utorok 31. júla 2018

Na potulkách v raji

Výlet trošku iný ako tie ostatné. Dlhé plány spojiť raj aj s návštevou bývalej spolužiačky z výšky skončili tak, že spolužiačka už nie je v SNV ale v Košiciach a tak sa nič nekoná a v Ružomberku po desiatej večer vyrážame priamo smer Slovenský raj. Ideme si ho užiť ako málokto.

V doline Veľký Sokol

Pred polnocou vystupujeme na Halloweena z auta kde nás hneď vítal pobehujúci pes ale ten si nakoniec išiel svoj projekt a tak my bez ujmy pokračujeme smer Prielom Hornádu. Už aj v Ružomberku bola zima ale že tu bude -2° a to sme iba v necelých 500mnm som teda nečakal. Blato pekne primrzlo a tak dokým sme nevošli do lesa síce trasúci sa ako osíky ale rýchlo všetko bežíme. 

V Prielome v lese blato neprimrzlo a naše nohy okúšaju prvú vlhkosť Raja. Nič no, už iba nejakých 12 hodín v dvoch bazénikoch menom topánky. Užijeme si prvé stupačky. Baví nás to a za chvíľočku sa ocitáme na rázcesti na Kláštorskú roklinu. 

V Prielome Hornádu

Tuším mám výpadky pamäte, ale moc si toho z tejto doliny nespomínam. Určite som nadával na potok ktorý sa niekedy nedal prekročiť ale inak bolo asi fajne. Hore pri jase mesiaca začína opäť prituhovať. Tu vo výške okolo 800 metrov nad morom je celkom sviežo. Mimo roklinu pri prechode z Kláštoriska naspať ku Hornádu ku Letanovskému Mlynu nám pod nohami všetko prašťalo od premrznutia. Snehu je po okolí celkom dosť. 

Zopár reťazami zlezieme až ku Mlynu kde prejdeme nádherným klembovým mostom, trošku zájdeme po ceste smer Letanovce a hneď prudku zabočíme doprava a strmo hore na lúky nad Spišskými Tomášovcami. Síce nevidíme krásny výhľad na celé Tatry ale zato sa pod nami rozprestiera celá Tatranská kotlina s desiatkami vysvietených dedín.

Mesiac pomaly zapadá a tak sa čo najrýchlejšie ponáhľame vybehnúť na Tomášovský výhľad. Už sa to zdalo nemožné ale ako sme vyšli hore tak mesiac ešte krásne svietil na celý Slovenský raj a pomaly nám pred očami zapadol. Nemali sme síce západ slnka ale mesiaca áno :)
Nuž už tu nemáme čo robiť. Rýchlo opäť zbehneme ku Hornádu a postupne sa vydáme smer Kyseľ. Na ústi potoka Biela voda trošku zašaškujeme a máme čo robiť sa zorientovať kde je chodník ale pomocou gpska ho nakoniec nájdeme a aj dobrú polhodinku pobežíme proti potoku až ku nástupu na Kyseľ. 

Západ Mesiaca na Tomášovskom výhľade


Ferrata Kyseľ ukáž sa. Spočiatku nadávka za nadávkou. Po stupačkách ani stopy a všade samá voda. V topánkach už opäť parádny bazén aj s čistou vlažnou vodičkou. Kto to vymyslel túto priezračnú hmotu? Čo z toho, že čelovka silná keď vodu nevidno ako vzduch? A tak si preskočíme asi tristoosemdesiatysiedmy krát na druhú stranu potoka keď sa objaví konečne roklina. Začala dosť zhurta. Bez lana, bez stupačiek priamo po nahádzaných stromoch v potoku, na ktorých bola kvalitná zamrznuto - lepkavá vrstva snehu. Tak toto teda hej. Prišiel čas na želiezka. Po pár vydatných kreáciach konečne lano a stupačky. Vchádzame do krásnych skalných útvarov. Niekde tak úzkych, že chodník vo výške prechádza plynule z ľavej steny na pravú stranu potoka. Je tam krásne. Iná krízička prišla, keď na lane bola pol centimetrová vrstva ľadu. Bez šance chytiť lano tak, aby vám neušli ruky až ku najbližšej spojke. Ešteže drvivá väčšina tejto ferraty je rovnobežná so zemou a tak keď sme sa otočili čelom ku stene a ruky, nohy kolmo na stenu a lano tak sa tento možno 5 metrov dlhý úsek nejako prejsť dal. Čerešničkou na torte určite náročnosťou môže byť konečný výstup skoro kolmej steny povedľa Obrovského vodopádu. Je to asi 20 metrov vysoká stena s kramľami bez nejakých traverzov. Jednoducho rebríček v skale. Po stupačkách sa ide ľahko a za chvíľu sme na mostíku nad vodopádom. Tam na nás už číhalo ďalšie prekvapenie. Zamknutá bránička. Aby nebolo technických úsekov máličko ešte sme preliezali nad roklinou na moste bráničku. Sme ale tam, na druhej strane, na konci ferraty. Tu to už poznám. Aspoň som si myslel.

V Kyseli



Práve pozerám mapu a zisťujem, že to následné so stupačkami a ferratovým lanom je tiež ešte nový kúsok v doline. Kedysi sa do Kyseľu zostupovalo z vrchu. No a máme pred sebou križovatku. Ani neviem prečo ale rozhodli sme sa pre modrú značku. Možno preto lebo na rozkokošníku bol nápis Suchá Belá (záver) kde sme sa mali dostať. A tak sme si nevybrali pokračovanie cez Veľký Kyseľ ale Kyseľ Malý. Strášna chyba. Aj keď Boh vie čo by bolo vo Veľkom Kyseli. Tam som už síce bol ale teraz keď na stromoch bolo 10 centi snehu tak by to možno bolo zajedno. Cez Malý Kyseľ pred nami nešiel ani jediný človiečik. Kde tu sme v snehu stretli stopy po obyvateľoch lesa. Chodník neviditeľný na mnohých miestach, potok pod listím a snehom, z topánok už vyteká dierami voda skôr von ako dnu a už nie je na stromoch 10 centi ale ako razím cestu, tak na mne asi snehu polmeter. Na mačkách primŕza voda a sneh a vytvára vpredu a vzadu 5 centimetrové opätky. Depka v priamom prenose. Tinka potichučky cupitá za mnou. Po predlhom čase sa konečne ocitneme na vrchole.

Trošku doplníme energiu a poďho naspať do Podlesku. Postupne sa začína rozvidnievať. Nekonečný asi 5-6 kilometrový zbeh, ešteže si ho dnes dáme ešte raz. Znovu čosi schrúmeme a pustíme sa smer Píla. Vybiehame na asfaltku a s úžasom pozeráme na autobusovú zástavku a po chvíli na celú dedinu. Dedinu plnú penziónov. Už som zopár razy v Raji bol, ale myslel som si, že Podlesok je koniec sveta a hľa. V Raji ešte väčší raj. Odpadávam od tejto dokonalosti. Tu si postaviť chalúpku a prežiť život. Čo viac si priať?

Vstup do Veľkého Kyseľa


Nejak nasilu sa odtrhneme od tejto dokonalosti a pokračujeme stále hlbšie do srdca raja až po Sokol. Odbočíme doľava do doliny Veľký Sokol. Dolina je dlhá, mohutná a skôr pripomína naše dolinky vo Fatre. Hlavne Gaderskú a aj následne jej pokračovanie Dedošovskú. Tiež sa postupne zúžovala a povedľa narástali skalné steny. Steny sa postupne priblížili ku sebe tak, že plynule prešli do Rothovej rokliny. A my už zúfalí, že tentoraz to bude bez rebríčkov. Aj keď rebríčky veľakrát chýbali a namiesto nich boli 20 metrové stromy. Ani lastovičky na jógu nemusím ísť chodiť trénovať. Tento deň sme si to teda poriadne natrénovali. Zopárkrát aj došlo ku náznakom šnúr a iných kreacií. Ešteže máme retiazky zavesené na páse a nie navlečené na teniskách. Po skoro vodorovných chodníkoch sa presúvame štvornožky. Kto to kedy vymyslel robiť stupienky v priečnom či pozdĺžnom sklone? Po sto rokoch sa vyškriabeme na Glacku cestu.

Rothová roklina


Trénovanie stability v priamom prenose

Čaká nás dosť dlhá prechádzka a beh po hrebeni vo výškach okolo 1000 mnm. Sneh sa začína topiť. Už v doline okolo nás, hlavne na južných svahoch, bolo vidieť množstvo snehových splazov. Stromy nás bombardovali ťažkými kalibrami bielych bobkov. Dajme tomu, že už v trošku agónií z nohy na nohu zostúpime nudných zostupovým chodníkom cez Palc naspäť do dediny Píla. 

Nad roklinami

Opäť doplníme energiu a vydáme sa do rokliny poslednej. Piecky už neboli také dlhé ako Sokol, zato sa tam nachádzalo množstvo rebríčkov a stupačiek. Uchádzalo nám to tam oveľa rýchlejšie. Každú chvíľu sa dalo na niečo pozerať. Ak vybrať iba jednú roklinu z tejto časti Raja, tak určite skôr Piecky ako Veľký Sokol. Len koniec nás trošku prekvapil. Vyšli sme z rokliny a nie a nie konca. Najprv dlho po potoku a potom ešte aj pristrmilo. Piecky, vrch ani za toho sa priblížiť. Až po poriadnej stene do neba vystúpime na cestu. 10 minút prejdeme po rovine za kopec a sme znovu na Suchej Belej (záver).  Chodník zo Suchej Belej prešľapaný priam stádom koní. V celom raji sme nenašli toľko stôp ako vychádzalo z tejto doliny. 

V rokline Piecky

Návod ako nechodiť po chodníkoch v raji
















Znovu sa pustíme dolu briežkom až na Podlesok a máme krásny deň bez ľudí za sebou. Nie každý má raj sám pre seba :)

Ešte ako ukončenie si spravíme aftérku na ranči. Po 13tich hodinách sa koooonečne prejedáme. Konečne niečo teplé a nielen pučiť do seba dobošky. Konečne pitie a nie len ľadová voda. Bol to úžasný výlet. A vlastne ako každý jeden keď sa výjde za hranice civilizácie :)



Foto: Martina Belková

utorok 10. júla 2018

Za dobrodružstvom na bajku až na Vtáčnik, či vždy nádherná Malá Fatra

Slovenský pohár v behu do vrchu je v plnom prúde. Tento víkend sa už koná jeho šieste kolo. Síce to flákam ale už po dvoch absenciach nemôžem chýbať keď som si už určil tento cieľ. Prúser je v tom, že dostať sa z Vrútok do Kamenca pod Vtáčnikom na štart o desiatej dá nejednému poriadne zabrať. Spojov je "neúrekom". Ehm.. treba ísť 4mi aby ste sa tam dopravili. Aj to už po štarte. No a keď si predstavím, že aj tak musím so sebou do vlaku brať bajk aby som posledných 20 km z Prievidze letel na štart na ňom a musel tak či onak zaplatiť za neho poplatok 1,5€, tak som si povedal, že to si radšej už teda pivo kúpim a vybral sa pod Vtáčnik z Vrútok na bajku priamo.

Odštartoval som pár minút po piatej hodine rannej. Áut na cestách len máličko a teda si môžem aj ten asfalt celkom užívať. Cez Martin preletím ako strela. Síce nemám cesťáčik, ale horský je to neodpružený asi z roku pána 2000. Možno že je aj starší. Nahodené mám slicky a brat ho tak nafúkal, že idem ako na obláčíku. Krásne cesty Turca.

Z tejto krásnej idylky ma vytrhla až dedina Trnovo. Keďže stále čakajú na kanalizáciu asfalt je tak v dosť dezolátnom stave, trošku ma vyhrkalo. Predsa len nezvyk byť neodpružený. No ale potom prišiel výstup z Valče cez Brčná na Hôrky. Tam už asfalt zmizol úplne po ťažbe dreva a mám čo robiť vytiahnuť to po tej štrkovej ceste hore. Dole pre zmenu po mokrom blate. To len boli drifty smerom na Kláštor pod Znievom na tých Slickoch.

V Kláštore dám po ceste do seba len jednú tyčinku, zalejem vodou a letím na Vrícke sedlo. Po autách stále skoro ani stopy. Je 6 hodín ráno. Jedinými mojimi parťákmi sú kde tu cupitajúce srnky. Posledné metre do sedla boli masaker ale som hore. Mám 1:40. Kilometrov som netušil koľko a ani koľko do cieľa. Vedel som len, že celkovo na štart v Kamenci pod Vtáčnikom to má byť okolo 80.

Zjazd je nesmierne dlhý. Užívam si to nič nerobenie aj keď zadok sa začína pomaličky ozývať. Keď dedina Kľačno pod kopcom mala už asi 5 kilometrov začínam nervóznieť. Už by som aj rád nejakú zmenu. Tá prichádza v Nitrianskom Pravne. Odbočujem smer Malinová pod kopce. Obídem tak hlavnú cestu a ešte z bližšia uvidím Bojnický zámok a vyhnem sa Prievidzi.

Od Malinovej do Lazian prechádzam poľom. Ráno na chodníku stretám veľmi veľa spiacich zajacov. Ako okolo prefrčím tak upaľujú preč. Zase si trošku ponadávam na tvrdé pneumatiky a neodpružený bicykel. Ešte aj v Lazanoch robili kanalizáciu a všetko bolo rozkopané. Cesta normálna začala až v centre dediny. Prechádzam cez Kanianku, kde som dobre poblúdil a vymietol celé to ich sídlisko. Potom sa už iba spustím do Bojnic. Alebo skôr jej časti Dubnica. Prehadzovačka začína štrajkovať. A čím ďalej tým viac. Je jej na odpadnutie. Keď už ozaj odpadáva radšej zastanem a poriadne ju dotiahnem. Nerád by som prehadzoval s prehadzovačkou kdesi vo vrecku ak by jej prišlo ozaj už zle.

Ďalej zjazdím do Koša (či Košu), a odtiaľ cez Laskár a prepadliska po niekdajších baniach až do Novák. Tam sa už napájam na štátnu cestu vyššej triedy, ktorej krajnica je asi v horšom stave ako prepadnutý Koš, no ale kamióny Vás hneď popoženú, a tak za pár minút som v Zemianskych Kostoľanoch. Hodina 40 minút od Vríckeho sedla. Podľa máp 40 km. Som veľmi spokojný.

Potom už len odbočím smerom na Kamenec a za desať minút som na futbalovom ihrisku kde sa odohrá celá párty okolo behu na Vtáčnik.

Keďže som prišiel hodne skoro registrácia prebehla expresne rýchlo aj keď som nebol online zaregistrovaný. Síce o 2€ drahšie ale aspoň som nebol ničím viazaný a nemusel sem chodiť aj v hromoch bleskoch. Postupne sa to tu všetko schádza. Prichádza aj pár známych a tak si mám aspoň u koho veci odložiť a hlavne poriadne pokecať. Nakoniec o 10:15 to všetko vypukne. 

Štartujem z posledných pozícií a pomalinky si razím miesto dopredu. Beží sa prvých cca 5 km po sfaltovej ceste, čiže s miestom na predbiehanie nie je problém. Snažím sa tých čo prebehnem aj trošku podpichnúť či podporiť. Už sa neviem dočkať kopca. Začína mi byť na ceste a zvážniciach už dosť dlho. Potom to ale prišlo (kopec) a ja drevený. Myslel som si, že príde ešte len teraz môj čas na predbiehanie ale dákosi sa ku nikomu nepribližujem. Čo to? Toto sú asi ozaj už vrchári. Žeby som to prehnal dole po asfaltke? Alebo žeby som už tých, na ktorých mám šancu, už všetkých predbehol? Len veľmi pomaličky sa približujem ku skupinkám pred sebou.

S parťákmi v cieli na vrchu Vtáčnik

Zopár ľudí sa mi ešte ale podarí dostihnúť. Je to celé strašne rýchle ale aj hróózne dlhé. Hore opäť treba dokonca behať. Jak to ja nemám rád. Do cieľa dorazím za hodinu 17 minút a nejaké drobné. Som velice spokojný. Po 80 km na bajku až nadmieru. Čo tam po tom, že aj tak ma nakoniec predbehlo ešte 28 ľudí. Vlastne nik ma nepredbehol. Oni štartovali predo mnou ;)

Hore sa vyfotíme, ako nejaké celebrity pri kríži, a keď sa nás nazbiera poriadna kôpka známych postupne sa rozpŕchneme na ceste nadol. Ako som sa pohol začína ma poriadne vypínať. Tuším práve došla energia. Nemám tu so sebou nič. Ani na oblečenie, a to vcelku pofukuje a ani na jedenie a ide ma hodiť o zem. Uff.. 2 kilometre pod vrcholom ma zachráňuje Jiři dvomi energetickými tyčinkami. Kokos to bol hlaďák. Bez jeho pomoci by ma možno už aj modré svetla brali. A ako si tak tam sedíme a čerpáme energiu zrazu preletí okolo na plné obrátky jedná kočka, mladá srnka. Fúú, tak niekto asi moc šetril energiu ;)

Oddychnem ešte zo 5 minút a poberiem sa pomaličky dolu. Postupne sa mi vracia videnie a aj sila do nôh a teda zrýchľujem. Srnku stretám až na zvážnici. Dozvedám sa, že je to možno nová nádej Slovenského behu do vrchu. Hej je juniorka tak nech behá do kopca. Prídu roky, keď začne behať aj dlhé traily aj z kopcov. Aj keď stále nechápem tomu rýchlemu zbehu. Dole ešte stretám juniora ktorý mi naložil 2 minúty. Proste ako Salomoňáci vravia: "young gun" 

V zázemi konečne prichádza rad na guláš. Keďže okolo mňa samý dobrý vegán tak mám lístkov na rozdávanie. Po druhom guláši, dvoch pivách a kofolách sa síce cítim opäť plný energie ale nevládny ako had po vydatnom jedle. Teraz by bolo najlepšie ľahnúť do trávy a o dva dni sa pohnúť. Lenže hodina druhá poobedná sa rapidne priblížila a ja sa musím pomaly vydať na dlhú púť na cestu domov.

Možnosti na vykúpenie vo vlaku sú stále, ale stále ma škrie aj ten lístok za bicykel. Naspäť prechádzam Veľkou Lehotou. Cesta do nej bola poriadna krížová cesta. Rozbitá cesta po lúke, nad ktorou svieti to beštiálne slnko. Hore na kopec aj keď mierny som sa ledva vyštveral. Potom som si už len užíval zjazd do Koša a pomedzi umelé jazerá z prepadlísk bývalých štôlní som sa dostal celkom rýchlo až do Prievidze.

Idem podľa mapy. Tá ma vedie kdesi do šialeného kopca. Nikdy by som nepovedal, že aj Prievidza je taká šialené členitá. Minimálne sídlisko Kopanice. Zdá sa mi, že bolo celkom pekné, lenže to ma už znovu vypína. A to prichádza cyklocesta lesom po totálne rozbitom asfaltovom kryte kdesi mimo civilizáciu. Netuším vôbec čo ma čaká. Na mojej "silničke" je to strašný zážitok. Som totálne vytrasený a zničený keď sa ocitnem na križovatke ciest Kanie pysky. Prichádza najťažší kopec dňa. Cesta je ale nadmieru kvalitná a teda to pomaly odsýpa. Každým metrom ale cesta strmie. Až tak, že už neviem aký prevod zvoliť. Na konci Kostolnej doliny musím chvíľu oddýchnuť a predýchať čo má ešte čaká.

Otáčam sa naspäť a traverzom doliny, kľukatiaco sa veľmi pomaličky dostávam vyššie a vyššie. Nohy ledva krútim. Každých 50 výškových metrov sa musím zastaviť a predýchať. Kokos. Neskutočne som rozbitý. Na sedlo Štyri chotáre prichádzam až po dvoch hodinách a 20 minútach od štartu v Kamenci. Hneď si sadám do trávy a tlačím do seba gély a tyčinky. Posedím zo desať minút a až potom sa s nechuťou opäť posadím do sedla.

Už je dosť zle :D

Zjazd bol na striedačku príjemný po krásnej asfaltke, striedaný totálne rozbitou cestou po jej úprave ťažkými mechanizmami. Ale idem iba dolu, teda mám čas na nabratie síl. No ale ako prvykrát zatiahnem dolu v Budiši do pedálov, tak to bola iná tuhota. Uff.. 

Z Budišu sa snažím nejako rozhýbať smerom na Dubové. Vietor mám v tejto časti od chrbta ale to nepotrvá dlho. Odbočujem na Veľký Čepčín a hneď mám vietor v tvári a vo vlasoch. Dosť sa trápim ale napodiv asi už telo rezignovalo a správa sa tak ako keby mi vravelo už iba "rob si so mnou čo len chceš". Prechádzam z dediny do dediny. Z Čepčína do Ivančiny a odtiaľ cez Jazernicu až do Blažoviec. Mám pred sebou posledný nehorázny kopec. Zatnem zuby a nakoniec to netrvalo ani večnosť. Za odmenu som si dal v miestnej krčme piv a kofolu. 

Odtiaľ už iba po rovinách a občasných malých hrboľoch až do Martina. Všetko cez nádherné miesta po lúkach a poliach s výhľadmi na okolité kopce Malej či Veľkej Fatry. Radosť žiť v tejto mojej záhrade :)

Cez mesto už iba prefrčím na autopilota v čo najkratšom čase aby som už tak dlho netrpel a večer totálne omráčený doma už aj opäť riešim čo zajtra.

No a tak v nedeľu sa vydávam s parťáčkami smer Terchová. Bolo to kopec driny zorganizovať, ale nakoniec sa to podarilo a vari sa aj každému páčilo.

 Zo Starého dvora frčíme smer sedlo Príslop pod hrebeňom Sokolie. No a keď vravím, že frčíme tak to bolo ešte príliž slabé slovo. Baby sa rozbehli ako na majstrovstvách sveta. Ešteže ich to postupne prestalo baviť a tempo zvoľnilo. Možno až natoľko, že som sa neskôr už nevedel ani prispôsobiť. To bolo ale hlavne tými čučoriedkovými poľami. A ja to moc nemusím vyjedať po ceste. Takto už pohodovým tempom sa prehupneme postupne cez Baraniarky, Žitné a pri muchách na Kraviarskom dáme svačinu.

Odtiaľ zletíme do sedla za Kraviarskym, kde nás čaká druhé masívne stúpanie dneška. Nika je ale  úžasný motivátor, a tak pri hre "hádaj na čo myslím" sa ani nenazdáme a sme v sedle Bublén. Pri už geniálnych výhľadoch sa rýchlo dostaneme na Pekelník a po pár minútach už aj stojíme na Veľkom Kriváni. Ľudí naraz ako maku. Na bočnom hrebeni nebolo ani človiečika a tu priam zástupy. Oproti davom zbehneme až na chatu pod Chlebom. 

Tam to už ako vždy istí exkluzívne jedlo a kofolka s pivkom. Odtiaľ sa vždy veľmi ťažko odchádza. Ale cesta ešte ďaleká a tak nakoniec vyrazíme. Ľavá, pravá až dokým nestojíme na sedle za Hromovým. To najťažšie máme za sebou. Teraz prichádzajú zbehy. Ešte síce pár metrov treba vystúpiť na Steny či Poludňový grúň ale to je už ako pre slona mucha. Lenže iný problém. Parťáčka Monika má celkom rozšľahané prsty na nohách a schádzanie jej robí značné problémy. Už si spievame aj "Seeedi mucha na stene" len aby sme to nejako zišli. Dole dáme na tretiny jednu kofolu a pokračujeme. Monika už dokonca naboso radšej. Celkom skill po tej rúbani čo bola smerom dole na Starý dvor po modrej turistickej značke. Nemala to teda ľahké. Vari nezanevrie na hory. 

Po nádhernom dni sa opäť vraciame do reality. Som neskutočne rád, že som mohol postretať všetkých týchto úžasných ľudí a že aj kvôli nim ma toto všetko zmysel. No a o týždeň už sa budem kdesi štverať v alpách. No nie je to úžasne? ;)




Foto: Jiři Horníček

piatok 6. júla 2018

Na výlete vo Veľkej Fatre

Tropická jar roku pána 2018 pokračuje už asi mesiac, okrem víkendov je kopec voľných dní, tak nezostáva nič iné ako valiť dobrodružstvo za dobrodružstvom. Ešteže už je víkend po 8. máji a už nebude ďalší voľný utorok.

Traverz popod Plosku

Ráno budík s ručičkou blízko čísla tri. Po štvrtej sa stretáme ja, Lukáš a Alex a vyrážame smer Šturec. Tam necháme o pol šiestej ráno napospas osudu Alex a my pokračujeme ďalej smer Staré hory za parťáčkou Tinkou, s ktorou dnes budeme "pôsobiť" vo Veľkej Fatre.


Štartujeme 5:45 a hneď do poriadneho briežka na Majerovú skalu. Spočiatku po strmých zvážniciach, ale neskôr už iba úzkym chodníčkom lesom. Ako vždy ráno, aj dnes mi cesta uteká veľmi rýchlo. Len Tinu nejako pomaličky nechcú nohy poslúchať. Bojuje ale zo všetkých síl. Rozmýšľam či nejdeme moc rýchlo ale nemáme ani 10m+/min čiže v tom nevidím problém. Po vyše hodine sa nachádzame na skale. Je tu krásny výhľad, a tak na chvíľku vydýchame. 

Pohľad na Majerovú skalu z Ploskej

Po ľuďoch ani stopa. O to lepšie sa zbieha technický úsek z Majerovky. Je tam pár strmých miest zbehu po skalnom podklade. Celkom to dnes šmýkalo na skalách ako boli navlhnuté a celé topánky sme mali od blata. Vyzerá, že tu v noci aj pršalo. V Turci je už týždne sucho. Zbiehame dolu, aby sme následne mali čo vystúpať na Krížnu. Tina sa ozaj začína trápiť. Len veľmi ťažko napreduje. Aj keď zrejme isto. Myslím si, že vie čo robí, a len chce šetriť sily. Lukáš už je hodne vpredu, ja sa snažím neutekať. Každopádne cestou sme sa dohodli, že dnes to Tinke asi nevydá na celý okruh. Dohodli sme sa, že my pôjdeme dopredu a ona si tu ešte pobehá a pokochá sa okolitou prírodou. A tak ešte zbrázdila Ostredok aj Rybie sedlo a až potom sa cez Turecku vydala v búrke naspäť ku autu. Nabudúce to musíme ísť celé spolu ;)

Pohľad na Rybie sedlo z pod Krížnej

Pod dvojvrcholom Ostredku

Na Krížnej stretáme Alex. Tá je premotivovaná a vyzerá, žeby najradšej hneď vystrelila dopredu. Ešte ale počkáme Tinu dokým príde, aby sme sa rozlúčili, a až potom vyrazíme. Hrebeň odtiaľto je nechutne behateľný. Ani sa nenazdáme a stojíme na Ostredku. Zastavíme iba na fotku a letíme ďalej. Prebiehame Suchým vrchom a za chvíľu sme na Chyžkách. Pred nami nádherná, majestátna Ploská, na ktorej lúkach sa pasú ovečky a kozy. No raj pre oko. Nejdeme sa teperiť na vrchol, ale len traverzom prebehneme na chatu pod Borišovom.

Na prvom vrchole

Hrebeň ako na dlani :)

Čakáme na chate parťáka Peťa, že nás obslúži, ale niet ho tam. Dovolenkuje asi. Máme za sebou skoro polovicu prevýšenia, preto to musíme poriadne osláviť kapustnicou. Skoro mi ústa vyvreli. To je tak keď ste pažraví a chcete zjesť priam bublajúcu polievočku. Ešteže túto horúčavu zahasila kofolka. Moc sa nám nechce vyraziť vpred. Nad nami zlovestné oblaky, ale nemáme na výber, ak chceme niečo dnes ešte aj zažiť.

Ovečky na Ploskej

Teraz si Ploskú radšej obídeme :)

Na Plosku fučíme, grgáme a prdíme. Prejedený to nebolo med lízať. Ale počas kecania to ubehlo ako voda. Výjdeme hore a pred nami, smer Liptov poriadny lejak. Už hneď niekde za Rakytovom. Uuups. Musíme kalkulovať. Som dosť tvrdohlavý a stále ma to láka na Rakytov. Veď je možne, že sa to vyprší nad Ružomberkom a tu nič nespadne. Parťáci ale majú iný názor. Nejako sme sa aspoň dohodli obísť Čierny Kameň, a že potom uvidíme. Začína poprchať.

Ešte na Chyžkách..

Tak už to člape

Zase bezradne stojíme a pozeráme ako už na Rakytove kvapká. Nakoniec sa rozhodujeme pre ústup po červenej zo sedla pod Čiernym Kameňom smer Stredná Revúca. Poprchá ale inak sa ide super. Aj vzduch sa prečistil. Nuž ale zrejme tu už pršalo aj celkom dosť lebo bol celkom problém prejsť pomedzi kríky aspoň trošku suchý. Vchádzame do lesíka a poriadne sa rozprší. Čakáme pod najhustejším stromom. Keď trošku prestane presúvame sa zase o kus nižšie. Postupne už nevieme či prší viac pod stromom alebo na lúke. No a takto už aj po riadnom blatku raz behom, raz pod stromom sa dostaneme už aj trošku dosť mokrý do Revúcej. Hľadáme krčmu.

Už je po daždi :)

Čierny Kameň bol zavretý, ale jedna pani nám odporučila hneď pod zjazdovkou pána, ktorý vlastní Bistro u Mateja. Maličký domček s pár miestami na sedenie. Otvoril nám a poriadne nás obslúžil. Ľudové ceny. Vari 3x lacnejšie ako na chate. Jasné, že tu sa nevynáša, ale už ani v meste nenájdeš takéto ceny.

A už sa pečieme, varíme hore zjazdovkou ..za nami Rakytov a celá Veľká Fatra

Keď sme dočerpali trošku síl, vybrali sme sa durch zjazdovkou hore. Čosi nekonečnéé. Za nami sa postupne ukazuje nádherná Veľká Fatra s dominantným Rakytovom a Čiernym Kameňom. Presne vidíme celú našu trasu od Krížnej až po teraz. Po daždi už okrem mokrej trávy ani stopy a Slniečko sa opäť so svojou silou pýta ku slovu. Vleky skončia, my obchádzame z pravej strany Končistú a stále stúpame na vrchol Malého Zvolena. Celý výstup bol dlhý ako u nás Martinky od mostíka. Len tu ešte aj celý čas so Slniečkom za zadkom. 

Konečne znovu na hrebeni

Od Malého Zvolena je už ale rovina a krásna prechádzka lúkami. Konečne sa nám ukazujú aj Nízke Tatry. Výhľady teraz máme už na každú svetovú stranu. Je síce Slnko ale nad Krížnou sa zase zmráka. Vari len odchádza to čo tu bolo zrána. Alex sa začína trápiť. Bolia ju kĺby a tu svoju púť Veľkou Fatrou končí. Ide si poriadne oddýchnuť na Zvolene pri kríži. My letíme strmo dolu na Donovaly.

Letíme zo Zvolena dole

Tam nezastavujeme. Iba prebehneme na druhú stranu cesty a letíme asfaltkami ďalej. Okolo nás prebehujú samí Sparťania. Práve sa tu koná pretek. Moc nemusím tento šport. Príde mi to ako jedná veľká komerčná bublina pre bohatých mešťanov. Česť výnimkám, ktorý to robia ozaj pre šport. Síce neviem ako utužená komunita sú medzi sebou v tomto športe, ale Ultráci, to je jedná veľká rodina :)

Mooje kráľovstvo :)

A rovinami po náučnej trase až do nevidím

Čaká nás posledných 17 kilometrov po prevažne lúkach a lesoch, zvážnicami bez väčších prevýšení. Na Donovaloch sme si šňupli trošku energie, čo nám dodalo sily ale iba na chvíľku a o chvíľku sme boli zase už len ako mŕtvoly. Síce to bolo krásne na pohľad ale dosť ťažké pre nohy cele bežať. A keďže nám ešte bolo málo, tak sme ešte odskočili na neznačenú Jelenskú skalu. Spočiatku celkom prešľapaný chodník. Len asi ako to ľudí postupne omŕzalo, tak sa jeden po druhom otáčali, až po chodníku ani stopy. Derieme sa húštinou a popadanými stromami. Na vrchol ideme iba intuitívne čo najkolmejšie hore. Na konci sme síce našli nejakú hŕbu skál, ale výhľady veľmi biedne. Celý vrchol skaly bol zarastený stromami. Škoda. Ale ako pravé adventure dobrodružstvo určite odporúčame. Na vrchole sa objavujú nové chodníčky, teda dole sa púšťame nimi. Tie ale tiež boli po pár metroch fuč a už iba divočina. Snažíme sa vyberať prijateľnú cestu a nejak sa rýchlo dostať na chodník par desiatok výškových metrov pod nami. Hej lenže ono to bolo trošku zložitejšie. Na jednom úseku mi nezostávalo nič iné ako zahodiť palice pred seba dole a nejako tú skalu všelijako pomocou stromovo-skalovej techniky zliezť. Potom ešte ďalších 20 výškových metrov strmo skalno-listnato-konárovým suťoviskom dolu a nakoniec sme sa ocitli na krásnej zvážnici.

Učíme sa ďalej

Výhľad z Jelenskej skaly na Japeň

To ale nebol koniec. Ešte stále nekonečná rovná zvážnica lesom do sedla Horný Šturec a potom ešte nekonečnejšia cesta po žltoznačenom chodníčku smer Staré hory. Tu som ešte kedysi dávno bol naťažko a v daždi, ale tentokrát sa mi to nezdalo o nič kratšie. Len tie kaluže som si presne pamätal, ktorým sa bolo treba vyhnúť. Keď už ale vidím prvé domy viem, že sme zachránený. Ešte sme museli prejsť celou dedinou ku kaplnke ale tam nás už čaká jedlo, teda to šlo ako po masle. Na zástavke sme vyzdvihli z práve prichádzajúceho busu z Donoval Alex a hybaj na piknik do trávy. 

Medzi Čremošným a Hájom

Pizza, piv, kofolka a aftérka po výlete môže začať. Takto tam posedíme možno aj hodinku a večer pred zotmením sa poberieme domov. Celkom zmorený toho moc už teda v ten deň nezvládam. Hlavne si oddýchnuť, zajtra je opäť voľný deň.

Nad Domašinským meandrom

S Lukášom sme mali ešte iné veľké plány na nedeľu, ale po tomto výlete sa to muselo prehodnotiť, a tak nakoniec berieme psiskov Aischu a Maxa a ideme na výlet zo Strečna na Suchý vrch. Psiskám teplo, nám teplo a ešte aj s podlamujúcimi kolenami to moc rýchlo nejde, ale pomaličky sa posúvame. Na chatách pijeme všetci ako cez lievik. Psíčkovia si dopriali na chate pod Suchým aj chlieb s masťou, a takto posilnený sme sa prehúpli cez Matterhorn Suchý na chatu pod Kľačianskou Magurou. Tam skoro podobný program. Len bez chlebíkov. Na chate sme pozdravili asi ďalších 10 psíčkov parťákov a pobrali sa het do reality pod kopce.

Fučime všetci na Suchom


Víkend ma nakoniec celkom dobre zmoril ale tie zážitky sú neopakovateľné a stoja za to!




Foto: Lukáš Hladký, Alexandra Valentová, Martina Belková

pondelok 2. júla 2018

MF100 naopak

Ďalší týždeň vo Fatre. Už vari štvrtý víkend po sebe a stále sa to nezunuje. Tento raz prišiel rad na MF100. Približne v takomto termíne býva aj pretek ale kedže tento ročník sa neuskutočnil povedal som si s Majom Pé, že musíme si vymyslieť niečo sami. Už niekoľko rokov som mal zálusk na prechod z Čičmian do Dolného Kubína. Možno to nie je všetko úplne Malá Fatra, ale prišlo mi to vždy logickejšie ako sa točiť Fatrou hore dolu aby som natiahol kilometre na 100.

Nad Čičmanmi

No, a tak po jednom rozhovore som vytvoril skupinu a pozval zopár vyvolených. Časom sa nás nazbieralo zo 10 a tuším nejakí 30ti dali, žeby sa možno zúčastnili, ale ako vieme, to s takými netreba počítať. Tak aj bolo. Ešte aj tí 10ti sa nakoniec zredukovali na statočnú 5ku v zložení Majo, Lukáš, Mišo, Jožo a ja.

Na štarte v piatok o 20:00


Traja členovia boli na štart dovezení autom, my s Lukášom pekne hromadnou, ako sa písalo v propozíciach. V Čičmanoch sme sa stretli pred ôsmou. Pri odbíjaní kostolných hodín skoro ako kdesi pod mt. Blancom alebo v Cortine sa púšťame do lona Malej Fatry. Ehm.. najprv trošku povymetať kopce nad Čičmanmi až po Fačkovské sedlo.

Za chvíľku to začne

Bola to jedna z najkrajších pasáži. Možno aj preto, že ešte bolo vidno. Každopádne západ slnka a postupne miznúci Kľak pred nami bolo niečo čo nám dodávalo nadej a stále obnovovalo našu energiu, ktorej sme mali sa mi zdá ozaj neúrekom. Leteli sme ako strela. Za hodinku a pol sme už stáli pri kolibe na Fačkovskom sedle. Možno nás trošku popohnal aj pocit kofoly na jazyku. Lenže zle.. V sedle všetko zavreté, len strážnik na nás vyskočil a svojimi rečami priam vyháňal preč. Nuž čo už.

Slniečko pomaly zapadá


O pol desiatej zapíname čelovky a vchádzame do lesa pod Révaňom. Je to poriadny záhul. Hlavne po tom blate, ktoré zisťujeme bude asi všade na trase. Týmto sparťan úsekom sa prebijeme až na hrebeň, kde sa pred nami zjaví krvavo červený mesiac iba asi deň po splne. Bolo to úchvatné divadlo a teda všade tam kde sa nachádzali tieto nádherne výhľady sme sa postavili do kruhovej pozície a čúrali. No a teraz to začne.

Ku Kľaku vpred, pohľad z Javorníka

Už na Homôlke

Vchádzame hlbšie a hlbšie do divočiny. Zatiaľ to nie je také hrozne a na Kľak prichádzame iba za občasného búchania palíc o seba. Tam pod krížom prekvapenie. Vééééľa fliaš s vodou. Podľa všetkého na zajtrajší beh Fačkov - Kľak. Veľmi nás to mrzí ale neodolali sme. Ak sme spravili moc škodu, tak preplatíme tie asi 4 fľaše. Vari nechýbali pretekárom. Každopádne boli sme zachránení pred smädom na hrebeni. 

Už skoro po tme

Na vecku

Dolu z Kľaku v blate a po skalách čistý koniec. Véééľmi šmýkalo. Na jednom úseku nechal skoro nohu vo Fatre Michal, na druhom sa zase Jožo váľal ako keby chcel všetko vyleštiť pred nami. Párty v lese práve začala. Každú chvíľu prechádzame chodníkom pomedzi kriaky. V čelovke vidíme iba huštinu a dúfame, že keď prerazíme konáriky na druhej strane nebude tam nejaký lesný parťák na prechádzke opačným smerom. A tak vybľakujeme po lese ako partia ožranov vracajúcich sa z krčmy. Vždy ten na čele najviac a ostatní robia ozvenu. Po čase keď prvý zachrípol vystriedal ho ďalší.

Ten "krvavočervený" mesiac objektívom ufóna :D



Cesta rýchlo ubieha a za chvíľu sme na sedle pod Hnilickou Kýčerou. Naberáme vodu. Ehm.. samozrejme, že ja nie. Ja idem vždy na sucho. A na energeťákoch. Cesta začína byť dosť nudná. Mesiac stále pred nami alebo za nami nám robí spoločnosť. Vietor pofukuje ale dá sa to zniesť. Pred Hornou lúkou už aj začínajúce halucinácie máme. Ja cítim rezne, druhý Lukáš zase cigarety. Spoločne sa vytrepeme až na Hornú Lúku. Je okolo tretej ráno. Došla mi čelovka. Asi bez nej nedám tento zbeh lesom pod Veterné, a tak ešte mením baterky.

Morda Kýčera

Ako sa začína postupne brieždiť prestávame vybľakovať. Na Veternom fúka ako besné ale ako zalezieme pred Veľkou Lúkou do kosky, tak je opäť dobre. Prechádzame ešte zo dva krkolomné močiare kosodrevinou a sme na Krížave. Tam nás o štvrtej ráno čaká top občersvovačka. Toto nikto z nás nečakal. Vedeli sme, že Martin Pé nám má niečo pripraviť ale čakáme čistú vodu. No a v aute jonťák, energeťáky, cola, minerálka, čokoláda, jablká, pomaranče, ehm.. čo ešte. Proste kooopec úžasných vecí. Prekonal vééľmi veľa pretekov. Asi aj našu auto občerstvovačku na Toporeckom sedle na Severnom živloplaze. Keby nebola taká strašná zima tak sa odtiaľ ani nepohneme.

Delo pod Minčolom

Ale musíme ísť ďalej. Ako sa pohneme od auta prebodne nás nenormálna zima. Trasie nás a máme čo robiť sa zohriať na lúkach ku Minčolu. Skoro stále kde sa dá bežíme a za chvíľku sme v sedle. Vybiehame hore. Od Martiniek máme všade samú hmlu. Po slnku ani stopy. Východ slnka sa nekonal. Bežíme ďalej. Celkom to ubieha, aj keď je to dosť namáhavé. Stále klesáme. Prichádzame na Saračníky a hneď na sedlo Javorina pred Polomom. Odbočujeme do lesa na modrú turistickú značku. Spočiatku je to traverz, trošku skalný a už bez čelovky, aj keď polhodinu po východe slnka, ale v hmle, ledva viditeľný pod nohy. 

Na vyhliadke Špicák nad hradom Strečno

Potom to ale pristrmí a užívam si techničnosť terénu. Jedine sa ale bojím čo to narobí s mojimi nohami. Či sa ja už vôbec dole rozbehnem. Prechádzame na žltú turistickú značku. Je to veľmi krásny hrebeň. Stále špicatý, zarastený nejakými borovicami tuším. Hrebeň končí vyhliadkou na Špicáku. Od lúk nad Varínom sa to zdá vysoké ale nemá to zrejme viac ako desať metrov. Hore nejdeme. Len si na chvíľku sadneme pred ňu a kocháme sa výhľadom na hrad Strečno pod nami. Ehm.. asi len oddychujeme.

Na Špicáku


Nakoniec ešte raz prudko dolu a sme pod hradom. Prichádza čas na selfie, jedlo a pitie. Iba tak sa prechádzame. Znovu sa rozbehneme až za Nezbudskou lúčkou. Troška sa ovlažíme v mokrej džungli chodníkom povedľa cesty popod les. Prebehneme ešte pár metrov dolinkou popod Starý Strečniansky hrad a potom už len pučíme hore kopcom. Napodiv to celkom ide. Možno Mišovi to už začína byť pridlhé. Každopádne práve trhá svoje rekordy. Ako vyjdeme do nejakej výšky, znovu začína hmla. Celkom aj hustá. Zo stromov kvapka a všetko čo mám na sebe je vlhké. Dokonca ešte aj v rukaviciach mi začína byť zima na prsty. 

Pri Váhu pod Strečnom


Pred ôsmou ráno vchádzame do chaty. Polievky ešte nemajú, tak šupneme poväčšine do seba parky s čajom a kofolou. Treba zahriať priedušky ale aj doplniť kofeíny a cukry. Znovu môžeme fejsbúkovať a hlavne oddychovať. Von sa nám teda nechce. Odchádzame až po trištvrte hodine. Hneď po vystúpení z chaty nás ovalí zima. Ešteže hneď nasleduje pekná 100 metrová stena zjazdovkou hore. Na vrchole už môžem vyzliekať. Začína ale tak trochu drzo pofukovať ako vystupujeme vyššie a vyššie.

Na Ťavých hrbkoch

Druhá stena do neba bol výstup z príslopu pod Suchým na vrchol. To už len zaťať zuby a ísť. Všetci opäť ale vládzu a netrvá dlho a sme hore na poriadnom vetre. Nikde nikoho. Sme tam sami a najbližšie kilometre až po sedlo Bublén sme vôbec nikoho nestretli. Je hmla, nevidíme na 20 metrov ale neprší. Pravidelne vyzliekame a obliekame bundy. Ťavie hrby nás trošku po noci rozcvičili. Nohy stále fungujú vo všetkých uhloch. Potom prichádza bežecká vložka až pod Malý Kriváň a hor sa hore. Verím, že obloha sa v tejto výške už konečne roztrhne a bude inverzia. No nič z toho. Smutný cupitám s parťákmi dolu. Najvyššie položené miesto máme za sebou.

Na hrebeni

Prechádzame okolo Koniarok do sedla Bublén. Len pár metrov od miesta kde sa nám roztrhla obloha pred týždňom sa roztrhla aj dnes. Zisťujeme, že všade je nádherný slnečný deň okrem Malej Fatry. Ale už prichádza aj na nás. Tu na tomto mieste vietor bije ale poriadne. Na Pekelník vychádzame totálne premrznutí a hľadáme prvú skalu, za ktorú by sa dalo skryť a počkať ostatných. Konečne stretáme ľudí. Všetci sú zababušení do vetroviek a dlhých nohavíc a my tam poskakujeme od zimy v kraťaskoch a tenučkých fukerkách.


Parťákom chýba do 5000m+ na hrane Veľkého Kriváňa 150 výškových metrov, ale na Kriváň nech nejdú, bude tam mordor a aj tak ešte budú musieť ísť Generála. Ja mám v pláne ešte čo to pokračovať. Spolu teda zbehneme na chatu pod Chlebom a dáme ďalšiu vyše polhodinovú prestávku pri kapustnici, pive a kofolke. Oni letia teda po vyše 15tich hodinách dole na Trusalku a na vlak ja po chvíľke oddychu pokračujem traverzom na Hromové.

Týmto smerom hore kopcom to ani nie je tak príšerné ako tadiaľ zbiehať. Každopádne zdá sa mi to strašne strmé. Nejak mi nejdu nohy. Vari je to ozaj strmé, aj keď mi to vychádza iba na cca 150 výškových metrov.


Som hore. Ľudí ako maku. Behať sa mi celkom chce aj keď terén sa mi zdá strašne krkolomný. Všetko je šmykľavé a je tu kopec plochých skál. Bojím sa o nohy celkom. Asi už ozaj prestávam vládať. Prebehnem ešte zopár krtincov. Najprv Steny Juh, potom Sever a ešte Poludňový grúň a zbehnem až do Stohového sedla. Prichádza párty tohoto dňa, výstup na Stoh. Bojím sa, že tam už nikdy nevýjdem. Všade samé klzké blato. Ľudia idú pomimo chodníka držiac sa stromov. Mne to ale aj po tom chodníku s palicami celkom ide. Nakoniec som hore za neuveriteľných 25 minút. Som sám na seba pyšný, ale netreba dopredu oslavovať. Ešte je jeden mamut kopec predo mnou.

Rozlúčka na 75tom

Po hrebeni Stohu je to celkom príjemne ale potom prichádza časť strmo dolu. Zase všade bahno a kopec šmykľavých skál. Lezie mi to pomaličky už na nervy. Schádzam skoro za rovnaký čas ako som vystupoval. Začína mi dochádzať energia, šupnem si teda do seba pre istotu prvý gél. Sedlom medziholie iba preletím a hor sa na poslednú obrovskú prekážku v ceste. Ten Rozsutec bol vari raz tak strmý ako naposledy keď som tu bol. Nohy som ledva vykladal na tie nenormálne vysoké skalné schody. V horných partiách som dokonca po štyroch šiel. Kokos, toto bolo čo? A to som tu bol už nespočetne krát. Dole ešte horšie. Bojím sa ísť príliž rýchlo. Začínajú ma páliť chodidla pri schôdzi v sutine a skalách. Nejako bojujem ale je to už dosť nekonečne. Zo sedla Medziholie na Medzirozsutce to bolo okolo hodiny. Stále si myslím, že dobre.

Hmla sa pomaly rozpadá..

Musím ale dať do seba ďalší energeťák. Na 5 minút posedím na slniečku a idem zdolať posledný brdok, Malý Rozsutec. Už som tu veľmi dávno nebol. Je to ale nádherný kopec. Asi najtechnickejší z celého môjho výletu. Od Dier je iba jedno lano a pár kramlí ale na druhej strane sa ide úzkym strmým žľabom plným hrubého štrku. Všetko sa pod nohami sype. Čakal som, že z tej strany budem na chodníku sám ale boli tam zástupy. Tie Poľky mladé pod vrcholom čo ledva išli po tom lane a ešte sa vkuse fotili ma celkom brzdili. Ešteže ma budú mať na každej jednej fotke ako na nich čakám :D


Bolo tu aj veľa detí. Ale vyzerá, že sa to všetkým páči. Fascinujúce. A ja, že ľudia už len lanovkami chodia. Každopádne oblasť Dier a Rozsutce je ozaj nádhera. Zbeh je opäť nehorázne pomalý. Po osadu Podrozsutec je to poriadne strmé a stále technické. Snažím sa dať ešte do toho všetko ale ako som sa dostal do osady už ma psychicky vyplo. Polovicu času som už iba kráčal. Nechcelo sa mi už rozbehnúť a ku hotelu Diery som sa len tak plantal. 


Tam som sa trošku vykúpal a vyčistil v potoku, prezliekol a keďže odtiaľto po spoji do Vrútok, ehm do Žiliny ani náznak, tak som sa ešte skoro 3 kilometre vydal na cestu pešo dolu Terchovou do centra. No, výlet mi každopádne trval okolo 20 hodín. Akurát sú 4 hodiny popoludní, a tak môžem skončiť bez výčitky, že ešte je sobota v plnom prúde. Nakoniec sa podarilo spraviť cca 94km a 6100m+. Myslím si, že na zástavke som si zaslúžil ešte pred odchodom jeden kebab. Odtiaľ už iba v polospánku som sa presunul autobusom do Žiliny, snažil sa nezaspať vo vlaku až do Košíc a po skoro 25tich hodinách od vyrazenia z domu sa opäť vrátil do svojho základného tábora. Doma ma už poriadne vypínalo, ale každopádne to stálo za to. Nakoniec som neskutočne spokojný so svojim výkonom. Bál som sa či nevyhorím, kvôli prehnaným objemom, čo mám posledné mesiace za sebou, ale telo regeneruje ako besné a nebol žiadny problém. Myslím si, že lepšie pri behaní ultra som ešte asi nikdy ani nebol. Veľmi veľa samozrejme robia aj ľudia okolo mňa. A tých som mal teraz ale aj stále po celý rok okolo seba len tých najlepších ;)




Foto: Lukáš Hladký, Jozef Duchoň, Michal Kamenský