pondelok 27. júna 2016

Lavaredo ultra trail alebo Talianske Dolomity ako na dlani

Celé to začalo niekedy v októbri, keď som dostal amok na zahraničné akcie a jednou z nich je aj práve spominané Lavaredo ..veľkou motiváciou bola aj skutočnosť, že minulý rok tam už boli nejaký známi a nevedeli si to vynachváliť. V októbri prebehla 10 dňová registrácia, počas ktorej sa nahlásilo na pretek 2700 ľudí, ktorý spĺňali minimálnu kvalifikáciu, čo bola aspoň jedná, po starom 3 bodová akcia zaradená do ITRA zoznamu. Povedané polopatisticky, za posledné dva roky musel mať každý odbehnutú minimálne jednú stovku. Registračných miest bolo ale iba 1300 a teda následne prebehla lotéria. Vtedy som ani len netušil, že sa nahlásilo až toľko ľudí a že ma ešte aj losujú. Ja že to mám isté. Po niekoľkých dňoch od uzavretia registrácie mi teda prišiel mail na zaplatenie registračného poplatku, tak som ho zaplatil a bol som spokojný. O mesiac mi píše Vlado En, že mi gratuluje, že ma vyžrebovali. Až teraz začínam chápať, že som mal vlastne šťastie.
Čo sa týka samotného, úžasného, ale krátkeho víkendového výletu do Dolomitov to nejdem opisovať, lebo to by bolo zase na ďalší sloh a všetky tie šialenosti sú už spísané u Julky Be. Kto by mal chuť si prečítať niečo zo života sockárov na tripe v Taliansku môže tak urobiť ..Julka už dospala, nelenila a toto je jej epos zo zákulisia Lavareda :D

No ..čiže Lavaredo ultra trail, jeden z pretekov Ultra trail world tour a teda možnosť štartovať na ďalšom sveťáku. Parametrami to vychádzalo na cca 120 km a 5850 m+. Jedna z najťažších stoviek čo som kedy chcel prejsť.


Ako sa blížil dátum odchodu, tak som to vôbec neriešil. Žiadny stres, nervy, nič. Ani od Dolomitov som nečakal nejaký extra zázrak. Neviem čím bola spôsobená táto apatia. A možno som sa tešil iba z toho, že budem môcť byť kdesi na výlete s ľudmi, na ktorých mi záleží.
Ale ako sme sa blížili ku Cortine tak sa emócie opäť vypumpovali na maximum. Všade naokolo hory ..no nezakrič si iba tak do vzduchu. Všade naokolo samé tritisícky a my v cca 1250 m.n.m. ..išli sme na prezentáciu na zimný olympijský štadión ..mesto prepchaté a parkovanie dosť biedne ..nerozumiem kde autá parkujú počas nejakých športových podujatí. Samozrejme, keď som sa dostal na radu prezentácie chceli odo mňa na už mojej ôsmej stovke prvykrát celú povinnú výbavu. Fúú, tak to som nečakal, že to niekto kontroluje. Máme necelú hodinu a povinná výbava je rozhádzaná po celom obrovskom batohu, s ktorým som prišiel. Bolo mi treba nájsť píšťalku, rukavice, dlhé nohavice, čiapku, nepremokavú vetrovku, mikinu z dlhým rukávom, obväz, termofóliu, leukoplast, no proste mal som problém sa zbaliť do 15 l Ferrina batohu ..a niektorí išli s polovičným batohom ..ako sa to dalo??? ..po prechode registráciou ešte zajednať za 10€ fotky od oficiálnych fotografov a začať si hľadať ubytko. Skončili sme v kempe Rochetta, zložili sa a išli do pravej talianskej reštiky z najpomalšou obsluhou pod slnkom(asi to bolo tou búrkou) a s nie moc dobrou pizzou. Slovenská je o dosť lepšia ako Talianska(aspoň táto) ..pršalo až skoro do preteku. Už som sa obával, že ideme pekne celý čas domoknúť ..ale pár minút pred štartom prestalo.


Štart bol najkrajší aký som kedy zažil. Začínalo sa o jedenástej v noci na námestí v Cortine pod kostolnou vežou pri magickej hudbe, ktorá všetkých  pretekárov premotivovala k najlepším výsledkom. Štartoval som úúplne z chvostu 1300 miestneho účastníckeho radu s tým, že si tento pretek idem užiť plnými dúškami a vychutnávať krajinu Álp. Bežali sme možno 2 kilometre cez celé mesto a všade okolo špaliere ľudí, všetci kričali, trieskali, tlieskali a zvonili zvoncami všetkých veľkostí. Až zimomriavky po celom tele naskakovali.


Cesta pozvoľna stúpala nad mesto po asfaltke, ale zrazu sa všetci zastavili a obrovský lievik. Asi desať minút som čakal dokým sa dostanem z cesty na lesný strmý chodník pre jedného človeka. A takto sme fučali následných 5 km. Odvšadial počujem všetky možné reči. Od Taliančiny, cez Španielčinu, Francúzštinu, Nemčinu, Angličtinu, Poľštinu, Srbštinu, Bulhárščinu, či Japončinu ..boli tam Ľudia z Kanady, Anglicka, Austrálie, Peru, Číny ..no proste takúto všechuť som ešte nikde nevidel.
Keď sme si čo to vystúpali začalo dlhé klesanie. Ani tu v Dolomitoch ľudia nevedia moc dobre zbehávať. Jedna teta dokonca ako keby dostala panický strach pri prechode úzkym chodníčkom popri útese a museli jej druhí pomáhať. Čo sa dalo to som popredbiehal ..ale je to dosť problém, lebo veľakrát by som šiel rýchlejšie práve v tých technickejších úsekoch, kde sa to nedalo. Bol som dosť prekvapený, že Dolomity sú celkom behateľné chodníčky. Bolo tam len málo miest, kde by sa nedalo pobehnúť ..veď prvý mali priemerku 10 km/h aj pri takom veľkom prevýšení. Striedali sa dlhé úseky stúpania, klesania ale i celkom rovné úseky. Ale všetko strašne dlho a po niekoľkých kilometroch toho istého pohybu to začalo omŕzať. Či laktát v lýtkach do 1000 metrového kopca, či následne pučenie kvadrákov v 1000 metrovom klesaní. Prvý limit bol na 33ťom km za 6,5 hodiny. Celkom svižne oproti naším stovkám. Ale keď prišiel krásny zjazd po zjazdovkách bolo jasné, že to vybombím oveľa lepšie ..tuším, že iba za 5:10
Odtiaľ zase dosť prudké stúpanie a pomaly sa začínalo brieždiť. Hneď po stúpaní prišiel asi 5 kilometrový šialený úsek blatom. To Sparťan rejsi sa môžu vopchať kdesi. Ľudia na tom nevedeli stáť. Šťastný to človek, čo mal paličky. Jeden krok dopredu a dva zošmyknutia dozadu. Raz za čas topanka zostala v blate, inokedy tam zostal celý bežec. Bolo to dosť zúfale. Keď trošku ustúpilo blatko (ale ozaj iba trošku) ..chodník sa zúžil na pol nohy, pribudli skaly a korene a takto sme išli ako husi za sebou ..samozrejme ten najpomalší vpredu.

Trošku blatka nezaškodí Mud run Lavaredo

Zbehli sme ku jazeru Lago di Misurina a odtiaľ prišiel asi najkrajší úsek celého behu. Stúpanie ku slávnemu Tre Cime di Lavaredo


..ako sme stúpali tak sa ukazovali šialené výhľady ..a to som ešte aj vychytal východ slnka a nádherné slnečné úkazy a meniace sa farby. Bolo to tak nádherné, že až slzička od šťastia vyšla, že prečo práve ja si zaslúžim túto všetku nádheru vidieť.

Nič podobné som zatiaľ nevidel. Lavaredo ultra trail (Rif. Auronzo)

Aby som od tej nádhery náhodou nepukol tak po 8 hodinách som sa dostal na necelý 50 kilometer na chatu pod Tre Cime a tam kontrola spravená tak, že človek si musel najprv vystáť 20 minútovú radu z vonku chaty až do  jej vnútra na jedlo a až potom sa odpípnuť (podľa mňa celé zle) ..už tak zle nebolo, že skoro na každej občersvtovačke dávali vývar ..tu v cca 2500 m.n.m. dávali aj horúci čaj a v noci mali aj kávu.




Z chaty sa bežalo priamo popod Tre Cime traverzom, ale išli sme tak blízko, že nevyzneli nejako úžasne ..ale po obídení na druhú stranu hrebeňa sa naskytol ten šialený pohľad z fotiek. Tri cípy trčiace do neba. Musel som to fotiť z každého uhla. A to nebolo všetko ..na druhej strane doliny oproti Tre Cime sa ukazovali desiatky hrebeňov ostatných častí Rakúskych Dolomitov.










Postupne sme začali klesať. Najprv po zvážnici ku ďalším chatám, ale ani sme sa nenazdali a už sme búšili do doliny pod Tre Cime. Ďalšie nové prírodne úkazy ..rokliny a 100 metrové vodopády ..ale moc sa to nedalo vychutnať, lebo tento zbeh bol celkom zo začiatku technický náročný ..druhá 5 kilometrová časť bola zase nenormálne nekonečnáá ..stále podklad zvážnice makadam a človeku vykrúcalo nohy všetkými smermi ..bolo to ozaj že náročnéé. Začalo pripekať. Slniečko kúrilo ako keby zadarmo. Ďalších cca 5-10 km bola vkuse rovina alebo slabé stúpanie a nedalo sa inak ako bežať. Snažil som sa do toho dať čo to šlo. Stále sa mi šlo neskutočne dobre. Žiadne pocity únavy ..bola to radosť z pohybu čo som prežíval. Smial som sa, radoval, že tam som.
Takto som sa dostal na cca 66 km, kde si ľudia nechávali drop bagy. Ja som nič nemal tak som poriadne doplnil energiu a aj vody ..lebo slnko pražilo a teraz to len všetko vlastne začne. A vlastne už iba 2 kopce ..hahaha ..prvý bol tak 500 m+ dosť strmo po zvážnici s kameňmi a slnkom ..sme sa tam pražili ako hady ..ešteže každú chvíľu z boku cesty tiekli potoky a dalo sa do nich strčiť hlavu. Už na začiatku sa mi roztrhol remienok na hodinkách, čiže hodinky som mal vo vrecku ..ale čo bol problém, že ruku, tam kde som nosil hodinky ..na tom bielom neopálenom fľaku mi tak spieklo ako nikdy ..už čakám kedy sa mi zošupe náramok :D ..ok ..predposledný kopec za mnou ale ja som už celkom zúfalý. Našťastie sa ozvala moja záchrana v podobe Roba a Júlie, že ma prídu potiahnuť. Stretli sme sa po zbehu z toho pekekelného kopca na občerstvovačke. Odtiaľ sa ešte klesalo niekoľko 100 výškových metrov. Po vývariku, doplnení energie, výmene ponožiek, lebo tie predošle po prebrodení potoka boli už dobreže nie zhnité a už mi odhnívali aj samotné nohy, sa išlo ako keby som bol znovuzrodený. Bol som šťastný, že po desiatich hodinách vidím opäť známe tváre tých s ktorými som tu prišiel. Dolu kopcom sme to šupovali úúplne do pohody ..užíval som si jeden s najkrajších zjazdov preteku ..a prečo? ..lebo ho bolo s kým užívať ..lebo tých všedných gýčových krásnych zjazdov tam bolo všade.
No ..ale zišli sme dole a začalo najdlhšie stúpanie preteku. Stáále pieklo slnko a stále skaly a sálavé teplo odvšadiaľ. Prešli sme vrchom nádherného asi vyše 50 metrov hlbokého uzučkého kaňónu a pučili stále na vrchol sedla Forcella Col dei Bos ..išli sme obrovskou dolinou s brutálnym korytom potoka ..ktorý keď poriadne zaprší asi 100 násobne mení svoju veľkosť



..na niekoľkých miestach bolo treba potok aj brodiť. Pekne som sa vyzul, keďže som nechcel mať zhnité nohy a tak prešiel na druhu stranu. Voda taká studená. že som dostal nenormálne kŕče alebo čo to je do nôh. Ale po chvíli boli nohy opäť ako znovuzrodené, oveľa lepšie ako pred potokom. Ďalšie razy som radšej hľadal také brody, kde sa dalo preskákať na druhú stranu po kameňoch. Niekedy to trvalo aj pol kilometra ..Julka s Robom sa stihli  v jednom s mnohých krásnych vodopádov aj okúpať a stále ma podporovali. Aj keď som už nenormálne kapal. Pred vrcholom sedla (teraz zisťujem podľa mapy) sa nám zľava ukazovali dva krásne vodopády a nad nimi slávna Tofana di Roses a feratka, ktorú sme mali pôvodne ísť Ferrata Lipella.



Na sedle sa zamračilo, začalo fúkať a aj hrmieť ..mal som chuť kolegov poslať kade ľahšie sa zachrániť nech tam nezhynú so mnou v tej búrke ..nakoniec z toho nič nebolo a dostali sme sa po sto rokoch na vrchol.
Zjazd na občerstvovačku bol poväčšine po zvážnici, ale tu som bol totáálne rozobratý. Nohy som nevládal dvíhať ani dolu kopcom ..proste som s nimi vôbec nevedel prepletať. Išiel som asi 3 km/h a keď sa pred občerstvovačkou ešte na chvíľu zdvihol kopček tak som šiel asi 1 km/h ..bolo rozhodnuté ..keď tam dôjdem odovzdávam čip a idem spať. Veď sa nevládzem hýbať. Julka si vypučila zjazd koľko to len šlo a Robo mi to pomohol nejako dotrpieť až ku chate. Odpípol som sa a nateraz sme sa dohodli tak, že ešte si idem na hodinku oddýchnuť a uvidíme čo bude ďalej. Či sa náhodou po čase nedám dokopy. Na chate som sa trochu prejedol, napil a čakal ..z ničoho nič sme zistili, že vedľa nás sedia Slováci. A že majú tiež na trati niekoho. Do kelu ..ďalší čo ma idú prehovárať aby som sa nevzdal ..ale ja už nechcem ..načo? ..načo sa mám premáhať? ..čo budem mať z toho? ..iba mi zle bude ..a možno to aj tak nezvládnem ..čo je dôležitejšie? ..oddych, pokoj, ľahké riešenie? ..alebo boj , zufalstvo, vytrvalosť? ..keď som zistil, že ale pôjdem s niekym komu poriadne rozumiem a môžeme čo to pokecať tak som sa nechal uhovoriť, že to ešte skúsim.
Julka s Robom sa pobrali tou istou cestou naspať ku autu a ja som čakal na môjho nového parťáka. Nakoniec som si oddychol cca 3 hodiny na tom jednom mieste ..predbehlo ma síce asi 300 ľudí ale nabral som dostatok síl na to aby som tých posledných 25 km zo 120 dokončil. Na preteku sme boli traja Slováci a všetci sme sa nakoniec stretli tam na tej chate na cca 95 km. Ten posledný bohužial, ževraj nedošiel už do konca. Ja som ešte pred poslednou cestou od našincov vyfasoval jedno pivko, chleba s paštétou a spoločne sa vybrali na poslednú dlhú cestu.


Porozprávali sme sa o všetkých možných pretekoch a mal som ďalšieho nového kamaráta. Jedná sa o Štefana Karaka, ktorý v 2013 prešiel UTMB, a teraz sa napríklad týmto Lavaredom pripravuje už po druhý krát vyskúšať Leadville trail 100 run ..čo je 100 míľový závod v Colorade s výškami nad 3000 m.n.m. a raz sa stúpa až nad 4000. Takto sme vypučili skoro celý posledný veľký kopec. Ale pred vrcholom začalo pršať a aj hrmieť. Nebola to silná búrka, ale nebolo mi všetko jedno. Hore sme sa na chvíľu skryli do chaty ..naobliekali všetky neprefúkave a nepremokavé vrstvy na seba čo sme mali a pobrali sa do pekla. Na hrebeni nás išlo uchytiť, ale ako sme zišli kúsok nižšie už bolo dobre.
Následný úsek viedol stále vo výške cez 2000 m.n.m. po biednom chodníku pomedzi dolomitové šutre. Na blate a mokrom dolomite sa strašne šmýkalo. Postupne sa začínalo stmievať a cesta Dolomitickým šutroviskom šla len strašne pomaly. Niekedy človek až strácal chodník ..čo všade boli ostré drsné kamene. Skala podobná ako u nás na Rozsutci ..len vo väčších kusoch a všade. Na hrebeni boli občerstvovačky a chaty s prístupovými cestami skoro každých desať kilometrov ..tak sme do seba aj v daždi stále pučili nejaké jedlo. Síl ale stále ubúdalo ..ale postupne odbúdali aj posledné menšie kopce. Ešte aj ten posledný bol ako cesta do neba. Človek pozrel pred seba a videl rad čeloviek najprv klesať dolu pod seba a potom cik-cak serpentínami do neba na oproti svahu. Ale ako vraví parťák. Veď najprv dáš jednu nohu pred seba ..potom druhú ..potom zase tu prvú a takto zopár krát a ani sa nenazdáš a si hore.
Keď sme vyšli na posledný kopec zase raz som niečo zažil prvýkrat. Skalnú lavínu. Ideme v rade desiatok čeloviek za sebou a z ničoho nič zľava rachot po svahu. Všetky čelovky doľava. Niekoľko desiatok tatier štrku a balvanov sa rútilo ku ďalšej sutine na hromadu ..masívna erózia v priamom prenose ..ešte sa čudujem že stoji pri takejto mohutnej erózií Tre Cime ..ale aj to možno na niektorom ročníku niekomu zahučí popred hlavu. Po tomto zážitku mi nebolo všetko jedno a už som čakal niekoľko metrový šuter z každej strany, keď sme šli okolo strmých stien. O pár minút si čítam povzbudivé SMSky od známych, aby som to nevzdával na 100 km ..lebo asi boli dosť zo mňa všetci zúfalí, keďže som nevedel 15 km prejsť za 6 hodín ..no kto mal vedieť, že som sedel na chate 3 hodiny. Ďalší telefón bol od Julky, že kde som a kedy ma majú prísť počkať do cieľa ..voláme asi desať sekúnd a ma vypne. To je tak keď človek stále používa kredit (vlastne neviem či niečo iné ma 4ka) a stiahnu aj to posledné čo máte za prijatie zahraničného hovoru. Potom sa ani nik mne nedokázal dovolať. No.. a čo teraz? ..Nič, teraz treba dobehnúť ..ostatné mobily na paušál sú v kempe. Zase raz blata ako nikde ..bolo to posledných 10 kilometrov, totálne na grc. Po tom blate všetci surfovali. Na poslednú občerstvovačku chodili ľudia horšie vyzerajúci ako po nejakom mud rune. To blato z niektorých odpadávalo zovšadiaľ. Blato bolo všade, po lavíčkách, po stenách stanu ..dobreže nie aj v jedle. Všetko to ukončil blatový strmhlavý kaňón a konečne sme sa ocitli na lúkach povedľa Cortiny. Ešte asi 2 kilometrová prechádzka Cortinou a posledný pokus o beh do cieľa. Z predpokladaných 21-22 hodín ešte na občerstvovačke na 95tom kilometri po trojhodinovej prestávke to bolo nakoniec až niečo cez 27 hodín.



Som rád, že ste ma to Julka, Robo a Slováci nenechali zabaliť ako som plánoval. Aj keď stále som neprišiel na to v čom je to teraz lepšie. Pre ten pocit neprehry? Pre ten pocit dokončenia veci do konca? ..jedno je isté ..treba niečo vymyslieť aby sa mi takéto niečo podobné už viackrát nestalo. Hm.. bolo to tým teplom? ..alebo tým, že treba do seba pchať ešte viac ako som pchal? ..treba šľapať na géloch? ..nedá sa to na ovocí, masti, čokoláde, vývaroch, vode, cole, jonťaku a iných bežných veciach? ..ale tak vyše 6000 calorií je asi dosť a treba si dávať na to pozor.
Takže do cieľa som sa dostal ..vyfasoval som finishersku fukerku The North face, rozlúčil sa s parťákom a jeho rodinou a čo teraz? ..telefón mi nejde ..asi idem do kempu pešo ..veď to asi nie je až tak ďaleko. Idem už tri kilometre dolu mestom a až tam odbočka ku kempu. Fuu ..to asi ešte bude trošku trvať :D ..no nič ..som debil tak, teraz trp. Šaškujem tam okolo cestných značiek, že kde to mám vlastne odbočiť, keď tu zrazu stoji vedľa mňa Lavaredo auto. Z okienka sa ma chlapik pýta, či idem do Cortina campu ..vravím, že Rochetta ..ale to je iba prejsť cez cestu, tak ma berú. Potichu schádzame dole ku kempu. Sledujem ako ideme autom desať minút. Fúú ..to by bola ešte kvalitka ..ešte aj hodinka prechádzky ..keď vystúpim z auta, vystúpil aj chlapík z predu a tiež išiel do môjho kempu a šofer sa pobral preč. Pýta sa ma ako sa mi páčilo, tak mu vravím, že užasne ako vždy a všade v horách a nakoniec sa dozvedám, že ten čo nás vozil bol priamo riaditeľ preteku Lavareda ..môže byť vravím si.
Prídem ku nášmu stanu a tam nik. DO MRKVI, oni ma kdesi hľadajú. Čo mám robiť? ..pohnúť sa už odtiaľto nejdem čo ak sa zase obídeme? ..tak som ich teda čakal v polospánku pri stane. Všetky veci som mal v aute. ..ešteže sme mali tú povinnú výbavu aby som tam nezmrzol. O piatej ráno prídu aj oni zo štartu, ževraj ma tam čakali 7 hodín a až potom ich napadlo sa spýtať, či som už náhodou neprišiel do cieľa. Keď to zistili tak sa pobrali naspäť do kempu. Ja som cely čas v tom stane iba na to čakal ..kedy sa dovalia a nezahubia ma tam, že čo som to za kolosálneho idiota :D ..no a teda pekný pretek máme za sebou.



Nedá mi ešte nespomenúť v krátkosti náš nedeľný výlet na priehradu Vajont. Ide o priehradu z nejakých 60tých rokov, kedy tam došlo ku nešťastiu. Fakty neviem poriadne presne, ale pri plnení priehrady sa v roku 1963 9tého októbra o 22:39 zosunulo do priehrady také množstvo okolitých svahov ako ma objem jedná tretina Liptovskej mary ..čo spôsobilo také vzdutie hladiny nádrže, že voda sa preliala 150 m ponad priehradný múr a celú dedinu pod priehradou za par okamihov zatopila. Zomrelo vtedy cca 2500 ľudí.




Nečakal som, že tam chodí toľko ľudí to pozerať, ale bolo to veľmi silné vidieť. Bolo z toho cítiť smútok, ale taktiež spolupatričnosť ľudí ktorí tam postavili nádhernú spomienku na zosnulých v tvare stanu z vlajočiek vo vnútri priehrady a na každej vlajočne bolo meno jedného človeka zatopenej dediny a pri ceste kade chodia auta okolo priehrady sú zase v rade vlajočky so všetkými deťmi, ktoré tam zomreli usporiadané tak, že súrodenci boli vždy pri sebe.





Po tejto katastrofe stoji priehradný múr už iba sám a za ním je súš s novým životom v podobe lesa. Na zosunutých haldách kamenia, štrku a hliny tiež rastie už nový les a ide tade už aj nová cesta. Za zosuvom sa spravilo nádherné zelené jazero ..a rieka čo kedysi tadiaľto tiekla už tečie úplne inakadiaľ.




Z diaľky vidno obrovské šmykové plochy vybrúsene ešte aj po vyše 50tich do uplne hladkej skaly. Život tu nezastal. Všade naokolo po svahoch sa nachádzajú nádherné alpské dedinky s veľkými štíhlymi kostolmi a starými románskymi domami a na útesoch z dolomitu lezci liezli všade ako mravce.



Toto bola posledná naša taká väčšia zastávka, po ktorej sme ešte poprechádzali asi 100 km autom pomedzi Dolomity a vydali sa na cestu Rakúskou diaľnicou domov. Škoda, že nám nevyšla ani jedná ferrata ..ale tak, ja po stovke by som tam možno ešte teraz spal zavesený kdesi dole hlavou a asi ani taká búrka ako boli teraz každý deň by nebol moc príjemný zážitok prežiť kdesi v stene na oceľovom lane.

Boli to neskutočné dva dni ..kedy som sa aspoň na chvíľu dostal do ružovej bubliny ..čas kedy som si myslel, že nič zlé neexistuje a že všetko je presne tak ako má byť. Totálny útek od reality. Ako presne napísal Vlado En bol to prenádherný pretek s prenádhernou prírodou a prenádhernými ľuďmi :)

 Bonus na záver


Cestné galérie na prepadávanie zosuvov v Dolomitoch nič výnimočné



Osvieženie pred dlhou cestou do reality :)

Keď sa povie v Alpách zelené pleso

Súhra prírody s modernou dobou

Burger King 17:07

Burger King 17:16


utorok 21. júna 2016

Tatry running tour + moon run = 4 dňová rozbijačka

Je 17.6. roku pána 2016, presne 13:13 a ja nasadám na bus z Jaslovských Bohuníc a o pár minút neskôr sa ocitám vo vlaku z Trnavy do Tatranskej Štrby a 4 hodinové cestovanie môže začať. Na nete ma otravujú všelijakými hlúposťami moji ľudia z Blavy a keď zisťujeme, že v Ružomberku prisadá majster svetla Jakub Ka ..dávajú mi za úlohu spýtať sa ho na Zlatú Bulu Sicilskú?   Schválne ..koľko z Vás vie kedy bola podpísaná a ako ovplyvnila Vaše životy? V Liptovskom Mikuláši priberáme Mišulicu Ka a pravý Kanársky bordel môže začať.  V Štrbe ešte prestupujeme do zubačky a za par minút sme pri štarte na Štrbskom plese. Zaregistrujeme sa, vyfasujeme kopec papierov na kúrenie, nejaký ten čip a mapu s traťou na sobotu, takou veľkou, že človek by sa s ňu aj zakryl v čase núdze. Po registrácii idem pozrieť ako je ubytovaný Kubo s Mišulicou, lebo ja čooo? ..ja idem na tri dni do Tatier úúúpne na pankáča. 


Áno s Kalim sme boli dohodnutý, že im prídem zavadzať na ich ubytko, ale žeby som si zobral spacák? ..kdežéé ..veď čo ..vari bude o mňa postarané. Nakoniec to dopadlo tak, že som spal na gauči zakrytý uterákom po kolena a čo do šírky uteráku, tak to bolo tak od ramena po rameno ..čo to znamená? ..že som si musel svoje acrálne časti tela zohrievať po jednotlivých kusoch po celú noc. Nevadí, prežili sme. Ale späť na pretek.
Štart night runnu, ktorý všade aj tak býva bez čeloviek ešte po vidne bol naordinovaný na deviatu hodinu večernú, ale asi preto, aby to bol ozaj najt ran, tak ho posunuli ešte o desat minút skôr. Zase raz ma Kali a spol. dosadili do prvých radov a rošambo mohlo začať. Prvých 200 m hore kopcom som to samozrejme v dave nevydržal a vybušil som to tak, že na vrchole som si mal chuť dať nohy v depe (keby dáke bolo) vymeniť ..čakám beh okolo Štrbského plesa, ale zabiehame do nejakých krkahájov a obrovských kopcov povedľa ..najťažší bod preteku bol určite mostík ponad cestu a stena do neba ..fuu ..tri hnusné výškové metre ..ledva som tam vyšiel. Zisťujem, že moja kondička išla tohoto roku na dôchodok. Keď sme sa vrátili z kopcov naspäť k plesu strašne som dúfal, že už máme štyri kilometre za sebou a už bude treba iba pribehnúť ku hotelu Crocus. Ale ako strašne som sa mýlil ..už z diaľky počujem divne zvuky povzbudzovania okolo plesa. Čiže ešte nás čaká koliečko okolo plesa? ..to už som ja fučal ako parná lokomotíva. Každú sekundu som premeriaval pleso a rátal obvod kruhového oblúka, že koľko mi ešte zostava do cieľa. Ale nakoniec to prišlo. Vytúžený cieľ. Postavil som sa do rady na medaile, ale keby tam nebola zábrana, o ktorú som sa mohol oprieť asi by som zahučal na zem. Nakoniec sme sa tam všetci v cieli poschádzali a večer ešte trošku vykluskali a vystresovali. Miška si prebrala ceny za svoje umiestnenie na prvom mieste (dostala aj papier na chrbát aby ostatní vedeli za kým majú zajtra behať s nápisom som Líder :D ..a taktiež pamätný obraz Som líder po prvej etape). Týmto bol prvý bežecký deň za nami a ja môžem isť ku Kalankovcom prespať.
Ráno jeden vyspatý viac, iný zase menej. Ešte sme šli kúpiť zásoby jedla do potravín a potom po dlhom chystaní povinnej výbavy a vyprázdnení všetkého nepotrebného z tela von sme sa pobrali aj s malým Jurkym a Naty na štart. Prišli sme tam tak akurát. Práve sa odpočítavalo posledných desať sekúnd. Ani stres nestihol mať byť kedy. No a zábava mohla začať.
Prvé kilometre zo Štrbského plesa viedli ku Popradskému plesu po zelenej. Je to krásna cestička lesom. Problém nastal vtedy, keď koleno zahlásilo, že je totálne na šrot. Zase raz sa mi vrátila bolesť po mesiacoch kľudu. Vravím si ..hm ..asi by som to nemal síliť a buď si to celé prejsť na pešo alebo to predčasne ukončiť. Hej, ale keď všetci okolo vás bežia ..ešte chvíľu vydržím ..ešte chvíľu ..ešte to nie je až tak zle. Ani sa nenazdám a som na Popradskom plese a odtiaľ hore na Ostrvu. Je to krásny chodník s asi miliónom serpentín s výhľadom na pleso a neskôr aj na samotný vrchol s pohľadom na to, čo nás ešte čaká. Bolo to miesto, kde som začal aj ja už trošku obiehať, aj keď necítil som sa úplne najlepšie. Z ničoho nič dobieham aj Kaliho, trošku prehodíme pár slov a idem valiť dopredu. Od Ostrvy po hrebeni je to krásný bežecký chodník vyložený kameňmi. To sa človek musí len kochať a užívať si radosť z pohybu. Išlo sa mi neskutočne. Ale zbehli sme ku Batizovskému plesu a niečo nebolo v poriadku. Také niečo sa mi ešte nestalo. Boleli ma stredy nôh ..v miestach klenby s vnútornej strany. Vôbec som netušil čo to má byť. Žeby som blbo doskočil na nejaký ostrý kameň a natiahol som si šľachu? ..postupne sa to ale stupňovalo a už mi bolo jasné ..sú to otlaky ..už na 15tom km ..Kali ma v zjazde na asfaltku ku Sliezkému domu obieha a ja začínam chodiť zjazdy kačacími nohami a vyberať každú jednu skalku či koreň.


V zjazde aj tak obieham Zuzku U. To som teda nečakal. Na následnej asfaltke chvíľu oddychujem chôdzou a zatiaľ volám Julke a Robovi, ktorý nás prišli povzbudiť na Sliezky dom, či tam už budú a či ma nepotiahnu do cieľa. Dostal som iba instantný hejt nech sa neopúšťam a nech bežím. Ok, zase raz nemám kamarátov. Aspoň, že o chvíľu ma dobehla Zuzka a prehodíme par slov o tom ako sa dnes ide strašne. Po nejakom kilometri-dvoch asfalt skončil a my sme to vybombili hore kopcom na Sliezky dom. To už si išla Zuzka svoje a pomalinky sa mi vzdiaľovala. Pod stromom stretám Kaliho ako sype asi už piate magnezko. Začalo byť riadne teplo. Vyberal som každý tieň kde sa len dalo. Na občerstvovačku na Sliezkom dome po mne už kričia Julka s Robom, aby som sa neflákal, najlepšie ani nezastavoval a stále bežal. Áno, bežal som na občerstvovačku a začal piť všetko čo som tam uvidel. Chýbala mi tu sprcha na ovlaženie. Ževraj pretek ukončilo 20 ľudí z cca niečo cez 100 a podľa mňa veľa z toho zohralo práve  tento rok prehriatie na slnku. Po desiatich minútach ma už aj organizátori vyhadzujú a pýtajú sa ma či ešte pretekám. No ja zo stoviek som zvyknutý na vychutnávanie si trasy a jedla na občerstvovačke, nie sa stresovať ešte aj pri jedle. Nič no, posielam Roba a Julku dopredu ..ja ešte musím dopiť Red Bull Colu a utekám za nimi.
Hned za chatou je strmší krátky úsek a rýchlo ich dobieham. Veď mám pocit nových síl. Aspoň na prvých 500 metrov. Chvíľu bežím s nimi, lebo pred nami nik a ja stráášne nemám rád samotu, ale keď som už desať minút počúval výčitky či som trapko keď idem tak pomaly, takže keď som uvidel za sebou nejakého súťažiaceho hneď ich opúšťam. Dopadlo to tak, že nakoniec som bol aj tak sám, lebo toho, čo bol za mnou som nechal za sebou a predo mnou diera. A aj keď som niekoho dobehol tak sme sa iba pozdravili a bežal som ďalej. Táto idylická chvíľka, síce s otrasnými otlakmi na nohách, trvala až po Batizovské pleso.


Odtiaľ kopec v spojení s kúriacim slniečkom bol na zaplakanie. Vyžulo ma viac ako cigánsku hračku. To boli tie isté pocity ako na MF 100 v roku 2015 pri horúčave. Nohy som ťahal asi 5 krokov za telom a moje vnímanie bolo na bode mrazu, že skalu pred sebou som videl asi až keď bola za mnou. Nejak som sa doplazil na Ostrvu. Trošku začalo aj mrholiť. Vravím si super ..to bude luxus ten zjazd z Ostrvy po šmykľavých skalách. Pohľad na serpentíny a dolu na Popradské pleso mi neskutočne pripomínalo cca 70tý kilometer Transvulcanie so zjazdom do Puerta de Tazacorte.


Len tam mal zjazd 2500 m-. No ja sa teraz podkýnam o každý druhý kameň v Tatrách. Všetci ma obiehajú. Z ničoho nič počujem za sebou buchot. Aaa ..už mi bolo jasné. Rýchlo uhýbam z chodníka a Kali beží bez zmyslov ako šíp dolu kopcom v Hokach. Na každej obrátke driftuje. Stále si mysli, že jazdí rallye. Asi po hodine šuchtania sa konečne prišlo pleso. Bol som na tom tak zle, že som chcel zájsť do chaty na kofolu a polhoďku si posedieť. Problém bol v tom, že som nemal peniaze. Znova volám Julke, že či za mňa nezaplatia kofolu, keď si ju teraz zoberiem na sekeru. Ale už mi ani nedvíhajú. Veď sa nebudú baviť s takým trapkom. Našťastie na Popradskom bola tajná občerstvovačka a tam sa vykotím na lavičku a chillujem dobrých 10 minút. Vypijem im tam pol litra koly, nahádžem do seba banány a pomaly vyrážam na posledné 4 kilometre. Chvíľku idem pešo, ale dobiehajú ma ďalší a ďalší a všade naokolo je kopec povzbuchtivých ľudí, tak nemám na výber a utekám. Otlaky sú už na tom určite žalostne. Aj keď radšej som nechcel vedieť ako moc. Pred Štrbským plesom ešte stretám Naty a dve Kotyrove a neviem či ešte niekoho ..už som mal dosť mdloby a skoro by som ich aj zbil, že prečo ma všetci nútia na preteku bežeckom behať a tak som radšej okolo nich čo najrýchlejšie pretackal. Ešte cieľová asfaltka a potom vytúžený ciel. V cieli už hodinu Miška s Kubom a cca 15 minút Kali.
Poobedie sa nieslo v duchu vyhlasovania výsledkov. Asi 300 kategórii nordic walkigu (zvažujem prechod na tento šport, lebo keď som videl, že jedna osoba si berie 4 medaile tak sme boli dosť rozčarovaný, ja som si tu svoju jedinú účastnícku dokonca kdesi zabudol, ešteže Kubo s Miškou za mnou chodia a zbieraju čo so mňa odpadne). Pri stole si ku nám prisadla jedna Poľka. Nakoniec sme zistili, že to bola víťazka 34 km trate Oľga. Pokecali sme každý po svojom. Počkali sme na vyhodnotenie bežeckých kategórii. Vyhnali sme Oľgu a Mišku na prvé a druhé miesto ..to tretie im doplnila Zuzka U. Medzi babami boli minimálne rozostupy a medzi Miškou a Zuzkou, ktoré idú celu sériu bude zajtra veľký boj.


Všetkých dekorovali do rôznych farieb tričiek, podostávali pamätné tabuľky a ceny a potom sme sa šli najesť. Teším sa na guľáš. Prídeme do hotela Crocus a tam vravia, že už majú pre nás jedine Minestrone? ..whaaaat? ..že sme prišli neskoro a guľáš je už dávno zjedený ..nejako teda preglgnem aj túto polievku so zaťatými zubami, že nemám to čo chcem.


Pozrieme si ako iní vyhrávajú tombolu a poberieme sa všetci z Turca + zopár nejakých iných do Olivera. Tam spráskam vývar, nejaké to pivečko a pizzu a už som bol opäť v raji. S Kubom sme tam zostali sedieť asi od piatej do deviatej a vykladali si rôzne životné pravdy a ľudské pochybenia.



 Proste po behu bolo treba okrem tela trošky pookriať aj na duši. Zhejtili sme Julku z Robom, že nás nemajú vôbec radi a pobrali sa spať.
Na byte sa preťažko odhodlávam dať dolu topánky a ponožky. Po tejto procedúre otlaky vyzerajú celkom fajn. Žiadna krv ..iba bielučký pľuzgierik. Ok, poďme teda do sprchy. Prvá kvapka vody a bolo zlééé. Mal som chuť ziapať na celé Tatry. Už dávno som nezažil taký masaker. Kedže som bol aj od slnka totálne spálený, tak som sa musel dokonca ešte aj v sprche vytrápiť ľadovou Tatranskou potrubnou vodou. Ako káčer som prišiel na gauč, prehodil si cez seba konečne aj deku a zaspal som.
Deň tretí. Ráno ledva chodím, kvôli svalovici ..o otlakoch ani nevravím.


Rýchlo balíme a zase raz skoro utekáme na štart ..aj keď dnes to bola pre mňa celkom brnkačka ..ešte som na štarte čakal asi 2 minúty ..to sa vôbec nedá povedať o Kalim, ktorý po včerajších 15tich magnezkach trávi veľa chvíľ v malej miestnosti na vyprázdňovanie. Do Furkotky vchádza 9:56 a 9:59:55 uteká na štart. Dokonca sa zaraďuje dopredu a ja som bol celý čas v tom, že konečne niečo vyhrám, keď ma celý pretek nepredbiehal. Ja, že ešte tlačí. Od hotela Crocus pučíme do kopca a potom vľavo po ceste zo západnej strany ku Štrbskému plesu. Obídeme pleso a po modrej turistickej značke bušíme pomedzi les ku zjazdovke. Hneď po štarte rozmýšľam, že pôjdem s Maťom Be. ..ale dákosi som nedokázal ísť jeho tempom tak som trošku zrýchlil. O chvíľku stretám kamarátku z behov do vrchu, tiež chvíľu pokecáme, kto ma čo nové (a tých noviniek bolo celkom neúrekom. Dokonca veľmi šťastných). Ale potom sa mi zase málilo a začal som jedno za druhým zo zadu, od zadu predbiehať. Myslel som si, že dnes to dúfam aspoň dokráčam po včerajšku. Otlaky boli strašné, ale dákosi som kašľal na ne. Keď sme vybehli na zjazdovku a odtiaľ dole, tak som bol zase vo svojom živle. Bombil som to kolko šlo. Ľudia normálne odskakovali z trate keď počuli ako som na debilka trieskal nohami o terén. To boli už také malé zemetrasenia. No a keď sa aj niekto neuhol, tak som si to zobral burinou ani traktor. Veď čo, nohy sú už aj tak na šrot. Zbehli sme zjazdovku a ja som pred sebou zbadal Kaliho, najlepšieho zbiehača, minimálne z Turca. Dole nás obrátili naspäť do takého krpálu trávnatého, že ľudia skoro všetku trávu navôkol vytrhali rukami. Aaaa.. Človek sa vyškriabe tou stenou a potom bež. Ešte jeden kratučký zbeh ku plesu (pamätám si ho asi z pred troch rokov z pozorovania perzeidov na plese) a potom znovu okolo plesa a po tej istej ceste teraz v klesaní ku cieľu. Predbieham ešte čo to ide. Tepy zase 185 ..ale síl celkom dosť. Len keby otlaky neprekážali. Na zákrute stoja martinské fanušíčky, ktoré vyburcovali k takému finišu, že som sa skoro zlámal v skratke trávou pred zákrutou a ledva som vytočil túto pravotočivú zákrutu a nezobral aj zábrany so sebou. Pred sebou som videl ešte dvoch bombičov ale na tých som bol slabučký. Z časom som bol nadmieru spokojný. Po skončení sme ešte boli na pivko s tým ,že potom prídeme na vyhodnotenie a tombolu. Tombola bola ale ževraj keď všetci odišli ..niekedy pred vyhodnotením a až potom bolo samotne vyhodnotenie. Miške sa nakoniec nepodarilo obhájiť prvé miesto ..ale mala aj menšie problémy. Do cieľa prišla cela krvavá ako keby bola v 12tom kole v boxe a všetci si mysleli , že minimálne zjazdovku išla dolu hlavou. Nie, pustila sa jej krv z nosa. Celu sériu nakoniec o par sekúnd vyhrala Zuzka Urbancová, ale keď Miška ešte naberie roky praxe, Zuzka môže mať aj menši problém ;)


S Kalim, Naty a Jurkym sme este išli dobaliť a chytro domov baliť do Bohuníc a na budúci víkend do Dolomitov. Doma stresy či mám všetko. Povinná výbava na Lavaredo dobreže nie až do expedičného ruksaku, toľko jej bolo. Ale to bude zase iný príbeh.

Pondelok by človek povedal, že už bude koniec. Veď kto by v pondelok po víkende behal? Ale ja kdežéé ..v robote svalovica ako nikdy. Neviem chodiť ani hore, ani dole schodmi a po rovine idem ako fučiaci ježko. Poobede sa nechám hromadnou dopravou premiestniť do Blavy. Utekám si do Martinusu odložiť veci. Ale Zomby samozrejme v Martinuse nevníma, tak od depky zo svalovice a otlakov som vošiel do prvej reštiky a aj kvôli hrozným problémom brucha si asi prvýkrat sám objednávam pivo. Zachviľu sa dovalí Robo Zomby a odkladáme v Martinuse veci ..ja samozrejme zabúdam čelovku a na bus do Devínu utekám. Inak nohy ma počas behu bolia menej ako počas chôdze. Na Devíne zdochol pes.


Čo som odpočúval cudzie rozhovory v buse tak každy druhý ma ten istý môj problém. Všetci blízky ich opustili. Povedia nám proste, že ideme na beh ..my šibnutí sa prihlásime a potom nakoniec sme na štarte ako také socky. Tak pred Devínom s hlavami uprenými do Dunaju všetci nezávisle depkárčia


 ..niežeby sa tu socializovalo. Nič, idem ja niečo robiť ..lebo sa tu hodím z hradnej skaly do Dunaja :D


Zymberi ja Ťa zabijem. Ja tu zomriem od nudy. Tisíc ľudí a nik známy. Ešte aj zima mi je. Ooooch ..nudaaa

Po hodine sa dostávam do druhého štádia. Zo sediacej polohy som sa dal do stoja a v duchu každého druhého hejtujem. Vlastne celu Bratislavu, v ktorej sa mi pred mesiacom tak páčilo. Všetci sú tu vyobliekani ako na módnej prehliadke. Už to vidím ako oni mňa, socku, hejtujú za staré kraťasky a tričko ..a keď sa ešte pohnem z miesta a uvidia moju kačaciu chôdzu budem pre nich iba taká háveď. Aa, vlastne to sa ja tak cítim. Cítim sa ako na nejakom fitnes jogingu. Nič, za hodinu bude tma a ževraj ideme na chvíľu do lesa. Na všetko zabudnem ..a v cieli ma čakajú ďalší sockári z lesov ..nooo ..hneď mi je veselšie na duchu :)

20:40 ..strašne zaspávam


20:55 ..robíme nasilu mexické vlny a čakám kedy to už konečne začne. Nakoniec predsa len zaznel výstrel a pobrali sme sa na trať. Štartoval som asi niekde z polky s tým, že dnes ideme opäť iba na pohodu. Idem predsa vykrútiť nohy z víkendu. Najprv išli tepy ani nie 160 a valili sme Devínom dolu kopcom. Zrazu sme ale zatočili doľava a začalo kvalitné stúpanie. Pomaličky väčšinu ľudu obieham, ale potom zase raz prišlo niečo čo som nečakal. Z ničoho nič sa spoza mňa vynorila nejaká kočka a búšila to do kopca ako pán. Z okolitých chlapov sa nikto nechytal. Veď niektorí už aj kráčali. Vravím si, že to sa musím držať takéhoto stvorenia. Skoro som tam dušu vypustil čo som fučal za ňou. Už som len dúfal kedy ten kopec skončí ..že možno to ma vykúpi. A tak aj bolo. Ako sme vybehli na hm.. Devínsku Kobylu? ..trať sa vyrovnala a začal krááásny bežík lesom. Trošku po rovine, trošku hore kopcom ale poväčšine v miernom zjazde. Problém bol to všadeprítomné blato. Konečne som parťáčke začal vládať a trať si aj užívať. Bol to krásny chodníček.
Potom prišiel ešte trošky strmší zbeh a odporne schody na dĺžku jeden a pol schodu na krok a boli sme na ôsmom kilometri ..štarte 6 kilometrovej trasy a našej občerstvovačke. Vypijem pohár vody, že sa z neho skoro zadusím (nikdy som nepochopil plastové poháriky na týchto rýchlych behoch ..to je tak dobre na oliatie sa v čase tepla) a utekám za parťáčkou. Snažím sa ju trošku hecnúť dolu kopcom ale dostal som odpoveď ..ja si idem svoje ..keď chceš choď preč :D ..no až také to nebolo ..ale zveličené je všetko krajšie. No a potom zase ..kopec do neba ..ty vole ..zase ideme ako pílky ..všetko, jedno za druhým predbiehame. Vyšli sme na vrchol a tam krásny výhľad na mesto. Až taký krásny, že na jednom mieste ideme kotrmelcom po hlave. Potom zase nejaké zbežíky. Vbiehame do betónovej Blavy, pod mostom stretám Valiku a premotivovanú Julku, ktoré keď bežím okolo s parťáčkou kričia ..supeeer ďalšia žena ideeeš ..whaaaat a čo ja som od macochy? ..ja že ste tu pre mňa ..musím poriadne rukami zamávať, aby si ma vôbec všimli, že aj ja som tam . ja som ich už asi pol kilometra predtým počul hovoriť ..no ale potom Julka vybombila za mnou a zase raz som musel behať šprinty na desiatom kilometri ..jaaj ako ja mám týchto premotivovaných ľudí rád :) ..a potom sme sa už z ničoho nič ocitli pri Dunaji. Fuuu ..kdesi na horizonte bolo vidno most SNP a pred nami nekonečno. Ešteže bolo tak krásne a nebol som tam sam lebo ten Dunaj by bol asi dosť zase lákavý.
Pred štartom zopár ľudí spomínalo, že na záver sú nejaké schody. Vravím si, zase títo Blaváci, par schodov a sú rozklepaní ..prišli sme tam a Lucka zase raz vybombila ..laktat mi kypel asi všetkými otvormi ..ľudí sme predbiehali tak, že sme ich ledva stihli uvidieť. Pamätám si, že som kedysi dávno tieto schody išiel smerom dolu, ale teraz to bolo trikrát dlhšie. Ja, že ma tam v takom tempe vystrie. Bolo to neskutočné. Po vybehnutí už iba krátky zjazdík ku hradu a cez hradnú bránu do cieľa na nádvorí. Ešte posledný šprint a boli sme tam. Lucka na krásnom siedmom mieste zo 132 (myslím) a ako som sa dozvedel na svojom prvom takomto bežeckom podujatí (kedysi robila 5 boj) ..trošku sme sa boli vykluskať ..hm ..skôr pochodiť a pozisťovať, kto je čo zač a potom prišli aj ďalší jej kolegovia. Zase som raz mal možnosť pospoznávať úžasných nových ľudí. Zobrali sme si odložené veci z busu a všetci okrem jedného kamaráta Luckinho išli spať ..my sme sa vybrali žiť.
Ale kde? ..o jedenástej aj v Blave zdochol pes. Nakoniec sme si ale predsa len našli obetnú reštauráciu a dali si v zloženi kamarát matfyzák, Valika, Róbert, Julka a ja po pive. Pri družnej debate o všetkom ..od behu ..cez chrípku až po fyziku a samozrejme aj ľudskú debilitu a vzťahy to ubehlo tak, že ani sme sa nenazdali a už nás miestni vyhadzovali von do tmy. Hľadáme jedlo. Nakoniec sme našli nejaký čudný kebab, kde obsluha asi moc po slovensky nevedela. Kto chcel tak sa najedol, kto nie, ten nie. No a už sme mali utorok a Valika svoj deň D (dnes má štátnice) ..a my o jednej v noci sedíme na kebabe. Valiku odovzdáme priamo autobusárovi na Zochovu(chatu? :D) ..či kde? ..mám z toho poriadny guľáš a ja s Robkom sme sa pobrali ku nemu.
Rano budík na siedmu. Robovi spolubývajúci vstávajú o piatej. Keď pozriem na hodiny. Hm ..5:00 ..no už musím vstávať, keď sú tam tie nuly ..prídem za Robom, že zase zaspal ..ten pozrie na hodiny a pošle ma kade ľahšie ..jak som si ja vtedy nadával ..zobudiť sa po troch hodinách spánku ..obliecť sa a potom zistiť, že vstávam až o dve hodiny?? ..no, ale nakoniec som to nejako predýchal a zase raz možem povedať.
Bol to neskutočný, dlhý víkend s ľuďmi, o ktorých sa mi už aj sníva, ale aj s takými, o ktorých sa mi ani len nesnívalo :) ..ďakujem