piatok 30. októbra 2020

Zavretí v okrese, časť prvá

Doma :)


Väzenie začína..


Prikoronieva. Na Orave sa nevedia už týždne správať, párty mali do poslednej chvíľky a teraz Matovič rozhodol, že si zaslužíme pykať všetci. Ako vraví pán všehoved a isto aj všeliek, pokazili ste si to. Škoda, že nie sme všetci tak dokonalí ako náš spasiteľ. Vidím to tak, že jedine čo nám zostáva je naučiť sa ešte na nejaké obdobie s nim žiť, dokým ho dav nezvrhne. No.. vyzerá to tak, že prvýkrat nemôžem ťahať za svoj povraz. Všetci musíme za ten jeho. Ešteže máme stále na výber aspoň neťahať.

Bomby hore zjazdovkou

Vec sa má tak, že od víkendu nás spasiteľ nepustí z okresu. Čo s tým. V sobotu ráno spím do deviatej a už o jedenástej si nemám aký nechet ožuť. Pozerám asi tretí prirodopisný dokument ..už ma vôbec nebavia Rodinné záležitosti ani Oteckovia. Som totálne zúfalý. Až teraz zisťujem ako sa zrútil svet fitnesákom už pred pár týždňami. Čo z toho že máme otvorené hranice medzi 1:00 - 5:00, keď ani do Poľska so mnou už nik nechce ísť. Keby som aspoň polovičku nemal v karanténe pre korona pozoša v ich škole. 

Vrcholové..

Na byte vydržím do tretej poobede. Trošku sa vyčasí a letím het. Aspoň tu za roh na Martinské hole. Neženiem sa. Užívam si konečne čerstvý vzduch. V lese na mojich chodníkoch je toľko ľudí ako už dávno nie. Je toto normálne? Či som len v inom časopriestore oproti minulosti? Predsalen je sobota a to ja nezvyknem po Martinkách zháňať. Od chatiek na spodnej stanici bývalej lanovky pridávam do kroku. Obieham desiatky ľudí. Ale už si ich nevšímam. Mám svoj svet. Rýchlo sa dostávam ku delu a za pár minút som už aj pod Kalužnou. Chcem mať trošku samoty, tak idem hore cez Kalužnú. No aj tam stretám jeden pár ľudského druhu. A na zjazdovke ďalší a ďalší. Prvý tohtosezónny sneh zmizol asi len pred pár hodinami. Pôda je ešte totálne rozmočená. Muselo ho tu byť hodne. Veď už je tomu pár dni čo napadol. 


Vysielač len slabučko vykuká z hmly. Vytvára krásnu scenériu. Pofotím si to a letím naspäť. Cestou dolu je už ľudí pomenej. Možnože by sa dali narátať aj na prstoch dvoch rúk. Ide sa mi veľmi ľahko. Dole pri chatkách, tam kde som začal ísť poriadne tuho, mi to vyšlo len pár minút nad hodinu a pól. Som spokojný. Pomaličky sa stmieva, tak pobehnem až pod les. Posledné dva kilometre cez Stráne už len kráčam. Nechcem naspäť medzi štyri steny.

Rebeli na hranici


Už v piatok sme sa ale s Miškou dohodli, že v nedeľu musíme čosi spáchať. Pôvodný plán bol ísť v trojici ku Poliakom, ale Klárku riaditeľka šupla do karantény. A aj to počasie to krúti kadejak a nakoniec nie je úplne najslnečnejšie ani v nedeľu. Fatriška bude znúdze čnosť. Ako mi už nechutí cez víkendy. Všade som bol, všetko som videl. A prvý týždeň po desiatkach týždnov objavovania nového je v čudu. Niečo som ale vymyslel.

Cestou na vrchol Malá Fatra nad lomom

Pred pol ôsmou s Miškou a psíčkom Maxíčkom vystupujeme v Šútove z vlaku. Okolo cesty prvej triedy I/18 prichádzame až ku Kráľovanskému jazeru. Opušťame cestu, po pár metroch opúšťame aj asfalt a okrajom lomu začíname stúpať na jeho vrchol. Terén hneď zo začiatku poriadne tuhne. Dobrá skúška takto na začiatok výletu. O pár minút sme ale hore. Z hora je krásny výhľad na jazero ale i na samotnú Fatru. Nie nadarmo sa tento vrchol nazýva Malá Fatra. Výhľady sú isto krásne aj z nižších plošín lomu, ale toľko času sme si zase na to nevyhradili. Tešíme sa aj na iné zákutia kam korona človek len tak nezájde.

Na hrebeni Kraľovanského meandra


Z vrchola Malá Fatra pokračujeme hrebeňom do stredu Kraľovanského meandru. Chodník je zreteľný, len si myslím, že ho lístie miestami zasypalo. Rýchlo prichádzame nad lom čo vidno z cesty z druhej strany od Kraľovian a po pár desiatkach metroch sme na výhliadke. Krásne vidno až po Šíp. Na druhej strane Váhu sa zase vyvyšuje nad nás Veľko Fatranská Kopa. Nachádzajú sa tu dokonca aj ohniská, čo zrejme je celkom prúser, keby ochranári. Ideme teda aj my radšej het. Pod lístim spoznávame aj starú cestu ku vrcholu lomu. Ta ale pokračuje ďalej. My sa musíme vrátiť.

Z hrebeňa ku tunelu

Prejdeme zase ponad lom, ktorý vidno od Kraľovian a za nim odbočíme priamo do strmého lesa doprava. Je to strmé, ale v lísti to celkom ide. Len na pár úsekoch bolo pod nimi kopu kamenia alebo polámané konáre. Už som zažil kopu príšernejších miest v prírode. Po pár minútach sme dolu. Hľadáme tu bývalý železničný tunel. Podľa gps a mapy sme pri portáli skoro hneď a priamo. Vyzerá dosť schátrane. Nasadzujeme čelovky a ideme sa pozrieť do vnútra. 

Portál bývalého železničného tunela

Je tu síce špina bordel ale možnože nie ani väčši ako vonku na parkovisku pred Kraľovanmi. Pár metrov dovnútra od portálu je kopu suchého lístia. Postupne sa stráca a na zemi je fakt hocičo len nie koľaje. Je tu nejaká drevená podlaha. Steny tunela sú len pár metrov od začiatku obmurované, inak je z veľkej časti bez ostenia. Ideme takpovediac jaskyňou. O pár desiatok metrov sú ale steny opäť vystužené a niektoré výstuhy vyzerajú dosť labilne. Hrôzu tomu dodáva aj hmla čo sa tu nachádza. V čelovke, aj keď dám najsilnejšie svetlo, vidím len veľmi málo. Za tie divné visiace železá už nejdeme. Nevyzerá to tu bezpečne. Keby bol niekto pred nami kto by to odskúšal. Ale takto nejdeme riskovať. V čelovke vidno fakt veľmi málo, aby sme to tam poriadne oskenovali. Ako návšteva si myslím, že to stačilo. Naspäť pri portáli sme zachvíľku.

Vo vnútri


Pár metrov od portálu je hlavná cesta. My ale samozrejme ideme ku novému želežničnému tunelu. Prejdeme popred portál na druhú stranu a kriakmi sa chceme napojiť na zvážnicu čo ide od lomu pri Rieke. Nejde to moc jednoducho. Klárik je už na takéto moje výmysli zvyknutá, ale čo Miška? Vyzerá ale, že to tiež zvláda. Cesta je za asi 5 metrami kriačia. Čo teraz? Vyberám jeden z nevýrazných priechodov od zvery. Zrazu vrážam do nejakého tŕnia a Maxík ma ťahá ďálej. Cítim ako sa mi tŕne zapichujú do hrude. Zľakol som sa toho tak, že som sa radšej hodil naspäť na zem. Fuuu, dobreže som to nechytil cez oko alebo tvár. Našťastie to ale nebolo až tak zlé. Len pár minút som cítil pichliačiky na tele. 

Posledné zákerné stúpanie na Stoh

Potom už len preskočíme jeden potok a za chvíľku nás cesta aj tak vypľuje na hlavnej. Okolo nej prichádzame až do Kráľovian. Je plošné testovanie Oravcov. Ideme sa aj my očipovať? Buď zistim, že mi je fajn alebo, že som pozoš a aspoň budem mať pár dni oddych. No joooo.. to by som si ale musel zo sebou vláčiť občiansky. Lenže to sú gramy. Viď to. Miška bezo mňa do Sodomy nejde. Ok, hneď to teda stáčame doľava a ešte pred železničnou stanicou sa napájame na zelenú a prechádzame podchodom na druhú stranu. 

Pohľad smerom na Žobrák..
..a Steny

No a čo viac písať? Značené Fatranské chodníčky nestoja za reč. Všetko mi príde tak všedné. Ale musím aspoň pár brutálnosti napísať čo dokáže priniesť táto trasa. Je to poriadny záhul a nikomu to neodporúčam. Na čo ak sa nechceš trápiť? Veď na Stoh sa dá ísť kadejako len nie tadeto. Spočiatku tu na vás číha strmá zvážnica. Naposledy, keď som tu bol s polovičkou, sme sa skoro dohádali, keď som po prvej tretine povedal, že to bude už viac menej rovina a ešte sme asi pol hodinu stúpali. Keď ale nakoniec ozaj skončí kopec máte asi kilometer na vydýchanie sa. Šútovský čučkári chodia až sem na aute. To už sme ale asi v polovici trasy. A párty môže opäť začať. Výstup na Žobrák by bol už aj fáájn. Lenže po tom čo minulý týždeň napadlo na lístie 20 centi snehu, všetky konáre to dolámalo a máme čo robiť chodník vôbec sledovať. Preliezame každý druhý strom a konáre. A to všetko v asi 40° sklone a v bahne zmiešanom s popadaným lístim. Neuveríte ale stretáme aj ľudí. Ja sám tomu neverím. Musia to byť poriadne otrlí turisti. A dokonca vravia, že idú až na Chleb. No rešpekt. 

Na Stohu..


Zo Žobráku kúsok klesáme. Stromov už nie je toľko vylámaných a postupne prechádzame aj do ihličnatého lesa. Ten je fajn. V pozadí na nás už aj pokukuje Stoh, ale podľa mňa sa len potmehutský smeje na nás. On nám ešte ukáže. Nakoniec konečne vychádzame z lesa a ukáže sa Stoh v celej svojej mohutnosti. Máme pred sebou 300 výškových metrov na len malom kúsku. Vľavo sa nám ukazuje celý hrebeň Malej Fatry minimálne po južný vrchol Stien. Pokračovanie bude vidno viac a viac podľa toho koľko nastúpame ku vrcholu. Na druhej strane v diaľke z oparu vykuká Choč. Je tu nádherne. Prevaľujúce oblaky tomu dodávajú svoje čaro. Dokonca prestalo už aj mrholiť. 

Letíme dolu


No a sme hore. Na komerčnom hrebeni Malej Fatry. Stretáme aj nejakých ľudí, ale nie je to až tak hrozné. Na chvíľku si oddýchneme a letíme sa bahniť smerom do Stohového sedla. A poviem Vám predčilo to klasický šmyk zo Stohu. Miestami sa ešte topia snehové polia a napájajú bahenné lázne čerstvou magľajúcou tekutinou. Maxíka radšej púšťam navoľno. S nim by som šiel po zadku vari až do Štefanovej. Sám išiel zopárkrát šmykom. Ja s parťáčkou sme celkom správne vyhodnotili situáciu a bez ujmy schádzame dolu. No ale blata neustáva.

Cestou na Poludňový grúň


Celý výstup na Poludňový grúň mi podšmykuje moje krásne novučké žltučičké Salomonky. Začína ma vari už aj žuť. Vychádza dokonca aj Slnko. Miška driape poriadne. Rýchlo prechádzeme okolo odbočky na chatu na Grúni a už aj stúpame na Steny. Bahna je stále rovnako, len je tekutejšie. Pribúdajúcimi výškovými metrami je viac snehu a teda aj viac vody. Výhľady naspäť sú krásne aj po tisíciraz. Zo Stohu mi príde Rozsutec nuda, ale keď sa naň pozriete zo sedla v Stenách má úplne iný rozmer. Chápem prečo nám nechcú dať tí Česi pokoj a vkuse nám tu chodia. 

Po Stenách s pohľadom do Šútovskej doliny
A ešte raz pohľad naspäť

Prechádzame aj Južným vrcholom Stien a zbiehame do sedla za Hromovým. Mrknutím oka odsúdime traverz na chatu. Tam by to bolo isto peklo. Samý sneh a hnedý hnoj. Neručil by som za seba, že by som to tam prežil v čistote. Hromové traverzneme a o chvíľku sme v sedle pred Hromovým. Pošplháme sa ešte nejakou tou skalkou. Odfotíme krásne scenérie okolo a sme na vrchole Chlebu. Už sme tu veľmi dávno neboli, no pár minút stací a hneď letíme po hrebeni na kapustovú. 

Letíme domov

Povedľa skál tiež nejdeme. Skúsime to zimnou. Zbiehame do nevýrazného sedielka. Skôr by som možno povedal na rovinku pár metrov vyššie od Snilovského sedla a prudko stočíme na trávu doľava. Viditeľným chodníkom preskáčeme cez pár snehových polí, kde si vyčistíme zabahnené topáne a sme na zvážnici. Posledné metre ešte trošku vytrénujeme rozšľahané členky na voľnej suti a sme tam. Pri našej chatičke, ktorá ma pomaly už aj novú strechu. Ešte pár dní a nocí a budeme bývať v novom. 

Lyžovačka; Žobrák; Magura; Choč; Západky

Hneď sa zvítavame so známymi. Začína to nevinne vývarom. O hodinu už ale tlačím do seba klobásu a za ďalšiu už aj obrovský rezeň s plným tanierom zemiakov. Vidieť Sašku a Veroniku veľmi potešilo. Mrzí ma už len to, že mi tu chýba polovička. No ale vari v stredu :)

Miška na Chlebe


Po dve a pol hodine vyrážame na zostup. Na hrebeň som už Mišku nenahovoril, žeby sme ušetrili euro dvadsaťdeväť centov za vlak. Jáááj, Mišká ma ešte vlaky zadarmo. Aj by som na to čosi povedal! Zbeh je ako vždy rýchly. Za 30 minút sme na Zajačke. A to sme ešte vykecávali s parťákmi z výstupu na Žobráka. No a celkom si ho "chválili". No myslím si, že aj tak to braúrne zvládli. Veď sa neotočili. Miška sa mi zdá na rovine od Zajačky po vlak dákasi nesvoja. Vôbec neverí mojim na minútu presne zrátaným úsekom. Presne viem, o ktorom čase mám byť kde, aby som vlak stíhol. Nakoniec sme tam ešte aj s 15 minútovým predstihom. A ešte aj mešká. Už v Kraľovanoch ho dokonca predbehol rýchlik. Ten okolo nás prefrčal ako guľa. Mal som čo robiť Maxa na vodítku udržať, čo ho bral podtlak. 

Korona párty

No a sme doma. Na chvíľu som aj zabudol na to čo sa deje v tejto našej "báječnej" spoločnosti, ale hneď som v obraze. Nasledujúce dni aspoň čosi pošetríme, keď nebudeme toľko zháňať. Cez týždeň budem len pracovať a modliť sa. Sme nezodpovední, tak si viac nezaslúžime. Spásny plán sa začal, tak vari o pár týždňov, keď už aj nepôjdeme v teniskach do Tatier, tak aspoň na Považie budeme môcť zavítať. Veď my si niečo nájdeme. Hlavne nech nemusím ťahať za niekoho iného povraz...

štvrtok 22. októbra 2020

Kade tade lesmi a lúkami Malej a Veľkej Fatry

Tento víkend je na pláne prebádať nepoznané. Dokonca aj parťákov sme aspoň na jeden deň zlákali. Niežeby nám nebolo fajn aj samým, ale lepšie štyria na medveďa ako sami dvaja. A celkovo bolo fajn po dlhom čase vidieť známych v týchto časoch korony.

Spolu na Drieňku

Okolo Blatnickej doliny

V sobotu začíname v Blatnici. Priberáme ku sebe Lukáša a Mišku. Na parkovisku o pol siedmej ráno okrem jedných čo spali v aute vari nik. Ani po dedine sa ešte ľudia nepotuľujú. Rýchlo sa pripravíme a ideme na to. Samozrejme zase nie ako normálni ľudia smerom do doliny, ale kdesi medzi domy. Až za nimi vchádzame do lesa a postupne sa dostávame na rúbane. Bolo ich vidno už zdiaľky z kotliny, tak nás to neprekvapilo. Aj napriek kope polámaných konárov dá sa v pohode prejsť upravenými chodníčkami pomedzi štósy kriakov. Je to tu upratané do hriadok ako keď sa balí z polí seno.

Začíname

Sol pre srnky

V lese


Rýchlo naberáme výšku. Za rúbaňou vchádzame do lesa a zdá sa, že sme dokonca aj na nejakom chodníku. Ide to rýchlo. Pred nami sa ženie stálo asi 50tich jeleňov. Bol to nádherný moment. Toto v doline nezažiješ. Stále stúpame. Prechádzame okolo viacerých posedov, ale čo ma najviac prekvapilo, že na niektorých stromoch bola pre zver zavesená aj soľ. Doteraz som sa s tým ešte nestretol.

Začína mierne poprchať. Nie je ani moc najteplejšie. S nepríjemným vetrom je to celkom na depku. Mám strach, že takéto počasie nás bude sprevádzať celý deň. Po pár minútach dážď ale utíchne a odvtedy sa strieda už len zamračená, ťažká, sivá obloha s úžasne hrejúcim Slnkom pomedzi rýchlo letiace oblaky.

Chvíľka na Drieňku a letíme ďalej

Spolu na Drieňku


To musí človeka baviť


Vychádzame na Jelenec. To je už predvrchol Drieňku. Dákosi ma preženie. Hneď je ale lepšie. Lukáš dupe do toho koľko mu sily stačia. Ja s Klárkou sa snažíme stíhať. Aj Miška sa snaží, ale takto to ďalej nebude dobre. Mišku nechceme stratiť a teda trošku spomalíme. Nieže ju znechutíme natoľko, že sa vráti naspäť. Pred Drieňkom sa prehúpneme ešte cez jedno strmšie stúpanie a sme tam. Pred nami sa otvára úžasný pohľad do záveru Blatnickej doliny. Vidíme celé pokračovanie našej cesty cez Rakytov, Haľamovú kopu, Chládkové úplazy až po Ostrú. Chvíľku si oddýchneme.

Haľamová kopa na obzore


Na to sa musíme najesť

Potom už len letíme dole do celkom hlbokého sedla za Drieňkom. Od Drieňku pokračujeme chvíľku modro značeným chodníkom a popod Malý Rakytov to ide vcelku rýchlo aj keď je chodník poriadne krkolomný a zasypaný lístim. S Lukášom si spomíname pri prechode okolo smerovníka Malý Rakytov, úbočie ako sme sa kedysi trápili bez chodníka na Spoj Rakytovských dolín. My teraz stále pokračujeme popod hrebeň až do sedla medzi Rakytovmi a pokračujeme ďalej na Veľký Rakytov. Opúšťame chodník a ideme priamo lesom cez tony lístia a haldy papekov. Modro značený chodník pokračuje do Rožkovej doliny ako sme šli pred pár rokmi s Lukášom a napojí sa do Žárnovickej doliny. 

Párty dole z Haľamovej

Ja už ozaj netuším :D

A pokračujeme v hľadaní cesty z Haľamovej kope

Ale stále si to užívame

Máme celkom listovú párty. Počasie je nemastné - neslané a rozfúkava sa poriadny vietor. Baby spomalili, ja s Lukášom hľadáme popredu najschodnejšiu cestu. Všetko je fajn okrem fazule (nízkych stromčekov tak po nos) alebo ťažko priechodných skál na ostrých hrebeňoch. Takto sa dostaneme až ku kopcu s kótou 1355 mnm. Aj sme si mysleli, že si trošku pomôžeme pretraverzovaním po jeho ľavej strane do sedielka kade prechádza zelená značka z Blatnickej doliny smerom na Smrekov a Kráľovú studňu, ale skalné bralá nás zahamovali. Musíme sa po trsoch trávy vyškriabať skoro až na vrchol.

Krasne medzi skalami

Užívame si to stale..

Držte sa stromov

A tým to ešte nekončí. Schádzanie je tiež celkom zábava. Ideme dole veľmi strmým akože chodníčkom po ostrom hrebeni. Severná strana je ešte plná snehu. Hrebeň je už ale suchý a pomedzi kríky a stromky sa nám podarí zbehnúť do sedla. Prekrížime zeleno značený chodník a pokračujeme hrebeňom ďalej. Chvíľku si dávame pauzu. Pred nami prichádza zrejme zaujímavá časť plná skál.

A začínajú chodníky

Ale kde bol tento?

Niekde medzi Haľamovou kopou a Chládkovými úplazmi

A tak to aj bolo. Po chvíli vychádzame na malú lúčku a pred nami sa zjaví bralo Haľamovej kopy. Spodné časti skaly sú obrastené kosodrevinou (a poriadne hustou). Kúsok pod nami na lúke je nejaký chodník. Nevieme ako by sme sa škriabali na vrchol cez kosovku, tak ideme skúsiť ten chodník. Možnože nás zavedie na vrchol s inej strany. Lenže chodník vôbec nestúpa a len sa nim obtáčame okolo. Vyzerá, že na niektorých miestach je dokonca prerezaná aj kosodrevina pre lepší priechod. Teším sa z toho, no nie na dlho. Za chvíľku sme opäť priamo uprostred lesa. Vrchol Haľamovej kopy je mimo dosah a pred sebou vidíme ostrý hrebeň plný skalných vežičiek. Ide byť znovu poriadna párty.

Pokračujeme..




Nejakou intuíciou veľmi pomaly napredujeme. Musíme do sedla pod kopu dosť výrazne klesnúť a po hrebeni to nejde. Snažíme sa o to teda strmými žliabkami pomedzi nádherné skalné útvary. A keď sa s nejakým šťastím dostaneme pod skaly znovu prichádza fazuľa. A všade stále kopa lístia, keď tu zrazu opäť pred nami chodník. Ide sa po ňom úžasne. A pred nami sa ukazujú nádherne scenérie celej Blatnickej doliny. Začína svietiť aj Slnko. Prechádzame prekrásnym borovicovým lesíkom. Cítim sa skoro ako na Kanárskych ostrovoch. Z tohoto snívania ma zase raz vyvedú listnáče. Po chodníku  pod lístim už zase ani stopy. Obrovským traverzom a oblúkom obchádzame kopec s kótou 1136 mnm. Znovu prichádzame na hrebeň a znovu chodník. A možnože sa už úplne mýlim a jednotlivé časti boli úplne inak. Každopádne viem, že na geniálnom chodníku sme boli aj tu pod Chládkovými úplazmi. Ten bol zo všetkých najširší. 



Strminy..

Lenže prúser. Ani tento na vrchol ani za toho nechce. A my sa od Úplazov po ich úbočí len vzďaľujeme. Výšku máme slabo pod 1000 mnm, vrchol Úplazov je vo výške 1228 mnm. Rozhodneme sa ísť hore. Vyhliadneme si jeden z tiahlych bočných hrebeňov a direkt hore stúpame. Je to poriadna strmina. Miestami ideme skoro 40° trávnaté svahy. Nie vždy som si celkom istý, či ma po tráve, miestami zmiešanej s lístim, nezošúchne až dolu, naspäť na chodník par desiatok metrov nižšie. Každopádne napredujeme. Vymrvené chodníčky a stupienky od kamzíkov a iného lesného jedla prišla veľmi vhod. Ani sa nenazdáme a sme hore. Boli to bomby. Posadáme na lúku s výhľadom do doliny a čilujeme. Je nám fajn.

Oddych pred posledným vertikálom

Ideme na to..


Bomby


Treba sa ale postaviť a dobojovať to. Vyškriabeme sa posledných desať výškových metrov na hrebeň. Ja si pofotím zo skaly zopár fotiek nášho okruhu okolo doliny a lesom klesneme na žltoznačený chodník z Juriašovej doliny na Zadnú Ostrú. Po dlhej dobe vidíme ľudí. Vlastne prvých za celý deň. A nie je ich vôbec málo. Rýchlo ich predbiehame a za chvíľku stojíme na Zadnej Ostrej s malebným pohľadom na Ostrú a celú panorámu Turčianskej kotliny a Malej Fatry za ňou. Nad Martinom sa čerti ženia. Vyzerá to na poriadnu prehánku. Vari aj snehovú. možnože aj blýskať sa za chvíľku začne. 

Na Haľamovej kope

Ostrá a Turčianska záhradka

Rýchlo klesneme teda do sedla Ostrej a prichádzame pod reťaz. Tu je dvojnohých živočíchov toľko, že sa musíme postaviť do rady. Z vrcholu ich ide toľko, že pod reťazou stojíme dobrých 5 minút. Toto nám teda nechýbalo. Keď sa dostaneme na rad, rýchlo vyletíme pár skalami a schodíkmi hore. Prebehneme cez skalné okno a mastíme ku krížu. Veď predsa len je ešte stále korona a ľuďom sa treba vyhýbať. Spravíme si selfíčko s krížom a letíme druhou stranou dolu. 

Zadná Ostra a výhľad do Blatnickej doliny

..a na Ostrú


Tu som ešte tiež nikdy nebol. Zdal sa mi ten chodník priechodný už minule, ale až teraz som sa s parťákmi tam odvážil aj ísť. A bola to geniálna voľba. Sprvu ideme veľmi strmo dolu. Obchádzame otvor do jednej (asi nie jedinej) jaskyne, lenže uzatvorenej poklopom. Je to fascinujúce. Z vrcholovej nezarastenej časti plynule vchádzame do lesíka a chodník sa postupne vyrovnáva. Tento je prešľapaný poriadne. Dokonca aj stretáme dvoch dvojnohých. Dlho klesáme a s Lukášom si užívame dokonca parádny beh. Myslím si, že aj mne to už začína tento rok opäť ísť. Klárke to ide tiež parádne. Chodníky sa v lese kopia a máme mnoho ciest na výber. Podarí sa nám dokonale vybehnúť na lúčku za mínometom medzi Blatnickou a Gaderskou dolinou. Pri Amfiku alebo ako by som to opísal. 

Spolu na Ostrej

Ideme dolu


Už nám nezostáva nič iné ako vyprášiť topánky, nazbierať zvyšky posledných síl na vstanie zo zeme, nasadiť rúška a znovu sa pobrať do civilizácie. Lukáš nás odvezie do Martina a tam sa všetci rozídeme do svojho. Ja s Klárkou idem už len celé poobedie oddychovať. Zajtra nás čaká opäť čistý luxus v lese, na ktorý budeme určite dlho spomínať :D

Krásny chodník



Krása všade naokolo..

Dutá skala - Skalky - Ostrá skala - Rovné skaly - Kľak - Partízán

Autobusov smerom na Vrícko ide ako maku. Ten prvý v nedeľu odchádza z Martina o 10:40. Čo teraz? Asi si budeme musieť kúsok ešte oddýchnuť. Vstávame zase o siedmej ráno, čo je poriadne šialené. Znovu spíme 10 hodín a už znovu sa budím s poriadnou depkou - bolesťou hlavy. Vari to nejako rozchodím.

Vzhúru na Dutú skalu

Krása pod nami

..a kopec lístia pod vrcholom

V autobuse sme sami. Len ďalší dvaja cestujúci idú s nami. Aj to jeden vystúpi ešte v Lazanoch a druhý v Kláštore pod Znievom. Na predposlednej zastávke sa rozlúčime s pánom autobusárom a už aj stúpame lúkami hore nad Vrícko. Je tu nádherne. Dnes to bude úžasný deň. Už prvé pohľady z hora tomu nasvedčujú. Nie je najteplejšie a aj fúka studený vietor, ale to nám nemôže skaziť deň. Vchádzame do lesa.

Z Dutej skaly smerom na Zniev

..a na Vrícko

Oddychujeme

Ešte stále pokračujeme zvážnicou, ale akonáhle prídeme na prudkú serpentínu, mali by sme odbočiť  doprava na lesný chodník. Po tom niet ale ani stopy. V okolí sa nachádza ešte iná zvážnica a keďže stále stúpa a dokonca aj správnym smerom, zatiaľ to skúsime po nej. No aj tá ale nakoniec končí a nám nezostáva nič iné ako sa pobrať zase raz rovno do lesa. A zase je tam to šialené lístie. A každým dňom akoby ho bolo čím ďalej tým viac. Veď je jar v plnom prúde, čo to? Terén pristrmuje až to začína byť nepríjemné. Nad nami sa začínajú objavovať skaly. Snažím sa vyberať cestu kde by to mohlo čo najmenej šmýkať a hlavne nebola to priam kolmá stena.

..Kľak na dohľad

Ďalšia stojí v ceste

Vchádzame do veľkého suťoviska a rozmýšľame kade ďalej. Nad nami je skalné bralo, ktoré musíme z niektorej strany obísť. Vyberáme si teda pravú stranu. Terén je stále poriadne strmý, ale ide to. Za chvíľku sme na skale odkiaľ je nádherný pohľad na dolinu od Vrícka až po Kláštor pod Znievom a ďalej do Turca. Lístia je už menej, a tak rýchlo vybehneme posledné metre na samotný vrchol Dutej skaly. Je tu kríž. Moc som ho neštudoval, ale zdá sa mi, že asi tu niekto spadol alebo sa muselo stať niečo podobné. Výhľad je zahalený stromami, ale aj tak je niečo vidno. Chvíľku si posedíme a ideme ďalej.

Ideme dolu

Šalenosti striedaju takéto krásoty

Hrebeň je dosť ostrý a plný skál. Párkrát sa dostaneme do slepej uličky. Vždy sme potom museli zo skaly zliezť a posnažiť sa ju obísť popod. V skalách bolo kopu malých dier a jaskyniek. Všakovakú háveď lesnú sme odtiaľ čakali. Na lísti to šialene šmýka. Postup je veľmi pomalý, ale stále napredujeme. Pred koncom skál je výhľad najlepší a aj skala najkrajšia. Zliezame dolu a zdá sa, že na toto miesto raz za čas prichádzajú aj lezci. Premotkáme sa pomedzi obrovské povaľané balvany pod skalou a konečne vchádzame do hlinitého lesa. Hrebeň si ešte chvíľu drží výšku, ale potom začne šialene prudko klesať. Nejako sa nám nepodarilo chytiť správny smer a do lúčneho sedielka pod  Skalky musíme ešte nejaký ten úsek pretraverzovať. Našťastie sme nezbehli až príliž hlboko do doliny.

V sedle medzi Dutou skalou a Skalkami

Duta skala so Skaliek

..a Kľak

V sedielku je pekne. Dokonca tu stretáme aj dvoch cykliskov. Dá sa tu dostať zvážnicou, ktorou sme opúšťali Vrícko. My pokračujeme hneď hore na hlavný hrebeň. Je to strmé, ale stále je to zvážnica. Výškové metre rýchlo odsýpajú a ani sa nenazdáme a sme nad lesom. Odtiaľ už vidno samotný vrchol Skaliek. Za nami sa krásne ukazuje Dutá skala. Je maličká oproti hlavnému hrebeňu, na ktorý sme sa práve dostali. Hore fúka a je to dosť nepríjemné. A Kľak sa zdá byť strašne ďaleko. Klárka je dnes dosť nesvoja. Zbehneme do Vríčanského sedla a uvidíme čo ďalej. Možnože pôjdeme aj dolu.

Bežíme v ústrety novým dobrodružstvám do Vríčanského sedla

Cesnak nás sprevádzaj

A Klárka pučí na Ostrý kameň

Cestou dolu sa ale Klárka rozbieha. Už na nej zase vidno radosť. Som rád. Bolo mi ľúto keď som ju videl stúpať na Skalku. Do sedla si už cupitáme a cesta rýchlo ubieha. Táto časť hrebeňa je veľmi jednoduchá. Keby všetko šlo takto jednoducho. Za pár minút sme v sedle a dávame piknik. Klárka chce pokračovať. Máme času dosť na tesno. Zdalo sa, že túto trasu musíme do 5 a pol hodiny zvládnuť hravo,no nakoniec moc zaháľať nemôžeme. Vstávame teda na rovné nohy a rýchlo začíname skúpať.

..je tam krásne


Rovné skaly na dohľad

Konečne sa pred nami objavujú cesnakové polia. A naraz aj kopec plantážnikov. Z hory odchádzajú plné tašky tejto zeleniny. Áno, celý povrch zeme pomedzi stromy sa zelená. No a koho nestretneš. Jimmy. Ten už ma tiež nakúpené. Prehodíme s nim a jeho parťáčkami pár slov a letíme ďalej na vrchol Ostrej skaly. Výhľad odtiaľto na Rovné skaly mám veľmi rád. A vlastne do celej, zrejme Rajeckej doliny. Spravíme pár fotiek a môžeme hrebeňom pokračovať ďalej. Už moc nestúpame. Rovné skaly majú len o asi 50 výškových metrov viac. Odtiaľ sú tiež nádherné výhľady na Malú Fatru. Vlastne dovideli sme až do Žiliny.

Už si tam sedkáme


Z Rovných skál kúsok zídeme, ale to už je predzvesť strmého výstupu na samotný Kľak. Skalné bralo Kľaku zdolávame za pár minút a to čo vidíme tam nám vyráža dych. Na vrcholovom plató je asi 50tka ľudí a kopec ďalších len ešte prichádza na vrchol. Parkovisko na Fačkovskom sedle je plné áut. Dávame si teda rúška a len v rýchlosti porobíme foto všetkými smermi. Tu ozaj nemáme čo hľadať. Dákosi som si za posledné týždne od ľudí odvykol. Stačí mi moja verná parťáčka. Rýchlo teda prekľučkujeme davmi ľudí a odbočujeme na zeleno značený chodník do Vrícka. Nenechávame nič na náhodu a keď sa ešte dá, tak si aj my natrháme pár lístkov cesnaku. Nepreháňame to, veď kto to bude jesť? Zase až tak medveďocesnakový nie sme.

Ale Kľak nás volá..



Všetko naše zbalíme do batohu a letíme ďalej. Chodníku sa moc dlho nedržíme. Nechávame sa zlákať opäť hrebeňom a vchádzame znovu do divočiny a sveta štvornožcov. Tých sme dnes moc nestretli. Za to lístia je aj tu neúrekom. A nie len toho. Ani fazule nám nechýba. Tento kúsok hrebeňa bol dokonca ešte aj s retardérmi. V hrebeni boli krížom poukladané dvojmetrové skalné prahy. Za trest sme to asi dostali. Človek nevedel či to ma obchádzať či preliezať. A či za tým je diera a či rovina. Celkom som bol rád keď sme sa konečne dostali na krásnu lúku, ktorú sme obdivovali už z vrchola Kľaku.

Pár fotiek z vrchola

Smerom na Rovné skaly

..a na Strážovské vrchy


Na jej konci sa nachádzala malá učupená chalúpka. Bola zamknutá, ale nám stačila aj trávička s výhľadom na Kľak. Nemáme veľa času do odchodu autobusu, ale tých pár momentov spolu na lúke si nenecháme újsť. Až potom, takto dobitý energiou, sa vydávame na strastiplnú púť po hrebeni na vrchol Partizán a šialený zostup do Vrícka. Hrebeň od lúky po Partizán predčil asi všetky doterajšie fazule a listy počas celého víkendu. Len mierne klesáme, ale aj tak máme čo robiť. Podľa máp som to zmeral na cca 1,5 kilometra ku Partizánu, no zdá sa mi že ideme večnosť a kopec pred nami sa nie a nie priblížiť. Čas ubieha a my len pomaly napredujeme. Na vrchole sa ocitáme cca 16:20, čo je cca 40 minút pred odchodom autobusu. Na vrchole sú ľudia?! Je tu nádherný výhľad. Po Kľaku zrejme najkrajší za dnešný deň Ten si ale len v rýchlosti fotíme a hneď letíme dolu. Verím, že ak sú tu aj iní ľudia, chodník tu musí byť.

Chalúpka pod Kľakom

Zbiehame okolo skaly nižšie a nižšie. Zrazu koniec a pod nami strmé skalné zrázy. Žeby sme mali ísť kúsok doprava? Skúšame to tadiaľ. Aj tam je skalná stena. Čo? Ako Ďalej? Naspäť? A nejak zozadu zliezť do lesa a popod skalné bralo? Vychádzam opäť hore a pýtam sa tých čo sa tu ako zázrakom ocitli. Vravia, že sme šli správne, treba len hľadať medzi skalami strmú cestu a vraj sa dostaneme pod skalu. A tak aj bolo. Keby som predtým nepanikáril, že sa dole nedostaneme a ešte o pár metrov viac sa vyklonil z jedného skalného výbežku, uvidel by som cestu pokračovať pod sebou. Nakoniec to bolo len na pár sekúnd a sme v lese pod skalou. Zabili sme drahocenné minúty blúdením. Čo teraz? Máme asi necelú pol hodinu.

Posledné metre na kopec Partizán

A v rýchlosti výhľady na vôkol

Nádherné Vrícko a vzadu Dutá skala a úplne na konci Zniev



Rýchlo sa šmýkame lístim dolu lesom. Niekedy je to príjemné, inokedy dosť krkolomné. Klárka je ozaj úžasná. Neviem, ktorá iná by toto zvládla. Išla ako guľa. Ani pády ju nezastavili. Ani papek v zadku. Juj, ako by som ju hneď "spučil" od šťastia.

Vchádzame ku nejakým prameňom. Zrejme napájadlo diviakov. Dnes je ale asi aj v lese karanténa alebo čo, keď tu niet nikoho. Prebehneme krížom cez bahenné kúpele (noha mi tam skoro až po členok zostala) a o chvíľku sme na lúke. Pred sebou už vidíme dedinu. Máme desať minúť? Dáme to? Lúka sa zdá celkom rovná a dedina nie až tak ďaleko. Klárka beží. Nechcem, aby kvôli mne menila svoj životný štýl. Vlastne, veď ja sám neznášam beh a robím ho len pre to aby som toho viac stihol za deň. Tak nechcem, aby aj druhí trpeli tak ako ja.

Šmykom rýchlo nadol

Škoda len toho naháňania..

Každopádne na zástavke máme ešte aj pár minút času. Stihnem vytriasť z tenisiek všetok bordel, a dokonca sa aj napiť. Škoda len, že toto všetko nemôžeme robiť na lúke nad dedinou a rozjímať a obzerať, kde všade sme zase raz boli. Škoda, že autobus ráno nešiel o hodinku skôr. To by bola paráda. Nuž ale čo. Nenavyberáme si. Vari sa nabudúce už nenáhlime. Musím už aj niečo také raz vymyslieť :) ..teším sa ..lebo nabudúce to budú opäť Strážovské vrchy.



Foto: Klárka, ja, Lukáš Hladký, Miška Perinajová