utorok 30. marca 2021

Malofatranským západom, 1. časť

 ..alebo čo sa stalo pred jeden a pol mesiacom. Som zvedavý koľko si toho ešte sám pamätám a budem schopný zapísať do análov. Aspoň pri tom nestvrdnem ako keď to píšem hneď na druhý deň.

Na rozhľadni Špicák nad hradom Strečno v Malej Fatre

V piatok som mal evidentne ešte v pláne poriadne si zničiť nohy. 1500m+ na Martinkách na čas. Stále ale v robote prebieha zimná údržba, čiže stíham všetko. Noc strávim v práci a v sobotu ráno si ešte aj trošku pospím. Nedá sa ale povedať, že poobede som na výkon opäť pripravený. Každopádne s Klárik a Miškou letíme do hory. Presnejšie meníme chatu pod Chlebom za chatu pod Suchým. Snehu pomaličky ubúda a my meníme lyžiarky za tenisky. Sám som zvedavý čo to prinesie.

Maxo trénuje na pretek ;)

Na Maguru to ide jak po masle. Žiaden sneh a psíčko Maxíčko ma ťahá jak blázen. Babám to tiež ide parádne. Krízička nastáva až cestou na Suchý. Zrazu sa objavil sneh a medzi stromami na Magure je ho veru požehnane. Ako tak sa nám ale darí využívať starú stopu. Samotný Suchý je už z juhu opäť skoro bez snehu. No a keď sme doteraz mali ako tak suché nohy, tak sa s nimi môžeme práve rozlúčiť. Dolu z vrcholu Suchého na sever je to brodenica v snehu po kolená. Len pár stôp šlo pred nami a aj tí asi boli zmyslov zbavení. No ale aj my ich nasledujeme do pekiel. Trošku sme nezvolili správny smer a chodník nám utiekol kdesi doľava. Našťastie sa aj tí pred nami rýchlo zbadali a ako začína les, tak sme už opäť na chodníku. Po ňom bez problémov sme za chvíľku na chate.

Maxík kontroluje náš postup

No sňahy na Malom Kriváni ho moc nezaujali

Večer sa snažíme nežúrovať, keďže je ešte korona v plnom prúde a osadenstvo chaty má dnes rozlučkovú párty. Chvíľku si s nimi síce posedíme, ale o ôsmej už letíme do postele. Veď keby som ja aspoň trošku bol na takéto spoločenské akcie. Aj psíček Maxíček nás už netrpezlivo očakával v izbietke. O deviatej vari už aj chrápeme.

Posledné sobotňajšie stúpanie

Nie je najteplejšie ale Slniečko sa snaží čo to ide

Je nedeľa. Nám začína párty až dnes. Pred nami máme prvú tridsiatku roka. A bude to obzvlášť zaujímavé. Pred odchodom ešte spráskame párky a letíme dolu mimo okres. Cesta okolo starého hradu do Strečna ušla ako voda. Normálne ma prekvapil chodník aký je po svetle smerom dolu nádherný. Cestou na chatu som si ho ešte nikdy tak nevychutnával. No ale aby sme nezanedbávali náhodou aj kopce, tak hybaj do svahu naproti. 

Ešte naposledy omrknúť snehové podmienky a hybaj dole na večeru

Prechádzame popod nový hrad Strečno a rýchlo naberáme výšku. Stačilo nám len pár minút a sme na rozhľadni Špicák. Chvíľku sa vydýchame. Dokonca aj hore po schodoch sme šli. Ešte stále nás to baví. Aj hrebienok od Špicáka pod Kojšovú je fajn. Aj keď už nie až tak to stúpanie na jej vrchol. Veď čoby sme ho my obchádzali kolom dokola, keď sa na vrchol dá dostať aj direkt? Postupne začíname cítiť, že už máme čosi za sebou. Hore je krásne. Konečne nejaké pre nás nové miesto. Prejdeme ďalej po vrchole len pár metrov a sme pri Kojšovskom skalnom budzogáni. Oplatí sa to tu ísť si pozrieť. Špicák a Kojšovský budzogáň na deň normálnym ľuďom úplne musí stačiť. No ale čo my?

Dobré ránko


Letíme strmhlav dolu do doliny tiahnucej sa popod hrad Strečno. Vlastne z druhej strany je táto dolina ohraničená práve hrebeňom s rozhľadňou Špicák. Ku miestnej chatke pod starým lyžiarskym vlekom nás vyvedie novo vyznačený chodník. Vyzerá to tak, že chata býva raz za čas aj otvorená. Možnože len kvôli covidu to dnes tak nebolo. Je to škoda. Veľmi rád by som si dal kofolku. Nevadí..

Posledné schody ku rozhľadni Špicák

..a opäť sa šplháme hore. Tentoraz hrebeňom s príznačným názvom Ostredok. Čo nás fascinuje, že tu nachádzame starú červenú turistickú značku. Zrejme kedysi viedla Malofatranská magistrála z Minčola do Strečna práve po tomto hrebienku? Vôbec nechápem na ký fras sa dnes prehodila táto turistická značka na tie obludné zvážnice zo sedla Javorina. Podľa mňa tu nemôže byť reč ani o ochrane prírody. Pol hory je tu vyrúbanej. Vo výške okolo 800 mnm sa napájame na modroznačený turistický chodník, ktorý vedie popod Polom do sedla Javorina. Samozrejme my čo? Na Polom ideme direkt hore lesom. Posledné metre si aj tenisky od snehu trošku zamočíme. Ale inak sme stále v suchu. Na pamätník nejdeme. Namiesto toho ideme nad lom. Odtiaľ je nekonečný výhľad ponad Žilinskú priehradu, Žilinu až do Kysúc. Vychutnávame si obed. Ehm.. to čo Miška priniesla. Všetky naše zásoby jedla zostali na Suchom. Celkom začíname krkať. Ešteže sme si vody nabrali.

Pod Kojšovským budzogáňom

Po chvíľke oddychu valíme zase o kus dál. Dĺĺĺho predlho mierne klesáme asfaltkou do Stráňav. Úplne do dediny ale až nejdeme. Po prejdení pár snehovo-ľadových polí a po obídení traverzom pol doliny odbočujeme z cesty na krásny bajkový singláč s príznačným názvom Vretenica. Úzky chodníček sa kľukatí po druhej strane doliny a traverzuje hrebeň nad nami. Miestami ideme cez výruby čo až tak krásne síce nie je, no výhľady na Polom a do doliny sú zato poriadne ďaleké. Miestami ideme zase len po hustom lese v zelenom tuneli. Až kúsok pred koncom trailu sa chodník zbastardí. Na jednej z rúbaní to okolitý les už nezvládol a ľahol pri silnejšom poryve vetra k zemi. Bolo celkom náročné obísť asi 30 metrov široký pás vylámaných stromov. No potom sme už za chvíľku v sedle pod Hoblíkom. Je to jeden z top vrcholov čo sme chceli dnes navštíviť. Poďme na to.

Ostredkom po bývalej červenej turistickej značke spod Strečna smerom na Polom

Cesta na vrchol vedie poriadne krkolomným chodníkom. Priam rovno do neba. Našťastie tu na zemi po snehu už nie je ani náznak, tak výškové rýchlo odsýpajú. Zaráža ma, že tu stretávame tak veľa ľudí. Hoblík nie je nikde na mape naznačený ako oficiálna turistická trasa, ale zdá sa, že miestni ho tu poznajú. S Maxom sme sa odpútali od našej malej skupinky a na vrchol vybiehame ako prví. Je tu nádherný výhľad. Vidno veľkú časť nepoznanej západnej strany Malej Fatry. Vidno aj celý náš posledný dlhý výšľap cez Valientov diel na Minčol. Bude sa ešte dnes rozhodovať o tom ako kto bude vládať. Bude to ešte masaker. Na vrchole si ale predtým ešte chvíľku oddýchneme..

Obed s výhľadom na Polome


Ani z vrcholu nad obec Višňové to nie je ale moc rovinka. Prechádzame hneď cez niekoľko výhliadkových skál. Podľa máp by sa tu kdesi pod nami mala nachádzať aj ferrata. Dokonca by tu malo byť hneď niekoľko variant ako sa dá priamo skalou vyškriabať hore. My ale zletíme dolu do civilizácie na začiatok Višňovskej doliny po via normale. Pred nami je posledné nekonečné stúpanie. Ale kade?

Singl trail Vretenica

Hoblík sa blíži :)

Po dohode s babami velíme priamo hore popod eletrické stožiare. No po chvíľke chodník mizne. Vchádzame do lesa a hľadáme si najschodnejšiu trasu. Už len aby sme sa nedostali do nejakej zapeklitej šlamastiky medzi nepriechodné skaliská. Snažím sa vrchol Goleštan trošku obísť po jeho pravej strane. Klárik sa začína trápiť, aj preto nechcem nejako prudko stúpať. Nakoniec dosiahneme oficiálny výstupový chodník a po ňom sa rýchlo dostávame ku výhliadkovej skale. Pred nami je teraz juhozápadná stena Hoblíku ako na dlani. Je to nádherný kopec. Či Hoblík, či Goleštan. Mám kolegu z Rosiny a ani nevie, že nad hlavou má kopce s takýmito názvami. O toľko prichádza. Nuž, ale asi každý máme to svoje a aj vďaka tomu sme tu práve teraz sami. Rýchlo sa snažíme doplniť čo najviac energie. Klárku to poriadne schmatlo, Do cieľa je ešte stále veľmi ďaleko. Ono to ale ešte pomaličky pôjde.

Oddych na vrchole Hoblíka

Maxík nás už čaká..

Rýchlo prechádzame na Valientov diel. Je to len kúsok od skaly Goleštan. Odtiaľ síce musíme prudlo ale len krátučko klesnúť do sedielka medzi miestnymi zjazdovkami. Klárik tak nešťastne stúpi na nohu, že padá na zem. Veľmi sa zľakla. Chvíľku sme si ale len posedeli a už opäť skackala po lese ako srnka. A už opäť aj stúpame. Rýchlo vychádzame nad zjazdovky. Stretávame posledných ľudí vracajúcich sa po modrej turistickej značke z Minčola. Narastajúcou nadmorskou výškou pribúda sneh. Nenáhlime sa, ale nejdeme ani najpomalšie. Po rovinkách mi to celkom ide, ale keď baby zakúria do kopca mám v snehu čo robiť. Asi 150 výškových metrov pod vrcholom už dochádza energia aj mne. Nuž, bez jedla to proste nejde. Rýchlo natlačím do seba zvyšne hrozienka čo nám zostali v batohu. Nech ma tam nevystrie. Už nám to ide ozaj pomaly, no nakoniec sme najvyšší bod dnešného dňa dosiahli. Je tu ale príšerná zima a musíme chytro odtiaľto preč.

Goleštan a posledný piknik dňa ..je tu nádherne



Schádzame do sedla Prašívé. Hneď máme mokré tenisky (Miška aj vysoké topánky) a hlavne nám je opäť poriadna zima na prsty. Nezastavujeme. Rýchlo prebiehame na Dlhú lúku pod Minčolom a naďalej mierne klesáme. Nie a nie sa zbaviť toho snehu. Až od Ráztoky začína terén poriadne klesať a sneh konečne mizne. Čakáme sa na zákrute zvážnice pod Ráztokou a opäť valíme dolu. Navrhujem zo sedla za Hradišťom pokračovať do Vrútok cez Hradište. A je to tu. Klárik skoro vybuchla. Hej no, chápem, že už toho má dosť a nečakala takúto zmenu. Preto mi aj tak dlho trvalo oznámiť jej túto novinu o pár výškových metrov pred nami navyše. Myslím si ale, že na Hradišti sme už boli opäť ruka v ruke :)

Vysmiate baby v polke stúpania na Minčol; v pozadí nádherný Hoblík 

Odsýpa to..

Zvládli sme teda už aj posledných 50 výškových metrov a už len dlho klesáme smer Vrútky. Križujeme cestu pre autá na Martinky a naďalej klesáme do doliny potoka Javorina. Nezostúpime však až ku potoku. Naďalej traverzujeme cestu na Martinky len cca 50 výškových metrov nižšie. Obchádzame niekoľko pekných chatiek priamo v lese. Kto by bol povedal, že sa tu nachádza takéto niečo. Nakoniec nás lesná cestička vypľuje priamo pri posledných domoch na Kolónií Hviezde. No a niektoré z nich vyzerali obzvlásť zvláštne. Vlastne ku tomu jednému s hradbami, či bazénom okolo domu sa asi nejdem radšej ani vyjadrovať. 

A sme hore na Minčole; už sme na hranici nášho mesta

Bŕŕ, ale je tu zima

O chvíľku nás cesta z lesa vypľuje oproti pohostinstvu Jedľoviny u Ivana. No my už na pivo nejdeme. Rýchlo letíme smerom dolu do civilizácie. Ešte sa zastavíme v pekárni na Kolónke. No ale to už je úplna bodka dnešného programu. Vo Vrútkach sa rozlúčime s Miškou. My posadáme na bajky a letíme domov. Bol to krásny akčný víkend. Už sa opäť začínam tešiť na tenisky. Aj keď zdá sa, že sneh nám to ešte na pár víkendov nedovolí. Nuž nedbám. Aj lyže sú fajn :)

utorok 23. marca 2021

Ako sme slávili 1. výročie

No nijak. Ako mi ale Klárik vraví, my si ho oslavujeme každý jeden deň v roku. Niežeby sme ale nechceli ešte čosi výnimočnejšie. No nie je proti nám už len Igor, ale dokonca už aj počasie. Pôvodný plán bol ísť niekde prášiť do Tatier, ale to nám korona opatrenia nedovolili. No ale ani na Chlebe to nebola tentoraz úúúplna sláva. Je polovica marca a sneh sa začína rapidne topiť. Ba čo viac. Výjdeme na chatu a začína tuším aj pršať. Ešteže sme zobrali so sebou medovinu, Keď nič iné aspoň sa opime s kamošmi. 

Ach, tieto začiatky dňa

Celé to už bolo poriadne dávno. Nepamätám si všetky detaily. Jedine čo viem, že ráno sme chceli výjsť na východ Slnka na Chlebe. Ešte na Bochníku to vyzeralo nádejne, no potom prišiel oblak a bolo vymaľované. Ledva sme našli vrchol. Keď sme vstávali bolo ale ešte úúúplne jasno. Poslepiačky zlyžujeme do potoka a výjdeme nafučaní na počasie na chatu. Dnes to nebude gýčová dovolenka po roku spoločných zážitkov. Namiesto toho si šupnem aspoň 4x Generál.

Chvíľku to vyzeralo nádejne..

..no potom sa prvý víkend zatiahlo až pokým sme neodišli

Takto vybehaní ideme dole. Ešte stále je zimné obdobie a ja stále zarezávam aj na nočných službách. Klárik si pozve ku nám parťáčku Mišku a keď už so mňa nič nemá, aspoň spolu poklábosia do štvrtej rána. Sa divím, že som ich nenašiel hore keď som sa vracal z roboty. No prvý víkend vyšiel celkom rozpačito. Uvidíme čo o týždeň.

A nie a nie prekuknúť

..čo to ale prisnežilo

..medzi stromami celkom fajn

A hybaj na raňajky

Znovu ideme na Chleb. Kde inde keď všetko máme zatvorené. Tentoraz už ale službu nemám a tak odchádzame v piatok a budeme až do nedele. Večer si chvíľku posedíme a letíme spať. Na zajtra máme veľké plány. Prisnežilo a chceme to dôkladne využiť. Vychádzame z chaty opäť s prvými lúčami Slnka. No opäť ich vôbec nevidno. Okolo nás sa prevaľujú kúdoly hmly. Lyžujeme teda len v lesíkoch nad chatou. Raz si dáme zjazd spod zimného značenia na hrebeň do potoka. Potom z Bochníka do potoka a nakoniec sme porylovali aj nedotknuté Pánske. 

Na Veľkom Kriváni na obed tiež dosť sivo

Potom si dávame chvíľku oddych na chate. Ja beriem ale lyže na nohy o čosi skôr ako Klárik. Chcem isť vyskúšať na čas chata - skládka - chata. Netuším už presne ako to dopadlo, ale zda sa mi, že to mohlo byť okolo 43 minút. Jediné čo viem, že som to isto chcel ísť pod 50. No a potom už ideme opäť hore nad chatu. Konečne sa vyčasuje. Dokým sa ale vychystáme sú tu oblaky opäť. Dáme si teda znovu Pánske a 2x sa vyškriabene aj na Kriváň. Nebola to veľká sláva. Skoro nič sme zase nevideli. Z potoka ešte raz vyťapkáme na chrbát Chlebu a spustíme sa krížom cez zimné značenie do Snílova. Čas znovu pokročil a my ideme zase čosi na chatu zožuť.

No poobedie stálo za to..


Na Chlebe aj v druhej polke Marca celkom bielo

..a stále dosypáva

Podvečer ideme do terénu poslednýkrát. Vyšľapeme na Chleb a z chrbátu smerom na Snilovské sedlo sa spustíme pod Chlebský kotol na sever. Snehu je tu namraky. Je to dokonalý neporušený prašan. Hľadáme si najideálnejšiu stopu. Lesíky pred nami ale začínajú hustnúť a postupne máme čo robiť sa cez ne poprebíjať. Nakoniec sa predsa len ale vynoríme pri chatke pod Stenami a Hromovým. Je to nádherné miesto. Veľmi som túžil sa o neho podeliť s Klárik. Po roku sa mi to konečne podarilo :)

Nádherné žľaby Stien a Hromového

Cestou späť na Kriváň..

..a hybaj na večeru

Chvíľku si oddýchneme a letíme na Oštiepku za Ivom. Priblížne sme sa aj zladili v čase. Akonáhle máme pohľad na zjazdovku, zbádáme ho len pár minút pred nami. Počká nás a spolu šľapeme popod lanovku krížom cez zjazdovku v ústrety Veľkému Kriváňu. Dnes si už dáme len posledný zjazd. Na dnes stačilo. Nohy už poriadne oťaželi. Tento rok to bol asi najdlhší ski výlet. Z potoka sme už štandardne za pár minút na chate.

Ehm, na vínko :D

Môžeme opäť sláviť výročie. Podľa foto čo som našiel v mobile sa dnes opäť vínko popíjalo. Ba čo, aj chata sa nám začína pomaly meniť. Zo stropu trčí prvá z mnohých rúr čo pôjdu z podkrovia. Večer na chate ušiel ako zvyčajne veľmi rýchlo a opäť vyrážame ráno na vzduch veľmi skoro. Tentoraz to ale isto výjde. Síce je zima ako na Sibíri, ale tie Slnečné lúče stoja za to. Presne ako sa vyšvihneme nad Chlebské skaly, vynára sa spoza horizontu červený, žiarivý a hrejivý kotúč. Spolu zo Západkami a nekonečným množstvom kopčekov pred nami to vytvára dokonalú kompozíciu na fotenie. Ešte stále mám pred očami to hrejivé teplo Slnka. Bolo nám velice príjemne.

Mrazivé ráno

..ale Oskar bude za chvíľku hriať

..a je to tu

Keď sa nabažíme toľkej nádhery vyberieme sa do sedielka v Chlebe a šupneme si to tade rovno na sever do Chlebského kotla. Snehu je tu pomenej. No akonáhle opäť vojdeme do riedkych lesíkov už si len užívame prašanové šialenstvo. Priblížne podobnou cestou ako včera s Klárik sa dostaneme ku chatke pod Stenami a Hromovým. Všade všetky svahy sú tu skoro úplne nedoknuté. Ideme to teda opäčiť aj pod Hromové. Ivo robí stopu. Veď má sily za tri kone. Nech sa trošku vybije. Robíme asi milión a tri cikcaky. Za nami sa postupne objavuje za hrebeňom Stien majestátny Rozsutec. Spolu s previevajúcim snehom vo vetre na hrebeni to vyzerá úchvatne. Ani sa nenazdáme a sme hore, presnejšie v sedle pred Hromovým.

Strmšie pasáže pod Chlebským kotlom a sneh ala tutofka

Úžasné biele pláne

Pod Hromovým opäť ..ťaháme stopu

..a nebolo to vždy len med lízať

Nebudeme vymýšľať. Dolu pôjdeme približne výstupovou trasou. Od tohoto momentu som si tento zjazd zamiloval a odvtedy sme tam boli už s Klárik veľakrát. Predsa len aj ten sever skrýva nádherné zákutia. Opäť si na chvíľku oddýchneme pri chatke. Dnes je stále poriadna zima. Teplé oblaky, proste vždy strieda chladná modrá obloha. V tieni kde nezasvieti Oskar je to na drkotanicu zubami. Stúpanie na Kriváň nás ale celkom úplne zahreje. Od chatky je to poriadne dlhý výšľap, ale keďže sa nemáme kde ponáhľať, tak to príjemne vždy aj tak ujde rýchlo ako voda. Na juhu v Révajke to už nie je ale ono. Sme zhýčkaní na dokonalý neporušený prach a tu je rozlyžovaná kôra? Stačilo. Ideme za babami na chatu.

Cestou do sedla pred Hromovým zo severu

Rozsutec ukazuje svoju majestátnosť

Bude to spektakulárna lyžba

..ale pred sebou máme ešte posledné tvrdé metre výšľapu

Tento víkend sme si úplne vynahradili to čo sa dialo minulý týždeň. Síce stále to nie sú Tatry, ale s Klárik keby som bol aj na konci sveta, všetko dáva zmysel. Veľmi ju ľúbim. Som neskutočne vďačný za tento náš prvý spoločný rok života. Za každý jeden zážitok v prírode. No s ňou som šťastný všade. Aj za štyrmi betónovými stenami bytu.

Nasávame energiu do zjazdu..

..a už sme opäť v dovolenkovom domčeku

Ešte raz tam hore ku lanovke..

..a ide sa domov

Poobede sa už len rolúčime s osadenstvom chaty a letíme dolu. Ešte stále to šlo až po skládku. Tam už ale musíme dať lyže na chrbát a do Šútova už len po svojich. Ešteže sme si navykli na koniec zimy na autobusy. Je to príjemnejšie ako sa terigať domov vlakom a ešte aj ďalším autobusom. Bolo to fajn. Sme doma a môžeme rozmýšľať čo ideme plánovať na tento rok. Sneh sa rapidne topí a my nevieme či lyže už zbaliť a či ešte vydržať. No to zistíme až nabudúce. Lyže ešte ale pre istotu zimovať nebudeme.