nedeľa 20. augusta 2017

Bajkom hrebeňom Martinky - Minčol - Saračníky

Človek si len tak vykračuje dole z holí po zdolaní ferraty, telefónicky chce vybaviť zopár zameškaných povinnosti, keď tu z ničoho nič po pár minútach je jasný cyklo výlet na ďalší deň. Je pravda, že už mám na pláne paceovanie (ťahanie do cieľa) parťáčku Julku na akcií 100 MKMK (100 míľ krajom Malých Karpát) s trasou trochu presahujúcou 100 míľ s dĺžkou 207 km. Idem ale pomôcť až na druhú stovku a teda mi to vychádza že doobedie mám ešte voľno a tak prečo nevyužiť voľný čas, keď ide dokonca tiež o parťáčku a nie parťáka?

Nie, nie ..to nie je čučkár ..to je Medveď alebo malý sloník na paši :D

Po rozpačitom sobotňajšom ráne sa nám konečne podarí vyraziť smer Martinky cez drevorubačskú magistrálu (cesta asi z polky asfaltky medzi Vrútkami a Stráňami, napajajúca sa asi 50 výškových metrov pod delom). Konečne mám parťáčku a nie parťákov, ktorí vkuse iba naháňajú. Konečne niekto kto si to v lese aj užíva a nie naháňa. Zopár úsekov poriadne vypučíme ale kde sa dá tak užívame dotyk kolies s prírodou. Počasie naparádu. Trošku nás ešte pot zalieva, ale nie je to už také strašné ako pri 35kách, ktoré nedávno panovali. Veď na poobedie hlásia 2. stupeň výstrahy pred dažďom.

Pri rozhovoroch prešiel aj pre mňa ten strašný úsek serpentínami na hole a po 2 kilometroch na asfalte už sedíme na nánuku či praženičke po dlhom čase v Novej Ponorke. Pozrieť bývalých kolegov ako sa majú. 

Na Martinkách

Po vydatnom doplnení síl pučíme na vrchol ku vysielaču. Počasie sa začína postupne zhoršovať. Trošku aj depka prichádza, ale vari na takéto sme už zvyknutí. Hmla nás nemôže zastaviť. Sme hore a prichádza postupne vysnený zjazd a pojazd medzi koskou, lúkami, koreňmi a lesom skoro dolu až po Saračníky, blízko sedla Javorina pri Polome. Chodník mne to dôverne známy, ale na bajku som tu už nebol možno aj skoro 10 rokov. Nepamätám sa, žeby ma vtedy oslnil, ale dosť ľudí ho na nete ospevuje, tak mu dávam druhú šancu.

Depka z počasia či od vyčerpania? :P

Na hranici s divočinou

Rýchlo z kosky a lesa von

Prvých pár stoviek metrov je v koske, ba niekde až v bahne, prechádzajúc úzučkým chodníčkom (korýtkom) až vyhúpneme na lúky nad Vrútkami a Priekopou. Slnko už je dávno za oblakmi, ale hmla zostala pár metrov nad nami a tak výhľady do Turčianskej záhradky a neskôr aj na Žilinu čí Rajeckú kotlinu sú nám ako na dlani. 


V celku rýchlo sa dostávame do sedla pod Minčolom. Pár metrov ešte popučíme na bajku ale za padnutým stromom prichádza prvé tlačenie. Na vrchol to ale nie je zase až taká tragédia a tak za 10-15 minút sme na vrchole. Fotíme všetky smery a seba s našou domovinou Vrútkami. Veď sa nachádzame na najvyššom bode Vrútok :)

S parťáčkou Nikou na Minčole


Zase do seba niečo vtlačíme a krásnym čučoriedkovým chodníkom sme za pár sekúnd pri dele kde sa odpája modrá turistická značka do Vrútok. My pokračujeme ďalej po hrebeni. Začína druhé a posledné 5 minútové tlačenie a už až dokonca zjazd. Aspoň ten kto má poriadnu guráž. Mne niektoré partie narobili problémy. Je to krásny chodník. Spočiatku ešte dosť skalnatý, ale neskôr sa vojde do lesa a kľukatí sa okolo stromov. Kto má rád divočinu príde si na svoje. Až ku koncu sa terén pristrmí. Ale ako vravím. Asi s poriadnym bajkom a skúsenosťami sa to dá prejsť. Mne zopár polmetrových schodov prerušilo plány na súvislý zostup. 

Z Minčola

Martinky v hmle a Minčol za nami

V lese

To prečo chodíme do lesa   ..pre úsmev a raodsť

Keď je človek trošku šmatľavejší

Užívame lesné chodníčky

Korienky pred Saračníkmi

Na Saračníkoch vytešení konštatujeme, že tu sa teda ešte musíme niekedy vrátiť a už po zvážnici sa vraciame po zelenej turistickej značke naspäť do Vrútok. Zjazd okolo elektrického a plynového vedenia na Piatrovú a Karvaša a Blahovca si pamätám ako veľmi nevýrazný úzky turistický chodník výsekom a dolu aj s koreňmi kde parťáci aj na "tigra" padali cez riaditka. Teraz je to 5 metrov široká vyjazdená prašná zvážnica. Po daždi to musí byť iný blatový tobogán. 

Výhľady do doliny

Výhľad na Lipovec a Vrútky

Dolu, pod týmto zjazdom, sú tiež výrazne vynovené zvážnice. Cez pár stromov sa v bezprostrednej blízkosti ukazuje Dubná skala. My ale zvážnicou pokračujeme doprava až po rampu. Pozor, nenaraziť. A kúsok nižšie vpravo my odbočíme doľava okolo Bagárovej chaty. Vybehneme 5 výškových metrov a sme na vrchole bývalého lyžiarskeho svahu Piatrova.  Nejaký dobrák vkuse rozhadzuje konáre po zvážnici na zjazdovke a tak volím vyskúšať cestu lesom. Tak to bola nádhera. Jemnému ihličnatému podkladu, ktorý sa tu nachádzal sa nič nevyrovnalo. Za pár sekúnd sme boli pod pamätníkom vojakov Karvaša a Bláhovca. 

Ešte prechádzame rýchlo jednou lúkou a okolo záhradkárov vchádzame do Vrútok. 

Nuž ako som sa bál, že to nebude nič extra, tak táto trasa ma neskutočne milo prekvapila. Som rád, že som jej dal s parťáčkou Nikou druhú šancu. Som rád za toto sobotné ráno a doobedie. Z poobedia a celého víkendu inak nebolo nič. Parťáčka Julka mala na MKMK problémy a tak ukončila svoje putovanie na 75 kilometri a ja som si pravdupovediac aj vydýchol, že nebudem musieť byť za toho silnejšieho počas noci v 2. stupni výstrahy na dážď, ktorý mňa dokáže niekedy dosť rýchlo (po niekoľkých hodinách) psychický rozložiť.  Po dlhom čase si idem poriadne cez víkend oddýchnuť a nabrať nových síl na ďalšie dobrodružstvá.



utorok 15. augusta 2017

Roháčsky skymarathon

Trasa: Spálená - Brestová - Salatín - Hlboká dolina - Baníkov - Žiarska chata - Žiarske sedlo - Jamnická dolina - Jamnické sedlo - Volovec - sedlo Zábrať - Ťatliaková chata - Smutné sedlo - Tri kopy - Hrubá kopa - Baníkov - Roháčsky vodopád - Roháčska dolina - Spálená
cca 45km, 4700m+

Najfotogenickejšia časť roháčov (Z ľava Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivé)

Tento projekt pôvodne ani nebol plánovaný ale postupne ma začínajú nadchýnať trasy, ktoré sa dajú zvládnuť za svetla, s dňom dokonale využitým na danom území. Skúšam pridávať čo je ešte reálne ale moc viac sa v priebehu 12tich hodín už mne zažiť nedá ako sa teraz podarilo. 

Kúsok od Príslopu nad Žiarskou dolinou

Po dlhom čase stávam v projektovom čase 3:00, aby som mohol už o šiestej stepovať na štarte pod zjazdovkami v Spálenej doline. Po ceste prší a na Zverovke moc rozdiel nevidno. Síce neleje, ale z oblohy stále niečo malé padá. Všetko je totálne mokré. Nuž, tvrdohlavosť nepustí a keď som už tu prišiel, musím niečo popučiť. Vari ale s rozumom, aj keď som cítil, že dnes ma to do hôr ťahá o kus viac ako len pomocou rozumu. 

Ochtunávka počasia smerom pohľadu na Liptov

Ešte povedľa zjazdovky stretám jednú pani. Asi čučoriedkárka. Pozdravím sa ale dnes asi všetkým jazyk vyrezali. Drvivá väčšina turistov vyzerá v horách ako keby ich išli rezať. Už som mal zopárkrát vytknuté od starších turistov, že my teniskový sa iba stále naháňame a nič si z tých hôr neužijeme. Neviem ja behám po horách s radosťou nie len v srdci ale aj na perách. 

Vietor, dážď, kraťasky, hmla, pocitová pod nulou, úsmev na perách

No nič. Tetu som obišiel a dostal som sa do 4 hodinovej samoty. Po chvíli padla hmla a zostal som úplne sám so sebou, možno spolu so zopár vetvičkami kosky. Hore sa pridal ku mne pán vietor a doniesol so sebou aj mrholiaci dážď. Nenadávam na nich. Veď oni sú tu doma ešte viac ako ja. Spolu nejako dobojujeme až na Salatín ale tam si vravím, že ich opúšťam a letím dolu do Hlbokej doliny. Vietor sa tlačil za mnou a na mokrej tráve a štrku do mňa zozadu tak dul, že som mal v tej strmačine celkom problém ubrzdiť. 

Na Brestovej

Zbeh do doliny nič moc. Asi tu veľa ľudí nezablúdi. Vchádzam do uzučkých chodníkov lemovaných metrovými trávami a malinčím. Ak som nebol doteraz mokrý tak už hej. V topánkach to len tak čvachtá. Ale to najhoršie mám teda za sebou a teraz potok nepotok, môžem si užívať terény bez obmedzení. V lese ešte chvíľku prudko dolu ku smerovníku, otočka, a naspäť hore na hrebeň do Baníkovho sedla.

Prudká obrátka a opäť hore

Znovu všetko zarastené. Ako vystúpujem z lesa začínajú sa ukazovať nádherné scenérie. Vyzerá, že nízka oblačnosť z hrebeňa pomaly ustupuje. Chodník je krásny ale neskutočne dlhý. Kľukatím sa spočiatku trávou, neskôr koskou a nakoniec strmými trávnatými svahmi. Ako sa blížim k hrebeňu zase ma víta vietor. Na sedle sa pridáva opäť aj dážď. Rozmýšľam čo ďalej. Pokračovať som mal cez Kopy do Smutného sedla ale v tomto mordore pri pocitovej teplote pod nulou v kraťaskoch by to bolo čisté bláznovstvo. Mením trasu a letím z Baníkova na Žiarsku chatu. 

Hory sa začínajú ukazovať v plnej nádhere


Niektoré úseky ma celkom prekvapili. Nečakal som tu nič technické a niekde mi trošku aj lepilo. Možno to bolo aj tým, že široko ďaleko nikoho. Ale potom to začalo. Začali sa jeden po druhom objavovať Poliaci. Najprv celkom turistickí (samozrejme bez chuti žiť), potom mladí, ktorí to asi moc s kondičkou nepreháňali posledné roky a nakoniec celééé autobusy. Zastal som a okolo mňa sa hrnula asi 30tka Poliakov s dáždnikmi v ruke. Nemám nič proti dáždnikom na turistike, dokým sa neiskrí, ale ako do frasa mienia prejsť na Baníkov s plnými rukami?


Ale o päť minút už riešim čo všetko idem vyjesť na Žiarskej chate. Ako správny bežec si dávam kapustnicu s klobáskou a bravčový rezeň s hranolkami. Ej ako by som dostal vysvetlené keby toto niektorí videli. Nuž nie všetko je o číslach a výkonoch. Minimálne u mňa keď sa jedna o papaníčko. Zalejem to kofolkou a už sa ani postaviť neviem. Bolo to geniálne. Odporúčam domácim tam chodiť na nedeľný obed, tak ako som aj ja spravil. 

Žiarska dolina

Ešteže cesta na Žiarske sedlo nie je až tak strmá. Aj keď mám čo vygrgávať. Konečne stretám aj ľudí a tak radosť vyletníčiť. Aj počasie sa začína umúdrovať. Zo Žiarskeho sedla chvíľku zletím ku pliesku a nedokážem sa vynadívať na nádhernú panorámu hôr z každej strany. Za mnou po ľavej strane Ostrý roháč, ktorý plynulo prechádza do hôľneho hlavného hrebeňa Západných Tatier a postupne prejde do hrebeňa Otrhacov. Prichádzam ku okraju ľadovcového kotla a podo mnou hlboko prehlboko strmý les. Koookos. To idem až tam dolu? Neskutočne strmý zbeh. Zopár krát mi aj nohy vystrelili dopredu (ešteže dopredu). Zastavujem sa až na výške 1300 mnm v Jamnickej doline. Pod prístreškom svačinkujú nejakí turisti. Ja sa otočím okolo stĺpika a letím hore.


Nádherný prebeh Kokavskými záhradami a diera do Jamnickej doliny, v zadu hrebeň Otrhancov

Znovu strmo hore z tejto jamy. Nie nadarmo sa tam jeden rozkokošník volá Na Jame. Vychádzam traverzom hlavného hrebeňa zase do kotla, tentoraz pod Volovocom. Obchádzam Jamnické pleso, pofotím Slovenský Matterhorn Ostrý Roháč a o chvíľku som na Jamnickom sedle. Začínam toho už mať dosť ale na Volovec to vytlačím ešte celkom rýchlo.

Ostrý Roháč, Slovenský Matterhorn

Jamnické pleso, vľavo hlavný hrebeň, cez Deravú na Klín a kúsok vpravo asi Jakubiná

Osobitá zo Jamnického sedla

Roháčske plesa

Volovec je úžasný kopec na výhľady a dostupný skoro pre každého turistu. Netreba mať ani horolezecké sklony ako na iných kopcoch v Roháčskej doline. Určite stojí za navštívenie. Poliaci sú si toho vedomí a bolo ich tu desiatky ak nie stovky. Ako som prešiel za Rákoň, tak po turistoch skoro ani stopy. Všetko chodí hore z Poľskej strany. Nedbám aspoň si môžem rýchlo užiť zbeh zo sedla Zábrať na Ťatliakovú chatu. V serpentínkach stretám iba pár ľudí.

Pohľady z Volovca



Za to na chate je ľudstva neúrekom. Na kofolu čakám dobreže nie pol hodiny. Myslím si, že Ťatliačka je neskutočné miesto na občerstvenie. Priamo medzi horami a plesom za chatou. Aj život si tam viem predstaviť. Aj obsluha milá, len povedzme si to narovinu. Nezvládajú to tam s takými hordami turistov Poliakov :D. Asi tak ako nezvládajú naše Tatry už taký prílev turistov. Nuž ale čo keď každý chce vidieť a zažiť to krásne čo môžem ja či Ty?

Posedenie na sedla Zábrať

Po polhoďke sa vyberám na posledný kopec (alebo hrebeň) do Smutného sedla. Mraky sa pobrali za niekym iným a nad nami vykuklo slnko. Musím to využiť a dokončiť aj túto časť Roháčov. Na Smutné sedlo vybieham prekvapivo rýchlo. Plán bol ísť dlhšie. Aspoň bude viac času na hrebeň. Tu sa už toľko ľudí nenachádza ako na Volovci. Nuž idem na to aj sám. Veď mám za sebou tento rok Andorru. Nemôžem sa báť takýchto malých výšok. Uff, ale tie kôpky ma celkom zneróznili. Zdá sa mi, že je to so mnou a s výškami čím ďalej horšie. Ale kto to kedy videl montovať na skalu také voľné reťaze? Presne som si pamätal jednotlivé úseky ako som ich prežíval keď som tu bol tuším pred piatimi rokmi. Aj na samotný Baníkov je krásny chodník hrebeňom. Každopádne aj takto pokakanému sa mi podarilo stiahnuť čas z 2:15 na 1:00. Aj keď verím tomu, že niekto to dá aj za 40 minút. 

Smutné sedlo

Baranec

Pred Baníkovom



Na hrebeni sa opäť zatiahlo a z Baníkova výhľad opäť žiadny. A tak keď pozriem hodiny vravím si čo tak neskúsiť zletieť z tadeto do Spálenej do hodiny a štvrť aby som zmákol celkový čas do dvanásť hodín? Nožičky už neposlúchajú tak ako na začiatku a tým pádom zbeh zo sedla bol v celku dezolátnom skalnom teréne tak vhodný na papuľu. Pár krát som kvalitne vystrečoval členky. Ak nemáte desiatky ba aj stovky kilometrov nabehané v ťažkom teréne, tak do Tatier určite, práve pre toto, patria turistické topánky. 

Posledných 1000 výškových metrov smerom dolu

A zbeh nemá konca kraja. Chvíľku sa ešte pristavujem pri vodopáde si oddýchnuť, ale potom zase bežím až na dno Roháčskej doliny. Ale to vonkoncom nie je všetko. Ešte cca 3 kilometre asfaltu. Rozbieham sa. Ľudia sa čudujú, ja tiež. Ale vnútorný boj je jasný. Načo chceš kráčať keď ti nohy idú? Neopúšťaj sa. Prebehnem ešte lesíkom ku parkovisku a som v zdravý a celý naspäť. 


Prežil som jeden z najkrajších dni v horách a jeden z mojich top projektov. Budem sa zrejme opakovať častejšie ale som neskutočne šťastný za to, že mám všetko čo mi treba aby som mohol behať ako kamzík :)

štvrtok 10. augusta 2017

Malou Fatrou cestou necestou

Trasa Jánošíkov dvor - Malý Rozsutec - Veľký Rozsutec - Stoh - chata na Grúni - Vrátna - Chleb - Šútovský vodopád - Šútovo - Zajacová - chata pod Chlebom - Poludňový Grúň - traverz Stohu - sedlo nad Bielou - Jánošíkov dvor
cca 51km, 4300m+


Doma v horách som necelý týždeň a to nadšenie čo prežívam sa dá priam krájať. Je pravda, že aj keď som pracoval v Bohuniciach, tak som sa na víkend vracal ale teraz si to opäť vychutnávať plnými dúškami. Cez týždeň zatiaľ tréningom cez ferratu HZS na piv na chatu na Martinkách a cez víkend kde len príde, ale hlavne v prírode a čo najdlhšie.

Tento víkend boli síce na pláne Roháče, ale keďže som zostal na ocot, rozhodol som sa pre Malú Fatru. Už ani nepamätám kedy som bol na hrebeni. Stále lietam kdesi po svete a to čo mám tak blízko zanedbávam. Nastal čas na nápravu. Na hikingu si vyklikám nejakú trasu a o šiestej hybaj do Zázrivskej časti Petrová. Štart som nastavil na siedmu z pred Jánošíkovho dvora. 

Snažím sa rozbaliť palice ale doma po poslednej seanse v horách a aj daždi na hrebeni Krížna - Borišov nejako napučali. Nejdu predĺžiť. Zastavujem prvú tetku dedinčanku a prosím o zverák. Na dedine pohotoví a o pár minút si už vykračujem smer sedlo nad Bielou. 

Výškových metrov som si na dnes naváľal habadej a tak ani časovo netuším dokedy tu dnes budem. Hneď na začiatok prichádza cesta do neba. Zo sedla to je výživných asi 300 výškových metrov na hrebeň. Úchvatná cesta pre tých čo sa vyžívajú vo výškových metroch. Neskôr nasleduje chodník skoro po rovine až do sedla Zákres. Ešte sa dalo aj trošku pobehnúť.



Na Malom Rozsutci som už nebol ani neviem kedy. Vedel som, že tam je jedná retiazka. Celkom adrenalinová. Myslím si, že ešte ťažšia ako tých pár na Veľký Rozsutec, či v Dierach. Skaly vyšmýkané ale reťaze a kramle vyzerali byť obnovené. Je to cca 10-20 výškových metrov. Potom ešte chvílečku strmý chodník pomedzi kosku a ste hore. Naskytá sa nádherný výhľad na Veľký Rozsutec. 


Trošku oddýchnem, popozerám, pojem a bežím dolu. Aj keď asi by som to tak nenazval. Na Veľký Rozsutec je to už taká klasika. Postupne začínajú pribúdať ľudia, ale čosi po ôsmej je to ešte fajn a ani raz za čas spoločnosť mi neprekáža. Vybieham ku krížu. Spravím fotku náhodnému vrcholovému turistovi. Zopakujem postup z Malého Rozsutca a opäť valím dolu. Kopec ako stvorený na trénovanie technických zbehov.

Prebieham Medziholím, vyťahujem palice. Snažím sa pospájať jednotlivé časti Black diamond palíc, keď tu na jednej sa koniec, ktorý slúži na vystretie jednotlivých častí ulomí. No koookso. Drahá palica, ani nie pol roka a toto. Verím, že reklamácia bude fajn. A možno ďalší článok bude o palici alebo o obchode :D

Volá mi kamarátka z dolného všedného života. Musím sa jej priznať, že ja som už stihol z neho újsť a teraz ma bude musieť naháňať. Môže až poobede. To akurát na Suchom sa stretneme a ešte si vybehneme cez Strečno Martinky pred zostupom do všednosti života Martinského. Len potom mi doplo, že auto mám v Zázrivej. Volám naspäť čo je vo veci a parťáčku navigujem vlakom do Šútova.

Ja zatiaľ prebieham Stohom. Ten kopec je pri výstupe za trest, ale pri zostupe sa mi až slzy tisli do očí keď som hľadel na Rozsutec pred sebou a trošku vľavo od seba celý hrebeň malej Fatry ako sa vlní a čaká na mňa. Som neskutočne šťastný, že toto všetko môžem zažívať a že mám dopriate aj zdravie na to. 



Začína pripekať. Veď hlásia najteplejší deň roka a v Blave sa šplhajú teploty až ku 39°. Ja už mám za sebou nejaké tie litríky tekutín v sebe. Miernym kopčekom prídem až na Poludňový Grúň a keďže parťáčka má prísť až medzi jednou druhou do Šútova, tak točím na chatu na Grúni. Pivo ma tam stiahlo. Aj keď dokým som sa tam dohŕkal tým krkolomným strmým svahom tak som si to rozmyslel a musel som doplniť cukry. Objednávam kofolu a do ruky ešte jednu Coca colu. 

Zbeh z Poludňového Grúňa

Skoro popod lanovku hore na Chleb

Prehodím pár slov s mladými turistami a letím do Vrátnej. Tu je už chodník o poznanie plnší, ale keď počujú fučiacého ježka všetci odskakujú. Za chvíľku som pri lanovke a ide sa do pekla. Tuto trasu popod lanovku som šiel iba raz ako dieťa s našimi a pamätám sa ako aj vtedy naši fučali. Teraz fučím ja. Snažím sa to čo najrýchlešie výjsť. Zisťujem, že mám menej času ako som predpokladal. Na tom slnku v strmom svahu som stretol asi iba troch ľudí. Všetci sa viezli ponad nás v kabinkách. No bolo nám to treba? Bolo. Dokým mi nohy slúžia, tak jedine po svojich. Len asi nie takto ale radšej cez Chrapáky, Bublén a Kriváň. Cuká ma do hornej stanice lanovky si čosi ísť dať ale odolal som a utekám na Chleb. 

Ľudstva ako na Václaváku. Všetky druhy obuvy. Presne sa dalo určiť ako sa tu kto dostal. Oproti minulej Veľkej Fatre, kde všetci mali 50 litrové batohy na hrebeni tu nemá nikto nič. Rýchlo čosi do seba nahádžem a letím dole. Išli ma tam zožrať muchy. Zbieham do sedla za Hromovým, otáčam sa, zbieham na Kopiská, znovu sa otáčam a letím smer Mojžišové pramene. Hore to je dobrý záhul. Ale stretol som aj zopár bušičov, čo si to cupitali hore vŕškom. Ja som si užíval cupitanie dolu kopečkama. Na prameni sa hádžem do vody. Prežívam šťastie sveta. Opäť raz sa na turistov usmievam. 

Na Chlebe




Prejdem pár metrov do lopúchov a žihľavy a plésk. Tak ma pokrútilo pri preskakovaní blata, že zmena dizajnu topánok bola nevyhnutná. Biele mením za blatovo čierne. 

Lenže potom prichádza suchý strmý lesný zbeh ku vodopádu a po 500 výškových metrov sú topánočky tak vyšúchané ako keby ani v blate neboli. Pri vodopáde spravím pár fotiek a letím dole. Nestíhačka ku parťáčke. Všetci po mne kukajú či mi nešibe. Veď aj ja si myslím, že hej. Dolina nemá konca kraja a ja opäť začínam zvešať hlavu. Kedy to už skončí??? Začína asfalt. Znovu to nemá konca. Ale po pár kilometroch to nakoniec prišlo. Na križovatke odbočujem doprava smer pravá strana Šútova. Prebieham cez menší kopček a som tam. Parťáčka ma už čaká, ale ja sa zmôžem len na prosbu ísť do krčmy na pivo a kofolu. Ešteže tých pár ľudí čo to so mnou zvládajú majú pre takéto individum aj porozumenie. Liter mám v sebe. Mám čo potiť cestou Generálom po lúke na chatu pod Chlebom.


Celý deň som zatiaľ okrem hrozienok nejedol. Po Generál idem skoro ako píla :D ..aj keď parťáčka sa musí tváriť, že nevládze len aby som nevyzeral pred turistami ako bzdocha. Ale na lúke to prišlo. Vypinačka v priamom prenose. Systémy sa vypínajú a ja začínam spomaľovať. Prestať kráčam nemôžem, lebo kto by to už potom rozbehol?? Prestávam už dokonca rozprávať. Nie je už ani so mnou reč. Ale pacerka sa o mňa príkladne stará a nenecháva ma v tom samého aj keď ja ju už asi desiaty krát posielam na chatu. Strášne pomaly ale isto to odsýpalo až sme sa tam nakoniec doplazili. Hlavne, že paličky (pokazené!) mám v batohu. Hneď objednávam opäť piv a kofol, ku tomu ešte konečne niečo hutné, kapustničku. Zdržíme sa hodnú chvíľu ale komu sa chce keď má všetko čo v živote treba? Od úžasného človeka, cez neskutočnú kapustu a blahodárny nápoj v tomto teple. Máme slniečko ktoré nás napĺňa energiou a okolo seba všetku tu nádheru? kde sa naháňať?

Ale dosť bolo snívania. Ideme traverznúť Chleb a čo najpriamejšie ku autu. Tentokrát niečo nesadlo parťáčke a do vedenia sa dostávam ja. Na Steny sme sa dostali ešte vo v celku vyrovnaných silách ale potom prišli ďalšie problémy s chodidlami a trošku spomaľujeme. Nevadí aj keď už zase ten všedný dolný život nás tlačí naspäť. Znovu sa nevieme vynadívať na hrebeň pred nami. Vzadu sa majestátne týči Veľký Rozsutec, pred ním Stoh a pokračovanie hrebeňa cez Poludňový Grúň až ku nám.



Pod Stohom si ešte vytlačíme posledné výškové metre na jeho chrbát a potom excelentným koreňovo kamenným trailíkom traverzom Stohu prebehneme do Medziholia. Ťažké, výživne, ale krásne. Pokračovanie traverzovania Rozsutca až do sedla nad Bielou už síce nebolo také rýchle ale o to viac urečnené, Je super sa stretnúť s niekym takto v hore a vyrozprávať sa koho čo trápi, čo má nové a čo úžasné kto zažíva a načerpať pri tom obrovské množstvo nových síl. 

Cesta začínala nemať konca kraja, keď tu z ničoho nič na nás vybehla lúka v sedle a po pár minútach sme už aj v cieli nášho putovania na Janošíkovom dvore. 

Bol to geniálny výlet a tuším takéto dlhšie cca 12 hodinové výlety budem praktizovať častejšie. Svoje čaro mal aj ten začiatok keď som sa mohol ponoriť sám do seba, do prírody a zrásť s ňou v jedno, čo potom dodalo mnoho síl túto radosť odovzdať všetkým tým, ktorých som stretal cestou. A nakoniec super je mať aj pri sebe ľudí rovnako švahnutých (no dajme tomu, že aspon podobne) pri ktorých sa cíti človek ako doma a nemusí sa na nič hrať.

A čo teda budúci víkend? :)