nedeľa 31. júla 2016

Koruna Oravy alebo keď dostanete poriadny výprask

Aký je celý tento život zvláštny. Pred rokom sa pri Vás pristaví človek na zástavke v Žaškove o desiatej večer, že ako sa darí a ako Vám fandi, pretože Vaši parťáci už majú dosť a nasávajú nové sily na posledných cca 25km a o rok síce o 6 hodín v rýchlejšom čase ste na tej istej zástavke práve s tým človekom čo Vám fandil, lebo to chcel zdolať taktiež.


Celý rok skoro s daným človekom nekomunikuje, lebo samozrejme má každý svoj život a času je málo na všetkých a všetko, ale príde jeden malý okamih, jedná spontánnosť, jeden výlet na ferraty do Rakúska a slovo dá slovo a o 2 týždne po Rakúsku s týmto človekom pučíte na Korune Oravy. No a tento šialený človek, ktorý vie žiť životom čo stojí za to a snaží sa odovzdať celú svoju dušu a celé svoje srdce do nádhery v prírode sa nazýva Majka Áá.


No ale pekne po poriadku. Po zistení, do čoho ideme sme prebrali všetky možné varianty topánok, ktoré si vziať. Jedny v reklamácií, druhe vykrivujú nohy do všetkých svetových strán, tretie expresný kuriér doniesol v piatok večer pred výletom. Fúú, a teraz si vyber. Keďže nové topánočky boli síce krásne, ale pre veľkosť obuteľné ak tak nejakej bábike, vyhrali topánočky krutinôžky. Až ma hrôza a zimomriavky prešla, keď som zistil čo to tam budem mať. Ešte sa doladila nejaká "desiata" na celý deň, odvoz a sme pripravený.


Už dva dni pred tým niektorí členovia panikárili a snívali o tom ako nasnežilo alebo že už premeškali termín. A v deň výletu už na nete vypisovali o jednej v noci, že sú už vyspatý a či už nejdeme. Ja som zase až tak nestresoval, že sa mi hneď podarilo v noci o 3tej meškať. Nakoniec sme ale všetko stihli a o 3:32 sme začali od fary v Dolnom Kubíne pučiť.


Prvý kopec Kubínska hoľa išiel ako po masle. Áno cítil som svoje spodné kyptíky. Lebo čo? Dva dni pred výletom si idem po dvoch mesiacoch zabehať 2 fázový tréning. Potom pri zbehoch nemôžem ani nohu v kolene vystrieť. Veď ale to "rozbehám". Ešte keď nás nik nevidí po tme na Trninách po prvom krátkom ale výživnom kopčeku vycikať, vykakať a môžeme to zbehnúť ku vlekom pod Hoľou. Na Holi sa konali preteky v zjazde. No nie práve vtedy o štvrtej ráno ale ako som zistil až v nedeľu. Bolo by nám dosť čudné keby cyklisti, ktorí idú zjazdovať ešte pár hodín pred štartom žúrujú tak, že dobreže nevypadávali fľaše von oknom.


O 5:10 sme už stáli na Kubínskej holi a kochali sa východom slnka. Načasované ako lusk, možno 5 minút skôr začať a bolo by to dokonalé.


Spravili sme svojku na prvom vrchole Koruny Minčole a do Zázrivej sme to od radosti z lesa zbehli ako pravý Salomon herci z videjí. Terén bol hravý. Hlavne vrch, kde sa ide lesom a chodník je prerastený koreňmi. Raz za čas sme vyrušili nejaký zver. Od tých väčších ako jelene, srnky, až po veveričky ..ale najväčším záškodníkom bola vrana, ktorá nám do ucha tak zaziapala, že sme skoro z kože vyskočili. Celé od štartu sme to prešli za necelé tri hodiny. Po minulé 2 razy sa mi to zdalo večnosť, teraz ako keby to všetko malo iný rozmer. Ako keby to malo pár kilometrov. Sumár po prvom vrchole. Je to úžasne, sme nafičaný, poďme bombiť ďalej.


Zo Zázrivej sme prebehli po červenej okolo Bôrickej mláky ku Jánošíkovmu dvoru a odtiaľ hore na sedlo nad Bielou. Tu na tejto časti sa zase konal cykloprechod Zázrivským chotárom. Zo sedla nad Bielou po Zákres je asi najväčší krpál široko ďaleko. 400 výškových metrov idete tak, že už už si myslíte, že sa dotknete neba. Výživné stúpanie. Ale pre nás malina a keď už to nebolo také ružové tak Majka vytiahla gumených delfínikov. Ani sme sa nenazdali a boli sme na Rozsutci. To už ale také ľahké nebolo. O ôsmej začalo pripekať. Voda sa začala mínať ..jediná naša záchrana bude prameň na Medziholí. Na Rozsutci sme sa ocitli za 5:30. Svojka č. 2, zopár gýčových fotiek na hrebeň Malej Fatry ..proste fotky ktoré už má asi každý 5x a my ľudia si to aj tak musíme odfotiť, od toľkej nádhery a radosti.


Zbeh z Rozsutca je zaujímavý ako vždy. Zase raz pomaly. Ono sa to asi ani nedá rýchlo alebo čo. Koniec trošku pobehneme. Pozdravíme prvých ranných turistov na Medziholí a ideme po vodu. Prameň funkčný, nie vyschnutý. Aj keď voda tiekla závratnou rýchlosťou. Asi liter za 5 minút. Ale čo neurobíte keď kúria a je tak teplo.


Stoh, asi najobľubenejší kopec široko ďaleko. Najprv blata aj keby boli 3 roky sucha, potom prudký kopec so slnkom za chrbtom a nakoniec nekonečný guľatý Stoh z nekonečným koncom. Tých palíc tam je za sebou asi tritisíc päť a stále nevidno vrchol. Začínam sa pri každej možnej príležitosti hádzať o zem. Nohy štrajkuju. Nevadí, zatiaľ Majke stíham, hlavne sa neopúšťaj. Čas na Stohu 6:45


Ak niekto nemá niekoho rád tak ho pošlite zbiehať zo Stohu cez Žobráka do Kráľovian. Aj keď myslím si, že my bežci si radi robíme zle a tvrdohlavo ideme do toho najkrkolomnejšieho. Z vrcholu najprv strmo dolu po beznádejnom chodníku pozostávajúceho z obrovských hrboľatých trsov trávy, ktorý neskôr prejde do roviny, ale aby to nebola nudná rovina, zájde do lesa tak hustého, že keď parťáčku pošlete dopredu, ale chcete byť pri nej moc blízko, tak vám dá každá druha vetva po papuli. Zistil som, že už som asi zažil stavy halucinácie, lebo celý čas som Majke vyprával ako bude zachvíľu jeden zvláštny lesík a ten lesík tam už teraz nebol ako pred rokom. Doteraz nechápem kde zmizol. Zo Žobráka je nádherný technický strmý zjazd. Až ma triaslo od radosti, ale od parťačky som moc nedostal pochopenie pre moje chuťky. Keď sme ho bezpečne zbehli prišla nenormálne otravná asi 5 kilometrová, zo začiatku celkom rozumná ale nižšie otrasne rozbitá, zvážnica kde sme už začínali nohy ťahať za sebou a už sme iba o tom ako sa nám čapuje úžasný chladený nápoj snívali.


Kráľovany, čas od štartu 8:30. V Penzióne si dávame konečne na 40tom kilometri niečo normálne. Šošovicovú polievku. Po necelej polhodinke oddychu sa cítim ako nový. Majka tá je nová od prvého kilometra. Prebiehame cez železničný most ponad Oravu a vbiehame do húštiny povedľa rieky Orava.


Vybrali sme si asi najexkluzívnejšie obdobie. Tráva vyššia ako my, všade malinčie, bodliaky, žíhľava. Ešteže sme sa v penzióne pred pár minútami vyumývali ako keby sme išli na svadbu. Nevadí, tráva po 100 metroch prešla do kríkov a ešte jeden briežok a sme na srdiečkovo-smajlíkovej ceste na Podšíp. Je to krásna suchá strmá dolinka. Keby niet Koruny nikdy v živote by som sa asi o nej nedozvedel. Slniečko pripeká. A to celkom dosť. Cesta po Podšíp ide po zvážniciach ale často aj po slnku a z hlavy sa nám už asi vyparilo aj to posledné čo v nej bolo. Na Podšípe sme celkom vypnutý. Otvárame ďalší balík delfínikov. Zisťujeme, že sme už vypnutejší asi dlhšie. Na prechod do Žaškova sme mali asi tak po 7 deci vody. Hm.. na Podšípe už asi tak 2 deci. Kalkulujeme. Každé dva kilometre po 2 glgy vody. Ešte máme Redbull. Na vrchol Zadného Šípu pod kríž (aspoň ja) som prišiel tak biedne, že som mal chuť tam zostať naveky. Veď je tam tak pekné. Strhol som zo seba batoh. Rýchlo nahmatal ten hnusný sladký nápoj Redbull a jedine čo ma zastavilo ho nevypiť na raz do dna bolo, že za mnou je Majka a že veď predsa ešte nie som taký hulvát, že sa nerozdelím. Veď sa staraj, keď si už myslíš o sebe aký si ultra frajer. Buď podporou nie hajzlom čo ide do predu a rýchlo všetko vypije aby si ťa nikto nevšimol. Na vrchole sme samozrejme spravili svojku aj keď nesprávne lebo hlavný vrchol je ešte nejakých 15 min západnejšie, nabrali sme trochu síl a potom sme utekali na hlavný vrchol,


Boli sme v území slečny Márie. Zo Šipu sme zbehli ako šípy. Ťažko povedať či nás bolo vôbec vidno. Na Žaškovskom sedle sme ledva vytočili zákrutu na Žáškov a bežali sme a bežali. Lesy, lúky, polia. Vchádzame do dediny. Prichádzame na zástavku, kde sa tento výlet pred rokom začal. Tam nás už čaká Veronika, Majkina sestra s 10timi litrami vody 2 litrami džúsu a iným potrebným materiálom na zdolanie aj tých posledných 25tich kilometrov. Voda ..nenormálne vykúpenie. Prve dva litre šli na hlavu a vlastne všade kde sa dalo ..potom sa táto úžasná kvapalina liala do hrdla bez zastavenia. Cítil som sa ako v raji. Otvárame džús, kupujem pivo a všetko so všetkým v litroch kombinujem. Snažíme sa jesť ale už to nejde ako na začiatku. Tlačíme to do seba ako do husi. Pred rokom bolo na tejto zástavke 22:00 a perzeidy v plnom prúde. Teraz bolo 15:00 a hviezdy vystriedala táto naša horiaca guľa na oblohe. Ešte raz sa chcem poďakovať Veronike za záchranu života a najlepšiu občerstvovačku pod slnkom.


Nasledujúci úsek. Cca 8 km Sahary na lúkach medzi Žaškovom a Valašským Dubovým alebo prechádzka peklom. Nemôžem ale povedať, že cez deň tam tiež nie je nádherne. Minulý rok som pozeral Perzeidy tento rok som konečne zistil, kde odteká voda z Komjatnej a konečne pochopil, že medzi Komjatnou a Žaškovom nie je asfaltka ..taktiež už mám ako taký prehľad o geomorfológií danej oblasti. Majka tiež po troch rokoch našla hľadaný kríž na Hrádku a po cca hodinu a pol dlhej prechádzke sme sa ocitli v krčme v Dubovom. Zase dopĺňam tekutiny. Jedno pivo od bolesti a môžme skúsiť vypučiť Choč.


Po pive sa aspoň mne ide veľmi dobre. Také to jemné otupenie zmyslov, keď človeka všetko boli je úžasne. Preratávame naše možnosti. Ak vypučíme Choč za 1:45 tak hore bude 19:00 čo znamená 15:30 hrubého času ..potom ešte hodina dole a 1,5 hodiny Skalky a stíhame to dokončiť do 18tich hodín (Aspoň taká bola moja predstava nemiestného). Stretáme chlapíka, ktorému vysvetľujeme, že sme vyrazili o 3:30 z Kubína úplne iným smerom a teraz sme tu. Trošku vyzeral zmätene, keď sme mu o tom vraveli. Tiež je zaujímavé počúvať samého seba keď si človek po 65 km povie, super "už" iba Choč, ktorý sa nám pred nami celú trasu stále pretŕčal. Prvá tretina išla pomaličky, potichučky ale myslím si, že celkom dobre. Potom sa to začalo trošku kaziť, Majka musela mať asi už tiež depku keď z ničoho nič sa zastavila a volala domov, že si prosí melónik a pomarančík. Alebo, žeby to bol dohodnutý signal? No.. a pučili sme a pučili. 1000 m+ na 65tom km. Bolo to dosť ťažké. Ešteže sú hore reťaze. Aspoň človek po 15tich hodinách zistil, že ma aj ruky nie len nohy. A zase raz moja debilita, že na trasu ktorá má pomer skoro 70m+/1km si nezoberem paličky. Na Choči sme boli tak vyfľusnutí, že sme skoro zabudli vrcholovku. Asi to bolo ozaj zle, lebo keď som sa zaradoval, že sme hore, tak Mária ma skoro zhodila dole, aby som bol ticho. Ale kalkulujem. 65 km ..ok ..rozumiem :D ..a som radšej ticho. Dojedáme posledné delfíniky. Keď odchádzame z Choča je 19:15 ..15 minút po termíne.




Majke sa po tomto náročnom výstupe spravil v rozume blok. Majka ide pod 18 hodín. Mne sa po tomto stúpaní tiež spravil v hlavičke blok. Toto nedám do 18 hodín ani keby som mal krídla. Fúú,, čo teraz. Radšej nevyprávaj a snaž sa. Omg.. snaž sa ,,čo si nejaká troska? ..Si tu pre to aby si pomohol Majke spraviť čo najlepší čas a zase sa opúšťaš? Zatnem zuby od štiepania v celých nohách čo sa celý deň stupňovalo asi z tej mojej debility v tréningových plánoch a valím dolu. Išiel som ešte aj trošku rýchlejšie ako parťáčka, lebo sa mi zdalo, že tak lepšie plachtím terénom (Myslím si, že keby som toľko všade nestál na našich pomyselných občerstvovačkách a Majka by eeešte trošku máličko zlepšila zbeh tak to je aj pod 17 hodín. A myslím si, že keby trénovala ako profesionáli tak to môžu byť iné bomby, čo by dávala). No.. pod Choč na zvážnicu vedúcu do Vyšného Kubína som asi už prišiel na voľnobeh, lebo dolu som to už nenaštartoval. Nebolo to také strašné ako na Lavarede v Dolomitoch (to už je taká moja odmerka :D ), ešte som neťahal nohy za sebou rýchlosťou 2km/h po rovine ..ale aj tých 4-5 km/h bolo na cestu dolu kopcom bieda. Majku vyhadzujem preč. Keby to bol nejaký chalan, tak mu tak vynadám, že nech ide do..  Kubína sám ako nikdy. Bolo to ťažké. Ale nie že pre mňa. Pre Majku. Ťažké bolo vymyslieť to tak aby si to Majka nevyčítala, ale som rád, že Majka je z tých čo vedia, že keď ich niekto pošle po víťazstvo tak vedia, že ten druhý sa tam dostane tiež a ešte v predstihu :D Áno vyzerá to tak, že Majka mi vybavila odvoz z Vyšného Kubína do Dolného Kubína. Majka ešte teda o 20:30 išla pučiť Vyšno Kubínske skalky a ja s jej ocinom sme šli do Kubína.


V aute už bola mobilná občerstvovačka. Sľúbené melóny, pomaranče, džúsy, pivo, voda. Proste všetko čo bolo treba. O pol desiatej ..v čase predpokladaného dobehu sme sa presunuli aj s Majkinými rodičmi na Námestie. A čakali.. bude to tých 18 hodín? Eeeeej ...Majka bežííí vysmiata ako Emelie do cieľa. Čas 17:54. Na tvári po celom dni žiadna únava. Iba radosť. Ale to taká radosť akú som ešte nevidel. Bolo to super. Nedalo sa negratulovať ..neprežívať to spolu s ňou. Toľko radosti som už dávno nikde nevidel. Potom prišlo na rad detské šampanské priamo na námestí ..prípitok ..blahoželania ..potom trochu občerstvenie a potom ..potom bol koniec. A dúfam, že ešte bude veľa možností, kde budem vidieť Majku takú šťastnú. A verím tomu, že to bude pri behu a športe. Lebo je to proste čo? ..obrovský talent :)




Ďakujem za ohromný výlet po krásach Oravy ..už dávno som si takto nesiahol na dno svojich síl. A pozor na Majku. Keď s ňou kdesi, tak opatrne :D

nedeľa 17. júla 2016

Nízko Tatranská vertikála alebo keď vetrík pofukuje

Určite každý v prvom rade očakáva názor o zrušení či nezrušení pretekov a kto za to celé môže a prečo je to tak, kto je zlý a kto dobrý ..hejt sem, hejt tam ..fučko sem, fučko tam. Ale poviem to tak ..bolo to super a konečne som mal možnosť odhadzovať 15 metrový strom z cesty, aby sme prešli autom  alebo sa smiať od škodoradosti ako ostatných na Kráľovke klepe od zimy, čo tam už polhodinu čakali na odvoz dokým som tam aj ja sám nestal pol hoďku a nezačalo klepať aj mňa ..alebo keď sa musím pousmiať nad žabomyšími vojnami orgov, čo je správne rozhodnutie. Už druhý pretek po sebe čo sa mi zrušil, ale môj život je čím ďalej, každý týždeň, viac obohacovaný úžasnými zážitkami z lesa a s ľuďmi, s ktorými to stojí za to.


No ale pekne poporiadku..

Príprava na pretek začala už niekedy v zime. Teraz neviem či pred alebo po Brtoch. Tuším pred Brtmi lebo potom ma už začalo bolieť koleno a to by Julka s takým kriplom nechcela ísť. Hej vlastne potom mi každý druhý týžden písala či sa na to cítim a že či ma nemá za niekoho vymeniť :P ..ale ona to myslela z lásky ku mojemu kolienku. No vtedy ešte skoro ako nevyliahnuté ultra mláďatá sme v chvíľke premotivovanosti usúdili, že po roku behania stoviek sa môžeme pustiť aj do NTSky.

Odvtedy som priebežne sledoval stránku NTSky, aby nám neušlo prihlasovanie a hneď ako sa dalo tak sme sa prihlásili. Potom ale prišlo toľko akcií, že týmto príprava na akciu prestala. Nech sa na ich stránke deje čokoľvek. Časom stále zisťujem, že Julka má záujemcov milion dvesto. Aspoň viem, že som si dobre vybral a som šťastný, že som vyhral jaa nad ostatnými :D 

Posledný týždeň pred stovkou depka. Začínajú sa objavovať statusy o povinnej výbave a o jej prísnej kontrole. Výbava skoro taká objemná ako na Lavarede v dolomitoch. Niektoré vychytávky ako papierová mapa som doteraz nepochopil, ale tak nakúpili sme a Julke zostane aspoň pre vnúčence aby mohla ukázať čo to bol papier. Dokúpili sme do výbavy dezinfekciu a boli sme hotový, No ..ešte kameň úrazu bunda s membránou. Alebo presnejšie, že bunda s kapucou, ktorá je neprefúkavá a zároveň prievdzušná. Problém bol v tom, že som to zistil až keď som odišiel v pondelok do roboty a návrat domov som mal až po preteku. Julka tiež nedisponovala takýmto vybavením a teda čo? ..nakoniec mi brat po ceste do Liptovského Mikuláša dobreže nie za jazdy cez okienko vlaku hádže požadovanú výstroj pre oboch a ja celý šťastný, že možno nás postavia aj na štart, pokračoval ďalej,

V Liptovskom Mikuláši stretám Julku s Jurom. Julka dosť mimo. Začala trenovať na Sparťany a s ultra to už ide dolu vodou. Pripravte sa na útlm ultráckych blogov alebo prejdite na Sparťan rejsi. Možno tam práve začína vychádzať nová bloggerka a ženská sparťanka. Mimo znamená, že mala na celom tele takú svalovicu, že ani na oči nevidela a nevnímala. Tak sme pre istotu kúpili 5 redbullov a 2 coly aby sme ju nejako vzpružili.

Do Telgártu vchádzame okolo pol desiatej. Registrácia do 22hej. Zvládli sme to. Ževraj sme boli predposledný. A prišlo na kontrolu povinnej výbavy. Peťo s Valikou to brali hrozne vážne. Neveria vlastným kamarátom. Vyhadzujem na stôl aj s Julkou asi celkovo 5 batohov a tašiek čo sme mali. Keď tam bola už dostatočná kopa poväčšine blbostí, ale aj toho podstatného tak museli priznať. Máme všetko. Zoberieme si štartovací balíček, rozlúčime sa a ideme aspoň na chvíľku chrápať. Juro ešte všetkých ponúka krídelkami, ktoré jeho ženička dnes bez zmyslov hádže o rohožku v aute. Nedbám. Ponúkam sa. Silvia Pe nám na najvrchnejšom poschodí nachádza asi poslednú voľnú izbu v penzióne, Asi hodinu prebaľujeme veci na zajtra. Hodnotíme počasie. Zajtra obliekame to najteplejšie čo máme a do drop bagu na čertovici chystáme ešte teplejšie veci. Do cieľa už poriadne ani nebolo čo dať.


Po asi 4 hodinovom spánku zase raz zvoní ten ľudskému uchu úhlavný nepriateľ budík. Zase raz vstávať. Nemôžem radšej prespať celý život. Zase ďalší víkend bez spánku. Veď po stovke zase budem spať až v nedeľu večer. Rýchlo spráskame nejaké raňajky a utekáme na štart. Stretáme Silviu, ktorá od súcitu nás odváža na štart. Ešte musím dochrúmať chipsy a môže sa začať.

Na štarte úplna pohodička. Debatujeme o všetkom možnom. Neprší. Nefúka. Vyzerá to celkom príjemne. O 5:30 sa to začalo. Všetci vyrazili ako strely. My samozrejme za nimi. Chvíľku aj klesáme tak sa vyberieme predbehnúť zo 10-20 ľudí, ale zrazu sa sklon preklopil do kopčeka a postupne všetci utekali ako pred nejakou katastrofou od nás preč. Ako keby na Čertovici dávali zlaté prasiatko. 


Takto sme ešte prehodili z času na čas s niekym reč a nakoniec sme sa ocitli sami. Vravím si ..už je dobre ..konečne sa utriaslo poradie :D ..už sa netreba stresovať. Nakoniec zisťujeme, že asi za nami nik už ani nie je. Čooo? To sa nám teda ešte nestalo. Nevadí. Aspoň si užijeme krásnej prírody. Možno aj nejaké Salomon videjka natočíme a spravíme si výlet na Čertovicu. Julke sa šlo totálne na nič. Hejtujem všetkých sparťanov, že mi ju takto zničili. Kŕče už mala počas spánku a teraz sa to iba stupňovalo. Dokonca ani dole kopcom som nevidel u nej tu iskričku šťastia, že sa môže rozbehnúť ako kamzík. Čo sa týka tepov tak to ale nebolo až také zle, ale asi na NTSke treba ozaj dreť do Čertovice koľko to len ide. Neviem síce ako šli druhí, ale vyzerá to tak, že do Šumiacu všetci valili dobreže nie 5min/km cez tú burinu. Ozaj že ešte nebola mokra. V Šumiaci sme odbočili po kontrole doprava a odtiaľ začal vertikálik. 6km a cca 1100m+.

Dobehli sme nejakých chalanov pri technickej prestávke. Trošku sme si s nimi zabočili mimo trať, ale ako sme sa vrátili na trať tak sa nám pomaly stratili v lese a hmle. V lese bolo pre mňa celkom príjemne. Nebolo teplo ..trošku mrholilo. Ale Julka sa trápila. Niekoľkokrát sme aj križovali cestu. Trošku sme zaváhali či ísť teda po chodníku alebo po ceste. Fáborky asi kvôli národnému parku zmizli a my sme nikoho nevideli. Nakoniec ale medzi nami vyhrala varianta chodník, čo bolo aj správne rozhodnutie. Ako redol hore les tak začalo fúkať. Postupne sa mi začal znížovať tep a začínala mi byť pomaličky zima. Mal som termo a vestu. Ale dalo sa to zvládnuť. Keď bolo zle hodil som na seba Goráčku a bolo po probléme. Na jednom mieste po nás aj zajac kukal ..asi vedel o čo ide hore, keď sedel na tom chodníku ako omráčený pozerajúc, že niekto ide ešte hore v tomto nečase.


Les ustával a vietor začínal. Mám rad nečas. No nie moc na preteku Ale povedal som si, že tento pretek si užijem aj keby sa robilo neviem čo. Veď som vedel, že bude strašne. Malo pršať až potopy a zatiaľ iba mrholilo. Vietor mi nejako moc neprekážal ani som si zatiaľ neuvedomoval, že by bol až tak strašný. Išiel som taktiež v dvojici a chcel som urobiť všetko pre to aby som svoju parťáčku nedeptal a hlavne robil dobrú podporu a aby nám to s dobrou náladou rýchlo prešlo. Nech už sa dostaneme kamkoľvek. No len dnes bola Julka ťažký oriešok. Ale postupne sme pučili vyššie a vyššie. Les skončil úplne a vietor začal besnieť. Z jemných dažďových kvapôčiek sa stávali ostré ihličky. Tak moc mám rád tento pocit divočiny. Z ničoho nič stretáme vracajúcich sa pretekárov. Čo? ..už teraz to niekto vzdal? Áno čakal som, že to zo pár ľudí kvôli zlému počasiu ukončí na Čertovici, ale takto skoro? Za nimi ďalší a ďalší. Whaaat? To je tam až tak zle? Všetci hovoria o víchrici. Julka zvažuje aj možnosť zavolať, že končíme a že nepôjdeme ani na Kráľovku aj keď sme boli už od vrcholu možno desať minutiek. Ale mne to nedá. Musím vedieť ako je hore. Neskutočne ma to láka. Srdce mi až tak búšilo od adrenalínu. Čakal som niečo extra nepríjemne. Super, môžem robiť niečo šialené.

Keď v diaľke zazriem zvodidla na ceste pred vysielačom, vyťahujem mobil a idem točiť. Dúfajúc, že ako budeme vychádzať na hrebeň tak sa vetrík ukáže celou svojou silou. Ruku mením, každých desať sekúnd čo mi odmŕza. Pri východe briežkom na cestu Julka dostane od vetru takú facku v náraze vetra, že ju otočí naspäť a zo dva metre nižšie ju chytám aby nespadla. Na ceste auta. Neskôr zisťujeme, že to už orgovia zvážajú postupne účastníkov aspoň po hranicu lesa. Ešte dostaneme zopár ďalších faciek od vetra a kráčame ako pokakaný smerom ku kontrole v malej miestnosti pri vysielači. Mobil som mal za tie dve minúty taký mokrý, že som video nemohol stopnúť. Nevýhoda bezgombíkových mobilov.

Video z vrcholu ako na Kráľovke pofukuje

Už cestou zisťujeme, že pretek je zrušený. Keď ale vojdeme do malej miestnosti, kde je natlačených asi 30 ľudí na kôpke ako socky v depke tak sa vôbec tomuto rozhodnutiu nečudujem (ale len ťažko som sa vedel zdržať smiechu, pri pohľade na nich :D ). Asi tam bolo zopár bláznov, ktorí depkovali kvôli tomu, že nemôžu pokračovať ďalej, Ale ja som skôr uvidel pohľad zubami drkotajúcich bežcov so zufalstvom v očiach. Niekedy rozmýšľam či som ja v poriadku, lebo mne všetko príde buď smiešne alebo krásne. Nechápem prečo ľuďom tak často chýba úsmev na tvári. Všetci tu šli s tým, že si idú užiť akciu. Či nie? Vlastne možno v tom je problém. Všetci prišli pretekať a veľa ľuďom mohlo toto narušiť očakávania.

Čo sa týka zrušenia.
Ja som sa cítil dobre a keby Julka zavelila že ideme ďalej tak by som si užíval aj toto počasie. Veď v gýči a slniečku to už poznáme nie? A chodíme na stovky často prekonávať svoje limity. Nebola toto práve tá príležitosť. Išiel by som dovtedy dokým by už aj posledná bunka môjho tela nepovedala: "Už dosť, toto mi za to nestojí", a zobral by som sa na hociktorej kontrole preč.
Keďže sa ale rozhodlo, že je koniec, tak je koniec. Myslím si, že to aj tak väčšina pretekárov schvaľuje a do cieľa by možno prišlo aj tak len podľa mňa zo 5 družstiev. Nevadí. Kto kedy bežal stovku v takomto počasí alebo mala iba 11 km? Kto si môže povedať, že namiesto ultra bežal vertikal? Čo ma trošku zamrzelo, že z tých čo už zostali na Kráľovke sa nikomu so mnou nechcelo ísť po červenej dolu behom aby sme si urobili aspoň pekné Skyrunningove koliečko. Ale to by som potom nešiel autom pre siedmych s deviatimi ľuďmi, z toho piatimi ultra babami a nemohol si odhodiť z cesty svoj prvý strom, aby som vôbec autom prešiel z kalamity.



Zúfalstvo nastalo až v Telgárte naspäť na štarte. Zostal som tam stáť ako prikovaný. Je desať hodín v sobotu ráno a ja už mám po preteku. Čo budem teraz robiť? Ako mám doplniť v tomto nečase svoju kilometrovo-metrovo-výškovo-lesovu dávku? To už končí tohtovíkendový výlet? To vari nieee. Nie ešte poďme pokecať s každým a o všetkom. Po hodine zahlásia, že miestni Telgárčania alebo  ľudia s ľudovkovej akcie v hoteli Telgárt sa nad nami zľutovali a pozvali nás na guláš. No povedzte mi môže skončiť akcia v horách lepšie ako pri 2 gulášikoch so živou hudbou ľudových piesni a okolo Vás všade ľudia v krojoch??

Dúfam, že na budúci rok sa nebudú musieť riešiť takéto nepríjemnosti a budem môcť byť opäť súčasťou tejto akcie a že o rok sa podarí to vypučiť s Julkou až po Donovaly. Poďme zatiaľ zbierať skúsenosti.

piatok 8. júla 2016

Aftérka MF100 alebo ako na zranené srdiečko

4 voľne dni. Alebo 3 zo štyroch. Čo s tým. Ako vyklušeme víkendovú stovku? ..a vlastne stovku? Veď nakoniec to bolo pre nás 67 km a 5000 m+. V nedeľu a pondelok trošku zregenerovať (možno aj zdegenerovať) a v utorok do Raja? Ok ..som za? ..kto nie je?


V utorok ráno vstávam o 4 tej. Taká normálna výletová hodinka. Ono by to bolo celkom fajn. Keby neprídete do Liptovského Mikuláša s Kubom Ka a zvyšok partie vám nezahlási, že oni ešte spia a nech ich tam počkáme. Neexistuje asi horšia vlastnosť ako táto opovážlivosť. A to ja s Kubom by sme si kvôli nim aj nohy polámali.

Nakoniec sa stretávame a na už známej Fabke šviháme do Raja, presnejšie do Podlesku. Prvykrát čo som nechal vymyslieť trasu žene. Lepšie povedané keď som ja niečo vymyslel nikto ma nepočúval. A vlastne kedy mňa niekto počúval? :D ..ok veď ono to je iba turistika po ťažkom preteku.

Vyrazili sme z auta, hneď sme dostali parkovné 2,5€/deň a následne museli kúpiť aj samotne lístky na seba pre vstup do Raja v hodnote 1,5€/os.deň. Chodníky pred vstupom do národného parku sú už po ôsmej dôsledne kontrolované.

Suchá Belá. Jedná z najznámejších dolín v Slovenskom raji. Asi kvôli ľahkej dostupnosti. Rebríky a stupačky pre nás funkčné, ale sviatočnému turistovi, môže niekedy chýbať chýbajúca priečka na rebríku alebo, že musí skákať z kameňa na kameň aby si nohu nenamočil. Alebo to iba ja tak buržoázne cítim? Cestička je to krásna a ako sme s Julkou zhodnotili pre prvovýstup je to dokonca prenádherné ale potom to všetko postupne stráca svoje čaro a všedne. Ale možnože to je tým, že sme sa toľko smiali a rozprávali, že sme vlastne ani netušili ako sme to celé prešli. Veľmi pekná časť Suchej Belej je, kde skalný kaňón podopierajú papeky, aby nespadol, úzučký priechod vyhĺbenou štrbinou potokom vo vápenci a asi väčšina tu prišla určite kvôli vodopádom a rebríkom. Suchá Belá podľa mňa nie je až taká náročná a zvládol by ju skoro ktokoľvek. No ..treba si dávať pozor na mokré, šmykľavé kovové rebríky. Lebo stačí, keď sa nabieha na rebrík z boku ako formula a skončíte ako ja hneď pod prvou priečkou ležato ak nebudete pevne držať reťaz.






Suchá Bela záver je miesto ako stvorené na piknik. Cestou sme všetko popredbiehali, čiže hore sme si mohli miesta vyberať. Každý nabalený na turistiku, jedine ja s nádejou, že bude kdesi chata. Áno mal som nejaké buchty, jablká a iné sladkosti, ale oni mali kaleráb. Na tomto mieste som práve za kamarátsku pohostinnosť a hlavne kvôli kalerábu zabudol na polhodinové ranné meškanie. Inak ja som (aj okrem iného) na kalerábe strašne závislý. Ako sa oni spolu vyprávali, ja som im potajomky raz za čas uchmatol asi polovicu všetkého čo mali. Potom to dopadlo tak, že keď sa brucha merali kto je najohyzdnejší, tak som nemal konkurenciu.


A potom to prišlo. Ukázalo sa, čo sa stane, keď túru naplánuje žena. Dolina Kyselu opačným smerom. Akože ja nedbám. Myslím si, že by sme to zvládli. Iné je, že by to asi nebolo príjemné pre tých čo by šli správnym smerom. Ďalšia vec, že keď sme sa priblížili ku vstupu do doliny, zistiť či je tam ozaj zákaz, tak jedná milá teta nám hneď s radosťou zaželala príjemnú pokutu.

To sa už ale v mongolke zobudil predok dobyvateľa Džingischána alebo priamo vlastným menom Temudžína a skoro cyklistka prišla o život. Mali sme čo robiť aby sme po tých stojkách a iných core cvikoch na lavičke Julku nasmerovali správnym smerom od tety. Zase sme raz stále niečo rozprávali a ani sme si nevšimli a boli sme mimo turistickej značky. Hej, z ničoho nič sme sa ocitli na skratke a po pár minútach sme už aj boli na Kláštorisku. Toto miesto som si nikdy nenaštudoval. Ono sú to nejaké ruiny kláštora? ,,čo viem je, že po novou je tam aj pamiatka na nešťastie spadnutého vrtuľníka. Taktiež viem, že sa tam dejú čudné veci. Chvíľku máte topánku na zemi pred sebou a po chvíľke je tá istá topánka na vedľajšom strome. Pozor na to. Pozor si treba dávať aj na deti s kosačkou, aby vám neprešli po hlave.




Pre bežcov ale aj turistov je veľmi pekná modra značka z Kláštoriska pod Tomášovský výhľad. Najprv sa ide po troške do kopčeka, ktorý až taká troška po 5000 výškových metroch nie je a potom sa chvíľu ide strmhlav dolu. Zase raz sa ukázala moja slabosť v závislosti na jedlách a nápojoch. Tentokrát som opäť neodolal Redbulu. Hlavná vec, že hejtujem kávičkárov ako nedokážu prežiť deň bez kávy. Ale ono na mňa pôsobí ten Redbull hrozne besnivo. Vždy som naschvál išiel ako posledný zo skupiny a vždy po troch minútach som ich čakal pod kopcom. Problém Raja je to, že okrem stromov sú na trati aj stovky ľudí a asi aj to že často nemajú títo ľudia pochopenie pre premotivovanú lesnú svorku.




Áno, ešte sme vypučili zopár výškových metrov na Tomášovský výhľad a potom nám trošku preplo. Keďže v Raji je toľko turistov a chodníky sú úzke vymysleli sme chôdzu v Rímskej korytnačke. Ako to funguje? ..Natlačíte sa piati na 1 m štvorcový a takto svorne všetci idete dopredu. Ani sa nenazdáte a budete najslávnejší v celom Slovenskom raji. Možno po chvíľke na vás pošlú aj vrtuľník, že či je všetko v poriadku alebo či ste v poriadku vy.

Tomášovský výhľad. Jedno s najgýčovejších miest na Slovensku. Každému vrelo odporúčam. Majestátne pôsobiaca skala, po ktorej kde tu lezie nejaký fanatik, na vrchu žasnúci turisti alebo v neskorších či skorších hodinách samota ..biela skala robí neskutočné krásny kontrast ku zeleným stromom pod ňou ..za skalou lesík, pred skalou hlboký útes a za útesom obrovská zalesnená Sokolia dolina s najdlhším rebríkom v raji ..po pravej strane Sokolej doliny hrebeň nášho modrého chodníka s vrcholol Čertova sihoť a v stene hory kúkajúca sa na Tomášovský výhľad Čertová diera a na všetko zdiaľky dozerajú Vysoké Tatry. Človeku je až clivo keď musí odtiaľ zliesť zase do všednej reality.





Nás už čaká posledná časť turistiky. 10 km prielomu Hornádu. Prielom Hornádu je krásny chodník ponad a povedľa rieky. My sme niektoré úseky aj pobehali. Opäť raz sme pokračovali vo formácií Rímska korytnačka ale nová vychytávka Prielomu bolo niekoho predbehnúť a tri centimetre pred neho si čupnúť a začať si viazať šnúrky. Keď už sme čupeli na každom piatom metri, tak Jura to tak dožralo, že nás jedného po druhom kopal. Ale my v zápale hry sme si to vlastne ani moc nevšimli :D

Meranie sa kto je väčší..

Asi by som mal napísať, že nachádzajú sa tam vychytané úseky po stupačkách priamo ponad rieku, niekedy dosť natesno prilepený o skalu. Bolo ťažké na pol metri štvorcovej stupačke držať formáciu. Po ceste sa nachádzajú aj zaujímave zavesené lávky na oceľových "reťaziach" ..áno na reťaziach nie lanách. Písali dokonca, že nosnosť 5 ľudí, žeby to už bolo tak prehrdzavené? ..veď inak ta oceľ musí uniesť aj slona. To ale nebránilo jednému nášmu členovi blbnúť na tých mostoch ako keby bol šialený orangutan práve vypustený do divočiny. Ale dobrá správa. Všetky lávky aj po nás sú na pôvodnom mieste a prešli záťažovou skúškou na 20tich ľudí.


V tretine cesty sa nachádza Letanovský mlyn. Oáza medzi kameňmi. Majú tam všetko. Pivo, radler, kofola, káva, čipsy, sladkosti, džúsy ,,proste všetko čo potrebuje turista. Spravili sme si tu asi hodinový chillik a pobrali sa ďalej. V druhej tretine sa nachádza odbočka do Kláštornej rokliny. Pre našu pomalosť som ju zase nevidel. Ale myslím si, že to bude jedná z najhustejšie prechádzaných roklín. je krátka a na vrchu sa nachádza Kláštorisko s občerstvením. My pokračujeme teda ďalej. Stále sa striedajú úseky rovinaté s chodníkom prerasteným koreňmi velice nabádajúcim na beh. Potom zrazu strmý chodník sťa by do neba a následný skok opäť ku rieke. Kde tu nejaké stupačky ponad rieku. Proste ďalší veľmi zaujímavý chodník pre turistov každého druhu. Dokonca sme stretli rodinu s asi 5 ročným chlapčekom ako to pučil istený na lane :)


Od hrdla Hornádu sa už išlo po civilizácií a o chvíľu sme sa ocitli na Podlesku. 9 hodinová túra nám trvala 9 hodín. Ale pozabávali sme sa ako nikdy. Dobreže ešte teraz nemám svalovicu na bruchu od smiechu. Slovenský raj je podľa mňa jedno z najidealejších pohorí na Slovensku pre rodiny (aj s deťmi), teambuildingy a pre premotivovaných ultráčov, ktorý depkárčia, že sa blíži voľný sviatočný deň bez žiadnej známej či neznámej akcie.

streda 6. júla 2016

Nepokoriteľná Malo Fatranska 100vka alebo zase raz a zase nič

Mala Fatra, moje rodisko. Kopce, ktoré poznám lepšie ako ulice vo Vrútkach a v Martine. To je jaasná voľba pre MF 100. Tento rok dokonca bez stresovania sa pri registrácií, ktorá už tradične prebieha v rozmedzí jednej hodiny, prilepený na počítač a klikačka ako o milióny. Tento rok to bolo dokonca už iba na 22 minút a všetky štartovné boli fuč. Ja, keďže som dostal milosť v očiach Julky Be, som mal o štartovné postarané a som si iba bez stresu nahlásil svoje údaje. A človek sa už nevedel dočkať.

V piatok pred štartom logistika moc nefungovala. Alebo hej? Z Piešťan vypravujem Julku, Jura a Valiku Je do Žiliny. Julka v hlbokej depresií, že čo má robiť s hodinkami Suunto, Valika vyzerala zase celkom odovzdaná osudu. Ja sa večer ešte utekám pobaliť domov, nachystať veci na byvakovanie a hybaj naspať do Žiliny. Pred vlakom stretám Roba z Černohoru a vo vlaku Kuba Ka. V Žiline rýchle preskočenie do busu na Terchovú, pribranie Katky Je. V takejto tlupe sme okupovali celý zadok autobusu a robili hanbu ultratrailu. Hádka na celý autobus kedy bol Tridentský koncil, Milánsky edikt, či kedy presne prišiel Konštantín a Metód na Veľku Moravu bola len nepatrná čiastočka našich bujarých myšlienok pred pretekom.

V Terchovej sme sa rýchlo zložili, obsadili sme chytro pódium pred Terchovcom aby sme sa nemuseli sauniť vo vnútri v telocvični, odprezentovali sa a hybaj so stálicami a orgami na pivo. Nazbieralo sa nás možno aj zo 20. Bol by problém všetkých vymenovať a na nikoho nezabudnúť. Večer prešiel neskutočne rýchlo (to je tak, keď ste s ľuďmi, ktorí presne cítia to isté čo vy) v družnej debate o všetkom a vlastne o ničom. Pivko dalo borovičku a na zaver jazdu na bicyklíku pre 3 ročné dieťa a o pol jednej sme mohli ísť trošku pospať.

Budíček o 4:50. Ešteže som nespal v telocvični, lebo keby mi niekto reproduktorom v takú nekresťanskú hodinu naziapal priamo do ucha, tak by ma ešte diskvalifikovali za predčasný štart. Nikomu sa nechce vstať. Všetko nám ide ako leňochodom a tá hodina do štartu nám ledva stačila. Ešteže sme spali vonku a keď niekto známy prichádzal tak sme ho mohli od leňošského balenia pozdraviť a keď bolo treba zapriahnuť do baliacej práce. Ani len raňajka sa nestihla. Fuu.

S Kubom prichádzame na štart hľadajúc Julku, keďže sme sa dohodli, že každý ide sám, s tým, že ak sa bude dať tak budeme držať formáciu, ktorú sme ale nakoniec vyšpikovali do dokonalosti až na aftérke ale to nejdeme predbiehať.


Julka už nabudená, pripravená, dobre že nie v prvej rade. Ja s Kubom si razíme cestu ako majstri svetla, ktorí idú vyraziť rýchlosťou blesku. Tri, dva, jedna a už sa aj bežalo. Ako rozcvička postačila socha pána Juraja Je, Naše predpoklady bleskového štartu skončili ešte pred sochou. Za to zdravíme a povzbudzujeme ďalšie hviezdy štartového poľa a postupne im uvoľňujeme cestu. O chvíľu klesáme. Prvý hejt dňa. Prečo idú všetci tak pomaly a stoja v rade? No ale keď som prišiel na rad ja a uvidel čo má čaká, tak som až na zadok padol. Orosená trávnatá 30 stuňová lúčka vhodná na sánkovanie, či lyžovanie počas teplých letných dni bola najvhodnejšou variantou pre rozcvičku. Čo už že potom polovica pretekárov vyzerala ako Paviany s červeným (zeleným) zadkom.

Ok ..beh môže konečne začať. Trval asi 2 kilometre. Ešte sme sa zvítali s poslednými legendami, niektoré už človek nevidel ako je človek starý. Padne to dobre, keď človek zistí, že mu ešte kamaráti žijú :D
Prvé kopce sú v znamení bočného hrebeňa s Kraviarským, Žitným a Baraniarkami, veľmi pekný hrebeň, ktorý odporúčam každému, kto už vo Fatre nevie čo od radosti a ten komerčný červený chodník ho už nudí.


Tu prvýkrát hejtujem Salomon. Človek ma na sebe asi piatykrát batoh a ich suchozipsový vynález ramien začne povoľovať. Proste si bežíte a z ničoho nič máte batoh za sebou na zemi. Ešte, že som stretol fachmana Ričiho a pomohol mi zicherkami. To je asi najistejšia varianta úchytu ramien na ruksaku. Sklamala už niekedy niekoho? Zjazd z hrebeňa do Vrátnej som si užíval každým dúškom.


 Vybombil som to tam v amoku. Bolo to krásne cítiť pod nohami každú jednú skalku, koreň, konár. Pracovať s telom a uhýbať sa stromom. Iba tak plachtiť terénom. Kiežby bolo možné zavrieť oči a snívať...  hups, kde mám parťákov? ..chvíľku využívam na zliatie sa v potoku, lebo slniečko začínalo kúriť a už spolu prichádzame na občerstvovačku do Vrátnej. S Maťom Be skúšame avokádo. Bleee, skoro, hádžeme tyčku a radšej to pekelne ovocie púšťame z ruky. Veď na výber boli aj iné lahôdky. Každý mal možnosť si vybrať podľa svojej chuti. Doplníme vodu a tiahneme do boja ďalej.

Zombyho sme vymenili za Maťa
Jednoduchým krásnym jahodovo-malinovým chodníčkom prichádzame na chatu na Grúni. Parťákom ospevujem beh na Poludňový grúň. 4km a 800m+, jedná z najlepších vertikálnych nakladačiek vo Fatre vôbec.


To čo sme si vybehli teraz zbiehame do Štefanovej a odtiaľ zase hore okolo hojdačiek, ktoré vyzerali ešte lákavejšie ako občerstvovačka, na sedlo Podžiar. Odtiaľ sme zamierili ponad Jánošíkové diery po zelenej značke na Pod pálenicou a potom po modrej ešte nejakou tou retiazkou a rebríkom na sedlo Medzirozsutce. V hornej časti sa ku nám pridali miestni mladí turisti ..ale vydržalo im to iba ..chvíľu. Hore nezastavujeme a hneď pučíme do Rozsutca. Slniečko začína pripekať, ale Rozsutec padol rýchlo. Hore asi 30 holubov (pretekárov) márne hľadalo kontrolu, ktorá mala byť ževraj na Veľkom Rozsutci (odbočka) ..dosť zavadzajúce. Volame aj orgom ..škoda, že ale nie Martinovi. Nevadí. Všetci sme sa pobrali dolu bez kontroly (nakoniec bola pod Rozsutcom až v lesíku pred sedlom). Dolu Rozsutcom zápchy.


Výzva budúcnosti: Veľký Rozsutec - sedlo Medziholie za 12 min (a vlastne lepšie by bolo pod 10 asi, alebo aj 8 ..veď -50m/min musí ísť či?). Tentoraz mi dákosi šaškovali nohy a ani rozum nechcel do toho ísť.Treba trénovať na mt. Marathon.

Na medziholí bola občerstvovačka. Lenže málo vody. Dúfam, že aj tým posledným zostalo, lebo tí to asi najviac potrebovali. Dokonca bol aj prameň vyschnutý. Medziholie ma dákosi každý rok problém s vodou. Keďže mne tie občersvovačky idú vždy strašne pomaly tak Julka vyrazila napred a Kubo s Maťom ochvíľu za ňou. A ja za nimi. Kuba dobieham na traverze Stohu. Obidvaja, aj s Maťom sa vybrali tade, pohrúžený do rozhovoru. Mňa to tam tiež vždy ťahá ..a asi aj viacerých, lenže ja už poznám túto zákernosť širšieho a plytšieho chodníka. Asi by ho mali zapáskovať a urobiť tam zákaz vstupu, aby to ľudí tak nelákalo.

O chvíľu predbieham Kuba a valím hore zistiť či Julka išla správne, dúfajúc teda, že ju stretnem. Nad lesom ju dobieham a už aj z diaľky počujem ako fučí do nepríjemného trávnatého slnečného svahu Stohu. Postupne nás dobehol aj Kubo s tým, že sa mu zdá že mu Stoh uhýba pred očami. Dospeli sme k názoru, že mu chýba voda a asi aj cukor. Z camelbacku už ťahal iba vákuum. Ale keď prijal do seba všetky potrebné ingrediencie tak ho zase preplo tak, že padla táto pamätná veta: Luky, ja nemôžem ísť takto pomaly, lebo potom sa nepotím a je mi hrozne teplo. Pred Rozsutcom sme zase stretli Julkinu kamarátku ako pučila do kopca so zimnicou. Potom rozumej ľudskej fyziológií. No a vrchol celého Stohu a asi aj celého výletu bolo keď zo mňa náhodou vybehlo, že ideme 6 hodín a 48 minút a že neviem, neviem či to stihneme do 24 hodín.

Ešteže bolo okolo zopár ľudí a Kubo v ceste, lebo by som riadne schytal od Julky. Taký zloduch vošiel do našej Julky, že potom som radšej pol hodinu neprehovoril. Keby si si nabudúce na niečo iné sily míňala :P ..proste ja s Kubom sme vytiahli túto bohapustu informáciu priamo v čase ženskej ultratrailovej depky kedy žena bojuje so slzičkou na pokraji spadnutia z očka. Na toto chalani bacha, čo poviete a na ktorom kilometri babe na ultra!!!

Od Stohového sedla už bolo opäť všetko v poriadku a pomaličky ako na Sahare sme pučili najprv na Poludňový grúň a potom cez Steny na traverz ku chate pod Chlebom. Traverz bol strašný ako vždy. Zase raz ma začalo nenormálne bolieť koleno. Nechcel som nič vravieť a iba cez zuby som len ťažko stíhal v zjazde za Julkou. Prišli sme na chatu.

Opäť raz unáhlená myšlienka. Musím to tu a hneď ukončiť. Koleno je prvoradejšie. Dobehli sme aj Dana De. Všetci svorne ma nútia skúsiť to aspoň po chatu na Magure. Vôbec, ale že vôbec sa mi nechcelo. Veď a čo mi tu chýba? Čo viac si mohol človek priať ako na tejto občerstvovačke? ..možno už iba nejakú tu masáž ..haha ..vstávaj zo sna ..takéto občerstvovačky by mali zakázať :D ..ideme ďalej

Noha sa trošku opravila. Minimálne do kopca to šľapalo. Kubo išiel svoje, aby sa mohol aspoň trošku spotiť a nebolo mu tak teplo. Maťo tiež pučil s paličkami do kopca ako rak. Maťa sme vždy dolu kopcom dobehli. Ešte jedno dlhé, najprv strmé, potom pozvolné stúpanie na Malý Kriváň a odtiaľ už až do cieľa skoro stále dolu kopcom.




Koľko? ..18 km a 1300 m-? Traverzli sme Ťavie hrby aj Suchý ..v sedle pod Suchým priberáme po poobednom šlofíku Dana a spoločne to dotiahneme na chatu pod Magurou. A tam to prišlo. Konečne záchod. Konečne o niekoľko kíl ľahší. Do toho jedna 13tka pivko ..samô dobroty na občestvovačke s milými dobrovoľníčkami čo majú rovnaké nohy a ruky. No a takto natešení, že sa tu možno ešte večer vrátime na aftérku po ukončení v Lipovci, sme sa vybrali na Panošinu ku pamätníku neznámeho vojaka. Tento chodník nemám moc prejdený. Bol som predtým na ňom raz a nikoho som na ňom nestretol. A keďže nemám rád samotu tak som ho nikdy ani nevyhľadával. Ale on je ozaj že krásny. Zbeh z Panošiny je cca 4 km dlhý lesný trail, totálne bežecký terén s lístim a hlinou. Veľmi rýchli chodníček. Pri večernom slnku boli jednotlivé bočné dolinky krásne zaliate svetlom, čo neskutočne kontrastovalo zase s miestami už dobre že nie v tme. O chvíľu sme začali vidieť Lipovec a po pár stovkách metrov sme sa ocitli v cieli 50tky.

V cieli poznám asi polovicu ľudí. Poväčšine 50tkári vykvasení a už sa smejúci po zaslúženom pivku. Alebo to sa smiali na nás, že ešte musíme preč? Gratulujem Bobči ku prvému miestu medzi ženami. Rýchlo zmasakrujeme kapustnicu. Doplníme vodné zásoby na jeden z posledných a nateraz už na najťažší výstup na Vrútocký Minčol, zahlásime sa Mati Ka a vydáme sa pod kopec. Po ceste obdivujem ako som blízko svojej postele a že tam nejdem, že radšej idem kdesi do lesa a tmy. Ku mne Danovi a Julke sa pridáva asi hodinu sa občerstvujúci Kubo a spolu vo štvorici vyrážame do meter vysokej trávy povedľa miestnej časti Vrútok Karvaša a Bláhovca. Dano asi po 50 výškových metroch trucuje. Že načo je to dobre, že už nemá chuť, že už nemá motiváciu. Že tento úsek už videl 2 roky po sebe, že už mu stačilo toľko tmy a radšej išiel partiť so svojou rodinou :) ..ok ..už sme iba traja.

Prebiehame okolo chaty Piatrová, kde podľa všetkého prebiehal stolnotenisový turnaj. Nás skôr trápila ta vôňa jedla a hudba. Ale odolali sme a pučili ďalej. Stále po modrej, stále, aj po kontrole na Diaľnej (v itinerári je podľa všetkého chyba) ..pučíme, pučíme keď tu zrazu nás niekto začal raz za čas fotiť. Blesky sa začali postupne približovať. Pod vrchom nám volá už aj Maťa od orgov, že ide búrka a nech švihom utekáme do bezpečia na Hole. Aha, čiže vlastne doteraz sme sa flákali a teraz ideme šprinty, alebo si máme dať nejakú 5ku v tempe 3:30? ..ok zrýchlili sme s 20min/km na 19min/km a závratnou rýchlosťou sa valili oproti búrke na Martinky.

Prebehli sme chytro Minčol a na nezarastených miestach som si ja neskutočne užíval karneval bielej farby oblohy. Bolo to krásne nočné divadlo.

Keď nájdete na chodníku svietiacu odrazku pozerajúcu na oblaky
Každú chvíľu po blesku sa nám objavili jednotlivé tvary oblakov či vlnenie sa hrebeňa ku Martinským holiam. Z diaľky sa to vôbec nezdalo nebezpečne. A možnože mám iba ja nejakú poruchu vnímania bezpečnosti. V poslednej dobe mi búrky nejako neprekážajú. Približne 5 minút pred Rotundou začalo poprchať, aj sme vytiahli pršiplášte, ale do Rotundy sme stihli doraziť ešte pred tým najhorším. Vyrátané na minútu presne.

V Rotunde sa dozvedáme, že pretek je zrušený...

Ešte pár minút mi to príde ako sen. Čo? ..zrušený? ..veď je iba búrka ..nie je vojna, ani živelná katastrofa. Každopádne je to na rozhodnutí orgov a berem to. Ja by som pretek asi iba prerušil ..kiež by aj na 4 hodiny. Druhá vec je, že či by sa mi po 4 hodinách zasedenia sa u horskáčov chcelo ísť znovu pokračovať. Vlastne keď sme sa dozvedeli, že už mám pokoj tak som bol aj rád. Bolo to ťažké rozhodnutie ale padlo ako padlo a musíme ho rešpektovať. Veď o rok tu je Fatra zas. Zase raz budem môcť prísť. Lebo ak by som to prešiel už by to nebola výzva. Takže na budúci rok sa vidíme zase a zas :)
U horskáčom bolo parádne. Bolo nás tam nasačkovaných asi 30. Poniektorí si išli aj normálne že do postelí pospať. Ostatní partili dokým vládali. Nazval by som to besedový krúžok alebo ako spoznaj lepšie kamaráta 100vkára. Nič nám nechýbalo a keby hej tak si myslím, že by to horska priniesla aj s okraja zeme. Pretekári dobiehali ešte dlho po nás a niektorí vychytali aj dosť nechutnú búrku. Ale že všetky nakoniec v bezpečí dorazili buď na Rotundu, do Kunerádu a 25tim bežcom sa dokonca podarilo prebehnúť aj tou poslednou kontrolou na Kuneráde a potom po vytrápení sa v búrke, krúpoch a ževraj padajúcich stromoch, doraziť až do vytúženého cieľa. Z výsledkami to zatiaľ vyzerá tak, že nejaké budú ale nikto ich nebude rátať. Hm.. celkovo dosť nových skúsenosti pre orgov.

Nakoniec pre mňa, Kuba, Evku Ka, Julku prišla autom záchrana menom Juro Te a o nejakej tretej som mohol už spať.

Na druhý deň, neviem akým spôsobom ale Julka zistila (asi počas spánku), že musíme byť do 12tej pre veci na Fačkovskom sedle. A tak čo budeme, keď už nám zrušili pretek. Dáme aftérku nie?

Juro bere so sebou svoju milú žienku Julku, taktiež Evku s ďalekých čiech (všetky oblečené ala Juro, keďže všetko bolo v cieli), v Ružomberku Kuba a potom mňa. Na Fačkovskom sedle skoro slzička vypadla keď sme pri B-complexovi ďakovali Martinovi Drozdovi za opäť raz v niečom inom jedinečnú akciu, kde opäť nás raz Fatra prekvapila.


A pobrali sme sa cez Žilinu s Evkou do Lipovca do bájnej Gitky.

V penzióne Gitka sme sa najedli do prasknutia, doplnili aspoň polovicu zničených pretekových kalórií a potom poniektorí ešte šli vyskúšať vody Šútovského štrkoviska Rieka.

Julka (stratený prípad v pracovnom) pred Gitkou

Bol to opäť raz neopakovateľný víkend natlačený zážitkami do prasknutia. Ďakujem.