pondelok 26. júna 2017

Chatami Vysokých Tatier

Program na víkend jasný. Parťák Andy chce ísť sedlami Vysokých Tatier a tak sme sa zladili tak, že parťáka nechávame doma pre povinnosti v práci a my si ideme užívať namiesto neho. Škrie ma to lebo to bol kvalitný nápad. Ešteže to dopadlo tak, že nakoniec sme prešli iba polovicou sľubovaných sediel, ale toto všetko sa udialo na jeho počesť.

Zbojka už iba za pár rohmi

No ale pekne od začiatku. Ešte v piatok tým, že som musel ísť svoju pani doktorku pozrieť ako sa má, tak sa mi podarilo stihnúť ráno zabehnúť na miestu chatu v lese nad Vrútkami, tzv Bagárovú chatu, v možnože aj osobáčiku a tak takto rozbehnutý som si ešte podvečer šupol v celku slušnom tempe ferratku na Martinky, keďže som dostal chuť na radlerík. Už len parťáci chýbali.

Cečkový vodopád na ferrate

A tak aby som večer nezostal na ocot, vybehol som s parťáčkou Aďou na čajík do čajovne a vyfasoval som palivo na zajtrajšie lietanie po Vysokých Tatrách. Figové a marhuľové raw guličky, po ktorých by skočil nejeden ultra bežec ako za bomba zdrojom energie na osemnástej hodine splašeného pobehovania v lese. 

Regeneračka..

Palivooo..

Na chvíľku som si ľahol do postele, ale to ma už stále strašilo, aby som nezaspal a tak o tretej už vstávam, aby som stihol prípoj parťáčky May v Ružomberku. Po ceste ma obsral asi roj Dropov. Normálne stierače nestíhali. A na chvíľu som myslel, že budem musieť zastať, čo som pred seba nevidel. Ale po vystriekaní asi polovice vody do ostrekovačov som aspoň rozmazane dovidel na asfalt a tak nejako došiel do prestupnej stanice Ružomberok, aby som si presadol do slávneho nákladiaka slečny May.

Kajak, ktorého čakáme pred vchodom samozrejme mešká. Celá Orava aj Turiec sú už na mieste len Ružomberok v Ružomberku mešká. 

Na prvej pumpe ešte chystám energetickú bombu veľké pivo s energeťákom a ani neviem ako, už stepujeme v Starom Smokovci na zástavke na bus do Ždiaru a po pokuse autobusu urobiť z nás tlačenku sme nakoniec z neho vypadli v Ždiar, Tatra na parkovisku. Energetická bomba začína nadmieru učinkovať a rozbieham sa v tempe pod 5 min/km do Monkovej doliny za novým dobrodružstvom.

Tu som ja za toho normálnešieho
Po 4 kilometroch konečne kopec a konečne chôdza. Už pred ôsmou ráno slniečko prikúrilo. Ide nám to ako po masle. Nad lesom začína vetrík a tak človek nevie či je vlastne teplo, zima, a či ho iba nezalieva studený pot. Parťáci tu sú prvykrát. Čakám na ich reakcie na Širokom sedle. Sú očarení, ale ja možno ešte viac. Obdivujeme dolinu Zadných Meďodolov. Okolo sa pásu stáda kamzíkov. Ani len našej šialenej spoločnosti sa neboja, čo je už čo povedať.

Široké sedlo


Jahňací, Lomnický, Kežmarský a iné krásy Tatier

Dolina Zadné Meďodoly

Ždiarská Vidla a Havran

O chvíľu sme na Kopskom sedle a začíname zbiehať na Zelené pleso. Skoro stále bežíme. Baví nás to. Zatiaľ. Niekto by povedal: "Čo z toho máme, keď sa naháňame". Všetko stíhame a ešte si užívame aj poskakovať ako pravé kamzíky. Aj tak veľakrát keď sa pozriem na okolitých turistov, skôr vidím iba utrápené tváre, ako úsmevy od šťastia, že sa blížia ku svojmu vrcholu. Hory si treba užívať naplno a my to robíme podľa našich možnosti.

Hory sú šťastie :)

Na Brnčalke vypijeme piv a reálne zhodnotíme, že koncom júna to teda asi ešte v Baraňom sedle na bežecké tenisky nebude. Aj keď trošku už bol rozum srdcom nalomený. Teda s ťažkým srdcom sa lúčime s toľkou krásou a presúvame sa cez Svišťovku do komerčnosti Tatier Vysokých.  May ma po ceste na Svišťovku depku. Chce sa nás zbaviť, ale my sa nedáme. Po minúte nás na vrchole dobieha ofučaný crossfiťák a máme čo robiť, aby sme ho dobehli po Skalnaté. Tentoraz som ofučaný ja, že mi vkuse ľudia vravia, že je ešte 300 metrov pred nami. Dávam do toho všetko a pri poslednom strmom klesaní ku plesu May dobieham. Stehná na kašičku. Poďme piť. Už prechádzame na kolu. Pivových jonťákov stačilo. Ľudí ako na Vaclaváku počas Nežnej revolúcie alebo pri púti do Mekky.

Na Svišťovke


Zbiehame na Zamku. Tentoraz priznávam. Okrem kameňov pod sebou som toho na tomto úseku ozaj moc nevidel. Ale úsmev z tváre neupadá. Povzbudzujeme aj okoloidúcich turistov. Asi za polhodinu už sedíme pred Zamkou a konečne prišiel rad aj na polievočku. Parťáci chytajú nastriedačku depku. Dvanásť hodín a oni chcú pomaly točiť dolu. Kdežéé, ideme za Filipom na Zbojke. A ideme ako bežní turisti. Aspoň po Terynku. Vydržalo nám to asi 10 minút a potom zase už išli hore šípy.

Cesta na Terynku
Na chvíľku sa pridala aj partia mladých bušičov  ..ale dúfam, že to nabudúce potiahnu s nami až na chatu ;) Spestrenie prišlo, keď sme prechádzali popod stenu pod chatou skade tiekol teraz na jar obrovský vodopád. Bolo to nádherne už od vstupu do Malej Studenej doliny. A celkom aj osviežujúce. Každopádne takto bez snehu sa mi výstup na Terynku páči omnoho viac ako v zime na lyžiach.

Nástup do Priečneho sedla

Pohľad na vrch Malej Studenej doliny

Sedlo sedielko

Terynka, 5 metrová rada na kofolu a opaľovanie na skalách pri najbližšom z Piatich Spišských plies. Keď pozrieme smerom na Baranie sedlo tak zhodnotíme správnosť nášho rozhodnutia obísť to cez Svišťovku. Tam ešte lyžovačka v svojich najlepších dňoch. May už mala v hlave nejaký divný koncept a od chaty nejako čudne zabočila smerom nadol. Ale nedali sme sa zlákať a tak o chvíľu okolo nás prešla nafuknutá crossfiťáčka znovu. Zase nemáme parťáčku. Ale to iba chýbali výškové metre. Z narastajúcou výškou to sfúklo. Priečne je už úplne bez snehu. Paličky som si zasunul do batohu tak, že na jednu som už iba pozeral na ktorej reťazi sa zastaví. Našťastie iba asi 5 výškových metrov. A tak som sa potom s paličkami trápil zavesenými na zápästiach a klial na celé Tatry, čo som sa na nich podkýnal na reťaziach. To nás už šťastná May čakala asi desať minút na vrchole.

May sa nás už nevie na vrchole dočkať

Vrcholovka



Vyzerá to tu inak ako v zime. Bez snehu som tu už stráášne dávno nebol. Zbiehame pomaly, ako Killian po desiatich pivách. Som z toho rozčúlený. Treba skákať ako kamzíček. Na Zbojku prechádzame pár snehovými poľami a takú radosť ste asi dávno nevideli. Ako malééé deti. Bolo to geniálne.

Sedlo Závrat. Ešte lyžovačka na kameňačky

Pred a nad Zbojníčkou

Na chate pozdravíme Filipa, nášho nosičského idola a Tatranskú young gun a po chvíli oddychu bežíme dole. Veľká Studená dolina je nádherná. Prechod okolo Dlhého plesa je úžasný. Samotný zbeh už potom okolo potoka je ale dosť dlhý a nudný. Nemá konca kraja a očami priťahujeme rozkokošník nad Rainierkou. Po červenej už rýchlo prebehneme na Hrebienok a potom po Zelenej okolo pozemnej lanovky dokončujeme náš výlet v Starom Smokovci.

Zbeh zo Zbojníčky


Tam Kajak ako správny kamarát kontaktuje kamarátku Katku. Vari sme im nenarobili moc starosti a možno aj trošku na srandu sme boli. Predsa len do športového obchodu prišli tri smradľavúčké potvorky. Ale ponožky a topánky sme si nešli skúšať. Smelo môžete tam prísť aj po nás. Dostali sme všetko po čom naše srdce zatúžilo. Lepší personál v Tatrách nenájdete a tak chytro to treba ísť využiť alebo zneužiť. 

Cesta domov ubehla ako voda a jedine čoho som bol doma schopný bola sprcha a jeeedlo.

Ráno si vravím, treba trošku kosti rozhýbať a tak beriem psiska Maxíka a hybaj s ním na Kľačiansku Maguru. Prvé metre do kopca boli za trest ale neskôr to prešlo a keby Maxiatko nebolo smädné pri prameni tak ani prestávkovať nemusíme. Na chate radlerík, trošku pokecať so známimi a môžeme ísť domov na nedeľný obed. Po úrazovke som stále nejaký rozklepaný a zjazd som si moc neužil. Možno to bolo aj tými včerajšími Tatrami. Zistil som, že ani na Magure, niekto nemá rad cyklistov a hádže konáre pod kolesá. Nuž ale nejako sme zišli a už sa váľali doma v tieni. Pred dvanástou už bolo tak teplo, že som si myslel, že Max sa udýcha k smrti. Hneď dostal sprchu v podobe krhle a vypil asi dva litre vody a z tieneného vytvoreného mokrého miestečka sa nepostavil možno dve hodiny.

Maxík a topánky súce do koša

Pred Kľačianskou Magurou pohľad na Suchý

Krásny víkend za nami. A ten ďalší sa už pomaličky bude pobehovať po Andorre :)




Foto: Mária Adamcová, Lukáš Hladký

utorok 20. júna 2017

Výlet krajom Starej Ľubovne a Pieninským národným parkom

Akcia jasná už mesiac dopredu. Zapísaná v debilníčku a tak vypúšťam z hlavy a až jedine týždeň pred vypuknutím zisťujem bližšie detaily. Tento víkend sa teda odchádza na východ, do kraja fantastickej prírody a prostých ľudí, ktorí Vás nenechajú a ani hladom ani smädom zhynúť.


V piatok večer cestujem s parťákmi z Bratisky, dlhou, dlhočiznou cestou až za Tatry. Už dávno sa mi nestalo, žeby som takto nehanebne obišiel toto pre mňa úžasné pohorie. Ale cez víkend hlásia furiky padať a tak nemôžem povedať, žeby som ľutoval a rád zažijem niečo nové, jedinečné. Celý víkend je v réžií skoro domácich s Poľsko - Mongolskými koreňmi a tak o svoj život nemám obavy, že sú v tých najlepších rukách.

Štart v Starej Ľubovni

Kdesi pred Matysovou


Ubytovaní sme vo Veľkej Lesnej, kde dorážame už po tme okolo desiatej večer. Cesta tam vedie priamo do divočiny asi 10 kilometrov od akejkoľvek civilizácie. Popred nás poskakovali srnky, psy, či mačky. Fascinovaný som už teraz po ceste, skôr sa cítim ako niekde v Safari ako na Slovensku. 



Ranná očista v čistej vodičke na lúke

Ráno ako "správnym" turistom sa nám nechce z vyhriatej postieľky a tak do hmly, dažďa a vetra vyrážame až okolo pol ôsmej ráno. Ale to už sme presunutí z Veľkej Lesnej do Starej Ľubovne aby sme mali výzvu ako sa dostať naspäť domov.

Matysová


Mrholí, všade je mokro, ale v meste je fajn. Ľudia si nás obzerajú. Predsa len do toho dažďa ešte aj trošku pobežkávame. Vôbec netuším kde ma to parťáci berú ale idem kde mi zavelia. Prechádzame do lesa. Je tu veľmi pekne. Ale to krásne prišlo až keď sme sa dostali na lúky. Predstavujem si nádherné výhľady na Tatry, ktoré je odtiaľto ževraj nádherne vidno.


Po lúke s trávou po krk už nerozlišujeme či prší viac z dola alebo zhora. V topánočkách to čvachta ako v sude s kapustou. Nevadí, Máme to za sebou. Už mokrejšie nebude. Vchádzame do dediny Matysová s krásnymi dreveničkami. Kde tu stretneme uja či tetu dedinčanku. Vitajte v živote pred 100 rokmi. Pozdravíme, popytáme sa na cestu a valíme na druhú stranu dediny na hrebeň a odtiaľ na kopec Oslý. Som strašne dokrútený. Vôbec netuším na ktorú svetovú stranu som otočený. Stará Ľubovňa je raz tam, raz hentam. Až z ničoho nič vchádzame do Jarabiny. Obchod po 20tich kilometroch to istí.

Dedina Jarabiná

Strečing..

Pred služobným vchodom pučíme banán, slané tyčinky a pivo. Ešte aj nejaké prvky jógy precvičíme. No ale už by bol čas sa aj pohnúť. Ešte máme dosť pred sebou a je tu zima ako v Ruskom filme. Cez nejaký kopec obchadzáme ževraj nejakú bráničku kde čaká babka so sekerou keď cez jej pozemok ide nejaký turista do Jarabinského prielomu. Tým pádom nám ušla jeho najkrajšia časť. Podľa opisu ide o krásnych 100 metrov veľmi úzkym zárezom v skalách priamo nad potokom kde je kde tu nejaké drievko na položenie nohy. Ale aj zostup z lúky dolu do vrchnej časti prielomu bol krásny a super technický. Hlavne keď bolo tak kvalitne popršané.

Nad Jarabinou, lomom či prielomom

Lúky, všade lúky



Po žltej turistickej značke prichádzame až na štátnu hranicu na rozhľadňu na vrchu Eliášovka. Keď už nevidíme nič pred nami tak odfotíme aspoň seba a aspoň vynikne ta naša nádhera.

Na rozhľadni Eliášovka


Zbiehame na horu Zvir. Slovenské pútnické Mariánske miesto. Stretáme prvých ľudí. Jedine veriaci sa vydali okrem nás do tejto pľušte. Samozrejme okrem Poliakov, ktorí sú všade. V Litmanovej v miestnom obchode dopĺňame náš žalúdok spolu s miestnymi štamgastmi. Znovu sa zamračilo po chvíľke slnka a zase začína byť zima.


Na hore Zvir

Po inej žltej opäť prichádzame na Poľskú hranicu na sedlo Rozdiel. Prichádza najkrajší úsek celého dňa. Ťažko povedať ako moc poznajú Slováci tento chodník, ale Poliaci sú tam aj v daždi a je to totálna chuťovka. Lúčne hrebene s krásnymi výhľadmi sa striedajú so skalnými strmými pasážami. Lahôdka. Kašlať na okukaný prielom Dunajca v Pieninách. Odporúčam prechod z Litmanovej na sedlo Rozdiel a po modrej značke až do Poľska, kde sa treba prepraviť na druhú stranu Dunajca kompou a ďalej až na Trzy Korony a do Červeného Kláštora. Teoreticky sa potom po Dunajci naspäť previesť plťou do Lesnice. Neoľutujete.

Malý obyvatelia lesa :)



My ale schádzame z Hrebeňa v Lesnici. Na 55tom kilometri sa občerstvujeme, aby sme zvládli šialených 9 kilometrov roviny do Červeného Kláštora. Ale pri družnom rozhovore a pri celkom rýchlom tempe s pohľadmi na masívne skalné brala po obidvoch stranách Dunajca nám to doslova ubehlo a pretieklo ako voda. Okrajom sme obišli Červený Kláštor, aby sme následne mohli stúpať na Plašnú.

Technické úseky na hrebeni

Zbehyyy :)


Pôvodný plán bol zostúpiť miestnym chodníčkom priamo na Haligovské skaly. Ale moji domáci tam už pár rokov neboli a gpska nás viedla kade tade a ten chodník čo sme našli šiel kdesi dole útesom a tak pri miznúcich posledných lúčoch svetla sme sa rozhodli, že to nebudeme riskovať a radšej zídeme klasicky dolu po zelenej turistickej značke. Škoda., ževraj je to tam nádherne a hlavne strmo, čo máme my niektorí hrozne radi. Ale lúka do miestnej časti Ďura bola tiež dobrá kvalita po celodennom pršaní. Kde tu niekto sa vystrečoval po zemi. 

Prielomom Dunajca

Vchádzame do miestnej krčmo, reštarácio, potravino obchodu s rozličným tovarom. Aspoň pivo jedno zobrať na cestu do Veľkej Lesnej čo je ešte 5 kilometrov po asfaltke. Vo vnútri úžasná dedinská nálada s cigánskou kapelou a tancovačkou v plnom prúde. Moc sa tam nechceme zdržovať lebo smrdíme ako po polroku nájdená zdochlina v lese. 

No ale domáci našli starých známych domácich a tak to dopadlo tak, že sme sa na totálku prejedli nejakej cigánskej špecialitky a poriadne to zapili pivom, a tak vypíname hodinky a končíme dnešné putovanie na tejto oáze jedla a oddychu. Len ako sa dostať do Veľkej Lesnej? Veď jasné že u Piera sa nájde aj taxikár. O 15 minút, po rozlúčnení sa s celou osádkou ako keby sme sa roky poznali alebo boli najbližšia rodina, už sedíme v aute a po pár minútach sme na mieste. Dlhý a neskutočne nabitý prvý deň dobrodružstva máme za sebou.

Rôzne druhy šmakocin na ráno pred behom a turistikou


Na druhý deň ráno sa vstáva trošku ťažšie. Budík z minulej noci posúvame o hodinu neskôr. Na raňajky máme objednané stejky a rizoto. Luxusinka východného Slovenska. O pol deviatej vyrážame smer lúka nad Lesnou. Po dvoch kilometroch máme za sebou premočenie topánok a môže sa ísť na to. Všade trávy po pás. Všetko zarastené. Nejdeme po turistických chodníkoch ale po občasných poľných a lesných cestách čo nachádzame na mapách a tak niet sa čomu čudovať. Vo výške asi 800 mnm sme sa dostali trošku do problému. Vošli sme na lúku kde zmizol akýkoľvek náznak cesty. Každý bol vyslaný na iný smer a po kríkoch sme hľadali v bodliakoch nejaký náznak trasy. Nakoniec sa nám to podarilo a mohli sme cupitať po lesoch znovu.

Nad Veľkou Lesnou



Dnes to bolo v znamení lesných mokrých zvážnic. A niekedy ani tie neboli. Kde tu niekto skoro stratil topánku v 20tich centi blata. Každá appka, či mapa ukazuje turistické trasy inak a aj gps signál tu vypadáva. Proste koniec sveta. Beháme krížom krážom vo výške cez 1000 metrov. Cítim sa ako vojak počas Druhej svetovej v Pacifiku. Ešteže nemáme protivníkov proti sebe. Nejakým zázrakom sa napájame na zelenú turistickú značku a pomaly schádzame na rozkokošník pod Zbojníckym vrchom. Odtiaľ už stále dole pozvoľna a po značke cez Soviu Poľanu až na lúky s názvom Košiare nad kúpeľným mestom Ružbachy. Ďaľšie nádherné miesto. Košiare, aj spolu s Vyšnými Ružbachmi, stoja za pozretie. Ružbachy, kúpele, mi prišli tak pol na pol. Polovica schátraná ale polovica je ešte krásna a aj keď neviem čo sa tam lieči raz by som si tu na starobu rád prišiel oddýchnuť.

Medzi Lesnou a Ružbachmi


Časovo nám plány moc nevychádzajú a tak v Ružbachoch sadáme na bus a do cieľa v Starej Ľubovni sa nakoniec dostavíme za 20 minút. 

Košiare nad Ružbachmi



V Ľubovni sa stretám opäť s tou úžasnou východniarskou pohostinnosťou a rezne len tak padajú na tanier. A čoby len rezne, ešte aj dezert vo forme zmrzliny bol!!! Kokóós, ani odísť sa mi nechce. Nakoniec sa ale predsa len ideme pobaliť do Veľkej Lesnej a opäť valíme do toho reálneho uponáhľaného sveta na západ do "civilizácie". Možno by po pár týždňoch dokázal človeka omrzieť takýto spôsob života, ale pre mňa ten jednoduchý život oproti stresom v mestách je slasť. Je pravda, že možno o mesiac by prišlo vytriezvenie a človek by uvidel aj muchy čo to so sebou prináša. Každopádne som rád za tento úžasný výlet s mojimi parťakmi a už čakám na tie ďalšie. :)


Ďakujem Ti manžel môj, že si ma sem zaviedol

Zase raz prichádza realita



Foto: Juraj Tekel, Julia Batmendijnová, Andrej Orogváni