pondelok 25. novembra 2019

Na výlete do Budapešti

Ani neviem ako už aj sedím vo vlaku smer Trnava. Parťáci sa ako pravidelne všetci na niečo vyhovorili, len Zuzka zrejme jediná netušila na čo sa to dala nahovoriť a sedí vedľa mňa. Parťák Ivo síce zostal nafučkaný, že nedostal vedieť skôr čo sa chystá, ale neviem, neviem ako by to s nim dopadlo, keby prišlo na lámanie chleba. Nič to. Plán na dobytie Maďarska je už vymyslený. Nabudúce môžeme všetci spolu bárs prejsť celý Bukki nemzeti park, či najvyššiu Mátru.

Tentoraz mierime do tretieho najvyššieho pohoria Maďarska Bórszóny a do Duna Ipoly nemzeti parku. Máme čo robiť nezamrznúť už pri prestupe v Trnave na autobus do Šiah (tak sa to skloňuje na Maďarskej hranici?)

Hory za sebou, mesto pred sebou

No a nakoniec prišiel deň D. Je sobota pol jednej ráno a nás vyhodia to tmy na námestí v Šahoch (kua aj s tým skloňovaním). Mám čo robiť zorientovať sa, ktorým smerom sa pustiť na Budapešť. Nakoniec chytíme správny smer, prejdeme ponad Ipeľ a dlho kráčame hlavnou cestou na hranicu. Kamionisti museli mať z nás asi poriadne nervy, že ktorý znás im znenazdajky naskočí na palubu. Sám sa cítim ako poriadny utečenec. Rýchlo prejdime hranicu dokým nás Orbán neuvidí a nepošle za plot.

Po chvíli vchádzame do lesa. Pod nohami máme čisty hnoj. Chodník je nechutne rozbahnený a aby tomu málo nebolo prejdený je asi stádom volov. Šmýka sa a normálny pohyb je veľmi obtiažny. Verím, že čo chvíľa to prejde. Už len to, že je tma nie som najradšej, nie ešte týmto trýzdniť parťáčku. No.. ale týmto to len všetko začína. Po chvíli na nás pozerá celý les. Tam oči, hentam oči, potom šialeny rachot, potom celé sťahovanie národov naprieč lesom či chodníkom. Snažím sa to brať ako normálny chod lesa o jednej ráno. Stále je to lepšie ako poskakujúce prasiatka predo mnou cez cestu o štvrtej ráno pred Kykulou nad Čadcou. Človek by tomu neveril, ale Zuzka dodáva odvahu.

Prebíjame sa listnáčmi a postupne získavame výšku. O tú ale na pár miestach poriadne prichádzame. Jeden raz to je šialený strmý zbeh lístim priamo pomedzi stromy. Nebyť skoro dokonalého značenia, nemáme šancu. Náznak chodníka bol tak raz za sto metry. Inokedy bol zase zjazd okolo obory po čistej močovke, či čo to bolo. Tekuté blato nám chcelo topánky vyzuť. Zabárali sme sa skoro po členky. V danej chvíli som nadával na absenciu lístia, ktorému som len nedávno dohováral, že si hlavu kdesi roztrepem ak budem po ňom musieť takto tretinu Maďarska bežať.

Šahy, štátna hranica

Prichádzame ku nejakým lampám. Neviem. Mohli prejsť 2 hodiny? Trošku to pomohlo na psychiku a ideme opäť hore. Konečne na najvyšší vrch pohoria. Som zvedavý čo to bude lebo zatiaľ sme boli maximálne vo výške len niečo nad 500 mnm. 

Pozvoľna stúpame hore dolinou. Všade je strašne veľa vody. Máme čo robiť preskakovať kaluže zo strany na stranu. Až o dosť ďalej opúšťame dolinu a strmo začíname stúpať na jeden z hrebeňov smerom na Csóványos. Začína fučať. Zver už nepočuť. Namiesto toho začína strašidelnosť dodávať hučiaci les. Vrždiaky pištia a škrípu o seba šuchajúcimi sa konármi o seba a opadané stromy od lístia buchajú na celý les o seba ako palice z fazule. Do toho ešte niekto aj zvonkohru kdesi pri kríži zavesí. Lesy sú na mnohých miestach veľmi husté a svetlo čelovky osviecuje len úzky chodník pomedzi mohutné buky. Ale boli aj výhľady. Noc bola krásne jasná a bolo vidno vari každú jednu hviezdičku. Svetelný smog v strede pohoria bol ozaj minimálny. Len v diaľke sme videli zopár dediniek. Ako sme sa blížili ku Csóványu, hrebene z bokov strmeli a otvárali sa. Kde tu sa zdali byť aj skalné zrazy. Do toho nás ale poriadne ničil neskutočne studenú burlivý vietor. Máme čo robiť prebiť sa cez neho. Navyšší vrchol nás teda poriadne prekvapil. Cez deň to za pekného počasia môže byť veľmi pekné. Na vrchole čaká návštevníka zrekonštruovaná 22 metrov vysoká vyhliadka.

Tam teda dlho ale neobstojíme. Musíme letieť nižšie do teplejších krajín. Nebolo to ale až tak jednoduché. Dostali sme sa na niekoľko kilometrov dlhý hrebeň. Chodník bol zväčša behateľný, ale striedali ho aj krásne skalné pasáže. Vietor stále oproti nám burácal. A znovu ďalší a ďalší kopec. Pozerám do mapy a verím, že tento je už ten posledný pred Dunajom. Vychádzame na zjazdovky popod vrchol Nagy-Hideg-Hegy a kóóónečne dolu. Lenže prúser ako hrom. Značka hlási 25 kilometrov ku Dunaju do Nagymarosu. Wtf? To sme prešli ledva 20 kilometrov za štyri hodiny? Neflákame sa teda. Dobre sme asi vtedy obaja zbledli. Zuzka asi hlavne pre to, že mala pokrk toho vetra, zimy a tmy a ja preto lebo som si ani len predstaviť nevedel 25 kilometrov pozvoľného klesania a nekonečného behu.

Slnko už aj na oblohe

Zatneme teda zuby a ideme na to. Ono to bolo ozaj dlhé. Ešteže nevidíme pred seba. Na mape je naznačená len rovna čiara dolu horou vari 5 kilometrov. Zvážnica je kde tu fajn, inokedy na šrot rozbitá. Ešteže sa to strieda. Nakoniec, keď sa už zdá, že vchádzate do dediny vás značka odkloní kdesi do kriakov. Už-už som čakal kedy po nás niečo vyletí, že to ráno budíme. Strašné bludy vedia títo Maďari naťahať v lesoch. A nech sa so mnou nik neháda a nehovorí, že my máme najhustejšiu sieť turistických chodníkov na svete. Bežte ku južným susedom. To je spleť zvážnic a chodníkov v rastri každých 200 metrov. Z tej šialenej buše nakoniec vychádzame zo zadu na kalvárku a konečne zletíme do dediny Kóspallag. 

A už bude len horšie. Alebo lepšie? Začína svitať a to je Božské. Ale prečo ta cesta lesom nikdy nekončí? Desať, dvadsať, tridsať minút. Hodina, dve a my sme stále buď v lese alebo na chodníku. Už sa nám zdá, že nás tu točia hore dolu po lese. Len kde tu preskočí popred nás nejaká laň alebo srnka čo si myslí, či nam to už ozaj nepráši v tej gebeni, čo tu robíme pred siedmou ráno. To bolo nadšenia keď sme pred sebou zbadali Dunaj. To nám len podskočilo srdiečko. Sme zachránení. Už len dúfať, že za Dunajom je iný svet.

Rýchlo zbiehame nejakou rozbitou cestou asi cez miestne geto. Dokonca aj nejaké výstrahy sme museli prekročiť. Všetko sme ale zvládli a nakoniec sme v historickom centre Nagymarosu. Civilizácia. Aké zvláštne po toľkých hodinách. Rýchlo hľadáme kompu a jedlo s kávou. V kompárni spráskame na raňajky burger a Zuz 2 kávy. A ja vlastne pivo. Treba koštnúť miestne chute. No a potom na plťku.

Pár minút na plťke

Pfúú, to bola zima. Krčili sme sa tam za tyčkami zábradlia. No moc som si tú plavbu teda v tej zime nevychutnal. Prejdeme na druhú stranu a jediné na čo máme chuť je hýbať sa aby sme nepomrzli. Behať sa nám ale nechce. Postupne stúpame nad mesto Visegrád. Ku hradu nejdeme. Ideme skôr opačne, direkt cez hory na Budapešť. Prechádzame nejakým chodníkom Spartakus - Osvény. Je to jedno z mála krásnych miest čo sme prešli. Duna-Ipoly nemzeti park zatiaľ boduje viac. Bol to skoro 10 kilometrov dlhý trail popod hrebene miestnych kopcov. Chodník skoro konštante stúpal asi 2% sklonom. Žiadne hore dolu po hrebeňoch. Na niektorých miestach sa nám odhaľovali nádherné scenérie nekonečných listnatých lesov. Kde tu sme natrafili aj na malinku kolibku, či chatku v lese. Bol to ľahký a rýchly úsek. Prichádzame do dediny Pilisszentlászló.

Zase raz križovatka asi 10tich chodníkov. Z toho sa tu nachádzajú 4 červené, tri zelené a tri modré značky. Trošku sme sa tam zmotali. Chytám krízičku. Každopádne zase zbiehame, tak to ešte nie je na guľku. Zase križovatka a zase problémy s orientáciou. Batérka sa mi na mobile s gpskom začína nebezpečne vybíjať. Nemôžem chodiť stále s mobilom v ruke a sledovať smer. Značené to je dobre ale kto sa má vyznať v tej ich reči a označovaniu. Okrem klasického značenia farebným pruhom medzi dvomi bielymi čiarami sme našli symboli ako krížik, Téčko, koníka, ruženec, vežu a vlastne ako Zuzka poznamenala asi celú šachovú figúrku. A všetko ešte v rôznych farbách. No čistý koniec. Na Lajosforras, zrejme miestne známy prameň, prichádzam dobre dodžubaný a na Zuzke tiež už dlhší čas badám, že toto nebude jej šialka kávy. Tieto donekonečna rovnaké lesy su teda nuda. Musíme prehodnotiť situáciu či to celé za to stoji.

Nekonečnýýýýý trail alebo skončí niekedy toto kľukatenie v lese?

Skúsime to ešte potiahnuť po Csobánku. To už budeme relatívne blízku pri Budapešti a vari odtiaľ pôjdu aj nejaké prímestské spoje. Prechádzame teda ešte kúsok hrebeňom a zrazu prudko klesáme. Pod nami sa ukazuje nádherná roklina. Jej vrchná časť sa zdá byť uzatvorená. Prečo? Kvoli nestabilite? Celé sa to javí byť z nejakého pieskovca, prachovca, či zlepenca. Z hora sa po bielej skale tiahnu sýtozelené liany. Foťák je nefunkčný, tak obrazový záznam nebude. Schádzame dolu. Pod nami je asi 10 metrový kolmý rebrík cez skalný prah do rokliny. V čase dažďa to tu možno musí byť sranda s tečúcim vodopádom. Schádzame dolu a nemôžeme sa vynadívať. Pred koncom bolo toto nádherné miesto pôžitok pre oči. Od tohoto momentu sa už nenaháňame. Je okolo poludnia. Vlak z Pešti nám ide až o okolo pol ôsmej večer. Navrhujem preto Zuzke, že ešte skúsime prejsť cez jeden hrebeň do ďalšej dedinky. Odtiaľ by mohol byť už výhľad aj na samotný Budapešť.


Zvoľňujeme tempo a už sa len flákame. Stále samozrejme lístim a lesom, ktoré kde tu preruší asfaltka. Po ľavej strane popod krásne skaly obchádzame mestečko Csobánku. Je dosť možné, že tieto skaly sa chodia aj liezť. Dokonca v týchto končinách stretáme aj turistov. No a konečne posledný kopec. Dal zabrať aj keď mal iba pár výškových metrov. Ponad hlavy nám už lietajú pristávajúce lietadla z blízko nachadzajúceho sa letiska a v diaľke ozaj vidno Budapešť. Chvíľku posedíme na Slnku. Konečne nefúka a je teplo.

Holdvilág-árok

Napokon popod skaly zbehneme do dediny Pilisborosjenó. Koniec. Už ani krok. Stavíme sa ešte do lokálnej reštiky. Tá oficiálna je zatvorená, ale v miestnej krčme, krčmárka vie urobiť aj parádny domáci Maďarský koláčik, či dokonca za pár Hufňou dať na tanier dva rezniská. S plnými bruchami môžeme ísť teda na autobus do Pešti.

Zalamuje nás v teple od únavy. Revízor vkuse niekoho účtuje. Neviem ako to tu u nich funguje. Neviem si zvyknuť na týchto divných ľudí. Nerozumiem im ani slovo. Zdá sa mi ako keby som sa s Maďarmi vyprával. Nakoniec nás vyhadzuje sám autobusár. Pýtali sme si centrum. Vyhodil nás skoro 5 kilometrov inde. A čo teraz?




Zima ako hrom. Hneď nás pred autobusom prebralo. Je okolo štyri poobede. Máme furu času. Rozhodneme sa ísť teda pozrieť okolo centra. Prichádzame ku Dunaju a promenádou prichádzame pod most Margit hid. Spočiatku, z diaľky, sa mi to zdal na poriadnu opachu, ale nakoniec bol veľmi pekný. Piliere boli poriadne vyčačkané a čoby len to. Dokonca aj zo zábradlí dýchala história. Po ňom sme prešli na druhú stranu Dunaja.

Ľudí začína pribúdať. Prechádzame stále okolo Dunaja na Juh. Po pravej strane je asi hlavné historické centrum. Na druhej strane sa moci domáha nádherná budova Maďarského parlamentu. My pokračujeme ďalej až po Széchenyi lanchíd alebo Séčenyho reťazový most spájajúci dve časti mesta Budín a Pešť. Tá reťaz bola prvá vec čo som si všimol. Je to visutý most pozostávajúci z obrovskej "reťaze" prevesenej cez krásne pilóny, na ktorú pomocou závesov je zavesená mostovka. V prvej polovici 19tého storočia to bol jeden z najväčších mostov na svete. Tu už bolo ľudí ako mravcov v rozčuchrenom mravenisku. Behali, stáli, rozprávali sa. Čistý riadený chaos. Zuzka si prišla na "svoje". Za mostom keď sme sa pozreli ponad rameno sa vo večernom vysvietenom šate pyšne týčil Budínsky hrad. Kto miluje mestá, má sa na čo pozerať. My utekáme z cetra radšej niekto do kľudu. Každopádne ale smerom na železničnu stanicu Keleti palyaudvar to teda tak jednoduché nie je.

Cestou sme ešte len tak náhodou narazili dokonca už v novembri na vianočné trhy. A jednu ďalšiu významnú pamiatku mesta. Baziliku szent Istvan. Podľa foto vyzerá nárherne. Lenže naživo, bola nasvietená nejakou divnou svetelnou projekciou a pred ňou to té komerčné trhy. Toto teda nieee. Úplne čosi iné bolo uvidieť nádhernú staničnú budovu. A nie len pre to, že sa konečne končí náš vyše 80 kilometrový výlet. Budavá bola majestátna. S krásnym priečelím, do ktorého boli vsadené hodiny. Priam by som povedal, že som sa cítil ako v kostole, kde namiesto kríža visia hodiny a duchom budovy je čas. 



Tým sa naša obhliadka mesta končí a ideme sa trápiť zimou, spánkom a nudou. Mali sme čo robiť vydržať na otvorenej stanici  skoro dve hodiny. Minúty sme odpočítavali po jednej. No ale nakoniec to prišlo a mohli sme do tepla kupéčka. A hodinky polospánku plynule bežali. V Bratiske sme prestupili do rýchlika smer Košice a agónia pokračuje. Na chvíľku nás z nej vytrhla z ničoho nič sa tu objaviaca Gaba z Chlebu, ale potom už zase len spánok a výpadky pamäte. Výlet nám končí hlboko v noci ak nie až nad ránom.

Bol to veľmi zaujímavý výlet. O dosť inší ako hory po iné týždne. Som zvedavý či ešte niekedy Zuzku nahovorím na nekonečné listaté lesy alebo nedajbože iné veľkomesto. Som rád, že som mal takúto parťáčku. A nabudúce to teda už vari opäť istia poriadne kopčiská a odľahlé obydlia ;)

utorok 19. novembra 2019

Okolo Ľubochnianskej doliny

Ďalší z mojich výmyslov. Prvý pokus sa uskutočnil už asi pred štyrmi rokmi. Myslím si, že ročné obdobie to bolo podobné. S tým rozdielom, že vtedy už bolo na vrcholkoch hôr trochu snehu. Vravím si teda, snehu teraz nemáme prečo ku okruhu nepridať aj Kopu?

Ploska, Šoproň, Lysec, Martinky, Fatriškaaa

V jednú milú jesennú sobotu teda beriem so sebou parťáka Iva a môžeme ísť na to. Na prvé najťažšie kilometre sa pridáva aj ultra hviezda Turca Majo. Prvým vlakom prichádzame na stanicu v Ľubochni a Ivo nás odvezie ku Endokrinologickému ústavu. Nie je to až tak s nami zlé a auto si rado bez nás na pár hodín oddýchne. My sa pobalíme a ideme hore na Kopu oproti začínajúcemu sa dňu.

Cestou na Kopu

Čelovky už nechávame v batohu a v pološere postupne začíname stúpať. Majo je premotivovaný, a teda nemáme inú možnosť a ešte čo to zo začiatku pobehneme. Prichádzame pod tiesňavu Korbeľka a párty môže začať. Hneď sa strácame. Zvážnice idú na každý smer a samozrejme si vyberáme tu nesprávnu. Prichádza prechádzka lesom, kriakmi a lístim. Posledné týždne sa mi zdá, že to priam vyhľadávam. O pár minúť sme ale opäť na chodníku.


A môžeme sa ďalej teperiť polomom a strminou. Ani po možno piatich rokoch odvtedy čo som tu bol sa nič nezmenilo. Zdá sa mi, že len lístie opadlo zo stromov. Vedúcu pozíciu si stále dohliada Majo, a tak sa o trasu nemusím starať. Vždy to ušetri spústu minimálne psychickej sily. Postupne sa prebijeme všetkými nástrahami a už aj robíme foto pri vrcholovom kríži hľadiacom do doliny na Stankovany a na kríž oproti na Zadnom Šípe.

Kríž na Kope a v pozadí Šíp

Potom nám už nezostáva nič iné ako bežať dolu. Dnes teda nie je moc najteplešie. Po Slnku ako hlásili ani stopy a nepríjemne fúka. Zbehneme pár metrov nižšie a oddelíme sa od žltoznačeného chodníka do Krpelian. Červenoznačený chodník odtiaľto po Ľubochnianske sedlo už nie je tak néročný. Sú to také hrboľce pomedzi listnáče. Každopádne lístie je na zemi a celkom to na ňom šmýka. Kilometre ale odsýpajú celkom rýchlo.

..a Stankovany, Váh a Orava

To isté by som povedal z Ľubochnianskeho sedla do sedla Príslop. Tu som už pár razy bol, čize som presne vedel čo mám očakávať. Okrem prvotného stúpania so sedla na Tlstý diel je to fajnovka. Krásne lúky striedajú zase raz listnaté lesy. Obdaleč povedľa Nolčovskej Mogury aj teraz v tomto období zdá sa, stále ručí jeleň. Nerozumieme mu. Prečo? A bol to jeleň?


Od sedla Príslop (aj keď som tu už párkrát bol) som mal znovu nejaký výpadok. Len skreslene sa mi kde tu zazdalo čosi povedomé. Spočiatku dokonca bežíme zvážnicou pod Chládkové. No ale potom to príde. Opúštame zvážnicu a priam kolmo sa štveráme na vrchol. Odsýpa nám to ale stále rýchlo. Hrebeň je krásny. Listnáče vymenili ihličnany a na chládkovom dokonca pribudli skalky a krásne výhľady do Ľubochnianskej doliny až po samotný záver pod Ploskou. Hrebeň je celkom úzky a po obidvoch stranách aj celkom strmý. Veľmi pekne sa mi to tu zdá byť. 

V sedle Príslop a čistá šialenosť Kľak

Z Chládkového trošku klesneme a znovu stúpame. Tentoraz už na samotný Kľak. Cestu začínaju križovať popadané stromy. Výstup na Kľak je nakoniec od sedla Príspop dlhý a veľmi ťažký. Na vrchole býva krásne ale dnes nie. Fučí a je znovu poriadna zima. V rýchlosti sa rozlúčime s Majom a  on už aj letí po modrej smer Podhradie a Turany.

Pár foto z Chládkového

My sa naďalej držíme červenej smer chata pod Borišovom. To najťažšie by sme mali mať za sebou. Každopádne nastavajúci úsek je strašne deprimujúci popadanými stromami. Z Kľaku strmo klesáme. Prechádzame cez vyzerá, že celkom nové suťovisko zo skalného brala pod Kľakom. Nedal by som ruku do ohňa za to, že to tu už aj pred týždňom bolo. Nechcel by som dostať 2 tonových šutrom po hlave. Rýchlo cez to prebehneme a hneď na to prechádzame do polomu. Zatiaľ je to ešte relatívne krátko, a tak to celkom rýchlo ubieha. Úsek cez Jarabinú je ešte tiež ako tak. Vlastne prevýšení je tam minimum a veľa sa ide po zvážnici. Dosť zasekané to zase začne byť v zbehu z Jarabiny. Po behu už ani stopy. Sme radi, že sme na chodníku alebo niekedy, že ho aspoň z diaľky vidíme. 

Dolina Kľackého potoka, v zadu Ľubochnianska dolina

V sedielku chodník obchádza inú Veľkofatranskú Kopu traverzom po pravej strane a opäť sa rúbeme zasekaným chodníkom až po Malý Lysec. Poviem to tak. Od Kľaku po Malý Lysec je tento hrebeň vari za trest. Od Lysca síce sú stále stromy po zemi ale nie je to už tak strašné. Rýchlo prebehneme na Štefanovú a prudko klesneme do Štefanovského sedla. Ivo začína hamovať. Rád by si dal už dlhšiu pauzu. Snažím sa ho presvedčiť dobojovať to až na Borišov. Stále teda bojuje.

Cesta do Mordoru

Zo sedla veľkým oblúkom obchádzame záver Belianskej doliny. Postupne stúpame na Javorinu. Ešte stále musíme obchádzať zopár popadaných stromov, ale na vrchole konečne vybiehame na lúky. Ťažko povedať či sme si pomohli. Výhľady boli dychberúce, ale v tom protivetre to šlo ako v lete na saniach. Trošku klesneme a opäť stúpame na Šoproň. Je tu ozaj krásne. Užívam si to. Ivo za mnou bojuje skôr sám so sebou. Z vrcholu pridám. Rýchlo zbieham posledné metre a konečne si objednávam kapusnicu. Po pár minútach prichádza aj Ivo a dávame sa pol hodinku dokopy. 

Najprv ale na Kľak

Vietor lomcuje strechou a Ivo je dosť nalomený ukončiť naš výlet predčasne. Nezdá sa mi to. Podľa mňa potrebuje len najesť. Skôr psychika nefunguje sa mi zdá. Kávička všetko uhrá. Uvidíme čo bude na Ploskej. Moc možností ale na skrátenie nemáme. Auto je v Ľubochni. Jedine niekoho na prevoz do dediny nájsť. Ale aj toho bol Ivo schopný. Nie. Zatiaľ bojujme. Veď už to máme skoro len z kopca. Už iba Ploská a Rakytov.

Ide do tuhého

Ploská ak si človek zvolí dobre tempo je malina. A myslím, že po tej kapustnici nám to šlo ľavou zadnou. Na vrchole znovu fučí ako besné. Máme čo robiť napredovať dopredu. Jedine to, že točíme naspäť na sever nás pred vetrom zachránilo. A ešte to, že sme najbližšie kilometre boli chránení skalami Čierneho kameňa. 

Vysmiaty v závetrí

Posledné lúče Slnka sa nám podarí cvaknúť na Minčole pred Rakytovom. Poobede sa vyčasilo. Vyšlo spoza oblakov Slnko a večer sa bolo na čo pozerať. Aj keď už zase dochádza sila z jedla dodaného na chate. Pred Rakytovom sa musíme dotlačiť ešte z vlastných zásob. Vchádzame do Južného Rakytovského sedla a ideme na to. Posledné dlhé strmé stúpanie. Ide to pomaličky. Aj tento kopec mi príde podobný ako Ploská. Stačí nastaviť autopilota, správne tempo a ono vás to časom na tom vrchole vypľuje.


Na Kľaku


Zbeh je po tme vcelku krkolomný. Na mokrých skalách sa dosť šmýka. Za pár minút sme ale na severe od Rakytova, a teraz už len sa dotackať po hotel Granit na Smrekovici. Pamätám si to vždy ako čosi nekonečné. Človeka to núti bežať a ten mierny sklon ma vždy poriadne dožuje. Tentoraz to ale nebudeme hrotiť. Kde tu pobehneme ale len zľahka. Keď obchádzame skalnú Alpu viem, že už je dobre. Prechádzame nevýraznym sedielkom s nejakou divnou ozdobou či na čo to slúži a cez deň by sme už na tomto mieste uvideli aj cestu. Zbehneme ku Močidlu a poza kopec prejdeme až ku hotelu Granit a iným budovám na Smrekovici.

Z Javoriny na Šoproň

Konečne večera. Tento hotel nás ešte nikdy nesklamal. Či cez deň, či o ôsmej večer. Každopádne znovu sa raz čudovali čo to za zjav prišiel po tme ku nim. A znovu mi raz bolo blbé im tam prísť robiť bordel ku krásne rozprestretým stolom. A znovu som zabral asi štyri stoličky. Po kapustnici na Borišove sme tentoraz vyfasovali bryndzové halúšky ako predjedlo a hneď na to kôprovku s hovädzím. Ešte pivko k tomu a čistá radosť. Veľmi ťažko sa vstávalo. Každopádne musíme to nejako dobojovať. Čaká nás najľahšia štvrtina. Skoro stále dolu kopcom.

Z pod Šoproňa pohľad na Rakytov

Našťastie ale hneď za hotelom kopec bol. Trasie nás opäť od zimy. Na tých 200 výškových metroch sa ale pekne zahrejeme. Z vrcholu Jánošíkovej kolkárne dlho pozvoľna klesáme. Ide to veľmi rýchlo. Kiež by to takto pokračovalo až ku autu. Ale nie. Prichádzame do Nižného Šiprúňskeho sedla a meníme smer oproti obyčajnému zelenoznačenému chodníku do Ružomberka. Ideme po červenej na Chabzovú. Toto ešte poznám. Išiel som tadiaľto opačným smerom nadávajúc na bajku. Tentoraz aspoň viem, že pôjdem po tom blate dolu kopcom. 

Obed na Borišove

Najkratšie to je ísť teraz do Ľubochne po modrej. Ideme to teda preskúmať či to tak je. Chodník zrejme po väčšinu času využíva skôr lesná zver, než ľudia. V lese bolo vidno v lísti len náznak niečoho po ľudskej činnosti. Ešteže značky vyzerali byť nové. Nebyť toho, že jedine sa musíme držať hrebeňa a tých nahusto značiek, mohol by byť ešte na záver pekný prúser. Každopádne bolo to šialene nekonečné. A stále v rovnakej výške hore dolu, zľava doprava. Krútili sme sa tam ako vyhodená húsenica na Slnko. Kde tu, raz za čas, bolo cítiť naokolo vysokú. Doteraz sa čudujem, že sme nič nezahliadli.

A poobede na chvíľku aj so Slnkom

Za zmienku ešte určite stojí šialený traverz Červeného grúňa. A to tým Slovenským turistom švitorí či ako? Prečo sa Červený grúň traverzuje? Čo to má za logiku drbať sa lístim v prudkom svahu ponad skalné prahy? Keby bol aspoň ako tak prechodený ten chodník, nie že nevie človek či do prázdna alebo pod nejaký koreň nohu nepoloží. Hej. Je pravda, že ani v noci by tam nemal čo človek robiť. Každopádne nečudujme sa, že tam človek jakživ nezavíta.

Jedna strana doliny za nami..

Prechádzame cestu v sedle pod Červeným grúňom a zase sme kdesi v kriači. Už - už som začínal byť zúfalý keď nás opäť vyslobolila zvážnica. Prichádzame na lúky a nimi sa pomaličky dostaneme až nad samotnú Hubovú. Pomaly ale isto sme zachránený. Okolo Muštovej a Kútnikovho kopca musí byť cez deň nádherne. Nachádzajú sa tu aj krásne kolibky. Sme v sedle medzi tymíto kopcami a teraz máme na výber. Ísť po modrej priamo do Ľubochne alebo cez Hubovú. Cez Hubovú by to malo byť o čosi kratšie. Asi pôjdeme iba strmo dolu a kilometer okolo cesty I/18. Po modrej na Ľubochňu by sme sa ešte dlho trajdali lesom.

Rýchlo sa schovať pred vetrom za Čierny kameň

Ideme teda cez Hubovú. Spočiatku mierne klesanie, vystrieda pekelný tobogán plný lístia. Rýchlo strácame výšku keď tu sme zrazu mimo chodník. Nejakým, doteraz mne záhadným spôsobom, sme zbehli z chodníka na rozbitú zvážnicu a leteli a leteli dolu. Zvážnica sa zdá ísť do dediny, tak to dobojujeme už ňou. Nakoniec sme sa pomedzi ohrady nejako vysomárili a dostali na horný koniec dediny. To sme ale ešte nečakali, že v dedine majú slepé ulice a nepriechodné dvory. Z Hubovej sme nakoniec vychádzali poriadne dokrútení. Zrejme sme si to cez Hubovú po žltej teda moc neskrátili. Ale nakoniec sme to dobojovali až ku autu. Po 16tich hodinách sme opäť v Ľubochni.

Deň končí, dobrodružstvo pokračuje

Po spoji do Vrútok už ani stopy. Našťastie mám super parťáka a odviezol ma až do Vrútok. Aj keď sa sám musel potom znovu vraciať na Oravu. Bol to hoodne náročný výlet ale stál za to. Je len málo takýchto logických trás. Nevravím, že sa nedá vymyslieť krásny okruh, ale skoro vôbec nezachytiť asfalt vyše 60 kilometrov na Slovensku môže byť vcelku problém. Nebyť polomu medzi Kľakom a Malým Lyscom je to dokonalá trasa na skyrunning. Som zvedavý čím ma nabudúce prekvapí nejaké miesto v prírode. Musíme čosi znovu vymyslieť :)


Foto: Marián Pták

nedeľa 10. novembra 2019

Na Orave mokro, na Orave vietor

Chčie a chčie. Je nedeľa poobede a stále ani náznak Slnka. Som spokojný. Bolo to úplne zajedno či sme šli na výlet včera alebo by sme šli dnes. Priam by som povedal, že včera bolo ešte lepšie. Aspoň zopár lúčov sa nám ušlo, aj keď miestami sme poriadne vymrzli.

Prvé a posledné Slnko :)

Nakoniec sa vo vlaku z Kubína do Podbieľa ocitáme 3 kúsky. Toho posledného dákosi viac zlákala posteľ. Aj tak som veľmi rád za ostávajúcich dvoch. Kto by to povedal, že v takomto počasí nájdem viac parťákov ako keď je krásne? Trasa tiež nebola vybratá najľahšia. Hold, parťáci boli proste super.

V Podbieli, ako vlastne celý víkend a asi ako všade slabučko prší. Nezdá sa to byť až tak zlé. Stikač vo vlaku sa nám smeje, čo je toto za nápad. Uvidíme. Pred deviatou ráno teda vyrážam so Zuzkou a Lukášom napred novému dobrodružstvu.

Prechádzame štátnymi cestami až na koniec dediny a konečne vchádzame na zvážnicu vyvedúcu nás okolo družstva na lúky. Konečne nebežíme. S týmito dvomi bežcami to budem mať ťažké. Vystupujeme vyššie a vyššie a okolo nás sa nizka oblačnosť začína trhať. Vidíme okolité odparujúce sa kopce a snažíme sa uhádnuť, ktorým smerom sú Roháče či Choč. Kopec Kopec, kde sa chystáme, je zahalený pred nami do hmly.

Obchádzame okolo stáda kráv, no nakoniec zisťujeme, že aj tak musíme rovno pomedzi ne. Pozerajú presne tak divne na nás ako ľudia na stanici v Podbieli. Z očí im priam bolo možné čítať ako si myslia, že im to musi asi pekne šibať, že tu behajú v tom blate a daždi. 

Začíname

Zbiehame do sedielka a znovu blatovou cestou hore. V blate sa nachádzajú stopy macka. Odfhotíme, ale dákosi to už neberieme na extra veľkú váhu. Človek si rokmi zvykol na všetku tu lesnú divinu. Niežeby stále nezostali infarktové stavy po priamom stretnutí s touto úžasnou šelmou Slovenských lesov. 

Stúpame a stúpame. Zase začína poprchať. A neutícha to. Prechádzame zničeným lesom po prastarej zarastenej zvážnici. Nebaví ma to. Zase treba behať. Obchádzame okolo smerovníka Bane a letíme konečne na samotný vrchol Kopca. Ešte chvíľku klesneme, ale potom už len hore. Priamo nejakým výrubom. Alebo polomom?! Stromy boli povyvrácané rovno na chodník alebo na starú zvážnicu. Ide to ťažko. Do toho ešte dážď a obďaleč počuť ako cez hrebeň prefukuje stromami vietor. Zuzku to tiež prestáva baviť. Hore na Kopci dáme teda iba foto a letíme dolu.

Chvíľku zbiehame veľmi strmo, ale potom sa to vyrovná. Popadané stromy na ceste nás sprevádzajú stále. Zvážnice sú plné bahna. Začíname už totálne premokať. Mobily s gpskom sa len s námahou dajú použiť pri kontrole smeru. Dotykový displej to proste tiež už s týmto počasím nezvláda. Zuzke začína byť zima. Rýchlo teda zbiehame nižšie a nižšie. Kilometre ubúdajú a o chvíľu sme nad Malým Borovým. A stále leje.

Krávky pozerali čo sa im to tam robí v košiari

Zuzka nás plánuje vo Veľkom Borovom opustiť. Aj preto sa mi zdá, že sme cestou tam poriadne zrýchlili. Spočiatku do kopca som si myslel, že preto lebo je zima, ale aj smerom dolu to boli tiež poriadne šprinty. Je pravda, že aj ja sám som si tu rýchlosť užíval. Aj keď sme napredovali rýchlo, najkratšie to do Borového nebolo. Konečne sme ale tam. Snažím sa jemne Zuzke naznačiť, žeby sme boli radi keby ešte s nami čo to potiahla. Veď čo bude doma? A to chce bežať ešte celú Kvačianku? To už môže s nami aj do Malatinej a tam si prídeme po ňu autom z Dolného Kubína. Áno z Kubína. Pôvodnú trasu na Pravnáč a cez Lúčky na Choč dnes rušíme. Dnes to asi nebude mať zmysel hrotiť.

Z nenazdajky po pár minútach ak nie sekundách Zuzka s nami ide ďalej. Lukáš zakričal a bolo. Ide sa. Zase lúkami stúpame. V závetrí je celkom dobre, ale ako prídeme na otvorené časti hrebeňa premočení začíname poriadne mrznúť. A to ešte nevieme čo nás čaká ďalej. Blato už neriešim vôbec. Toho je tu na kilá. Vlníme sa lesmi a lúkami Oravy až sa ocitneme nad Malatinou. Pred nami je mi známy vysielač z preteku na bicykloch Oravský cyklomaratón. 

My ho obchádzame po asfaltke. Začína od juhu kruto fúkať. Odtiaľto musíme chytro preč. Konečne vchádzame do lesa. Ale iba na chvíľu. Pred sebou máme spústu lúk. Celkom máme z toho obavy. Lukáš so Zuzkou sypú do seba aspoň brusnice. Ja dám do seba ešte jeden banán a kúsok energeťáku. Od rána som nevypil ani deci vody. Proste mi to nechutí v tejto potope. Trápime sa. Znovu sa vlníme hore dolu lúkami a v poriadnom vetre. Začínajú ma pobolievať úpony členkov. Moc beháme a je mi zima. Zlá kombinácia. Ja som turista a mám rád pekné počasie. Dážď už ale dlhšie stagnuje. Vo vetre je síce poriadna kosa, ale začíname schnúť.

A na druhej strane kopca maco

Prechádzame cez sedlo medzi dedinami Osádka a Pokrývač a hneď stúpame prudko do kopca. Je to jedno z posledných výrazných stúpaní. V lesnom tuneli sa celkom zahrejeme. Počasie sa začína umúdrovať a my začíname byť zhovorčivejší. Hlavne ja. Už nám nevadia ani obrovské kaluže a rozbité zvážnice od dobytka. Je nám proste teplejšie. Okolo kaplnky sv. Vendelína dokonca vychádza Slnko. Prestávame behať. Iba tak si užívame krásy Oravy. Už len škoda, že ma tie úpony začínaju boliež via a viac. Behá sa mi zle. 

Ako sa blížime ku Kubínu opäť prichádzajú oblaky. Tie lúky nemajú konca kraja, ale konečne sme pri poslednom vysielači na Brezovci. Už-už som si myslel, že som si vyčistil topánočky od blata vo vysokej mokrej tráve, keď tu ešte poriadny blatový krpál ku zahradkárom a potom ešte dobrý kilometer okolo nich v íle, ktorý nie a nie z nôh dostať preč. Bahno dávame dolu až v tráve pred prvými panelákmi. Ešteže tam mali takú peknú trávičku.

Prebehneme sa ešte aj okolo panelákov direkt  ku stanici všetkými strmými lúkami. Lukáš hľadiac do telefónu na správny smer. Aj tu v meste si teda užívame divočinu. Ľudia po nás kukajú ako po zjavení. Len nech pozerajú. Nech len vidia o čo v sobotu prichádzajú :D

Hlavy otočené na Choč

Prichádzame až ku autu na parkovisku pri Lidl. Čo teraz? Smrdíme a sme mokrí ako prasiatka. A keby len to ..aj hladní sme. Išiel by som sa kdesi najesť, len či nás nevyhodia hneď vo dverách. Napoly sa prezlečieme pred autom, ale na dokončenie by bolo tiež dobré nejaké súkromie. Reštika oproti sa parťákom zdala až moc prepychová na naše zablatené tenisky. Ideme teda het. Možno cestou niečo nájdeme.

Prechádzame cez dedinu Leštiny s krásnym dreveným artikulárnym kostolíkom zapísaným do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a potom cez Osádku prejdeme cez Chočské vrchy z Oravy na Liptov do Lúčok. Pizzéria zavretá. Ach, skúsime to teda ďalej. V Teplej by už aj čosi bolo, ale Lukáš potrebuje odparkovať auto pred pivkom. a tak ideme najskôr ku nim. 

Otvára nám Lukášová mamina s Aishou. Konečne sa dávame do suchého. Čajík padol vhod, keď tu zrazu máme pred sebou taniere?! Nemali sme ísť sa najesť do reštiky? Ale dá sa odolať alebo ohrdnúť? Obed nakoniec teda bol u Hladkých a bol geniálny. Nakoniec sme ešte dúmali nad novými kachľami ako zabudovať do obývačky a potom behóóm na stanicu. Fascinujúce. Zuzke aj mne šiel osobák úplne na opačný smer a v tej istej minúte. A nemeškali. Nikto nemusí teda na stanici nikomu závidieť a po objatí každý môžeme nastúpiť do vyhriateho vozňa. 

Pri kaplnke sv. Vendelína

A je po výlete. Tento víkend o trochu kratšieho ako po minulé týždne, ale v tomto počasí sme lepšie vari žažiť už viac ani nemohli. Ďakujem Vám parťáci za krásny čas medzi kvapkami :)

nedeľa 3. novembra 2019

Na otočku na Morave

Táákže, opäť víkend kedy nemám nikoho. Musím do hory sám. Čo už narobím. Parťáci musia do roboty, po hroboch alebo majú iné povinnosti. Nie je to ideál, ale nenechám si vari újsť jeden z posledných víkendov pred tým ako vytiahnem lyže. Na rovinu, o šesť týždňov budem už len s lyžami na chrbte behať ak aj snehu nebude. Ale nepredbiehajme, to už bude 15. decembra.

Dušičkové počasie

V piatok je sviatok Všetkých svätých. Do roboty sa na Slovensku nejde, teda stíham porobiť všetko potrebné. Aj po hroboch pochodiť, aj kapustu natlačiť u našich. Som zo seba spokojný, a tak nič mi nebráni vybrať sa večer smer Morava. 

Ubytko je zabezpečené parťákom z Chlebu. Škoda len, že Ivo musí ísť preč. Povinnosti sú povinnosti. Predtým ešte, ale stíhnneme do Ostravíc na nákupy. Aj keď je už zatvorené, nič nenechávam na náhodu a dohodnem si stretko tak či tak. Z obchodu odchádzame ovešaní ako nejaké slečinky. Overaliky, bundičky, kraťasky. Človek by ani nepovedal, že to všetko sa dá využiť na skialp. 

Ale zase k veci. Večer teda už iba chvíľku poklábosíme a Ivo aj s kamarátom odchádzajú na Slovensko. Byt mám teda sám pre seba, ale jedine čo zvládnem, je hodiť sa do postele. Som zvedavý čo prinesie zajtrajšok.

Symbolický cintorín na Lysej hore

Ráno klasické skoré vstávanie. Budík okolo 4tej hodiny rannej ma nemôže rozhodiť. Šupnem do seba 5 buchiet a letím na vlak. Ivo mi ešte včera letmo ukázal všetky možné a asi aj nemožné skratky vo Frídku cestou autom ku nemu a aj potom na mape, čiže nemám problém. Nastupujem v Liskovci a idem až do Ostravíc s prestupom vo Frýdlande. Všetko presne pasuje. Dotlačím ešte do seba všetko to, čo nezmestim do batoha a o 5:50 môžem vyraziť.

Ešte je tma a hrozitáánska zima. Fuka ako besné a nejaký chlapík sa za mnou šmochce. Nechce sa mi pred nim bežať. Len sa bojím, že ma predbehne. Našťastie odbočuje. Ja začínam pozvoľna stúpať. Idem raz asfaltom, raz štrkovou cestou. Postupne sa rozvidnieva a po pár týždňoch u nás po všelijakých možných chodníčkoch mimo značku sa rovno pustím do lesa. Veď tam nado mnou je opäť zvážnica po ktorej treba ísť. Prebrodím sa rúbaňou, skalami a lístim a som tam. Idem po žltoznačenej medvedej stezke.

Lazy nad Zlatníkom

Stúpam a o chvíľku som na vyhliadke. Nazýva sa to tu medvedia skala. Je odtial pekný výhľad na Ostravice, aj keď ešte stále zahalené do pološera a hory sú zakryté hmlou. Prechádzam na náveternú stranu hory a vietor začína neskutočne besnieť. Ihličnany sa nebezpečne ohýbajú v nárazoch vetra. Les buráca. Ihličie piští vo vetre a opadané listnáče priam hučia ako rozbúrené more. Na zemi zatiaľ nevidím nič popadané, tak mi to nedá a idem ďalej. Pod niektorými stromami si radšej aj zašprintujem. Najhoršie je to v malých skupinkách stromov alebo hneď na okraji lesa. Inde sa to zdá byť bezpečné. Prechádzam kritickým úsekom popod Ostrú, až sa dostával okolo vleku na zelenú značku. 

Stále pozvoľna stúpam a postupne sa približujem ku Lysej hore. Vietor akoby postupne slabol narastajúcou výškou. Je to zvláštne. Bál som sa, že ak to neotočím tam dolu, budem to musieť otočiť vyššie. Okolo Lukšinca v cca 1000mnm začína prichádzať hmla a hlavne ľudia. To sú asi tí, čo prichádzajú z Ostravíc ako bežní turisti/bežci. A ja že sa budem môcť pochváliť. že na Lysej hore ani nohy.

Na Bielom Kríži

Ide do tuhého. Ivo spomínal, že na vrchol je aj kopec skratiek a nemusí sa ísť stále po zvážnici. Využívam všetko čo moje oko zahľadne. Odbúda stovka výškových metrov po stovke a za chvíľku som na divno dlaždenom chodníku. Zase určite kvôli koňom alebo inej ťažnej hávedí, čo nevie chodiť po hladkom. Pred vrcholom je symbolický cintorín a hlavne náznaky snehu. Asi srieň zo stromov, ktorú bičujúci vietor strhával dolu. 

Netuším čo ma malo čakať hore, ale ledva som v hmle za chatou našiel pokračovanie správneho chodníka. Ehm.. skratky popod vlek? Bal som sa chodníka po asfalte, ale pod vlekom bolo to ešte horšie. Chodník ako keby bol priam naschvál vysypaný ostrým makadamom. Nedá sa po tom bežať. Pripomína mi to hromženie ako u nás na Veľkej Rači, cestou po hranici. Stále klesám dolu. Do nekonečna a ešte ďalej. Oproti sa stále objavujú ľudia. Prečo chodia pešo keď je tu asfaltka? Chodník sa mi moc nezdal na turistiku. Zdá sa mi to z tejto strany hrozne dlhé a nudné. Vôbec to nie je strmé. Vlastne ani netuším odkiaľ mohli tí všetci ľudia štartovať.

Tiež na Bielom Kríži

Ja prichádzam na lazy nad dedinkami Zlatník a Visolaje. Je tu krásne, nebyť tých zúrivých psov. Teraz ma ale nasrali už aj oni a skoro jeden dostal palicou po papuli. Nabudúce nech sa poriadne díva, čo mám za kyptík v ruke a že už čaká len na to posledné pred zahodením do koša. Zmlátiť agresívneho psa. Nuž, takto to tu asi chodí na lazoch. Pomaly prechádzam až na Ježanky.

Tam stretávam posledného človeka asi na najbližších 10 kilometrov. Pozvoľna stúpam zvážnicou hore. Nečakal som, že to bude na Biely Kríž s takýmto stúpaním. Každopádne som na Slovenskej hranici. Pod sebou na mape vidím Vrchpredmier. Pozerám lepšie a kúsok vedľa po zelenej značke Haferovci. Tu kedysi bývala za mládi moja stará mama a jej rodičia Haferovci. Teraz už žijú na Kysuciach už len v spomienkach a možnože ešte na veľmi dlho. Haferovci mali len dcéry a aj tie odtiaľ odišli, tak tam je teraz Bohvie kto. 

Dolu som ale nešiel, zostávam na hrebeňovej červenej značke a postupne sa predieram Polomkou a dlho bežím až pod Malý Polom. Stretám opäť živú dušu. Zase na nejakých 5 kilometrov. Chodníkom preteká množstvo prameňov. Našťastie sú napoly zamrznuté a po väčšine blata sa dá pohodlne prebehnúť. Aj keď veľakrát predsalen používam hodené stromy do kaluží. Paličky sú v tej chvíli moja spása a veľka opora. 

Muřinkov vrch

Znovu dlho-predlho bežím. Je to všetko viac menej rovina a stále sa cítim veľmi dobre, nechávam sa teda unášať. Už ani tak nefúka čoho som sa najviac bál, čiže užívam si bestarostný hodiny života. Prechádzam popod Burkov vrch až sa dostávam na lúku s Názvom Meřunkov vrch. Je tu krásna kaplnka. Toto miesto mi učarovalo. Musí tu byť krásne, keď nie je hmla. Povedľa sú dva stany a dvaja chlapi. Jeden ťahá za sebou pod pazuchou dva stromy?!?. Kamarátka mi písala že v Rakovej majú legendu o zombie drevorubačovi, čo vstáva raz za rok na dušičky. Celkom to sedelo dokonca aj dátumovo.

No ale teraz to prišlo. Neskutočná mordovačka na Veľký Polom. 10 kilometrov roviny a naraz toto? A človek si už aj myslí, že je hore ale ono to nemalo konca-kraja. Znovu silnie vietor a okolo iba samé sucháre. Niektoré dokonca čerstvo spiace na zemi. Priamo cez chodník. Opäť sa necítim vôbec isto. Som tak z toho kopca dorobený, že sa mi nechce letieť rýchlo dolu. Nakoniec sa mi ešte aj značka stráca. Až neskôr pochopím, že tu majú modročervený chaos. Ale iba chvíľku. Modrá potom bočí na Slovensko ku Korcháňovcom a ja idem po červenej na Skalku.

Na Veľkom Polome nové stromky oddychujú

Na Kostelkách sa zdá byť parádna lyžovačka. Budujú tam nové inžinierske siete, čiže hejtéri by si prišli znovu raz na svoje, ale mne sa to tam zdalo byť fajn. Ťažko povedať, či to tam v zime žije. Zrejme sa tam chodí z Dolnej Lomnej. Inak dosť som si všímal, že v Beskydoch na miestach kade som sa pohyboval je veľa chránených vtáčich území. Ponad hlavu mi zopárkrát preletel nejaký málo vidaný obrys vtáka. Mal som pocit, žeby to mohlo byť niečo ako Hlucháň? Asi vlastne zrejme nie. Lieta ten vták vôbec?

No a opäť zbieham. Tentoraz po žltej do Bocanovíc. Vo vrchnej časti poriadny výrub. Vietor mám zrazu spoza chrbta, zvážnica sa nezdá byť na rozsekanie členkov, čiže letím ako víchor. Rýchlo sa dostávam na Velkou louku a okolo jedného zabudnutého obydlia opäť vchádzam do lesa. Začína poprchať. Zbej je dlhý a začínam z neho cítiť nohy. Ako klesám, prichádza teplo a začínam sa poriadne prehrievať. Bude ťažké sa dolu znovu naštartovať. Dolu opäť rozbité zvážnice od lesných mechaniznov, no nejako sa dosmochtlím až ku riečke Lomná. Ešte predtým pretnem železničnú trať, vlastne hlavnú na Slovensko, a hneď na to ju podchádzam krásnym viaduktom. Moc som si ho teda ale nevychutnal čo som zúrivý. Prší čím ďalej tým viac a neviem čo sa bude diať teraz s mojimi nohami do kopca. Vyťahujem radšej jablko.

Cestou z Veľkého Polomu

Asfaltkou začínam stúpať na druhej strane doliny Lomnej do lesa. Začínam moknúť a ja mám nervy na krajíčku. Je okolo dvanásť hodín. Bol by hriech nevyužiť ešte skoro 5 hodín svetla, keď som tu už cestoval. Zmoknúť do nitky, by som ale tiež nerád. Každopádne stále kráčam z nohy na nohu dopredu. Dlho asfaltom. Pozerám do mapy a až mi prišlo zle keď zisťujem, že opäť pôjdem do výšok nad 1000mnm. Ešte o pár metrov vyššie ako Veľký Polom. Bojím sa silného vetra v spojení s dažďom. Budem musieť improvizovať. Ak bude najhoršie budem nútený zbehnúť skôr. Pozerám ústupovky, no nič mi moc nevychádza, ak nechcem ešte aj vlakom prestupovať. Asi si budem musieť trúfnuť aspoň na Ropicu, aj keď tá bude tá najvyššia.

Zelená značka mi pri týchto úvahách ale rýchlo ubieha. Rýchlo stúpam vyššie a vyššie. A čím ďalej tým je to tu strmšie. Vchádzam do ohrady. A stále stúpam?! Je pravda, že som klesol až do cca 450 mnm, ale toto? ..to ešte stále nie som v 750? Dalo to pekne zabrať. Ďážď ustáva, ale zima pri pofukujúcom vetre čím som vyššie zostáva. Stretávam opäť pár ľudí. Tento chodník je krásny. V lese je plný lístia a cítim, že po každej strane musia byť aj krásne výhľady. Hmla mi ich ale zahaľuje. A asi aj ja sa dosť ponáhľam a nechce sa mi hľadať príhodné miesto na foto.

Na Velkej louke

Celkom rýchlo sa vyplazím až na Kozubovú. Už dlho rozmýšľam nad jedlom ale aj túto chatu obchádzam. Bojim sa toho, že ak tam zasadnem, už sa nepostavím. Mám len jedno náhradné tričko a termofóliu. A to tu nechcem byť za mátohu v lese. Energie myslím, že mám. Aj nohy ako tak počúvajú. Idem ešte ďalej. 

Prebieham vrcholom a zbieham na Kamenitý. Aj tu je nejaká chata. Už neodolám. Mám za sebou 50 kilometrov. Prišiel čas na polievku. Nemôžem nič zameškať. Lebo to by mohlo byť ešte horšie. A ta kapustnica bola, že TOP. Pol hodinku som si posedel. Vypil pol litra kofoly, pofejsbukoval a hlavne sa vy*ral, takže môžem ísť opäť na to. Prichádza asi najväčšia výzva dňa. Mokrý do zimy a vetra.

Nahádžem na seba všetko oblečenie čo mám. Prišiel čas aj na vetrovku, ktorú som si doteraz šetril, že bude horšie. A búšim hore kopcom čo to dá. O chvíľu som medzi Babím a Kalužným vrchom. Rozohnil som sa tak, že sa musím vyzliekať. Som skoro vo výške 1000mnm a je teplo?! Nič strašné?! Je pravda, že predpoveď počasia hlásila od rána do noci sa  iba oteplovať, čo prechádza teplý front a asi to je aj cítiť. Dobre, z najhoršieho som von. 

Pár metrov pred kapustnicou na Kamenitom

Podľa naštudovanej mapy ma už čaká len cca 300 výškových metrov, ale až 20 kilometrov. Toto budú musieť byť bomby. Terén vyzerá byť fajn. Mäkký hlinený podklad. Dokonca ešte aj nejakých posledných ľudí stretám. Fakt veľmi rýchlo prechádzam popod Smrčinu pod Ropice. 

Začínam stúpať. Na zemi samé popadané stromy. Len pár ich bolo zrejme spadnutých dnešným vetrom. Hmla na 20 metrov. Nechápem, čo mi o tomto mieste ospevoval Ivan. Toto sa mu páči? Mňa to teda moc nezaujalo. Ešte som aj chvíľu zablúdil na inú zvážnicu, aj keď nakoniec sa všetko aj tak pod vrcholom spájalo. Konečne som hore.

Perún na Ropici

Dole sa to strieda. Niekedy veľmi pekný, rýchly chodníček, ale inokedy strminy plné voľného kamenia. Veľmi mi to tu pripomína naše Malé Karpaty. Cítim sa tu skoro ako na preteku Rýchlik Zoška - Bratislava. Veľmi zvláštne. A znovu stúpam. Tentoraz na Velký Lipový. A potom opäť hnusný zbeh. Začína byť už aj blato pomedzi tie šibnuté skaly. Prestáva ma to baviť a už len odpočítavam kilometre. Z druhej strany kopca obchádzam vlek na Príslope, čo mi vtedy ani len na um neprišlo, že aj tu su svahy a širokou zvážnicou letím ako šialený na Ropičku. Asi tak, ako minule s parťáčkou Zuzkou dolu nekonečnou Blatnickou dolinou u nás na Turci. Ropička, chata bola poriadna rýchlovka.

Z Ropičky skoro kontinuálne stále zbiehame dokým ma značka neodkloní kdesi do paže do hustého smrekového lesa. Je tuším tak hodinu pred západom Slnka, ale tu je už poriadna tma. Ta celodenná hmla tomu teda tiež nedopomáha. V chodníku sú samé korene a znovu kamene. Už začínam cítiť chodidlá. Len pri pomyslení na ne si ich hneď znovu masírujem. Som na chate Kotař.

Posledné metre ku Malej Prašivej

Obchádzam jeden z ďalších vrcholkov a zbieham do sedielka. Pred sebou mám Čupel. Tiež nejdem úplne na vrchol, ale stihol som sa zapotiť. Je to posledné vážnejšie stúpanie. Na vrchole stretám tri turistky. Užívajú si výlet. Snažím sa aj ja. Nech nie som pri nich za ufučaného, premotivovaného a namysleného športovca. Rýchlo si to pustím do ďalšieho sedielka a po pár desiatkách metroch som na PRAŠIVEJ. Posledný vrchol. Už ani meter hore. 

Ale ten zbeh. Devastujúci všetko pekné, čo vo mne zostalo. Štrk, štrk, štrk. Až neskôr sa prešlo na zvážnicu. Ale ani to nevydržalo dlho. Z krásnej idylky skoro rovinou sa stalo prudké klesanie, ktoré nie a nie skončiť. Vypľulo ma až na samotnej výhľadke na Malej Prašivej. Áno, ešte som spravil asi 5 výškových metrov, kvôli nádhernému drevenému kostolíku sv. Antona Paduánskeho. Prekrásne miesto na výlet. A odtiaľ opäť klesám.

Drevený kostolík sv. Antona Paduánskeho na Malej Prašivej

A znovu po štrkoch. Už tomu ani neprikladám veľku váhu. Zísť to musím. Ale potom prišlo ešte horšie. Desiatky centimetrov lístia ponad štrk. Z behu sa stáva chôdza. 4 kilometre pred cieľom nechcem zostať s nohou v sáčku. By ste neverili ako mi zažiarili očičká, keď som asfalt uvidel. Ale to klééésanie. Strmo dolu, stehienka pália bolia, ale stále bežím. Až po Kamenité. Chvíľku si oddýchnem a letím ďalej. Uvidíme, aký budem mať nakoniec čas. Ani kilometrovo neviem presne koľko som prešiel, ale cez 70 to bude. Vyzerá to nádejne do 11 hodín aj s prestávkou.

Hlávku mi už začína z toho asfaltu nakláňať nabok. Musím si z času na čas oddýchnuť. A zakazdým sa prehovárať: "Poď po to auto, to dáš", Ešte nie si pri tom aute, neblázni, musíš až za prvé koleso dobehnúť", "Nuž zastal si skôr, teraz musíš preto zabehnúť o 100 metrov ďalej ako si pôvodne mal". A takto som sa nakoniec dotrmácal až na zástavku. Čas 10 hodín 45 minút. Podľa hiking máp to nakoniec malo 73km, 3100m+. Som nadmieru spokojný.

Slnko pomaly zapadá a výletu je pomaly koniec

Teraz už len si dať to jediné suché tričko čo mám v batohu a na to všetko ostatné. A čakať na vlak. Ponáhľal som sa, tak to je skoro pol hodina. Ozaj sa otepľuje. Nemusel som ani len drepovať. Horšie to ale už bolo po vystúpení vo Frýdku. Mobil mi ešte funguje, tak verím, že nejako Ivov byt nájdem. Za polhodinku som pred vchodom. Ale kľúč nepasuje?! Kde to Ivan býva? Skúšam vedľa. A, zapadol. Uf.. odľahlo mi Nebudem sa musieť tváriť ako zlodej, čo hľadá byť s kľučami čo našiel pred panelákom. 

Na druhý deň vo Frýdku-Místku

Došťukaný som kvalitne, čiže dnes to istí už len hygiena a kóóópa jedla. A potom dĺĺĺhy spánok. 

Bazilika navštívenia p. Mária a vzadu Rímska kaplnka


A čo ráno? Nakoniec mi ide spoj krásne o 8:34, čiže už pred ôsmou zamýkam a idem ešte kuknúť do mesta. Pofotím si zopár krásnych miest a skoro presne na minútu prichádzam na stanicu. Frýdek-Mistek mi celkom učaroval. Páči sa mi to mesto. Vyzerá, že je na jednej strane kľudné, ale na druhej to tu asi aj sociálne žije. Zrejme sa tu ešte niekedy vrátim :) 

Svätojánska veža


Základná škola národného umelca Petra Bezruče


..tak teda nabudúce Morava.