streda 29. novembra 2017

Ochutnávka prvého poriadneho prašanu na Chopku

Je 27.11.2017, mám po nočnej čo značí voľný deň, počasie hlásia gýčovo krásne a tak plán je jasný. S parťáčkou Tinou sa o 11tej stretnúť priamo hore na Chopku.

Pod "Dievčenským" žľabom

Na parkovisku v Jasnej to vyzerá ako v Mrázikovi. Všade zapadané stromy novým snehom. Na parkovisku 20 centi neodhrnutého snehu. Radosť lyže vytiahnuť. 

Ráno v Jasnej

Asi prvýkrát túto sezónu pučím priamo od auta. Len to som zabudol, že dnes idem na Chopok. 900 výškových metrov už do poriadneho kopca, nie ako Martinky, či Chleb, ma poriadne preverili. Ale aj tak 1:15 na lyžiara začiatočníka je moja spokojnosť. Po Tine ani stopy a ja za 35 sekúnd začínam odmŕzať. Hore fučí a aj oblak sa dostavil na pokec a tak rýchlo pásy zhadzujem a idem sa po ľade šmýkať za parťáčkou. Južná strana bola ozaj dosť zapeklitá pre ten ľad. Predsalen slnečná strana.

Snehy na severnej strane

Snehy na strane južnej

A tak som si zbehol 150 výškových a keď po parťáčke ani stopy vybral som sa hore. Skoro napresno sme sa stretli. Rýchlo pásy strhávame opäť a ideme hľadať v hmle "dievčenský" žľab. Asi najľahší na severnej strane Chopku a Derešov. Prašanu aj pol metra ale podklad stále mizerný a tak nie raz zachytávame kosku či skalu. Skaly, po dôkladnej obhliadke jednej, čo som prešiel fakt napriamo vrchom, boli pokryté celé ľadom, čiže ani ryhy na lyžiach nerobili. 




Ale v zjazde sa nedalo poriadne rozohniť, aby sa náhodou nestalo, že jeden z nás zostane rozčapený o nejakú skalu alebo doláme nohy na koske hneď na začiatku sezóny. Po zjazde prichádza ešte zaujímavejšia časť. Vôbec netušíme ako sme sa mali spod žľabu dostať na zjazdovky. Je dosť možné, že všetko to, čo sme krvopotne preliezali v koske, je o mesiac, dva cele vysnežené. Ale to potom hrozne ľudia prichádzajú o zážitky. Po zjazdovke vie lyžovať každý. Ale čo tak skúsiť potok, kosku, či bubny vytvorené zo skál a popadaných stromov?

"Dievčenský" žľab vysnežený, koska a kamene zasypane neurčito

Nakoniec sa nejako preplazíme až na turistický chodník od Mikulášskej chaty a serpentínami vyšľapeme na Lukovú. Ešte 200 výškových metrov vystúpame a poza Konský grúň prejdeme za zábrany ku žľabu "školskému". Tiež jeden z tých ľahkých tu na okolí. Prúser nastal, keď sme vyšli o pár desiatok metrov vyššie do žľabu čo až nižšie ústi do žľabu "školského" Tento má už ale strmosť až do 45°. To by ešte tiež nebol asi najväčší problém. Ten nastal, keď naprieč celým žľabom sme v prevejí zbadali niekoľko centimetrovú trhlinu. Wtf??? Veď pekne primrznuté musí byť. Lenže to už sa asi hýbal nový naviaty prašan. Idem si to odfotiť keď tu mi celá lyže zapadne do už asi 10-15 centimetrovej starej trhliny. A tá už bola hlboká viac ako pol metra. Nie sme skúsení lavínovej problematiky a tak radšej volíme ústup. Aj keď ešte niekoľko hodín som predýchaval svoje rozhodnutie, čo doteraz nie som istý, či to nebol iba strach čo rozhodlo a nie rozum. Ale veď žľab zostáva a času sa tam vrátiť ešte bude túto zimu.

Trhliny v preveji nad "Školským" žľabom


Po zjazdovečke a keď sa dá hlavne tých nezratrakovaných v desiatkach centi prašanu zlyžujeme až do Jasnej. Hlad nás zožiera z vnútra. Pred sezónou aj tu zdochol pes. Ešte horšie ako na Martinkách. Z jednej reštiky nás vyhodili, lebo že za 10 minút zatvárajú. Po inom jedle ani stopy. Jedine 4* hotely. Na hoteli Grand tie hviezdičky celkom svietili, tak sme sa rozhodli pre hotel Pošta v domnení, že tu je tých hviezdičiek pomenej. Do vestibulu vstupujeme s maličkou dušičkou, že či smieme vstúpiť aj my takýto. Na počudovanie áno. Lyže sa ale nemôžu ničoho dotknúť. Vo vnútri je to ozaj nádherne. Ehm.. nazvem to luxusné. Lebo nádherne je aj na chate na Magure, na Holiach, Štefáničke, Kamienke, či Zbojke, Terynke alebo Brnčalke. Uff.. len koľko ideme zaplatiť. Predsalen nie sme horné percento populácie. Ceny nad 10-15 € ..To tu nechcem nechať toľko ..s polievkou 20€ keď som na SVK mi príde veľa, a tak objednávam niečo kuracie za 5€ a polievku za 3. Malé pivo nakoniec za 2,5€. Ok.. Brokolicový krém bol úžasný. Škoda, že doniesli do neho 4 kocky sušeného pečiva. Ako druhý chod som dostal obrovský tanier a na ňom tri frcky zemiakovej kaše a dva medajlonky mäsa. Žasnem s otvorenými ústami. Ešteže v batohu mám tie Horálky a sušené ovocie. Bol som tak rozčarovaný, že som si to zabudol aj odfotiť. Nič no.. chute nezameniteľné a už dávno som nejedol niečo tak lahodné ale, žeby som uhasil to po čo som sem šiel sa teda povedať nedá. Ešteže sa mi počas hodinky tepla podarilo opraviť prúsik na lyžiarke. Lebo už tento posledný zjazd som šiel dolu bez spevnenia lyžiarky.


Takto zohriatí musíme nakoniec opäť do zimy. Sú 4 hodiny a čaká nás ešte raz Chopok. Tina má na druhej strane auto a ja potrebujem výškové. Nasadzujeme konštantné tempo a bez slovka pri svite mesiaca úplne bez svetla čeloviek o necelé dve hodinky sa ocitáme na vrchole. Myslel som si, že je omnoho chladnejšie ale teplomer ukazoval iba -7°. Len ako sme zastali hneď sa telo začínalo ochladzovať. Na batohoch a oblečení všade na nás námraza. Parťáčke aj viazko trošku primrzlo. Po príprave na zjazd sme sa rozlúčili a každý sa pobral na svoju stranu. 

Večerný výstup na Chopok

Zjazd bol skvelý. Síce každých 10 oblúkov som musel stáť čo mi šlo stehna roztrhať ale bol to zatiaľ najkrajší zjazd začínajúcej sezóny. Konečne si začínam veriť. A oblúky sa skáču nie pluhujú. Už len hodiny a hodiny tréningu a pádov. 

Auto na parkovisku je akoby ho niekto oblial. Celé biele od ľadu. Lyžiarky teraz pre zmenu nedokážem vypnúť z viazka ja. Ale nakoniec sa podarilo. Auto sa mi teda nechce oškrabávať a tak iba zapnem motor a fukár a v kľude sa konečne dnes najem. Horáliek. No a týmto úkonom krásny dvojdeň s nočnou v práci za nami. Sobota výšľap na Chleb, potom nočná a dnes 2400m+ na Chopku a po okolí. Lyžiarska sezóna zahájená.



Foto: Martina Belková

streda 22. novembra 2017

Z Pienin na Babiu horu poza Tatry cez tri Poľské národné parky

Čo ku tomuto napísať? Bol to proste geniálny predĺžený víkend v prírode. Síce sám ako prst ale o to so silnejšími zážitkami a hlavne tým potrebným stíšením, ktoré v dnešnej dobe nie je tak jednoduché nájsť.

Na vrhcole Trzy Korony (Pieninski Park Narodowy)

1. deň: Pieninski Park Narodowy

Trasa: Červený Kláštor - Plašná - Lesnica - sedlo nad Lesnicou - kompa(zatvorená) - obchádzka cez Krościenko nad Dunajcem - Sokolica - Trzy Korony - Czorstzyn - Lubań - Maniowy
cca 50km, 2800m+

Cesta dlhá predlhá. Od tretej rána v Regiojete z Vrútok až do ôsmej v Červenom Kláštore. Počasie hlásia na víkend kadejaké ale verím v krajšie zajtrajšky. Cestou obdivujem Magurské sedlo medzi Reľovom a Slovenskou Vsou. Úžasné výhľady, ktoré ma presviedčajú, že som sa rozhodol správne ísť do tohoto výletu aj sám. Po okolí sa na lúkach nachádza už aj celkom dosť snehu. Cítim sa rozpačito či to bude pre moje nožičky slasť a či nie. Každopádne ako som z autobusu vystúpil na ceste bola poľadovica. A nielen na asfaltovej. Aj na blatovej, aj na trávovej. To som vtedy ešte ani netušil, že toto je to úžasné čo neskôr vystrieda len blatový chodník.

Na Plašnú to trochu šmýka na zmrznutom blate ale o chvíľu som hore. Prichádza trošku zapeklitejší zbeh a prvé oboznámenie sa s mokrotou, inak si užívam prvé hodiny bez dažďu. Zbehol som do Lesnice a z tade už po pre mňa známom žltom chodníku na sedlo nad Lesnicou. Vari nepôjdem ku kompe po asfaltke, keď sa to dá prebehnúť cez kopec.

Projekt urob si selfičko začína

Prvýkrát oceňujem účinky mrazu na blato. Zapadnúť pol topánky do jeho vnútra nie je úplne najpríjemnejší pocit. V lese je mrazových účinkov už pomenej a tak začínam hromžiť. Zatiaľ iba v duchu.. Prehĺbenie pocitov zlosti prišlo pri zistení, že kompa nefunguje od novembra do apríla (dáva to logiku ak by náhodou prišiel ľad). Na počudovanie celkom ľahko zvládam túto situáciu a aj keď z času na čas mrholí rozbieham sa s ľahkosťou a obchádzam Dunajec najbližším mostom, ktorý je vzdialený asi 4 kilometre asfaltu.

Za cca 3/4 hodinky som už trošku z iného smeru ale pod kopcom Sokolica. Stúpanie bolo rýchle a už aj stojím na skale po obvode ohraničenej zábradlím celkom sám, iba s pohľadom do diaľav a do hĺbky na Dunajec. Z rozprávania, počas sezóny a počas krásnych voľných Poľských dni, je problém si nájsť miesto pri zábradlí. Uuups, nechcel by som. Ok, poďme na Trzy Korony.

Sokolica s nádherným výhľadom na Dunajec

Na rad prichádza nádherný technický chodník hrebeňom. Tabule píšu 3 hodiny. Každopádne dá sa to prejsť aj rýchlešie, ale asi opäť treba rátať aj so zápchami. Nie jedno miesto je úzke na jedného človeka. A keď sa miestni budú chcieť ešte všade fotiť? V pláne bolo prezrieť aj Pieninský hrad ale tam ma vítala iba tabuľa prepadnutého stropu, a tak iba hodím do seba jednú Horálku spravím fotečku a letím ďalej. Nie je teda najteplejšie. 

To už odtiaľ na Trzy Korony bola malina a konečne stretávam prvých ľudí, asi po 4 hodinách. Chodník na vrchol vyzerá ako u nás chodník korunami stromov(samozrejme v menšom), ale tak uzučký, že sa v jednom smere zmestí iba jeden človek. Žiadne obiehačky. Stred je predelený zábranou a na začiatku je označenie jednosmernej premávky. Opäť si nedokážem predstaviť ako to tu musí vyzerať cez voľné dni. Na vrchole je vyhliadka cca 4x4 metre a keď sa to zaplní tak asi ľudia stoja v rade až po Pieninský hrad.

Výhľad z Troch Korún

Vzadu zasnežené a zahmlené Vysoké Tatry alebo asi skôr Belianky


No a začína pršať. Spočiatku veľmi jemne. Cesta začína byť až príliž behateľná a ja si to patrične užívam, lenže blata pribúda, viditeľnosť a výhľady ubúdajú a tak pomaly ale isto prichádza depka. Už iba do mobilu do mapy hľadím a čakám za každým rohom vykúpenie. Vychádzam z lesov na lúky. Vody ako keby priehradu roztrhlo a po tráve behám ako po špongií. Prichádzam na koniec národného parku. Som v nejakej dedine. Samý asfalt. Neviem či sa mám tešiť a či plakať. Teraz dodatočne zisťujem, že keby som videl na viac ako tri metre asfaltu pred sebou, tak by som možno zahľadel aj na zámok, hrad, či obrovské jazero. Chvíľku som zahľadel ale v diaľke rozhliadňu Lubań. Nezdala sa až tak ďaleko.

Jezioro Czorsztyńskie, hrad Niedzica,, na druhej strane Czorsztyn a po pravej strane lúky ktorými som prechádzal, úplne vzadu hlavný hrebeň Byskidov (Gorczański Park Narodowy) s najvyšším vrcholom Lubań

Rozhľadňa na Lubani

Ale potom to prišlo. Blatové kúpele alebo blatové orgie? Nebyť paličiek tak tam ešte dnes miesim blato na mieste. Depka v plnom prúde. Prestáva ma to baviť a pršať začína čím ďalej viac, keď tu zrazu stretám mladých poľských turistov. Zaujímavé. No nič. Predbehnem ich a dobojujem to až na vrchol. Hore krásna lúčka s miliónom smerov a tak sa rozbieham po hrebeni. Hneď ale po 200 metroch sa spamätám, že nie som na správnej farbe. V tej sneho vode na zemi ani stopy a tak celkom prúser si vybrať správny smer na pár metrov vzdialenú rozhľadňu. Ale našiel som ju nakoniec.

Počasie sa nám zhoršuje

Prdím ale na ňu a idem tlačiť kilometre ďalej. Totálne blatový, inokedy totálne suťový zasnežený strmý zbeh a neskôr chodník či cesta plná vetiev stromov a kaluží kde by ani slon nemal problém zapadnúť. Triedim v hlave myšlienky a ctižiadosť dostať sa dnes až do Noweho Targu cez Turbacz po svojich musela ustúpiť. Ja idem do Mizernej. Veď tak to asi aj cítim.

Už ma to nebaví

Z Glowneho szlaku Beskidského sa púšťam zelenou dolu. Spočiatku celkom príjemny chodník lúkami a lesmi vystriedali zase strmé šutrovo konárové zvážnice. Potom zase kdesi na hrebeň hore a dlho predlho blatom až som vyšiel na opäť špongiovo mokré lúky. Vložky už som mal až na prstoch v topánkach zrolované a tak ich radšej vyberám. To bolo radosti s voľnosti prštekov. Silou vole a asi už aj s dávkou levitovania sa mi podarí bez ujmy a bez krkolomných pádov prísť až do dediny Maniowy.

Práve okolo mňa prefrčal autobus a ako neskôr zisťujem na zástavke tak to mal byť posledný dnešný do Noweho Targu. Lenže to mi vtedy nenapadlo si pozrieť hviezdičky čo znamenajú a tak celý rozradostený si idem na fritky a herbatu do miestneho občerstvenia na pumpe. Až keď opäť výjdem na zástavku do tej strašnej tmy a zimy čo som bol celý premočený zisťujem, že mi už nič nepôjde. A tak prišiel čas na stop, keď tu zrazu za 5 minút stojí pri mne mikrobus. Samozrejme stará rachotina ktorú ani otvoriť neviem, tak to už vodič rukami lamentuje, že on nemá toľko času aby mi dvere otváral. Doteraz netuším či to bol nejaký pravidelný spoj a či iba nejaký pocestný. Každopádne za 5 zlaťákov som bol za polhodinku v Targu iba pár stoviek metrov od hotela.

To už ma zase gniavi zima ale za 5 minútiek už stepujem na recepcií hotela Oberźa pod Roźa na brehu Bialeho Dunajca. Izba parádna, kúpeľna čisté vykúpenie a raňajky ani nevravím. Všetko tip-top. Do mesta sa mi nechce a tak po trošku skonsolidovania sa na normálneho človeka o deviatej už chrápem.

Raňajky až na ôsmu, tak sa vyspím ako bábätko, aj keď z postele sa dvíham ako tankom prejdený...


2. deň: Gorczański Park Narodowy

Trasa: Nowy Targ - okolo cintera na modrý szlak - po hrebeni až na Turbacz - po czerwonom szlaku až do Rabky
cca 32km, 1200m+

Už keď som rozlepil oči tak som nič von oknom nevidel a cez deň sa to teda nezlepšovalo. Prechádzam cez celé mesto až ku cintorínu a odtiaľ ešte okolo zopár domov do polí a lúk. Hneď zapadám do hnusného ílu. Snažím sa neskaziť si deň hneď takto z rána. Íl prechádza plynulo do špongiovej lúky ale naskytá sa ešte zopár dnešných posledných výhľadov a tak som ešte šťastný.

Posledná radosť dňa

Prichádzam na  lazy nad Targom a odtiaľ sa pustím síce po značke vyznačenej appkou Mapy.cz ale podľa všetkého už Poliakmi zrušenej. Na stromoch boli značky vybielené a za 5 kilometrov som ich ešte viditeľných našiel asi 2. Po hnusnom blatovom chodníku sa dostávam na hrebeň. Prichádza prvý rozmočený sneh. Po mraze v 1000 mnm zatiaľ ani stopy.

Nudáááá

Ale ako postupne mizol les a ešte stále som po troche stúpal, tak začína prituhovať. Asi polhodinku pred Turbaczom zbadám pred sebou bežca. Fuu, konečne človek a hneď bežec? Ale prdím na teba, ja mám po včerajšku toho akurát dosť. Keď tu za zákrutou ho zbadám. Ono to nebol iba tak nejaký bežec, ono to bola bežkyňa. A ten pohľad keď som ju dobiehal zozadu. Ale potom zase zrýchlila a ja už zúfalý. Ale vstúpil som si do seba a o chvíľku som zase za ňou. Aby to až tak moc hlúpo nevyzeralo, tak som ju ešte aj povzbudil. Usmiala sa. A tak sme šli vedľa seba až dokým som nenabral toľko síl, že som prevzal velenie. V domnení, že dáme selfíčko na Turbaczi, aby som si stihol vybrať telefón som si dal trošku nadskok čo som ale spravil osudnú chybu. Ona odbočila do chaty a nie na vrchol.

A tak na Turbaczi sám



No nič, no. Porobil som si teda selfíčka sám a pobral sa druhou stranou dole do Rabky. Spočiatku krásny zasnežený chodník, ktorý sa zase raz začal meniť na ohyzdné blato. Na vrchol z tejto strany sa valili stovky Poliakov. Ale všetci už skoro pod vrcholom. Ako som klesal tak som stretal popri narastajúcej hmle, tým menej turistov. Zbeh nemá konca. Na vrchol som vyšiel za 3 hodiny a tú istú vzdialenosť dolu som šiel skoro rovnaký čas. Hromžím na celý národný park. Okolo mňa hmla na 10 metrov. Kde tu niekto vybehne z hmly. Strašná depka. Nebaví ma to, každú chvíľu musím preskakovať nejaké blato či kaluž. Na lúkach vidím iba sám seba a tu hnusnú špongiu.

Depkujeme..


Konečne zazriem prvé domy Rabky. Zbieham dlho ulicou až ku parku. Fascinujúce. Rabka je krásne kúpeľné mesto aj keď už evidentne chátrajúce. Až mi srdce plakalo ako sa to nechalo všetko zdevastovať. Nuž ale kapitalizmus je kapitalizmus. Škoda. Na námestí zisťujem možnosti nákupu aj takto poobede v sobotu a idem sa pomaly ubytovať.

Prichádzam ku obrovskej vilke "Villa pod Debami". Keby predo mnou nešli nejakí robotníci dnu tak netuším kde je vstup. Ujíma sa ma nejaká asi miestna recepčná a Poľsko - Slovenská konverzácia môže začať. Hovorila strááášne rýchlo ale skoro všetko som napodiv rozumel. Jedine račnik bol celkom problém :D ..ehm ..uterák.

Keď som sa dal nejako po hodine dokopy, idem do mesta. Samozrejme zabudnem peniaze a tak keďže mám ešte málo dám si túto trasu hneď 2x. Nakúpim miestnych syrov na raňajky a korbáčíky pre chuť na teraz aby som nezomrel po ceste na druhú stranu do reštiky.

A tam najlepšia obsluha pod Slnkom. V Retro restauraciji sme sa dohovárali cez google translator a celkom sranda bola. Kiežby každá obsluha mala v sebe toľko elánu a pozitívnej energie. Hneď by bol tento svet krajší. A tak som sa poriadne napráskal čo sa jedla aj pitia týka a vysmiaty sa pobral naspäť. Vilku som našiel a ešte pred ôsmou večer opäť po dni zachrápal.

3. deň: Babiogorski Park Narodowy

Trasa: Rabka Zdroj - czerwony szlak - Oravská Polhora
cca 58km, 3100m+

Tento deň ma čaká najdlhšia a najťažšia etapa. V sobotu som bol nenormálne rozbitučký a mám nehorázne obavy či vôbec stihnem autobus z Oravskej Polhory o 15:47. Všelijako to prepočítavam až sa rozhodnem vyštartovať o 4tej ráno.

Na počudovanie po zobudení sa cítim úplne sviežo. Vau, asi tie dve pivká a kopec jedla ozaj pomohli. Výjdem na balkón a vonku sneží. Na zemi v tej tme vyzerá, že nie je nič nasnežené ale už teraz sa neviem dočkať tej nehoráznej vody na lúkach.

Ja a lúky na rande o stvrtej ráno :)

Prechádzam za celkom intenzívneho sneženia mestom. Hneď za mestom to prichádza. Chodník plný vody a blata. Čo už. Dnes budem mať asi topánky rýchlo mokré. Pre sneženie moc toho pred seba nevidím. Riadim sa iba podľa gpska na mobile. Bez šance nájsť tú správnu cestu na lúkach. Keď tu zrazu predo mnou diera. Nový zárez asi plánovanej diaľnice. Nezostavalo mi nič iné ako to obísť na koniec zárezu. Obzerám si základy nového mostu čo pokračuje ďalej aj keď mal som dosť problémov aj sám so sebou sa vyhrabať z toho čistého stavebného blatka.

Ešte pár kilometrov prejdem lúkami a ocitnem sa v malej dedinke. Prichádza dlhý, celkom rovný, asfaltový úsek až po dedinu Wysoka. Kilometre veľmi rýchlo odsýpajú. Prvých 20km som mal za 2:35. To už som bol aj za mestom Jordanov. Začínalo svitať. Odfotím aspoň kostol a valím mestom dolu naspäť ku rieke a železničke.

V Jordanove

Prebehnem ešte jeden vŕšok a som v dedine Bystra Podhalańska. Konečne ideme do hôr. Chcem už konečne sneh. Zase mi raz odíšli palice. Jedna sa mi rozpadla. A teraz som ich tak potreboval. Obchádzal tabuľku "nad cestou sa pracuje" so zákazom vstupu a predrobené blatko od mechanizácie je opäť niečo pre mňa nové. Júúúj ako toto ja "zbožňujem". Nič, musím vydržať, zachvíľku som nad tým v mrazivej krajine.

Konečne ráno a hory..

Ešte nad 800 mnm to stále moc tak nevyzeralo ale snehu začína pribúdať. Predo mnou sa na viacerých miestach okolo vrchola Cupel preháňali stáda srniek. Bol to nádherný pohľad a to som ešte ani len netušil čo príde za tým. Postupne stúpam nad 1000 mnm a krajina sa obliekla do zimného rúcha. Prechádzam riedkym lesíkom s výhľadmi do kotlín z jednej aj druhej strany. Terén nie je vôbec strmý a tak si užívam krásny zimný beh. Len kde tu sa podo mnou prepadne ľad a končím vo vode. Ale toto ma teraz už nemôže rozčúliť. Stále mám celé Poľské horstvo sám pre seba.

Baskidy


Obchádzam okolo vysielača, neskôr chaty a konečne idem stúpať na kopec s názvom Polica. Začína sa zaťahovať, trošku pofukovať a hlavne opäť snežiť. Je to stále krásne nádherné. Na vrchol vybieham veľmi rýchlo a čudujem sa tabuľkám prečo mi to má tak dlho trvať do Krowinarskieho sedla. Veď ja som to zistil. Cesta aj keď plynule, mierne dolu kopcom, bola neskutočne dlhá. Úplne pred koncom ešte ako na potvoru sa predo mnou zjavilo 70 výškových metrov do neba. Myslel som si, že tam aj dušu vypľujem. Dole som to už zbehol ako raketa.

To čo som ale uvidel, keď som vybehol do sedla na parkovisko mi skoro oči vytiahlo z jamiek. Desiatky áut a milión ľudí, ktorí sa aj v tomto nestálom počasí vybrali na Babiu goru. Normálne som sa cítil nesvoj po dvoch dňoch samoty. Hneď ma odstavuje chlapík a vymáha odo mňa vstupné 5 zlotých. Ešte aj auto mi chcel dať zaplatiť. Normálne som mu mal chuť povedať, že ja idem aj z Rabky pešo, nie ako oni. Ale kusol som si do jazyka a už som letel aj hore.

Tabuľký píšu 2:30. Hm.. chcem ísť 1:30. Chodník hneď z hurta začína stúpať a po polhodinke som vo výške nad 1500 mnm. Snehu je tu nenormálne. Chodník síce plný, ale ľudia sa snažia uhýbať. Nad 1500 končí koska a začína pravá zima tundry. Vietor prefukuje sneh cez hrebeň a do toho začína dobre snežiť. Ľudia hore stúpajú v ťažkých topánkach na mačkách v goráčovom obečení a ja mám na sebe elasťáčky, tenisky a deravú vetrovku. Eeeha, určite si ešte teraz o mne rozprávajú.

Cestou na Babiu goru


Nevadí, Babiu Goru nejako pomocou gpska aj v tej hmle a snežení nakoniec nájdem a rýchlo utekám z tohoto nečasu preč. Cestou dolu ma ešte zastavuje Poľská skupinka či idú správne na schronisko. To teda netuším kde sa nachádza. Ale opäť pomocou chytrého mobilčeku všetko nachádzame. Ono tie dnešné mobily síce oblbujú človeka ale dá sa vďaka nim zažiť bezpečne a rýchlejšie toho omnoho viac ako kedysi.

Na Babej gore



Rýchlo dám fotku aj na sedle medzi Veľkou a Malou Babiou horou a letím na tú Malú. Po prešľapaní chodníka stovkami ľudí už ani stopa. Len zopár stôp išlo hore. Bojím sa či na Slovenskú stranu do Oravskej Polhory vôbec niekto zavítal. Našťastie ale áno. Už len cca 10 km dolu. Užívam si zimnú prachovú perinku. Cítim sa ako v rozprávke a slovami nedokážem opísať ten nádherný pociť šťastia. Mám za sebou 50km??? A čo? Teraz som v raji. Strašne moc ďakujem Bohu za túto nádheru, čo nám dáva.

V sedle medzi Babími horami

Z Malej Babej hory na Oravu

Dole už zase v depke dlho predlho dolinou až do dediny, lenže so super zážitkami v mysli to nebolo až tak hrozné. V hostinci Babia hora ešte sprášim pizzu a potom ako na zavolanie mi ide bus do Námestova. A odtiaľ po pár minútach drkotania hneď aj bus priamo do Vrútok. Síce tých pár kilometrov z Oravy som šiel asi 3 hodiny ale aspoň vo vnútri v teplúčku.

Bol to výlet nad všetky iné. Vlastne to píšem každý týždeň. Som neskutočne šťastný, že mi je dopriate zažívať toľko úžasných vecí a možno aspoň trošku sa s tým aj podeliť. Príroda a dobrodružstvo dohromady sú geniálna vec :)


streda 15. novembra 2017

130 kilometrov okolo Poľany a iné krásy Slovenska

Tento víkend začína zhurta. Už v piatok pučím s parťákmi na čaj na chatu na Kľačianskej Magure. Najprv hneď po práci s Martinom s tým, že vyskúšame výjsť až na Suchý ale pri stmievaní za chatou prišla taká hmla, že bez čelovky sme videli viac ako pri zasvietenom svetle. A tak sme prišli iba kúsok za vrchol Magury a radšej sa pobrali nazad. Vôbec to nebolo ľahké. Nebyť tu desiatkykrát tak tam aj poblúdime. Chodník nebolo vôbec vidno.

Pod Poľanou na Hriňovských lazoch

Na chate dáme spomínaný čajík a už aj letíme na parkovisko pre parťáčku Betku. Martin sa sám poslal domov a ja s Betkou a psíčkom Maxíčkom už po tme ideme na druhý čajík hore naspäť. Spoločne cesta ako vždy ubieha ako voda. Ani sa nenazdáme a už na chate sedím znovu. Ten čas ubiehal ozaj rýchlo, lebo keď sme vychádzali z chaty už bolo skoro 9 hodín večer. Krásny piatok za mnou :)

Ilustračná fotečka našej čajíkovej chatičky a nižšie ako to vyzerá pri krásnom jasnom večeri

Na sobotu sa teda moc nevyspím. 5:13 odchádzam vlakom spolu aj s bicyklom do Banskej Bystrice. O pol siedmej spúšťam hodinky a idem sa posnažiť zase pre mňa o čosi šialenejšie. O najviac kilometrov na bajku za minimálne posledné 4 roky. Uvedomoval som si, že bude zima, ale že bude aj pršať??? Predpoveď hlásila koniec dažďa už niekedy v noci.

Ale ja vychádzam z BB okolo Hrona, aby som nešiel hneď po ceste I triedy a zrazu sa to spustilo. Nečliapalo síce silno ale po polhodinke mi začali premokať topánky. Samozrejme návleky na nohy zostali doma, veď načo. Ešte ani len po asfalte nejdem, ale kadejakými krkahájmi pred a za Šálkovou. Mám za sebou 10 km nadávok a celý bodkovaný sa pomaly dostávam na normálnu neblatovú cestu. Zato na asfalte sa držalo toľko vody, že premočenie topánok bolo dokonalé a môžeme teda postupne vysýchať. 

Ilustračná fotografia pocitov pri prechode prvými 10timi kilometrami dažďom a blatom

Oblačnosť sa začína trhať a teplota ide pomaličky dolu. Ráno možno išla teplota aj nad 5 stupňov ale ako som postupne stúpal hore do Brezna tak v Podbrezovej už ukazoval teplomer iba 2°C. Začína mi byť zima na nohy a samozrejme šialene bolieť zadok. Na tomto bajku sedím 3x za rok. Veď akože cesťák. Nič, konečne budú kopce a tak sa trošku zahrejem. To som si ale neuvedomil, že na bicykli som hrozne slabučký. Už výstup na kopec nad dedinu Breza bol priam peklo. Stena do neba. Ta rovná zvislá cesta priam nemala konca v tej dedine.

Hore dopĺňam energiu a zisťujem, že riaditka mi idú odpadnúť. Aaaha. Nechce sa mi vyťahovať kľúče a doťahovať to ale potom sa predstavujem rozpleštený na zemi s rajdami v ruke a bycikel na mojom chrbte a tak radšej to aj so skrehnutými rukami v mokrých rukaviciach dotiahnem. 

Prichádza prvý zjazd a zima ako v ruskom filme. Zase snívam o nastavajúcom kopci. Konečne. V Čiernom Balogu sa cesta vyrovná a plynule prejde do dlhočizného stúpania do dediny Sihla. Sklon nie je príliž zákerný len tá dĺžka je nekonečná. Výše 10 kilometrov tiahleho stúpania zaklincovaného zapeklitým strmým polkilometrom. Som hore na Tlstom Javore a okolo mňa začína byť bielo. Kopčeky a stromy sú poprašené novým snehom. 

Pocity do stúpaní na vrchol Brezy či do dediny Sihla

Nestojím ale čo najrýchlejšie zbieham dokým nevychladnem ku dedine Sihla. Výhľady sú nádherne ale pre zimu to nezvládam odfotiť. Budem musieť inprovizovať s internetovými fotkami. Ospravedlňujem sa. Začína neskutočne z boku fúkať a pravá snežná chumelica začína. Mám čo robiť aby som to vypučil na vrchol dediny Drábsko. Stále sa nachádzam okolo 1000 mnm. Ešteže sa sneh neukladá aj na ceste. Celkom by to bol asi prúser na mojich slikoch.

Pocity pri prechode Tlstým Javorom

Malebná dedinka Sihla

Malebná dedinka Drábsko
Mám za sebou najväčšie stúpanie a s napoly odmrznutými nohami sa musím spustiť čo najrýchlejšie do nižších výšok. Zjazd do Hriňovej mal tuším až 15 kilometrov. Spočiatku bez klesania, za čo som bol aj celkom šťastný. Mal som tu česť krútiť pedálmi, ale potom sa terén zostrmel a 15 minút sa so mňa tvarovala ľadová kocka. Preťažko sa mi ale opäť podarilo otočiť kľukou a znovu sa na rovine okolo vodnej nádrže Hriňová trošku zahriať. Začína fúkať šialený protivietor. Čo to??? Konečne značka Hriňová. Musím jesť. Hneď sa pýtam miestnych kde a rýchlo letím dnu. 

Na Vodnej nádrži Hriňová

Netuším ako sa to tam volalo ale bolo to priamo na kruháči. Prišiel som tam celý mokrý, ledva sa hýbuci s bodkami na tvári, ktoré som si uvedomil po hodine, kedy som stihol spráskať polkilovu pizzu a liter kofoly, a nikto ma nevyhodil a tak milú obsluhu som už asi priam roky nevidel. Určite odporúčam. Boli moja záchrana :)

Po hodinke rozmrazovania som vyšiel von do krásneho slnečného dňa. Oblečenie samozrejme stále na mne mokré a tak hneď je tu tá istá zima. Ešte 2 kilometre klesám dolu mestom, ale potom to skrútim doprava smer Hriňovské lazy a stena do neba je tu opäť. Výživných 200 výškových metrov, ale tie výhľady stáli určite za to. Človek si uvedomí pri týchto výjazdoch koľko krásnym miest na Slovensku máme, kde by bolo hriech nebývať. Celkom to Hriňovčanom tam závidím. Ale tak nemôžem mať asi všetko.

Na lazoch v Hriňovej

Bajk parkujem na rozkokošníku Bystré, vrátka. Najprv ma skoro roztrhal jeden strážny pes dediny a potom hneď pri ceduliach druhý dunčo, roztomilé malé šteniatko. Ide sa na to. Konečne zmena pohybu. Do doliny Bystrého potoka aj trošku pobehnem, ale v doline iba chôdza. Veľmi pekná prechádzka. A hlavne teraz na jeseň keď je po zemi to nádherne sfarbené lístie. Za vyše polhodinky som na vodopáde. Keďže som sám ako prst a nemám s kým sa kochať touto nádherou tak vodopád prezrem iba v rýchlosti a letím rebríčkami okolo hore nad tento skalný prah. Som v úžase. Poľana nielen na mapách ozaj z hora vyzerá ako sopečná kaldera ale dokonca aj kamene sú tu čierne a tmavé sopečné. Skoro sa trošku cítim ako na Kanároch. Toto všetko mi dodá silu a pučím ďalej. Začína sneh.

Vodopád Bystré

Pomaly najprv lesíkom a potom lúčkou prechádzam na cestu ku horskému hotelu  Poľana. Konečne stretám zopár ľudí. Aj to vyzerá, že hore prišlo dosť ľudí autom. Okolo Prednej Poľany po lúkach a cez zjazdovku prechádzam cupitájúc po veľakrát chodníčku z pníkov kvôli premočenému podkladu do sedla Priehybina. Išiel som po rovine, ale teraz to tu zo sedla znovu začína. Posledných 15 minút na vrchol. Fučím koľko mi sily stačia. Myslel som si, že budem rád, keď to dám do 2 hodín, ale nakoniec sa selfíčkujem spolu s rozkokošníkom a snehuliačkom už za jeden a pol hodiny. 

Na Poľane


Čas dobrý len sa musím ešte dolu dostať a potom hlavne ešte doraziť okruh do BB. Pod Hotel Poľana idem po rovnakej trase, len dole nezbieham rovnako cez vodopád Bystré, ale po žltej turistickej značke. Spočiatku to vyzeralo na nemastný neslaný zostup v lese so spústou polámaných stromov, ale nakoniec som vybehol na lúky a lazy sa mi odkryli v plnej nádhere. Kde tu nejaká chatka na rozsiahlych pláňach striedajúcich sa z lesíkmi. Radosť si poskakovať. A takto až naspať ku bicyklu na Bystré, vrátka. Rýchlo nasadzujem prilbu, sadám na bajk a letím domov.

Cesta sa vlní po Hriňovských lazoch. Kilometre ubiehajú veľmi rýchlo lebo stále potrochu klesám. Vlastne až na vrch Detvy. Tam sa zvrtnem na sever a pokračujem po cestách III. triedy smer Dúbravy. Terén sa vlní stále ale teraz už bez väčšieho klesania. Prechádzam cez Očovu a okolo letiska až do dediny Zolná. Začína sa poriadne zmrákať, ale vedľa mňa ešte aj tak rozťahujú vetróňa na letisku. Celkom pekná podívaná.

Ešte raz na lazoch a idem domov

V Zolnej doprava smer Banská Bystrica. Nechce sa mi zastavovať a tak zatiaľ idem iba na zadnom svetle. Ale myslím si, že vodiči idúci oproti už musia poriadne hundrať, a tak po neskutočnej depkárčine v miernom stúpaní do Čerína sa nakoniec zastavím a tú čelovku si dám. Lepšia výhovorka na nevládnosť asi ani neexistuje. Pozriem do mapy a zistím, že tento pre mňa šialený kopec mal 50 výškových metrov na 8 kilometroch. A teraz mám vystúpať šialených 50 metrov na kilometri.

Už za poriadnej tmy sa prehúpnem cez kopec do Dolnej Mičinej. Prichádza posledných 150 výškových metrov do sedla a už iba zjazd do BB. Prepočítavam časy odchodov vlakov. Minulý týždeň som išiel naspäť do Vrútok o cca 17:30. Stíhnem to? Rúbem hore briežkom čo mi sily stačia. Nebol to moc ohromujúci teda výkon. Som ale hore.

Užívam si krásny, rýchly zjazd. Nastavenie čelovky na stlmenie svetla pri osvetlení autom asi nebolo to najšťastnejšie riešenie. Vždy pri prechode auta som na 2 sekundy nič nevidel a pri tej rýchlosti sa už čo to za dve sekundy predsalen stihne prejsť. Po okraji cesty po mne kukali zase svietiace očka. Ehm.. no radšej si nejdem ani predstavovať ako by dopadol taký stred bicyklíku a srny.

Ilustračná foto ako po ceste do BB

Ešte prechádzam pár ulicami v BB a za chvíľku som na stanici. Aj s parádnym 10 minútovým predstihom. Super, nech už je zajtra.

Ráno opäť vstávam aj keď nie v úplne projektovom čase. Veď ideme iba do Fatry. Vyrážam o 6:30, aby som vyzdvihol parťáčku Julču o 7:00 v Párnici. A tak si idem zamyslený a započúvaný do rádia smer Párnica. Nemarí sa mi niečo, že som videl Párnicu preškrtnutú na značke? Hm.. ani auta tu nie sú. A, konečne nejaké ide oproti. Prečo na mňa vyblikuje? O pár metrov zátarasa na ceste a vstup len pre vozidla stavby. A kurňa. Volám parťáčke, že sa ku ním už fakt nedá dostať. Nie že žijú na konci sveta. Oni už žijú za nim. Trošku rozčúlení si vymeníme pár viet a letím cez Ružomberok ďalej. Cesta do Štefanovej nakoniec trvala 2 hodiny!!!

Zato vymáhač peňazí sa na parking dostal asi rýchlejšie a hneď nám stihol za nič vyrúbiť 2€. Ani len sa neunúval strážiť parkovisko dokým sme o tretej neprišli naspäť. No nič. To už si ale my kráčame bahniskami smer Diery. Krásny začiatok za nami. Ešteže som si zobral turistické bagandže a tak vodu medzi prstami necítim.

Diery ako vždy krásne. Možno ešte krajšie po pár rokoch neúčasti. Postupne začína sneh. Rebríkmi prebehneme ako rakety a nad nimi autobus Poliakov. Uff ..toto musíme čo najrýchlejšie po posledný rebrík a reťaz predbehnúť. Celkom sme sa zapotili dokým sme obišli 50 metrový rad ľudstva. Ale stihli sme to. A potom sme sa ich nie a nie zbaviť. Až na poslednej cieľovej rovinke do sedla Medzirozsutce zmizli. Tam zase autobus Maďarov. Chvíľku sa kocháme výhľadmi a ideme na vrchol.

V Jánošíkových Dierach


Pred nami dnes ešte ani stopy. Máme prvovýstup. Nad lesom pribúda snehu ale stále to nie sú haldy, ktoré tak túžobne očakávam. Namiesto toho pod prachom bolo kopec na ľad zmrznutého starého snehu. Začínam hromžiť. 2x krok hore jeden dolu. Ale prejdeme aj posledné technické miesta a sme pri kríži na Veľkom Rozsutci. Oblaky sa začínajú trhať a vytvárajú krásne nebeské scenérie. Cítim sa ako v raji. Čo viac si priať?

Po ceste na vrchol Veľkého Rozsutca


Na vrchole



Budúca lyžovačka?


Zostup tiež celkom ušiel. Aj bez mačiek ktoré vlačíme v batohu. Postupne stretáme zopár ľudí, ale na to, že je nádherná nedeľa je ľudí ozaj pobiedne. A hlavne Slovákov minimum. Sme na Medziholí. Čas máme krásny a síl neubúda. Aspoň nie Julči a mne nemá už čo ubudnúť po včerajšku a tak za necelú hodinku už stojíme na Stohu. Moc sa nezdržíme, lebo aj keď nie silno, celkom studeno fuči na naše spotené oblečenie. Zato zbeh si užívame jedna radosť. Už po pár minútach lyžovania v pohorkach sme na Chrbáte Stohu.

Pri zostupe z Rozsutca


Sedlo Medziholie

sedlo Stohu



Posledný zapeklitý úsek je na Poludňový Grúň. Cesta bez konca a za každým ofajčom sa vynára ešte jeden ďalší. Pod nohami máme ale stále prašan a tak niet sa prečo mrzutieť. Sme hore. Teraz už len zostúpiť opäť do bežného reálneho života. Z Grúňa ešte kontrolujem možnosti zjazdu na lyžiach z Rozsutca, zo Stohu krásnymi svahmi pomedzi stromky do Šútovskej doliny a nakoniec na chatu na Grúni. Nejako sa po zjazdovkách zošmýkame až po chatu. Konečne jedlooo. Dávam si luxusný gulášik a kofolku. Parťáčka jaksi trucuje, ale ja na chate dobrému jedlu neodolám nikdy.

Cestou na Stoh



Zo Stohu


Krásne vyčistený od snehu vychádzame z úplne prázdnej chaty, do priam blata storočia. Už nám to je ale aj vari jedno. Pri stálom rozhovore sme nakoniec prešli aj posledný úsek, ktorý si pýtal, aby sme zadok prefarbili nahnedo, ale za pár minút sme boli bez ujmy aj tak pri aute.

Na hrebeni

Pohľad z Poludňového Grúňa smer Veľký Fatranský Kriváň

Cesta domov bola ešte zábavná, nakoľko auto sa rozhodlo nejako spáliť tiež viac kalórií ako som zvyčajne zvyknutý a tak po vysadení parťáčky v Párnici som v celkom už v slušnom strese išiel do Kubína na najbližšiu benzínku. Ale tak kto by čakal, že cesta z Vrútok do Štefanovej a späť je kilometrovo kvôli obchádzke skoro to isté ako do Blavy???

Vikend je teda zase opäť za nami a už teraz sa neviem dočkať čo prinesie ten ďalší.



Foto: Júlia Balážová, internet