedbám. Pod nami sa rozprestiera neskutočne dokonalé biele more. To čo trčí nad neho je zabalené do bielej sriene. Cítim sa v suchom vzduchu a tak dokonalej dohľadnosti ako kdesi na Sibíri. Je tu neskutočne nádherne. Hore postojíme dokým nevýjde Slnko a ešte aj nejaký čas počkáme. Nechce sa nám z takejto krásy preč. Je tu dokonale krásne. Vápeč pred nami je tiež úžasný. A úžasne je aj mne so svojou láskou. Nič mi nechýba. Už len kiežby skončila vyčíňať tá choroba dolu v údoliach. Keď už cítime na sebe chlad poberieme sa ďalej. Ale kade?
 |
| Mesiac strážiaci Vršatec z Vlčinca |
Zbehneme na križovatku ciest kde sme už boli aj včera a čo je tiež kúsok od odbočky modrej značky do osady Smrčkovci. Aj ďalej pokračujeme po hrebeni stále ako včera. No len do času keď prídeme na miesto kde terén výrazne strmie. Hore už nejdeme, lež odbočíme doľava. Vyzerá to na parádnu zvážnicu. Po chvíľke stretáme aj dvoch poľovníkov. To vážne aj niekto iní nespí po prehýrenej noci alebo dokonca nehýril? Som z toho celkom fascinovaný. Zvážnicou stále letíme viac menej po rovine bližšie ku obci Horná Poruba. Až po čase začne cesta výraznejšie klesať. Z lesa časom vybehneme na lúky nad dedinou. Pred nami je hladina bieleho mora. Vápeč stále trčí ako ostrov na jeho druhej strane. Každopádne budeme sa musieť do neho ponoriť. Pri jeho brehu už cítime jeho chlad. Slnko nás už prestáva hriať, no úkazy čo vytvára na svojich posledných lúčoch spolu s hmlou sú ohromujúce. Terén, ktorý bol doteraz pod nami zamrznutý sa začína znovu boriť a bojím sa o svoje nohy, aby sme si ich nenamočili. Ani sa ale nenazdáme a sme pri hlavnej ceste do sedla Homôlky.
 |
| Na hrebeni Vlčinca |
Cestu len križujeme a pokračujeme už zahalení hmlou ďalej do dediny. Máme čo robiť aby sme v hmle trafili správnu cestu. Tu nevidno ani na 50 metrov. Nie úplne presne podľa plánu, ale do obce sme sa predsa len cez záhrady prebojovali. Prvý vrchol máme za sebou, môžeme sa pustiť do druhého. Chvíľku prechádzame obcou, no akonáhle modroznačený chodník zabočí doľava, vydáme sa von z dediny na druhu stranu hladiny bieleho mora nim. Chvíľku to ale trvalo. Nad obcou vchádzame do lesíka a postupne naberáme výšku. V mieste, kde na chvíľku vyjdeme spomedzi stromov, modrú značku opúšťame a pokračujeme vľavo hore lúkou. Už sme na druhej strane mora. Za nami sa rozpína zľava doprava celý hrebeň od skaly na Hoľazni až po Vlčinec, kde sme ešte prednedávnom stáli. Dokonca vidno z hmly trčať aj vrchol Sokol na hrebeni s Vápčom. Vchádzame do lesa a po pár minútach sme pri jazierku na žltej značke na Vápeč. Začína ísť do tuhého. Teším sa na novú cestu na jeho vrchol.
 |
| Klárik a more |
Predtým ale ešte dlho stúpame žltou značkou. Naberáme výšku. Bahno, na ktoré sme si zvykli každý raz pod schodíkmi a nad smerovníkom Nad Hornou Porubou, je totálne zamrznuté. Poriadny šok. Úsekom preletíme ako gule a už aj stojíme pri studničke pod Vápčom. Čo ďalej. Na appke neznačený chodník na Vápeč nie je. Ten je naznačený len na prehliadači v PC. Čo teraz? Myslím si, že keď som to naposledy pozeral, tak cesta šla ešte kúsok za prameň a potom cca po hrebeni smerom hore do žliabku pomedzi vrcholové skaliská. No uvidíme. Zdola sa to javilo poriadne strmé. No a ešteže čo na to povie sneh a ľad som zvedavý. Po chodníku nie je zo začiatku ale ani stopy. Klárik sa tiež necíti moc isto. Brodíme sa hŕbami zamrznutého lístia. Les redne a nad nami sa začínajú objavovať skaly. Terén strmie. No som zvedavý ako toto dopadne. Zrazu sa ale pred nami zjaví chodník. Vyzerá fajn. Zrejme sme nenašli jeho začiatok, ale nakoniec sme sa na neho napojili. Poďme teda hore nim. Ešte ale nie je zrejmé, či nás zavedie tam kam chceme.
 |
| Na brehu |
Začíname prudko stúpať hore strmou vrcholovou lúkou. Nad sebou už vidíme aj vrcholový kríž na skalných bralách. Pod nami sa začína otvárať nádherný pohľad do údolia Porúbskeho potoka, ale aj až na Považie. Dokonca vidíme aj Vršatec.Všetko čo sa nachádza nižšie približne ako 500 mnm je pod hladinou bieleho mora. Príroda dnes prvého Januára vytvára dokonalé divadlo. Ani teraz cestou na Vápeč sme nestretli nikoho. Naďalej serpentínujeme západne svahy Vápča. Snehu je až po vrchol naďalej málo. Ak by tu mal byť tvrdý firn, v teniskách by to hore vari ani nešlo. Je ale isté, že raz keď nasneží a uvoľnia sa opatrenia, musíme sa tu vrátiť aj s lyžami. Pri západe Slnka by to mohla byť spektakulárna lyžovačka. Uvidíme teda.
 |
| ..a už sa ponárame |
Prechodíme pod krížom všetky skaliská. Doteraz mi nikdy nenapadlo, že Vápeč je viac ako len komerčný kríž na jeho vrchole. Myslím si, že som sa zaľúbil už aj do tohoto vrcholu. Na vrcholových skalách už na značenom vychodenom chodníku sa šmýka poriadne. Máme čo robiť zísť od kríža. Klárik má aj retiazky v batohu, ale presviedčam ju, že to zvládne aj bez nich. Myslím si, že to bude takto zlé len pár metrov. No ale ani hrebienok do sedla Palúch nebol jednoduchý. A to nás čaká ešte prudké klesanie smerom ku Srvátkovej lúke. Až po vrchol za sedlom Palúch sme to zvládli, no ďalej už Klárik chce retiazky. Veď načo ich mať v batohu? Neprotestujem. Má pravdu. Len škoda, že sme sa pre tento krok rozhodli až teraz. Zlezieme ešte asi zo 20 kritických výškových metrov a retiazky dávame naspäť do batohu. Ďalej by sme ich už iba ničili po kameňoch. No každopádne na vrchole to ozaj bez mačiek nebolo jednoduché.
 |
| Prechod cez more úspešne za nami ..v diaľke včerajšia skala medzi Hoľazňami a Jedľovinou |
Ďalej už rýchlo klesneme do sedla medzi Vápčom a Suchou horou. Bočíme vľavo do húštiny. V lese nachádzame nevýrazný chodník, ktorý sa časom zlepšuje a dokonca.sa tu objavuje červená značka. A vo veľmi dobrom stave. Čo to znamená? Je ten chodník naznačený nanovo? Alebo je zrušený? Nerozumieme. Na značke je ale naznačené, že chodník ide do obce kopec. Držíme sa teda tejto "červenej" značky až dokým strmo neklesneme na širokú štrkovú zvážnicu. No a nuda môže začať.
 |
| Západnou stenou Vápča |
Dlho - predlho stúpame do sedla za Suchou horou. Neskutočné. Za nami zrazu cyklista na e-bajku. Celkom mu závidím. Nič to. Zapínam autopilota. Stále je nádherné počasie. Nebudem sa týrať predsa nejakou hlúpou zvážnicou. Pred sebou máme stále pohľad na skaly na druhej strane hlbokej doliny Kopčianského potoka. Za sebou zase vykuká dosť vysoko nad nami Vápeč. Obchádzame celú dolinu kvôli týmto skaliskám. V sedle pod Suchým vrchom sme už boli. Vtedy sme z osady Horná Stredná šli priamo hrebeňom cez Hrubú Zliezajňu na Suchý vrch. Tentoraz sa stále držíme zvážnice aj za sedlom. Stále naberáme výšku a už sme skoro vo výške Vápča. Znovu je pod našimi nohami dosť snehu. Priam by som povedal, že ho je viac ako na Vápči. Blížime sa ku skaliskám pod vrcholom kopca Šivarina. Ani tieto skaly nie sú ale v neaktualizovaných mapách aplikácie naznačené. Budeme sa tam musieť teda dostať len na základe našej intuície.
 |
| Dobré ránko nový rok |
Opúšťame parádnu zvážnicu a vydáme sa lesom vyššie ku vrcholu kopca. Pred nami šli opačným smerom dvaja ľudia. V snehu miestami vidno ich stopy. Možnože šli práve zo skaly. Stopy časom ale strácame. Zase ideme len podľa svojich pocitov lesom. Miestami sa zdá že sme dokonca na zvážnici. Prichádzame na nevýraznú vyhliadku. Aj tu boli ľudia pred nami. No toto nie je to pravé miesto. Spoza stromov sa zdá byť ešte asi 100 metrov ďalej iná vyhliadka. Snažíme sa tam teda prebiť. Opäť máme pod nohami stopy našich predchodcov aj zvážnicu plnú stôp od vysokej. Zanedlho vidíme vyhliadkové miesto a po chvíľke stojíme priamo na skale s pohľadom do hlbokej Kopčianskej doliny a s Vápčom na jej druhej strane. Dávame si oddych. Je tu tak božský kľud. Ďaleko od prepchatých hôr. Som rád, že tu môžem byť práve s Klárik. Možnože sa tu ešte niekedy vrátime.
 |
| Piknik s Klárik a Vápčom na výhliadke kúsok od vrcholu Šivarina |
Keď sa nakocháme výhľadmi ideme podľa stôp ďalej. Opúšťame zvážnicu a lesom sa snažíme skrátiť si cestu na zvážnicu pokračujúcu na Malú Zliezajňu. Zdá sa, že sa nám to celkom darí. Dokonca sme znovu na stopách ľudí pred nami. Celý ten čas sme šli presne tak ako oni len opačným smerom. Fascinujú ma tí ľudia. Kto to je čo rozmýšľa presne tak isto ako ja? Kto má tiež rád tieto odľahlé miesta mimo ľudí?
 |
| Zvláštna rozhľadňa na Malej Zliezajni |
Znovu sa teda napojíme na krásnu zvážnicu. Opäť sú okrem stôp ľudí a vysokej na ceste aj stopy cyklistu, ktorý nás predbiehal. Rýchlo napredujeme aj keď v asi 10tich centimetroch snehu sa nám nohy celkom statočne prepadávajú. Ani sa nenazdáme a sme na rozhliadni na Malej Zliezajni. Dosť divné miesto. Rozhľadňa ma do cca 5-7m a z jej vrcholu nevidno nič. Na úplnom vrchu pod strechou sú dve miesta na prespanie. Rozhľadňa je dokonale postavená z mohutných drevených profilov. Má dokonca bleskozvod aj rýne. Či to tu skôr neslúži poľovníkom ako posed. Neprišli sme na účel tejto stavby. Každopádne som rád, že už aj o nej viem a že nabudúce tu už netreba chodiť. Pokračujeme teda ďalej po zvážnici. Stopy od ľudí sa strácajú?! Ale kde? Veď žiadna odbočka nebola. No asi to už ani nikdy nezistíme.
 |
| Na Hornej Strednej :) |
Sme veľmi blízko hrebeňa. Či sme tu dokonca už aj v minulosti neboli. Čo si ale pamätám minulú túru hrebeňom, tak to bolo len šialené trápenie. Žiadna krásna zvážnica, len statočne zlámany les. Tentoraz sa držíme stále krásnej cesty. Prichádzame až na koniec rovnejšieho úseku a podľa mapy by sme mali prudko začať klesať po hrebeni dole. Lenže pred nami taká cesta neexistuje. Čo s tým? Zrejme budeme musieť použiť iné zvážnice, ktorých je tu neúrekom. Bočíme teda serpentínami po ľavej strane hrebeňa nižšie až sa opäť napájame na zvážnice v mape. Sme pri nejakom posede a na križovatke s ďalšou krásnou cestou. Miznú už aj posledné stopy snehu a my bočíme doprava.
 |
| Nad Kršákovcami smerom na Zliechov |
Cesta sa vetví. Ideme tou vyššie položenou, ale paralelne s našou ide tiež jedná v horšom stave pár metrov nižšie pod nami. Časom tá naša začína stúpať. To sa nám ale nezdá a Klárik ma prehovorí, žeby sme mali ísť na tú dolnú. Prebehneme teda o stupeň nižšie. Podľa mapy by to viac menej mohlo tak byť. Po chvíľke vychádzame pod les a pod nami sa zjaví osada Horná Stredná. Je tu krásne! Boli sme tu už minule a aj vtedy mi to tu čarovalo. Tentoraz aspoň neumierame od tepla. Teraz skôr od zimy. Ani nohy nemáme už moc najsuchšie. Schádzame do osady. Prechádzame poza niektoré dvory a opäť vstupujeme do lesa. V osade to celkom žilo. Po dvoroch bolo hneď zopár ľudí. Je to tu pánu Bohu za chrbtom, ale sú tu ľudia. Fascinujúce.
 |
| V ústretí najvyššiemu Strážovu |
 |
| ..aj krávku sme zaujali |
V lese za osadou sme krátko. Je tam blata ako piesku v mori. Každý meter stúpania dáva čím ďalej tým viac zabrať. Vychádzame z lesa a plynulo sa napojíme za Kršákovcami na červenú turistickú značku. Na lúkach nad Zliechovom je šialene veľa ľudí. Nečakal som to. Asi to tu ľudia majú radi. No odkiaľ sem chodia? Vari sú to upracovaní dedinčania na prechádzke.
 |
| Popod Strážov |
Prechádzame ešte cez jedno lúčne sedielko a pred nami sa v celej svojej bielej kráse zjaví sám najvyšší, Strážov. Na jeho vrchol to už dnes nedáme. Nestihli by sme autobus v Pružine. Neskončíme ani v Zliechove. To by sme tam museli zase 2 hodiny čakať. Rozhodneme sa nakoniec našu túru ukončiť v Mojtíne. Som zvedavý čo nám to teda ešte prinesie. Dole do Zliechova ideme poriadnym bahniskom. Niekedy nám tento hnedý hnoj chce aj topánky ukradnúť. Nikdy som si tento úsek moc neužíval. Vlastne len vtedy nie keď bolo mokro. V lete počas podpory chalanov počas SNPéčky to bolo celkom fajn. A vlastne aj vtedy pršalo. Pred dedinou na družstve sa pasú kravičky. Veľmi pekné boli, dokonca boli naučené aj pózovať. No len dovtedy dokým nezistia, že im nič nedáte. Klárke už utekala z objektívu het, keď to zistila.
 |
| So Strážovom sa už lúčime ..opäť ideme do kráľovstva snehu |
Do dediny ešte ideme poriadne krkolomne. Vyliaty jarok povedľa cesty na asfalte zamŕza a poriadne sa šmýka. Neženieme sa teda. Do autobusu máme hodne času. Prechádzame dedinou a pozvoľne pod Strážovom začíname stúpať na jej druhej strane. Na ceste znovu značne množstvo ľadu. Čert vie ako sa tu domáci dokážu dostať na aute ku svojim pozemkom. Poobede sa začína mračiť a s tým prichádza celkom aj zima. Znovu stúpame do vyšších nadmorských výšok. Za dedinou to ešte nebola extra strmina, no akonáhle opustíme zelenú značku pod Sokolie a zabočíme doľava pod Javorinu ide opäť do tuhého. Za nami stále ešte vidno dokonale zasnežený a krásny Strážov. Užívame si posledné pohľady na neho, lebo zanedlho zabočíme za roh a pohľad na túto stranu Strážovských vrchov sa nám už dnes neukáže.
 |
| Okolo vrcholu Javorina sňahu už jesto |
Stúpanie na vrchol nám spočiatku celkom ide. Koniec je ale už neskutočne otravný. Prechádzame opäť výškou nad 800 mnm so značným množstvom snehu. Klárik začína mať toho už celkom plné zuby. Samotný vrchol skoro úplne plochého vrcholu Javorina má výšku viac ako 950 mnm. No a nie a nie ho dosiahnuť. Vrchol je poriadne rozľahlý. Po jeho prechode ale máme väčšinu výškových metrov za sebou a už budeme poväčšine iba klesať. Do odchodu autobusu máme stále dostatok času, tak si výlet ešte o nejaký 1-2 kilometre predĺžime. Klárka s tým súhlasí. Hodina státia na zástavke by bola tiež riadna bieda.
 |
| Nádhera na Mojtinských zjazdovkách |
Prichádzame až na vrchol zjazdoviek nad Mojtínom. Aj tu sa nachádza šialené množstvo ľudí. A to za cca hodinku zapadá Slnko. Zaujímavé čo dokáže ten Covid. Hneď na prvej zjazdovke opúšťame modrú značku a priamo po zjazdovke klesáme nižšie. Ide to poriadne ťažko. Do tvrdej krusty sa nám zabárajú hlboko nohy. Členky mi už točí všetkými smermi. Dnes Klárik možnože aj vyhrala s obutými vysokými turistickými topánkami. Aj keď ani to zrejme nie je výhra bez predošlého odskúšania.
 |
| Sv. Florián v lese na skale ..čo to? |
Prechádzame okolo malej sošky sv. Floriána na jednom zo skalísk okolo cesty. Veľmi zvláštne. Kúsok nižšie je zase iný kríž s Pannou Máriou. Títo Mojtínčania sú dosť zbožní. Ako klesáme opäť ubúda snehu. Po pravej strane zjazdoviek sa dostávame na odbočku do lesa. Nie som si úplne istý ako máme ísť ďalej. Či priamo po hrebeni alebo popod neho. Rozhodnem sa ísť po hrebeni. Časom na stromoch pribúdajú miestne značky. Myslím si, že sme teda správne. Oproti nám ide dokonca človek. A Klárik ho ževraj pozna?! Je toto vôbec možné? Dokým Klárik ale zistila o koho sa jedná, bola ta osôbka het. Bola to vraj jej spolužiačka z výšky. Hrebienkom prichádzame až na tzv. "Mazačku". Miesto s Prameňom Matky Božej. Veľmi pekné miesto. Je zaujímavé koľko sakrálnych pamiatok je tu po lese. Aj by som tu poslal našich, len neviem akoby sa vysomárili z tohoto kľukatého lesa.
 |
| Krásny chodníček ku Mojtínskej jaskyni |
Lebo my máme už zase problém. Chodníkom traverzujúcim svah sa dostávame do doliny. Nanešťastie tam nie je žiadna cesta. Tá zdá sa bude o pár desiatok výškových metrov nižšie. Aspoň v to dúfam, lebo aby sme ešte ten bus stihli. Našťastie ale konečne nachádzame naznačenú cyklotrasu. Jedná sa o dosť ťažký úzky trailový chodníček. Skôr na beh ako stvorený. Traverzujeme svahy ponad Biely potok a neskôr aj Mojtínsky potok. Sme len pár metrov nad úrovňou celodenne trvajúcej hmly. Okolo Mojtínskej jaskyne do nej dokonca ešte aj vstúpime. Chodník nás privedie až ku samotnej jaskyni. Pred jaskyňou už veští čosi zaujímavé zvonec. Vo vnútri je krásna socha tuším sv. Jozefa s malým Ježiškom. Pred sochou svietia aj nejaké kahance. Jasnyňa má značné rozmery a celkovo je veľmi pekná. Úžasné miesto na výlet s rodinou.
 |
| Poďme to tam preskúmať.. |
Po pár minútach od jaskyne klesneme na cestu dolinou. Je tu úplne nová cesta. Dokonalejšiu cestu som nevidel vari ani na diaľnici. Už len tie rozmery jej chýbajú. Každopádne má všetko potrebné vodorovné aj zvislé dopravné značenie. Rigoly, priepusty, smerové stĺpiky a kadečo iné. Proste dokonalosť sama. Stúpame do dediny Mojtín a opäť sa dostávame nad hmlu. V dedine je tiež dosť veľa ľudí. Asi sú ti ľudia už ozaj všade. Aspoň mám taký pocit.
A čo ďalej? Pár minút prechádzame obcou a sme na konečnej autobusu. Máme cca 15 minút. Po 9tich hodinách sme už poriadne hladní, no jedine čo máme sú kávenky a sušené ďatle. Máme čo robiť dokým neprídeme domov. Autobusom sa zavezieme do Púchova, a tam opäť hodinu čakáme na prípoj. Ešteže vo Vrútkach máme autobus na Podháj hneď.
 |
| Som rád že sme tu boli |
Večer nám ešte naši donesú úžasné rezne a aj silvestrovskú kapustnicu a ani nevieme ako a zachrápeme tvrdým spánkom. Upratovať a vybaľovať sa budeme až ráno. A od zajtra už viac menej len na lyže. Celý víkend strávime na nich, čo je ale už iný príbeh. Lenže s teniskami ešte stále nekončím. Na Troch kráľov som znovu v nich a verím, že to už budú jedny z posledných kilometrov tejto sezóny. Posledné kilometre sezóny ma teda zaviedli na Suchý za svojou láskou len preto, že tam ešte nieto toľko snehu.
6. Január: Minčol - Suchý
Poza cvičák pri Turci prechádzame okolo veľkého humna až ku potoku stekajúceho priamo z Jedľovín až do Turca. Popri ňom vychádzam ku hlavnej ceste I/18, kde práve naši z roboty vykonávajú zimnú údržbu. Prechádzam na druhú stranu a nespúšťam oko z chodníka. Je to príjemný chodník, aj keď je v tomto sychravom období celý od blata. Z oblohy stále čosi sype. Sneží a vyzerá to tak, že dnes to tak zostane aj po celý deň. Už len čakám kedy terén stvrdne a aby sa potom nešmýkalo ešte viac ako na blate.
 |
| S Maxíčkom na Minčole |
Prechádzam poza cintorín na "Kolonke" a stále okolo potoka prichádzam až ku chate "Storočnica" Všetko to tam chátra. Pamätám si ako sme tam kedysi trávili dni počas táboru z farnosti. Za chatou bol vtedy krásny les. Teraz je to lúka plná tráv a kvetov. Drevo je z lesa preč. Chatky postávajú kde tu roztrúsené po okolí. Zvláštne je ale i to, že prečo tie chatky boli tak roztrúsené vtedy po lese?!
Obchádzam aj chalupu miestneho neznášača ľudí v lese, ktorý by tam najradšej všetkým okrem seba zakázal vstup a pokračujem zvážnicami vyššie do srdca Malej Fatry. Obchádzam už aj posledné chatky v Lopušnej doline, križujem asfaltku na Stráne a po chvíľke začínam prudko stúpať do sedla za Hradiskom. Vetrovku dávam zo seba dolu. V tempe asi dnes nebude príliž najchladnejšie. V sedle som za pár minút. Sneh sa začína pomaly držať už aj na zemi. V dohľadnej dobe prechádzam posledným asfaltom. Cestu na Martinky nechávam za sebou a pokračujem po žltoznačenom chodníku ďalej pod Minčol.
Už dávno som nešiel týmto chodníkom. Stúpanie je priamočiare a spočiatku dosť dlhý čas aj celkom výživné. Pribúda snehu a začína sa šmýkať. Zdá sa, že predo mnou už ktosi šiel. Alebo to bolo včera? Netuším. Naberám výšku a okolo Ráztoky sa začína terén mierne vyrovnávať. Dokonca miestami aj klesám. Snehu zrazu pribudlo tak, že idem len v úzkom chodníčku ledva na dve nohy. Ešteže to tu je prechodené. Nie je to ale ani tak med lízať. Zakopávam sám o seba a paličky bez košičkov nemajú žiadny význam. Berie mi to značné množstvo síl. Ide sa mi ale stále celkom dobre.
 |
| Hrad Strečno zo Špicáku |
Prechádzam nekonečnú Dlhú lúku pod Minčolom a na jej samotnom závere stáčam doprava. Všade okolo nastala hmla. Snehová krajina je nádherná, ale dnes si ju moc nedokážem vychutnať. Možnože to je tou hmlou, ale možnože aj tým, že sa dnes celkom naháňam. Ide mi to a je aj dosť zima, tak nechcem vychladnúť. Ako sa blížim ku Minčolu začína dosť neprijemne fúkať. Konečne dorazím do sedla a už len pár minút a som na prvom svojom dnešnom vrchole. Oproti mne sa valí vari aj zo 10 ľudí. Zrazu a naraz. No som rád ich spoločnosti. Doteraz som nikoho nestretol. Na vrchole sa nezastavujem. Je tam poriadna hmla a statočná kosa. Urobím len zopár foto a snažím sa nájsť si najschodnejšiu cestu do sedla.
Ide to poriadne ťažko. Brodím sa v závejoch snehu. Po chodníku ako doteraz nie je ani stopy. Všetko je zafúkané. Ledva dovidím po najbližšiu tyč. Každú chvíľku schádzam z tvrdého snehu na chodníku a ocitám sa v čučoriedkach. Prepadávam sa. Ide to hrozne pomaly. Dúfam len v to, že na Úplaze ma bude od východu kryť kosodrevina a chodník nebude až tak zaviaty. Postupujem fakt veľmi pomaly. Prichádzam ku delu a znovu začínam stúpať. Na mikinku je počasie už ledva-ledva. Goráčku si ale na tu chvíľu čo som mimo les nechcem dávať. Bojujem so snehom a čučkami. Prichádzam až za hradbu z kosodreviny, no po chodníku stále ani stopy. Zopár razy sa z neho strácam viac ako len na pár metrov. Už len návrat v hmle je dosť náročný. Postupne ale začínam opäť vidieť v snehu niečo vychodené. Ten prvý čo to tu brodil musel byť iný pán. To musela byť robota!
 |
| Po rokoch konečne nový most pod hradom Strečno |
Začínam sa opäť rozbiehať. Viac menej už stále bežím. Raz za čas stretám nejakého človeka. Z času na čas to poteší. Ani sa nenazdám a som na Úplaze a po chvíli aj na Rázsošnej. Konečne idem už do sedla Javorina. Zbeh začína byť okolo 1000 mnm dosť krkolomný. Na pár milimetroch snehovej vrstvy sa neskutočne šmýka. Na Javorinu ale niekto dokonca vytrepal auto. Pod prístreškom si ľudia zdá sa aj niečo opekajú. A že Corona. Ale to ľuďom nevysvetlíš. Na pamätník partizánom na Polome nejdem. Hneď aj stáčam doprava mimo cestu. Tento chodník mám veľmi rád. Dlho traverzujem svahy Polomu. Predo mnou tu šiel iba jediný cyklista. Po dlhom traverze strmo klesám. S jemnou vrstvou snehu na skalách a zamrznutej hline je to tu stále dosť krkolomné.
 |
| Strečno, hrad a Váh |
Naďalej klesám a sneh začína byť viac a viac mokrejší. Schádzam na zvážnicu. Už viackrát som pozeral miestny chodník pokračujúc hrebeňom ďalej, no nikdy som tam nešiel. Teraz ale prišiel čas na naplánovanie si aj toho. V roku 2021 sa mi to spolu s Hoblíkom a Valientkovým vrchom musí podariť ísť. Už je to aj zaznačené. Tentoraz ale pokračujem ďalej po modrej značke. Zbieham do vyrúbanej doliny z druhej strany lomu a ešte chvíľku stúpam. Obchádzam lom z východnej strany a zbieham na rázcestník pod Kojšovou. Kojšová je ďalšie z naplánovaných miest v rámci spomínaného výletu na rok 2021. Tentoraz bočím pre mňa už na známy chodník ku rozhľadni Špicák. Už minule ma zaujala nová zelená značka do doliny. Kde to presne ide? Na mape to tiež nie je vôbec naznačené. Aj to pôjdem isto. Bude to záhul trasa s parádnymi výškovými metrami.
Naspäť ale ku realite. Bežím až po Spicák. V tejto výške už je poriadne mokro. Sneh síce padá, ale všetko sa vzápätí topí. Na rozhľadni sa ledva zastavujem, tak ma to ťahá stále bežať. Dokonca sa asi 20 výškových metrov vrátim, čo som si na poslednú chvíľku rozmyslel, že chcem mať aj odtiaľto foto. Zbeh do dediny Strečno je už veľmi rýchly. Vari to bolo len 10 minút. Je to strmé ale veľmi krásne. V Strečne podchádzam novozrekonštruovaný most a za chvíľku som nad Váhom. Prvá polka za niečo cez tri hodiny je za mnou. Dávam si banán a Tigra. Pod Starý hrad Strečno je to kus roviny, tak sa ju aspoň takto snažím využiť. Beh ma nebaví, ale aj tak sa musím prinútiť aspoň chvíľku do klusu. Chôdzou prichádza hneď poriadna zima.
 |
| Krásny Domašinsky meander po ceste na chatu pod Suchým |
Pred hradom má Maxik znovu problémy sa vykakať. Hanbím sa za neho ako pes. Skučí tam okolo všetkých tých ľudí čo o tom prd vedia. Nikto nemal ale žiadne reči. Každopádne dosť som rozmýšľal už aj nad ústupom. No ale čo by sa zmenilo na Maxových problémoch. Asi nič. Po pár minútach trápenia ho kakanie znovu prešlo a znovu je celkom spokojný. Zajtra už ale pôjdeme spolu ku doktorovi. Dnes to ešte nejako vydržíme. Ani sa nenazdáme a sme pri hrade. Už len posledné stúpanie a celkom dlhá rovina. No a potom nás už hore čaká naša láska. To už dáme. Celkom sa už teším..
Stúpanie na Plešel je vždy poriadny záhul. Človek tam ide dušu vypustiť. Obieham viaceré skupinky ľudí, no cítim už aj na sebe, že mi dochádza para. Dostávam hlaďáka. Začína mi škvŕkať v bruchu. Z batohu už ale nič nevyberám. Som hore. Plešel mám za sebou a čaká ma už len asi 1,5 kilometrová rovina. Aj tu predbieham ešte zopár ľudí. Znovu mám okolo seba pravé zimné podmienky, aj keď snehu je na toto ročné obdobie stále hrozne málo. Ešte raz trošku klesnem. Napojím sa na cestu ku chate, ktorú ale len križujem a po lúke pred chatou sa vyškriabem až ku nej. Tu je len kopa ľudí. Pár sa ich aj sánkuje či bobuje na miestnej zjazdovke. Čo k tomu dodať? Okolo chaty je aj viacero psov. Čo teraz? Do vnútra asi ísť nemôžeme spolu. Nakoniec teda Maxíčka dávam za chatu ku jednému zo stromov. Z kuchyne, ale aj zo schodiska v chate, mám na neho parádny výhľad a ja letím teda dnu za svojou Klárik.
 |
| Maxíček nás čaká pred oknami a pozerá do diaľav :) |
Ľudí v chate je mnoho. Všetci čakajú na výdaj jedla a pitia. Sa čudujem, že si tam nik nesadá a všetci poctivo idú s tým čo nakúpia von. Aj keď sa tlačia spolu všetci hneď pred chatou. Ja idem rovno do kuchyne sa zvítať. Konečne sme spolu. Teším sa z toho. Rýchlo pitie a nejaké to jedlo. Na začiatok štrúdľa, no ani ten guľáš nebol zlý. Baby ma nakoniec presvedčili s Maxíkom zostať, a tak na večeru mám ďalšiu mňamku. Opečené zemiačiky s jaterničkou. Jáááj radosť. Maxík išiel na pár hodín aj do voliery. Bolo mu tam samému ozaj smutno, ale večer spíme už spolu na izbe. Čo mi najviac ale leží na srdci je ako to ja zvládnem zajtra sám po tme o piatej ráno?!
Klárik ráno vstáva so mnou. Dávam si s nejakou nechuťou párky. Som dosť pod stresom. Nie som moc zvyknutý na takúto samotu a tmavý les. Dokonca je tam ešte aj hmla. O piatej sa ale musím s Klárik rozlúčiť a ja zostávam sám v totálnej tme a hmle. Prvú jeden a pol kilometrovú rovinu prebieham napodiv rýchlo. Na jej konci sa musím vyzliecť, lebo sa asi uvarím. Asi som poriadne kopol od stresu do vrtule. Cesta z Plešela mi už šla ale poriadne na nervy. Stále som v hmle a klesanie nemá konca kraja. Na snehu sa mi šmýka a neskôr na skalách mi zase členky vykrúca. No strach a des. Konečne ale z hmly začínajú vykukať svetlá áut z cesty okolo Domašinského meandra. Do doliny je to ale ešte stále hodný kus. nezostáva mi ale nič iné ako bojovať. Zrazu som predsalen pri hrade a po chvíli už aj na ceste okolo Hradského potoka. Tam si aj trošku pobúcham paličkami. Maxík hneď pritom pridá do kroku. Tak potom zase jeho krotím. No bola to párty. Ale už som dole. Okolo Váhu prestávam bežať. Chvíľku si oddýchnem a zahľadím sa na vysvietený nový hrad Strečno. V dedine už ale opäť bežím a na stanicu prichádzam priamo zarovno vlakom. No.. nie je to až tak najbližšie z chaty na stanicu. Cca 7,5 kilometra som šiel asi 55 minút. No a teraz mi už nezostáva nič iné ako ísť znovu do roboty.
10. Január: Na chatu po Suchým pre svoju Klárik
 |
| Váh sa začína pomaličky medzi horami vzdiaľovať |
Maxa dnes neberiem. Je marod, a tak sa musí liečiť. Vyzerá, že to už vo svojom veku nezvláda s prostatou. No ale dúfajme, že mu bude ešte fajn. Beriem teda palice do ruky a letím dolu ulicou. Pri kostole som si samozrejme spomenul, že nemám rukavice a že hore bude sakra zima. Ešte raz sa teda vraciam naspäť, no potom už letím kolo Turca na Dolné Vrútky. Za železničnou traťou beriem jednu z úzkych uličiek a ňou sa dostanem až ku našej ceste III/2131 do obce Lipovec. Vybehnem hore schodmi a letím v ústrety násypovému múru diaľnice. Od diaľnice to nie je veľmi príjemný úsek. Autá turistov na Maguru frkajú okolo mňa ako strely. Ešteže je to len kúsok a o chvíľu v Lipovci bočím doľava. Ľudí a civilizácie pomaly ubúda.
 |
| Počas výstupu zo zapadajúcim Slnkom z chaty na Suchý |
Posledné výdobytky civilizácie obchádzam keď zájdem za priehradný múr. Tam je ešte zopár chatiek, no potom som už len sám a rieka Váh po mojej ľavici. No a po dlhom čase ma zase na výlete tlačí hovienko. Listy sú opadané, čiže nájsť si miesto na brehu Váhu s výhľadom na druhú stranu rieky so železnicou aj s hlavnou cestou popod Dubnú skalu nebola teda ťažká práca. Ale keď musíš, tak musíš. Potom už opäť makám po ceste ďalej do divočiny. Asi po ôsmich kilometroch od Vrútok prichádzam do Jánošíkova. Aj tu je ešte pár chatiek. Cesta sa tu stáča doprava a opúšťa Váh. Vchádzam do hlboko zarezanej doliny potoka Hoskora, ktorá sa tiahne až pod samotný Suchý. Cestička sa kľukatí okolo potoka a nemá konca kraja. Cca po 10tich kilometroch prichádzam na iné rázcestie ciest. Pokračujem stále rovno. Keby som odbočil, tak by som sa dlhou kľukatou cestou dostal až do sedla Príslop pod chatou na Kľačianskej Magure.
Cesta postupne strmie a každým krokom ubúda zo stôp v snehu. Toho je v týchto výškach ešte stále málo. Po čase prichádzam ku zrejme horárni. Je to celkom veľká budova v závere doliny. Tu sa zdá, že cesta končí, no vľavo do lesa vchádza neznačený chodníček. Ním sa po lístí zmiešaným so snehom púšťam do strminy. Konečne poriadny kopec. Ubehla asi hodinka trištvrte od štartu vo Vrútkach. Podarí sa mi to na chatu vybušiť do 2 aj štvrť? Idem na to.
Serpentínové úseky striedajú dlhé šikmé traverzy a stále naberám výšku. Cestou stretám dokonca cyklistu. Nevyzerá, žeby mal teda nejaký extra skill, ale rozhodne ho to asi bavilo. Mne by to asi takto nechutilo. Každú zákrutu na serpentíne zosadnúť z bajku otočiť si ho a pokračovať ďalej. Ako prichádzam do výšky 900 mnm a vyššie, začína snehu opäť pribúdať, Celkom sa mi šmýka, no nič ma už nezastaví dodržať si naplánovaný čas. Posledný dlhý rovnejší traverz už aj pobehnem, Ani sa nenazdám a som pri chate. Čas naporádku. Presne ako som chcel. Po druhej nočnej sa mi išlo veľmi dobre. To robí to krásne gýčové počasie. Alebo žeby láska? :)
Rýchlo letím do chaty za svojou Klárik. Má ešte kopu roboty. Ja od Vladka dostanem na privítanie pivo. Až neskôr, po guľáši, sa chytim niečo pomôcť. Musím leštiť príbory. Uff, celkom toho dosť bolo. Západ Slnka na Suchom je ohrozený! Ani Klárik sa nedokáže zbaviť riadu. Danka nás zato nabalí akoby sme šli na mesiac do divočiny. Z Klárkinho batohu sa stalo 20 kilové závažie. S guľášom v žalúdku sa šlo hore zjazdovkou nad chatu poriadne ťažko. Mám čo niesť. Dlhším rovným úsekom do Príslopu pod Suchým to už zase ale ide. Na tie roviny až tak tie kilá proste nepôsobia. No ale peklo ešte len začína.
Hore na Suchý je to ešte poriadna drina. Ono, možnože by to aj šlo, ale po celom dni a hlavne takto večer, keď už všetci len zliezajú z vrcholu, to bolo tak vyšmýkané, že viacmenej používame len palice a nie nohy. Tie bez mačiek len tak nevládne ťaháme za sebou. Bolo to ťažké, no hore sme v napodiv parádnom čase. Od sedla po vrchol sme to zmákli za asi 25 minút. Cestou sme sa ešte aj zopárkrát zastavili, aby sme pofotili tú nádheru okolo seba. Slniečko postupne zachádza za obzor a nám sa horizont tmaví do krvavočervena. Je to nádherne. Samotné Slnko pre vzdialené oblaky síce nevidno, ale tie maľuje tými najkrajšími farbami. Z vrcholu by sme mali aj problém odísť, keby tam až tak veľmi neprituhovalo. Vetrík, ale ani trošku nezafúkal.
Cesta smerom na Maguru bola trošku v horšom stave. Lopotíme sa 20-30 centimetrami snehu. Tenisky mám hneď plné snehu. Dokým sa ale budeme hýbať, bude dobre. Chodník úplne nekoriguje s tým, ktorý tu je v lete. Kosku doohýňalo tak, že by bol prechod cez ňu zrejme nereálny. Ideme viac menej direkt dolu. Šmýkalo sa, ale zmákli sme aj túto úlohu. Teraz nás čaká asi 2 a pol kilometrový rovinatý úsek na chatu na Kľačianskej Magure. Ide to rýchlo, Prechádzame nevýrazným sedielkom pod Kľačianskou Magurou a už viac menej len klesáme. Stále bez čeloviek. Pár metrov pred chatou je to už ale dosť kritické. Našťastie sú zo snehu povedľa chodníka mantinely, ktoré nás vždy naviedli na správny smer.
Pri chate nasadíme čelovky a letíme dolu. Strmák z Magury je známa vec. Cestou stretáme ešte aj dvoch bušičov. Pokým je dostatok snehu je všetko fajn, no na pár milimetroch vyšmýkaného snehu v nižších partiách zbehu je to celkom párty. Ani nevieme ako, no nejakým zázrakom sa nám podarilo zísť až dolu bez ujmy. Už dlho som nešiel na Maguru oficiálnym chodníkom. Väčšinou chodíme povedľa neznačeným hrebienkom. Po vybehnutí z lesa to už nehrotíme. Užívame si krásny pohľad na rozsvietené Vrútky a Martin. Prechádzame cez Kľačany a pokračujeme na Nákladné nádražie. Ani sa nenazdáme a sme pri konečnej sedmičky a autobus práve prichádza. Nemal ísť až za desať minút? Určite ešte vypne motor a budeme čakať. Poďme zatiaľ na druhú zastávku. Klárik to ale nedá. Prečo do autobusu nastúpil človek? Nevyzerá, žeby vypínal motor. Radšej sa teda ideme spýtať. Vyzerá, že hneď zaraz odchádza. Rýchlo teda s Klárik meníme batohy. Do vienka jej dávam aj všetky naše paličky a v rýchlosti sa lúčime. Ja si musím ešte do Vrútok pre bicykel.
 |
| ..a bola tma |
Cestou domov som mal ešte celkom zaujímavú príhodu s ležiacou pani na zemi v prostriedku cesty. Najprv som jej nechcel venovať pozornosť, keďže som videl, že sa pri nej aj iní pristavujú, no nakoniec mi to nedalo. Vyprávala mi o tom ako ju niekto opustil a že ona je dobrý človek a podobne. No zo zeme sa nechcela postaviť ani za toho. Zo 10 minút sme sa porozprávali, ale nakoniec sme sa rozlúčili. Na chvíľku som bol pozdraviť aj našich, ale snažil som sa čo najrýchlejšie brať. Je corona a dokým neklesne počet hospitalizovaných pod 2500, tak sa stretávať nebudeme. Mrzí ma to.
Na bajku v zdrvujucej zime s mokrými všetkými dvadsiatimi prstami to bolo na Podháj celkom hard. Som neskutočne šťastný, že som už konečne doma. Na večeru ešte spráskam domáceho zajačika zabaleného od našich, po týždni poriadne vystískam svoju lásku čo bola pracovne na chate pod Suchým a opäť máme koniec týždňa. Ba čo viac, už je aj koniec Vianoc. Som zvedavý aký bude tento ďalší rok. Veľmi sa na neho teším. Aj s coronou verím, že si poradíme. Len treba veriť :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára