streda 30. septembra 2020

Na výlete po Považí

Ehm.. máme tu ďalší víkend.Tentoraz trošku kľudnejší. Veď sa nemôžem stále venovať len horám. Niežeby som cez týždeň okrem práce kdesi von vôbec vybehol. A to bol celkom ukážkový týždeň. Nevadí. Na víkend hlásia dažde, ale to ma nemôže už zastaviť. Mám absťák.

Niekto diaľnicou, iný po horách

Počasie opäť menia každú hodinu. Už to vyzeralo tak, že v nedeľu nasneží. Nakoniec sa ale všetky zrážky nahromadili na noc z piatka na sobotu a na pondelok. V sobotu to bude zrejme bez dažďa. V Dubnici sa nám nejakým zázrakom podarí prejsť zo stanice cez Lidl na byt ako tak suchou nohou. Okolo nás to ale celkom aj hrkotalo. Aspoň podľa radaru. V Dubnici opäť začalo pršať až niekedy v noci keď sme už padli za vlasť po vypraženom celom bochníku chleba s 10timi vajcami, 400 gramovými cukríkmi, vínom a dvomi litrami coly. Myslím si, že zajtra bude čo chudnúť. Predtým ale treba prespať ešte pol dňa.

Ráno sa budíme do upršaného dňa. Asi na to dlabem. Ešte počkám zo dve hodiny. Verím, že front sa dovtedy vyšantí. Okolo deviatej ako odchádzam z bytu to teda ale tak nevyzeralo. Obliekam ešte aj goráčku. Z oblohy stále niečo smochtlí. Verím ale, že každou minútou to bude lepšie a lepšie a že vari aj Slniečko sa dnes ešte ukáže. Klárka zostáva doma. Pobehá radšej po známych. Oukej. Zase to bude bez mojej Klárik krv a pot. Ale sám si za to môžem.

Pred desiatou už aj vystupujem v Púchove z vlaku. Odviezol som sa dosť ďaleko. Môžem ísť teda naspäť. Samozrejme si to trošku ešte predĺžim. Vyrážam po modrej turistickej značke smerom na Červený kameň. Podľa výškového profilu to vypadá celkom zaujímavo. Na cca 15tich kilometroch budú tri menšie kopčeky. Som zvedavý. Po dlhej dobe som na hline a nie na Tatranskej žule. Uvidíme ako moc oblé sú tunajšie kopce a ako moc drsný bude povrch.

Odvážam sa preč z tepla a od jedla

Púchovom sa zase až tak nenáhlim. Musím zahriať motor. A po rovine bežať? Kto to kedy videl. Aj keď nie som s tým zo seba spokojný. Našťastie po pár kilometroch začínam mierne stúpať. Prechádzam cez miestnu časť Keblie. Dnešne jediné fotky asi budú rozvodnené potoky. Nad sebou mám len tmavú a zlovestne visiacu oblohu. Verím, že ale pršať už nebude. Na konci Keblia vchádzam do lesa a asfalt sa mení v blato. Stúpanie je ku mojim nohám celkom privetivé a rýchlo odkrajujem z výškových metrov. Po rozbitej zvážnici obchádzam rovnakomenný kopec Keblie. Prechádzam do sedielka a po pár metroch klesania lesom sa ocitám v druhej dolinke. Chodník vedie lúkami a čert vie kade presne. Značky a dokonca už ani cesty nikde. Prúser sú kriakové pásy krížom cez lúky. Je celkom problém cez ne prejsť. Nejak sa mi ale vždy darí násť škulinku medzi nimi až sa zrazu ocitnem v Hornej Breznici. Moc nezastavujem. Hodím do seba len banán a idem het.

Rýchlo prechádzam do protikopca krížom cez dedinu a vybieham na lúku. Chodník sa zdá, že ide tisícročnou zvážnicou okolo potoka. Z tej vidno asi len ale modrú značku. Inak je totálne zarastená. Idem to teda skúsiť vedľa po lúke. Začína čistý masaker. Zdá sa, že mám isť len stále rovno hore. Po ceste, traktorovej koľaji, nedajbože po vyšľapanom chodníku ani stopy. Zakrátko mám totálne mokré nohy. Aj keď už od rána som na to čakal. Teraz to už mám aspoň za sebou. Vo vysokej tráve ich nemám aspoň až tak zahovnené. Problém je len ten, že nohy musím dvíhať ako bocian, lebo mi brzdia vo vysokej tráve. Prebieham na druhú stranu potoka. Snažím sa držať aspoň náznaku zvážnice. Samozrejme je za pár sekúnd preč. Som na nejakých divných, pokosených lúkach. Samozrejme mimo značeného chodníka. Snažím sa vyberať najschodnejšiu cestu a nejako sa skúsiť bez straty výšky a vracania sa napojiť na značku. Bojím sa, že zase vojdem do nejakého krovia, ktoré ma nepustí na druhú stranu. 

Štrbinku nachádzam. Hneď zamierim ku nej. Zbadám ale zádrhel. Je tam prevesený dlhý plazúň ruže. Alebo niečoho extra ohybného a tŕňového. Ani za toho to nejde zvesiť z cesty. Jediné sa mi podarí do toho kriku zamotať seba samého. Nenormálne. 5 minút s jedným kríčkom bojujem. Takto teda možno aj po tme prídem naspäť. A keď sa už aj tŕnia zbavím, čľup po členky do vody. Ešte aj vodnú priekopu tu maju. Šialené ako so mnou ta príroda bojuje. Vyššie už ale prírodou prechádzam jednoduchšie. Striedavo lúkou a lesíkom sa ocitnem až na obrovskej lúke. Aspoň podľa mapy je obrovská. Vidím pred sebou len nezožutú vysokú trávu a bielu tmu. Pripájam sa ku chodníku a po chvíľke som v sedle.

Vážisko v Púchove

Stáčam doprava a ešte chvíľku stúpam. Potom mám opäť na výber. Vpravo alebo naľavo okolo pásu kríkov? Vyberiem sa vľavo, zachvíľku sa ale vraciam. Nedá sa nič vydedukovať v tejto hmle. Všetko len skusmo podľa toho či sa na gps vzdiaľujem alebo nie od značky. Nakoniec prechádzam napravo a vchádzam opäť do úplne nevýraznej zvážnice. Brodím sa tam papradím po pás. Znovu som na lúke a bez náznaku cesty. Okolo kríkov konečne prichádzam ale na zvážnicu. Prechádzam opäť cez pás kríkov a začínam klesať. O chvíľku som v Lednici.

Hrad vidím z diaľky, ale ani trošku ma neláka. Urobím si len jednú hnusnú fotku ponad jeden zo škaredých dvorov a letím hore nad dedinu. Z druhej strany dediny by mohol byť ale tiež pekný výhľad. Z hmly za mnou vytŕča kríž. Zrejme niekde z Lednického bradla. Ok, kašľať na Lednicu. Vari ma viac zaujme Vršatec. Cestička do Červenokamenského sedla je ozaj krásna. Konečne idem fakt že vychodeným chodníkom. V prvej polovici prechádzam veľmi peknými cestičkami striedavo lúkami a lesmi. Ako ale nastúpam určitú výšku, opäť začínam mierne klesať. Povedľa mňa na lúke v hmle ručí jeleň. Nie je mi to až tak jedno. Nech si tam rieši svoje. Chodníkom by som ho mal ale obísť. Na chvíľu vchádzam do lesa a znovu začínam stúpať. Do sedla to už nie je až tak ďaleko. Už len cca 100 výškových metrov. Kopce sú tu ozaj mierne. Z veľkej časti sa všade dá výsť minimálne rýchlou chôdzou.

Lúka pod sedlom naberá na sklone a odkrajujem z posledných metrov. Prichádzam až na zvážnicu, ktorou som už raz s Klárkou šiel. V rámci projektu "obehni si svoj okres po hranici". Premočenou zvážnicou prichádzam až do Červenokamenského sedla, kde sme spolu piknikovali. Ďalej už ale nepokračujem po hrebeni, ale sa púšťam dole lúkou. Vyzerá to dobre. Toto bude rýchly zbeh. Z lúky prebieham chvíľku do lesa a potom inou lúkou stále valím dolu. Na chvíľku ma chodník zvedie do úzkeho žliabku zarasteného kroví, ale potom ma opäť vypľuje na zvážnici a po rýchlom behu som v dedine. Tentoraz už v Červenom kameni. Cca 2:20 od štartu. Dávam ďalší banán a energeťák a idem na najvyšší vrchol dnešného výletu. Chmeľová nad Vršatcom.

V miestnej časti Púchova, Keblie

Znovu prechádzam na druhú stranu dediny a opäť stúpam. Žltá značka sa veľmi zákerne odpája od modrej a vchádza vpravo do lesa. Prvé metre su poriadne strmé. Prechádzam znovu krátkym lesíkom a vychádzam na lúku. Konečne vídim aj na viac ako 20 metrov. Dokonca v pozadí vidím asi v hmle aj Červenú skalu. Nad sebou v diaľke dokonca aj jednu tyč značenia. Prichádzam ku prístrešku a pred nim ku veľkej chate. Bohvie ako to tu funguje. Či je to súkromná chata, či poľovnícka, či kieho frasa. Nezastavujem sa a rýchlo opäť vchadzam do lesa.

Chodník je parádny. Stále stúpa, ale z času na čas sa môžem po rovinke a v krátkych klesaniach aj prebehnúť. Výraznejšie stúpanie prichádza až pred vrcholom. Síl mám stále dostatok a ani mrholenie, ktoré má už pár desiatok minút kropí mi vôbec neprekáža. Úzkym chodníčkom na lúke medzi lesmi prichádzam pod Chmeľovú. Rozhodnem sa hore neísť. Na čo? Nevidno už znovu ani na krok. Zatiaľ mám ale exkluzívny čas. Idem radšej skúsiť zabehnúť až do Iliavky kde je Klárka, aby po mňa nemusela chodiť do Dubnice. Od štartu ubehli len tri hodiny. Vari za 2 a pol som v Dubke a za 4 v Iliavke

Pridávam do kroku a dolu z Chmeľovej čľapocem v úzkom chodníčku v tečúcom potoku. Užívam si blatové chodníčky a svoje na to určené drapáky. Je to fajn, ani sa nenazdám a som na asfaltke. Snažím sa tu zorientovať. Nemať navigáciu som poriadne nahratý. Bočím doprava a poza veľkú budovu (asi hotel) zase vchádzam do lesa. Cestá je zrazu široká a celkom uhladená. Už to nie sú zvážnice z okolia Hornej Breznice a Lednice. Trasa ide viac menej po rovine alebo len mierne klesá alebo stúpa. Snažím sa ísť čo najrýchlejšie, ale zase tak, aby som to do Dubnice vôbec zvládol. Čakajú ma ešte nespočetné kilometre asfaltu ale aj roviny. 

"Potôčik" Zubák

Ani sa nenazdám a dobrú zvážnicu opúšťam. Mením opäť farbu značky. Teraz pôjdem až do Bolešova po zelenej. Znovu stúpam. Cesty sa znovu vetvia a po značke opäť ani stopy. Vyzerá, že asi pôjdu paralelne povedľa seba. Po lúke sa mi to zdá ale oveľa lepšie ako sa onďať v kríkoch. Dokonca sa dalo prebehnúť asi aj priamo vrchom cez Biely vrch. Ale ja už dnes nožičky šetrím od každého hrboľu. Lúky sú na behanie veľmi rýchle. Kilometre rýchlo ubiehajú a opäť stúpam. Obchádzam nejakú zvláštnu búdu. Aj by som sa bál, ale nevládzem. Idem radšej ďalej. Vyzerá, že tam nik nie je. Odtiaľto už znovu klesám a už nadobro vchádzam do lesa.

Zrazu chodník kolmo točí vľavo do lesa na poriadne rozbitú zvaznicu. Neskôr opäť opúšťam priamy smer a inou zvážnicou prebieham na inú blbosť. Takto striedam pár zvážnic a podkýnam sa konármi a rozrytým podkladom od mechanizácie. Spodná časť zvážnic je zase poriadne zabahnená a miestami mám obavy, že mi tam cesta vcucne topánku. Ešte by sa mi teda zišli. Keď tu zrazu z ničoho nič vybieham na čistinku s chatou a aj asfaltkou. Som na Chrástkovej pri chate Sviniarka.  Tu som už opäť bol. Kedysi dávno s Klárkou na bicykloch. Len odtiaľto začne mordor.

Stále trošku mrholí. Pred sebou mám len mierne klesanie a boj o čas. Podarí sa mi byť do 15:30 v Dubnici? Snažím sa veľkú časť cesty pobehnúť. Miestami ale musím spomaliť. To je tak keď sa nebežec a veľký hejter behu vyberie na asfalt. Posúvam očami bodku na mape gps, aby sa znovu o kúsok viac posunula. Pár serpentínami sa dostávam až do Bolešovskej doliny. Rovina. Kus roviny. Ešteže nevidno pre stromy a mierne zákruty až na koniec doliny. Každopádne ponorený do myšlienok celkom rýchlo dostihnem smerovník Krivá breza. Tam mi ale skoro až oči vypadli keď som zbadal, že na Gilianku je to ešte vyše 4 kilometre a do Bolešova až 6. A koľko je to do Dubnice?! Odpadávam.

Konečne za najväčšími krkahájmi v Lednici

Asfalt sa opäť mení v štrk a ten ma teraz už ničí ešte viac. Strašne mi tieto topánky pretláčajú terén. Bolí to jak hrom. Ešte aj fľaško cicíki na pitie mi na popruhu ruksaku miksľujú ako keby mali záchvat. Ruky mi idú zrejme od paličiek odpadnúť od bolesti. Až do krku mi to ide. Jaj, každé slovo výhovorka. Ja tak neznášam roviny. No konečne Gilianka a opäť asfalt.

Prechádzam esíčkom a od družstva po Bolešov rovinááá. Vidím varí až na koniec ulice na hlavnú cestu. To tam nemám šancu zájsť. To je už príliž. Zdá sa mi, že tam idem večnosť. Príšerné. Veľké šťastie ma premklo keď som obišiel prvé domy a cez koľaje v dedine. Behom sa to snažím dosmochtliť až po hlavnú cestu. Odbočujem doprava a trošku sa vykráčam. V dedine práve prebieha svadba. Asi už zase jedná z posledných povolených pre pandémiu Korony. Radšej sa chytro okolo svadobčanou prešmyknem, aby som im nezanechal smradovú stopu ešte na dva týždne. Po dlhej dome čosi schrúmem a odbočím vľavo medzi domy.

Bočnou uličkou sa dostanem až ku mostu cez Váh, ponad diaľnicu aj ponad derivačný kanál. A hľa, predo mnou Dubnica. To som si ale ja dal, že som povedal, že chcem ísť až do Iliavky!!! Obchádzam okolo rekonštruovaného plynu, ktorého bolo pred pár týždňami plné správy čo im tu začali z neho šľahať plamene, a nakoniec podliezam ešte aj železnicu. Konečne som na známom mieste. Tu som už dnes ráno bol.

Nad Lednicou s pohľadom na Lednické bralo

Rýchlo prechádzam krížom cez celé mesto. Na niektorých chodníčkoch som prvýkrát. Okolo školy sa dostanem až na druhú stranu mesta ku krčme Vrátnica. No a odtiaľ hybaj hore okolo záhradkárov. Tieto miesta mám veľmi rád. S Klárik sme tu ešte veľakrát neboli, no vždy sa tu rád vraciam. Pre mňa je to top prechod od nich z bytu na chatu v Iliavke. Nad Dubnicou ešte človek stretne ľudí, ale ako vojde hlbšie do lesa po ľudskom druhu zrazu ani stopy. Niežeby za dnešný deň som mimo Dubnice nejako extra veľa ľudí nastretal. 

Rýchlo stúpam zvážnicou ku Holému vrchu. Týmto smerom a v takomto počasí som tu teda ešte nebol. Na niektorých križovatkách zvážnic mám čo robiť sa zorientovať. Zdá sa ale že idem celkom správne. Nový cieľ je dostať sa na 50tý kilometer, čiže na chatu, za 7 hodín. Čas rýchlo uteká. Na Holom vrchu mám už za sebou cca 5:45. Na najvyšší bod tejto časti výletu je to ešte celé tri kilometre. Začínam mať obavy, že nemám šancu.

Cestou na Vršatec s výhľadom na Červenú skalu

Rýchlo zbieham do nevýrazného sedielka. Rozháňam pred sebou jelene. Niežeby som aj ja nezačal ešte viac utekať keď vidím také majestátne kúsky. Sú to krásne zvery. Tieto lesy nad Dubnicou sú divšie ako na druhej strane Váhu. A znovu stúpam. Tentoraz už na najvyšší Starý háj. Po značke na stromoch, ani po ceste na mape tu nie je ani stopy. Som rád, že v minulosti sa nám toto miesto s Klárik podarilo nájsť. Cesta tu predsa ale vedie, aj keď nie je nikde naznačená. Ide priamo po hrebeni okolo plotu zrejme bývalej ZVS. Len na konci kúsok chýba. Aj teraz ma to miesto celkom zmiatlo a zobralo mi pár minút dokým som sa vynoril na zvážnici, ktorá Starý háj traverzuje.

Prichádzam ku sadu s jedným či dvomi domami. Po ľuďoch ani stopy. Rýchlo okolo nich obieham. Opäť som na asfalte. Táto cesta sem vedie z Prejtskej doliny, kde sa práve ponáhľam. Pred sebou sa mi priamo vo výseku cesty zjaví krásna skala Prejstkého Sokola. No a práve som sa rozhodol, že tam nejdem. V pláne som to mal, ale s nim by som to do 7 hodín na chatu nezvládol. Na mape sa javí veľmi sľubne cestička z križovatky pod Sokolom v Prejtskej doline. Idem ju skúsiť. Len minimálne stúpam. Aj terénovo je veľmi príjemná. Až dokým ale neodbočím direkt do sedla nad Iliavkou. Zvážnica mení svoje kvality. Tá priam dokonala zvážnica pokračovala naspäť do doliny. Pár metrov ale vydržím a som v sedielku. 

Cestou do Bolešova a do hôr naproti

Ponovom je celé sedlo ohradené plotom. Zrejme súkromné pozemky. Mal som tu česť pred polrokom, ako sme tu s Klárik začali spolu chodiť, ešte zbehnúť dole briežkom do dediny. Teraz by nás tam asi aj zastrelili. Nuž, každopádne mi nezostáva nič iné ako plotík prekročiť a vydať sa smerom po hrebeni na Krásnu hôrku. 

Ona je ale pekná len takto z dola. Ako vstúpite do lesa, začnete nechutne stúpať do neba. Zaberám čo to ide a opieram celú svoju váhu do paličiek. Čas sa kráti. Na vrchole sa cesta stráca. Tento problém nastáva aj keď chodíme opačným smerom. Trošku som sa znovu domotal. Ťahalo ma to až príliž doprava. To ale nem byť veľmi dobré. Našťastie sa chytro spamätávam a postupne sa začína cesta predo mnou objavovať. Rýchlo, nehľadiac už na nohy, schádzam do sedielka. Krížujem modrú turistickú značku z Prejty do Iliavky a pokračujem po nevýraznej ceste ďalej hrebeňom. Som na miestnom značení. Takých tu je ale neúrekom. Toto ma ťahá po hrebeni vari až do Ilavy. Nezdá sa mi to, keď som zrazu pri oplotníku. To som už kdesi na Sedličnej hore. Musím doprava.

Skala Sokol cestou do Prejtskej doliny

Prvou zvážnicou bočím doprava a po chvíľke som na známych miestach. Postupne začínam klesať. Najprv mierne, ale potom je to už to klasické prudké klesanie do doliny Iliavky. Chodník je ťažký ale je to fajn. Nohy mám rozšľahané, ale viem, že o chvíľku budú v cieli. Zrazu pred sebou uvidím čistinku a z lesa vybieham na cestu. Chvíľku sa prejdem a som pri chate. Z lesa práve prichádza z hubačky aj Kubo s Peťou. Vyzerá, že sú tu všetci. Napodiv sa cítim stále veľmi dobre. V pohode dokážem komunikovať. Až keď prídem dovnútra do tepla neviem čo mám robiť. Všetci robia bežné veci ľudského druhu a ja neviem za ktorý koniec začať ťahať. Ešte stále som rozbehnutý. Klárik vravím poďme ku babke. Tá je zo mňa nešťastná kde sa naháňam. Nič to dám si sprchu, bude dobre.

Potom som si dal ešte aj úžasný neskorý obed a konečne je so mnou reč. V ten deň toho ešte postiháme veľa. No a ako vždy potom znovu len zaľahneme do postele ako mŕtvy. Druhý deň je v znamení masívneho oddychu. Chytila ma poriadna svalovica. Vidno, že som sa rozbehol zase raz po pár mesiacoch. Na Iliavku prišli aj moji rodičia. Spravili sme s Klárkou naším rodičom prvú spoločnú párty. Myslím si, že sa vydarila. Varí takých ešte bude :) ..no a večer sme sa (ja opäť dožutí) opäť vrátili do Martina a do reality všedného života. Vari sa prebijeme pracovným týždňom. Veď čo to je 4 či 5 pracovných dní. Ja sa už teraz cítim akoby som už kdesi bol :)

utorok 29. septembra 2020

Cez sedlá a štíty z východu Tatier na západ

 Prechod zo Ždiaru na Sliezsky dom ma už veľmi dlho lákal. Vyzerá, žeby to konečne tento víkend mohlo výjsť. Dokonca aj nejaké bonusové štíty by sa dali pridať. A ide so mnou aj moja polovička. Z toho bude určite poriadne dobrodružstvo.

Javoráky, Prostredný hrot a iný velikáni krížom cez Veľkú studenú dolinu zo Svišťového štítu 


1. deň: Ždiar - Ždiarska vidla - Kopské sedlo - Jahňací stít - Zelené pleso - Baranie rohy - Téryho chata


Keďže do Ždiaru sa na piatu tak dokonalo nedá dostať ako na Štrbské pleso, stačí nám vstávať až po pol tretej. Viac ako 6 hodín spánku je topka. No aj tak trvá poriadne dlho dokým rozlepíme oči. Vo vlaku máme na to ale kopu času. Asi najviac ma prebralo, keď sa vlak vo Svite rozhodol zastaviť a čakal tam asi nato aby nám ušiel bus do Tatier. Na prestup nám nechal asi minútu. Letíme celou stanicou až dokým neuvidíme autobus. Pred nim ale ešte rada vari až do Svitu. Zbytočná naháňačka nás úplne parádne prekrvila a nemusíme pred busom v chladnom ráne drkotať od zimy.

Z Vidli smerom do Poľska


Krásny hrebienok medzi Vidlou a Havranom

V autobuse je poriadna korona párty. Natlačení sme tam po odbočku na Zelené pleso ako sardinky. Ešteže sme si chytili fleka na sedenie. Na Kežmarskej Bielej vode vystúpilo asi trištvrte autobusu a do Ždiaru sa vezieme už vari len piati. Na zástavke Ždiar, Tatra je celkom znesiteľne teplo. Akonáhle ale vojdeme do tieňa Monkovej doliny prichádza peklo. Zima jak hrom. Miestami musíme pobehnúť, aby sme uchránili naše telá pri živote. Pri hoteli Magura, v doline pri lyžiarskych vlekoch, vyzerá, že sa bude čosi konať. Zrejme bude beh na chatu Plesnivec. Uff.. nechcel by som sa spotiť s ostatnými a nemať dokonca čas si ani len povšimnúť tu nádhernú prírodu okolo.

S pohľadom na vrcholčeky Jatiek


Nekonečná dedina Ždiar

No v doline to teda ani bez preteku užívanie nebolo. Im možnože pučiac taká zima nebola. Zase ale akonáhle vystupíme do vyšších častí ovalí nás Slnko a začne nás moriť ono. Človek si nenavyberá. Keby sme aspoň to závažie na celý víkend na chrbte nemuseli vláčiť. Všetká táto depresia sa razom rozplynie v Širokom sedle medzi vrchmi Hlúpy a Ždiarska vidla. Ešte zopár minút pred sedlom ma potešil jeden okamih. Vo svahu len asi 5 metrov odo mňa sa pásla kurka Hlucháň. A že si nevie zvyknúť na ľudí. Čím viac chodím po horách, tým mám výraznejší pocit, že každé jedno zviera sa dokáže prispôsobiť situácií. Len či si to chcú podaktorí pripustiť.

Od Vidli po cca hrebeni na Jahňací, bude to krásne


Medzi Ždiarom a hrebeňom Belianok

V sedle bočím doprava. Dnes je tu omnoho viac ľudí ako keď som tu bol minule s Klárkou. Na vrchol pôjdem sám. Klárka ma počká v sedle. Keďže sme sa rozdelili už dávnejšie pred sedlom, batoh odkladám do kosky. Hore idem úplne na ľahko. Beriem si so sebou len mobil na pár fotiek. Rýchlo prechádzam na druhú stranu hrany Ždiarskej vidly. Konečne ma už nevidno z doliny. Obchádzam dvojicu Poliakov a ďalej stúpam. Pred sebou mám ďalšich ľudí. Kokes, dnes to tu žije. Prichádzam ku nim. Pýtajú sa ma niečo také ako či som náhodou nezablúdil. Slnko mi svieti do očí a len ťažko lapám po dychu. Snažím sa byť hore čo najrýchlejšie. Odpovedám, že prečo? Nerozumiem. Chodník tu nie je, vravia. Ale veď je. Dokonca pred chvíľkou som videl značku. Hej zo 76tého. Hm.. Čo vám mám na to poviem, vravím si v duchu. Nakoniec ma púšťaju ďalej. Ešteže išlo o dobrovoľných ochranárov. Sami vraveli, že nie každý by bol tak zhovievavý. Oukej, rýchlo pokračujem ďalej na vrchol. Upozornili ma len, že vyššie mám dávať pozor na kamzíky. Začína ruja. Jasne, budem sa snažiť. Už nehľadím teda len do zeme, ale z času na čas pozrem aj okolie, aby som niečo nevyplašil. Rýchlo sa dostávam na vrchol. Robím fotky na všetky smery. Konečne vidím Belianky v krásnom slnečnom počasí. Nádherný je hlavne pohľad na Vysoké Tatry a priamo pred nami stojací Jahňací štít. Tam sa odtiaľto práve zberáme. 5 minút sa vydýcham a idem naspäť. Nech ma Kláris toľko nečaká. Na dnes toho máme ešte aj tak hodne. 

Rýchlo naspäť do Širokého sedla

Cestou stretám ochranárov opäť. Prehodíme ešte pár slov a idem dolu. Z Poľskej dvojice na vrchol stúpa už len jeden kus. Teta zostala za hranou pred Monkovou dolinou. Ja rýchlo prebieham dlhým traverzom ponad Monkovú dolinu a beriem ruksak z kosky. Spod seba niečo v nej počujem šúchotať. Niekto ide hore? O chvíľku sa zjaví bežec. Vyzerá, že dnes na vrchole nebudem jediny s kým budu mať ochranári dočinenia. Prederiem sa hustou kosodrevinou až do sedla a rýchlo pokračujem ďalej. Nech už nie som na očiach.

Cestou do Kopského sedla


Konečne spolu..

Do sedla prichádzajú prví bežci z pretekov. Spolu s nimi stúpam do najvyššieho bodu červenej značky na rázcestie s opäť neznačeným chodníkom do Šialeného sedla popod Hlúpy a ďalej na Jatky. Tam má už čaká Klárka. Konečne ideme na to znovu vo dvojici. Chvíľku sa na Slnku vyvalime do trávy a sledujeme dianie pretekov. Sú to poriadní bušiči. Väčšina z nich do Vyšného kopského sedla ide behom. Žiadna chôdza. Pohľad na nich dopĺňa majestátna panoráma vrcholov Ždiarska vidla a Havran. A pozor.. Zo Širokého sedla začína stúpať smerom na Vidlu skupinka asi 10tich či 20tich ľudí?!? Šialenstvo. To budú mať ochranári roboty. Jedna vec je tam ísť sám, ale toto? Celá organizovaná skupina? Trošku ma až mrzí, že som tam bol aj ja. Možnože som ich tam práve ja zlákal. Raz stačilo. Už tam veľmi dlho nepôjdem. Je to krásny kút Slovenska, ale nech tam aj naďalej zostane kľud.

Stúpanie hrebeňom od Kopského sedla pod Jahňací štít; v pozadí Belianska kopa a úplne vzadu Jatky


Na druhú stranu Muráň, Havran, Vidla

Vstávame a zo sedla spolu s pretekármi klesáme do Nižného Kopského sedla. Spolu s pretekármi to ubieha veľmi rýchlo. Stále ďalšich a ďalších povzbudzujeme a ani sa nenazdáme a sme dolu. Od smerovníka sa dá odbočiť do doliny Zadných Meďodolov. Chodník opačným smerom pokračuje cez ešte jeden hrboľ ku Veľkému bielemu plesu a odtiaľ buď popod Kozí štít na chatu na Zelenom plese alebo okolo Belianok ku chate Plesnivec, kde sa ponáhľali aj pretekári. My nejdeme ani jednou z týchto alternatív. Držíme sa hrebeňa a vstupujeme do koskových polí. Púšťame sa v ústrety Jahňaciemu štítu. Len veľmi mierne stúpame. Koska pomaličky mizne a hrebeň ostrie. Za nami sa začína ukazovať malebný pohľad na celý hrebeň Belianských Tatier. Od Muráňa až po Bujačí vrch. Napravo od nás v diaľke sledujeme hrebeň Orlej Perci a naľavo strmé svahy do Doliny Bielych plies. 

Začíname stúpať

Ani sa nenazdáme a vstupujeme do skál. Prechádzame niekoľko skalných vežičiek a zrazu pred nami vyrastie mohutná skalná stena...

(medzičasom, ako som pri písaní otvoril sprievodcu Tatrami, aby som zistil ako sa volala mohutná stena pred nami, som stihol vymyslieť námet na ďalšich 5 výletov. Je 22 september a do konca roku by bolo ešte vhodné stihnúť minimálne 13násť. Ostatných 30 musíme zvládnuť počas nastávajúcej letnej sezóny. No som zvedavý)

Jahňací bez zápchy

...ja už fakt neviem. Všade píšu, že za Jahňacím hrbom opustíme hrebeň a po výraznom chodníku traverzujúc severné svahy Jahňacieho štítu prídeme až skoro na jeho druhú stranu. Aj priamo v teréne mi to ale vonkocom nesedelo. A možnože ten skalnatý výšvih bol práve ten Jahňací hrb. Každopádne inam cesta neviedla. Jedine strmo hore a potom už opäť krásnym chodníčkom. Ani sa nenazdáme a chodníček nás ozaj vyvedie z hrebeňa na severné svahy. 

V traverze Jahňacieho


Chodník bol parádny. Myslím si, že aj dobre sledovateľný. Po ceste je v celku dosť mužíkov. Dlho Jahňací štít travezujeme. Skoro vôbec nenaberáme výšku a každým krokom sa viac približujeme ku Jahňacej priehybe. Už som mal taký pocit, že na hrebeň výjdeme tadiaľ. Chodník sa ale zrazu stáča doľava do skál a striedavo žliabkom, no poväčšine povedľa neho po jeho ľavej strane, strmo stúpame ku vrcholu. Chodník je strmý, no viac menej to ide. Teraz pri písaní by som povedal, že to bola malina. Ale vtedy som celkom dosť nerváčil. Hlavne zrejme kvôli tomu, že nik nevedel, či to nebude ešte horšie. Nakoniec to bola ale iba nesmierna krása. Na žltoznačený chodník sme sa pripojili pár minút pred vrcholom. Teraz už pri písaní rozmýšľam aj nad zostupom touto cestou, no neviem či nie som až príliž premotivovaný. Tým, že chodník nejde strmo dolu žliabkom je dosť exponovaný a aj keď je len obtiažnosti I môže takým strachprdom ako ja zrejme aj problémy narobiť. Uvidíme na tento rok už asi strachu stačilo.

Chodník majestátny


Kde to kukám? Sam netuším..

Na chodníku zrazu milión ľudí. Vrchol je priam posiaty týmto živým organizmom. Len kde tu pomedzi preletí nejaký vtáčik. Dávame si ale aj tak zaslúžený oddych. Máme za sebou druhý kopec. Dnes nás čaká ešte jeden a to poriadny.

Zliezanie z vrcholu pomedzi ľudský druh je celkom zvláštne. Z výstupu z Kopského sedla sme tak rozhýbaní, že nám nerobí problém ostatných predbiehať kade oko pozrelo. Zdržanie nastáva až pri zostupe z Kolového sedla. Je tam rada jak hrom. Nechceme hulvatne všetkych obiehať. Niektorí ľudia vytupuju aj strmou trávou povedľa skaly s reťazami. Tade dole by som to ale ja nedal. Mohli by to vymyslieť na výstup a zostup nech zostane po skale. 

Už aj zo Zeleného plesa nad Fľašou


Dokonca už aj v Baraňom sedle 

Ako sa ale dostaneme na rad, rýchlo sa šmýkame dolu. Aj 3-4 na reťazi. Keď to ide, tak to ide. Väčšinu reťazí úplne obchádzame a Kláris sa chytá velenia. Priam cítim ako si užíva každý jeden krok. Je ako mladé kamzíča vo svojej najobľubenejšej skalnej záhrade. Letíme dolu suťou a skalami až do Červenej dolinky obiehajuc všetkých navôkol. Zopár šmykov sa aj nám podarí, ale vždy sme ako Kilian a Emelie hneď na nohách. Obtáčame sa okolo celej dolinky a nakoniec vstupujeme do kosodreviny. Opäť dlho klesáme. Je poludnie a Slniečko poriadne pripeká. Máme čo robiť dobojovať viac ako 700 výškových metrov dlhé klesanie ku chate na Zelenom plese.

A už aj na vrchole vrcholovatom Baraňom


Tam nás teda ale sláva nečaká. Ľudia stoja priam až pri plese. Na jedlo môžeme zabudnúť. Skúšame to aspoň cez bar. Tam je tiež hodná rada, no vari za 20 minút už máme pred sebou aj kofolku aj orosené. Klárka už v autobuse do Ždiarku stretla parťákov s Považia. Už su tu aj oni. Na chvíľku s nimi pokecáme. Musíme poriadne dobiť baterky. Čaká nás ťažkých 1000 výškových metrov stúpania.

Odtiaľ sem..


Slnko vari už poobede nebude svietiť do Veľkej Zmrzlej doliny. Okolo štvrť na tri teda ideme na to. Rýchlo prechádzame okolo Zeleného plesa a dostávame sa až pod sutinový kužeľ pod skalným výšvihom do Veľkej Zmrzlej. Priam bez mihnutia oka obchádzame okolo Medeného a Závojového vodopádu. Len jednou vetou poznamenáme, že aké je to tu iné v zime. Klárik možnože ešte niečo vníma, ja sa už len sústreďujem na skalný pilier pred sebou. Chytám sa skaly a rýchlo stúpame. Miestami nachádzame skoby po bývalých odstrihnutých reťaziach. Neviem či len nie jediná tam zostala. Kde tu pri výstupe pomohla aj koska. Po chvíľke nás ale chodník vovádza do žľabu. Nezdá sa mi to. Ani keď pozerám mapu, ani tá mi nehovorí nič o tom, žeby sme mali prejsť na druhú stranu potoka. Ale nevyzerá ani to žeby sme mali niečo iné na výber. Slabo prešľapaný chodník je miestami stále rozoznateľný aj tu medzi skalami a trsmi trávy. Veríme teda, že aj tadiaľto sa nad "Fľašu" dostaneme. Cik - cak pomedzi dva potoky stúpame hore. Postupne sa terén zmierňuje a vstupujeme do Veľkého Zmrzlého suťoviska. Opäť sme na Slnku. Znovu nás ešte ide kváriť.

Pyšné štíty a Kežmaráky?

Stále stúpame a po suti je to poriadne nepríjemné. Miestami natrafíme na niečo ako chodník. Cestá dolinou je nehorázne nudná a unavujúca. Našťastie v druhej časti zajde Slnko za Baranie rohy. Obchádzame okolo obrovského skaliska a pokračujeme smerujúc pod žľab do Baranieho sedla. V doline sú aj nejakí iní ľudia. Prechádzajú spod Pyšného sedla pod Čierny štít. Nerozumieme čo vymýšľajú. Sú od nás ďaleko tak ich nespovedáme. Ja už sa pomaly začínam sústrediť na vrchný žľab. Všetko dávam do viery, že žľab nebude vysnežený. Minule nebol a dnom som ako tak prešiel. Nerád by som šiel vzdušným rebríkom. Ak by bol v žľabe sneh nemám ale na výber. 

Piknikujeme s Prostredným hrotom

Prichádzame pod žľab. Je bez snehu. Klárke vravím, ideme tade. Klárka zrazu nesúhlasí?! Čo to znamená? Zdá sa, že ona zase žliabku neverí. Čo ideme teda robiť? Už sa cítim ako pred pár rokmi s Tomášom v polke žľabu pri prechode najťažšieho miesta. Tomáš už nad ním nechce zístť dole a ja zase hore. Achh.. ja to rebríkom nezvládnem. Ja už sa nechcem báť. Stojíme tam pár minút, ale nedám sa. Pre mňa je Kláris lezkyňa, ktorá to čo ja isto vždy zvládne. Nech je to akýkoľvek žľab. Skala dnom je rozlámaná, ale vždy si dokážem nájsť pevné miesto. Prichádzame až cca do polovice žľabu, kde je do neho vklínená veľká skala. Ani zľava, ani sprava ju obísť. Cítim sa ako pred pár rokmi. Tentoraz mi ale Klárik radí: bum tam nohu, tam ruku, bum nohu a si hore. Ok, verím Ti lezkyňa moja. Za chvíľku som hore. Asi som ani nefučal až príliž. Klárik mi nakoniec hore vraví, že až tak bum, bum to nebolo ani pre ňu. Spolu sa ale potiahneme. Vrchná časť bola už opäť rovnaká ako spodok. Stále rozlámaná skala, ale išlo to. Za pár minút sme hore. Neviem si vôbec predstaviť zostup týmto smerom. Klárka je na mňa poriadne nahnevaná. Spočiatku nechápem. Klárik sa ozaj priznáva, že toto bolo na jej hrane. Cítila sa poriadne nebezpečne. Spracuvávam. To vážne? Mne sa to zdalo celkom fajn. Dohoda do budúcna je ale jasná. Druhyraz ideme buď snehom v lyžiarkach alebo po rebríku v teniskách. Bŕŕŕ..  A asi každý kto ako tak výšky zvláda nech sa na žľab vykašle.

Cestou dolu


Po týchto nervoch mám čo robiť Klárik vôbec presvedčiť ísť aj na vrchol. To ešte dáme. To by bol hriech ísť teraz hneď dolu. Obchádzame jedinú nepríjemnú skalku a povedľa skalých vežičiek zo strany Malej Studenej doliny vychádzame na vrcholové Plateau. Cestou je v ceste dosť mužíkov, varí sa ani cestou dolu nestratíme. Vrchol je už celý suťovinovy a nepríjemný. Už opäť sme na Slniečku. Z vrcholu práve odchádza Poľská dvojica. Celý vrchol bude teda náš. Nadbieham si, aby som spravil Klárke fotky z výstupu. Vrchol je dokonalý na Západ Slnka. Pred nami sa rozprestiera vari dokonalý Prostredný hrot. Už vidíme aj na Teryho chatu. Pred sebou máme Ľadové štíty a za sebou Spišský štít, Pyšné štíty, Lomničák či Kežmaráky. Keď sa ešte raz pozrieme medzi Prostredný hrot a Ľadový štít uvidíme aj Širokú vežu. Tam chceme ísť zajtra. No ale nepredbiehajme. Ešte sme nezišli dolu. Ani spať nevieme kde budeme.

Z Rohov okolo piatich Spišských plies

Rýchlo sa vraciame naspäť do sedla. Dobiehame Poliakov. Tým to teda moc nejde. Rozlámaným širokým svahom ani my ale nenapredujeme veľmi rýchlo. Šmýka sa nám všetko pod nohami a nemá to konca kraja. A Teryho chata sa nie a nie priblížiť. Rozhovorom sa snažíme nejako zahmlieť tu suť a vzdialenosť pred našimi očami. Veď raz to musí skončiť. Keď tu zrazu Prostredné Spišské pleso. Neverím. Na druhej strane chata. Nevieme sa rozhonúť, ktorou stranou. Vyberáme pravú. Samozrejme si myslíme, že je kratšia, no nakoniec bola asi aj tak dlhšia. Desať hodín po štarte ale stojíme na teraske Teryho chaty.

Oddych pred koncom

..a pokračujeme

Rýchlo ideme niečo zožuť. Veď od rána sme skoro nič nejedli. Len pár jabĺčok a sladkostí. Pýtame kapustovú a šošku. A bude sa dať aj prespať? No viete, je nám to ľuto, ale postele sú obsadené. A čo zem? Zem je voľná. Nevadí Vám zem? Kdežééé, aspoň ušetríme spolu  dvaja 20 €. Veď na posteľ by sme aj tak nemali. To by sme museli letieť ešte do Smokovca. Tak teda dnes spíme na Terynke a ešte ku tomu na zemi. Bomba. Dokonca aj raňajky budeme zajtra mať. Hm.. a čo teraz? Je 6 hodín a večierka až o desiatej. Celkom nuda, keby aspoň bolo na to štvor eurové pivo. Pred zotmením sa ideme ešte aspoň na chvíľku prevetrať pred chatu. Ale žeby nás to nejako nadchlo? To ťažko ulahodíš niekomu, ktorý je v horách celý deň. Keby sme mohli radšej do postele. Musíme si ale počkať až do záverečnej. Potom chatári všetkých z jedálne vypracú, tak ako aj stoly a o chvíľku už aj máme na zemi matrace. Vari už o pol jedenástej chrápeme. No našťastie to nik na zemi s tým chrápaním až tak nepreháňal...

2. deň: Téryho chata - Široká veža - Zbojnícka chata - Svišťový štít - Prielom - Poľský hrebeň - Východná Vysoká - Sliezsky dom - Starý Smokovec


Ráno sa budím s prvým budíkom v jedálni. Potom sa mi už nedalo vôbec zaspať. Každú chvíľku sa budím s tým, že tam už ležíme poslední, nedajbože, že už okolo nás chodia s raňajkami. Klárik ešte pokojne spinká. Nakoniec to už asi o štvrť na sedem nevydržím a vstávam. Posediačky sa lepšie kontroluje či nám už nejdú brať postele. 

Cestou okolo Pfinovej kopy; v Pozadí včerajšie Baranie rohy

Raňajky boli klasicke chatárske. Chlieb, šunka, syr, džem, vajíčko, maslíčko a neviem čo ešte. Napratali sme sa dosť dobre. O pol ôsmej sme nie len po raňajkach, ale už aj pripravení na odchod. Poďakujeme za pohostinnosť a jedny z prvých sa vydáme smerom do Priečneho sedla. Nie je až taká zima. Slnko dnes nemalo skoro vôbec svietiť, ale aj tak sa prediera cez jemnú vysokú oblačnosť. Ako prichádzame ku dnešnému prvému stúpaniu okolo Pfinovej kopy hneď musíme polovicu veci zo seba zhodiť. Dnes nás bude teplo opäť asi moriť. 

Cestou do Priečneho sedla; nad nim v pravo Široká veža


Nečakal som, že z Teryho chaty po rázcestie nad sedielkom je až tak mohutné stúpanie. Celkom sme sa zavarili. Ešteže pod Priečne sedlo už potom aspoň toľko krvopotne nastúpaných metrov nestrácame. Traverzujeme popod Pfinovú kopu po jej Západnom úbočí. Prebehneme krížom cez dolinku a už opäť stúpame. Najprv cik-cak traverzujúc sutinový kúžeľ až pokým sa nedostame pod pevnú skalu povedľa žľabu smerujúceho do sedla. Odtiaľ už ideme stále zaistenou cestou po pravej strane od žľabu. Poriadne zapekáme lýtka aj stehienka. Štvoricu turistov rýchlo obiehame. Reťazí sa snažíme držať čo najmenej. Snažíme sa si čo najviac zvyknúť na skalu. Dnes ich ešte budeme omakávať celkom statočne. Ani sa nenazdáme a sme hore. Pozerám nad seba smerom ku Širokej veži. To vážne? To tadiaľto chceme ísť?

Oddych s pohľadom na Žltú stenu

Klárka prichádza a hneď oznamujem, že asi ideme dolu. Ja sa šplhať po 40° platňach nebudem. Nech sú tam výstupky akékoľvek. Alebo ideme ešte trošku smerom do Veľkej studenej doliny zistiť či to nepôjde tadiaľ? Aj tak píšu v sprievodcovi. Tam to vyzerá oveľa schodnejšie. No budem to vedieť zísť? Celkom sa toho obávam. Každopádne Kláris zavelí, že nech to idem skúsiť. Pozriem sa za seba a zdá sa, že toto by som mohol zvládnuť aj na spiatočnej ceste. 

Medzi Priečnym a Sedielkom ..kde ideme? Do stredu na Širokú vežu

Systémom skalných puklín rýchlo naberáme výšku. Skaly nás vo vyšších častiach začínajú uzatvárať v úzky žliabok až nakoniec je nutné vyliezť na jej hranu. Celkom sa bojim. Klárka to ide preskúmať. Je hore a ja vari nemám ani na výber. Kláris mi verí. Idem teda aj ja. Celkom pohodlne to zvládam. Len či aj naspäť. Pred nami sa otvára celkom rovinatý úsek. Po suti prechádzame ku druhému žliabku. Postupne sa nám znovu otvára pohľad do Malej studenej doliny. Žliabok strmie a ako včera, aj dnes je celkom dosť plný voľných skál. Dnes sa to už nezdá ani mne. Práve naopak. Dnes vyzerá Klárik zase pokojne. Po veľmi biednom značení mužíkmi vychádzame nad žľab. Ocitáme sa na trávnatej polici nad Malou Studenou dolinou. Prechádzame popod previsnutú skalu a zrazu chodník vedie strmo hore skalou. Vyzerá to dosť exponovane. Toto sa už ani jednému z nás nezdá. Otáčame sa so slovami veď sme skoro na vrchole. Priečna veža oproti sedlu je výrazne nižšie pod nami. Vrchol ozaj teda nemôže byť oveľa vyššie od nás.

Skúška odvahy v Priečnom sedle


Začíname stúpať ..ešte je sranda

Na trávičke s výhľadom do doliny si dávame oddych. Užívame si samotu. Pohľad na Prostredný hrot, ale aj celý hrebeň od Lomnického štítu až po Baranie rohy je úchvatný. Človek by tu najradšej zostal navždy. Minimálne kvôli tomu aby sa nemusel znovu, a teraz dolu, opäť teperiť strmými žľabmi a suťou. Zase sme teda v žľabe. Obzeráme si terén. Čo ak sme mali ozaj pretraverzovať ako píšu v sprievodcovi vľavo od žľabu? Mužík tam nie je, no vyskúšame to. Ešte zopár metrov vystupujeme vyššie. Prichádzame až ku samotnej hrane hrebeňa. Je nutné vyšvihnúť sa nad žľab do otvoreného priestoru. Klárik sa o to snaží, ale moc mi to teda neodporúča. Hnevá ma to, ale odolám. Nejdem riskovať. Aj Klárik mala celkom na krajíčku zisť naspäť ku mne. 

Už skoro vo výške Prostredného hrotu :)


Krásny podvrcholový pohľad do Malej studenej doliny

Už nám teda nezostáva nič iné ako klesnúť do sedla. Cesta dolu ide pomerne ľahko. Dokonca ani nijak extra nebludíme. Ešte si to po pol hodine trošku pamätáme. V Priečnom sedle je už rušno. Dole klesá už aj dobrá desiatka ľudí. Chodník v prachu a suti pod nástup do sedla je totálny koniec. Šmyká to tam ako besné. Hodnotíme, že je to vari horšie ako na Širokú vežu. Od nástupu do sedla je už chodník viac menej rovina alebo mierne klesanie. Podchádzame popod Širokú vežu a Ostrý štít s pohľadom na Javoráky a pomedzi Sivé plesa a Streleckú vežu sa prešmochtlíme až nad Generál smerujúc pod sedlo Malý Závrat. Miesta okolo Streleckej veže mám veľmi rád. Veľká studená dolina sa tu ukazuje vo svojej celej kráse. Na celú dolinu denno denne dohliada Slávkovský štít. Dnes tomu už chýbal ozaj len sneh.

Piknik pod vrcholom; v Pozadí Baranie rohy a Ľadový štíty

Chodník z Priečneho sedla ale ako vždy nemá konca kraja. Obchádzame okolo celého Generálu a ku Zbojníckej chate prichádzame zozadu. Je čo robiť stíhať zo sedla vôbec značkový čas. Ale to je už jedno. Sme na chate. Opäť môžeme jesť. V okienku sa hneď zjaví naša Miška. Poriadne nás vystíska a ide si ku nám sadnúť. Na chate ochutnávam gulášík. Klárik si dáva fazuľovú a samozrejme nesmie chýbať kofolka s pivkom. Posedíme si dobrú polhodinku. Až potom sa opäť poberieme prekonávať samých seba.

Zbojka volá ..už ideme Miška

Pár minút prechádzame po modroznačenom chodníku. Hneď ho ale za potokom vytekajúcim z Prostredného Zbojníckeho plesa opúšťame. Tam už po chodníku ani stopy. Nejaká utlačená tráva tu síce je, ale tá ide asi do Rovienkovej kotliny. Pod úpätí Svišťovho chrbátu sa rovno pustíme naň. Len tak, po tráve a skalách, z času na čas po kamzíčich chodníčkoch. Rýchlo naberáme výšku. Neskôr sa terén vyrovná a my si odtiaľto môžeme vychutnávať výhľad na celú Veľkú studenu dolinu zase z iného uhla. Aj na steny hrebeňa od Východnej Vysokej až po Bradavicu je krásny pohľad. Svišťový štít cez ďalšie hrby na chrbáte ešte nie je vidieť. Z polievky alebo z čoho ma celkom dosť dobre došťukalo. Až tak, že som skončil dolu hlavou na zemi, aby mi trošku do nej krvička natiekla. Prúser je len ten, že nohami ku Zbojke. Ako si tak tam ležím, Klárka vraví, že žena je tu. Čo za žena?! Nejaká kamzíčka? Alebo vtáčička? Alebo vari myslí seba? Otočím sa a tam ozaj človek. Fascinujúce. A ja že tadiaľto už minimálne týždeň ľudská noha nevkročila. Celkom mi to dodalo odvahu. Vari ideme správne a keby aj nie, máme pred sebou človeka čo to pred nami vyskúša.

Už napapkaní a pripravení na ďalšie dobrodružstvo

No lenže Poľka je zrazu kdesi zavesená na skalách ešte len na hrbe kamenia pred tým posledným obávaným výšvihom. Predbiehame ju teda a do najťažšieho výšvihu ideme prví. Snažíme sa stále sledovať mužíkov. Je ich tu teda hrozne málo. Len z času na čas sa nám nejaký malý mihne pred očami. Klárka ich trošku zvýrazňuje. Pod výšvihom schádzame zo suti na trávu a obchádzame strmé skalné bralá. Pod nami sa terén výrazne skláňa do Rovienkovej kotliny. Niektorými miestami som si teda nie moc istý. Ale ako inak? 

Cestou ku Svištovému chrbátu; v Pozadí Kupola, Vychodná Vysoká a Diva veža


Postupne prituhuje

Po tráve začíname čím ďalej tým prudšie stúpať. Pod nami je stále tá istá diera do kotliny. Radšej tam už ani nepozerám. Hľadím len na kroky Klárky pred sebou. Zopár cik - cakmi sa dostávame pod skalný masív a pod strmý žliabok. Skala je aj tu poriadne rozlámaná. Nejakým spôsobom sa dostávam pred Klárku?! Postupne naberáme výšku, ale ani za pána netušíme koľko nás ešte čaká. 50 výškových? To je ale hodne v tomto teréne. Žľab bol fajn, no zrazu končí. Čo teraz? Vpravo nad priam priepasť? Vľavo strmo na trávnatý svah a spadnúť pre istotu len do žľabu? A ako tam vôbec vyliezť? Klárik mi znovu ako do Baranieho sedla hovorí kroky. Zase to vyzerá tak ľahko. Oukej. Zo tri kroky ešte spavím po skale, ale potom mi nezostáva nič iné ako chytiť do ruky trávu a ťahať sa hore po nej. Bŕŕ´, kokes to som v akej výške? Klárke vravím, že zrejme to pôjde. Aj keď je to celé zle. Pred sebou vidím asi 20-30 metrov dlhý úsek po strmej tráve. Klárik je zaraz za mnou nad žľabom. Vraví mi nech postupujem. Asi som je zastal tak blbo, že rovno visí nad žľabom. Rozbieham sa. Udržia ma tie trsy trávý? Musia. Zdá sa to byť všetko poriadne pevné. Rúbem to po nich hore hlava nehlava. Prestávam rozmýšľať. Aj keď si to uvedomujem, stále pokračujem rýchlo vyššie a vyššie. Už to musím mať za sebou. Musíím. Bojím sa, ale jediné vyslobodenie je od nás pár metrov vzdialený hrebeň. Zrazu ma prenikne svetlo a vykročím opäť na skaly. Som hore. Od juhozápadu na mňa krásne svieti Slnko. Dole sa ani len už nepozriem. Vlastne až po chvíľke mi dochádza, že hore ešte nie je Kláris. Vôbec neviem precítiť ako som videl jej výstup. Pamätám si ju už až hore. Konečne je za nami toto šialenstvo. Pred nami je už len krásny mierne stúpajúci hrebeň.

Ešte posledná rovinka..

Vychutnávame si výhľady na Tatry všetkými smermi. Od Belianok až po Gerlach, či ešte viac na sever na Východnú Vysokú, Vysokú či Rysy. Za pár minút prechádzky pomedzi skaly sme na samotnom vrchole. Dominantov je opacha pripomínajúca sovietsky Sputnik alebo ako vraví Klárka držiak na Silvestrovsku pyrotechniku. Sadneme si spolu na skalu a hľadíme do Divej kotliny. Oproti nám je Divá veža a viac naľavo Vychodná Vysoká, poza ktorú vykuká najvyšši Gerlach. Svišťový štít je veľmi pekné miesto. Zakrátko na vrchol prichádza aj Poľka. Aby sme sa nerušili tá sa posadí smerom do Veľkej studenej doliny. Keď si oddýchneme zoberieme sa het. 

..a po čistom šialenstve sme konečne hore


Svišťový aj so Spútnikom je náš

Klesáme po tom istom hrebienku ako sme vystúpili zo žľabu. Nie ale až tak úplne dlho. Na konci suťoviska sa púšťame viditeľným chodníčkom serpentínkami do Divej kotliny. Hore vystupuje práve jeden chlap. Vyzerá, že aj tu je predsalen celkom husto. Prach zmiešaný so skalami poriadne šmýka. Máme čo robiť zliezť dolu. No ani v kotlinke to nebola ešte úplne výhra. Predierame sa balvanmi a po peknom chodníčku ani stopy. Ten je len na pár metroch pred napojením sa na modrú turistickú značku do Prielomu.

Piknik na druhom vrchole

Hneď ako sa na ňu napojíme prudko stúpame do sedla. Je okolo druhej - tretej poobede. Ľudí je už pomenej a väčšina nám ide oproti. Jeden chlapík sa nám poriadne vyrozprával ako je už zúfaly zo smeru ktorý si vybral. Po suti mal problém dole zísť. Ale či by to bola výhra ísť opačne ako my? Mne to príde zajedno. Určite by som druhému takto nezávidel. Stúpanie skalami je celkom zábavne. Po jeden a pol dni sme už dosť dožutí, ale tempo je stále dobré. Človek ani nevie koľko síl sa v ňom skrýva. Baví ma to. Náladu mi zničí až koncový úsek opäť po prachu zmiešanom so štrkom a skalami. Ide sa po tom hróóózne. Niektoré tie otvorené chodníky sú horšie alebo ťažšie ako tie uzatvorené. 

Je nám fajn :)

Prielom je zvláštne sedlo. Skôr by som ho nazval štrbinou. Od Zmrznutého plesa je to len úzky strmý priechod pomedzi skaly, vo vrchnej polovici celý zaistený reťazami. Smerom nahor to musí byť iste jednoduhšie. Ale dá sa to aj zísť. Celkom fajnovka je to tu aj cez zimu. Vari aj tu s Kláris zavítame (niežeby sme tu už minulej zimy spolu neboli!. Akonáhle vybehneme zo skalného žľabu, vstupujeme znovu do rozmrveného suťoviska, keď tu zrazu vidím ako dve tety vystupujú zo značeného chodníka na vyšľapaný trávnatý chodník niekde smerom na sever. Kde to idu? Na Divú vežu? Nedá mi to a hneď sa pýtam. Áno, hneď mi odpovedajú. Oukééj, budeme musieť raz aj my vyskúšať odpovedám. Doma som aj pozeral trasu čo to je zač a hneď som zmenil názor. Toto asi až tak na moje "nadšejnie" pre výšku nebude. Radšej poďme rýchlo dolu do kotla Zmrznutého plesa.

Pohľad cez druhú časť vrcholu Svišťového štítu smerom na Vysoku a Rysy


Nádherné Belianky a Ľadové štíty

Pri plese si fotíme snehuliaka postaveného z posledného minuloročného snehu. Na niektorých miestach isto zostáva v Tatrách sneh po celý rok. Zo sute a skál zrazu od smerovníka vybiehame na chodník zosilený drevenými výdrevami. Napodiv tento je už dlhé roky celkom v poriadku. Neviem ako často sa o neho starajú a vymieňajú poškodené diely, ale napríklad taký chodník do Sedielka, či na Kôprovský štít od Hincovho plesa je v celku v dezolátnom stave. Za pár minút sme na Poľskom hrebeni. Klárik to má spočítané presne. Bolo to 6 minút. Na Východnú Vysokú vari zmiernime.

Dokonalosť nad Veľkou studenou dolinou

Ale kdežééé. Klárka ide asi preteky. Strmo rýchlo stúpame pomedzi skaly. Už si to tu vôbec nepamätám. Veď som tu vari už nebol 10 rokov. Chodník je krásne technický. Už len sa neísť zodrať. Klárka dala poriadne tempíčko. Dokým to ide, snažím sa jej držať. Už, už sa ale opúšťam, keď tu zrazu vychádzame na suťovisko a pred nami sa v diaľke ukáže vrchol. Vyzerá byť ešte hodne ďaleko. Klárik postupne zvoľní tempo. Konečne to ide. Chvíľku stúpame len mierne, no potom sa už opäť dívame buď len na skaly pred sebou alebo do oblohy. Chodník nie je skoro vôbec vidno. Snažím sa vyberať čo najstabilnejší terén po pevnej skale. Vyhýbame sa všetkému rozšľapanému kamenivu a prachu. Posledné kroky mi už pekne drevenejú nohy. Spolu stojíme na vrchole za krásnych 19 minút od sedla. Konečne sa môžeme vydýchať a užívať si tu nádheru navôkol.

Nasávame energiu a ideme dolu


Aj odtiaľto vidno toho hodne. Človek by ani neveril aké sú krásne aj tie značené vrcholy. Ja že tie najkrajšie si všetky nechali pre seba vodcovia a ochranári. No zisťujem, že je to porovnateľné. V smere výstupovky sa od Poľského hrebeňa tiahne hrebeň cez Litvorový štít až po Gerlach. Pod nami je Velická dolina, ktorú z druhej strany uzatvára hrebeň tiahnucí sa od Vychodnej Vysokej, cez Bradavicu až po Velickú kopu. Z Východnej Vysokej sa odpája aj hlavný hrebeň. Ten pokračuje cez Prielom a Divú vežu až na Svišťový štít a cez Hranatú vežu pokračuje až na Javoráky. A vlastne.. kde sú tety? Vyzerá, že práve zdolavajú samý vrchol Divej veže. Zdá sa, že aj lano vytiahli. Tety sa teda nezdajú. Hlavne s tým zapichnutým dáždnikom v batohu čo sme si všimli. Ešte aj v takomto krásnom počasí.

Na konci Litvorovej doliny nad Zamrznutým plesom

Z Východnej Vysokej teda vidno aj veľkú časť Veľkej studenej doliny, ako aj obrovskú časť Bielovodskej doliny. Hlavný hrebeň na druhej strane pokračujúci zo Zadného Gerlachu moc nie je vidno. Vynára sa až kdesi spoza Lavínového štítu v oblasti Zlobivej a Gánku. No proste z tohoto vrcholu je na čo pozerať. A človek len čím ďalej tým viac zisťuje ako stále málo tie Tatričky pozná. 

Klárka a Veľká studená dolina; ..a hrebeň od Vychodnej Vysokej až po Slavkovský štít


Spektakulárny amfiteáter Svišťového štítu

Po chvíľke oddychu ideme na nekonečný zbeh až do civilizácie. Čaká nas okolo 1500 metrov klesania. Klesanie z Východnej Vysokej až pod Poľský hrebeň do záveru Velickej doliny je aspoň záživný. Milujeme technické úseky. Potom už ale len vkuse mierne klesáme po poukladanej Tatranskej žule. A to poriadne dlho. Obchádzame Guľatý kopec a mne sa len tak hmýria nové nápady čo kde ísť obzrieť nabudúce. Isto iste pôjdeme pozrieť na Litvorový štít, ale lákovo vyzerá aj Kupola cez sedlo pod Kupolou a naspäť sa vrátiť popod Vychodnú Vysokú. Aj na zimu to tu vyzerá veľmi fajn. Ok, napríklad taký prechod Zbojka - Rovienkova kotlina - Svišťový štít - Divá kotlina - Studené sedlo - zjazd z Vychodnej Vysokej do Velickej doliny - žeby Gerlachovské spády - Železná brána a Zlomisková dolina? No nechajme sa prekvapiť.

Klárik vo Výškach

Popri snívaní a rozprávaní sa so svojou láskou ani nevieme ako a sme pri Večnom daždi. Rýchlo zbiehame ku Velickému plesu a konečne sme pri Sliezskom dome. Kofolke neodolám. Verím, že aj Klárke pomôže kávička, lebo sa začína meniť na prima donu. Hotel obchádzame a zo zadu vstupujeme do Turistickej reštiky. Vyzerá aj tá celkom nóbl. Veď aj tie ceny sú také akoby tu po asfalte všetko nosili nosiči alebo autom so zlatými kolesami. Nevadí. Smadný turista zaplatí. 

Hrebeň od Kupoly až po Slavkáč

No a po chvíľke oddychu nám nezostáva nič iné ako sa pobrať do lesa a domov. Koskou prechádzame na Velickú Poľanu a nekonečným traverzom po žltej turistickej značke sa postupne blížime ku Starému Smokovcu. Ľudia tomu tu moc nedávajú. Stretli sme len jednú jedinú rodinku. Potom už nič, len kde tu v diaľke ručiace jelene. Po dobrej hodinke nás chodník konečne vypľuje v Novom Smokovci pri vodnom zdroji. Vyhraté ešte nemáme. Ešte sa musíme pretrmácať celým Starým Smokovcom a až nakonci klesneme dolu ku železničnej stanici. Dnes to bolo o hodinu dlhšie ako včera. Čím to bolo? Neviem. Žeby bol terén ťažší ako včera? Alebo žeby sme toľko po chatách vysedávali? Je pravda, že som aj dolu hlavou polehoval. Každopádne prežili sme dva krásne dni. 

Nádherná Litvorová dolina a spektakulárna Hrubá veža uprostred

Vláčik nás odvezie do Popradu a dáva si poriadne načas. Máme asi minútu na prestup. Letíme dolu z nástupišťa Tatranských elektrických železníc a hľadáme náš vlak. Ten nikde. Aj ten mešká. Po nás sa hrnú na nástupište ďalší. Niektorí poriadne dlho po pravidelnom odchode vlaku. Ešteže tie vlaky meškajú. Ešte aj počas jazdy nabral do Vrútok nejaké minúty navyše. Zrejme sa dnes zase moc nevyspíme ak sa chceme aj najesť. Ale tak čo. Pôjdem zajtra do práce na ôsmu. Všetko bude fajn.

Zostup z Poľského hrebeňa do civilizácie

Bol to úžasný víkend. Vlastne ako inak môže dopadnúť víkend so svojou polovičkou. Som rád, že sa po ťažkom minulom víkende pridala aj teraz na celý tento. Tento víkend ale oproti tomu Poľskému nemá vari žiadnu chybu :)


Foto: Klárik Brídiková a ja