štvrtok 25. augusta 2016

Od Tatier k Dunaju alebo keď Vám tri desiatky nestačia

Zoznamovacia párty tohto leta je v plnom prúde a myslím si že práve dosiahla svoj vrchol. Je pravda, že som sa z nenazdania ocitol na najkomerčnejšej bežeckej akcií na slovensku. No.. dajme tomu, že ešte niektoré maratóny to prekonávajú. Ja, človek čo má rad akcie do 100 ľudí. Celú túto neekologickú masovku, ale asi treba brať trošku z iného pohľadu. Dokým nebude takýchto akcií viac tak si môže zachovať svoju jedinečnosť a možnosť spájať ľudí so spoločnou radosťou z behu a zo seba samých navzájom. Jedinečná akcia pre kamarátov, spoločenstvá a firmy ako teambuildingy. Človek si môže posúťažiť sám so sebou, so svojimi parťákmi či s inými tímami. Môže zistiť koľko zvládne a vlastne, veľakrát sám seba prekvapiť, že ide odbehnúť aj oveľa viac ako desať kilometrov.


Ku svojmu tímu som sa dostal ako kura k zrnu, či ako sa to hovorí. Proste v jeden pekný deň prišiel telefonát, či by som sa nepridal do tímu To Dáš. No a ako je u mňa zvykom mám veľmi veľkú slabosť pre nové veci a spontánnosť, čiže keď som zistil, že v daný víkend nikde nič nemám naplánované, tak bolo rozhodnuté.

No a na najbližšie mesiace som mal pokoj. Jedine čo si bolo zapotreby nahlásiť čas na desiatku a zaplatiť horibilné štartovné. Pred pretekom mala byť ešte tímová akcia, ale uponáhľanosť tohoto sveta nám to prekazila a svojich nových trinástich známych som teda prvýkrát zbadal až pred OTKD. Pred akciou ešte kontrolujem povinnú výbavu. Ok, všetko v poriadku a čo sa týka reflexnej vesty tak tu ignorujem. Ja to proste nechcem.

Organizačného a začiatočného hejtu stačilo, poďme teraz na to príjemné. Nastupujem do vlaku a idem do 6tého vozňa, Číslo 55. Je obsadené a aj všade naokolo. Je to ten človek čo hľadám? Hm.. Nejdem si robiť hanbu. Idem si sadnúť kdesi poblíž. Sedadlo nachádzam hneď o štvorku ďalej s výhľadom na toho človeka. Prečo sa nerozpráva s niekym? Veď mali ísť vlakom dvaja. Pred Žilinou má tajomný človek telefonát a spomína nejakého Lukáša a pozerá na mňa. Heheej, to bude asi on ..zaškeríme sa na seba a sme jasný. Skoro láska na prvý pohľad. Pri vystupovaní berieme ďalšieho člena z inej sedacej štvorky a už sme v zložení ja, Peťo a Tibi. Pred stanicou nás už čakajú ďalší Milan a Evka a taktiež moje bydlisko na najbližšie skoro dva dni 8 miestne auto.

Plávky máme tiež v povinnej výbave. No to teda musíme ísť cez Strečno. Čo tam po tom, že sú kolóny. Lenže ako som povedal, že sa ide pod Strečno tak sa všetko rozplynulo a cesta sa pred nami práznila ako črievko pri hnačke. O chvíľku sme vo Vrútkach, beriem plávky a hybaj jesť. Krajinka pri Ružomberku. Prvýkrát som o tom počul, ale asi som jeden z posledných. Ževraj rady na jedlo bývajú niekedy až po cestu. Tentoraz sme vychytali asi posledný voľný stôl a na parkovisku sme sa pichli medzi ostatné bežecké dodávky.

Tibor mi popripomínal mňa na Korune Oravy so svalovkou. Keď doslova vypadával z auta a nevedel si sadnúť na lavicu. A taktiež som zistil, že niekto dokáže chodiť do roboty, mať 40 zajacov a 40 sliepok a ku tomu ešte trénovať tak, že si odbehne 10tku za neviem či nie 33 minút. Rešpekt. Ja okrem roboty už stíham iba jesť a veeľa spať. A ja že už všetci bežci su vegáni, fruitariáni alebo vitariáni.

V Mikuláši pribaľujeme zopár banánov a Matúša od východu a konečne prichádzame do Jasnej. Náš nocľažník bude na hoteli Liptov pri zjazdovkách, kúsok od prezentácie. Hneď sa stretávame s druhou časťou spolubojovníkov a guláš mien môže začať. Hm.. bola tam nejaká Stefi, Vierka, Dáška a jej tatino Milan, Robo, s ktorým sme sa aj vybozkávali, Denis, Maťo a nakoniec samotná Ajka, ktorá má do toho celého ponorila. Večer sme ešte pri zmysloch polepili našich tátošov a potom začala párty OTKD.

Večer už vzikali poväčšine iba takéto inkognito fotky

Niektorí išli do tej sľúbenej kade. Ja som sa nakoniec na to vyprdol. Ešteže nebola kolóna pod Strečnom. Inak by som sa musel postaviť z príjemnej sedačky od pivka a ísť si pre tie plávky a sa čvachtach v kadi. Keď sa vymočili tak sa pridal aj ten zvyšok ku nám. Zo začiatku bol problém nájsť miesto pre 14tich ľudí, ale našli sme si prázdny stôl medzi záchodmi a už to išlo. Postupne sa začalo vyspevovať až to dopadlo tak, že sme nahradili diskotéku, ktorú neotvorili a nakoniec išli hity ako Macejko, Nebudem sa ženiť, či Nad Tatrou sa blýska vkuse. Ako ľudia odchádzali spať, tak sme priberali pozostatky aj s iných tímov. Napríklad sa ku nám pridali aj Lučenčania ale aj iní o ktorých nevieme ani z akého tímu sú a ani to či už sú do starého železa. Aj ten môj tím bol síce už za horizontom, ale o to mal väčšie skúsenosti :P Cítil som sa tam ako mláďatko. Ešte nakoniec asi po 500tý krát sme si zaspievali toto.. Nebudem sa ženiť ešte ..a okolo pol tretej, tretej sme sa pobrali spať. No a to na konečnú zostali štartujúci z prvého auta. Či najväčší spevák Milan, ja alebo Ajka ..ok veď Milan ide behať až o 9:50. Druhá vec je, že či ostatní sa vyspali, lebo ráno sme sa dozvedeli, že Macejka bolo počuť až na tretie poschodie.


Čuduj sa svete Milan bol hore asi ako prvý. Keď som ja vyšiel z izby už som ho našiel pobehovať po chodbe. Krááása. Ako keby sa včera nič neoslavovalo. Rýchlo sme nahádzali veci do ruksakov a podelili sa do áut, spučili sme raňajky a pobrali sa predvádzať fotografom na štart. Po asi stej fotke nás radšej o 9:50 vypustili. A Milan ide na to. My sadáme so Stefi našou pokazenou vodičkou do auta. Ešte večer od šťastia z lezeckej steny tak rýchlo vypučila hore, že si nestihla všimnúť, že si neprichystala pod seba doskočisko a bum bac a päta bola v čudu. Kto si môže povedať, že sa vlastne presúval s pacientom do nemocnice? Postupne sme mali vodičku modrú. No nie vodičku, ale nožičku. Ale Stefi všetko hrdinský zvládala a dobojovala to s nami až do nemocnice.


Po Milanovi prišiel môj prvý úsek. Toto čakanie na štart ma zabíjalo. Vôbec nevedieť kedy to začne. A nepokazím to? Napísal som si dementný čas a teraz musím búšiť. Čo ak si urobím hanbu a im to pokazím? Hodinky nastavujem na tempo 4:30. Uuuf, už Milan tlačí do kopca pred odovzdávkou. Preberám reflexný pásik ako štafetový kolík a idem na to. Trošku kopček. Ide to dobre. Hneď dole a zatiaľ po štrkovej ceste. Každý krátučky zbeh si užívam a predbieham ľudí pred sebou. No ale prešli tri kilometre a búúm. Chvíľku dlhšie asi kilometrové polpercentné stúpanie a bol som hotový. Svoju krvopotne vybojovanú minútku nad tempo 4:30 hneď strácam. Nevadí úsek sa vyrovnal a teraz to už pôjde. Idem stále dolu kopcom a áno stíham, ale ledva. Nadbehnem si desať sekúnd. Predychávam chôdzou. A takto stále. V Ľubeli ale pred koncom boli nejaké tie kopčeky a stratil som dve minúty. V cieli som totálne v depke. Prvé kolo a už strácam dve minúty. Trapas. Neskôr ešte zisťujem, že kamarát Zomby to dal o tri minúty rýchlejšie pre iný tím. Proste na zabitie :D Nič nechajme to tak, nejdem sa priznávať tímu, že mám ešte aj samovražedné sklonky. Až po tretej desiatke.

Milan po prvom úseku

V Mojom cieli ma vystriedala Ajka. Mala krásnu trasu popod Nízke Tatry až do Lupčianskej doliny. Dlhý úsek ale zvládla to bravúrne. Vystriedal ju Denis. Toto bol jeden z najťažších úsekov. Stúpanie na Železnô. 500 m+. Ale keď sme sa pristavili a videli ako to do toho kopca pučí, tak mne veru nebolo všetko jedno. Takého šialenca som už dávno nevidel. A to som ešte musel s ním stráviť niekoľko desiatok hodín v aute, Predbiehal to jedno za druhým. Na Železnôm ho prestriedal Matúš. Úsek celý z kopca do Liptovskej Osady. To museli byť bomby. 500 m-. Veď to tak aj dopadlo. Matúšovi stvrdli palce. Máme so sebou baletku. A ideme opäť do kopca. Matúša mení Robo a valí hore Liptovskou Revúcou. Po tomto víkende už budem mať asi do konca života poriadok, ktoré je ktoré, kde je Lužná, Osada, či Revúca. Robo si po ceste našiel krásavicu, tak teraz nevieme ako je to z jeho výkonmi, či nemakal iba po chvíľu čo ju dobehol a potom sa už neulieval.

Stretávačka tímu po piatom kole v Liptovskej osade

Pod sedlom Veľký Šturec naša parta behačov končí a nastupuje druhá zmena. Milana berieme so sebou, lebo na Vyšnej Revúcej je tak málo miesta, že aj s tým jedným autom na tím je tam problém. Celkovo si myslím, že organizácia miestami kvôli množstvám tímov pokuľhávala. Ja by som na ich mieste obmedzil počet štartujúcich, aj keď potom by sa nedalo chváliť najmasovejšou akciou a ani vymoženými peniažkami od bežcov. A ja že čím väčšia akcia tým viac sponzorov a tým menšie náklady na jednotlivca. Zaujímave, že pri veľkovýrobe to funguje opačne. Aspoň tak hovoria malý podnikatelia.


Ale vráťme sa ku behu. No behať idú oni. My ideme jeesť. Na Donovaloch je toho na výber toľo, že je problém niečo zjesť, pretože si človek nevie vybrať ani len reštiku. Po masívnej objedačke sa presúvame na lúku pri hoteli Snežienka, vyberáme spacáky a ideme chrápať. Po piatich minútach nedokážem obležať spacák. Svieti slnko a ja mám spať o šiestej večer? Ešteže o polhodinku prišla za nami z ničoho nič divožienka Ariel a začala nám vyprávať ako bola v jazere oblečená a tak. Trošku nechápačky, Čo to jeee? Nakoniec prišiel aj jej muž, ktorý ju chcem predať za 53€, Trošku postáli, ale nakoniec keď asi nedošlo ku žiadnej dražbe, tak si ju zobral preč.


No asi sme dospali. Dáme jednú borku na rozohriatie pred behom a ideme na to do Stráže pri Zvolene, Naše druhé kolo. V Stráži stretám svojich bláznov Zombyho a Ivku z jedného tímu a Kuba, Kaliho a Babejovcov z druhého tímu. Jeden druhého poriadne zhejtíme a každý si ide po svojom. My vypúšťame na trať Milana. Začína sa stmievať, Dokým prídeme na moju odovzdávku do Hronskej Dúbravy tak je už tma. Keď som aj niekoho chcel uvidieť na štarte tak bez šance. Buď s vypnutou čelovkou som videl nič alebo so zapnutou som videl iba chodiace reflexné pásiky na vestách. Povinná reflexná vesta na behu. Kokooos to som sa dostal do akej sekty. To nestačil reflexný pásik? Toto by ma nenormálne odrádzalo od behu po ceste. Ešteže behám hory a tam vyžadujú iba pásik. A keby len to. Ale mať na sebe predné svetlo, zadné svetlo a aj bočnee?? whaaat? Bolo tam toľko svetiel a odraziek, že som sa cítil ako na Techno party. Ešteže som stretol Bela s V100. Skonštatujeme, že asfalt a 10 km je niekedy ešte väčšia výzva ako 100 km pomaličky. A je to tak, Obdivujem ľudí čo dokážu pučiť desiatku za 35 a menej minút. Ste proste blázni :)

Druhí blázni po dobehu prvého kola

Aaa,, už je tu Milan. Beriem štafetu a vyrážam do tmy. Úsek Hronská Dúbrava - Žiar nad Hronom. Na mape mi príde ten úsek krátučky. Ale bolo to 12 km. Išlo sa oveľa lepšie ako cez deň. Nebolo tak teplo. Neboli kopce a lepšie som si určoval tempo. Tentoraz som to nechal na tepy. 175 bude tak akurát, keďže prvé kolo sa mi podarilo vybombiť na 180. Pred sebou som mal stále jedného bežca. Kokooos dobehnem ho? Ani za toho. Keď sa už aj zdalo, že ho idem dobehnúť, tak som zase raz dostal depku, že to nezvládnem, že ma už všetko bolí a zase raz som na behu kráčal. Proste ja som z kopcov zvyknutý si raz za čas aj oddýchnuť. Nie fučať 55 minút vkuse. Pred Žiarom sa objavili z ničoho nič bežci. Postupne som ich obiehal čo bolo celkom povzbudivé, ale zase aj deprimujúce, lebo teraz som už teda vonkoncom nemohol kráčať. Inak aspoň vidíte čo som to ja za zbabelého bežca. Ja aj na svojom najlepšom cestnom maratóne za 3:10 som stihol mať depku a zo 5 minút kráčať dokým som sa nedohádal so svojím druhým ja.

V meste bolo treba ešte vybehnúť z ničoho nič divý kopec a nejakých 20 schodov a v polke schodiská prenechať štafetu Ajke. Toto kolo bolo super. Udržal som presne taký čas ako mi napísali. Aj pocitovo to bolo úžasné, Bol to skoro dokonalý autopilot, okrem tých zopár mojich výkyvov psychiky. Po príchode ku autu som bol priam nabitý endorfínmi. Najradšej by som bežal až ku kraju oceánu. Asi by som mal začať aj behávať nie len kráčať. Toto bola dosť silná dávka šťastia. Postupne sa presúvame ďalej. Po Ajke išiel bojovať opäť Denis. Trasa sa dostala do údolia Hronu a moje mapové schopnosti klesli na minimum. Bol som na cudzom území. Po Denisovi nastúpil Matúš a ja idem s ním ako doprovod na bajku. Úsek medzi Žárnovicou a Voznicou. Veľmi pekná trasa a už asi aj jedná z posledných s prevýšením. Trasa šla po odľahlej ceste okolo Hronu. Matúš mi tam fučal ako ježko. Dával do toho všetko. Na bajku mi to ubiehalo asi 10x rýchlejšie ako pri behu. Dvaja nás obehli tak ako keby ich minimálne nejaký ľudožrúť naháňal. Pred Voznicou to vyzeralo tak ako keby sme do cieľa ani dobehnúť nemali. 500 m pred cieľom a všade tma, ani trošku svetielka. Ale potom prudko dolu a za zákrutou sa ukázal cieľ v dedine. Štafetu sme prenechali nášmu poslednému Robovi, aby šiel ponahánať svoju kočku a my ho hneď ideme čakať do Brehov pri Novej Bani.

Pred mojím doprovodom a Matúšovým behom

V Brehoch objednávame sedem polievok čo sa až zľakol kuchár a vyhlásil, že práve sme ho zruinovali. Neviem čo bolo na tom pravdy, lebo keď sme dojedli tak ešte stále niečo naberal. Možno nariedili vodou :D ..zisťujeme že Komjatice ako kontrola o 6 úsekov ďalej je už otvorená tak dúfame, že tam bude ešte voľno a letíme tam. Ale ako strašne sme sa mýlili. Vyzerá, že podobne zmýšľali aj ostatní a tak sme sa všetci zase raz stretli v jednej sprche. No nebolo to až tak drastické. Tých spŕch tam bolo o niečo viac. Zjedli sme po jednom maličkom kúsku pizze a pobrali sa do spacákov na ihrisko. Budíček o 2 hodiny. Nepochopil som skupinku spáčov, čo si našli jediný kopček na okolí a rozložili sa tam. Ja po jednej jedinej skúsenosti spania v sklone by som si najradšej na prespávačku bral vodováhu aby som už nikdy inokedy nespravil podobnú chybu. Ale proti gustu žiadny dišputát. V noci bolo tak teplo, že stačilo krátke tričko. Aspoň som mohol použiť mikinu ako vankúš.


Prvý úsek tretieho kola z Komjatíc do Rastislavic nám hneď zránky ukázal do čoho sme sa to prebudili. Rovina nie len výšková ale aj smerová. Myslím si, že Milan si musel užiť 5 kilometrovú cieľovú rovinku. No a potom ja. Problém dňa, Rada na toi-toiku ..uuups ..10 minút do plánovaného štartu a 5 ľudí v rade. Ešteže Denis mi ponúkol svoje miesto a som asi tretí. Stresyyy. Asi 2 minúty pred štartom som už prázdny. Jáááj teraz to pôjde. Toto je predzvesť raja. Milan prichádza a ja vyrážam. Prvý úsek čo mám oporu súťažných áut na trati. Doteraz auta išli inakšie. Zase raz depka, že nemôžem zastať. Ale tentoraz prvevýšenie bolo nula a aj smer bol skoro stále dopredu. Autopilot level sto. Ľudí ako maku. Priebežne obieham, Stále rovnaké tempo. Určil som si 170 tepy, idem aj po prebdenej noci a na tretej desiatke 172. Naši ma priebežne obiehajú a ja pučííím. Ide to. Na šiestom kilometri ma občerstvujú vodou. A ideme ďalej. Stále rovnako. Stále niekto koho sa dá dobehnúť. Na konci má jeden chalanisko obieha. Nevadí. Na to, že som diaľkoplazec, tak som spokojný. Po dobehu mi ďakuje, Žeby som ho ťahal dlhšie?  Autopilot ale zavelil, že dozadu nepozeráme tak ani netuším čo sa tam dialo. Posledný úsek konečne vyšiel za 4:30 a nakoniec sa mi podarilo stiahnuť aj to moje prvokolové manko 2 minúty. Ak by to šlo takto ďalej, tak by som ja ešte svetu ukázal. Ale niečo som počul, že to chcú potiahnúť až na Balatón :) 

Oficiálna časť je za mnou. Teraz mám skoro po strese. Čo sa nedalo povedať o mojich parťákoch. Všetci mi prišli už trošku zúfalí z tohoto úseku. Ale ja som vedel, že to dajú všetci ľavou zadnou a ešte si to aj užijú. Ja som bol tak nafičaný z toho posledného kola, že by som sa najradšej obliekol ako fanušík na Tour de France do nejakého kostýmu a behal tam vedľa nich a hecoval o život. Veď niektorí to videli aj na živo. Ak sme 50tim bežcom nedali vodu, tak nikomu. Robo a Milan boli presviedčači najvyššieho rangu. Chceš vodu. Daj si vodu. Napi sa ..oblej sa ..na hlavu ..na chrbát ..pod pazuchy? Pomohli sme regulovčíčke, dobrovoľníčke na 5 minút odkláňať bežcov správnym smerom, lebo od 4tej rána do 13tej poobede sama to mala asi tiež dosť. A keď už Robo si našiel krásavicu, tak teraz som bol zase fascinovaný ja rýchlonohou kočkou čo behala ako srnka. A ako som si všimol tak bežala 2 úseky skoro po sebe. To bolo asi to naj. Uuuu ..niekto beha viac a tak rýchlo. No bol som hotový.

Po dobehu Ajky posledného tretieho kola s vyvrtnutým členkom

Ale naspať ku nášmu tímu. Takto sme teda ešte vypravili z nášho tímu po mne Ajku, potom vybombil posledný úsek aj Denis v nenormálnom čase, za ním hneď Matúš a na záver Robo. Robo mal trošku hlúpučke miesto na presun autom. Presun 37 minút a jeho beh asi 38. Ok, tak teda teba zoberú oni, tí druhí. Tento úsek asi inak nejde. Čiže obidve autá sa stretáme 5 úsekov pred koncom v Lehniciach. Tam opúšťam svoju partiu aj keď mali namierené hneď po našich dobehoch do reštiky a sadám medzi baby do druhého auta. Som za seba hrdý, že som nevymenil jedlo za čooo? ..predsa beh, Konečne som mal možnosť vidieť nášho bombardéra Tibiho v akcí. Ale ak mám byť úprimný tak som ho moc nesledoval. Alebo, žeby bol až tak rýchli? :) ..v Čukárkej Pake Tibiho vymieňa Peťo a dvaja šialenci Tibi a Milan sa nám sprchujú pred autom. Veď čo Vám ku tomu treba viac ako 10 litrovú bandasku s vodou? Oni hejtovali, že načo sa pýtať Peťa či nepotrebuje piť keď prší? A načo Vám bola sprcha keď prší?

Matúš a jeho muchy

Peťo dobehol a Dáška šupuje ďalej. No a teraz prišlo to čo som si vymyslel. Idem si pobehať s babami. Pred štartom nervy ako fras. Budem to zvládať? ..nebudem brzdiť celú partiu? ..alebo neprídu si ma kdesi bez zmyslov zobrať, čo ma kdesi vykotí? ..fuu ..ale ješitnosť, cieľavedomosť, tvrdohlavosť, či sebeckosť vyhrala asi 10:0. Hneď na začiatku celkom problém s bradavkami. Posledné kolá pred nami pršalo, výrazne sa ochladilo a hlavne začal fúkať studený vietor. Kokoos, aj som si ich prelepil ale jedná lepka šla dole asi po kilometri. Potom som behal po Šamoríne s rukou na srdci ako pravý národniar na Maďarskej hranici. Ale postupne ako keby sa oteplilo a aj cicka sa polepšila. S Dáškou to šlo super. Cítil som sa ako na pravom ultra. Konečne ma nikto nenaháňal a mohol som si ísť to svoje tempíčko. Hlavne, že Dáška ma vkuse vyhadzovala. Baby veď ma vždy nevyhadzujte od Vás ja som s Vami rád :D

Druhé/piate kolo Dášku strieda Evka. Na kontrole som sa trochu pozabudol pri pití vody a už som bol jasný. Evka preradila na vyšší stupeň. Kokoooos ..teraz začalo fúkať. V tom protivetre Evka valila ako zmyslov zbavená. No mne už tiež uchádzali zmysly. Ledva som ju po možno kilometri dobehol. Ale dobehol. Bol to taký tichý boj s vetrom. Autopilot v plnom režime a bežíme vedľa seba. Rýchlosť sa postupne znížovala. Ešteže tak. Lebo polovicu kilometrov som rozmýšľal či sa na ten posledný úsek nevykašlať. Prepočítavam, že ak Evka ide takto ako pôjde Vierka?? Rozdiel na desiatke medzi Dáškou a Evkou bol jedna minúta, ale medzi Evkou a Vierkou ešte ďalšie dve. 3 kilometre pred koncom som sa rozhodol, že trochu zrýchlim aby som sa stihol na kontrole napiť a aj prehodiť tričko lebo ideme do finišu a treba tímové tričko.

Parťáci z auta ma opustili v reštike. Alebo ja som ich vymenil za beh?
Trošku si oddýchnem, ale viem že sa musím pohnúť, lebo Vierka bude stíhačka. A  tak aj bolo. Zisťujem, že ide s nami aj Tibi. Ok.. ale nedoplo mi, že to znamená, že Vierku bude dobreže nie bičovať ku čo najlepším výkonom. Prebehnem asi polku úseku v dosť zapeklitej rýchlosti na tepoch cez 175 a oni za mnou. Neviem či bolo dobre, že som sa pozrel dozadu. Tento úsek už nebol autopilot ani prinajlepšom. Stresy ako fras. Dokelu. Ak ma tak rýchlo dobehli, tak ako to ustojím. Na slimáku na prístavný most bola Vierka iba o otočku nižšie. Dokonca kráčam. To už Tibi na mňa kričííí. POĎME, čo za flákačky toto. Silou mocou sa rozbehnem. Na chvíľku kašlem na beh a obzerám si most. Wow, konečne vidím Prístavný most zospodu. Ono tade ide aj, železnica? ..Tak mohutnú priehradovku som ešte nevidel. Keby bol kúsok viac času tak si to tam aj pofotím. Potom krutý zjazd pod most, kde organizátori chcú vedieť odo mňa číslo tak sa im snažím ukázať úsmev na tvári a vravím, že ja bežím iba tak pre radosť. Sledujem kde je most Apollo. Niežeby som tento problém neriešil ešte keď som ho zazrel pred prístavom. Otázka v hlave a výpočty ako ďaleko za tým mostom je Tiršovo nábrežie mi rezonovala v hlave už asi pol hodinu. V hlave mi šli výpočty od integrácií, cez trigonometriu, axonometriu, až po matice. Koľko metrov do cieľa, koľko mám Vierku za sebou, koľko vládzem? Most Apollo som takto nechal za sebou a zase kráčam. Pozriem dozadu a tam dobreže nie na mojom nose Tibi. Kokoos ..som sa zľakol a utekal ďalej. Prešli sme aj popod Starý most. Vidím veľa všetkého. Ľudí, autá, hudbu, bránu. Čooo, to je už tuu? ..ja to zvládnem? O chvíľu zbadám svoj tím. Pristavujem sa a asi Denis mi pripína na pás číslo. Ja už bez zmyslov ..jedine čo som vedel, že nemôžem zastať. Pomaličky pokračujem ďalej. Veď stíhačov mám za pätami. O chvíľu už všetci dvanásti prechádzame cieľovou bránou. Uvoľnenie.

Všetci si gratulujeme. Chvíľku na mňa prišla slabosť a musel som sa ísť poprechádzať ale potom prišla eufória. Taká ako na kanároch na Transvulcanií. Normálne by som si aj poplakal od šťastia. Ja som prebehol dohromady 60 km a zvládol som bežať vkuse s našimi posledné tri kola. Ja som bol tak nesmierne šťastný. Už dávno som sa tak nevyhecoval ako vtedy. Tá stíhacia jazda Vierky bola vražedná, To nechápem ako som mohol ustáť.

Zastali sme a mne nohy zdreveneli na totálku. Ja som nevedel výjsť ani na pódium, aby sme si spravili spoločnú fotku. Ale čo bolo horšie tak ešte odtiaľ zísť. Pane-jane. Zaspievali sme si ešte naposledy Macejka na pódiu a pobrali sa trošku oddýchnuť si pri pivku a cestovinách. Po hodine sme si povedali, že stačilo vykecávania, musíme ísť do bežnej reality života. Ide sa prebaľovať autá. To je výzva, aby si nik nič nezabudol. A Milan má geniálny systém. Z áut najprv všetko vyhádžeme. Aj so smeťami a potom podľa toho kto do ktorého pôjde si to čo si myslí, že je jeho zoberie do toho svojho auta. Čakal som, že polovica veci nebude nikomu chýbať, ale na moje prekvapenie zostali iba fľaše s vodou a odpad. Ajka nám ešte všetkým vyfasuje cieľovú fotku, každý s každým sa vybozkáva a s prvou várkou ľudí sa rozlúčime.


Vierku s Tibim vyhadzujeme kdesi pri stanici a Milan nám nakoniec ešte vybavil stopárku. No nie tak celkom ale tak vybavil nám spoločnú jazdu s Katkou zo Žiliny. Takže okrem úžasnej To Dáš trinástky sa stretávam aj so štrnástym človekom. Bilancia víkendu môže byť. V družnej debate s Milanom, Robom a ja medzi Evkou a Katkou, nám cesta uteká nesmierne rýchlo. Ani sme sa nenazdali a musel som v Žiline vystupovať.

No a toto bola už posledná bodka za tohtotýždňovým výletom. Bolo to nesmierne nadupané. Ešte zopár takýchto výletov a dostanem sa do stavu nirvány. Ešteže máme ten týždeň, aby sa človek vždy dostal do reality. Ďakujem všetkým za uuužasný čas plný smiechu a akčnosti. Ďakujem, že všetci ste tak úžasný a nenahraditeľný. Bolo mi s Vami super :)

štvrtok 18. augusta 2016

22 km túra VF, 12 km bike MF, 60 km auto, orgán Kremnica, 130 km auto, 42 km túra NT, 90 km auto, BB kofola, 70 km auto = celkový čas 37 hodín

Tento víkend bol priam úžasne zorganizovaný. Všetko zapadlo tak ako malo. Vzišiel z toho 37 hodinový maratón akčnosti. Som fascinovaný, že vždy sa nájde niekto kto to so mnou vydrží a že nikdy na žiadnej šialenosti nie som sám.


Všetko to začalo samozrejme už dávno, práve zháňaním obetí. Vyzeralo to dosť zúfalo. Keďže som strašne nespoločenský človek tak som to skoro zrušil, keď sa nikto nechytal. Aaale.. nakoniec som zohnal to najlepšie čo ma mohlo postihnuť. Vlastne ako vždy :)


V sobotu ráno o pol piatej budíček. Ešte sa poslednýkrát poriadne najesť pobaliť a ideme na to. Prvá etapa bola do Veľkej Fatry. Učastníci zájazdu boli okrem mňa naša šoférka Janka El a Andrej Ka, s ktorým som sa už nevidel roky. No niežeby som sa s Jankou niekedy vôbec videl. Janka nás postupne pobere smerom do Podhradia. Štart nášho výletu. Nikto netušil do čoho ideme ani aké tempo nahodíme. No.. na začiatku som si myslel, že ma porazí. Po tom blatovom chodníku hore Hradskou dolinou sme pučili ako zmyslov zbavení. Po kilometri sme sa začali vyzliekať od radosti. Chodník odbočil doľava a prišlo prvé vydatnejšie stúpanie. Krásnym singláčom sme sa dostali na hrebeň, kde začali vykúkať prvé slnečné lúče a my takto z ránky nabudení šupujeme na Sučianský hrad. Hrad vyzerá ako les s chodníčkom ku rozkokošníku. Jááj. Hej, je tam vykopaný jeden kameň ..asi základný kameň celého kráľovstva. Aj keď hrad sme nevideli tak príroda je tam krásna.


Pokračujeme ďalej po neznačenom chodníku hrebeňom pod Kľak na modrú turistickú značku. Naše začiatky profi trasovačov dopadli tak, že sme obišli okolo hradu opäť na to isté miesto. Ok, poďme už konečne dopredu. Chodník najprv žiadny neskôr v niektorých miestach hrebeňa bolo v tráve vidno niečo prešliapané. Z ničoho nič sme ale trošku zbehli z hrebeňa a chodník fuč nadobro. Podľa gps sme to korigovali traverzom doliny v kriakoch, tráve a lístí do nášho čekpointu nad tiesňavou na modrej značke. Prebehli sme žihľavovo-malinovým poľom. Opäť som si pridal nejaké tie zárezy na pamiatku do ruky a krku od malinčia a boli sme na zvážnici. Hub bolo málo.

Výhľad z neznačeného chodníka na Veľko Fatranský Kľak

Na zvážnici sme sa trošku vydýchali. Možno už parťáci zabudli čo so mnou pred chvíľou zažili a teraz hor sa do neba. Od záveru doliny na Koškárovu lúku je to pretekárska trása Veľko Fatranských kravičiek. Bolo to tam tak rozryté, že neverím tomu, že tam bačovia nerobia každotýždenne kravskú ligu o najrýchlejšiu kravičku do kopca. Inak ako môže chutiť také mäsko z kravičky športovkyne? V tých výškach majú možno už aj krvinky kvalitnejšie. Síce netušíme ako sme dopadli v lige ale nejako sme sa vyškriabali na lúku.

Pohľad na hrebeň neznačeného chodníka na Katovú skalu. Úplne v zadu Prieložnica a za ňou Katová skala
Ešte chytro 200 výškových na hrebeň a môžeme sa kochať neskutočným výhľadom. Výstup na tento Kľak ma vôbec nenadchýna, ale ten výhľad stojí za to. Pohľad do Ľubochnianskej doliny a celej Veľkej Fatry je fascinujúci. Všade naokolo lesy, kde oko dovidí. Veľká Fatra je právom veľká. Ta rozloha lesov je násobne väčšia ako v Malej Fatre. Samozrejmosťou sú výhľady na Malú Fatru, a v diaľke na Nízke Tatry, Západné Tatry a pekne bolo vidieť aj sklonený Kriváň Vysoko Tatranský. Schrúmali sme nejakú energiu a tiahli ďalej neznačeným chodníkom na Katovú skalu.


Opäť sa cítim ako na hubách. Tento víkend v znamení neznačených chodníkov kdesi po lese mi príde ako nie hľadanie chodníka ale hubaciny. Hrebeň je vcelku rovinkatý ale chodník vidno pramálo. Treba sa držať silou-mocou hrebeňa, tak sa nestratíte. Veľmi pekný bol vrchol s výškou 1048 mnm ,,netuším ako sa ta papľuha volala. Na vrchole vystupovali zo zeme krásne skalné útvary. Trošku nám potrvalo dokým sme sa vykrútili odtiaľ bez toho aby sme skákali z útesu. Najlepšie na tom bolo to, že gps mi par metrov vedľa ale dosť výškových nižšie ukazovalo zvážnicu obtáčajúcu sa okolo vrchu. Keď sme preťali túto cestu tak už sa poväčšine išlo zvážnicami a potom na posledné stúpanie na Prieložnicu sa už aj objavil starý chodník. Prieložnica alebo podľa miestnych Brložnica keby ju trošku zrúbali páni od motorovej píly by mohla mať krásny kruhový výhľad. Takto sme videli ak tak na masív Katovej skaly a veľkú časť Veľkej Fatry. Chýbal mi tam výhľad na Kľak, aby som vedel kade som sa mordoval.



Brložnica, neznačený chodník s turistickou diaľnicou na vrchol aj so zaisťovacími prostriedkami od Katovej skaly.  Čo bráni tomu to vyznačiť? Na vrchole je dokonca vrcholová kniha. Čo sme si všimli tak dokonca tam pučia aj Česi. Zbeh z Prieložnice je výzva na kvadráky. Hore sa rozbehnúť, zaťať zub a zastaviť až pod štyrmi schodíkmi na zvážnicu pod Katovou skalou. Pekný chodník s vyše pol kilometrom a s 250 výškovými metrami. Myslím si, že tu by to bolo parádne aj na bajk. Je to vyhladené, rovné, rýchle, také akurátne na zabitie od premotivovaného štastia zo zjazdu :D



Z dola je to už len kúsok na Katovku. Kocháme sa výhľadom na Turčianské kráľovstvo. Pod nami sa týči Sklabinský hrad a povedľa ešte nižšie obec Sklabiňa. Opäť doplníme na vyhľadovej lavičke energie a makáme domov. Dĺho predlho po zvážnici až do Podhradia. Miesti pilčíci nás stihli ešte skoro sabotovať asi meter a pol širokým stromom čo práve spúšťali na cestu. Ja som počul ten ich rozhovor ,,len nech si nemyslia. Ako jeden druhému vraví. Poď, spusťme to ..nieee počkaj idú turisti ..ale veď utečú, keď to bude padať ..nakoniec počkali ale poznámka typu len rýchlo lebo to už padá zaznieť musela. Bol to pekný macek strom. Možno aj nejaká socha z neho by mohla byť.

A že na Slovensku nemáme poriadnu lesnú techniku. Stroj ktorý si dokáže za pár sekúnd strom odpíliť, očistiť, porezať a podávať na kôpky

Celkom rozbitučký (asi ešte aj z východniarskej stovky), smradľavý sadáme do auta a prvá časť výletu s úžasnými ľuďmi je za nami.

Doma už na mňa smutnými očkami pozeral náš Husky Max. No nezľutuj sa nad nim. Chytro som čosi pojedol a hybaj s ním sa prebehnúť na bajku. Ako vždy prvé kilometre výjazdu sa iba vozím. Veď mám motor, niee? Potom začne stúpanie a už fučíme obaja. Keď spozorujeme iného psa tak ešte zrýchlime. Hádam neukážeme na sebe slabosť. No a keď uvidíme srnku. tak to by bolo asi najlepšie keby sme šli krkahájmi aj do lesa. Neviem koľko chodia profesionálny psiskáči ale my zjazdujeme okolo 35 km/h ..samozrejme nie asfalty ..to nás nebaví. Ešte vypučíme miestnu chatu Bagarku nad Karvašom a Bláhovcom a po zjazdovke na Piatrovej brzdím šmykom dolu. Prejdeme okolo pamätníka kamarátov Karvaša a Bláhovca ktorý jeden druhého vo vojne neopustil a spoločne zahynuli a po lúkach ako išla aj MF100 zbehneme až na Dolné Vrútky. Pozrieme čo majú nové v Harleyi, Šanghaji a čo nové pláva v Turci a sme doma. 12 kilometrové koliečko s 300 m+ pučíme okolo hodiny. Takže dunčo vybehaný. Opäť pojesť všetko jediteľné, dať sa do poriadku a vyrážam smer Kremnica.

Kremnica je nádherné miesto. A teraz ešte nádhernejšie keď na Kremnických baniach strhlo cestu a už dva týždne sa chodí cez Krahule. Okolité lúky a lesy a cesta okolo symbolického stredu Európy sú nesmierne gýčové na fotenie raja. A cesta z Krahul do Kremnice je lahôdka. No.. len nie keď sa ponáhľate a na semafóre stojíte 10 minút. Potom chytro zbehnúť po úzučkej uličke až do centra Kremnice a rýchlo nájsť miesto na parkovanie. Bezplatné samozrejme. V Kremnici to žije a teda všetko je plné. Po obhliadke polovice Kremnických parkovacích miest parkujem až dolu skoro pri hlavnej ceste.

18:50. Za desať minút je začiatok festivalu Kremnický hradný orgán. A Kremnický hrad je dááleko hore. Ok, toto sa proste stihnúť musí, Celé mesto ako zmyslov zbavený utekám a neviem či si všetci nemysleli že som neutiekol z psychiatrickej liečebne čo Valika, ako som neskôr zistil, zistila, že sa tam nachádza. Je 18:55 a už som vysoko nad morovým stĺpom. Na krásy Kremnice teraz nie je čas. Preletím ešte asi 100 schodov ku kostolu sv. Kataríny a pred bránou sa zadýchane pýtam či som stihol. Že áno. Fuuu.. Ok, tak idem. Keď som si sadol začalo zo mňa tiecť ako z Mojžišových prameňov v Malej Fatre. 

Orgánová hudba. Neviem koľkí mali tu česť to zažiť. Neviem čo si ľudia pod tým predstavujú. Podľa mňa veľa ľudí si predstavuje nejaký moderný drevený orgán kdesi v dedinskom kostole zo zlou akustikou, možno predimenzovaný alebo poddimenzovaný na daný priestor s jednoduchými omšovými skladbami. A čo takto si predstaviť Pirátov z Karibiku ako tam hrá Davy Jones Pirates of the Caribbean - Davy Jones's theme church organ alebo ako hrá Large The Addams Family - Wedding song v Addamsovcoch? A to sú len komerčné záležitosti. Ale keď Vám zahrajú Bacha, Mozarta, Liszta a iných? To je šialený zážitok. Určite každému jednému odporúčam aspoň raz tomu dať šancu.


No ale aj táto umelecká seansa raz musela skončiť a o 20:30 idem hľadať do žijúceho mesta Valiku. Vstupná brána od námestia pod hradom je asi len jediná, tak sa stretáme hneď. Pozrieme ešte ponárajúce sa mesto s výhľadom na Kostol a morový stĺp do tmy ..zaželám si keby som aj na tomto mieste mohol niekedy bývať a poberieme sa hľadať auto. Hore na koncert som bežal ako zmyslov zbavený, aby som stihol a teraz kde je auto?? Trošku sme si zašli dokým som sa uvedomil, kde vlastne je. Sadáme a ideme si zajazdiť. Vyberám najvýživnejší variant na večerné pojazdeníčko. Krahule, Šturec, Donovaly, Železné. Noo ..trošku som zabudol po tých mnoho rokoch čo som bol na Železnom na bajku, že v ceste sú diery. Čiže z ralley jazdy sa na tomto úseku stala offroad jazda na starej Fabií. Sa čudujem, že kolesa sú ešte rovné a kdesi sme nenechali nápravu. A to bolo fakt nekonečnéé. Ale potom to prišlo. Partizánska Ľupča s krásnym kostolom sv. Matúša s nádhernou barokovou vežou dostavanou v 18tom storočí a konečne rovná asfaltová cesta,

Nakoniec po dóósť dlhej jazde sme sa okolo 23:30 dostali do Ploštínu, Parkujeme pred miestnym obchodom a skoro symbolicky o pol noci vyrážame. Prvé kilometre sú naschvál riešené po lúkach medzi dedinami, aby bol čas aj na Perzeidy. Ono bolo celkom dosť jasno. Myslím si, že najväčší problém bol, že nik nezistil kde sa máme pozerať. A ten papľuha mesiac osvecoval všetko čo sa dalo. A bolo tiež za potreby raz za čas pozrieť aj pod nohy aby sme sa nestriedali v jarku vedľa cesty. Nakoniec sa mne podarilo vidieť zo tri. Vari to neboli halušky po skoro 24och hodinách nespánku. Tento rok som v padaní hviezd dosť biedny oproti minulému roku. Vtedy ich bolo nespočítateľné množstvo.

Prešli sme Iľanovom, Závažnou Porubou, kde tu sme niekoho vyrušili o jednej v noci v aute alebo proste nechápem prečo niekto o jednej v noci z ničoho nič naštartuje a odíde z luky preč. No a vyzerá, že sme dosť vyrušili aj značku zákaz vjazdu lebo Valika mi narobila také stresy, že nás ide niekto zahlúšiť, že som uveril, že ta značka je masový vrah :D ..ešteže sme už pomaly išli do lesa. Tam sme zase videli namiesto každého pňa mačky. Nevadí.

Z Liptovského Jána začíname konečne pučiť do kopca. Najprv sme sa boli prečistiť na lúke plnej mokrej trávy vysokej 3 metre a potom trošku zafarbiť do hneda na v miestnom potočiku, ktorý si zmyslel tiecť po chodníku. Alebo, žeby sa turisti rozhodli fučať po potôčiku sami? No ale nakoniec sme to s potôčkom ukončili a začali sme dreť do steny na Smrekovicu. Za nami medzi stromami preblysovali svetlá Liptovského Mikuláša. A takto stáále. Nekončne a ešte dlhšie. Pred vrcholom sa to vyrovnalo. Chodník zmizol. Proste si ideš a z ničoho nič si v húštine. Ok ..gps je pán ..ideme za nim. O chvíľu sme na chodníčku. Prebehneme vrcholom a teraz si trošku oddychujeme. Úsek po Brtkovicu je v celku nenáročný. Poväčšine dolu kopcom. Lenže medzi Stanišovským sedlom a Brtkovicou je asi milión zvážnic a asi 2 milióny turistických značiek takže opäť začína problém. Zbehli sme z hrebeňa a zase všade kopec vody. Ok ..máme cca štvrtinu za sebou a vodička v topánkach je už aj zohriata. Z nôh rašia barančeky.

Nooo.. a teraz najepickejšia časť celého víkendu. Najprv 200 metrov výškových malinčím výšky 3 metre a všade vody. Ano už nemám mokré iba topánky, ktoré sú už zase naplnené čistou vodou ale mokrý som celý. Asi okrem hlavy. Aspoň, že už maliny boli dozreté. Vybehneme z malinčia. Ejeeej, máme zvážnicu. Počuj Valika, mne toto gps ukazuje, že potiaľto ideme dobre po zvážnici a teraz máme zabočiť Do doho 45° svahu s malinami. Tam je chodník. Vidím, že Mapy.cz si zase raz dobre strieľajú z bežných smrteľníkov. Čo teraz? ..tá zvážnica asi obchádza celý vrchol Slemä ak nejde aj dolu do Stanišovksého sedla ako vraví hiking mapa. No nič poďme opäť na huby. Idem raziť cestu. Tvrdohlavosť ísť za cieľom zas nič neriešila. Ale veď dokým nebudeme padať dolu svahom, tak je všetko v najlepšom poriadku. Preskakujeme každé dva metre jeden strom. Šmýkame sa na machovo-skalnom povrchu. Postupne stúpame. Vrstevníc na vrchol ubúda. Sto krát pretíname turistickú značku na mape Mapy.cz a nič. Nad ránom, keď začalo pomaly svitať navrhujem oddych. Postup takýmto terénom je už dosť aj pre koňa, či trénované Veľko Fatranské kravičky. V diaľke dolu pod touto bujačinou niečo steká. No pes to nebude. Čo by tu robil? A nemá to ani ten drajv psovitý. Čo to je? No vtedy ma napadalo všetko. Šteká malý medveď? ..líšky si tiež štekajú ..či? ..no samozrejme mne tam štekal medveď ale asi by to predsa mohol byť nejaký srnec alebo čo. Srnca som už počul štekať ale tentoraz po tme sa mi to asi zdalo desivejšie :D ..je dosť možné, že to bolo toto Brechot srnca

Nakoniec sme skoro pod vrcholom keď sa sklon vyrovnal našli opäť raz turistickú diaľnicu a o chvíľu sme boli na Slemä. Pred vrcholom sa nám otvára pohľad na východnú stranu do doliny Michalovského potoka a ďalej do Liptova na Kráľovu lehotu a Hybe. A to nebolo všetko, pre nízku oblačnosť slnko vychádzalo práve teraz možno o siedmej a to iba na chvíľočku lebo hore zase zapadalo do vysokej oblačnosti. Naskytol sa nám nádherný výhľad na orandžový kotúč slnka a pod ním sa tiahla až ku nám do doliny pomarančová nízka oblačnosť. Ešteže sme pučili mimo chodníka. Inak otázka. Čo takto vymyslieť vertikál na pankáča? Zahádzať nejaký vrchol polomom a vyhnať pretekárov nech sa tam dostanú ako len chcú?


 Na vrchole Slemä je Spadnuté lietadlo z druhej svetovej vojny. Zahynulo tam všetkých 19 rusko-slovenských pasažierov posádky. Jeho pozostatky sú poväčšine na jednom mieste na vrchole ale, ževraj ich nájdeme všade po okolí vrchola.



Teraz nás čakal oddychový úsek medzi Slemä a Ohnišťom. Oddychový síce bol, ale opäť raz čistá vodička. Tento raz sa už príroda s nami pohrala úplne. Išli sme lopúchovými poliami. Takže vodičky bolo neúrekom. Ale pod Ohnišťom sme boli zachvíľu. Oddychujeme. Už je deň v plnom prúde. My pre istotu dopĺňame kofeíny a iné energie ..asi už aj psychické ..a ideme na Ohnište. Skalnú bránu Okno už bolo vidno spod Slemä, tak sme zvedaví čo je to zač z blízka. Ohnište ako vrchol nie je žiadna sláva. Ale nemôžem zabudnúť na to, že je odtiaľ krásny výhľad na hlavný hrebeň Nízkych Tatier s masívom Ďubiera. No ok, pre ten výhľad sa tam určite oplatí vybehnúť. Pod Ohnišťom sa nachádza Veľká ľadová priepasť, jej hĺbka je ževraj až 125 m a je skoro kolmá. A to ževraj v Nízkych Tatrách sú aj hlbšie priepasti. Už dávno som nebol tak fascinovaný. Už dávno sa mi nestalo, žeby ma niečo tak prekvapilo po ceste, žeby som to nečakal. Inak ozaj ..naposledy asi Jaskyne na La Palme na Kanároch. Chodník pokračuje ďalej až ku skalnej bráne Okno, je to najväčšia skalná brána na Slovensku a má výšku okolo 20 m. Ohnište je mohutný skalný masív, ktorý nás fascinoval z vrcholu ale i zospodu. Pohľad na neho z lúk Puchálky pod Svidovským sedlom je impozantný. Vrchol, ale aj svahy sú popretkávane skalami trčiacimi ponad vrcholky stromov, čo dohromady vytvára niečo nevydané.






Zjazd z Ohnišťa do Svidovského sedla je pekne strmý a dosť dobre technický. Eeej, keby som býval poblíž dalo by sa tam potrénovať zbehy. No, ale čo potom? Všetky zostupové cesty sú dosť ošemetné. Či dolinou do Malužinej, či po hrebeňoch ako sme prišli my zo Slemä alebo z opačnej strany na hlavný hrebeň Bocianské sedlo ..alebo ako sme šli my do doliny Jánskej. Cyklotrasa zo Svidovského sedla písala 11,5 km. Je pravda, že po horáreň pred Bystrou sa dalo trošku ušetriť turistickou skratkou ale potom aj tak ešte 7 km asfaltu. A áut aj o desiatej ráno ako v meste. Pôvodný plán bol ešte popučiť na Krakovú hoľu a odtiaľ do ATC Bystrina a cez lúku do Ploština ale času bolo málo a ani už chuť nebola ako na začiatku tak sme sa skôr rozhodli pre jedlo. Problém tohoto tripu je ten, že nikde nie je občerstvovačka v podobe chaty. Všetko ťahať zo sebou. A taký guláš alebo teplý kebab sa nosí v batohu a behom trošku zle. Celú Jánsku dolinu sa snažíme pobehnúť. Vodička v topánkach spolu s utekajucími hodinami spôsobili trošku problémy s otlakmi. Nevadí už sme v nejakej kolibe v Jáne tak sa vari môžeme vyzuť. Čo viac potrebuje turista a bežec okrem vyzutých nôh a vývaru či kapustnice? Možno ešte mäkkučkú postieľku.

Pohľad na masív Ďumbiera z Puchálky

Pohľad z Puchálky na masív Ohništia

No a teraz sa postaviť a prežiť posledné kilometre po lúkach medzi dedinami. Tentoraz nie za svitu mesiaca, ale s pražiacim slnkom nad kotrbou. Odsýpalo to pomaličky, ale jednotlivé prehupy medzi dolinkami ubúdali a nakoniec sme boli opäť v Ploštíne. Opäť raz sme zabudli, kde sme nechali auto. Ale opäť ho aj nachádzame. Žiadna papuča, žiadny lupič.


Cesta po Ružomberok ľavou zadnou. Ale čo sa začalo diať na ceste na Donovaly. Trošku, po vyše 30tich hodinách bez spánku sa začínam v tom dlhom rade vozidiel nudiť. To nie je dobre. No nič. Idem si ja niečo blabotať. A takto až do Banskej Bystrice. Valika musela mať asi aj strach zo mňa či som napríklad úpal nedostal. Ale nakoniec sme šťastne došli do BB. No spoje do Levíc nechodia každých 5 minút tak ešte zostávam a stihnem dať 2 kofolky. Kofeín aj tak nefunguje. Teraz je už pre mňa všetko place-bo. Jedine čo mi treba je šťať. Žeby som šiel domov tak? ..to ma bude preberať. Nakoniec som to ešte prebdel až naspäť do Vrútok a skoro polomŕtvy zalomil.

Etapa číslo štyri v Nízkych Tatrach bola opäť jedinečná. Opäť raz som mohol pučiť s výnimočným človekom, ktorého som mal možnosť spoznať cez televízne obrazovky :D ..vlastne ja som bol na výlete s televíznou a blogerskou hviezdou. Len vari som nespôsobil mojími nepríčetnosťami, že už turistika a beh budú niečo čo by sa obchádzalo veľkým okruhom.

A takto nejako si predstavujem dobré využitý čas cez víkend. Spať a pracovať sa ma cez týždeň. Cez víkend sa predsa žije :)

štvrtok 11. augusta 2016

Východniarska 100vka alebo keď príde po týždni hlad po kilometroch

Východ je proste iný. A prečo? ..lebo tam proste ozaj prídu ľudia závislí. Vlastne možno by sme celú túto akciu mohli nazvať Spoznaj v závislosti svojho priateľa alebo keď nie takto tak Priveď si svoju novú obeť. Proste podľa mňa toto je stovka pre stálice ultra scény a prvostovkárov. Minulý rok to bola moja druhá stovka a spoznal som na nej možno polovicu súčasných maníkov. Mal som výročie s mnohými láskami najednou. Som neskutočne rád, že som nakoniec šiel aj tento rok a neriadil sa mottom jeden raz a dosť, lebo veď treba aj všetko ostatné iné vidieť.

No čiže keď sa ma Julka Be opýtala ako ideme prežiť svoje výročie bolo všetko jasné. Go east, Pred pár týždňami som bol pučiť na Orave s Majkou Aa a keďže som vtedy dopadol, tak ako som dopadol. Dobreže nie na nosítkach s infúzkami v húkajúcich modrých svetlách, tak som si povedal toto teda nie. Nabudúce žiadne dvojfázové tréningy pred 5tisíckami výškových metrov a ideme ukázať čo v nás je a vydolovať aj to čo tam nie je. Majka je síce obrovský talent, ale odtiaľ potiaľ, Toto je jej prvá stovka a nahovára nám, že pred rokom prešla svojich prvých 20 km. Musím jej stíhať stoj čo stoj. Majka ešte na ochranu privolala Buškyho, ktorý z nejakých záhadných dôvodov trucoval či vôbec ísť na túto exkluzivitku ale tiež nakoniec poddal. Doplnili sme to celé Tomášom Ka, taktiež prvostovkárom, ale gény tam tiež budu, keďže len pred nedávnom som s jeho strýkom pučil na Lavarede. No a posledný špeciálny člen bol Julkin Juro, ktorý predčil vari aj slávny výrok Kuba Ka, že on musí ísť rýchlejšie aby sa potil. Juro zase sa necíti,že niečo robí dokým nemá tepy 180.

Keďže Východniarska 100vka je na mieste kde sa bežne pracujúci človek nemá šasncu dostať v aspoň trochu normálnom čase tak som šiel do Prešova sám. Celá moja partia má asi milióny a nemusí pracovať. Alebo žeby som bol ja taký zúfaly?

Stretáme sa až v Prešove. Ja som bol ešte odniesť auto do Košíc do cieľa s tým predpokladom, že v nedeľu ho už tam nebude mať kto ísť zobrať a ja som rýchlo valil na vlak. Škoda, že to, že Ryba Anička je vlastne v Ťahanovciach, kde mi stal osobák, som sa dozvedel až v nedeľu. Nevadí 3 kilometrová prechádzka po piatkových prepchatých cestách s 10 kilovým batohom tiež mala čosi do seba, Vystúpim v Prešove a to isté sa opakuje tam. Chcel som veriť, že vystúpili na hlavnej stanici alebo, že im vlak už ani ďalej nešiel alebo ušiel, ale keďže boli medzi nimi rozumní ľudia, vystúpili správne a ja som musel za nimi bežať.

Ešteže Belo na prezentácií tak urpútne vysvetľoval každému, že treba ísť po červeno bielych fáborkach a stihol som ich ešte v rade. Prezentli sme sa, vybalili na izby a pobrali sa žiť. Aaale kde žiť. Jesť a piť. V meste sme zúfalo zase prešli aspoň 2 kilometre, kým sme našli našu vysnívanú reštauráciu. Boli sme kdesi v podzemí. Netuším ako sa to tam volalo ale jesť nám teda chutilo. Zase sme nemohli jesť ako normálni ľudia ale každý si musel objednať dve porcie. Potom to dopadne tak, že posledný kúsok pizze ako dezertu som jedol asi kilometer od reštaurácie zase opitý z jedného piva.

S Buškym máme budík na 5:00. Budík mi ani nebolo treba, keďže som bol tak prežratý, že som celú noc skoro nespal. Ešte si pamätám ako som sa o druhej v noci išiel prejsť, čo som sa v tej posteli nudil. A odratával hodiny kedy už konečne zazvoní budík.

Vstávame teda o piatej a čo? ..nestíhame. Tlačím povinnú výbavu do 3 litrového salomon batohu. Trojlitrový batoh je na stovku už dosť hraničný ak nie podlimitný, Ostatné veci čo som tam nenarval som si dal do dropbagu. Na V 100 si človek mohol teoreticky dať veci na každú občerstvovačku. Aký luxus. Ok veci odkladám na 85 km na chate nad Zlatou Idkou. Aj čelovku. Čiže sa musíme ponáhľať. Minulý rok som tam bol asi o 11tej ak nie 12tej v noci. Teraz máme ale iné predsavzatia.


Spravíme zopár štartových fotiek celá naša skupinka spolu, s tými lepšími zo štartového poľa spraví Markíza rozhovor a ideme, Juro zaháji útok na 60tý kilometer, prepáliť a potom sa doplaziť a my sme sa pustili do mohutnej chôdze hore na kalváriu. Z druhej strany kúsok zbehneme po asfalte ale potom už zase hore a mimo mesta do hory a lesa. Tam nás ohejtuje Julka, že s nami nechce ísť, že si ide svoje tempo a spomalila. Zostali sme teda 4ria. Ja, Majka, Bušky a Tomáš. Raz išiel jeden vpredu, inokedy druhý. Neskôr sme dobehli aj Evku Ka, Deni Ve, Dalimila Ha a mnoho ďalších, Stretli sme aj Jara Ka. S Jarom a vari aj na tom presne istom mieste ako minulý rok som slávil tiež svoje výročie prvého stretnutia. To bola hneď vtedy pre mňa legenda. Len vtedy som ešte úplne netušil čo to je zač. Ešte doteraz si pamätám rozhovor spred roka ako mám ísť na hody na Mátru alebo ako sme miunle hľadali kontrolu medzi Prešovom a Kysákom. Tento úsek aj teraz ušiel rýchlo. Stále sme čosi vyprávali a kilometre odsýpali. Ani sme sa nenazdali a boli sme v Kysáku na občerstvení.


No a teraz to príde. Vyťahujem nový ešte nepoužitý úžasný výtvor ľudskej civilizácie. Julka bola pred 100vkou na nákupy a natrafila na skladací pohárik. Neviem či na 100vke človeka niečo viac poteší ako práve toto žlté zjavenie. Celý čas som ho niesol vo vrecku kraťás a keď prišiel smäd tak stačilo trošku pohnúť rukou a už sa mi liala božská tekutina ako prvému na občersvovačke. Žiadne objemné abnormálne fľaše, žiadne neforemné poháriky. Vrelo každému odporúčam. Ani vo sne mi nenapadlo, že to bude pre mňa na najbližšie mesiace najväčšie šťastie čo ma postihlo. Normálne si ho mám chuť aj na kofolu alebo pivo vždy brať zo sebou.


Ok, vypil som jeden náboj vo forme Red bullu a mohli sme začať pučiť na Kysacký hrad, Ževraj. Ja som nevidel nič iba skaly na zemi. Ale bolo tam nádherne, Terén bol technický. Strmý. Potom sme trošku zbehli krásnym strmým chodníčkom a už sme boli opäť na minuloročnej trase. Čakalo nás dlhokánske postupne stúpanie kdesi až na sedlo Repy, ale ešte predtým sme pofotili krásny výhľad z Jánošíkovej bašty s výhľadom na Malú a Veľkú Lodinu a kľukatiací sa Hornád. Zaujímavé, že Jánošíka majú aj na východe. Od bašty sme postupne stratili Buškyho s Tomášom. Stúpanie nebolo prudké tak sme sa snažili natiahnúť krok ako to len šlo. Ako sme vyšli na Repy začalo tiahle klesanie až do Jahodnej. Keď svietilo slnko išli sme až omdlieť od tepla, keď zašlo, začalo fúkať, a zase sme mrzli. Na východe, ako sme si všimli, majú silno vyvynutý umelecký zmysel pre názvy kopcov. Ten najfascinujúcejší názov bol určite kóta 703.


Na Jahodnú som dobehol skoro šprintom. Zahodil som batoh a utekal na záchod. Hneď sa bude lepšie pučiť hore zjazdovkou. Stretáme tam Jura. Už druhýkrát. Prvýkrát nás opäť obiehal, okrem štartu, ešte kdesi pred Kysákom. Veľa ľudom sa trasa tak málila, že behala všade tade naokolo aby im stačilo. Belo, na budúci rok by si to mal predĺžiť. Nechaj si poradiť od kufrovačov, Majú určite príjemné spomienky. Postupne nás dobehla aj Julka. Na Jahodnej som si dal aj chladený radler. Kokoos. Veď oni ma upozorňovali. Bolo to tak studené, že mi mozog mrzol. A potom človek musí parťáčku nahánať.

Výstup hore povedľa zjazdovky je síce strmý, ale takto občerstvený to nerobí žiadny problém. Potom už iba postupne stúpanie a kde tu klesanie po zvážnici na Lájošku. Veľmi pekný, behateľný chodník. Majke ale začína strečkovať členok. Podľa všetkého topánky nesadli úúplne najlepšie. Trošku musíme spomaliť. Na naše prekvapenie Lájoška prišla veľmi rýchlo a nečakane, Myslel som si, že si aj tu dám niečo od smädu ale bolo to tak rýchle, že ešte som neprestal sníť o radleri z Jahodnej. Nasledujúci úsek už aj z minulého roku mi príde dosť nudný, Stále a stále po zvážnici. Neviem či nie, možno už pred 8mimi rokmi, som tadiaľto asi bicykloval na Košickom MTB maratóne. Na Idčianskom sedle stretáme Jura, Ťahajúc nohu za sebou. Vyzeral ako ranený vojak na úteku pred Japoncami z Iwo Jimi. Pýtame sa ho, či ho niečo trápi. Ževraj mu odišiel kĺb. To nie je bohviečo pri behu. Ešte keď sa jedna o bedro. Jeho plány z prepálenia sú teda na konci a teraz nasleduje tá ťažšia časť. Dopraviť sa z kopca nejakým spôsobom do Idky a odtiaľ do cieľa. Samozrejme Juro to zvládol. Prúser je že iba potiaľ. Ale zdravie je oveľa podstatnejšie a aspoň sa z nás mohol v noci trochu krásnejšie vyspať.

Následný zbeh až do sedla pod Suchým vrchom bolo trápenie. Majke odchádzalo už aj koleno. Musime viazať. Samozrejme ultráci majú vždy pri sebe štvoro nožničiek a nožík na prežitie a tak na trhanie obväzu musím použiť svoj aj tak napoly rozštiepený zub. Namiesto toho aby sa obväz roztrhol sa mi iba namotal medzi zuby. Ale nakoniec ako "pravý" Gryllsovia sme si nakoniec poradili a už tu mám vedľa seba aj druhého vojaka z frontu. Ďalšia krívajúca postavička. Dobehla nás celá tlupa, Pripadalo mi to ako keby sa cez nás išla prehnať tlupa praľudí utekajúcich za potravou a nás tam chceli nechať hladných. Nič, pozbierali sme všetky svoje sily čo sme mali a nedali sme sa predbehnúť. Vybombili sme to na Suchý vrch, Úplne nepouživaný chodník. Dosť ťažko sledovateľný, ale ak nebehám ako zmyslov zbavený tak sa dalo v teréne orientovať. Prešli sme asi 2 kilometre kraánou divou bujačinou a o chvíľu pôjdeme na chodník ku Murovanej skale. Áno, ale koho napadne, že chodník nejde hore do neba? Po 20tich výškových metroch sa mi to nezdá ..tu som minulý rok nebol ..nevidíme odrazky. Dole vidíme Dalíka s Evkou ako si pokračujú rovno a nie za nami do neba. Ešte je na nebo asi čas, Zhučíme tých 20 metrov za nimi a spolu aj s nimi traverzneme až ku Murovanej skale a Turniskám. Tu bola najväčšia záludnosť všetkých ľudských čias. Kontrola bola asi 50 metrov mimo chodníka. Bola aj asi označená, ale koho napadne, že nemáš ísť krásnym chodníkom ku nádhernej skale ale kdesi do lesa? Ešteže nás Dalimil zachránil. Asi by sme sa tiež prešli z dola ako väčšina naspäť. Mali sme obrovské šťastie, že sme tam mali Dalíka.

Turniská ako lezecká oblasť so skalnou bránou je asi najkrajšie miesto celého preteku, Keby bolo času alebo by to nebolo tak ďaleko od mojej domoviny, tak tam chodím ozaj že často ..možno aj lezec by sa zo mňa stal a nie stovkár. Pod skalou ešte zo 2 kilometre asfaltky a sme v polke trasy na Kojšove. Hlceme vývar o ktorom nám básnili už od začiatku heslá z kontrol v lese. Belo nám vyskladal z jednotlivých kontrolných slovičiek našu polievočku v Kojšove. Peťo Ka zachraňuje druhým obväzom Majku pred agoniou z boľavého členku. Ale predo frontový vojak sa nevzdáva. Dodá sily chlebmi s nutelou, ovocím a inými šmakmi. Ja si do hlavy natlačím druhý náboj v podobe Redbullu a môžeme vyraziť. Z našich parťákov nikde nikoho. Ako sme sa potom dozvedeli všetci išli naspäť po kontrolu na Turniskách.

No a teraz ide asi najkrutejší úsek. Možno pre nás ani nie tak tým, že stúpanie. Aj keď to stúpanie ma zo 10 kilometrov. Ale hlavne tým, že máme pokazenú nohu. Za striebornou prišla trošku depka ako si uviazať obväz. Nakoniec to vyhralo neobviazať si to radšej vôbec. Vyzerá, že bolesť aspoň trochu prešla. A už opäť sme šli ako ľudia. Ale tomu predchádzalo, že Majka si začala spievať People, people, people, ...no lenže ja som počul trošku pejoratívnejšie slovko. Vravím si, kúrnik to ma Majka až také bolesti, keď mi tu nadávaja slovo za slovom? ..nič ,,Majka veď ono to až také zle nie je ..pôjdeme tak ako to ide a keď to nepôjde tak ultrákov je požehnane. Nabudúce to isto pôjde. Majka netuší o čom točím, ok, trošku som zle započul.. Začalo pršať. Dávame na seba pršiplášte, lebo aj zima začína keď vietor zafúka a už sa nevieme dočkať toho čo bude hore. Po ceste stretáme nejakého dunča a za nim hubárov. Zisťujem, že je to môj nový kolega. Prehodíme pár slov, poviem mu že ideme do Košíc, tak skoro odpadol. Zvláštne. Keby som bol viac v poriadku tak sa ho aspoň spýtam či huby rastú, takto som vyznel ako namyslený, nafúkaný bežec, čo che iba o sebe počuť a na jeho otázky som iba niečo bohapusto bľabotať. Dúfam, že to dávalo aspoň trochu zmysel. Po Obrázok to šlo neskutočne dlho. Keď sme ale uvideli na rozkokošníku čas 1:55 na Kojšovú hoľu, skoro nás hodilo o zem. Nasledovala najrozbitejšia cesta pod slnkom alebo tu skôr pod hmlou. Predychávame krízičku. Vyberáme ďalší náboj. Prebijeme sa čučoriedkovými poľami. Dodáme energiu z gumených medvedíkov. Trošku sa poprechádzame po holi, kade tade, kade netreba. Poobzeráme, kde tu, akú majú hmlu a keď sa jej konečne nakocháme poberieme sa už konečne správne na vysielač pre kontrolu.


A kade teraz? ..chodníkov tridsať päť. Opäť trošku obzrieme aj túto stranu Kojšovky a potom sa konečne poberieme po žltej dolu ku chate Erika. Nás tam nik nečakal. Každý vravel o luxusnom pohostení. Ale my sme ich aj tak nechceli. Chceli sme byť konečne preč z tejto "nádhernej" hmly a vetra. Pocupitali sme to hrebeňom až po Spálenicu a potom prišlo to čo každý očakával. Cca 10 km zjazdu. Nožička stále prostestovala. Bežať sa nám nedalo vôbec. Bolo to také 7 km/h pohupovanie sa z nohy na nohu a  stáále dole a dole. Nebol to vôbec ľahký úsek. Minulý rok som bol dotiaľto v pohode. Ale potom som to zošupoval možno za hodinu až na chatu VSŽ a prišla krízička. Teraz to bolo síce na dlho ale myslím si, že sme si tým odložili kopec síl na posledné kilometre. Začína byť tma. Majka má čelovku v batohu, ja v drop bagu. V lese pred deviatou už bola taká tma, že vyťahujem mobil a svietim bleskom. Posledný kilometer sme zbehli takto už po tme.

Na občerstvovačke sa vykecávame, oddychujeme, dobíjame všetko čo ide, Keď tu zrazu mi napadne zavolať Julke ako jej to ide. Vraví, že je kilometer od občerstvovačky. Ledva stihnem zložiť telefón a hľa Julka. Ja, ako zvyčajne vykecávam už pekných 15 minút. A voda nenabratá. Pivo nevypité. Veci všade po lavičke rozhádzané, Majka šupuje ďalej. Pozdravím Julku a utekám dnes za Majkou. Samozrejme som si nechal na sebe mikinu, lebo sedieť bola zima, ale teraz som sa cítil ako keby som postupoval do pekla. Tak začali kúriť. Bežím a bežím. No ale na konci Zlatej Idky je to už neunosné. Konečne dopíjam plechovku, lebo behať s ňou nebolo to pravé orechové, Hádžem Mammutka na batoh a idem pučiť otrasnú rovinku po lesoch ponad vodnú nádrž Bukovec za Majkou. Hneď za dedinou potok. Celkom slušný výkon prejsť na druhu stranu so suchou nohou. Trojlitrový batoh spolu s mikinou mal asi 5 kilo. A zase. Suché zipsy na nastavenie ramien sa začali rozopínať. Skoro mi zostal batoh v potoku. Chytro som sa snažil všetko vypiť aby som ho trošku odľahčil. Hnevajú ma tie ramená na suchý zips kvalitne. Po asi 3 kilometroch urpútneho behu konečne dobieham Majku. Fuu, nemám väčšinou vo zvyku behať na 90tom kilometri. Ale išlo to parádne. Ťažko povedať koľko by som takto vydržal. Jediný problém boli opäť ako pred rokom chodidlá. Väčšina bežcov prechádza na takomto kilometri z behu po špičkách na päty. Mňa už tak pálili päty, že som konečne začal chodiť krásne. Nejak sme to zdrkotali do Bukovca. Neviem či ten pes čo som počul tohoto roku čo štekať v dedine, nebol ten istý čo aj pred rokom. Normálne som mal dejavu. Veľmi krásne spomienky som mal aj na minuloročný prechod cez lúku medzi Bukovcom a Nižným Klátovom. Minulý rok krásne padali Perzeidy. Tento rok bolo asi aj trochu zamračené, ale hlavne sme nešli ako zombíky a nebolo čas vykrúcať hlavu do hora. Zase raz sme mali krásny zbeh cez malinčie ale o chvíľu sme boli v dedine. Ešte bolo treba ísť okolo krčmy dosť prudko do lesa, potom lúčka s tromi stromami na poli a tristo odrazkami. Prešiel som okolo tých stromov asi tridsať krát či tam nie je kontrola ale nič. Zachviľu sme vošli do lesa a tam ozaj bola na strome kontrola. O pár metrov bola kontrola Klátovianka.

Na kontrole sa nezdržujeme moc dlho. Aj keď.. sedí sa mi tam veľmi príjemne. Po chvíli prišiel Jaro a vraví, že Julka je tam coby-dup. To už Majka vyskočila z pohodlného oddychu a valila ďalej. A ja čo? ..mňa tu nechávaš? ..nič ..bež si ..mne tu je dobre ..ja som si zaplatil, tak to musím prejesť. Pokecám samozrejme s Jarom, či kontrolou a pomaličky sa poberiem. Haa, že pomaly. Je pravda, že keď som sa zodvihol tak to bolo dosť žalostne na pohľad a na ponáhľanie to ani z ďaleka nevyzeralo ale ako som vyšiel z bráničky na cestu tak som sa rozbehol. Tempo na vyše stom kilometri pod 5 min/km a chlapík čo bol za mnou nie a nie zmiznúť. Kuuurnik, ako sa ho mám striasť? Už keď som začal bežať tak si teraz nejdem robiť hanbu, že ma opäť predbehne. Jaaj, keby aspoň do kopca sme nešli. Kedy bude ta Majka? ..keby ma aspoň ona vyslobodila pred tým stíhačom. Ale Majky nikde. Aj ona celý čas bežala? ..to tu už tým ľuďom ozaj šibe takto po polnoci? Po možno dvoch kilometroch zbadám nejaké poletujúce svetlo po ceste. Háá, mám ťa Majka. Opäť ale preťahuje nohy. Ale niee to si iba vyberala chlebík z batohu. Tak je dobre. Potom si spomenula ešte na náboj, že si odložila na najhoršie a už sme mali opäť krídla. Chlapík nás dobehol ale do kopčeka na sedlo pod Kamenným hrbom nedokázal tak fučať ako my a trošku sme mu ušli. Na hrebeni nás ale obehol. My sme zase obehli Maroša Ef, ktorý už išiel trošku pomalšie.

Po hrebeni sa dalo aj pobehnúť. Vždy som šiel pred Majkou a keď sa dalo tak som si stále držal väčšiu medzeru aby Majka videla, že ma má dobiehať :D ..celkom nám to išlo. Niekedy, keď som sa už dostával do bezcitového stavu tak má zozadu prebralo skoro už do ucha heja, heja, ideme, žiadne flákanie.V Bankove to žije. V každom hotele párty v plnom prúde. Kokóós, nejdeme? ..myslíš, že moc smrdíme? Minulý rok už bolo na tomto mieste svetlo a všade mŕtvo. Teraz po druhej to tu žilo. Z Bankova ide špeciálny zjazd do Čermeľu. Asi nikdy som nemal takú chuť podvádzať ako tentoraz. Prečo ísť tým rozbitým chodníkom ponad cestu, keď hneď vedľa mám asfaltku? ..no na budúci rok by som tam dal určite kvôli mne tajnú kontrolu. Začala mi dochádzať ešte aj čelovka. Čo mám robiť? ..idem utekať dolu a dokým Majka dorazí vymením baterky. Noo.. to bol teda nápad. Ponáhľať sa bez svetla. Ani netuším, kde tam bola kontrola. Vymením dole baterky, Majka ma ošupuje hore do kopčeka a ja pučím za ňou. A kontrola??? ..kde je kontrola? Kričím za Majkou. Že ju má. Fuu, skoro ma smrtka prešla, že sa budem vracať naspäť dole do Čermeľu. Strmák sme vybombili, ale potom prišla dlhočizná rovina na hrad. Ale keď som uvidel hrad tak mi bolo jasné, že už je to tam, posledné výškové metre. Pekne po schodíkoch pochodiť celý hrad. Hlavne schody dole vo svetle čelovky vyzerali ako rovina. Alebo už iba ja som mal prelúdie? Minulý rok sme hľadali peň na hrade asi pol hodinu ..teraz sme už vedeli, že je ukrytý až 100 metrov pod hradom. Zistili sme taktiež, že česi netušili čo je to peň, dokonca, že nemajú ani ekvivalent tohoto krásneho ľubozvučného slovenského slovíčka. Zjazd z hradu bol asi trikrát strmší ako minulý rok. Cítili sme sa ako keby sme schádzali do Košickej rokliny.

Konečne asfalt. Konečne oddych pre moje rozbité spodky nôžok. Minulý rok sme sa po Košiciach vliekli asi hodinu. Teraz ..Majka za nami uvidela vo svahu čelovku. Aaaa, a už sme bežali ako zmyslov zbavený. Skoro sme celý sviečkami vysvietený chodník kilometer a pol pred cieľom posfúkali. Len tak vial vietor vo vlasoch ako sme valili. Ok, ale stačí nie? Poďme sa trochu ešte prejsť okolo Hornádu čo Ty na to Majka? ..tak sme sa asi kilometer spolu prešli ale nakoniec poslednú stovku sme dali asi za 10 a pol sekundy ..a sme tam. Cieľ je náš. Belo nám gratuluje. Gratulujú nám a prvejchtivší. No ak sa dá za gratuláciu považovať zhejtovanie, že prečo som nedoniesol košík húb a desať litrov čučoriedok. Padali návrhy aj na vylúčenie z preteku. Rišo? ..a prečo som už nemal uvarenú nejakú hubovú praženicu a zavarený pohárik čučoriedok od Teba? ..čo si tam robil 4 a pol hodiny? 6 minút po nás prišiel Jaro Kováč. Ahaa, tak to bola tá čelovka vo svahu čo nás naháňala. O nejakú trištvrte hodinku prišla Julka. Keby neprehliadla kontrolu na Turniskách myslím si, že by sme všetci možno pučili ešte aj za Evkou. Hmm,, alebo by to dopadlo tak, žeby sme sa spoločne spustili a došli do cieľa s o hodinu horším časom. Nakoniec na prvom mieste medzi ženami skončila Gabika, potom Evka, za ňou na krásnom tretom mieste na prvej stovke Majka a Julka to vypučila taktiež krásne na štvrté miesto. Ja som to dopučil medzi mužmi na 18té miesto. Ja som sám zo sebou spokojný, Veď po dlhom čase stovka čo som došiel.

Trošku som nedomyslel, že tento rok prídem o 5 hodín skôr ako minule a že karimatka a spacák by boli teraz dobrými kamarátmi. Nevadí, budeme sa socializovať. Celkom to šlo, lenže potom sa pobrali spať aj legendy a bolo po zábave. Čakáme stále na Buškyho a Tomáša. Bušky prišiel skoro vysmiatý s Ľubom O a o nejakú polhodinku na to prišiel aj krívajúc Tomáš Taktiež dokončil svoje prvé ultra. Verím tomu, že ho takáto krívajúca skúsenosť neodradila a pridá sa aj nabudúce,

Čo dodať? Východniarska stovka je proste východniarska. Je proste nezabudnuteľná a jedinečná. Je úžasná svojom komornou atmosférou, ktorá sa už na slovenských akciach skoro úplne vytráca.Ešteže je až tak na východe, že sa tam dostanú iba ozajstní fajnšmekri. Verím tomu, že aj do budúcich rokov si udrží túto výnimočnú pečať a možno to bude jediná stovka na ktorú pôjdem aj tretí raz v poradí. Už len pre ten bazén čo nám opäť tento rok nevyšiel. Takže čo? ..tešíme sa už teraz na budúci rok :)

štvrtok 4. augusta 2016

Projektík RK - BB alebo povzbuď svojho kamaráta

Spánok ešte nula bodov, spomienky v živej krátkodobej pamäti, môže sa začať písať.

Tento projekt bol ozaj že zakliaty. Nikoho som nevedel zohnať aby ho so mnou zdieľal. Nakoniec sa ozval Tomáš Bee. Parťák z minuloročnej akcie Vybehni na maguru za 24 hodín koľko len vládzeš. Tomášovi sa vtedy podarilo spraviť 12x lúka - Magura(chata). Koncom týždňa ešte ladíme detaily a v sobotu poobede vyrážame spolu smer Ružomberok.

Západ slnka na Rakytove

Samozrejme hneď na pankáča. Nastupujeme do Regiojetu, lebo teta stewardka sa nad nami zľutovala aj bez lístka a našla nám posledné dve miesta vo vozni. Tomáš mal opäť raz zážitok. Neviem či nie prvýkrát sa viezol vlakom. Minulý rok sa mu u nás zase podarilo vidieť prvykrát medveďa.

Vystúpime z vlaku a hneď púšťame hodinky. Čas sa merá stanica Ružomberok, stanica Banská Bystrica. Dokupujeme posledné pomôcky ako pončo proti dažďu a vyrážame za makačmi z preteku Ultra Fatra. V cieli už čakám o tretej dobrú 20tku a tam traja. Na delenom prvom mieste prišiel Martin Haa. Ja som podľa všetkého prišiel s Tomášom na delenom tretom mieste. Mali sme čo robiť aby sme im vysvetlili, že my sme sa prišli poprechádzať. Ľudia tam boli milí a videl som naživo dokonca aj hlavného orga preteku.


To by stačilo v cieli. Ideme pučiť aj my, opačným smerom. Postupne, s veľkými rozostupmi prichádza prvá desiatka. Na všetkých sa škeríme, že čo sa tvária ako kyslé uhorky. Všetci toho už mali plné gate. Veď 56 km a 3840 m+ dá zabrať. Ale nás ta škodoradosť prešla ..o desať hodín. Potom sme už my chodili s kyslými tvárami. Náš prvý a ich posledný poriadny kopec bolo Sidorovo. Doteraz som bol v tom, že je to mierne stúpajúci hrebeň od Ružomberka, ale boli to schody do neba. Fúú, pekné ako posledné klesanie preteku. Postupne sme postretali skoro všetkých známych. Heh, Bobča asi tak chytro prebehla, že sme ju neidentifikovali. Za to Jakub Ka, Peter Je, Maroš Ha, Jakub Ve, Rišo Ha, Dano En, Silvia Pe, Katka Je, Peter Ka a mnoho ďalších sa pekne pristavilo (poniektorí sa hádzali aj o zem) a porozprávali nám o svojich trápeniach.


Z vrcholu Sidorova je nádherný výhľad. Už len kvôli tomu výhľadu sa to oplatí vypučiť. Zase od Vlkolínca či Malina to nie je až tak na dlho a zvládne to vari každý. Pod Sidorovom stretáme pobehujúceho všetkými smermi Riša Pe, bol celkom zmätený zo značenia chodníka hore na Sidorovo, nedalo mu to a hľadal všetky možne varianty. Nebol ale jediný kto tam zmätene pobehoval. Ževraj aj veľa pretekárov blúdilo. Ale tak chybička sa vloudila a do budúcna sa to už nestane.


No okrem iného asi aj my sme dosť všetkých miatli, keď dvaja premotivovanci bušili oproti ním do kopca alebo z kopca ..dolu Sidorovom všetci odskakovali. Človek musel 50 metrov dopredu kričať: Nepretekám, nepretekám, heja, heja ,,poď, poď, Ty. Alebo dolu na odbočke na Malino padla prvá pamätná otázka výletu od Silvie a prečo idete opačne? ..no odpovedz na to.


Zjazdovku na Maline sme vybušili jedná radosť. Mne sa šlo fantasticky. Zobral som palice a strmé výšľapy nemali šancu. Kto to asi prepálil bol Tomáš. To je tak, keď sa zo športovca stane hltač pracovných možností. Alebo povedané krajšie. Už sú aj dôležitejšie veci ako len bezhlavo pobehovať po hore.



Na vrchu sme si oddýchli a pobrali sa ďalej. O chvíľu stretáme slávnu dvojicu Katku a Peťa o chlp pred zadným vojom. Už im pod zadkom prikladali polena. Najlepšie bolo keď ich predbehol jeden zahraničák a kričal na nich, že nech mu dajú ich čip, lebo jemu zobrali a títo tam beztrestne vykecávali. Za nimi sme stretli ešte zopár ľudí bez čipu a zadný voj a už sme boli sami. Cela Veľká Fatra je naša. To ticho, to klesajúce slniečko, tie nádherné lúky, lesy. Bolo to nádherne. Tomáš sa dopuje kde sa dá čučoriedkami.




Úsek od Šiprúňskych sediel až po Smrekovicu je skoro rovina. Krásny chodník striedajúci sa v lese a na lúkach. Tomáš sa trápi ale bojuje. Kvári nás hlad. Jesť stále sladké a ovocie už nechutí, Na Smrekovici musíme čosi nájsť. Vojdeme do prvej budovy. Nejakého hotela. Ale keď sme videli ako to tam majú krásne prestreté v jedálni tak sme sa tak zľakli, že sme ušli a hľadali čosi iné. Nejakí západniari nás ale uistili, že na Smrekovici zdochol pes a jedine kde sa asi najeme bude ten hotel. Veď čo tam po tom, že smrdíte ako tchory a blato z vás padá ako z traktora vracajúceho sa z poľa po búrke. Tak sme si tam opatrne, hanblivo sadli a čakali. Zistilo sa, že nič nemajú. Už je veľa hodín. Tomáša dobreže smrtka neprešla. Čo teraz? ..no zatiaľ si dáme asi pivo. Po chvíľke prišla čašníčka a vraví nám, že ešte našli dva stroganovy. Záchrana naša, Obdivujem tieto milé obsluhy, ktoré budú hľadať možnosť ako pomôcť dokým neskúsia ozaj že všetko. Niekde by Ťa poslali do čerta. Ale toto bol horel Granit :)


Keď sme spráskali večeru pobrali sme sa ďalej. Slnko začína zapadať. Svieti do očú tak, že mám potom problém niekoľko minút vidieť pod seba. Traverzneme miestny kopček medzi hotelmi Granit a Smrekovica a pokračujeme na Skalnú alpu. Z hora fotíme gýčove zapadajúce slnko. Čakať na posledný skon Oskara sa nám nechcelo, tak ešteže sme ho nafotili teraz, lebo ďalej už moc miesta na to nebolo. Zbehli sme do sedielka medzi Skalnou Alpou a Tanečnicou a tam sme vošli do lesa. Hej, kde tu ešte Oskar preblysol pomedzi stromy, ale nakoniec odišiel nadobro.


Blatový úsek popod Tanečnicou až taký blatový nebol ako si ho pamätám. Všade stále rovina. Až sa človek pýta, kde sa nazbierajú všetky tie výškove metre? Až tesne pod Rakytovom začína po dlhom čase stúpanie. Ale o to výživnejšie. Na Rakytov ešte vychádzame bez čeloviek a kocháme sa poslednými zábleskami svetla. Z Rakytova je podľa mňa tiež jeden z najkrajších výhľadov na Slovensku. Prirovnal by som ho ku Choču. Tiež je excentricky ďaleko od ostatných 1500viek vo veľkej Fatre a tým pádom z neho vidno celú Veľkú Fatru, či hrebeň Smrekovice až po Ružomberok, celú Ľubochniansku dolinu a z druhej strany hlavný hrebeň Veľkej Fatry s dominantným Kľakom a Lyscom. Krásne vidno aj spoj týchto dvoch hrebeňov a koniec dlhokánskej Ľubochnianskej doliny na konci ktorej ako strážca stoji Ploska. Po ľavej strane sa ešte týči krásny Čierny kameň  a po pravej strane už pomaličky blikalo svetielko na chate pod Borišovom a na chatu dozerá mohutný masív samotného Borišova. V diaľke vidno ešte za Veľkou Fatrou moju Malú Fatru na čele z Martinkami a na druhej strane s Kriváňmi. Vidno taktiež pred nami pokračovanie hrebeňa na Ostredok a keď sa otočíme na druhu stranu tak vidno pol Nízkych Tatier až po Chopok a ešte viac v ľavo tiež vidno aj Vysoko Tatranský Kriváň a iné Tatranské vrcholy. Je tam krásne a odporúčam to každému turistovi.


Cestou do sedla pod Čiernym Kameňom stretáme prvých spáčov. A druhá otázka dňa. Prečo beháte v noci? Vás to takto baví? Ale hej baví ma to. Baví ma každá minúta v hore. Či cez deň, či po tme. A cez deň to už aj tak poznáme. Treba objavovať vždy niečo nové, iné, výnimočné. Mne zase napadla otázka prečo spať hore na kopci keď je tam vlhko, zima a nepohodlie? Keď doma mám mäkkučkú postieľku? Východy a západy slnka chápem ale spanie v lese? Je to zaujímave akí sme každý iní. Bolo zaujímave vidieť koľko ľudí to baví. Ešte sme hodili pár slov o búrkach na zajtrajší deň a pobrali sa.

No a teraz etapa sedlo pod Čiernym Kameňom - Močidlo!! Značka krásne namaľovaná na kameni. Smer Ľubochňa. Ok, poďme. Chceme výškové metre tak nepôjdeme na Borišov traverzom Čierneho Kameňa, keď môžeme zbehnúť 400 m do doliny. Prešli sme pár metrov. Opäť krásna značka na jedinom strome na lúčke a koniec. Chodník nikde. A čo teraz? Vyťahujeme mobil s appkou Mapy.cz a poďme to teda zbehnúť podľa toho na pankáča. Vchádzame do lesa. Chodník stále nikde. Tomáš by sa najradšej vrátil, ale moje ego tvrdohlavé ho prinútilo postupovať. Hľadám všetky možné výhovorky na to aby som ho presvedčil. Aha tam je žľab, možno o chvíľu tam budeme vidieť aj chodník ak nie aj cestu, pozri takto blbo by to malo ísť iba 250 výškových metrov, ak pôjdeme takto strmo dolu tak to máme za chvíľočku. Na mape bolo tuším písaných 40 minút. No ale bolo to zléé. Išli sme strmým žľabom o desiatej v noci. Všade  desiatky centimetrov blata, kamenia, polámaných konárov. Keď som dal zo pár kotrmelcov alebo šnúru a 5 metrový šmyk v sklone 45° tak som sa iba presviedčal, že veď horšie to určite nie je ako na behu mt. Marathon a snažil som sa si to užívať. Jedine čo mi vadilo je, že som do toho dotiahol zase raz niekoho iného a asi som zase raz niekomu znechutil ultra :D ..a druhý problém bolo to že som musel stále pozerať to debilné gpsko, ktoré nás aj tak viedlo totálne na prd. Ani tie vrstevnice sa mi na tej mape moc nezdali. Inak bol tam jeden pekný vodopádik. Keby sme neboli v strese, že koľko tam ešte budeme tak by sme ho možno aj odfotili. Ale kvôli nemu sa tam teda vracať nebudem. Nakoniec po už brzdení o každý strom o pár metrov nižšie pod nami sme sa dostali na zvážnicu. Vysypávame tony blata z topánok. Keďže som mal topánky už pred expiráciou tak mali také diery, že áno, mal som pod chodidlom gélovú polcentimetrovú vložku z blata a kameňov ale o to ľahšie sa mi to dalo vysypať. K mapy.cz ..netuším síce kde je zatiaľ pravda, ale čo Tomáš našiel, tak na Freemap.sk ide červený chodník nie žľabom ale povedľa hrebeňom. To isté ukazuje turistická mapa na Hiking.sk. Doteraz bola aplikácia Mapy.cz pre mňa malý bôžik ale asi to budem musieť prehodnotiť, lebo raz ma privedie do záhuby.


Odbočka zo zvážnice do žľabu hore do sedla podľa mapy.cz

Nový vzdušný model Adidas response trail

Dole, kúsok vyššie nad Močidlom teda dopĺňame sily a po zvážnici traverzneme dolinu a takto sa dostaneme znovu na ale teraz žltú značku na chatu pod Borišovom. Chodník to pekný. Podľa mňa nie moc využívaný. Kto by chodil na Borišov cez 20 kilometrovú dolinu? Tomáš opäť dopĺňa sily lesnými plodmi a ani sa nenazdáme a sme na lúkach medzi Ploskou a Borišovom. Z ničoho nič pred nami pes. Kokoos, zase som dostal strašný stres. Začal som kričať po tej beštií nech nás nechá žiť. Na to sa z trávy vynorí rozospatá hlava. Niečo zamumle. Hups, hanba. Kvôli psíkovi som zobudil pol Veľkej Fatry.

Pri chate asi 10 ľudí a ďalších asi 5 chrápalo obložených okolo celej chaty. Jeden chrápal tak, že som si myslel či to aj medveď nie je. Na lavičkách o pol noci pred chatou s opilcami prehodnocujeme svoje plány. Na Borišov nejdeme. Tomáš sa necíti úplne čerstvo a ja sa mu mám za čo ospravedlňovať po tom zjazde kamením. Dnes už rozhoduje o všetkom Tomáš. Ideme ešte nabrať vodu do prameňa a trošku sa umyť lebo vyzeráme ako práve dobehnutí sparťania. Strčím ruky do korýtka s vodou. Drhnem zadubené blato na rukách asi pol minúty a je zle. Tá voda mala asi -20. V živote som nedostal také kŕče do rúk. To bola iná bolesť. Alebo v tej vode bola nejaká prísada? Tomáš pozeral zatiaľ pri naberaní či mi nešibe, ale potom prišlo aj na neho. Potom sa zvíjam od bolesti aj on :D

Plosku vynechávame tiež a ďalej pokračujeme traverzom. Kdesi v diaľke sa začalo blýskať. Ale kde? Žeby až kdesi na Javorníkoch? Nad nami bolo jasno. Na Kyšky sme prebehli rýchlo. Na hrebeni začalo pofukovať a blesky sa začali približovať. Keď človek vychytal pohľad za seba tak bolo krásne vidno vetvenie blesku. Krásne dramaticky vyznela aj samotná čelovka na vrchole Borišova. Úžasné miesto na fotenie nočnej búrky. Aj s dobrým 10 minútovým únikom do bezpečia ku chate.

Pod Suchým vrchom je lavička. Oddychujeme. Vypíname čelovky a kocháme sa mliečnou dráhou. Po búrke už ani stopy. Je 2 týždne pred Perzeidami ale aj tak sa nám podarilo už uvidieť za pár minút zo tri, Pod nami v salaši pod Suchým vrchom ešte miestni asi opekali. Mali rozloženú vatru,

No poďme pučiť ďalej. Už to nejako niekde dáme. Ako vybehneme na Suchý vrch už je to skoro stále rovina. Prechádzame obidvoma vrcholmi Ostredku. Pôvodný plán bol zísť tu na Dropkov a vybehnúť opäť naspäť na prameň Kráľová studňa. Inak doteraz nedokážem pochopiť ako sa mohli pomýliť v tých vrcholoch Ostredku. Alebo to iba mne sa zdalo vždy všetko také jasné. Na vrchole Ostredku 1596 mnm sme ešte ponaháňali nejakú zverinu a vybrali sa na prechádzku na Krížnu. Za malým červeným svetielkom. Skoro ako na konci tunela. O druhej prišli oblaky a hmla bola presne vo výške 1580 mnm ..bolo to magické v svetle čeloviek ako sa kúdoly hmly prevaľujú ponad hrebeň.


Svetielko nádeje sa priblížovalo až zastalo na vysielači na Krížnej. Ďalší spáči. Ale kto to kedy videl, aby sa niekto vystrel pod rozkokošník. Nehovoriac o tom, že keby som sa nepozeral pod nohy tak sa tam na ňom zlámem a už mi aj baterky v čelovke pomaly dochádzali tak som cez neho nevidel ani na tabuľu. Asi ale nečakal, že o tretej ráno ho bude niekto prekračovať. Bolo ich tam opäť zo 5. A v hmle a vetre. Dopĺňame energiu, sebe, baterkám a ideme zjazdovať.

Ufo na Krížnej

Po ceste ešte stretáme ďalšich spáčov cyklistov niekde pod Líškou a potom už nikoho. Vypučíme ešte Majerovú skalu. Bola síce tma ale výhľad zo skaly sme asi aj tak obišli. Teda žiadnu skalu sme nevideli. Hej videli, ale iba všade pod nami. Zbeh do Starých Hôr bol už po toľkých kilometroch dobrá otrava. Hlavne celý mokrý a šmykľavý. Všetky vetvičky naokolo sme využívali. Aj tak sme boli zase zopárkrat na zemi. Takto asi 300 výškových a potom šialene dlhá zvážnica. Toto všetko Ultra Fatranci včera búšili opačne. Asi ísť radšej takto hore ako dole. Bolo to strašne dlhé. Na zástavke v Starých horách oddychujeme ako socky.


Vodu si naberáme u Panny Márie Starohorskej, na pútnickom mieste. Myslím si, že zase nás bolo čo celý čas ochraňovať. Takto posilnení sme sa vybrali na raňajky do Španej Doliny. Išli sme cez miesto Piesky, kde mal byť bývali bansky tunel a lesná železnica, ale naše vnímanie už bolo asi na bode mrazu a videli sme iba tak tri metre pred seba, teda nič z toho. A vidno tam vlastne niečo? Jedine čo sme si všimli, bol parťák medveď čo si to podľa stôp po ceste vykračoval niekoľko hodín pred nami.

Halda nad Španiou Dolinou

Špania dolina je úžasné miesto. Stará banícka dedina, ktorá si zachovala svoju architektúru. Aj keď aj tu už vidno moderné bohaté domy. Nachádza sa tu starý kostol s uzavretými schodmi z námestička. Asi 200 schodov. Mali čo ľudia robiť kedysi, aby sa do kostola vôbec dostali. Námestie je tiež pekné upravené a čiste. Majú tam dokonca orloj. Samozrejmosťou je Banská klopačka. Je to jedno z miest, kde si viem predstaviť svoju budúcnosť. Úplne mimo civilizácie aj keď asi turistov tam prejdu desiatky. Autobus tam chodí asi 2x do dňa.





Je nedeľa ráno a miestny penzión Klopačka už otvorený. Cíí, my sa aj najeme. Sprášili sme za 5 minút páročky, pivko a celý natešený sme sa pobrali na posledný kopec. Chvíľku ideme spolu ale keď sa cesta zostrmila dostal som amok. Na Šachtičku som to vybombil čo to šlo. Musel som si takto nakoniec dať poriadne do tela. Na Šachtičke počkám Tomáša. Ešte posledných možno 150 výškových po zjazdovke na Pánsky diel a sme na poslednom kopci. Ale zjazdovka už nešla tak ako Šachtičky. Tých 5 minút čakania na Tomáša spôsobilo, že mi nohy totálne skameneli.

Jeden zo vstupov do štôlni (priamo v dedine)
Baníci v bani :)


Na Pánskom diely je úžasný výhľad na celu Banskú Bystricu a okolité kopce. Fotíme všetkými smermi. Už nás čaká iba Bystrický vertikál opačným smerom a sme v cieli. Dole to už išlo pomalšie. Slniečko začalo opäť pripekať. Po búrkach zatiaľ ani chýru, ani slýchu. Ani len oblačnosť nebola. Postupne sa kotúľame dolu svahom až do Sásovej. No a asi najhorší úsek prišiel teraz, keď sme museli prejsť asfaltovou džungľou v tom teple až po stanicu. Celé 4 kilometre. Ale cieľ sa blížil a nakoniec aj prišiel. Zvládli sme to.

Posledné stúpanie na Pánsky diel



Pôvodný plán bol ísť zo Starých Hôr na Japeň a do Harmanca a odtiaľ popučiť až na Skalku a cez chatu na Suchom vrchu prejsť do Banskej. Ale možnosti rozhodli takto a možno aj dobre. Lebo poobede pozerám, že na Kremnicu tretí stupeň výstrahy pred búrkami a v okrese Žiar nad Hronom bol už aj druhý stupeň povodní a na druhý deň čítam v tlači, že cesta cez Kremnické Bane bola dokonca podmytá a doprava musela byť odklonená, Keby sme šli túto variantu tak by nás táto búrka možno zastihla kdesi na hrebeni. Ešteže som si nešiel stále tvrdohlavo za svojím a počúval aj parťáka. Alebo, žeby ma osvietila Panna Maria zo Starých hôr:


No jednoznačne to bol zase výlet nabitý výnimočnými zážitkami. Veľká Fatra nie je moje najobľúbenejšie pohorie, ale teraz to malo čosi do seba. Ďakujem Tomášovi za spoločnosť a verím, že aj napriek všetkým nepríjemnostiam opäť zase kdesi niekedy vyrazíme :)