štvrtok 26. januára 2017

Po Hornáde tam, po hrebeni naspäť a na pešo (skoro) až domov

Prielom Hornádu. Áno ten, o ktorom už každý počul, každý ho už videl. Tentoraz som toto masové sťahovanie národa stihol až na jeho konci a teda čím sa môžem pýšiť? No Hornádom asi už moc nie. Ale videli a zažili sme iné krásy a zážitky okolo toho.


Plány na víkend boli priam dokonalé. V sobotu som sa konečne poriadne vyspal a okolo pol deviatej vyrážam do Ružomberku. Skialpy sa mi ešte stále nepodarilo zohnať a tak mám zatiaľ vzadu v kufri naložené zjazdové lyže. V Ružomberku sa zastavujem u kamaráta, ktorý mi požičiava bežky bez sklznice po jeho dedkovi, ktorý je už ževraj 12 rokov pod zemou a bežkárske topánky značky Botas o tri čísla väčšie. Ale čo neurobíš pre dokonalý zážitok z Prielomu. Učenie sa bežkovať je to pravé, čo musíte v danej chvíli robiť. Samozrejme čelovku mi stále zo svahu na Kľačianskej Magure nikto nevrátil a tak ešte v rýchlosti idem obzrieť Adam šport a jednú požičať odtiaľ. Doteraz neviem či to bolo protekčné alebo požičiavajú naozaj.

Na stanici konečne vyzdvihujem parťáčku Lucku. Nakladáme snowboard, bežky č. 2, po ceste pár litrov benzínu a valíme do Raja. V Raji hneď depka kde zaparkujeme. Na Podlesku boli asi nejaké výpredaje či čo. Ujo pokladník nám vyrúbi 2 € poplatok a totálne na pár hodín ma zdeprimuje informáciou, že bežky máme nechať v aute.

Prichádzame na Hrdlo Hornádu a všade samé bežky. Všetkých sa pýtame ako to šlo. Všetci poväčšine v depke, že je to bieda. Super, trochu som si vydýchol. Ale bežkárov stále ako maku. Spočiatku bolo dosť úsekov, kde by to na tých bežkách išlo. Ale boli aj miesta kde bolo treba vodu obchádzať po lese. A obutý v bežkárskej obuvi by to bola zrejme dosť bieda. Aj bez nej sa šmýkalo kvalitne. A nosenie bežiek v ruke by ma asi tiež moc nenadchýnalo. Trošku sa teda ukľudňujem.




Toto je aký buvak

Prielom bol stále zamrznutý ale na niektorých miestach sa ľady zlomili pre svoju ohromnú váhu a spadli na dno. A voda sa preliala ponad. Niekto to nazýva aj že Hornád už pustil :D





A tak robíme úžasné fotky zamrznutého Hornádu, ľadopádov a okolitých strmých svahov. Kde tu si to spestríme lesom. Lebo zisťujeme s parťáčkou, že ta rovina nás ubíja.

Letanovský ľad





Takýmto spôsobom sa dopracujeme až skoro do Smižian. Presnejšie časť Maša. Ešte predtým stihneme vyfotiť partiu akčným dôchodcov a hneď sa strácame. Chceme si trasu skrátiť cez Mašu ale všade ploty a záhrady. Našťastie v jednej záhrade stála teta a pustila nás cez záhradu na druhú stranu pozemku na cestu. Ďakujeme.







A Hornád je za nami. Ideme konečne pučiť kopce. Práve sa začína stmievať. Napájame sa na zelenú turistickú značku a ani sa nenazdáme a v sústavnom rečnení sa ocitáme na Sovej skale. Boli ste tam? Viete aký je odtiaľ krásny výhľad? A ešte takto večer? Pod nami sa rozprestieral temný les s kde tu lúkami a na nich vysvietené chalupy. V pozadí svietili Spišské Tomášovce a asi Smižany. Lavička ako prichystaná na prvú večeru.

Po doplnení energie rýchlo zbehneme do Čingova. Preklopíme sa na druhú stranu Hornádu a po hrebeni prejdeme až na Tomášovský výhľad. Ešte nikdy som nebol na tomto výhľade bez ľudí. Celý Tomašák bol len náš. Obloha bola potemnejšia ale aj tak bolo krásne vidno obrysy kopcov pred nami a po bokoch svetelný smog veľkých miest. A to ticho. Možno niekto povie, že čo sme z toho mali. Áno. síce neulahodíte až tak zrakovým zmyslom, ale zato všetkým ostatným. Ten pokoj čo sála z nočnej oblohy za šumu Hornádu a s hladením tváre jemným vánkom cez deň nezažijete.

Ako sme odchádzali všimli sme si, že okrem nás toto chápala aj iná čelovka okrem našich. Nakoniec sme zistili, že sme tam teda neboli sami. Potom sme šli chvíľu lúkami s výhľadom na Spišské Tomášovce a je dosť možne, že v úplnej diaľke aj na Tatry. Myslím si, že to mohla byť Tatranská Lomnica a okolie. Kde tu ešte zaznel a bol vidieť nejaký ohňostroj.

Pri Letanovskom mlyne sme opäť zbehli z hrebeňa, kúsok prešli po ceste a opäť pučili hore. Dosť strmo. Ale na vrchole nás čakal opäť neskutočný pohľad do Raja. Výhľady z okolia kopca Ihrík. Ževraj jedno z najteplejších miest v Raji. Južné svahy bez stromov vytvárajú ideálne podmienky. Tu som ešte počas vidna nebol. Rád by som si niekedy pozrel aj to, ako tam vyzerá počas dňa.

Kúsok prejdeme a sme pri Gackovej diere. 24 metrov hlboká diera ústiaca do svahu Hornádu. Taký pekný lievik. Oplatilo sa ho vidieť. Trošku zídeme a opäť hore na posledný kopček tejto túry Zelený vrch. Kedysi dávno sa tu snažil zemepán Marcel postaviť hrad, ale už vtedy sa stavalo ako dnes a z Hrušovského hradu postavil iba hradbu. Či tam niečo zostalo neviem potvrdiť. V tej tme sme nenašli ani jeden hradný kameň. 

Prechádzame okolo zjazdovky a neskôr v lese strmo dolu naspäť ku Hrdlu Hornádu. Znovu prechádzame okolo "Turistického raja" kde to svieti ako keby elektriku rozdávali zadarmo a v chatkách nikoho a nič a za pár minúť sme pri aute. Na parkovisku okrem nás už iba jedno jediné auto. Všetci v ranči. Pol deviatej večer. Kvári nás hlad.

Poďme teda jesť. V ranči zisťujeme, že už nevaria a ja dostávať depku opäť. Nakoniec sa nad nami zľutovali a dali nám aspoň úžasnej cesnačky. Využívame čas v teple a hľadáme ďalšie možnosti. Na Chopok sa nám už lyžovať nechce. Áno lyže a snowboard sme mali na to aby sme popučili ešte večer po Chopku.

Namiesto toho na nete nachádzame v Poprade otvorenú pizzeriu a palacinkáreň, A keďže výber čo si dať bol strašne ťažký rozhodli sme sa pre obidvoje. Pekne poporade podľa toho, ktoré zatvárajú skôr.

Najprv sme teda schrúmali Pizzu a následne ako dezert si dali palacinku. Samozrejme slanú s kuracím mäsom a som rád, že ma tam nerozdrapilo. Bol to geniálne vymyslený večer. Spontánnosť ako má byť. Je pol dvanástej a my sme ubytovaní v Brezne. Uuups.

Voláme do hotela, ale že ešte nikomu nedali našu izbu. Na sedle Vernár sa nám otvorila nádherná hviezdna obloha. Tak čistú oblohu s miliardami hviezd len tak v meste nenájdeš. Super miesto na pozorovanie. V polospánku o pol druhej prichádzame do Brezna. Asi teda z Chopku ozaj nič nebude. Ok, prvý deň za nami.

Ráno rýchlo vstávať a cvičiť. Dnes sa ide pučiť Muránska planina. Pochystáme a okolo ôsmej vyrážame. Sadneme do auta a.. Nič. Nejde naštartovať. Zaujímavé. Čo teraz? Ako správny šofér všetko viem čo mám robiť a tak najprv povolám komu sa dá a potom ideme zháňať pomoc. Našťastie povedľa mali stanovisko v herni taxikári. Zozbierali sa zo traja čo nám hneď boli pripravení pomáhať. Roztláčame. Tlačím tak, že roztrhnem mačku. Ok, dnes sa darí. A to som ešte nespomenul, že ako som otvoril oči, tak mojím gps hodinkám sa už tie ich neotvorili. Proste sa už nezapli.

Roztrhané mačiatko

Ale tak naučili sme sa ako štartovať pri roztláčaní. Ako sa montuje na auto lano. A že aj štarter môže raz za čas primrznuť. Problém bol ten ale, že keď sme opäť vypli motor. Mohli sme auto rozťahovať znovu. No.. boli aj také alternatívy, že v Muráni zastavíme auto z kopca a naštartujeme po rozbehnutí auta, ale asi vyhral nad dobrodružstvom zdravý rozum a pobrali sme sa radšej domov v nervoch, že ak mi skape v križovatke budú ešte kopce, ale zábavy. Nakoniec sa nič také nestalo a v celku netradičnom čase, už o dvanástej na obed, som bol doma.

Z geniálneho akčného plánu na celý víkend bola nakoniec dobrodružná cesta s parťáčkou Luckou do Raja s prejedaním sa od Raja až do Popradu, prespaním sa kdesi iba tak v paži a šialene čiernym dňom kedy sa vari už pokazilo na pár rokov dopredu všetko a s úžasnými taxikármi, ktorý nám zachránili naše nožičky od bolestivej cesty napešo až domov. Nakoniec mi ani nevadí, že Hornád zamrznutý videli už aj na bežkách všetci predo mnou. Ja som zažil zase raz niečo pre mňa výnimočne :)


Foto: Ja, Lucia Korbelyiová

piatok 20. januára 2017

RIP Salomon spikecross 3

Salomony Spikecrossy nie sú iba tak bežné topánky. Sú výnimočné a v celku jedinečné. A teda vravím si, že ich vyskúšam. Treba skúsiť aj trošku exotiky. O čo ide? Spikecrossy sú zimná bežecká obuv s hrotmi. Keď začne to pľuhavé zimné počasie má zabezpečiť, aby ste pri vytáčaní zákrut neskončili pod autom.

Napozeral som si asi milión tristo videí lebo som nerozumel ako to môže fungovať. Môže sa v tom dobre behať? Obstarávacia cena nie je najnižšia a tak som dlho váhal. Ale v jednej, pre mňa slabej nákupno-bežeckej chvíľke som neodolal. Dokonca ani zľavy som nečakal. Prvé začiatky boli o škriabaní najprv dlažby u nás doma a o čudnom pocite, ktorý sa po výjdení na chodník pred dom ešte viac prehĺbil.


Po snehu a ľade v kotline ani chýru ani slýchu a dokým som sa dostal do nejakej normálnej výšky na sneh, škrípal som po meste ako niekto, kto sa práve pomiatol a nejakými prístrojčekmi na podrážke si lieči komplexy. Cítil som sa dosť trápne. Ale keď som zašiel na sneh, hneď boli moje parťáčky topánky ako doma.

Nemôžem ale povedať, že predčili moje očakávania. Mal som veľké oči a myslel som si, že na Martinky už budú behávať aj samé bezo mňa. Po skúške zimnej feraty musím ale trošku prehodnotiť to čo som očakával. Na hladkom ľade to teda mačky nenahradí. Po ľadových jazykoch som robil škrabance ako mačka, ktorú sťahujú z nejakého bezpečného miestečka na konáriku. Predsa len hroty/spike-y sú veľmi nízke a hlavne nie ani tak ostré a po prejdení pár kilometroch po betóne a asfalte sú priam tupé.


V drsnom ľade, napríklad po zamrznutí odmäku a pod. je to ale kvalitka. Môžete lietať ako šialený. Čo mňa ale prekvapilo bola životnosť sieťky. Nakoniec sme spolu vypučili 2700 kilometrov (a to stále ešte slúžia a mienim ešte čo to s nimi zažiť, aspoň do tritisícky) Sieťka sa síce začala už trošku na boku trhať ale keď to teraz spätne porovnávam s letnými topánkami vydržala minimálne 2x toľko. V zime mi na nich začínalo vadiť to, že som si už voľné priestranstvo topánky vypĺňal dierami sňahom a hlavne začali dosť premokať. Je pravda ale, že po tomto bežeckom roku niečo také ako mokrá noha pri behu už neriešim. Dokým ma kôl zo spodku podrážky nederie tak je všetko v najlepšom poriadku.

Pred dvomi rokmi v zime som mal dopriate pracovať na Martinkách a skoro každý deň som chodil hore dolu 25 km a 1000 m+/- pešo. Jáááj, to boli časy, keď na to spomínam. To bola kondička. No a spikecrossy boli vtedy mojím nerozlúčnym priateľom a parťákom. Ešte ako teraz si pamätám neskutočné rýchle nočné zbehy z Ponorky. Topánky ako stvorené do zimy a snehu. Neoplývajú goretexom ale membránou climashield, ktorá podľa mňa úplne postačuje. V suchej zime (myslím zimu so snehom a teplotu pod nulou) som mal nohy vždy suché od začiatku po koniec a topánka v celku dýchala. Dokonca by som povedal, že na bežeckú topánku je úžasne teplá a nie je Vám v nej hneď zima ako v bežnej bežeckej obuvi.


Problém nastane, keď sa ju snažíte použiť v teplom počasí. Ale povedzme si, kto by ju nosil cez leto? Keď už mala čo to odbehané a vedel som, že o rok na zimu to už aj tak nebude, začal som ju nosiť aj na poľné behy. Podrážka samozrejme má s hrotmi úžasnú trakciu, ale je v nej nenormálne teplo a noha sa potí. To bol za nápad si ju zobrať na moju prvú stovku, na Lazovku. Asfalty a teplo sa podpísalo za najhoršie otlaky celej večnosti mojej existencie. Nikdy viac.

Asi ste sa už mohli viacerí presvedčiť, že Salomony speedcrossy a ich výdrž podrážky je ohromujúco biedna. Stačí prejsť pár metrov tvrdého terénu ako asfalt či skala a po chvíli už skúšate beh na boso. To sa nedá povedať o spikecrossoch, ktoré sú tiež na báze vzoru mesiačikov zo speedcrossov a možno aj materiál podrážky je rovnaký ale vďaka 9tim spike-om je podrážka nad povrchom, ako keby v ľufte a vydrží oveľa dlhšie. Postupne mi zopár spike-ov povypadávalo (veď aj nám ľudom vypadajú zuby na starobu), ale jedine kde sa podrážka vydrala boli miesta kde žiadny spike nebol. Tam som podrážku vybrúsil na totálnu rovinu, hebkú ako detská prdelka. 


Zosumarizoval by som to tak, že si neviem predstaviť zimu bez spike-ov. Už teraz sa teším kedy si ich opäť obujem a znovu okúsim čo dokážu. Určite po hrdinskej smrti tohto modelu pôjdem do ďalšieho. Asi opäť Salomonov. Aj keď so spike-mi už v dnešnej dobe robí aspoň jeden model skoro každá bežecká značka. Super je, že je v nich teplo a hlavne sa v nich človek cíti oveľa bezpečnejšie. Len si zvyknúť na škriabanie asfaltu, alebo obúvať až keď sňahu pol metra napadne :)

piatok 13. januára 2017

Terynka, -20, gýč, Šikľava skala

Cez týždeň sa mi ozýva parťák Tomáš, že kde ideme vyraziť cez víkend. Samozrejme Bratislavčana to ťahá do Tatier. Zaase Tatry. Trucujem. Chcem vidieť niečo nové. Navrhujem svoj plán a snažím sa Tomáša nalákať na úchvatné fotky Šikľavej skaly a domnienkou, že možno je v Prielome Hornád zamrznutý. Ale čo niekto spomenul Hornád tak všetci sa tvárili skepticky. Nuž, nakoniec som parťáka prehovoril aspoň na dva dni..


Tomáš vyráža z Blavy okolo štvrtej. O pol deviatej už stojíme v Markušovciach. Po ceste na Liptove a Spiši kde tu na cestách fúka bočný vietor ako besný. Je jasno, ale Tatry sú zahalené do rozfúkaného snehu. Vyzerá, že hore je aj víchrica.


V Markušovciach som rýchlo pofotil miestny kaštieľ a kostol obklopený hradbami a pomaly sme sa vybrali ku Hornádu smer Šikľava skala. Najkratšia cesta je určite z Matejoviec pri Hornáde, ale nechcel som behať zľava-doprava a keďže sme chceli vidieť aj Markušovský skalný hríb tak takto nám to prišlo rozumnejšie.





Áno. Dokým sme neprišli pod hríb. Z ničoho nič pučíme prudko do kopca a ocitáme sa pri smerovníku Skalný hríb a všade okolo iba les. Čo to? A chodníček nás ťahá ďalej naspať do Markušoviec. Aplikácia mapy.cz má hríb na opačnú stranu. Hľadáme ho kdesi po lese, presne na tom mieste, kde nás vedú mapy. Ale všade iba les. Už aj zo značky sme zišli. Nervy. Stretáme miestnych, že kde majú ten hríb. Ževraj nás videli ako ideme od neho. Kde? Čo? Že je pri smerovníku. Nechápačky. To už aj iné myslenie máme oproti východu či čo?


Ideme radšej teda ďalej a cestou naspäť ešte pôjdeme raz pozrieť hore. Stále okolo Hornádu. Dosť nuda, priam depka. Ešteže mrzne ako besne. Aj keď na lúkach zaliatych slnkom sme sa museli vyzliekať z cibuľovitého naobliekania. Ale ako sme zašli do tieňa tak amen. Ale úsmev nám ani raz nezamrzol.



O chvíľu sme pri skale. Je to nádhera. Neviem, podobné som ja ešte nevidel. Ozaj to má aj 5 metrov výšku a na šírku aj 50. Krásny záves do obývačky ako mi písal jeden kamarát. Len kde si dám karimatku? Ak niekto nemá rad masochistické túry tak toto je ako pre neho. Ako stvorené na rande. Preto som zobral zadaného Tomáška :D ..určite s týmto ohúrite kohokoľvek. Aj človeka čo nemá rad prírodu a umenie. Je to proste dokonalé. Len musí byť zima.Čo si budeme vravieť.





Obzrieme, pofotíme a rýchlo naspäť. Už zase rozmýšľam kde je ten hríb. Vypučíme opäť ku smerovníku ale po hríbe ani stopy. Kašľať na neho poďme tadiaľto ďalej. Vyzerá, že to má smer Markušovce. Prudko klesáme keď tu zrazu za jednou zákrutou na nás vybehne. Ahľa, hríb. Našli sme ho. Konečne mám pokoj v srdci. Ja že ho tu budem musieť ešte raz prísť hľadať. Predsa to len bola tá skala čo Tomáš videl z dola čo vyzerala ako obitý betónový múr z prvej polovice minulého storočia. Zase raz fotíme. Samý gýč.



Potom už iba zlezieme na už známu cestu a zisťujeme, že sme si nevšimli značku. Chodník tadiaľ aj šiel ale kedže mapy.cz sú mapy.cz a zase raz som im uveril, tak som sa radšej pobral krkahájmi ako po chodníku.

Velíme na cestu naspäť. Ehm.. smer Veľký Slávkov koliba. Určite už všetci poznáte. Nebíčko v papuľke. Aj keď teraz som si asi nevybral najlepšie či čo. Ten božský zemiak z minulej návštevy bol tentokrát dákysi suchší. Nevadí. Nabudúce prídem opäť. Odporúčam. Všetci skoro, čo poznám, odporúčajú.

Uff. Nadžgany prichádzame do Nového Smokovca na naše parkovacie miesto. Bezplatné a vždy voľné. Ale takéto poklady sa ďalej neposúvajú iným. Zima jak v Ruskom filme. Tomášovi vždy to vychystanie toľko trvá. Radšej si teda ulejem do čaju s Tomášovej ploskačky. Na Hrebienok som vyrazil ako raketa. Po rokoch som opäť použil paličky. Nikto nemal teda šancu a vyzerá, že aj parťáka som nalomil. Prúser. Je niečo po tretej a my sme na Zamke. Hm.. Teplomer ukazuje -17, na Terynke je ževraj -20. Radšej sa obliekame. Obúvame mačky. Pripravujem okuliare lyžiarske ak bude najhoršie. Čelovku mi naposledy nejaký dobrák zobral asi už nadobro, čo som ju stratil na Kľačianskej Magure, a tak ja idem teraz nadobro bez nej. Vyrážame.


Ide sa mi dobre. Tomáš si ide pomalšie svoje tempo. Jedine keď sa zastavím tak mrznem. Preto behám hore dole po Malej studenej doline. Pred nami vidím iných dvoch parťákov. Teda vybieham za nimi, pokecám, zbehnem ku Tomášovi a tak ďalej. Je mi teplúčko. Síl je dosť. Postupne sa Tomáš približuje ku Alici a Ľubovi. Keď je s nimi tak idem prešľapávať. Veľky Hang je miestami celkom tvrdý, že sa nedá noha zaraziť do snehu, inokedy sa zase brodíme pol metrom nafukaného snehu. Víchrica z rána sa asi trochu ukľudnila. Fúkalo, ale len niekedy prišiel taký nápor vetra, že sa chvíľku nedalo pohnúť čo Vás zasypal sneh. Všetko ešte umocňovala prišla tma a neskutočne jasný mesiac. Nebolo treba ani čelovku. Druhá vec, že som nevidel zimné značenie.


Pučím, pučím,až  keď zistím, že ostatných mam dobrý kúsok za sebou. Od brodenia a zarážania nôh do snehu mi začínajú odmŕzať prsty. Depka, priam hysterický záchvat. Mal by som sa rozlúčiť so svojimi prštekmi. Zažívajú posledné svoje pohyby. Už je po nich. Ale dokým prišli parťáci tak sa na skale stihli aj rozmraziť. Ale tým, že som ich chcel ešte posledný krát vidieť som si rozviazal šnúrky na topánke a zamrzli mi už aj prsty na rukách. Ledva som si navliekol naspäť rukavice. A zaviazať ma musel už Tomáš. Upss. Nič už nejdem stresovať. Je príjemných -20. 

Malý Hang som už pobehoval. Vietor sa otočil a už fúkal z poza chrbta. Sneh bol vyfúkany a aj v bežeckých mačkách to šlo ako po masle. Zase som raz pobehoval hore dole. Podľa potreby tepelného komfortu a rýchlosti parťákov. Nakoniec sme to zvládli. Niekedy som ale mal myšlienky, či by nebolo lepšie sa radšej vrátiť.

Spoločná foto so zamrznutým bleskom a zapnutou čelovkou. Inak sme štyria. Zaujímavé, že čelovky teplotu zvládali. Ale mobily gps hodinky nie..

Chata plná ľudstva.No.. asi dnes nebude voľno. Asi ideme ešte dolu. Na to sa do toho pustila Alica. Že to vybaví. Ooo, máme nakoniec posteľ na zemi v jedálni. Jaká paráda. Chatári dokonalí. Najprv som sa ich bál, ale sú to predsa len dobrí ľudia. Ono, asi si toho tam musia raz za čas veľa vytrpieť s nami. Hlavne s tými čo to preženú s dobrou náladou. Ale odporúčam sa hlásiť na spanie určite aspoň mesiac dopredu, ak chcete mať miesto v postieľke a hlavne nerobiť starosti ako my chatárom. Museli pol jedálne kvôli nám prestavať. 

Počas spoločenského večerného vyžitia sme zistili, že okolo chaty chodí 37% stádo kamzíkov, že Laura je najobľúbenejší člen posádky chaty a že alkohol je ozaj pre niekoho metla ľudstva, či ako sa to hovorí. Zase raz sa mi podarilo nájsť okolo seba skvelých ľudí a takto sme pred polnocou mohli pokojne všetci pospať.

Ráno vstávame na východ slnka. Neviem či je to tým, že podmienky boli také, že nikomu neodporúčali výstup nad chatu, ale chata ešte o siedmej ráno bola úplne v tichu. Ani len na východ slnka nestála celá chata v -20tich stupňoch vonku. Len zopár jedincov si išlo pozrieť toto divadlo. Na raňajky obžerstvo. Bolo v nich všetko. Od vajíčka, cez syr, paštéku, masla, medu, džemu až po nutelu. Možno sme si mali vybrať iba niečo z toho, nie to všetko pojesť. Ale stále som mal chuť ešte aj na tie párky čo niektorí dostali.




Pred desiatou sa konečne poberieme preč. Asi skoro prví. Po ceste už hore šliape kolóna ľudí. Niekto už mal dole hlásiť, že na chatu sa valia autobusy. Ešteže sme tam išli večer. Ešteže som zažil zážitky, ktoré sú výnimočnejšie ako tie tých druhých :) ..aj keď aj gýčové počasie ma svoje čaro. Asi by túra nemala byť iba o vypätí síl. Niekedy na túre treba sily aj naberať a táto sobota bola na to ako stvorená. Slniečko a slabý vietor. No čo Vám môže dodať viac energie?







My sme pomaličky, fotiac zbehli naspäť do Nového Smokovca a pobrali sa strebávať zážitky domov. Ale keďže mne je stále málo, večer vyrážam podporiť známych na skialpovom preteku Noc tuleních pásov vo Valči. Ideálne podmienky na behanie na lyžiach. Opäť tma, opäť -20. Uff, držím Vám palce chalani a baby, Toto by som neviem či dal. Tie zjazdy museli byť zaujímavé, Aj keď pozerať sa na nich tiež nebolo najjednoduchšie. Behali sme hore dole po zjazdovke aby sme neumrzli. Parťák Julo od kohosi dostal pohár vareného vína, ale po pár minútach mal z neho dreň a po ďalších minútach sme mali pohár, z ktorého sa nevylieva ani po obrátení hore dnom. 


Počkali sme ešte na Ľubku a pobrali sa dnu. Dnu už všetci partia jedna radosť. Hotel Impozant alebo kde sme to boli praskal vo švíkoch. Vyhlásili tých najlepších borcov čo otočili Valčiansku zjazdovku hore dolu za 16 minút a potom prišlo na tombolu. Po dlhom čase a trucovaní som si kúpil lístok. Samozrejme, že som svojím lístkom iba podporil druhých výhry. Aj keď lyže ma celkom tesne lízli. Ale na to sa nehrá.

Ráno utekám do roboty, a tak sa beriem z Valče hneď po tombole. No celkom škoda, kedže len teraz to tam začína žiť. Disko v plnom prúde. A s tými najlepšími ľuďmi. Dúfam, že nabudúce táto akcia už aj so mnou účasťou v štartovom poli a aj s dlhodobejšou aftérkou.

Tento víkend sme trošku zaimprovizovali a bol z toho ako vždy opäť raz neskutočný čas na ktorý sa len tak nezabúda.


foto: Tomáš Beliansky, Julo Lamoš, Ja