utorok 30. júna 2020

Severnou hranicou Ilavského okresu

Plán je jasný. Čo najviac skopírovať hranicu okresu Ilavy. Prečo? Pretože Igorko. V čase najväčšieho boomu korony nám Igor zakázal prekračovať okresy, tak som sa rozhodol, že pôjdeme skontrolovať ako zabezpečil samotné hranice. Moc ma to neláka, nakoľko ku Českým hraniciam hory moc nie sú a ani neviem čo môžem očakávať od tej spleti ciest v lesoch čo sa javi byť na mapách. Podľa satelitných snímok to bude celkom vylámaný kraj, tak aby sme sa tam kdesi nezakliesnili. Uvidíme. Kto neskúsi, nezistí. Už je síce dávno po najmasívnejšom útoku korony, ale až tento víkend sa nám podarilo dostať sa do týchto končín.

Medzi Mikušovcami a Kvašovom

V sobotu pred dňom D oslavujeme v Trenčíne krst Klárkinej neterky Adelky. Okrem iného má krst aj bratovej ženy sestry syn, a tak sa črtá poriadna party. Myslím prejedanie sa. Večer ideme naspäť do Dubnice poriadne objedení. Bude zajtra čo páliť. Už sa začínam dokonca na zajtrajšok tešiť. 

Mokré nohy do Savčiny

Vstávame skoro. Vlastne ako po celý týždeň. O štvrtej. Zjeme malé raňajky a o pol šiestej už aj vystupujeme z vlaku v Ilave. Z Ilavy do hory je to poriadna štreka. Spočiatku nekonečný asfalt ponad kanál Váhu, diaľnicu a nakoniec aj ponad samotný Váh. Rozhodnem sa za Váhom hneď odbočiť do polí. Nech aspoň tam nejdeme asfaltom. Asfalt strieda nekonečná rovná kamenistá cesta. Zdá sa, že už nikdy neskončí. Ale skončila. kolmo odbočujeme doľava do obce Savčina. Naraz sme vo vysokej mokrej tráve a neprešla ani hodina a už ma minimálne Klárka vody v teniskách ako v bazéne. 

Spod nevýrazného vrchu Čížové až po Čechy

Savčinu máme za sebou a za pár minút sme už opäť v kamenno trávnatej ceste. Tentoraz prechádzame poliami zo Savčinej do Dulova. Klárka ešte stále drieme. Nebaví ju táto rovina, hlavne takto o šiestej ráno. Aspoň Slnko ešte našťastie nepečie. Rýchlo prechádzame aj cez obec Dulov a konečne začíname zvážnicou stúpať do hôr. Keď už máme dostatočne mokré nohy konečne vchádzame do lesa, keď tu zrazu pred nami pamätník a krásny kríž. Prídeme sa pozrieť bližšie. Ide o pamätný kameň spojenia obce Dulov a Nová Ves. Veľmi zaujímavé miesto. Hlavne zvláštne ako je zašité mimo obec.

A až do nekonečna

V lese okolo vrcholu Čížové sa trošku motáme. Je tam zvážnic neúrekom, len nie tie ktoré sú vyznačené na mape. Nakoniec sa nám ale aj tak podarí prebiť sa lesom až na lúky medzi Mikušovcami a Kvašovom. Toto miesto hodnotím ako jedno z naj počas celého dňa. Pred nami je široko-ďaleko cesta hrebeňom vlniacich sa lúk. Výhľady sú úchvatné. Vidno až na Červený kameň a ešte krajšie na Vršatec. Pred nami sú vyššie kopce okolo Českej hranice, ale aj po strane Kvašova je kopec lesa.

V Červenokamenskom sedle s pohľadom na Vršatec

Lúky rýchlo ubiehajú. Čo to aj pobehneme, ale väčšinou vždy aspoň mierne stúpame a vtedy sa nebeží. Vchádzame opäť do lesa. Konečne. Slnko začína páliť. Na nenasvietených častiach trávy je ale stále kopa rosy. Klárka má už nohy úplne mokré. Pauzičku si dávame v Červenokamenskom sedle. Meníme ponožky a čo to aj zjeme. Po našej ľavej strane stále nádherne vidno Vršatec. Ako ale vstaneme a pohneme sa dopredu, vchádzame do lesa a na čas sa nám výhľady skryli. Prichádza hrboľatejšia časť trasy.

Výhľady niekde medzi Strachoňovcom a Kobylincom?

Plán je obíst kopec Strachoňovec. Ako to ale nakoniec dopadlo? O pár minút stojíme skoro na vrchole. Zvážnicu traverzujúcu vrchol som asi pre oči nevidel. Len už potom, ako sme strmo klesli, sme sa na jednu napojili. Nevadí. Takto máme aspoň o pár výškových naviac a ďalší bezvýznamný kopec na konte. Zbiehame do nevýrazného sedielka a znovu stúpame. Zvážnice sa začínajú kaziť. Sú poriadne zarastené. Stúpame na vrchol Kobylinec. Z každého druhého kríku plašíme vysokú. Neskutočné koľko toho tu bolo. Klárka cestou na vrchol zbiera lesné jahôdky. Ja som si za celý ten čas ani len krík jahodový nevšímol. Tak som bol pohrúžený do sledovania mapy. Kobylinec je najvyšší vrch dnešného výletu. Mierne začíname klesať. Ale len chvíľku. Zrazu sa terén zlomí a my priam padáme do jamy levovej. Obuté mám nové tenisky. Radosť behať oproti tým starým, v ktorých som sa každým krokom bál, že mi podrážka celá odpadne. 

Medzi Hromádkovou a Krivou Tuchyňou

Za strmým zbehom opäť stúpame. Ale už ani raz nie moc výrazne. Vchádzame do rozsiahlych rúbanísk. Krajšie zvánice striedajú poriadne zarastené, no kilometre rýchlo pribúdajú. Míľovými krokmi sa blížime ku Českej hranici. Prechádzame nevýrazným vrcholom Krivá Tuchyňa a už aj stúpame na hraničnú Končitú. Zvážnica je poriadne zarastená a zdá sa dokonca, že vrchol obchádza. Žeby pokračuje ďalej po hranici? Počkám Klárku a ideme sa skúsiť na vrchol predrať húštinou. Tam bude už značený chodník. Neprešlo ani 5 minút a už aj sedíme na vrchole. Za sebou máme približne polovicu cesty. Chvíľku si dáme v tieni oddych. Klárka má stále problém s mokrými nohami. Meníme mokré ponožky za tie predošle už menej mokré. Uvidíme..


Hranicou sa začíname vracať naspäť. Mierne klesáme po hnusnej blatistej ceste. Tie Slovenské zvážnice boli top level proti tomuto. Obchádzame osadu Požár, kde nás lákajú na opečenú špekačku. Musíme chytro preč. Stále prechádzame lesom v blate, keď tu zrazu vychádzame na lúku. Pred nami sa otvorí nekonečný výhľad do doliny s učupenou dedinkou Nedašová Lhota. Po výjdení z lesa sme ale poriadne precitli do horúceho dňa. Nebude to dnes ešte med lízať. Rýchlo klesneme do sedielka, kade prechádza cesta medzi Nedašovou Lhotou a Červeným Kameňom. V sedle je kopa cyklistov. Vyzerá to tu priam raj pre bicykle. My cestu len pretneme a už opäť stúpame hore lúkami. Snažíme sa využiť každý jeden maličký tienik, aby sme sa skryli pred spaľujúcim Slnkom. 

Nad Nedašovou Lhotou

Od hranice som čakal viac menej už len mierne klesanie, keď tu zrazu pred nami poriadna opacha. Našťastie zarastená. Vchádzame do lesa a veľmi pomaličky vystupujeme na vrchol. Odtiaľ je znovu nádherný pohľad do údolia Nedašovej Lhoty. Lúka je posiata nádhernými fialovými kvietkami. Obďaleč je pamätník zomrelého myslivca. Do skaly má vytesaného jeleňa. Toto všetko sa nachádza na hranici na kopci Kaňur. Opäť som si myslel, že teraz už bude konečne len rovina, no my stále stúpame. Potom zrazu z ničoho nič klesáme a znovu stúpame. Aj keď nie už tak vysoko. Vyštveráme sa na vrchol Kosák a konečne začíname klesať do Sidónie. Pri smerovníku si dávame oddych. Klárka sa mi zdá, že sa začína dosť trápiť. Nie žeby som bol ja v totálnom poriadku. Klárka si hlavne našla na nohe dvoch prisatých kliešťov a tie z nej vysali vari všetky psychické sily. Spolu to ale zvládneme ako by povedal Igor. Veď jediné čo nám zostáva je pokračovať ďalej. Za chvíľku budeme sedieť na kofole..

Zapeklité stúpanie na Kaňúr

Z vrchu Kosák opúšťane hranicu a lesom sa dostane až na siahodlhé lúky. Tráva je všade skoro po pás. Podľa mapy volím skratku, no tam vidno cestu v tráve len ozaj minimálne. Prichádzame na veľmi pekný laz. Celému lazu dodáva čaro cikajúci chlapec oproti nám. Laz obchádzame a mierne stúpame znovu na červenú značku. Pár metrov prejdeme pomedzi stromy a už sme opäť na zarastených lúkach. Kliešťom sa vyhnúť je tu asi priam majstrovské dielo. Tie určíte skáču v tráve od šťastia, keď vidia niekoho v kraťaskoch prichádzať. Konečne po dlhom čase vchádzame do lesa. Stále klesáme a Sidónie nie a nie prísť. Začína nás kváriť smäd. Od toho nás zachráni až studnička nad dedinou. Potom už len kráčame výpekom dolu asfaltom dokým sa nám po pravej strane neobjaví krčma U pekáru. 

Na Kaňúri s výhľadom na Nedašovú Lhotu

Hneď si objednávame po pol litri kofoly a pol litra radleru. Mne sa stále ale máli, a tak si ešte dočapujem pivečko. Po dlhej dobe 10tku. Na pripečenie ale viac menej stačila. Snažíme sa poriadne si oddýchnuť pred záverečným úsekom. Dnu v krčme je neuveriteľne príjemne. Výjdeme von a ovalí nás úpek. Pár metrov kráčame ešte dolu dedinou, no potom zabočíme doľava, obídeme pár domov a už sme zase v lese. Hlavičku mi pivko dobre krúti. Aspoň sa netrápim zúfalstvom kedy už budeme v cieli a kedy bude čosi iné ako zvážnice.

Stúpame celkom strmo. A terén je dosť blatistý. Dnes to možnože bolo aj na tenisky do blata. Ale nespravili by mi na prvýkrát po 50tich kilometroch nehorázne otlaky? S takýmito myšlienkami opäť stojíme na asfalte. Nie, ešteže som si zobral tenisky na tvrdý terén.

Kvietky, tráva a kliešte

Spleťou ciest sa ozaj dostávame nakoniec na asfalt. Chvíľku ešte okolo vrchu Trtálka stúpame, no potom už len nekonečne dlho klesáme. Z dlhých monotónnych asfaltov nás už bolia chrbáty. Cítim už aj nohy v kŕči. Podľa všetkého sa Klárka cíti podobne. Snažím sa s Klárkou komunikovať a vymslieť plán ako túto prekliatu asfaltku čo najrýchlejšie a bez ujmy na vyčerpaní zvládnuť. Neviem prečo sme si zo sebou nevzali magnezko a nejaké ovocie.

Bežíme, ale kde tu to chôdzou striedame. Ani sa nenazdáme a sme na križovatke ciest. Vyberáme si tú najhoršiu a po chvíľke sme priamo v lese. Okolo nás je z ničoho nič všade ohrada. Pred nami dokonca aj krovky. Čo teraz? Pokračovanie cesty je isto v ohrade. Krkolomne prechádzame pomedzi tri dróty elektrického plotu do vnútra. Neskopalo nás. Teraz už len aby nás čosi zo zadu do zadku nenabralo. 

Aj nádherný pamätník sa na Kaňúre nachádzal

Za chvíľku sme pri ďalšej ohrade. Vlastne človek ani nevie či vstupuje alebo vychádza z ohrady. Vchádzame dnu a čo najrýchlejšie obiehame okolo rohatých "beštií". Znova oplotník. Super.. rýchlo ho otvoríme a už s kludom letíme smerom dolu ku Bolešovu, keď tu zrazu opäť ohrada. Vlastne my sme boli v nej až doteraz. Proste nekonečný príbeh. Dufajme, že už ďalší oplotník nenájdeme. Prechádzame všelijakým zarasteným malinčím keď tu zrazu rachot. Po ľavej strane sa mi zdalo, že čosi prebehlo. Čo to? Nejaký diviak? Neprikladáme tomu väčšiu pozornosť až dokým neprichádzame ku rázcestiu pod lesom a znovu nejaké šialené zvuky. To sa ale zrazu ukáže dieťa na bicykli. Ach, ten nám ale dal.

Lúky po ceste medzi Kosákom a Brezovou po ceste do Sidonie

Znovu vychádzame na Slnko. Neviem či už nebolo okolo 5 hodín a ono stále pečie ako besné. Do Bolešova už ledva šucháme nohami. Potom prichádza asfalt a je to ešte horšie. Klárka si rozmyslela volať si odvoz. Som na ňu hrdý. Psychika naštartovaná. Keď už sme zvládli 50 kilometrov, tak už musíme tých necelých 5. Novou cestou okolo obce prechádzame ku Váhu. Pomocou mostov prechádzame na druhú stranu rieky ale i diaľnice. Prechod z jednej strany zvodidla na duhý vedľa cesty dal dobre zabrať. 

Stúpanie z lazu pod Brezovou

Ešte jedným mostom prejdeme ponad kanál a sme v Dubnici. Klárka mi sľúbila kofolku ešte pred železnicou. Odbočujeme doprava a už aj sme pri celkom peknom pube. Meno si nespomeniem. Jedine čo viem, že zrazu z druhého konca ulice idú Klárkiny známy. Pfúú.. Do Klárky vari prišla úplne nová sila. Zrazu dokáže úplne perfektne stáť na nohách. Ja mám čo robiť udržať rovnováhu. Nič to. Pre Klárku takúto banalnosť vydržím a keď sa rozlúčime hneď objednávame pivko s kofolou. Samozrejme všetko v pol litroch.

Výlet sa končí, ideme z ohrád do mesta

Po osviežení nám už nezostáva nič iné len výlet dobojovať. Prejdeme na druhú stranu stanice a za 20 minút sme na sídlisku Pod hájom. Dnes si Klárka spravila znovu nové maximum. 55 kilometrov. Je to dríč. Je to ten najdokonalejší človek pod Slnkom. Minimálne pre mňa. Už teraz sa teším na každý jeden deň počas celého života. Nudiť sa si myslím, že sa nikdy nebudeme. Ak tak prejedať. Ako aj teraz večer. Pol husi vari zmizlo dokým sme sa odpratali z kuchyne. 

Potom už len kvalitný spánok a ráno hor sa z Dubnice do Martina do práce. Týždeň začína, môžeme opäť začať snívať o víkende :)



Foto: Klárka Bridíková

utorok 23. júna 2020

Opäť na lazoch pod Vápčom

Ehm.. po nádhernom počasí počas obdobia korony prichádza na Slovensko monzún. Jeho začiatok už od pradávna dátujú na 8. jún, ale tento rok začal vari ihneď po uvoľnení pandemických opatrení, čiže asi o 2 týždne skôr. Ide o to že: "Začiatkom júna atmosférická cirkulácia nadobudne tzv. zonálny, alebo západný charakter, pri ktorom prúdenie z Atlantického oceánu prináša do strednej Európy vlhký vzduch. Studený vzduch k nám preniká nad prehriatu pevninu v niekoľkých za sebou nasledujúcich vlnách a to spôsobuje abnormálne zrážky viac ako jeden mesiac." ..čiže jedine čo nám zostáva je čakať a po horách sa trošku aj počľapkať.

Milovaný Vlčinec

Tento víkend to už nadobudlo taký extrém, že v piatok ideme až do miesta nášho víkendového pôsobiska hromadnou dopravou. Ešteže na piatok mi zostali pracovné povinnosti a musel som ísť pozerať v práci mosty a nemusel ísť 50 kilometrov po hore v daždi pešo. Tohto týždňový výlet si necháme nanadúce a teraz radšej poďme piť pivo. Klárkina segrenka oslavuje v sobotu tridsiatku. No nezačni teda sláviť už hneď v piatok. Alebo iba zapíjame upršaný víkend? Natalia sa bojí, že oslava kvôli dažďu nevyjde podľa predstáv, no ako som predpokladal na začiatku, tak môžem konštatovať aj na konci: "Oslava vyšla na jednotku". Vďaka dažďu sa síce nepopilo všetko pivo, ale aspoň sme všetci spolu sedeli pri sebe pod altánkom. 

Aj takto môže dopadnúť oslava..


Sobota ušla ako voda a už je tu druhá polka víkendu. Ráno opäť vstávame do sychravého počasia. Neleje, ale ruku by som nedal do ohňa za to, že sa každu chvíľku nebo neroztrhne a nezačne liať do večera a nedajbože aj 40 dni a že nezačneme po pár hodinách stavať archu záchrany. Síce moc sa nám do toho nečasu nechce, no nakoniec vybehneme von a aspoň na chvíľku sa ideme spolu s Klárkou prebehnúť. Poďakujeme za všetko úžasné čo sme mohli zažiť a pojesť u dokonalých hostiteľov a už nás niet.

Cestou do blata

Blato nás preverilo hneď po pár krokoch. Voda tečie po zvážniciach potokmi a po pár minútach je už úplne jedno kam šliapem. Ja si dávam už len pozor na vodu hnedú. Deravým topánkam moc nechutí. Alebo skôr nechutí nohovému chodidlu. Nesťažujeme sa ale. Postupne odkrajujeme z nekonečnej zvážnice ku Srvátkovej lúke pod Vápčom. Kecáme o kadečom a čas rýchlo uteká. Ani sa nenazdáme a už šlapeme viac ako hodinu a štvrť a stále nič. Je to ozaj nekonečné. 

Lúku nakoniec dosiahneme a konečne to začína byť aj celkom zaujímavé. V tráve povymieňame starú vodu z topánok za čerstvú studenú a už aj stúpame lesom pod samotné skalné bralo Vápča. To dá ako vždy poriadne zabrať, ale dlhé to nie je. Na vrchole sa spolu čakáme ako dvaja fučiaci ježkovia pred koncom svojej životnej púte. Na vrchol ku krížu dnes nejdeme. Nevidno na 10 metrov. Nemá to výraznejší zmysel ako si ísť po 31 výškových metrov. Bude čo robiť zbehnúť aj týchto 510 po Hornú Porubu. 

Rozprávkové lesy Vápča


Väčšie blato som na Vápči ešte jakživ nevidel. Len veľmi pomaly napredujeme. Vytváram nové kreacie pohybu. Málokto by zvládol tento typ tzv. blatovej jógy. Dopadlo to tak, že som šiel dolu sedlom Palúch skoro-skoro po krásnej červenučkej goráčke zavesenej na batohu. Tentoraz to našťastie schytali len ruky. 

Schodíky v cca polovici stúpania bravúrne obchádzame lesom. Klárka síce tvorí tiež nové kreácie, ale všetko to vyzerá stále dokonalo ladne. Ani náznak zaváhania alebo zlyhania. Táto improvizácia jej ide lepšie ako tá džezová popri tom. Stále klesáme a časť stresu je už za mnou. Klárka to má so mnou hrozne ťažké. Hýbem sa po tom lese ako dieťa s prekonaným rachitisom. Už sa neviem dočkať kedy zahodím tieto formuliarke topánky na dráhu. Konečne sme dolu. 



Prechádzka Hornou Porubou po asfalte prešla neskutočne rýchlo a už opäť stúpame po mokrej tráve. Prechádzame na druhú stranu cesty II/574 a dokonalou štrkovou cestou sa pomaličky bližime ku Vlčincu. Prechádzame cez osadu Smrčkovci prudko odbočíme doľava a už sme zase v lese a v kopci blata. Priam to vyzerá tak, že celý Vlčinec pred nami je len obrami nahádzame blato z celého Považia.

Opäť spolu hore

Tákéto krtince nás ale nemôžu zastaviť a po pár minútach už aj stojíme na vrchole. Či hmla, či Slnko, či tma, či dokonalé modrá obloha Vlčinec mi učaroval. Vždy sa tu veľmi rád vraciam. Chvíľku sa zastavíme, ale je ťažké sa tu zdržať dlhšie, keďže nás už o pár kilometrov ďalej čaká jedlo. Spúšťame sa teda dolu. Spočiatku to strminou aj celkom ide. Ale potom zááááse blato. Traverzneme popod severné úbočie vrchola a západným svahom klesneme až na zvážnicu pod les. Cesta na ňu je ešte ale poriadna párty. Chytáme sa každého konárika či korienku, aby sme zostali celý čas vo vertikálnej polohe. 

Na Vápči sa to začína trhať


No nepovedal by som, že aj po zvážnici to bol med lízať. Toľko bahna som ešte vari asi ani pokope nevidel. O chvíľu zvážnicu opušťame a vchádzame rovno do ohrady. Amen. Okrem blatka pribúdajú lajnička a kopa moču. Celkovo to tvorí po premiešaní nohami rohatých poriadnu mňamku. Vychádzame z ohrady, sme na poslednom nevýraznom sedielku a pred nami sú posledné výškové metre. Tie už ubehnú ako voda a konečne začíname klesať. Klárka ešte stihne babke nazbierať cestou dolu krásnu kytičku kvetov a nakoniec nás les vypľuje na asfaltke do Iliavky. Už len pár metrov a sme na chate.

Ajajaaaaj

Tam nás už čakajú s otvorenou náručou Klárkiny rodičia a kopec jedla. Čvachtania na tento víkend stačilo. Plány boli úplne inakšie, ale keby sme si nezažili aj takéto časy, ako by sme si potom vážili to nádherne čo nás ešte len čaká? 

Z Iliavky ideme všetci spolu do Dubky. Navštívime ešte všetci spolu starú mamu, dokonca aj nedeľnú omšu stíhame a nedeľný večer už trávime tak klasicky. Pri filme a s vyprážaným chlebom vo vajci v ruke a s láskou života vedľa seba. Čo viac si priať? Asi už len to pondelkové ranné vstávanie. Hej ..veď aj to je super. Značí to, že sa opäť môžeme tešiť na ďalší víkend ;)


Foto: Klárka Bridíková

utorok 16. júna 2020

Ďalší víkend na Považí

Čo napísať? Klasika. V piatok 17:00 sadáme na vlak a letíme do Dubnice. Treba ísť pozrieť aj svokrovcov. Klárka sa pýšila tým ako je už nakúpené na celý víkend a tak ideme rovno na byt do kuchyne. Večer po jedle ujde ako voda a už aj chrápeme.

Na Holíši s výhľadom na priehradu Nosice a kopec Klapy

Vstávame zavčasu. Vlastne v klasickom týždennom režime. Čiže o štvrtej. Pochystáme len najdôležitejšie veci a letíme opäť na vlak. Tentoraz opačným smerom. Ideme do Považskej Bystrice. Je po daždi a všade je plno vody. Matne si spomínam na lúky ako som ich niekedy veľmi dávno už raz bežal. Dnes budeme asi až po uši od blata. Každopádne som trošku dožutý z toho ako sa vymotať z tohoto "veľkomesta". Cestou vyberám na mobile ešte aj nové topánky. Mám šťasie, že mám Klárku, ktorá ma zatiaľ prevedie cez všetký nástrahy betónovej džungle a dáva pozor na značku. Po pár kilometroch sme na okraji mesta a konečne začíname stúpať.

A nohy už vyčvachtané

Už od rána je nehorázne teplo a dusno. Je to na kratké tričko. Vzduch je vlhký z nočného dažďa. Ťažko sa dýcha. Slnko zatiaľ vykukuje len sporadicky z mohutných oblakov nad nami. Niekedy sa dokonca aj do hmly dostávame. Prechádzame povedľa diaľnice a za sebou nechávame aj posledné obydlia. Lúky sú krásne, no nenormálne mokré. Stačí pár krokov a už to v topánkach čvachtá. V lese to zase na premočenej hline nenormálne šmýka. Moje dožívajúce speedcrossy z totálne halovou podrážkou to ani náhodou nezvládajú. Po pár skúsenostiach z minulosti im už vôbec neverím. Klárka musí mať zo mňa poriadnu šou. Proste jej z kopca na blate nestíííham.

Nad osadou Cerov

Les končí a my vychádzame na krásnu dlhú lúku. Zvážnica sa stráca a pred nami je kdekoľvek sa pozrieš polmetrová tráva. Čo s tým? So suchými nohami sa asi už môžeme rozlúčiť. Prvých pár krokov je to čistý hnus ale ako si každý zohreje svoju vodičku v topánočkach už je po problémoch. Aspoň nateraz. Šmyky dole lúkov všetky nejako ustojím a lúka nás nakoniec vypľuje nad osadou Cerov. 

Okolo železničnej trate a priehrady prichádzame až ku priehradnému múru a cez neho sa dostaneme na druhu stranu Váhu. Sme pri Nimnických kúpeľoch. Znovu stúpame. V lese je aj tu stále kopec blata, ale už to nie je až tak nenormálne ako na druhej strane priehrady. Nestúpame strmo. Veľmi rýchlo sa dostávame pod samotný vrchol Holíša a len pred koncom chvíľku strmšie stúpame. Vrchol je z ničoho nič kamenistý a pred nami sa otvára nekonečný výhľad na všetky smery. Od Hradiska na druhej strane Váhu, cez výhľad na Púchov a za nim pyšne stojací Vršatec. Na lazy až po Českú hranicu a pod sebou máme nádherný pohľad na Nosickú priehradu. Je to top výhľadový kopec. A to nemá ani 600 metrov nad morom. 

Priehrada Nosice

Chvíľku si hore oddýchneme a ideme ďalej. Pár metrov ešte prechádzame vrcholom, ale následne prudko klesáme. Bál som sa, že to pôjdem dolu po zadku, ale nejaký dobrák už pochopil, že sa tomu dá pomôcť a okolo stromov natiahol gumený pás. Teraz sa dá zísť pod kopec úúúplne luxusne.

No a znovu vychádzame z lesa. A znovu lúka a kopec vysokej trávy. Chodníky nie su vôbec prešľapané. Čert ho ber. Našťastie Slniečko sa už konečne začína o povrch poriadne opierať a zem aj rastliny začínajú schnúť. Prechádzame okolo smerovníka "Zábavy" a okolo stáda ovečiek schádzame krkolomne blato-trávou až do dediny Upohlav. Dedinu len tak lízneme a už aj sme znovu v lese a mierne stúpame. Prehúpne sa ešte cez jeden lúčny horizont a už vidíme pred sebou obec Udiča a nad ňou majestátny kopec Klapy. Veľmi sa mi páči. Vyzerá skoro ako zarastený Ostrý Roháč. Z tejto strany je jeho Južná strana skoro kolmá len z druhej strany sa skláňajú strmé zalesnené svahy.

Do sedla Zábavy; znovu tráva po kolená

Začína byť fakt že teplo. Nezostáva nám nič iné len sa zastaviť do obchodu pre chladenú dvanástku. Tá na múriku pred obchodom zašľapala porádne. Normálne začíname pri kecaní šušlať. Najlepšie bolo keď sme ešte pred stúpanim našli pred jedným domom auto s ŠPZedkou PB-RBBBR. Bude to zábava vyšľapať týchto 400 výškových metrov. Záááse blato. S pivkom v mozgu to ide ale dákosi krajšie. Normálne rozmýšľam, žeby mi možno ani nevadilo keby ma v ňom vyváľalo. Ani sa nenazdáme a sme v polke stúpania. Vychádzame na krátku lúčku. 

Ovce pri klesaní do obce Upohlav

Potom ale opäť vchádzame do hustého lesa a úzkeho šmykľavého chodníčka. Chytám sa aj poslednej slamky, aby som zostal na svojom mieste a nezbehol šmykom dozadu znovu na lúku. Ako sa chodník rozšíri už je suchšie a cesta hore rýchlo ubieha. Už normálne, že nás to Slnko pečie. Prvé trópy tohoto roka. Tečie zo mňa ako z vechťa. No nakoniec netrvá ani dlho a sme hore. Dávame chvíľku oddych. Hore je ale tak hnusne teplo, že sa nezdržíme dlho. Spravíme zopár foto a letíme dolu. 

Z lúky medzi Upohlavom a Udičou pohľad naspäť na Holíš

Ide to. Dokonca sa dá kde tu hopsať. Konečne stretáme ľudí. Zrejme z tejto strany je výstupovka lukratívnejšia. Ale odkiaľ vlastne? Z Uhrov? Netušíme. My prechádzame na modroznačený chodník a zabočíme na Juh. Prechádzame ponad obec Uhry a po pár zablúdeniach na blatových cestách sa ocitáme na samotnom vrchole Lopatinej pri vysielači. Nie v sedle ako to plánovala značka. Nevadí. Trasu sme si skrátili a ešte aj nejaké výškove metre pribudli.

Na Klapy

Zo sedla Lopatinej už letíme nadol ku Považskému hradu. Klárka to poriadne rozbalila. Ja to vo svojich črievičkách nezvládam. Ťahám za ňou za kratší povraz. Teplota stúpa a na hrad sa už dobreže nevaríme. Dávame si chvíľku oddych pod hradbami. Je tu krásne. Človek by tu vari presedel aj pol dňa. Ešte keby sme mali špeky. Jedna rodinka pred hradom si práve rozbaľovala svoje zásoby pred hradom. My sa už ideme pomaly vraciať naspäť do Považskej Bystrice. Chcem sa opäť napojiť na modrú značku ale zisťujeme, že to nebude až tak jednoduché. Zvážnica z hradu nás doviedla až nad dedinu a až tam prechádzame na druhú stranu potoka.

Niekedy to v tom blate nebol med lízať

Znovu stúpame nahor. Ide tu celkom kvalitná, ale zapeklite strmá asfaltka. Obieha nás pretekárka na eletrobicykli. Cestička ide okolo malej lúčky, no pretekárka je zrazu na lúke. Prečo nepokračuje asfaltkou? To zistíme hneď za rohom. Vchádzame niekomu do dvora a je po ceste. No dá sa to obísť okolo plota a lesom sa dostávame na inú zvážnicu. "Konečne" už zase blato. Dokonca dobiehame aj pretekárku. Zrejme mala potiaže z priľnavosťou pneumatík a musela tlačiť. Vrchol máme na dohľad a nakoniec na lúčke za vrcholom pretekárku aj predbiehame. Dáva si pauzičku pri hojdačke pod stromom.

Tentoraz Nosická priehrada z druhej strany; z Klapov smerom na Holíš

My sa ideme dopotiť ešte do nášho cieľa. Cesta je kamenistá a nerobí to moc dobré mojim rozmočeným chodidlám. Klárka je zrejme na tom podobne. Obchádzame hneď okolo niekoľkých Považských haciend, jedného salaša a kaštieľa v Orlovom. Pomedzi domky stoji vzduch ako v peci a za pár minút sme priam vysušený aj keď už na hlavnom ťahu poza Váh pred Bystricou. Prechádzame rekonštruujúcim sa mostom, prechádzame popod diaľničný most a sme v cieli. Autobus nám ide kdesi od pošty. Ešteže vedľa je krčma. Hneď si pýtame orosené a topánky dávame dole z nôh. Zavlažujeme svoje vnútro a sušíme pršteky. Ani sa nenazdáme a ideme busom odtiaľto het. 

Cestou na Lopatinu; lúka plná kvetou a majestátne Klapy

Vystupujeme v Ilave a Klárkin tato nás zavezie ku guľášu v Iliavke. Rodinná párty môže začať. Už len škoda, že ideme na hotové. Dákosi sme sa dnes flákali a skôr prísť nám nevyšlo. V tom teple to ale ozaj nešlo. Poobede nakoniec padlo aj zopár kvapiek. Niekde sa zdá, že ich kydlo aj celkom požehnane. Večer ešte prebehneme s babkou do Dubnice a ani sa nenazdáme a zlámany znovu chrápeme v posteli. A spíme až do rána bieleho. 10 hodín. Neuveriteľné. A ani hlava ma nebolí.

Nosice sa pomaličky vzdiaľujú

Plán na nedeľu je jasný. Vápeč z Iliavky. S Klárkou nám je to ale málo, a tak si to trošku predĺžime. Spolu s Klárkinými rodičmi vyjdeme hore nad Iliavku popod kopec Starý háj a cez lúčne sedielko prechádzame pod Vlčinec. Tám sa naše cesty rozchádzajú. Rodičia idú rovno do Hornej Poruby, my bočíme naspäť doprava a ideme priamo na vrchol Vlčinca. Konečne aspoň približne zisťujeme ako to tu vypadá s tými chodníkmi. Minule sme šli na vrchol direkt hore lesom. No aby to bolo čo najrýchlejšie, ešte to bude treba doladiť. Dokým to nespojim dokonale, bude mi to vŕtať hlavou. 

Cestou na Považský hrad

Na vrchol ideme spočiatku strmou zvážnicou. Následne prudko bočíme doľava a úzkym chodníčkom pomedzi kríky strmo stúpame. Znovu vychádzame na nejaké zvyšky zvážnice a postupne prechádzame do nádherného trailíku lesom. Ako výjdeme na hrebeň hneď ho opúsťame. Ideme na jeho ľavú stranu a chvíľku svah len traverzujeme. Až keď zbadáme v pozadí kopec Sokol, tak chodník opäť stáča doprava a následne skoro po štyroch bojujeme s poslednými výškovými metrami. Za odmenu sa nám ale otvára geniálny výhľad. Tu na Považí je to môj najobľúbenejší kopec. Od začiatku. Od prvého dňa čo som tu bol s Klárkou. Je odtiaľto nádherný výhľad na Vápeč a rána pri východe Slnka su na nezaplatenie. Keby som býval na Iliavke, tak som tu skoro každý deň.

Parťáčka do voza či do koča :)

No, ale rodičia nám už isto utekajú na Vápeč, tak musíme letieť za nimi. Obávané blatové úseky síce boli, ale nič nepredčilo tie včerajšie. Zem trošku preschla a hlavne toto je celé Južná až Východná strana. Do osady Smrčkovci to šlo veľmi rýchlo. Dnes je už z rána neskutočne teplo. Potím sa asi 5x viac ako včera. Tričko mám ako obliate. Chvíľku sa zastavíme na dočerpanie vody v prameni a potom sa už len rýchlo presunieme do Poruby. 

Tie tridsiatky sú čistá bieda

Prechádzame okolo svojej prvej Považskej krčmy s Klárkou a po pár stovkách metrov bočíme doľava. Druhý kopec dňa. Vápeč. Klárka si spomína na časy výšľapu za 45 minút. Dnes budeme mať čo robiť ísť tak dokonale v tomto teple. Slnko z nás vysáva všetkú energiu. Konečne vchádzame opäť do lesa. Mám čo robiť stíhať svojej parťáčke. Ešte pred napojením sa na červenú značku konečne dobiehame rodičov. Idú perfektne. Klárka je nejaká rozbehnutá a počkať chce až na vrchole. Mne by sa šikol ale už aj nejaký oddych. Klárka navrhuje pri lavičke na serpentíne pod skalou. Tá bola ale plná, a tak sa rozložíme až o serpentínku vyššie na výhľade na Hornú Porubu. Klárka zo sebou zobrala radler. Je to môj poklad.

Z milovaného Vlčinca smerom na Vápeč

Na vrchol ideme viac menej už všetci spolu. Hore si dávame zaslúžený oddych. Okolo nás sa blyska, hromy divo biju. Jedine nad Vápčom je modrá obloha. Ohrozený začína byť zostop, ale i ďalšie naše pôsobenie. Všetci spolu zídeme až na lúky medzi Vápčom a osadou Háj pod Sokolom. Tám sa opäť s rodičmi lúčime a my ešte letíme pozrieť na Sokol. Raz hrmí pred nami, potom za nami a opäť pred nami. Nevie sa to počasie rozhodnúť. Trošku sa zdvihol aj vietor. Ak má prísť búrka teraz, tak tomu aj tak už neujdeme ani keby sme sa vybrali priamo na chatu. A keď môžu zmoknúť rodičia za nami tak môžeme už aj my. Z osady Háj teda pokračujeme ďalej na Sokol. 

Už aj na Vápči; krásny pohľad na Hoľazne a obec Horná Poruba

Vrchol obchádzame po jeho ľavej strane. Až na druhej strane opúšťame výraznú cestu a strmou traktorovou zvážnicou stúpame hore do výšin. Odratávam si 8 minút. Po dvoch kopcoch, v tomto šialenom teple a s ruksakom väčším ako ja sám to ale nevyšlo. Minútka bola navyše. Hore má dobre šťuká. Mám čo robiť rozchodiť nespolupracujúce telo. Zvyšky vody ale všetko uhasia. Spravíme zopár foto, no blesky nám zabránia sa zdržať dlhšie. 

tzv. šťastie

Rýchlo zbehneme pod vrchol opäť na cestu a cez pár metrov lúky vchádzame do lesa. Tam máme "svoju" cestu. Už ani mapy.cz ju nemajú. Ešteže minule bola na mape. Je to veľká pomoc ako sa čo najrýchlejšie dostať ku ceste II/574. Zisťujem, že na aktualizovanej mape sa dokonca už nenachádzajú ani zvážnice na druhej strane cesty pod kopcom Starý háj, kde sme začínali. Ešteže v mobile mám neauktualizované mapy.

Nad Hornou Porubou

Prechádzame teda na druhú stranu cesty a vchádzame do húštiny. Od jari sa to tu poriadne zmenilo-zarástlo. Napojenie na zvážnicu v lese je aj o pár sto metrov nižšie pod nami, ale komu by sa chcelo toľko zachádzať. Trávou po pás sa prederieme ku potoku a Klárka ma prevedie na jeho druhú stranu. Potom už zase preberám velenie ja a po asi 10tich metroch prhlejúcej trávy sme už iba v škrabkajúcej tráve. Na konci lúky je konečne zvážnica. Lúka nakoniec priniesla aj svoje obete. Klárka domov zobrala dvoch zubatých kliešťov, ktoré museli kvôli tomu prísť aj o život. Hneď po vyoperovaní boli násilnicky Klárkou popravený.

Spätný pohľad na Vápeč zo Sokola

Po zvážnici už rýchlo vyšľapeme ku Starému háju a druhou stranou sa za pár minút zošuchceme do doliny potoka Iliavka. Opäť sme na chate. Opäť guľáš. Rodičov sme ale nedobehli. Prišli pár minút pred nami. Myslím, že na Kriváň majú natrénované. Chvíľku ešte oddýchneme tu medzi horami, ale na večer sa už presúvame opäť do mesta. 



Víkend opäť ušiel ako voda. Plány na nasledujúce dva víkendy sa menia každou hodinou. Ani počasie zatiaľ nepraje, tak uvidíme. Možnože po roku si dám aj úplne oddychový týždeň. Už len za ten čas nepribrať 5 kilo. Veď ešte aj na oslavu sme na budúci víkend pozvaní a zrejme nebudeme môcť na ňu prísť ani len pešo. Uvidíme teda čo sa bude dať s tým ešte zrobiť...


Foto: Klárka Bridíková

utorok 9. júna 2020

12 hodín Zajacová - chata pod Chlebom

Stále mi to nejako nemyslí. Neviem či je to len únavou z práce alebo ešte stále z víkendu alebo či dokopy. No.. každopádne tohtotýždenný výlet začal už v piatok. Počasie čistá katastrofa. Do roboty som sa ešte dopratal na bicykli, ale naspäť som už radšej použil autobus. Môj tátoš ma bude musieť počkať na Správe do pondelka. Vari neprídem o sedlo ako minule, čo ho zjedol strážny pes.

Prší. Je to ale len také mrholenie. Večer sa má dokonca vyčasiť. Verím, že dokým zájdem vlakom do Šútova, tak sa to už začne pomalinky trhať. No jooo.. v Šútove to nevyzerá nejako extra zle. Len jemne čosi v ovzduší poletuje. Rezkou chôdzou stúpam do dediny. Mrholenie ale neutícha. Skôr pridáva na intenzite. Pomaly mi začína zatekať do deravých topánok a celkovo začínam vlhnúť. V hornej časti dediny už môžem regulérne prehlásiť, že som mokrý. Dážď z neba sa valí ako zmyslov zbavený. Achh..

Začínam hundrať a sám sebe nadávať na čo je toto dobré. Nie je to choré. Čo mám z toho? A zajtra mám bežať 12 hodín? Len aby som ešte neskončíl ležiaci na izbe v chate s horúcim čajom v ruke! Volám Klárke nech neblbne a ani len ju nenapadne mi ísť oproti. Nedá si to vyhovoriť. Na Kríčkovej už leje ako z krhly a už som mokrý do nitky. Všetko sa na mňa lepí a je mi z toho hnusne.

Konečne vychádzam na asfalt a vleziem do lesa. Aj keď je to už asi jedno. Takto aspoň nepadá na mňa milión kvapiek len pár mega obrovských. Po ceste tečú potoky. Radšej sa nerozčuľovať. Ešte teraz mi je z toho zle. 

Na Zajacovej vyhadzujem za kríčok tri energeťáky, pepsi a tri banány na zajtra. Tu sa budem každú cca hodinu a pol otáčať. Ešteže som si zobral obal na ruksak a ako tak uchránil jeho obsah. Hneď ako sa zastavím prichádza na mňa zima. Mokrými rukami všetko spracem a takto, o skoro tri kilá ľahší, sa pustim do stúpania na chatu. Snažím sa odhadnúť tempo na zajtra. Ide sa mi zrazu nadmieru dobre. Dážď postupne prestávam cítiť a dostávam sa do konfortnej teploty. Pohyb do kopca ma parádne zohrial. Nohy už tiež neštrajkujú ako ešte pred dvomi dňami pri prechode z Terchovej na chatu v rámci našich stredajších popracovných výletov. Zajtra to nakoniec možnože pôjde a nebudem to musieť po treťom raze ukončiť.

Po prvom výšľape; začína pripekať

V polke stretám Klárku. Tak rád ju opäť vidím, ale tak má hnevá, že prišla aj v tom daždi. Zvítame sa a spolu ideme hore. Postupne prestáva pršať. Aspoň oproti tomu čo sa dialo pred pár minútami. Klárke, čo nezažila to, čo sa dialo nedávno, sa stále zdá, že prší poriadne. Na chatu nám to zo Zajačky trvalo cca 50 minút. A cítim sa stále ako nový. Ak to pôjde takto aj zajtra, tak bude dobre.

Na chate rýchla sprcha a potom už len prejedanie sa a oddychovanie pred zajtrajším náročným dňom. Pred jedenástou sme už v posteli.

Ani ráno skoro nevstávame. Tuším okolo pol šiestej. Zahájim prvýkrát v tomto roku oficiálne ultra prípravy. Vazelína, kontrola kraťaskov, ponožiek či topánok. O batoh sa moc starať nemusím. Hodím do neho len lekárničku a fukerku pre prípad zimy. Veď do propozícií som si nedal nič povinné. A nasledujúca občerstvovačka je vzdialená ani nie šesť kilometrov. S Klárkou si dáme na raňajky ešte po jednej štrúdli a o pol siedmej ideme na to.

Nechávam viesť Klárku. Sám by som to určite hrotil. Ale ani takto sme nešli najpomalšie. Za cca 25 minút sme dole. Trošku premiestňujeme včera donesenú občertvovačku. Mali by sa teraz ku mne pridať parťáci Majo a Mišo. Zatiaľ ich ale nevidíme. Dohodnutí sme na siedmu. Prišli sme asi tri minúty skôr. Oni sú na sekundu presní. Uf.. odľahlo mi, že na nich nemusím čakať. Už-už som šiel Majovi volať. Hore ideme všetci štyria spolu.

Nasadzujem svoje včerajšie naučené tempo. V malom batohu ale skoro nič nemám, a tak to aj tak vybehneme za 45. Len tak, napohodu. Je to dobré. Po včerajšom mordore už nie je ani známky. Pod chatou sa v nižších polohách prevaľuje hmla a vo vyšších výškach od rána pripeká Slnko. Je dosť vlhko. Prvýkrát to teda bolo celkom príjemné. Na chate sa moc nezdržujeme. Vypijeme len trochu vody a už aj letíme naspäť ku Zajačke.

Prvý zbeh s Klárkou

S chalanmi ideme o poznanie rýchlejšie. Tuším ale stále vediem skupinu ja, a tak sa aspoň ešte ako tak krotíme. Znovu čosi na otočke vypijem a znovu pučíme do kopca. Stále je to nadmieru fajn. Stále rovnaké časy. Majo dáva hore pivko. Klárka nám v chate pripravila úžasnú občerstvovačku. Presne to čo som chcel. Jablčká, mrkva, štrúdla a nechýbala ani citrónová voda. Jedine ta uhorka kyslá tam nebola. Ale pamätám si, ako som sa včera krútil či áno alebo nie, keď som o tom Klárke večer rozprával.

Ideme opäť dolu. Začína byť teplo. Stále sa dá ale aspoň nejaký tieň na Generáli nájsť. V lese je ešte úplne fajn. Znovu spravíme len rýchlu otočku a už znovu stúpame. Emócie z ďalších výšľapov sú vari všetky rovnaké alebo sa mi jedno cez druhé prelína, tak spomeniem len to, čo mi kde tu napadne. Čo viem tak stretám kolegu z roboty. Každá známa tvár ma za ten deň veľmi potešila. Tuším sme stretli pri treťom výšľape aj Mišovu Borku. Na chate si dávame palacinky. Áno je o nás starané z láskou. A veľkou. Teším sa z toho. Som rád, že tu mám Klárku a som rád aj za to, že mám parťákov. 

Mišo ide so mnou ešte posledný štvrtý raz. Majo to je tutovka. Ten pokračuje ďalej. Tento výšľap je Mišo bez palíc. Tie si vzala Borka. Dole Miša teda nemá čo brzdiť a letí ako zmyslov zbavený. Našťastie aspoň do kopca sa pribrzdil. Trošku mu uchádzame. Na chate začína byť nesmierne plno. Kokos, baby už nemajú čas pre nás ani len na načapovanie kofoly. Riešime to plechovkami alebo plasťákmi. Som tu štvrtý raz a stále sa cítim dobre. Piaty už idem len s Majom.

Zbeh je jemnejší ako ten predošlý a naspäť sa mi ide priam geniálne aj keď Slnko bije na General už celou svojou silou. Majo sa mi za mnou vzdiaľuje. Pri lavičke predycháva. Uff.. normálne neviem či ho nemám počkať. Pýtam sa či je všetko v poriadku. Vraví, že áno, tak verím, že mi neklame a idem ďalej. Keby som nemal už za sebou päť otočiek, tak ho určite čakám. Škriabem sa hore Generálom. Majo je stále za mnou. Bojuje, stále stúpa ku chate. Bude to asi dobre, len si musí isť svoje tempo. Idem mu objednať hneď vývar a pivečko. 

Po ukončení trápenia

Vývar a plechovkové pivo si vybavím rýchlo. Rada pred chatou je už po šachtu. Sadám si s Majom do trávy a čilujeme. Pristavuje sa aj Jaro z roboty. Už pôjdu pomaly dole. My sme si dali dlhšiu pauzu, ale stále máme asi polhodinový náskok pred plánovaným časom na 5 výstupov. Na šiesty sme mali vyrážať po sedem a pol hodinách. My sme vyrazili po siedmich o pol druhej. Ešte mám pred sebou 3 výšľapy a 5 hodín. Hodina 40 na výstup. Vari to pôjde.

Majo sa pri poslednom zbehu už znovu vôbec nekrotí. Zase sme za 20 minút dole. Lúčim sa s ďalším parťákom a na šiesty výšľap sa púšťam sám. Nič to. Zdvíham kotvy a idem na to. Pred sebou mám troch mladých turistov. Snažím sa držať s nimi tempo. Idú približne tak isto rýchlo ako ja. No trápim sa. Nohy mám ako zaseknuté. V ústach vyprahnuté. Nerozumiem tomu. Zdá sa mi, že hore sa ani len po štyroch nevyštverám. Ako keby telo už vôbec nechcelo spolupracovať. Čo s tým. Stále sa držím turistov. Na Ploštinách ich ale predbieham a ďalej sa trápim už len sám. Generál bol totálne nekonečný. Z čistej depky ma prebral až známy hlas spoza chrbta. Parťák Ivo. Čo ten tu? Ževraj na kávu, lebo na Choči nedávajú. Ide na čas. Síce už vlastne neviem ani odkiaľ a ani na aký čas. Ale obehol ma a znovu som sám. Stále sa ho snažím mať ale na dohľad a do chaty sa nakoniec aj ja vytrepem.

Ivo, za ten čas čo sa ja ľutujem, šupne do seba dve kávy a letí ešte na Kriváň či Chleb. Ja si len potichu cuckám kofolku. Mal by som ísť znovu dole. Hrozne sa mi nechce. Ukončiť to predčasne? Prečo nie? A nevravel som si, že chcem bojovať 12 hodín? Bojuj teda. 6x. To máš 4000 výškových. To si už mál kade tade. Poď ešte aspoň raz dolu..

Bežím znovu sám. Ide to lepšie. Tuším trošku aj zašlo Slnko za oblak. Nohy v zbehu už bolia kvalitne. Snažím sa ich čo najmenej zaťažovať. Zbieham za necelých 25 minút. Uvidím, čo to urobí z nasledujúcim výšľapom. Dopijem už aj poslednú kvapku pepsi a idem na to. Začínam veľmi zjemna, ale keď sa mi zdá žeby to mohlo ísť zrýchlujem. Nakoniec sa mi šiel dobre celý výšľap. Aj keď som si vodu zo sebou zabudol vziať. Na Ploštinách aspoň pár glgov pýtam od okoloidúcich turistov. Voda ma ešte viac nabudila a na chatu dokonca prichádzam v čase cca hodinu 13 minút na otočku. Vaaau. Ešte stále to ide. Ten ôsmy raz už teda dám. Mám na to ešte dve aj štvrť hodiny. Oddýchnem asi 15 minút a idem na to.

Na druhý deň šrot v Klárkinom náručí

Pred chatou je už ľudí pomenej, ale v chate je naraz plno známych. Je tu aj Miška či Saška. Je tu tak fajn. Vládať by som vládal, ale nechce sa mi od týchto úžasných ľudí opäť odchádzať. Hore prišiel aj Kubo. Pýtam sa aj jeho či by nešiel so mnou dolu. Ide.. Krása, s parťákom to pôjde.

Kubo sa bál či bude vládať, no nakoniec šiel poriadne bomby. Dolu sme znovu za 20 minút. Nožičky mám totálne na šrot. Nevadí. Stále lepšie ako bežať dolu sám. A vždy som si mohol určiť tempo. No len mne to proste nedá nenahánať sa s parťákom. Cestou dolu sme aj poriadne pokecať stihli. Vlastne ani trošku neviem o čom, ale cesta ušla ako voda. Po ceste nahor som už toho moc nenakecal. Iba kde tu som zavzdychal a zanadával. Kubo si ide na totálnu pohodu. Ja dávam zo seba všetko, no tie najstrmšie úseky sa mi zdá, že sa aj tak nehýbem. Cítim ten prepálený zbeh. Kubo ma vždy keď treba čaká. Povzbudzuje ma, a každú chvíľu mi vraví, že už je to len kúsok. Neviem niekedy či sa mám smiať a či plakať. Presne viem po siedmych výšľapoch odkiaľ je to koľko na chatu. Viem, že to Kubo myslí v dobrom. Ale vždy mi to len pripomenulo ako šialene to je ešte ďaleko. Pred lyžiarskou chatou sa konečne opäť rozbieham. Ani sa nenazdám a som hore. Konečne koniec. Baby ma vítajú so zvoncom v ruke. Som Vám všetkým vďačný za podporu priatelia. Konečne môžem oddychovať.

Chodím trošku kockato, ale po niektorých ťažkých víkendoch to býva ešte horšie. Rýchlo hodím sprchu, lebo ma berie zima a už len jem a oddychujem. Vlastne ani neviem ako prešli nasledujúce hodiny. Asi v polo agónií. Baby mali v kuchyni veľmi dlhú službu. Pamätám si, že spať sme šli až okolo polnoci. Ale aj keď som nič nepomohol, nechcel som ich nechať samé. Aspoň dídžeja som sa snažil robiť.

Ráno sa cítim ako keby bol stále večer. Unavený som akoby som ešte nikdy nespal. Nohy sú kockaté, ale stále to nie je najhoršie. Celé doobedie buď presedím, preležím alebo prejem. Znovu nie je zo mňa nič. Trošku sa cítim aj trápne. Ale ani to neviem moc precítiť. Dnes v nedeľu po ľudoch ani stopy. Ani počasie nie je úplne extra. Neprší, ale každú chvíľu to vyzerá na búrku. Čakám kedy vedúci uvoľnia Klárku a poobede ideme spolu dole. Berieme so sebou aj novu posilu chaty Natáliu. 

Dolu už neletíme. Čert vie či je to lepšie. Ani dvojhodinový zostup na železničnú zastávku v Šútove nebol najpríjemnejší. Len skoro o polovicu dlhšie trval. Niežeby sa mi ale chcelo utekať. Času na zostup sme si vyhradili obrovské množstvo, čiže čo by sme mali z toho behu, keby sme na zastávke hodinu stáli. 

Nakoniec sme to ale zvládli. Vláčik nás odviezol do Vrútek. Rozlučili sme sa s Natálkou a my sme sa pre zmenu šli najesť ku našim. Večer opäť ubehol ako voda a už je znovu koniec víkendu. Znovu treba prežiť celý týždeň v práci, aby sme mohli zažiť opäť niečo nové, neprežité. Ale za tie víkendové zážitky zažíté s Klárkou to určite stojí za to. Teším sa opäť na Považie :)


Foto: Klárka Bridíková a ja