pondelok 22. októbra 2018

Vysoká 2547 mnm alebo séria Tatranských vrcholov práve začína

Pred dvomi týždňami ako píšem tieto riadky by ma ani len vo sne nenapadlo, že sa mi môže v Tatrách tak zapáčiť. Vždy som bol zástancom našich behateľných chodníčkov v Malej Fatre. Ale v jeden osudový predĺžený víkend v Poľských Tatrách spôsobil, že sa môj život prevrátil na ruby. Pri slove Tatry sa mi vybaví nespočetné množstvo nových možnosti na bláznivý výlet a množstvo možností ako prekonávať sám seba a aj často krát byť sám so sebou a užívať si to čo nikde inde na Slovensku. Cítiť sa voľne ako vták a tak úžasne sa vžiť do okolitej krásy, divokosti a často aj samoty.


Ani neviem už ako na to prišlo ale po víkende v Poľsku bolo jasné, že ďalší týždeň ideme na Vysokú. Aha už viem, uvidel som jedno pekné dievča na Vysokej v šatách tak som myslel, že to tam stále tak. Teraz sa cítim ako volaný morskou pannou na brehy útesu (alebo skôr volaný do žľabu a do zapeklitých výšok). Ale kde, takéto výmysly. To Andrej zavelil ešte niekedy dávno, že tam chce ísť tak vravím ako vždy, že nedbám a už bolo. Andrej vymyslel, Andrej musí zorganizovať a naučiť sa trasu. Ja som dnes iba ako ovečka a nemusím nič riešiť. Čiže aj môj popis bude iba o výkrikoch jeee aký pekný kopec ..jee aká pekná skala, dolinka, pleso


Parťákov zháňať je čím ďalej ťažšie. Každý vydrží na jedno použitie a už radšej nie. To som až taký hulvát neznesiteľný? Nič, stále musím skúšať nové možnosti. Ja som za každého jedného z Vás nesmierne rád a teším sa na každého ďalšieho. Tieto výlety dávajú nespočetne množstvo nových kamaratstiev.


No takže na teraz idem s Andrejom Ka a na Poľsku sa ku nám pridáva Miro Pe. V stredu sa dozvedáme, že Miro zohnal ešte ďalších dvoch a teda vo štvrtok 1.9. do Tatier valíme v pätici. No posledného naberáme až v Ružomberku. Cesta o štvrtej či kedy ráno ubehla rýchlo. Jedine čo si pamätám je samovražedné predbiehanie kamiónov. Ale ďalej to nejdem rozoberať. Vlastne bol som dosť v stave hibernácie a neviem čo bola realita a čo sen. Ale z ničoho nič som sa ocitol v Podbanskom a potom som opäť preskočil až na Štrbské pleso a o chvíľu sme už aj platili 7€ za parkovanie na kraji cesty pri stanici Popradské pleso.

Pohľad na holuby na Rysoch

Vonku zima ako v Rusku. Odmietam vystúpiť. Veď dokým sa oni pobalia. Ja som bol pripravený vyskočiť a začať utekať aby som nezamrzol. Samozrejme kraťasky a krátke tričko to istia. Ale veď hlásili trópy. Cesta na Popradské pleso po asfaltke bola kvalitná rozbiehačka. Hneď nám bolo teplúčko. Ale bolo to nekonečné. Krajšia cesta je určite od Štrbského plesa aj keď možno o pár minút dlhšia. Toto bolo na depku. 

Keď sa nám v zadu ukázal prvý krát cieľ našej cesty :)

O šiestej prebehneme okolo Popradského plesa chaty, kde po stoloch sú prerastené huseničky (ľudia zabalený do spacákov) Mali sme čo robiť, aby sme im nespravili budíček, ale nakoniec sme sa slušne pobrali ďalej smer sedlo Ostrvy. Prešli sme cez mostíky ponad potoky ešte pri plese a zahli sme vľavo do huštia na uzučký chodník. Na zemi potok, ale nebol problém sa trošku vyskákať a popreskakovať ponad neho po skalách. Čakal som nenormálnu divočinu, ale o chvíľu sme boli pri nejakom vodnom betónovom rezervoári, na ktorý sme sa dokonca liepali asi trojschodíkovým rebríkom. Začína to dobre ak bude trasa takto kvalitne zaistená.


Les sa postupne mení na kosku a neskôr už iba na trávu a samé skaly. Chodník je veľmi dobre viditeľný aj keď niekedy sa Vám zazdá, že ich je nejako viac. Ale pomocou mužíkov to ide ako po masle. Vchádzame do Zlomiskovej doliny. Otvára sa nám krásny výhľad na okolité kopce. Minimálne si pamätám Končistú, ktorá je už v zozname na zdolanie do budúcna. Na druhej strane sa nám ukazuje Zlomisková veža ale my postupujeme skoro až ku ľadovému plesu. Na rovinke pred ním odbočujeme doľava a snažíme sa držať skalných mužíkov. Tu je to už ale dosť problém. Ani nevieme kedy a sme mimo.


Všetci štyria chalani hľadajú schodnú trasu, ale ich vodca je dnes Andrej. Prechádzame po pravej strane doliny až pod Ošarpance??? a snažíme sa popod prejsť nejako na terasu pod Vysokou. Zvládli sme to, ale nabudúce by som touto stranou nešiel. Ako sme vybehli na terasu začal úsek so suťou. Čím vyššie tým viac. Chodník nejaký vidno. Snažíme sa ho držať. Úsek celkom nudný ale čím sme boli vyššie tým sa pod nami ukazovali krajšie výhľady a aj to, že stále musíme hľadať trasu nás celkom bavilo. Už aj prestávam cítiť to, že som spal tri hodiny.


Keď sme ale prišli ku žľabom pod vrcholom, tak som už úplne zabudol, že som nevyspatý Samozrejme sme stratený a nevieme, ktorý žľab máme použiť. Ale v popise sa jasne píše: Choďte stále rovno až dokým neuvidíte Dračie pleso a až potom zahnite doprava. Ale kolegovci, keď uvideli iba štipku plesa tak zahli do prvého náznaku žľabu a pučili hore. Kokso. To kde idete. Cesta sa začala strmiť. Stále sa zdalo, že tadiaľto už niekedy niekto šiel. Ale sklon sa preklopil cez 45° a ja začínam mať depku. Oni kdesi vyšli a mňa tam nechali. Chvíľku ešte porozmýšľali či ma tam nenechajú ale keď som im povedal, že mne stačí aj táto výška 2400 mnm a ubezpečil som ich, že veď aj tak podľa Mirovej GPS budú hore za 12 minút a dole možno za 10 tak si aspoň chvíľku oddýchnem a tak sa pobrali bezo mňa.


Andrej ešte poznamenal super nápad. Nech skúsim ísť nižšie a nech idem pozrieť ešte ďalej či tam nie je ten správny žľab ak toto nie je on. Samozrejme som bol sám na seba nafučaný, že neviem odolať jednej výške a tak som sa rozhodol. Keďže teraz mám kopec času ísť si skúšať nájsť svoju cestu tak si pôjdem sám pokiaľ mi to pôjde. Zbehol som zo 50 metrov výšky a pokračoval som ďalej . O chvíľu som uvidel široký centrálny žľab Vysokej, ktorý delí vrchol na dva rožky. Dolu už aj niekto zliezal dolu a išiel ešte oveľa nižšie oproti tomu ako sme tam vyšli my. Zostúpim do žľabu a pomaly začnem stúpať. Ide to v pohodičke. Kde tu treba použiť ruky. Postupne sklon strmie ale nevadí. Pred sebou som uvidel našich. Sú možno nejakých cca 100 výškových nado mnou. Vidím ich a tak ich musím dobehnúť. 


Leziem, leziem. Andrej ma čaká. Ostatní išli pomaličky dopredu. Hore sa sklon zase viac pristrmuje. Zase dostávam nerva. Ale Andrej mi hneď povie nerev a nemám na výber. Postupne nadávajúc stúpam hore a radšej ani nemyslím na to ako pôjdem dolu. Prejdeme zopár kramľami a o chvíľku príde úzka lavička ponad pre mňa šialenú priepasť. Je tam rukoväť, ktorej sa dá pridržať ale ako sa dostať ku nej? Naberiem všetku odvahu a prehodím sa rukami ku železu. Vravím si už som zachránený, už sa ďalej nepohnem. To hej. Andrej ma už zase naháňa nech nestresujem. Ok, tak čo, idem za nim čo tam budem stať?


Obchádzame Česku skupinku s pani, ktorá bola rovnako vyškerená od zúfalstva ako ja. Ona mala aspoň placebo efekt záchranného lana, ktorým sa istili. Keď si tak vezmete, ľudia či takto na lane či na feratach aj tak nepadajú a aj tak im istenie mnohonásobne dodáva odvahu. Nie, ja musím naučiť byť odvážnou svoju hlavu. Nech ma raz pri tom aj porazí. Sme na vrchole. Už vidím aj bájny kríž. Upss, pred krížom zavadzia asi 2 metrová skala. Nie ja tam nejdem. Ostrý hrebeň a mám preliezať, či obliezať nejakú trapnú skalu? Veď už mám výšku vrcholu, vari som aj vyššie ..to iba na truc dali ten kríž až za tu skalu. Po desiatich minútach trucovania aj tak sa tam štverám. OMG. 

Keď som uvidel kde ma posielajú

A. Som tam. Ani to nebolelo. Pozriem za seba. Ok, aspoň si vyskúšam vrtuľník. Ja tu zostanem. Odtiaľto ma nik nedonúti. Robíme tristo fotiek, S krížom, bez krížu, s ľudmi dvoma, troma, piatimi. S holubmi (ľuďmi) na Rysoch, či so Zlomiskovou vežou a Dračími hlavami. Idem jesť a idem sa tváriť, že som strašne hladný. A vlastne aj unavený som. Hlavne nech neideme dolu. Za nami prišla aj skupinka s horským vodcom. Teraz už vonkoncom nikam nejdem. Ja si teda hanbu robiť nejdem. Pekne čakáme nech zíjdu. Samozrejme naši sa pobrali a čo mi zostávalo?




Skala bola nadmieru v pohode. No aspoň na moje pomery. Chvíľku asi 50 metrov bol pekný úsek a potom to začalo. Dokonca aj ta sprostá lavička čo mi tak robila smerom nahor problém bola teraz znesiteľná. Ale prišli kramle. Čoo, ako som tu vyšiel??? Čoho sa mám držať? Nohám neverím ani na -10% Všade kde dám nohu vidím, že priľnavosť je 0 a šmyknem sa na 130%. Rukám verím ale neviem kde sa mám chytiť. Nič nikde nedočiahnem, Som ako kľavý, A na bouldri pri takomto niečom by som sa cítil trápne. By som si mohol aj vystretý behať. Postupne mi Miro ukazuje kde mám ktorú končatinu dať a takto postupne zliezame. Hádam už do budúcna pochopím, že keď sa chcem aj dolu dostať tak si musím aj ruky dať nižšie keď chcem nohu posunúť nižšie.Nič. Nabudúce musím ísť znovu. Ja nebudem horší ako druhý. Všetko je to o hlave.

Pomaličky zliezame..



Ako sa sklon vyrovnal na nejakých 30° tak som znovu ožil. Už na mňa nemal nik šance. Ako znovuzrodenie. Behal som si tam ako kamzík po skalách a iba ich čakal kedy ma dobehnú. Naspäť ideme vyskúšať inú cestu. Už nie popod Vysokú ale popod Dračie hlavy. Cesta to bola o dosť rozumnejšia. Vlastne keď sme už išli hore tak sme tam videli nejakých ľudí na tej strane. Ako sme zišli terasu a vošli do skalného poľa tak sa nám začali ukazovať aj mužíci a pekne sa po nich dalo hľadať cestu. Aj keď niekedy som bol taký premotivovaný, že som si vyberal tie najväčšie skaly a neriadil sa žiadnymi mužíkmi. Iba som si užíval skackanie po skalách. Kiež by mám niečo také aj na záhrade. To by bolo tréningové ihrisko. Také niečo aspoň kilometer štvorcový keď zadovážia do fitka, tak budú mať nového člena!!! ..ale kde ja pôjdem radšej na čistý vzduch do Zlomiskovej doliny. Takto sme každý po svojich skalách preskákali až ku prvej kosodrevinke a potoku. Popreskakovali si ešte naposledy potok a vydali sa naspäť ku Popradskému plesu pomedzi kosodrevinu a stromy.



Výlet pomaly končí. Už teraz pri písaní mi je smutno, ale ešte nakoniec sme sa zastavili na jedno orosené. Opäť raz bol nenormálne horúci deň, Ešteže máme tieto naše chatičky. Poobede ako sme sa vracali pri pohľade na Vysokú od Zlomiskovej doliny bol už vrcholček v oblaku. Oplatí sa vždy do Tatier radšej privstať. Aj o tretej ako chodí Miro, lebo nikdy neviete čo prinesú Tatry poobede. V lete môže raz za čas aj zaiskryť, čo vôbec na vrchole nemusí byť príjemné.



Na Popradskom som ešte musel všetko a všetkých zhejtovať. Cítil som sa ako kdesi v meste, ľudia s kočíkmi alebo čudne komunistický oblečený, Ťažko povedať či bolo aspoň 10% oblečených funkčne športovo. Proste necítil som sa tam ako doma. Ale o týždeň som bol na Terynke a som si vydýchol, že vo výške 2000mnm sa už opäť cítiť ako doma :)



Opäť raz spučíme asfaltkou dole až ku autu a poberieme sa z raja prírody do reality, aby sme sa mohli opäť raz tešiť na príchod do šťastia. 

Bolo to super. Ak má niekto ozaj že panický strach z výšok tak neodporúčam ale ak ešte ako tak s tým dokážete bojovať tak iďte do toho. Možno to pomôže strach prekonať alebo už totálne zanevriete na výšku. Ja to ešte posúdiť neviem, ale viem, že ten pocit chcem zažiť znovu a znovu. A ak sa výšok nebojíte tak hor sa na to, len vždy pamätajte na to, že sú to Tatry a nie je to ako med lízať ako v našej Fatričke. Treba na to tiež zvyk. Každý hlavne musí vedieť na čo má a na čo nie. Nie že sa potom budú modré svetla a vrtuľníky plniť.

Ešte raz môžem povedať bolo tam neskutočne krásne a určite odporúčam :)

streda 17. októbra 2018

Javornícka stovka alebo chceš behať, či vyletníčiť?

Máme tu jeseň a s ňou prichádza už pravidelný výlet po Javorníkoch. Vyzerá to na poriadne gýčové počasie. No tak nechoď tam. Na výlety si myslím som pripravený kedykoľvek, čiže už sa neviem dočkať soboty. Čo tam po tom, že minulý víkend bolo 5000m+ na Orave a predtým týžden 5000m+ v PL Tatrách. To mojej kotrbe ťažko vysvetliť. A preto som si šiel "s kľudom" ešte v stredu zabehať na dráhu asi po roku. Z kľudu bolo "musíš to čo najrýchlejšie odbehnúť", aby si to mal chytro z krku, a tak už v stredu večer domov z Turian som šiel na bajku s peknou svalovicou, ktorá sa mi samozrejme vo štvrtok ešte viac rozrástla a v piatok mi ešte nohy pekne ťahala. Nuž veď pôjdeme ako to pôjde. Hlavne, aby to rýchlo bolo. Zase raz chceme niečo zadreť.

Niekde na začiatku, inak ostatné sú niekde z Javorníkov, všade bolo tak nádherne, že to neviem rozlíšiť; za úžasné foto ďakujem Daliborovi ;)

Janka M. nakoniec rozhodla, že sa mienime pred štartom vyspať namiesto socializácie v telocvični, preto sa ráno cítime celkom sviežo. Kamoška Evka ma ešte pred štartom dopuje energeťákom, tak už ani nečakám, že to môže isť nedajbože aj s nejakým problémom. O pol ôsmej štart. Všetko sa rúti do hory za Slnkom. Veď tu v Čadci nás klepe od zimy. Mňa rúti hore asi najviac.


Ide to parádne. Postupujem z konca jeden po druhom, a každým sa zdravím a prehodím pár slov. Jedine šialencov nemám vpláne dobehnúť. Rýchlo vybiehame na hrebeň a výhľady môžu začať. Keďže nemám žiadne problémy ani len netuším, na ktorom kilometri som. Proste si len užívam krásnu jeseň. Z ničoho nič klesáme a o chvíľu sme na prvej občerstvovačke. Začali kúriť, a tak zhadzujem zo seba jesenné oblečenie. Dnes ide byť leto.


Po chvíli dobieha Vlado N. Čože? Ten už mal byť dávno preč. Hm.. Veď on zrýchli. Obieha ma už na kontrole. Ja sa neponáhľam (aspoň si to myslím). Prechádzame druhýkrát na hrebeň. Ale ako naň vyjdeme, tak hneď letime dolu na druhú stranu. Bolo to rýchle. Zbeh som šiel s dvomi šialencami. Predsalen som nechcel zostať na zahmlenej lúke sám a zakufrovať kdesi až na Považie. Na kontrole zase všetci rýchlici. Dopĺňam vodu. Poriadne sa najem a idem het. 


Pred sebou mám Jura T. Vari jeho nejdem pustiť pred seba. Nuž ale ide tak rýchlo, že nemám záujem sa s nim pretekať. Na to nemam. Musím ísť tak ako mi to chutí. Ani o krok rýchlejšie. Ide sa mi stále neskutočne dobre, jedine začínam cítiť kŕče v nohách. Zrejme sa ozýva stredajší beh. A možno to môže byť aj následok formuliarsky vyšmýkaných speedcrossov, z ktorých som rád, že mi netrčia prsty. Po štrkových cestách cítim každý jeden kamienok. Možem hmatom triediť štrk podľa veľkosti aj tvaru zrna. Ale veď ako sa vraví, že naboso je to teraz in. Nuž tak teda beham dosť cez päty kde aspoň to tlmenie ma delí od štrku. 


Dobieham Vlada aj ho predbieham a z kopca dobehnem aj Poľku. Tušim skončila nakoniec druhá. Zbiehame do Dlhej nad Kysucou a odtiaľ fakt strašne dlho naspäť hore po asflalte. Trošku ma to prestáva baviť. Ale stále to ide celkom rýchlo. Nad plán. Oddýchnem chvílenku a idem dobojovať na cestoviny na Semeteši. 


Kopec ako vždy odsýpa ako nič. Potom zase beh a zase kŕče. Ďalší problém kŕčov, ktorý mi napadá je to, že okrem stredy som asi už niekoľko rokov okrem výletov nebehal. A toto tu je dve tretiny beh. Veď nie je normálne mať 50km za necelých 6 a pol hodiny. Ja chodím výlety čo majú priemer 80m+/km, a toto tu ma 45m+/km. To sa už ale blížim ku Semetešu s parádnymi kŕčmi. Veď dáme magnezko, dáme jedla kopec. Zapijeme a bude dobre. Na kontrole sa zdržim trošku dlhšie a celkom sa teším na kopce. Budem to konečne môcť vykráčať. Ešte bude čas sa naháňať.


Ide to dobre. Až odfukujem od toho ako som sa dobre najedol. Prvý strmý asfalt v pohodičke. Medzistupeň roviny idem veľmi pomaličky. Cítim stále ako mi ťahá nohu a aj ma pichá v boku. Prichádza druhá ešte štrmšia časť. Chytám sa dvojice pred sebou a idem s nimi. Po chvíli sa ale začínam neskutočne potiť. Prichádza hrozná zima a aj videnie nejako mizne. Aaaha, toto už poznám. Skúsim spomaliť ale nepomáha. Nič, pozerám okolo seba najvhodnejšie miesto a kladiem sa na zem. Celkom prúser v 25° kopci. Hore kopcom to nepomáha. Rovnobežne sa kotúľam, čiže mi nezostáva nič iné ako sa dať hlavou dolu kopcom. To je úľava. Krv je naspäť. To bude na mňa pohľad keď ma tu niekto nájde. Musím sa dať naporiadok a ľahnem si trošku vierohodnejšie, že mi nie je až tak zle. Našťastie prichádza Juro. Vysvetľujem mu, že už som sa ako tak vzkriesil, že si chvíľku poležím a idem ďalej.


Postupne sa pozviecham zo zeme a pomaličky vykráčam na kopec. Dobieha ma Dalibor. Chvíľku ideme spolu, keď tu zrazu ležím na zemi. Do lýtka som dostal taký kŕč, že ma vystrelo celého po dĺžke. Dalibor mi chytil nohu, zvrtol a bolo dobre. Bolo to ako šmahnutím prútika ako naraz ta bolesť zmizla. Prichádzajú ďalší dvaja. Dávajú mi ďalšie soľné tablety. Sedím na zemi. Vyzerá, že už je dobre, tak ich posielam ďalej. Ja si ešte musím posedieť dlhšie. Vyzerá, že na dnes som dopretekal. Aj slzička do očka sa tisla. Teraz ale neviem či od bolesti alebo, že dnes teda nepôjde prvýkrát stovka pod 15 hodín. Škoda, keďže doteraz som si to veľmi užíval. Musím tieto myšlienky nejako prekráčať. Veď možno ešte to pôjde. Vstávam až keď prichádzajú ďalší. Aby ma mal kto znovu odblokovať keby prišlo opäť zle. Ale vstal som...


Zase všetkým ďakujem za pomoc, no ja idem už asi tak 3km/hod dolu kopcom. Prichádza Pištík. Smeje sa mi či skúšam stabilitu stromu. Práve ma načapal ako naťahujem lýtko. Nič, no ..zrejme ma dnes obehnú všetci. Snažím sa nepripúšťať, že takýmto tempom to bude nekonečnosť. Druhý kopec nebol až tak strašný a z kopca po asfaltku na kasárne aj trošku pobehnem. Lepší sa to. Dlhočiznú asfaltku, ale celu iba prekráčam. Nemôžem to síliť. Prichádza Miro V. Spolu trošku pokecáme, ale mrzí ma, že teraz mi nie je moc do reči. Inokedy by som bol vari lepši parťák. Potešil ma keď povedal, že zachvíľu je "tajná" kontrola.


Hneď sadám do sedačky a nechám sa obsluhovať. Som totálne psychicky na šrot. A zrejme aj fyzicky. Hneď si dávam ich jonťák. Jaj ako im je tu dobre. Prečo tam nie som s nimi? Ťažko sa odchádza od mojej záchrany. Ale musím ísť. Začína byť zima. Hore kopcom mi to stále ide. Dokonca obieham aj Mira. Lenže terén sa znovu vyrovná a ja pobehnem a kŕče sú tu znovu. Nič to. Musím krokom. Stále. Depka je tu znovu. Snažím sa stihnúť zapadajúce Slnko. Podarí sa mi to kúsok pred hotelom Fran. Chvíľku zabudnem na kŕče a len tak sa kochám. Parťáčke som sľúbil nejaku dokumentáciu trasy tak aspoň tu sa vyškieram do kamery.


Na Fran už iba dokráčam. Nechutí mi už ani jesť. Je mi zima a kontrola je von. Dnu sa nechcem zasedieť v reštike, keďže ďalšia kontrola je za rohom a majú aj polievku. Dobieha ma aj Vlado J, Marek P, či Dano N.. Čo už..


S Vladom si to šibem hore zjazdovkou. Hore ho ale púšťam dopredu. Ja sa idem zase len poprechádzať po Javorníkoch. Neskutočný pocit, keď všetko vo vás chce bežať, ale proste nemôžete. Síl som cítil kopec, aj chuť bola, ale akonáhle som spravil dlhší krok ozvalo sa lýtko. Z kopca som pobehol ale ozaj len opatrne s čo najmenšími krôčkami a hlavne tak, aby som skoro lýtko ani len nepoužil. Všetko čo najviac cez stehná a spodný kyptík nohy iba tak švihal ako keby som mal protézu. Nejako sa doplancem až na Portáš. Dnes sa išlo na hotel, nie do Kohútky ako pred tromi rokmi čo ma poriadne potešilo. Nečakal som to.



Sadám si. Mám zrejme jeden z posledných výnikajúcich vývarov. Išiel do mňa veľmi pomaličky, ale veľmi pomohol. Spráskal som asi polovicu hroznového cukra, banán, veľa jabĺk, redbull, colu, poriadne sa vykakal. A aj tak sa mi nechcelo ísť z tohoto raja preč. To ozaj sa mám trápiť ešte 24 kilometrov? Veď cesta odtiaľto ide priamo do cieľa. Na kontrole sa prestriedali už skoro všetci známi. Prišli aj Jaro K, Andrej O, Renča Š, Kopčokovci a mnoho dalších. Všetkých som len s polozavretými očami vyprevadil. Už tam polihujem na stole vyše hodiny. Už sme tam asi iba dvaja. Parťák pretekár tam zrejme už tiež dlhšie depkuje, tak mu navrhnem, že pôjdeme spolu. 



Vychádzame do tmy. Je tam poriadna zima. Trasie ma aj v troch vrstvách, on je v krátkom tričku. Pánečku. Tempom zisťujem, že si moc nesedíme. Idem rýchlejšie do kopca a on buď nebeží alebo beží z kopca hrozne rýchlo. Do Papájskeho sedla ale ideme spolu. Prichádza, ale prudké stúpanie na Makytu. Trošku sa vzdiaľujem ale pod druhé prudké stúpanie ma dobieha. Stále vidím za sebou čelovku. Idem na Makytu. Ešte v posledných serpentínach na Makytu parťáka stále vidím. Vybieham hore, nestojím, lebo sa bojím zimy a pomaličky začínam klesať, veď ma dobehne. Ešte sa žalujem kamarátke do mobilu aký som biedny. Ozaj sa cítim ako na prechádzke. Ale po čelovke už ani stopy.


Predo mnou zrazu nejaké väčšie odrazky. Žeby ďalší smajlík na strome? Ale ono to zašlo za roh. Dobieham veľmi pomalého chodca. Vyzerá byť veľmi zničený. Vyberám mu aspoň jednú energetickú tyčinku. Krátku chvíľu idem aj s nim, ale ide ozaj pomaly a posiela ma dalej. Ani teraz nedorazil môj parťák z Makyty. Nič, idem to dobojovať na Beňadín. Zrýchľujem. Bezpečne sa púšťam zvážnicami až na šialenú lúku s červenou blikačkou. Ešteže už viem čo ma čaká. Zatnem zuby a silou vôle predýcham 5 minútové vzdiaľovanie sa blikačky. Som pri nej. 



Dám opäť polievku, korbáčiky a iné šmakociny. Na kontrole Peťo C a ostatná skvelá partia. Len sa čudujem, že ma nik neposilnil jonťákom nejakým. Začinam sa prebúdzať a beriem prvého parťáka od stola a spolu ideme na poslednú časť. Dlho stúpame zvážnicou do nevidím. Veď som to aj očakával. Potom prichádzajú roviny a lúky. Rozbiehame sa. Normálne sa rozbieham a s parťákom priam letíme dolu. A nakoniec posledný kopec. Ja som vedel, že to nebude až tak krátke ako nam na Beňadíne vyprávali. Parťák nervóznie, že to nestíhneme do 18tich hodín. Ja mam už hlavu prázdnu. Už nemám žiadne vízie. V cieli som už mal byť pred skoro 3mi hodinami.


Z kopca aj keď po poriadne rozbitej zvážnici opäť letíme ako šialení. Nestíham parťákovi. Ten si dal iné šprinty. Ešte aj celú dedinu bežíme. Myslím si, že posledný km bol určite pod 5 minút. Kŕče sú nateraz preč. Vchádzame do školy. Tam nás všetci vítajú. 17 hodín 49 minút a ja sa cítim ako víťaz. TO je neskutočné aká skvelá partia ľudí sú títo ultráci. Všetci mi gratuluju. Zrejme nečakali, že taký šašo to vôbec dokrívka do cieľa. Všetci ste úžasní. No a párty môže začať.


Pivko dalo pivko, potom aj iné jonťáky pribudli pri výčape a ani sme sa nenazdali a prišiel čas odchodu na vlak 5:16. Celá noc so skvelými ľudmi. To som ešte na ultra nezažil. Bolo to, že vau. A to s ultra elitou. O štvrť na šesť sa asi 30 zombíkov naskladalo do osobáku do Púchova a potom sa rozliezlo na vlaky všetkými smermi po celom Slovensku. Kiež by sa takéto akcie dalo prežívať častejšie.


Martinčania a tí čo bývajú až tam kde nič nie je sadli spolu do reštauráku a schrúmali ešte aj raňajky a postupne sa roztratili, myslím si, že najskôr po posteliach. Celú nedeľu som prespal alebo prejedol. Skoro ako bábätko. Radosť žiť.

Po skvelých raňajkách vo vlaku; foto z clanku z Vetroplachu http://preteky.vetroplachmagazin.sk/javornicka-stovka-2018-bola-neskutocne-farebna-1777







Už v pondelok som ale dákosi neodolal a šiel pozrieť do lesa listy. Bolo mi povedané, že teraz sú tie najkrajšie. Po uvážení svojích možností to ale nakoniec nebola Ostrá a Tlstá, ale Zniev. Mám skoro 3 krížiky na chrbte, ale doteraz som netušil, že priamo zo Znievu je nádherný výhľad aj na Vrícko a Malú Fatru. Keďže spoje z Kláštora neexistujú, ešte sme prezreli krávky nad Valčou, znovu spráskali kopec jedla a večer v kraťaskoch sa pobrali domov drkotajúc zúbkami.

Nuž a na druhý deň som tak akurát išiel navštíviť doktora, ktorý zahlásil mierny zápal prínosových dutín, a tak si už druhý deň iba píšem a pokračujem v batoľatovskom živote spania a jedenia a naberám nových síl na ďalšie dobrodružstvá. A vyzerá, že začínajú sa tvoriť aj nové plány, tak uvidíme čo príde.

Každopádne ešte raz neskutočne ďakujem Ľubke a Dream teamu za neskutočnú akciu!!



Foto: Dalibor Dvorštiak, Richard Pouš (Vetroplach magazin)



pondelok 8. októbra 2018

Koruna Oravy č. 6 (pretekárska)

Už mesiace túži parťák Majo po zdolaní tohoto úžasného výletu. Cez leto nám to spolu nevyšlo, ale bol dohodnutý iný termín na skorú jeseň, ktorý sme museli splniť. Od polky októbra je počasie na horách už tak nevyspytateľne, že nik nevie dňa kedy nasneží. Preto ešte zlanárime jedného šialenca Joža a 6.10.2018 ráno môžeme vyraziť.

Pohľad z pod Veľkého Rozsutca na Malý Rozsutec

Dnes mám za partiu slávnych ultráčov, teda to nenechávam na náhodu a rád by som si s nimi vylepšil svoj doterajší najlepší čas. Spravil som si rozpis na 13 hodín a skúsime sa toho držať. Majo dohodol približne v polovici občerstvovačku, nakúpili sme potrebný matroš na cestu, a takto pripravený už pred piatou ráno stojíme pred kostolom v Dolnom Kubíne pripravený na štart.

Vybiehame do tmy. Zvŕtneme to ponad rieku Orava a hneď bočíme doprava a za koľajami doľava do briežku. Na štarte boli 2 stupne, ale zima teda nie je. Celkom kúria ako stúpame hore lúkami. Padla aj trochu hmla a v čelovkách máme trochu problém vidieť cestu, ale podľa siluet lesa, či elektrického plotu povedľa nás sa veľmi rýchlo aj tak dostávame na Trniny. Cez les už nie je problém a dokonca nie je ani more blata. Ešte po tme zbiehame ku zjazdovkám na Kubínskej holi. Čas máme tuším 40 minút.

Vysmiatí na štarte

Hore to strihneme zjazdovkami. Spočiatku to nie je až tak strmé, ale svetielka zo staníc lanovky, či vrcholovej meteostanice nie a nie sa priblížiť. Postupne sa začína červenať zore a za nami sa pyšne týči náš posledný veľký kopec Choč. Tento úsek nie je moc teda zaujímavý a teda sme ho ako už zvyčajne prešli veľmi rýchlo. Už po 1 a pol hodine sme hore. Poďme si teraz ale užiť zbeh.

Nie je to veľmi strmé, jedine trochu blato nás brzdilo. Hore sme chránení lesom, čiže ani lomoziaci vietor nám až tak neprekážal. Les postupne vystriedajú lúky a pred nami sa otvorí nádherný pohľad na hrebeň Malej Fatry. Vidíme celý náš úsek na Rozsutec a Stoh. Opäť som čakal mohutné blato a rozryté lúky od dobytka, ale nič sa nekonalo. Jedine sme zahliadli dve srnky. Nohy fungujú a po dve a pol hodine sme už v Jednote v Zázrivej. 

Brieždenie na Kubínskej holi

Buď som nevedel si vytlačiť papierik s váhou hrušiek alebo tam ten papierik ani nebol, ale nakoniec som zobral iba Coca colu a letíme het. Parťáci si dali rožkové či buchtové raňajky, ja som len schlípal pol litra coly. Jedol som celú cestu nejaké energetické tyčinky či jablko. Myslím si, že dnes dopĺňam energie dostatok a dostatok aj pijem. 

Cez dedinu trošku pobehneme, ale na konci sa hneď strmo vyšvihneme krátkou lúkou do lesika okolo Goľovej mláky na stranu Zázrivej, Petrovej ku Jánošíkovej kolibe. Začíname stúpať na Rozsutec. Do sedla pod Bielou to neženieme. Je to zvážnica, a tak ju len prekeciame. Koniec rečičkám nastáva v sedle. Pred nami je tzv. Šmyk. 300 najstrmších výškových metrov na trase. Každý si volí svoje tempo a stretáme sa až na vyhliadke, z ktorej krásne vidno Rozsutec, Stoh aj dedinku Biela pod nami. Nohy mi idú úžasne. Aj keď v zbehu cítim slabú regeneráciu po minulotýždnových 65km a 5100m+ v Poľských Tatrách. Malo to byť odskúšanie formy pred dnešným dňom. Nečakal som ale, že sa mi tam pôjde tak strašne zle a dokonca, že telo bude až tak hrozne z toho mimo ešte deň dva pred dnešnou Korunou. Ale dnes to napodiv aj tak ide.

Spätný pohľad zo sedla Medzirozsutce na Malý Rozsutec

Spolu prechádzame už miernejšie na sedlo Zákres a následne na Medzirozsutce pod samotným Rozsutcom. Znovu si každý určuje svoje tempo. Som rád, že parťákov nebrzdím. Dokonca sa im vzdiaľujem. Bojím sa len, aby som to až moc nepreháňal. Predsalen sú to oveľa skúsenejší bežci. Hore je aj trochu snehu a ľadu. Ale na paličkách sa to dá stále zvládnuť aj v teniskách. Prichádzame na vrchol a tam nás pribije o stenu poriadny burlivák. Ku krížu samozrejme nejdeme. Na Korune mi to príde zbytočne sa tam trepať. Je to pár metrov, ale načo? Na vrchole sme boli za cca 4 hodiny 25 minút od štartu. Všetko podľa plánu.

Cestou dolu po reťazi nás vietor hádzal ako bábiky. Rýchlo bežíme do žľabu. Ale akonáhle sme z neho opäť vyšli, tak nás šlo odfúknuť a palice len tak lietali okolo nás. Normálne som sa niekedy bál ísť po hrane. Ehm.. čo len bude na Stohu? Asi bude celkom zima. Aj keď, keď nefúka tak je veľmi príjemne. Pri zostupe je už okolo nás plno ľudí. Doteraz sme nevideli okrem pár turistov nikoho. Prebiehame Medziholím a letíme do protisvahu na Stoh.

Ráno zo Zákresu na Medzirozsutce

Na Stoh sa mi zda, že sme trošku spomalili. Každopádne sme ale o to viac oddýchli. Taký hnusný vetrisko ako bol na Rozsutci sa našťastie nekonal. Tu bol skôr problém šmykľavý blatistý chodník pred vrcholom. Ešte stále bol v stope topiaci sa sneh, čiže buď sa šmýkalo na ňom alebo na blate. Každopádne Stoh je vždy len o tom pozrieť očami do zeme a nezdvihnúť ich až dokým pred vami nie je vrcholová tyč. Je to dosť depkársky kopec, aj keď pohľady za seba stoja za to. Keď sa nenáhlite určite sa pozrite aj za seba.

Prebiehame vrcholom s časom 5:15 od štartu. Južná strana Stohu už nebola až tak mokrá. Minimálne trsy trávy povedľa chodníka držali. V úzkej stope som to neriskoval. Posledné dva razy na Korune som vždy šiel zo pár krát dole po zadku. Tentoraz sa to zaobišlo bez pádu. Pod kopcom sa pozbierame a letíme dole na občerstvovačku. Od úpätia Stohu je to krásny trail. Dá sa to hodne rýchlo bežať dokým Vás nezastaví ešte jeden krtinec Žobrák.

Rozsutec z Medziholia

Po pár minútach sme ale na vrchole. Zliezť z neho ale nie je až tak jednoduché. Z ničoho nič je pred Vami technický chodník ostrým hrebeňom a skalnými pasážami sa treba predrať o možno 200 výškových metrov nižšie na začiatok dlhočíznej zvážnice. Začína jedna z najnepríjemnejších pasáži. Úsek ma tuším 5 kilometrov. Je to zvážnica, ktorá spočiatku klesá veľmi mierne. Na niektorých úsekoch dokonca ešte stúpame, ale potom sa situácia zmení a zvážnica prudko donekonečna klesá. Častokrát je veľmi rozbitá. A človek nevie kam nohu položiť, aby ju tam nenechal kdesi zvrtnutú. Záchrana a možno aj hrôza nastane keď uvidíme Váh. Na jednej strane sa to zdá blízko na druhej je to ešte stále nehorázne hlboko. Už len teda zaťať zuby a dobojovať to. Vybiehame na lúku a po krátkom čase sme na železničnej stanici Kraľovany. Sme tam presne po 6:30 hodine.

Železničný most cez rieku Orava

Tam nás už čaká celý fanklub. Majova žena a jeho dvojičky dcéry. My si dávame dvojitú porciu cestovín a ony zatiaľ bezprestania povzbudzujú ;) ..veľmi nám to pomohlo. 20 minút oázy pre nohy. Nohy po 1300 metrovom klesaní zo Stohu sú totálne na kašu a práve toto potrebovali. Problém je, že do plánu som nerátal túto prestávku. Myslel som si, že sa niekde časom stratí. A verím, že keď sa tak neudialo na ťažšej polke udeje sa tak teraz na ľahšej aj keď už sme viac unavení. Každopádne už sa asi nebudeme zastavovať na držkovej vo Valaskej Dubovej ako väčšinou zvyknem.

Cestou na Šíp

Vyrážame teda. Ešte raz za všetko ďakujeme a rýchlo prebiehame mostom za rieku Orava a vľavo do húštiny. Po minúte sme už ale zase na chodníku. Srdiečkovo značenom chodníku smer Podšíp. Nohy idú stále parádne. Parťáci makajú tiež, počasie super, no čo viac si priať? Pár zvážnic bolo trošku blatistých, ale všetko to zase vynahradil pohľad navôkol na Podšípe. Chalúpky sa postupne opravujú. Inak ak nič iné, tak aspoň tu by mala zavítať každá jedna rodina s deťmi. Je to úžasné miesto v srdci prírody. Pohľady na Šíp, či na druhej strane Rozsutec a Stoh sú úchvatné.

Jožo na Zadnom Šípe

My ale pokračujeme ďalej. A teraz to už med lízať nebolo. Šíp dá zabrať zo všetkých kopcov Koruny zrejme najviac. Zase som sa vytrápil a parťáci tiež. Ja som aspoň vedel čo ma už čaká. Je to hnusne strmý kopec. Paličky sa len tak prehýbali okolo mojich bezvládnych nôh. Zadný Šíp sa zdá, že je za každým rohom, ale nie je to tak. Stále ho očakávam a on nikde. On príde, znenazdajky keď ho už ani nečakáte. Rýchlo sadám na starý prehnitý kríž a čakám parťákov. Minimálne Majo sa tvári hrozne. Toto je miesto na oddych alebo poriadnu dávku nových cukrov. Teraz sa to už bude iba zlepšovať.

Prechádzame hrebeňom Šípa až na samotný vrchol. Ďalšie nádherné miesto. Pod nami sa rozprestiera meandrujúci Váh a krásna dedinka Stankovany. Postupne sa zase začíname rozbiehať. Je okolo jednej, či pol druhej, prestalo fúkať a začína byť poriadne teplo. Bežíme skoro bez zastavenia až do sedla, a potom ďalej až do Záškova. Nie je to ťažký úsek ale keď to valíte, poriadne Vám v hrdle vypriahne. Prichádzame ku krčme a tam otvárajú o druhej. Je trištvrte. Jožo má už dosť málo vody a aj Majo mal chuť na kofolu. Nakoniec sme sa rozhodli ísť aj tak ale ďalej.

Lúky nad Zaškovom ..pohľad na Rozsutec, Stoh a Šíp

Tento úsek vôbec nemám rád. Tie pohľady smerom naspäť, keď vidno vlastne už všetko, od Minčola, cez Rozsutec, Stoh, Šíp až po samotný Choč sú úchvatné, ale stále mierne stúpate po Slnku. Aspoň nám to presne vyšlo na popoludnie. Snažíme sa jesť čo najviac a rýchlym krokom vykráčať čo najrýchlejšie hore. Ide to. Nie je ani príliž blata. Hore sa len preťažko rozbiehame. Obiehame okolo Hradiska a kúsok sa spustíme lesíkom až po ďalšie lúky. Už iba posledné stúpanie, obídeme okolo posedu a traverzom dolinky sa dostaneme do sedla Brestova na cestu medzi Ružomberkom a Dolným Kubínom.

Konečne na Choči

Prebiehame cez cestu a čo najrýchlejšie behom letíme celou dedinou do krčmy. Začínam cítiť trošku chodidlo. Taký predzačiatok otlaku, ale je to oveľa lepšie ako minule keď sme šli veľku časť aj po daždi. V krčme dáme kofolu, radlera. Niečo schrúmeme a keďže v tieni nás začne drviť od zimy poberieme sa het.

Stále strácame tých 20 minút čo sme jedli v Ružomberku. Od štartu máme 10 hodín 20 minút. Viem, že sa to do cieľa odtiaľto da dať za 3 hodiny, ale dakosi tomu nechcem uveriť. Veď to je 6km/hodina skoro. Jožo to cíti len na Choč 2 hodiny, ale to ho dávam hneď na poriadok, že aj keby sme nevládali nad hodinu a pol to nemá šancu byť. Ideme teda na to.

Posledné výškové zvládnuté. Tupá skala a výhľad na Choč

Chodnik mi prišiel strašne kamenistý. Z pred dvoch mesiacov sa mi nezdal až taký hrozný. Dole schádzalo ešte neskutočne veľa ľudí. Hore už išli len turisti naťažko. Zrejme tam šli prespávať. Majo nahodil šialené tempo. Po jeho kríze na Šípe ani stopy. Snažím sa ho držať. Bojím sa, že ak zaostanem tak už nedobehnem stratu. Jožo ide stabilne stále rovnaké tempo. Majo zastane, aby doplnil magnezko, kvôli začínajúcim kŕčom a už zase valím. Ide sa mi ťažko, ale som pred nimi. Už si držím pred nimi taktický rozostup, aby keby náhodou ma začalo vypínať, som mal priestor na spomalenie. Pred vrcholom dávam ešte posledný energeťák a nechávam sa dobehnúť Majom. Znovu fučí ako besné. Za minútku je tu aj Jožo. Spolu dorazíme vrchol, rýchlo dáme poslednú vrcholovku a letíme dolu.

Zase šialený zbeh. Po Stohu druhý najšialenejší. Striedajú sa technickejšie úseky so skalami, s krásnymi rýchlymi trávnatými úsekmi. Šialený je úsek od Drapáča pod les. Je to strmé a kúsok čo sa ide žľabom strašne kamenistý. Potom už zase je chodník lepši, ale stále je v ňom veľa koreňov a aj skalných dropov. Nohy máme na kašu. Každé pribrzdenie znamenalo šialené štiepanie v stehnách. Konečne sme ale na zvážnici. Pre mňa to bola výhra, lebo som vedel, že je tak rozbitá, že nebudeme musieť stále bežať. Každopádne parťáci sa rozbiehajú a ja začínam trpieť.

Na Tupej skale

Prechádzame poriadnym rúbaniskom. Blata ani tu nie je. Je sucho a podkýňame sa hlavne o vetvy vyrúbaných stromov. Znovu vybiehame na lúky a nakoniec dosť strmo klesáme do Vyšného Kubína. Som na šrot. Cez dedinu prekráčame a ja zjem ešte poslednú hruštičku. Až potom prejdeme na druhú stranu dediny a hybaj hore na posledný kopec Tupú skalu. Nie je to obrovské, ale na konci to ešte dokáže poriadne preveriť a zaskočiť človeka. Už dosť znechutene šľapem hore a dávam do toho všetko. Nech to už mám konečne za sebou. Rýchlo sme pri kríži a za pár minút aj pri samotnom vysielači na Tupej skale. Pozrieme si krásny výhľad na Choč a učupený Vyšný Kubín pod nim, nádherné farby zapadajúceho Slnka a nakoniec to ideme dobojovať. Sú to asi posledné tri kilometre.

Nohy ma už vôbec nepočúvajú. Majo nahodil šialené tempo. Snažím sa ho držať. Všetko ma už v nich páli ale stále bežíme. Je to celkom rýchle. Málokedy som tento úsek šiel za vidna. Po lúkach prebehneme veľmi rýchlo a sme na panelovej ceste a neskôr na asfalte. Za chvíľu sme pod mostom a odtiaľ už viem, že je to okolo kilometra po rovine. Tempo máme myslím si okolo 5min/km a snažíme sa to dobehnúť. Prechádzame celým námestím, vliezame do diery medzi budovami a prebiehame na parkovisko pri kostole. Sme tam. Jozo vypína hodiny po necelých 13tich hodinách a 28 minútach. Strata 20 minút cestoviny a 8 minút na druhej polovici trasy. Z Valaskej to nakoniec trvalo cca 3 hodiny a 5 minút.

Kríž nad Dolným Kubínom pri západe Slnka

S výkonom som spokojný. Viem, žeby to mohlo ísť stále rýchlejšie, ale podaril sa nateraz aj osobáčik. Nič z toho by možno nebolo keby som nemal skvelých ultra parťákov Maja a Joža. A asi najlepšiu občerstvovačku na akej som kedy bol. Hlavne bola najchutnejšia. Od začiatku po koniec sa šlo bez výraznejších problémov. Bol to krásny deň, krásny výlet a ako vždy nádherné hory. Určite o nejaký čas som tam zase :)




Foto: Jozef Duchoň