štvrtok 25. mája 2017

Na výlete v Bielych Karpatoch alebo spoznaj hrad Branč či vežu Jelenec

Čas neúprosne letí a už je tomu vyše dvoch týždňov čo sme boli pokukať do týchto končín ako som toto písal. Vtedy mi ani len vo sne nenapadlo, že aj takéto niečo tu na Slovensku máme. No hej vedel som, že máme nejaké Biele Karpaty ale kde sa presne nachádzajú? Vlastne ani teraz bez mapy by som nevedel presne povedať ako ďaleko je to od takej Blavy. Ale nám cesta ubehla veeľmi rýchlo. Možno to bolo tým, že sme sa v malou aute tlačili štyria a všetko mocný chlapi a Mongolka. 

Deň predtým sa konal pretek Rýchlik Zoška - Bratislava, plánovala sa nočná aftéérka, ale Zomby mal svoje dni tak nakoniec z toho nič nebolo a dohodli sme sa až na ráno. No.. ráno ako ráno, dokým sme vyrazili tak bol už aj obed. Ja som samozrejme myslel, že končím hneď po behu, aby som bol čím skôr doma. Tým pádom som nemal žiadne oblečenie a tak ma obliekli Tekelyovci do 20 centimetrov vyššieho Jura. Ok, aspoň nuda nebude. 


Ráno Julka zabitá, ja s Jurom riešime štatistiku zo včerajšieho behu. Z ničoho nič pribehla Julka, že ideme na výlet. Že ide do Polonin!!! To vari nieee, to prídeme o tri dni. A čo takto Balaton? Alebo nejaké Rakúsko? Hm.. a niečo bližšie nemáme? Neviem ako to niekoho napadlo ale nakoniec sme sa zastavili na hrade Branč. Kde to do frasa je? Biele Karpaty, pri Myjave. Hráád, Veď to kvôli jednému hradu nepôjdeme kdesi hodinu a potom naspäť. Hľadám iné možnosti po okolí, Hlavne nech je to na kopci. Veľká Javorina. Tam som už bol a čo tam? Chcem niečo výnimočnejšie. Juro spomína vyhliadkovú vežu na Žalostinej. Tam som tiež bol. Guuglim vyhliadkové veže. A hľa, vybehla mi bývala vojenská veža na Jelenci. Píšu že má 32 m. Na obrázku vyzerá sľubne a hlavne píšu vstup len na vlastne nebezpečie, Výšky. Zase raz sa môžem vystaviť výške a dať si dávku adrenalínu. Je rozhodnuté. Teraz ešte spracovať ostatok. To znamená Jura a Julku. Robo je mimo. Po desiatich minútach to mám. 


Niečo schrúmeme a môžeme na obed hladní vyraziť. Ideme hľadať Roba. No.. ono každý vieme kde to býva, ale v Blave zastať tak, aby Vás električka neprešla, je v centre trošku problém, Obehneme si dvakrát pol Bratislavy a vymetieme všetky okolité jednosmerky až zaparkujeme poblíž rozhlasu, kde náš Robo prenájmuje. 


Cesta môže začať. Ale čo ten hlad? Ideme na Branč na branč? To je aké super. Cesta možno aj kvôli tejto dobrej predpovedi teda utiekla neuveriteľne rýchlo. A možno to bude aj tým, že sme šli cez našu najobľúbenejšiu dedinu Čáry. Ale budovu č. 257 sme nenašli. Postupne prechádzame na medzi Malo a Bielo Karpatské lazy. Je to krásna oblasť. Všade samé polia a nízke vŕšky. Skoro ako v Toskánsku keby tam pestovali vínčisko. Myslím si, že aj ubytovanie tu na dedinách môže byť lacné a raj na zemi môže nastať. Samozrejme dokým neprídu deti. 


Prešli sme ešte aj ten posledný milión prvý vŕšok a vošli sme do dediny Majeričky. Odbočku ku hradu samozrejme preletíme. Julka točí na ručnej a vraciame sa naspäť na odbočku do Podbranč podzámku. Dedinu a hrad, ktorý bolo už z veľkej diaľky vidno sme našli, ale miesto na zjedenie branču už moc nie. V dedine zdochol pes. Stretli sme zo 5 ľudí. Koniec. Takže z jedla opäť nič.


Hrad sa samozrejme nachádza povyše dediny. Po ceste mám chuť rozhadzovať peniaze. Okrem nejakých viníc na okolí s poddanými by som si rád kúpil aj hrad. Z diaľky sa mi trošku podobal aj na hrad Krásnu hôrku. Tiež sa nachádza na trávnatom návrší. Ešte mi tu ale chýbal Betliar. Na hrade vymáhajú peniaze, ale nebolo to nič strašné, Ťažko povedať či sa uživí aspoň teta vymáhačka. Okrem nás tam boli ešte zo dve, tri skupinky. Vyfasovali sme obkec a Robo, hradný kastelán, nás ide previesť svojím pánstvom. Julka s Jurom sú totálne mimo. Vôbec ich to nezaujíma, zato ja lapám po každom slovku z Robových úst. Dozvedáme sa o renesančnej delovej bašte, o spodnom, strednom hrade, i o palácovej miestnosti. Postupne sme prešli okolo celého hradu. Dokonca aj vecka tam mali. 






Výhľady na každú stranu hradu boli neskutočné, Už znovu, teraz keď pozerám fotky, som fascinovaný. Keď sa nabažíme výhľadmi poberieme sa ešte s Julkou vyskúšať kto je viac pri sebe. Ale súťaž kto by skôr ušiel z hradu delostreleckým oknom skončila vyrovnane. Len ta technika bola úúplne inakšia. Jeden chodí rád hlavom dopredu, druhá radšej najprv odovzdá osudu svoje nohy. Na záver Juro ešte raz poriadne zmätie vymáhačku vstupného tým, že jej chce znovu platiť a už len myslíme na dobré jedlo.





Ešteže máme ten internet. Aj keď na týchto lázoch vcelku pokuľháva, Stojíme už dobreže nie pri každej krčme v každej dedine ale nikde nič. S nerváčením prebehnem cez Hrašné a už sa vezieme v Starej Turej pod Veľkou Javorinou. Robo našiel úúžasnú reštiku, o ktorej Vám moc nepoviem, lebo mala taký šialený názov, že ani len vtedy som nevedel vysloviť jej meno. Ale za to tam varili lahodnô, Bolo to kdesi medzi bytovkami.


Takto posilnení sa berieme na Veľkú Javorinu. Správnejšie povedané na Holubyho chatu pri/na Veľkej Javorine. Žeby ideme znovu jesť? Áut ako u nás na Martinských holiach. Vyzerá, že sem často prichádzajú miestni obyvatelia krajiny. Chodievajú sem určite aj ľudia spoza veľkej mláka alebo len tieto krásne tátoše odtiaľ prišli?



Postupne sa teda dopracujeme ku tomu, že sa pohneme po zelenoznačenom chodníku do sedla pod Jelencom. Odtiaľ chodník pokračuje na Moravu do Květny. My ideme ďalej po hrebeni veľmi výrazným chodníkom a za 5 minút sme pod vežou. Okrem veže je tam zopár budov aj s podzemnými priestormi, ale tie sa nám nepodarilo pozrieť. Keďže sme odchádzali práve vtedy, keď tam explorovala iná skupinka a hneď z príchodu sme zase mali zorné pole zúžené len na kolmý rebrík v strede priehradovej oceľovej veže. Vyzerá to v pohode. Prešiel som 5 metrov a ono sa mi nejako začína zem vzďaľovať pred očami. Fuu. Poďme ďalej. Na ôsmich metroch je prvá plošina. Poobzeráme sa a ideme ďalej. Takto 4x. Posledná plošina je na 32 metroch. Veža a rebrík ešte pokračujú ale vrcholná plošina je uzavretá deklom a zamknutá. 






Celá veža sa pod náporom vetra kýve. A to bol len slabučký vietor. Aké to je keď poriadne zafúka? Výhľady máme na každú stranu. Či za hranice na Moravu, či na Slovenské lazové kráľovstvo. Pod nami les. Áno, stromy končili tak v polovice veže. Rozmýšľame ako ďaleko by zaletelo telo niekoho koho by sme sa chceli zbaviť. Nakoniec to radšej vyriešili lietajúce sliny. Inak toto miesto by mohlo byť ako stvorené na kontrolne stanovisko alebo dokonca občerstvovačku pre tohto okolia kultovú turistično, bežeckú akciu Lazovú stovku. Hneď máte 30 výškových metrov za sebou. Po vylezení na vrch cítite už aj ramená pekne. Nohy vyzerali v pohode.






Po ceste naspäť sa ešte zastavujeme na Holubyho chate. Veľká chata, cez víkend určite od rána do večera niekym obsadená. Jedlo už nemali, čím ma zachránili od dlhého výberu, za to som ale potreboval ešte niečo špeciálnejšie. Ale čo? No.. nie že by som si dal klasicky kofolu, ale ja si dám nejakú čudnú kávu s mliekom. Kávu, ktorú nikdy nepijem, lebo tomu nerozumiem a mlieko preto, lebo po ňom rád obzerám záchody. Bolo to totálne bez chuti. A všetci parťáci, že mňáám. Aby mi to náhodou nevypili a aby som to musel všetko sám vypiť, nasypal som do toho všetky cukre, ktoré som našiel po okolí. Konečne to malo chuť. Bolo to trochu sladké. Ale tá konzistencia, Stále to bolo riedke. Ako mám z toho spraviť čokoládu??? Keď to už pre sladkosť nik nechcel, tak som to nalial do seba a sklamaný bez čokolády sme odišli.



Cesta domov bola v celku dlhá. Vracali sme sa cez Nové mesto nad Váhom a potom cez všetky možné dediny až po Jaslovské Bohunice. Od Piešťan som už bol vo svojom živle. To sú už pol roka moje dedinky. Okolo elektárne je veľmi pekne. Všetkým dupkom vstávajú chlpy pri pomyslení na bývanie pri atómke ale povedzme si to na rovinu. Sú to najupravenejšie a najbohatšie dediny na Slovensku. Majú teplú vodu zadarmo, vlastné benzínky, upravené chodníky, zástavky, cesty bez výtlkov. A všade naokolo kráásne polia s ešte krajšími východmi a západmi slnka. A podľa mňa aj tie komíny sú zaujímava dominanta okolia.

Parťákom teda porobím sprievod Jaslo-Bohunickým krajom a od Bohuníc ich pošlem kade ľahšie do veľkomesta Bratislavy. 

Zase raz neplánovaný víkend. Či to bolo zle alebo dobre? Jasné, že vynikajúce. Nie je to super keď neviete čo bude zajtra? Ten pocit dobrodružstva, čo mi prinesie zajtrajšok. Nie je to super vymeniť nejaký nudný zajtrok, za niečo akčné? A čo tam potom, že Vás všetko počká, A možno aj nepočká, Možno, ten predošlý nudný plán sa spraví aj bez Vás, Tak čo zajtra? Ideme žiť zase raz niečo čo poznáme alebo objavovať nové horizonty?

pondelok 15. mája 2017

Bicyklom srdcom Malej Fatry (ch. pod Suhým, pod Magurou a aleternatívne aj cez Martinky alebo ch. pod Chlebom)

Posledné dni na mňa prišli bolesti členka a tak som vymenil tenisky za tretry, bicykel a huskyho Maxika a vydal sa po starých chodníčkoch z časov minulých kedy som sa ešte venoval cyklistike do našich hôr v okolí Vrútok. Beriem parťáka Lukáša a môžeme vyraziť.

Rozcvička :)

Spomínaná alternatíva v nadpise cez Martinky môže byť v celku výživná ale pri pomyslení na krútenie sa serpentínami zo Stráni na vrchol, keďže asfaltami nechodíme, ma tak demotivovala, že som sa rozhodol tento úsek vynechať. Ono minimálne za zmienku stojí, že na Martinkách je chata a teda občerstvovačka ako sa patri a potom po vypučení aj posledných výškových metrov na vysielač Vás bude za odmenu tešiť nekonečný hrebeň spočiatku síce koskou ale neskôr lúkami s výhľadmi na každý smer od Žiliny až po Západné Tatry ak je viditeľnosť. Neskôr lúky vystrieda trail v lese, chvíľu si treba vyšplhať na Minčol ale potom zase krásne chodníčky až po sedlo Saračníky kúsok od Polomu.

Makáme po zvážniciach

My sme sa na danú alternatívu napojili práve na Saračníkoch. Keďže som slabučký, tak volím variantu cez Vrútky, okolo kempu doprava do lesa a potom po zvážniciach po zelenej cyklotrase až na vrchol. V lesoch je zvážnic neúrekom a dá sa na nich jazdiť celé týždne. Kde tu je nejaká rúbaň odkiaľ sa nám naskytajú ďaleké výhľady do Turca. Až úplne pred sedlom zahľadneme stranu Žiliny a vlastne sedlo je znamením, že sme už na druhej strane Malej Fatry. 

Výhľad nad Piatrovou po zelenej turistickej značne smer Saračniky na Lipovec

Keď už sme tu a je dobrá viditeľnosť trošku odbočíme na vyhliadku a pamätník na Polome. Pozrieme či v lome makajú a vraciame sa na sedlo Javorina so spleťou rôznych turistických značiek a my sa vyberieme po červenej smer Strečno. Spočiatku ideme rozbitou zvážnicou na sedlo Rakytie ale tam sa odpojíme od cyklotrasy a nasledujeme červenoznačený chodník smer Strečno. Skratka popred Rakytie nie je až tak strmá, až následná zvážnica na drevo je už strmšia. Treba mať nejaké skúsenosti na bicykli alebo si to obísť po cyklotrase a naskytnú sa Vám aj nádherné výhľady na hrad Strečno a Váh pod Vami. Cesta ide priamo vo výseku elektrického napätia, čo dobre vidno aj z cesty autom. My teda strmo zbiehame do Strečna. 20 km za nami za 2 hodinky. Maxík ide parádne. Som na neho hrdý.

Na Polome


Prejdeme lávkou do Nezbudskej Lúčky, chvíľku musíme prejsť po asfaltke do Varína, ale následne odbočíme doprava na cyklotrasu smer chata pod Suchým. Cesta je výživne strmá. Kedysi dávno som tadiaľto šiel, pamätal som si, že to bude strmé ale keďže Saračníky sa mi zdali nejaké dopohody čakal som také niečo aj teraz. Nie.. Je to stále strašnéé, Ale na chatu pod Chlebom to rozhodne nemá. Toto bola priam vyleštená cesta oproti Chlebu. V cca 900mnm trošku klesneme a potom to všetko ukončí 800 metrov cesty do neba. Sme slabučkí a tak niektoré časti tlačíme. Ale pred chatou sa už opäť tvárime ako nejaké legendy z Tour de France a až po dvere chaty to vypučíme v sedle.

Sedlo Rakytie cestou do Strečna

Samozrejme lejem do seba jednu 14tku a kofču, ku tomu pridávam parené buchty. Max stále ako nový a tak za odmenu dostane jednu buchtu tiež. Rozlúčime sa s osadenstvom chaty a vyberieme sa hladať "poľovnícky" chodník do doliny Hoskora.  Samozrejme ako asi pred piatimi rokmi aj teraz sa strácame. Neviem prečo, ale stále mám ten pocit, že chodník ma zliezať do doliny až niekde pri Pliešeli. Až teraz mi bolo vysvetlené, že vlastne z červenej turistickej značky smer Strečno od chaty treba zbehnúť doľava hneď pod chatou za lúčkou. A tak sa brodíme haluzím, štrkom, balvanmi a lístim priamo cez les. Strmosť dosahuje 40° ..myslíme na lyže. Bajk nosíme na chrbte alebo ho používame ako brzdítko v strmom svahu. Skôr mi to pripomínalo Spartan race ako bike trip. Nevadí. Cestu si nájdeme alebo nenájdeme.

Cesta žľabom do doliny



Po hodinke úžasnej lesnej nedotknutej džungle sa konečne ocitáme 300 metrov výškových nižšie na potoku Hoskora. Dopĺňame energiu ktorá šla úplne dole. Z tejto doliny je krásny výšvih na chatu pod Kľačianskou Magurou. Schádzame zo 2 kilometre dolu dolinou aby sme odbočili doprava ku posledným chatám. Keby sme šli správne "poľovníckym" chodníkom tak by sme šli opačným smerom zvážnice v doline Hoskory a napojili by sme sa až nad chatami. Opäť raz strmšia cesta ale nebolo to až tak strašné ako na Suchý. Cesta sa po niekoľkých 100 výškových metrov vyrovnáva a už iba pozvoľna stúpa do sedla Príslop pod chatou Magura na žltoznačenom chodníku smer Panošina. ešte asi vo výške 800mnm si treba dať pozor na križovatku zvážnic a vydať sa po ľavej strane hrebeňa. Lebo cesta vedie aj hrebeňom, aj po pravej strane hrebeňa. Čert vie kde tieto zvážnice končia alebo kde sa na čo napájajú.

Cestou na Kľačiansku Maguru


Od sedla príslop už iba 10 minút a sme na chate. Dopĺňame tekutiny, trošku porozprávame s miestnymi bušičmi a vydávame sa dolu. Bolo mi poradené ak idem po chodníku skúsiť chodník okolo lyžiarskej chaty pod lúkou po hrebienku. Bola to nádhera. Doteraz som netušil že tu niečo také máme. Aj na chôdzu by to možno nebolo zlé. Len aby ma tam nejaký zjazdár nezramoval. My všetko spolu s Maxíkom zvládame. Lukáš ide naokolo zvážnicou. Stretáme sa skoro presne na krížovaniach chodníka so zvážnicou. Za necelú polhodinku sme na mostíku nad Kľačanmi. Posledné štyri kilometre asfaltu. Pre Maxíka to už muselo byť utrpenie. Predsa len sme si dali cca 52km a 2100m+. Vo variante s Martinkami by to mohlo byť cca 65km a 2700m+ ..to už celkom fajne. A keby stále niekomu bolo málo tak môže z Magury odbočiť ešte čo je pod chatou zvážnica do Sučianskej doliny tam urobiť okruh okolo nej výjsť nedajbože ešte na chatu Vendovka a potom po zvážniciach klesnúť až do Trusalky a odtiaľ hore na chatu pod Chlebom a keď sa mám už poriadne rozohniť tak ďalej by sa dalo pokračovať smer Snilovské sedlo a tam už strácam trošku prehľad ale buď cez Chleb a Poludňový Grúň alebo cez Vrátnu na chatu na Grúni, odtiaľ do Štefanovej a hore do Medziholia a následne dlhým zjazdom až do Lučivnej pri Párnici.

Diviak po výlete (konečne leží)
No ale naspäť..

Prvý výlet cez chaty máme za sebou. Na druhy deň vyrážam už len sám na chatu pod Chlebom.

Niekto pridal celý natešený cestu na chatu pod Chlebom po požiarnej ceste. Vraj jediná, ale my cyklisti poznáme aj cestu zo Zajacovej priamo hore. Je to síce strmé ale dá sa to výjsť. Ta požiarna cesta je síce krásna. V tom vlhku čo som tam mal, to fakt vyzeralo ako v džungli. Popod kolesá behali Salamandre a zase tam kde nebolo až tak vlhko Hraboškovia. Bolo to tam ozaj nádherné ale ta cesta bola príšerná. Po predošlom dni som bol dosť mizerný a toto ma už dorazilo úplne. Tá cesta síce nebola strmá ale tak rozbitá, že radšej by som šiel tou strminou ako som doteraz chodil ako toto. Myslím si, že táto varianta je ešte ťažšia ale zase krajšia a dotyk divočiny je tam zaručený. 

Pohoda na chate

Nejako sa tých asi 10 kilometrov dotrasiem až na chatu. Niečo vypijem, pokecám so včerajšími novými známymi z chaty pod Suchým a poberiem sa dolu. Chodník išiel ako po masle aj keď niektoré úseky ešte stále treba doladiť ale inak som bol so sebou celkom spokojný. A o chvíľu som už bol aj na Zajacovej. Klasicky sa vyberiem na Trusalku po žlto značenom chodníku. Jedná sa o kameňami vyloženú zvážnicu. Trošku vytrasie ale na techniku ako stvorená. Keď tu zrazu plééésk o zem. Bicykel kdesi za mnou. Som celý doudieraný. Chviľku sa spamätávam ale hneď sa snažím vyskúšať všetky končatiny či sa hýbu. Z lakťa čosi vyteká ale hýbať ide ..ľavý bok ma bolí ale nie je to nič strašné. Koleno tiež trošku pobolieva. A kurnik, ďalšia diera na nohaviciach. Hm.. asi to bude podobné ako lakeť. Len neviem posúdiť keďže diera je malá a nevidím pod gate. Zatlačím si na koleno prstami a z dierky vytečie prúd krvi. Uups. Čo teraz? Koleno zatiaľ funguje. Adrenalín zaberá. Treba sa rýchlo dostať aspoň do civilizácie, najlepšie až domov. Veď to bude skoro stále z kopca.

Kontrolujem bicykel. Hmm.. brzdové lanko roztrhnuté. Nie.. iba sa vyvlieklo z uchytov keď spravil volant 360tku. Sedlo nakrivo. Všetko rovnám do správnej polohy, nasadám a idem dolu. Už teda o poznanie pomalšie. Skoro nič ma neboli. Zídem do Trusalky. Koleno začína pobolievať. Už mám cícerok cez pol píšťale. Nič, nezastavuj a poď. Nejako som sa dovalil až do Vrútok.

Doma pozriem kolienko. Rozseknutá koža nad jabĺčkom, ale celkovo koleno vyzerá v poriadku.  Ide sa na pohotovosť? Po porade sa rozhodlo, že áno. Cítil som sa trošku aj hlúpo, že som tam prišiel s odreninou ale keď som sa vykladal na operačný stôl, tak asi to nebolo až také zle rozhodnutie. Niečo mi tam porobili. Nakoniec z toho boli nejaké stehy, dren a tržná rana cca 5cm. Teraz na druhý deň to začalo tak šialene bolieť ako už dávno som také niečo silné neprežíval. Nuž som zvedavý čo mi povedia zajtra na preväze.


Nuž a takto som teda ukončil víkend, beh a bajk a asi aj iné pohybové aktivity naposledy ja. Asi je čas na oddych..
Vari sa o pár dni ale vidíme opäť na kopcoch :)



Foto: Lukáš Hladký

streda 10. mája 2017

Malé Karpaty na zimný spôsob

Ďalší víkend, ďalšie zážitky. Choroba na pokraji spadnutia, ale nedá mi sedieť doma. Ani som sa nenazdal a už som v piatok cestoval do Bratisky.


Samozrejme som opäť raz prekombinoval spoje tak, že nakoniec som čakal na stanici meškajúci vlak asi pol hodiny. To je tak keď sa ulakomíte na rýchlik a ste moc hrdý na to cestovať osobákom. To celkom ale zapôsobilo na moje nožičky a hor sa na jógu cez pol Blavy behom.

Dobehol som práve na čas a moja prvá jógová seansa môže začať. Alebo ako sa príde nevystrečovaný samozvaný ultrabežec trošku popreťahovať. Celý vyžutý neviem čo mám robiť. Marek Péé sa o mňa stará. Tu sa prezleč, tam si neber prezuvky, tam máš karimatku alebo taký ten plátok niečoho čo si položíte pod seba, tam sa posuň. Marekov obľúbený jogín neprišiel, bola tam iná jogínka. Postupne sa pozbierala celkom slušná partia, ktorá sa mohla za mňa hanbiť alebo smiať. Nevadí. Môžeme začať.

Začalo to hlbokým ponorením sa do seba. Chvíľku som rozmýšľal či to vôbec zvládnem a nedostanem hysterický záchvat z toľkého ticha a pokoja, ale po chvíľke ma to proste zobralo. No okrem toho, že mi kázali vzývať nejaké čakry, vesmírno a energiu zeme. Ešteže viem Komu som uveril. Ja som si urobil teda trošku iný aj keď podobný program.

Ok, môžeme začať. Strečing ako sa patrí. Prvých desať minút si vravím, možno to aj pôjde. Po polhodine ma už trasie ako osíku. Pot zo mňa leje ako z hasičskej hadice a vôbec som nepochopil jogínkynej poznámke, že som si vybral najhoršie miesto pri dverách, lebo že tam je chladno. Asi v polovici som bol tak zúfalý, že neviem koľko je hodín. Kedy to už skončííí. Ja sa nevládzem hýbať. Čo bude zajtra? Cítil som sa ako po celodennom rylovaní. Na záver opäť trošku oddychu a ukľudnenie tela a konečne opäť do vystresovanej reality.

Myslím si, že to bolo úžasné. Ale ako všetko aj tomuto, aby sa tam človek netrápil a nehanbil, mal by sa človek venovať minimálne aspoň 2x týždenne, Pre uponáhľaných a nevrlých Blavákov (napríklad za volantom) ako stvorené. Do auta s Marekom nastupujem, ale už sa necítim vôbec. Je zo mňa plastelínka.

U Mareka Jessie šaľená. Celá šťastná, že ma zase vidíí ..ej ale si nahováram. Ale radšej sa schovávam, lebo koledoval som si ňufákom o monokel.

Téma večera. Nepál a base camp pod Everestom. Čakám nejaký fotoreport z Marekovho potulovania sa po Nepále ale on mi normálne, že pustil celovečerný samo vytvorený film. Krásnych asi 2 a pol hodiny toho, čo sa dá zažiť ďaleko na východe pod najvyššou horou sveta Sagarmathou alebo po čínsky Čumulangmou alebo otrepane po našom Everestom. O tom ako sa dá prejsť so šalenými šerpami z relatívne nízkej nadmorskej výšky s pásmom ryžových polí a opicami, až po mŕtvu skalnú suť prechádzajúcu do ľadovcov, z ktorých sa trčia tý najväčší velikáni. Úchvatné scenérie. Niečo, čo si tu doma nedokážeme vôbec ani len predstaviť.Čo do šírky, diaľky, či výšky.

Je skoro polnoc keď končíme Nepál 2011 a to bol ešte jeden. To ale zase nabudúce. Ráno sa vstáva na projektík v Malých Karpatoch. Pri zaspávaní počuť ako na okno klopká dážď. Zajtra teda gýčovo nebude.

Ráno klopká ešte viac. Zase raz neverím budíku čo odo mňa v takúto nekresťanskú hodinu očakáva. Nič. Musím vstať. Marek sa budí tiež za čo sa mu neskutočne ospravedlňujem. On išiel v tento nádherný upršaný deň zase s Jessie behať na Ríbezlák.

5:55 odchádzam z Dunajskej Lužnej. Do 5:20 som si myslel, že sa nachádzam v Ivanke pri Dunaji. Z tej Blavy to bol únos v priamom prenose. Vôbec netuším ako som sa autom dostal do Lužnej po tej jóge. 

Na zástavke som skoro umrzol dokým prišiel bus. Ako ja chcem ísť kdesi turistikovať? Na autobuske sa v Blave stretám s Luc Ká. Trasie ma znovu. Opäť našťastie v autobuse. Ako sa pohneme papuľa sa mi nezavrie. Rozprávam toľko že Luc v polke cesty zaspí. Oukej. Idem pozorovať, kde to sme. Ako sme sa blížili do Kuchyne začalo snežiť. Vystupujeme už za sneženia. Luc mala počas celého dňa zaujímavú záľubu stáť iba tam kde nesneží. Na začiatku som to nepochopil (asi aby sme mokrí boli až neskôr), ale v polke keď na nás celých mokrých nefúkalo to bolo priam geniálne vymyslené.


No tak sme vyrazili z Kuchyne cez Vývrat na Vysokú. Hneď za dedinou sa v snehu strácame. Pomocou džípieska chodíme ako srnky pomedzi stromčeky, keď tu zrazu pred nami poľovník tiež pomedzi stromčeky. Ešteže sme nezostali iba na večeru, ale pripomínalo mi to detstvo. Ako keby sme sa obchádzali s niekym pomedzi stromčeky na hubačke. Z vývratu cestu už poznám z MKV. Dosť dlho po stúpajúcom chodníku a na vrchol schody do neba. V sňahu a lísti sa nenormálne šmýkalo. Prvýkrát pri behu používam aj iné svaly ako inokedy. Dokonca som zistil, že na udržovanie rovnováhy mám svaly aj z boku nohy. Ojj, trošku začínali svalovičky z tohoto zistenia.

Po selfííčku na prvom vrchole "utekáme" dolu na hlavný hrebeň Karpát. Dopadlo to ale skôr tak, že sme išli dolu po štyroch na vrchnom strmom úseku. Od Pánskych Uhlísk až po Sološnícku dolinu to bola radosť z pohybu. V snehu a lísti sme si to neskutočne užívali. To je ťažko opísať, to proste treba zažiť. Prašan sa striedal s mokrým snehom v nižších výškach. Stromy napadané po víchrici na MKV už boli odpratané. Ukazujem kde všade sme mali občerstvovačky a kde všade som umieral.


Druhý kopec Vápenná(Roštúň) Velice výživný kopec. Ale pri hluchonemých rozhovoroch to ubehlo. No aspoň na kopec. Na vrchole opäť iný svet ako v doline. Zase začalo fúkať a pekných 5 cm snehu pod nami. Samozrejme ako vždy sa na tomto mieste opäť strácame. Ale chodník, cesta nikde, tak si to rúbeme snehovými poliami pomedzi stromy opäť ako srnky. Z času na čas sa niekde mihli iné srnky alebo líška. Vybehneme na Roštúň, chytro odfotíme hmlu a hybaj dolu na občerstvovačku do Podhradia Plaveckého.

V dedine zisťujeme, že niečo také ako jedlo teplé tu neexistuje. Dokonca do štvrtej poobede neexistuje ani šenk. Depka ako nikdy. Schrúmeme čokoládu pod prístreškom. Luc prestáva cítiť všetkých 20 prstov asi. No minimálne s tými hrabličkami namiesto prstov na rukách moc teda vedieť urobiť nevedela. Také niečo ako rozopnúť sa alebo otvoriť ruksak nula bodov. Nechcem si predstaviť ako vyzerali tie pršteky na nohách.

Zvažujeme rôzne varianty. Nakoniec vyhrala tá, že sa zo závetria musíme rozbehnúť čo to ide a zastaviť až keď bude opäť teplejšie. Zastavujeme až kdesi pri hrade, ktorý sme pre hmlu aj tak nevideli. Stretáme po 4roch hodinách prvých turistov, ktorý sa asi aj tak iba znechutene vracali zo zrúcanín, My si vychutnávame opäť samotu a nádherne poprehýbané stromy pod nádielkou mokrého snehu. Ani sa nenazdáme a zase sme mimo. Chvíľku nám aj trvalo dokým sme si uvedomili, že sa vraciame naspäť do Podhradia. Ešte chvíľku sa teda poprechádzame a potom to prišlo. Bombyyy na Báborsku. Viac dozadu ako dopredu. Museli sme sa spoločne tlačiť dopredu. Sám by to človek v tom strmom kopci a blate asi ani nezvládol. A potom to prišlo. Najkrajší hrebeň, najkrajší les, najkrajšia hmla v Karpatoch. Po Amonovú lúku to boli estetické orgie. Človek by mohol aj puknúť od nádhery.



S nohami slečny Luc to vôbec nevyzeralo ružovo (vari ešte nečierneli). Riešime únikové plány, ale nakoniec všetko nechávame otvorené. Po sňahu to ide poriadne ťažko, Cítim všetky svaly na zadku. Prechádzame okolo Mon Repos (čo to je? ..ako to vzniklo?). Zvážnice sa nekonečne kľukatia a mne to začína byť nenormálne dlhé. Nekonečná nuda. Keď prechádzame okolo odbočky na Čiernu skalu rozmýšľam nad skratkou. Nakoniec sme sa dohodli, že ideme ešte skúsiť ďalej. Ako sme sa ale pohli nevedel som sa zmieriť s tým, že sme nešli tam.Ono tadiaľ by to zrejme bolo najkratšie. Ale ako sme dorazili na Brezinky (vyhorená chata), tak som vymyslel plán. Na Čiernu skalu a Záruby sa pôjde nabudúce aj s jaskyňou Driny aj s poriadnym pokochaním sa Smoleníckym hradom.

Z únikovej cesty popod Záruby bol nakoniec 630 metrov vysoko Čertov žľab čo je skoro už na Záruboch. Trošku sme nedopozerali tú mapu. Snehu bolo čím ďalej tým viac. Tu už aj s lístim sme sa borili do kolien. Po sedlo pod Zárubami ani nohy, odtiaľ smer Smolenice totálne prešľapaný chodník. Po skoro ôsmich hodinách naspäť v civilizácií.


Ako klesáme mení sa ročné obdobie. Z krásnej bielej zimy s prašanom sa stáva neskutočne farebná jeseň s popadaným lístim. Až to oko ťažko znášalo, že vidí aj inú farbu ako bielu po toľkých hodinách. A zrazu pred nami Smolenický hrad. Zvládli sme to. Rýchlo spraviť fotku, že sme tu došli a rýchlo hľadať jedlo. Začína nesmierne fúkať. Od fotky hradu ma začína neskutočne klepať od zimy. Do reštiky som nedošiel. ale od drkotania doskackal.


Rozkladáme sa ku krbu. Zase raz ako socky. Topánky ku krbu, naboso. Na zaslúženú večeru čajík s rumom a nechutne veeeľa jedla. Po obžerstve duše v prírode, obžerstvo tela. Do nečasu ideme iba na toľko, koľko trvá cesta na zástavku. Cesta do Trnavy prešla v nejakom polomŕtvom stave a tam sa cesty Lukyho a Luc rozchádzajú. Niekto ide naspať do vystresovanej Bratisky a niekto naspäť do Jaslovských ku atómke.


Večer kruté rozhodovanie či ísť na druhý deň naspäť do Blavy na študentský beh po dnešných 42 km a 2400 m+. Ale čooo.. Samozrejme tomu sa nedá odolať a ráno o 6:18 už zase sedím v buse do Trnavy. O deviatej už otravujem Tekelyovcov nevyspatých po žúrke nech mi schovajú veci a hybaj na prezentáciu. Keďže spoje cez nedeľu chodia ako chodia pred štartom mám ešte hodinu a pol tak to využijem na zožratie polkilovej bagety. Prečo nie.


Na štart sa ani nestaviam. Je mi zima a mám na totálku rozbité zo včerajšku členky. Ledva som došiel na prezentáciu. Keď zaznie výstrel, ešte vystrečovaný z piatkovej jógy vybieham z vestibulu intrákov. Užívam si to. Tepy 155. Aj som si našiel kamarátov, ktorý mi udržovali tempíčko. Niektorí to podľa všetkého ale prehnali. Raz za čas sme niekoho obehli. Snažím sa každého povzbudiť. Veď to už nie je až tak ďaleko. 

Ani sa nenazdám a som pri novom Starom moste. Vybiehame na most, kde nás obieha slepý pán s jeho vodičom. Véééľmi dobre. Len tak ďalej. Ja držím stále 155. Fascinuje ma, že to niekto dokáže držať aj bez hodiniek. Na druhej strane Dunaja trošku začína pofukovať oproti. Skupinky sa prezoskupujú. Strácam parťáčky. Do mrkvy, kto ma bude teraz kľudniť? Poslednú parťačku som stratil pred mostom Lafranconi.. Za to si ale môžem sám. Neodolal som prevýšeniu ktoré prišlo na výbeh mostu. A tak posledné 2,5 kilometra postupne zvyšujem tempo. Na druhej strane mostu mám už tepy 185. Beží sa mi geniálne. Ako niekoho predbieham tak sa snažím všetkých povzbudiť. Všetci ako keby boli zo Somálska. Ako keby mi nerozumeli. Žiadna odozva. Na ultra sú podľa mňa trošku privetivejší ľudia.

Posledný výšvih do cieľa na intrákoch už nekomunikujem. Skôr pľujem slinu, čo fučím ako raketa. Tak posledné 2 kilometre som si to vybombil ako pán. Dúfam, že ak by som sa snažil od začiatku, tak by to aspoň pod hodinu bolo aj keď teda beh nie je až tak moja silná stránka. Takto do pohody to bolo 1:11:40?

Párky vo Venze? Niečo strašné. Okrem toho, že dokým sme tam prišli sme zase raz domrzli, tak dokým nám otvorili bránu tak som mohol byť už aj na vlaku. A musím povedať, že Bratislavská Venza sa nedá porovnať so Žilinskou Menzou. Či rozmermi, či párkami. Vôbec som si to tam nevychutnal. Aj tí študenti sú tu nejakí iní. Nejakí stŕpnutí či čo, Ani to opísať neviem :D ..Tí naši v Žiline boli dákysi živší, Ono tu už asi aj tí študenti sú nafukanejší.

Aj keď..

Zase raz som si uvedomil ako je v tej Bratiske pekne. Naspäť na stanicu som šiel cez Slávičie údolie a Slavín a nemohol som sa vynadívať na ten kopec. To takú cestu ani vo Fatre nemáme. A tie výhľady okolo pánskeho územia okolo Slavína stoja za hriech pre oko. Pozrel som čo nové na pamätníku a pobral sa cez schody ku SAVke. Ďalšia neskutočná vec na trénovanie tie schody. Rýchlo som sa rozlúčil s Bratislavskými legendami ultra a squashu, ešte sa nám nadobro podarilo "opraviť" kávovar, a môžem ísť konečne spať.


Tento týždeň (víkend) som to už dosť nezvládal. Po vyše pol roku by tomu už asi ozaj bolo treba dať aspoň jeden víkend pauzu. Ako to tu píšem tak ma ide kašeľ zadusiť a už zase rozmýšľam, kde na bajk počas ďalšieho víkendu. Kto alebo čo ma už konečne zastaví.

Ale víkend bol topka. Jeden lepši ako druhý.