nedeľa 22. októbra 2017

Na výlete vo Vysokých Tatrách (Sedielko, Jahňací štít, Veľká Svišťovka)

Trasa: Tatranská Lomnica - Rainierová útulňa - Teryho chata - sedlo Sedielko - Javorová dolina - Pod Muráňom - Zadné Meďodoly - Kopské sedlo - chata na Zelenom plese - Jahňací štít - chata na Zelenom plese - Veľká Svišťovka - Skalnaté pleso - Tatranská Lomnica
cca 49km, 3700m+

Trasa bola jasná keď parťáčka Tina zahlásila, žeby rada ísť pozrieť do Javorovej doliny a doliny Zadných Meďodolov. Nie ako normálny človek z Tatranskej Javoriny, ale z Tatranskej Lomnice. Ehm.. zo Smokovca. To som ale hneď zavrhol. Ak nepôjdeme z Lomnice tak budem sedieť doma. Pridajme radšej Jahňaci. A bolo vymaľované. Trasa jasná.

Belianky z doliny Zadných Medodolov po ceste do Kopského sedla

Ráno budík o pol druhej, ak to už ráno vôbec je. To je tak keď máte raňajšie povinnosti ako naladovať do seba koľko vojde a zistiť čo nové za večer na sociálnych sieťach, keďže idete spať so sliepkami. Nič no.. pred pol šiestou už stojíme na parkovisku v Tatranskej Lomnici pripravení na nové dobrodružstvo.

Skratky neskratky, ráno ideme radšej ešte po asfalte po odbočku na Rainierku. Trošku nohy rozhýbať. Popod končiare už aj čo to pobehneme keď sa terén vyrovná. Za miznúcej tmy sa dostávame na Rainierku kde už vypíname čelovky. Po ľuďoch či zvery ani stopy. Zato ešte cestou autom mali jelene celkom party pred Smokovcom na ceste. 

Konečne kopec. Rýchlo pučíme na Zámku. Cesta ubieha veľmi rýchlo. Počasie je stabilné a za nami sa ukazujú prvé ranné lúče. Škoda že z boku a tak priamo východ slnka sme si neužili. Cestou na Terynu stretáme prvých ľudí. Asi tiež museli vstať celkom skoro keď ich stretáme až tak vysoko. To už zase podaktorí schádzali z chaty. Či to už stihli otočiť, či spáči z chaty nikto nevie. 

Prostredný hrot s domácimi nad Terynkou

O ôsmej si už vychutnávame prvé pivko na chate. Po raňajkách už ani stopa. A ani ľudí tam už moc nie je. Žeby tak málo návštevníkov alebo už všetci ušli do hôr? Nezdržujeme sa dlho aby sme nezachladli, ale aj tak keď sme vyšli von tak to bol dobrý masaker. Rýchlo prvých 100 metrov bežíme. Aspoň sa tvárime ako profíci. Za rohom už konečne chôdza a už aj vyzliekame pred traverzom Pfinovej kopy. 

Nad Terynou

Snehu až tak nie je, aj keď vrchol sedielka vyzerá byť pod snehom. Postupne sa serpentínami krútime až ku vrcholu. Pod nami sa krásne ukazuje Malá studená doliny s Prostredným hrotom a Žltou stenou, taktiež ako na dlani máme Modré pleso. Posledných 10-20 výškových metrov musíme prejsť cez sneh ale stupy sú už predvychodené a tak bez problému vychádzame do sedla bez želiezok. Začínajú padať prvé kvapky predpovedaného dažďa. Narýchlo cvakneme okolie a radšej rýchlo letíme dolu. Aspoň tak ako to ide. Snehové fľaky nás celkom brzdia. Chodník spadá do jedného menšieho žliabku, ktorý je už vysnežený a tak volíme zostup suťou. Nič príjemné ale ako tréning geniálne. Zbehneme najstrmší úsek a napojíme sa na chodník. Predstavujem si každý jeden úsek ako som to minulú zimu prežíval na lyžiach. Obchádzame nádherné Žabie Javorové pleso a ešte cez jeden skalný prah schádzame do obrovskej Javorovej doliny. Výhľady aj na to, že nesvieti Oskar sú úžasné. To najkrajšie sme zbehli a teraz prichádza nekonečná dolina. Rozpršieva sa. Dostávam depku a už je so mňa parťák bez slova. Ticho, nafučaný na dážď cupitám, netuším čo napríklad vtedy prežívala Tina.

Modrá pleso a sneh zo Sedielka

Zadná Javorová dolina

Nad žabím Javorovým plesom

Pod Muráňom asi v necelej polke trasy sa ocitáme po 5 a pol hodine. Zvrtneme sa za mostíkom cez potok skoro o 180° a hor sa do doliny Zadných Meďodolov. Konečne už necítiť pod nohami rovinu a nálada ako aj terén rapidne stúpa. Aj pršať pomaly prestáva. Prechádzame krátkou ale krásnou tiesňavou Bránka. Dokonca aj ľudí v tomto nečase tu stretáme. A ja že tu ľudská noha len málokedy zavíta. S narastajúcou výškou sa nám odkrýva hrebeň Belianok a na druhú stranu neprekonateľný Jahňací. Asi jediný môj nezdolaný značený vrchol v Tatrách. Už minule bol plán prejsť na vrchol od Kopského sedla. Tentoraz je tu príležitosť znovu. Ale pri pohľade na zasnežené rebrá a žliabky v severnej stene to vyzeralo dosť zúfalo. Opäť dostávam depku. Po dlhom otáľaní sa rozhodujeme na vrchol od Kopského sedla nevystúpiť.

Za tiesňavou Bránka

V doline Zadné Meďodoly

Jahňací štít z doliny Zadné Meďodoly kúsok od Kopského sedla

Konečne vystúpime do Kopského sedla. Zadné Meďodoly nás nejako extrémne neočarili. Okrem pohľadu na Jahňací a tiesňavu Bránka nič výnimočné. Zato už zbeh okolo Bieleho plesa až na pleso Zelené bola hneď parádička. Aj keď dnes mám nejaké roztrasené nožičky. 

Pohľad z Kopského sedla do doliny Zadných Meďodolov

Pohľad na Jahňací štít z Kopského sedla

..a ešte pohľad na Veľké Biele pleso

Na Brnčalke sa už skoro cítim ako na Poľskej horskej chate. Plno, ledva dvere zavrieť. Pred nami 6 ľudí ale vyzerá, že platia aj účty ešte z predminulého roka a tak sa nevieme dočkať jedla. Nakoniec sa to rozbehlo a po pár minútach sa ja napchávam kapustnicou. Tina zase trucuje a ide na hladovke. Keby si aspoň tu buchtu väčšiu ako tanier dáš ;) ..ja zase pre zmenu pol hodinu opravujem palice. bezvýsledne. Paličky budú po zvyšok túry na batohu. Ehm.. jedna v ruke a hybaj na Jahňaci.

Na Zelenom plese

Jastrabia veža

Schody do neba. Toto presne milujem. V Červenej dolinke sa ale terén vyrovná. Zato sa môžeme kochať krásou skalnej prírody hlavne pohľadom na Jastrabiu vežu, či Kozí štít. Na konci dolinky zase desiatkami kamzíkov pasúcimi sa na posledných trsoch trávy pred prichádzajúcou zimou. Prechádzame reťazami zaisteným Kolovým priechodom na hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Začínajú sa čerti ženiť. Duje celkom statočne a vidíme na pár metrov. Na jednom mieste ešte treba kúsok zostúpiť pod hrebeň. Je to tam už opäť zasnežené a teda už nie úplne naistejšie. Pri pohľade na tento úsek, hmlu a vietor konštatujeme, že rozhodnutie neísť na Jahňací z opačnej strany bolo správne. Pri hmle by to bolo asi dosť na depku. Možno v lete.

Na Jahňacom

Vybehneme na vrchol. Spravíme aspoň jednú vrcholovku a letíme z tadiaľto radšej preč. Užívame si zostup. Technický a neskutočne hravý. Ani sa nenazdáme a sme opäť pri chate. Iba chvíľku sa zahľadíme na chatu ale cítime sa "skoro" sviežo a tak hneď pokračujeme smer auto cez Svišťovku do Lomnice.

Lenže trošku nás vyplo. Po reťaz to ide aj behom ale ako sa pristrmí tak to nie a nie ísť. Asi predsa niečo na tom bude, že treba energiu aj dopĺňať nie len míňať za pol dňa 8000kcal. Cestou pred nami skáka kamzík. Tu na Svišťovke som teda ešte kamzíky nevidel. Nie to ešte takéto fotogenické. Ale to už sú posledné fotky. Potom prišla taká zima ako začalo slnko odchádzať zo scény pre tento deň, že sme boli radi keď sme sa dokázali zašnurovať. Ale ako sme zbiehali na Skalnaté pleso tak sme sa pri skákaní po smiešnych buchodtajúcich kameňoch celkom zohriali. Na Skalnatom už celkom tma.

Pohľad do doliny Zeleného plesa

Ja som tu doma

Počuješ? :)

Vyťahujeme čelovky a celý náš krásny výlet zakončíme najprv zjazdovkou, potom strmým kamenistým lesom pri svetle slabých čeloviek na papuľu, potom zase kamenistými zvážnicami na Štart a nakoniec po mäkkučkej tráve popod lanovku až ku parkovisku v Tatranskej Lomnici. Sme tu. Dali sme to.

Rýchlo do Humna. Humno zavreté. Čo budeme robiť? Čo ideme zjesť? Zachraňuje nás Restaurant Fiaker. Parádne priestory. Sedeli sme v koči. Aj keď pri dvíhaní nôh do koča som skoro prebehol oknom až von oknom cez druhú stranu. Príliš vysoké kroky po 13tich hodinách v horách. Ale inak jedlo paráda. 

Tákže zahasili sme najväčší hlad, ešte auto vyjedli čo nám tam zostalo a máme ďalšie poznávanie Tatier za sebou. Čo tak nabudúce preskúmať čosi v Slovenskom raji? ;)



Foto: Martina Belková

nedeľa 15. októbra 2017

Z Podbanského na pivo na 4 horské chaty v PL Západných Tatrách

Ani neviem ako sa to stalo ale cítil som, že aj tento týždeň musím do Zachodných Tatier opäť. Možno všetko skrslo z myšlienky, že na hale Ornak majú super pivo a za polovičné ceny ako na chatách Slovenských. Aby to neznelo nafučane, tak áno, na ich chaty chodí pivo autom. Trasu som trošku zakľukatel, aby som si užil nádherný celý deň v Tatrách a výlet bol na svete.

Pohľad na Zachodne Tatry z Kasproweho wierchu

Keďže sa nakoniec rozhodujem pre kratší variant cez 3 chaty, tak nevyrážam až tak skoro. Nemám stále žiadnu čelovku a tak po tme sa mi teda nechcelo už o 6tej stepovať v Tichej doline. Vyrážam až o siedmej. Z tvrdých rečí na Tichú dolinu, že sa tam už 20 rokov neukážem prd makový. Po mesiaci som tu znovu. Tentoraz opačným smerom. 12 kilometrov asfaltu som naschvál zaradil na začiatok, aby som potom nenadával náhodou opäť celý nasledujúci týždeň. 

Liptovsky košiar na konci 12 kilometrového asfaltu v Tichej doline

Letím ako strela. Musím sa tejto obludnosti čo najskôr zbaviť. Predbieham aj starších pánov na skladačkách. Za hodinu desať som na Liptovskom košiari a turistika môže konečne začať. Vyťahujem palice a hybaj do kopčeka na Kasprow wierch. Ešte stretám posledných Slovákov a po asi 100vke serpentín sa ocitám v raji Poliakov. Niežeby sa Swinica už nevypínala od Tichej doliny, ale pridali sa teraz už aj všetci iný velikáni Vysokých Tatier, na ktoré zboku dohliadal majestátny Kriváň. Na druhú stranu sa ukázali nenormálne krásne Západné Tatry. Hlavný hrebeň sa kľukatil od pre mňa nových Červených vrchov, cez neznačenú časť až ku Bystrej a v pozadí trčalo mnoho ďalších vrchov, myslím si že až po Salatín.

Swinica

Goriškova, Sucha kopa, Kopa Kondracka, Malolaczniak, Kresanica, atď, atď



Majestátny Kriváň

Od Swinice až po Kriváň

Prvé pivo sa nekonalo. Eurá neberú?! ..a kartu do hory nenosím. Proste lanovkárska spoločnosť. Nič poďme teda na tie Červené vrchy. Na samotnom vrchole Kasproweho wierchu zo 3ja fotografi a už druhýkrát stretám v Poľských Tatrách mladomanželov ako si tu prišli spraviť svoje fotky. Ja sa tomu teda nečudujem. 

Červené vrchy sú veľmi hravé. Dole, hore, dole, rovno, dole, hore, rovno, dole ,hore. Radosť sa hýbať. Pre tempárov asi ale nočná mora. Ale každému ako chutí. Niekomu zase skôr chutí naprogramovať sa na asfalte na sekundu presne a vypnúť sa o niekoľko hodín. Ja sa v prírode rád hrám. A Tatry sú moje ihrisko. Kto má viac?

Giewont z Červených vrchov

Pri zbehu z Przelezi pod Kopou Kondrackou sa ma zopár Poliakov pýta kde sa ponáhľam. Veď bolo ani nie 10 hodín a ja už letím dolu. Vravím, že ešte toho mám dosť čo popozerať u nich. Na každého sa na príklad Emelie Forsberg usmievam. Neskutočný pocit keď dokážete vyčariť úsmev aspoň na pár sekúnd aj niekomu inému. Dnes to boli desiatky ľudí. Aj pre toto sa oplatí radovať sa z pohybu. 

3 hodiny 15 minút a som na hale Kondratowej. Konečne berú euríčka a tak mám aspoň plechovkové pivo. Vychutnávam si 10 minút ničnerobenia na slniečku. Ľudí ako maku. Je tu fajn. 

Polana Kondracka

Odtiaľto je to na Giewont celkom výživne. Ale nie až tak dlhé. Predieram sa ľuďmi, ale väčšina včas odskakuje. Na vrchole to stále ale nebolo na zápchy na reťaziach. Vlastne tie reťaze sa dajú na väčšine miest aj tak obísť. Neviem prečo ale fascinuje ma tento vrch. Či to bude tým obrovským krížom čo tam stojí, neskutočným kruhovým výhľadom na hory alebo niečim iným?

Zakopane

Z Giewontu na skok na Belianky :)

Vysoké Tatry


Smerom na kopu Kondracku

Opäť zbehnem do sedla, tentoraz na Kondracku przelez a následne strmhlav do doliny Malej Laki popod Czerwony grzbiet. Veľmi technický zbeh. Je čo robiť aby sa človek nezgúľal dole kamennými vysokými schodmi. Chvíľku sa potom beží lesom dokým sa nevynoríte na asi kilometer dlhej lúke a keď pozriete za seba tak Vám priam dych zoberie práve spomínaný Czerwony grzbiet. Pri tomto zbehu mám vždy pocit ako keby som sa presunul do dolomitov pod Tre Cime. Presne takto som sa cítil tam, keď som zbiehal okolo Lavareda do strmej doliny. 

Chvíľku vybieham na Przyslop Mietusi a potom opäť až na dno doliny Koscieliskej. Minule sme tu boli preskúmať všetky možné jaskyne, ktoré sú voľné prístupné verejnosti. Aj turistické značky máte vo vnútri aby ste nepoblúdili ;)

Prichádzam na moju najobľúbenejšiu chatu v Poľsku na halu Ornak. Je pravda, že už po ceste, ktorá je široká asi 5 metrov som sa ledva predieral davmi ľudí, ale stále som dúfal, že na chate bude tichučko ako inokedy. Kdeže, postavil som sa asi do 30 miestnej rady. Asi po minúte a pol ma to omrzelo a pobral sa preč. Trošku ale prúser. Už by sa aj hodilo niečo teplé dať do seba a hlavne naliať do seba zlatý jonťák a čiernu energiu. 

Hala Ornak

Blýšť a Bystrá z haly Ornak

Pred chatou do seba natlačím niečo zo svojich zásob a valím na Iwaniacku przelez. Je to výživných 350 výškových metrov. Ale čo sa poznám nemal to byť žiadny problém. Lenže energia dochádza. Stále rýchlo, ale do sedla dochádzam dobre vyfľusnutý. Musím sa rozhodnúť. Idem kratší variant priamo cez Ornak na Gáborovo sedlo a cez Bystrú a Pyšné sedlo do Podbanského alebo idem na polanu Chocholowskú ešte? A potom sa vrátim cez Trzydniowiański wierch na Končistý a cez Klín sa napojím na pôvodnú trasu? Cca 36 kilometrov mám za 5 a pol hodiny čo je o hodinu a pol pred plánom a tak verím v svetlý večer pred príchodom do auta a volím dlhšiu variantu.

Vypínak zapíjam energeťákom a čo najrýchlešie letím do Chocholowskej doliny. Odbočím doprava a po ceste lesom sa dostanem na krásnu lúku s malebnými drevenými domčekmi. V každej doline tu funguje preprava na kočiaroch. Pod chatou sa dokonca nachádza kaplnka či kostolík, v ktorom sa v nedele slúžia omše. Ja už vidím ale iba jedlo. Po ceste v doline bola asi polovica ľudí oproti doline Koscieliskej. Ale vo vnútri to isté. Tentoraz je rozhodnuté. Radu si vystáť musím lebo inak to nedám. 

Trošku som nepochopil prečo jedná teta aj blokuje, aj robí kávu, či čapuje. V rade som stál 3/4 hodiny!!! To som asi ešte v živote nezažil. Čo je ťažké na ultra? Státie v rade je masaker!. Skoro som tam prišiel o nervy. Alebo som si ich iba poriadne vycibril? Každopádne všetok nadbehnutý čas je v paži a ja ozaj netuším či sa mi podarí prísť naspäť za vidna. Nahádžem do seba objednané za 15 minút, na záchode doplním vodu a letím hore. Ešte stále ma čaká poctivých asi 1300 výškových metrov a asi 23 kilometrov. Je 14:45.

Robím rôzne prepočty. Na Klíne musím byť za hodinu a pol. Ešte aj počasie sa zopsulo a od cca 1800 metrov je poriadna hmla. No ešte nech tam poriadne fúka a bude to ešte silný zážitok. Bežím čo sily stačia Wyžniou dolinou Chocholowskou dokým ma strmák a tony blata nezastavia. Dákosi mi nie je najlepšie. Boli ma brucho až ma naťahuje a celkovo nejaká slabosť do mňa vchádza. Čo to? Celkom ma tešia schádzajúci ľudia. Aspoň niekto tu je okrem mňa. Trzydniowiański wierch je ledva, ledva pod oblakom a za nim som už v hustej hmle. Raz za čas sa stále niekto z hmly vynorí. Nohy protestujú a tým pádom palice idú naplno. Vari aj celú váhu prenášajú na vrchol Končistého vrchu. Začína aj rozmočený sneh. Preťažko sa vynorím na vrchole.  Prestáva ma to baviť. Už je to iba o tom aby som sa domov dostal.

Prebieham cez Račkové sedlo pod Klín. Začína sa nejako rozvidnievať. Stále vidím iba 5 metrov ale je vidnejšie. Keď tu ako stúpam oblak zmizne a ja sa ocitnem priamo na oblohe. Na ľavo celé Poľsko je pod inverziou a napravo sa cez najvyššie končiare Západných Tatier prevaľujú kúdole bielej vaty. Tak toto je sen. Všetky pochybnosti sú preč a ja viem, že som tu na tomto mieste správne. Som vďačný za každú jednú chvíľu, ale toto je nad každú inú. Užívam si prenádherný Klín aj keď z poriadnym vetriskom, ktorý ma odtiaľ dosť vyháňal.

Vzadu kúštiček Czubiku

Jakubiná a Hrubý vrch

Bystrá s Kriváňom

Na Klíne

Zbeh bol dosť ťažký. Sneh sa striedal so štrkom a nedalo sa ísť vôbec rýchlo. Aj kamzíky obďaleč pozerali čo to tam ten vystrája. Nuž ešte mi stále chýba ich technika. 

Asi jediné miesto kde som sa tento deň nahromžil bol prechod medzi Gaborovým a Bystrým sedlom. Traverz bol plný mokrého snehu a vody. 50 kilometrov máte suché nohy a na jednom kilometri je po radovánkach. Ešteže mám všade naokolo tú inverziu. Predo mnou stena na Blýšť.

Bystrá sa pre nedostatok času ruší, aj keď ušetril som si asi iba zo 15 minút. Na Blýšť je potrebné aj tak vystúpať do cca 2150 metrov. Je to ozaj strmé. Niekedy som mal pocit, že ma prevalí do doliny Pysznianskej. Ale ustál som to a o 10 minút som už bol zo sedla hore. Nechutí mi nič jesť ale aj tak nasilu vyťahujem Horálku. Predsa len je to ešte do Podbanského asi 10 kilometrov. Aj keď neviem či bol dobrý nápad hryzkať si dobošku pri krkolomnom zostupe napoly snehom, napoly v zmesi skál a trávy. Zase som ale mal dohľad zo strany kamzíčkov a tak spolu s nimi som sa nejako došuchtal až do Pyšného sedla. 

Od Klínu po Blýšť

Nádherný hrebeň Ornaku

Kresanica a Malolaczniak z Blyšte

Veľká Kamenistá vpredu, Kriváň vpravo a zvyšok Tatier ďalej

Púšťam sa čo najrýchlejšie ale bezpečne dolu dolinou, aby som to stihol za vidna. Je 17:20 a tak podľa odhadov, že pred dvomi týždňami som tu bol až o 18:00 by to ledva, ledva ale malo výsť. Už ani tak strašné ako minule sa mi to nezdalo. Už som vedel čo to obnáša. Predsa len na značke je napísané 3 hodiny! Za šera pred pol siedmou som konečne naspať v Podbanskom. Zase som mal už Svištie hniezdo zavreté a tak musím opäť do Permoníka. Neviem či šmahom prútika alebo ako ale obsluha aj kuchyňa boli ako keby vymenené. Držková úžasná, obsluha za pár sekúnd. Všetko presne ako má byť. Len tá zima po ceste ku autu bola rovnako ako minule ako za trest. Triaška ako pri mínus 50. Rýchlo teda konečne do suchého a hybaj domov.

Musím sa priznať. Za posledných približne 15 týždňov som sa tak zamiloval do Západných a Zachodných Tatier, že už neviem na nič iné myslieť. To by ste neverili koľko výletov už je zapísaných čo raz musím prejsť. Tá moja láska je čím ďalej očarujúcejšia :)


nedeľa 8. októbra 2017

Koruna Oravy po štvrté

Nad Korunou som už rozmýšľal od začiatku leta ale to je tak keď máte projekty na každý víkend. Odsúvalo sa to odsúvalo až dokým ma sneh nevyhnal z Tatier. A tak keď projekty v Tatrách už moc reálne nevidím, tak poďme Korunovať. Parťáka som moc silno ani nehľadal. Vlastne ja ani nemám parťákov :D ..a tak v sobotu ráno pred šiestou už stojím na parkovisku v Dolnom Kubíne. 

Na Kubínskej holi

Po ceste autom čliape dážď do okien a ja rozmýšľam sám nad sebou či som v poriadku. Ako som sa približoval na štart chytala ma dosť dobra depka. Nejdem sa iba povoziť? Nejdem pozrieť čo majú nové na námestí, pri rieke Orava, možno ešte niečo nezdravé schrúmať a nepôjdem domov? Ale to už navliekam na ponožky sáčky v domnení, že aspoň pár prvých metrov mi nebude čvachtať voda medzi prstami keď pôjdem hore lúkami ku vlekom na Kubínskej holi.

Pred štartom; 6:07

Včera som si pozeral teraz pre mňa neskutočné motivačne video, ktoré mi celý deň projektu šlo hlavou, od Salomonu z UTMBčka (pretek ktorý moc nemusím pre jeho komerčnosť) a tak som vyštartoval behom. Divím sa sám sebe. Ja som predsa turista. Čo robím? Ale o chvíľu už prudko stúpam pomedzi domy až na spomínané lúky. Cítim ako už na jednej nohe prsty jemnučký goráč/sáčok roztrhli a tak sa teším z celej lúky vynárajúcej sa z tmy hromžením. Inak všetko v pohode. Vojdem do lesa opäť bežím keď tu naraz ležím rozčapený na zemi. Pol tela hnedého ako z prvých metrov na sparťan race, ale dákosi som až príliž kľudný. Iba poznamenám: Hahaha, takto sa cítia Sparťania.

Cestou na Kubínsku hoľu

Vybieham na asfalt pod Kubínkou a púšťa sa dážď. Kto má pozná vie ako strašne nadávam a tak na celú horu spomínam všetkú zeleninu pod slnkom a tá najhoršia je mrkva a kel. A to nevravím čo si musel pomyslieť Paľov zadok. Oslavujem paličky ako najúžasnejší vynález ľudstva. Bez nich by som sa na vrchol hole plazil asi ešte dnes. Hore sa mení dážď na sneh. Hm.. asi to hore točím do Veličnej. Ten modrý turistický chodník som ešte tiež nešiel. Keď tu zrazu na vrchole vychádza slnko. Fotím krásy Oravy. Pohnem sa, keď tu jedna palička skončila ako barla barlolamača v Piešťanoch. Z hrôzou na to pozerám. Ako zídem dolu? Nuž ale tak to vyzerá, že palička opravená leukoplastom na otlaky asi nebolo najšťastnejšie riešenie. Palica teda na batoh a idem dolu o paličke.


Kubínska hoľa; 7:36

Rýchlo to teda nejde ako pred rokom. Driftujem celých 800 či koľko výškových metrov. Pod lesom na lúkach nad Zázrivou by sa opäť potešil nejeden Sparťan, alebo skôr organizátor. Každý deň tu asi usilovne prejde 200 kráv a tak to vyzerá priam Božsky. Palicou sa odrážam z jedného trsu trávy na druhý. Palica zapadá dobrých 20-30 čísel do bahna. Bez roznožky sa mi to podarí preskákať až do dediny. Idem hľadať izolepu. V Jednote sa bojím už len dvere otvoriť aby sa ľudia nezhrozili nad mojim výzorom. Hneď sa vo vchode pýtam predavačky či také niečo majú. Predať mi chcela priesvitnú pásku. Ďakujem to radšej leukoplast. Ale poradila mi obchod z rozličným tovarom oproti. Vojdem do malinkého obchodu s milión vecami a úzkym prechodom pomedzi regále. Bál som sa že všetko zostane od blata. Vchádza mama z dcérou evidentne z kostola a evidentne majú hody keďže na námestíčku bol jarmok. Snažím sa vypariť. Rýchlo vypýtam pásku a letím von na vzduch. Ja som to už zo sebou nezvládal :D

Palica zlepená. Ide ako Švajčiarske hodinky. Piknik, sladené mlieko, sa mi podarí priam zamrznuté nejako krvopotne vytlačiť z tuby do úst a už aj letím ku Jánošíkovmu dvoru pod sedlom nad Bielou. Stretám turistov. Ty kokso. To som dnes nečakal. Opäť prší. Rýchlo vchádzam do lesa. Prichádza chuťovka dňa. Asi najstrmších 300 výškových široko ďaleko. Ja si to užívam. Toto je moje. Predbieham zájazd dáždnikových turistov. Chodník okrem jedného miesta je celkom schodný a tak to neodsudzujem. Veď ja mám zase namiesto dáždnika v rukách palice. Veď každému ako chutí.

Zo sedla Zákres pod Malým Rozsutcom idem šmykom až do protisvahu na sedlo Medzirozsutce. Konečne tvrdý povrch. Ideme na druhý vrchol Veľký Rozsutec. Síl nadmieru dostatok. Aj keď ma sprevádza silný dážď so snehom baví ma to. Stretám aj zopár šialencov turistov. Budú mať krásne zážitky.

Na Rozsutci; 10:57



Na vrchole spravím vrcholovky a idem dolu. Cestou dolu po reťaziach, snehu a skale som sa cítil priam ako Killian pri zbiehania z Matterhornu ale potom som si naraz spomenul na zjazd z mt. Marathonu na Aljaške a hneď som bol v realite. Keď som pol minúty mudroval ako zísť metrový schod v pol metrovej štrbine aby som zase nepolámal palice na desať častí. Zvládol som taktiež podvrcholovú kaluž pred sedlom a už som drel na Stoh. Od miestnych turistov som si vyslužil teraz neviem či chválu či hanu na moje tenisky. Ale času strácať som s nimi nemal a tak toto zostáva vo hviezdach.

Pokým si na vrchol Stohu SMSkujem tak je fajn, ale potom som si všimol to blato pod nohami a neskôr sneh a zase bolo peklo na zemi. V hmle je Stoh ešte príšernejši ako za jasného počasia kedy vidíte za sebou Rozsutec a aspoň ako tak si viete určiť kedy príde vrchol. Hore sa všetci čerti ženili a tak spravím rozmazanú vrcholovku a idem do najväčšej divočiny trasy. 

Stoh; 11:51

Čakal som všeličo len nie toto!!!!!!!! ..Spravím 10 krokov dokým sa Stoh!!!!! nezostrmí a plésk na zem. ..uff ..nič vstávaj ideme ďalej. Tri metre a plééésk. Letím 5 metrov po tráve zmiešanej zo snehom. Palica samozrejme 3 metre nado mnou. Minútu sa za ňou doťahujem. 10 metrov prejdem a opäť. A takto asi 200 výškových metrov sa to opakovalo prinajmenšom 10-20 krát. Raz na zadok, inokedy po hlave. Chytá ma zúfalosť. Nohy a ruky mám na totálku premrznuté. Inak zisťujem, že už asi aj viem prečo ma dnes boli celé telo. Postupne sa terén zmierni a zmizne sneh. Bežím čo mi sily stačia. Len aby som sa zahrial, lebo teraz s tými skrehnutými prstami vo vetre by som si ani vrtuľník, ktorý by neprišiel, nezavolal. Po pár minútach som mal tak úžasne teplé nohy. Ako keď si v najväčšom teple dáte nohy do horskej bystriny a potom z nej vyjdete a ten pocit po pár minútach.

Za pár minút som na nevyraznom vrchole Žobráka, prejdem asi pol kilometra technického hrebeňa a zbehnem do sedla. Zo Stohu som sa celkom v snehu vyčistil a tešil som sa že v Kraľovanoch v reštike nebudú až tak krivo na mňa pozerať keď tu v strmine pred sedlom som zase musel papuliaka hodiť. Takého poriadneho, s dvomi kotrmelcami. Nie iba tak na ručičky.

Zo sedielka ide asi 5 kilometrov už iba zvážnici. Raz strmšie raz miernejšie. Síl stále kopu a tak stále bežím, nezastavujem, nepozerám na hodinky. V Kraľovanoch sa ocitám presne o 7 hodín po štarte. Prídem ku reštike a tá zatvorená. Depka a hrôza ma premkla opäť, ale musím rýchlo konať a tak vyťahujem Horálku a pomaly kráčam na železničný most...

Pozriem či ide vlak ..a pokračujem rýchlo na druhú stranu, zahnem doľava do lesa a neznačeným chodníkom (alebo značeným smajlíkami a srdiečkami) sa krásnym kaňónom dostávam na Podšíp. Dochádza mi. Vlejem do seba energeťák a pustím sa strmo stále krásnym chodníkom na vrchol Šípu. Vychádza Slnko. Úžasné počasie pre turistov ale ja priam cítim ako ma zabíja. Po dlhej zime na mňa tak zasvietilo, že ma skoro odrovnalo svojom nádherou. Vyškriabem sa na Predný Šíp s mohutným krížom. Na ten ani očkom nemrknem a rýchlo valím na Šíp hlavný. Hrebeň to krásny, technický. Určite super miesto celý tento masív na nenáročnú turistiku či beh a tréning kopcov. 

Výhľad zo Šípu; 14:27

Na Šípe spravím konečne zopár pekných fotiek, ale nezdržujem sa dlho. Idem o 20 minút dlhšie ako bol plán. Nechápem tomu. Letel som koľko to šlo. Zle som kalkuloval. Zbeh je celkom jednoduchý. Zopár popadaných stromov a skalných úsekov sa dalo v pohode prekráčať a inak to bolo dosť rýchle. Aj tak v Žaškove zisťujem že znovu som nakúpil ďalších 10 minút. Nič, vari aspoň teraz na lúkach trošku uberiem zo straty.

Pozerám na mapu. Nechápajúc krútim hlavou prečo sme to po minulé razy tiahli pravou stranou lúk nad Žáškovom keď mi mapy.cz ukazujú relatívne priamočiaru cestu. Idem tade. O chvíľu sa ocitám na križovatke. Jedna by mala podľa máp končiť kdesi vo svahu druha je zožaté kukuricové pole. Vyberám si kukuričku. Verím, že omylom tu na jar vysadili kukuricu a za poľom cesta bude pokračovať. Omyl. Za kukuricou boli všade elektrické ploty alebo strmé jarky potokov, kriakov a bažín. Točím na hrebienok po ľavej strane od Žaškova keďže mi to tak mapy ukazujú, že tam je najbližšia iná cesta. Nachádzam cestu prejdenú asi jedným autom a vstup do ohrady. Nič no. Inde cesta nejde. Po kilometri okolo plotu cesta skončí a ja sa ocitám v kriakoch. Som z toho dosť na prášky ale taktiež ma celkom baví toto exporovanie. Cez kriaky sa prederiem pomocou kravských chodníčkov plných bahna. Som na ďalších lúkach a stále bez nádeje na úspech nájsť nejakú normálnu cestu. Vychádzam z ohrady a ocitám sa na poriadne blatovej ceste. Príde mi to tu celkom povedomé. Tuším som tadiaľto šiel pri mojej prvej Korune. Zájdem na vrchol stúpania a tam sa napojím na krásnu lúčnu nezablatenú cestu priamo smer Hrádok. Chvála pánu Bohu. Som zachránený. Dopíjam posledné glgy vody. Rýchlo do seba čosi šmarím lebo hlad ma už poriadne kvári a už iba na Jánošíkovú krčmu vo Valaskej myslím. To ma ešte ale čakala nekonečná prechádzka. Už ani pri sklone 0% nebežím. Proste som odpálený. Z polhodiny po pláne je už hodina a to ešte idem jesť. Ten Choč asi do tmy nestíham. Nejdem sa na to vykašľať? Kuaa, teraz? Sa spamätaj. Sa poriadne napapkáš a tých 950 výškových metrov pôjdeš nie hodinu a pol ale iba pár minút nad hodinu. No ok teda.

Dedinou ešte pobežím ale pred reštikou radšej pol kilometra vykráčam po minulých prekvapeniach vrámci poriadnych odkrvení hlavy po prudkom zastatí. Zmastím držkovú, dve kofoly a za 15 minút letím hore. Svieti slniečko. Dolina rýchlo odsýpa. Stretám dole ešte jedného človeka čo tiahol smerom hore ale telefónoval a tak som sa ho nepýtal či ide tiež hore ešte. Postupne dolina strmie. Len tak, nech to rýchlo mám za sebou. Tempo držím dobré aj keď už to začína bolieť. Nemôžem poľaviť. Po tme tu nechcem byť. Na vrchole som pár minút po šiestej. V pozadí cez oblaky preblysuje zapadajúce slnko. Vytvára nádherné scenérie. 

Veľký Choč; 18:05


Dole letím po trase Behu do Choča. Veľa úsekov je behateľných aj keď kde tu príde úsek so skalami a tak sa snažím ísť nielen rýchlo ale aj bezpečne. Na lúkach ešte vidno, ale v lese už poriadna tma. Vyťahujem čelovku. Baterkám som ešte dal šancu ale to strašná chyba. V šere svetlo ani nevidím a v hustom lese po tme vidím bielu machuľku pod nohami. Nohy už celkom privyknuté na terén a tak aj napriek tomuto celkom rýchlo zbieham. Paličkami, ktoré aj tak nikoho neodoženú trieskam na pol lesa. Veď ešte na šere som takto búchal a vtáčik až skoro keď som ho zašliapol sa odhodlal odletieť. Prúser nastal až nižšie keď sa mi pri tom slabučkom svetielku začal strácať chodník. Kde tu som musel zastať či ešte som na chodníku. Zbehol som pod strmák na zvážnicu.

Bežím koľko mi svetlo dovolí, keď tu zrazu mam pol nohy v blate a z palíc trčí pol metra. Pozriem pred seba a celá cesta sa leskne od vody a blata. Ledva, ledva sa z blata vytiahnem a snažím sa to obchádzať lesom povedľa. Snažím sa taktiež nestratiť cestu už úplne. Kde tu narazím na húštinu a musím sa vyprošťovať z tŕnia. Vychádzam na vedľajšiu, asi 10 metroch širokú zvážnicu a tak vyťahujem z vrecka mobil aby som skontroloval polohu. Idem dobre. Aj keď ešte dosť ďaleko. Siahnem naspäť do vrecka a všetky doklady a peniaze v sáčku nikde. Pre páána, jáána. Čo teraz? Kašlem asi na ne. Kde to idem hľadať? Kedy mi mohli vypadnúť. Kde som ich nechal? A nevypadli teraz? Zajdem pár metrov naspäť a v traktorovej koľami v bahne sa belel sáčok. Taká radosť ma obliala. Šťastie nenormálne. No ale asi späť do reality.

Pokračujem krovím povedľa cesty ďalej. Teším sa kedy výjdem na lúku čo si pamätám. Výjdem von z lesa a tam už toho blata nebolo na 10 metrov ale na 20!!!! Obchádzam to dobreže nie až spodným okrajom lúky. Takto ešte asi kilometer dokým som pod nohami zacítil tvrdý povrch. Ja odpadnem. To je pohodička. Ešte kilometer zvážnicou po lúkach a som konečne v civilizácií vo Vyšnom Kubíne. Pokračovať by sa malo na Vyšno Kubínske skalky. Netuším ako presne. Prvýkrát som potiaľto nedošiel, druhýkrát sme prechádzali Tupou skalou, tretíkrát som skončil vo Vyšnom Kubíne a teraz mi po tme prišla najnormálnejšia alternatíva ísť sedlom pomedzi Ostrú a Tupú skalu. Zase som raz uveril aplikácií mapy.cz

Prechádzam poza kaštieľ až na koniec dediny. Obchádzam zopár nových domov vo svahu. Pri jednom sa pýtam miestneho či prejdem do Kubína tadiaľto pomedzi skalky. Vraví, že áno ale že to priamo po lúke. Vravím že pohodička v domnení, že mi potvrdil smer a teda sa idem držať aplikácie. Pár metrov od toho domu sa pozriem na mapu a už som na ceste nebol. Predieram sa cez dvory opäť na čiaru cesty na mape podľa gps ale tam nič. Iba tráva. Potom kriaky. Prederiem sa nimi a znovu tráva. Držím smer podľa gps ale po ceste ani náznaku. Nič no. Musím sa nejako prebiť cez to sedlo a čo si pamätám z toho razu keď sme prechádzali Tupou skalou tak sedlo bolo lúčne.

A tak lúkami a kde tu hrádzami zo stromov vchádzam až do sedla. Po výhľade na Kubín ani stopy. Depka. Ale držím sa mapy. Točím sa tam po vrstevnici a hľadám správny východ z labyrintu lesných prekážok. Cyrilometódsky kríž nad Kubínom je asi 500 metrov odo mňa ale nie a nie sa ku nemu dostať. No koniec. Už keď som sa pomaly opúšťal som ho uvidel . Pár desiatok metrov odo mňa iba trošku sa lesknúci už od svetiel mesta. Čas 13:40. Hm.. no uvidíme či to stihnem aspoň do 14tich hodín.

Čo si pamätám tak z kríža už išla iba dlhá zvážnica až do mesta aj keď na mapách takáto zvážnica neexistuje. Mobil teda odkladám a nesílim to, ale stále mierne bežím. Dĺho predlho a Kubín stále strašne hlboko podo mnou. Keď som zbadal neďaleko seba prvé svetlá až mi srdiečko nadskočilo. To už mám ale asi iba 7 minút od 14tich hodín. Vyťahujem mobil, aby som nepoblúdil. Akokoľvek sa to snažím prerátať tak mi to nevychádza a tak keď sa zorientujem opäť mobil založím a bežím. Nezastavujem až dokým neprebehnem celým námestím naspäť ku môjmu štartu. Vyštartoval som približne o 6:07 a prichádzam naspäť 20:08. 

Som spokojný. Plán síce bol 13 hodín ale prvotne som chcel ísť 15. To len kvôli tme som prepočítal. Druhá vec je, že pri ideálnych podmienkach by to teoreticky možno aj šlo na tých 13. Aspoň mám možnosť sa tu o rok vrátiť opäť. Koruna Oravy je proste láska. Tomu sa nedá odolať. Či ísť niekoho podporiť, či sa ísť s niekym iba tak poflákať a vykecať či poriadne si dať do tela, či ísť za poriadného peku, či za zimy alebo snehu či dažďa.  

Je to tu krásne :)