utorok 21. apríla 2020

Hrebeňmi zo Strážova do Ladiec

Cez víkend sa mi brat žení. Krásny deň zavretí v aute a kostole. Aj keď je super, že si konečne povedali svoje veľké Áno. Veď vďaka tomu dokonca nemusím dochádzať do Dubky vlakom. Svadba sa koná v Novom meste nad Váhom a kvôli korone sa nejedná o žiadnu veľkú slávu. Na obrade do desať ľudí a žiadna hostina. Ale vyzerá to tak, že keď ju miluješ nie je čo riešiť.  Párty bude až po korone. A zatiaľ cestou späť ma naši vyhodia v Dubnici pri Klárke. Výlet s parťáčkou, aj keď krátky, môže začať.

Nádherný výhľad zo Stupičia

Hlavu mi ide dnes roztrhať. Večer ale aj tak nemôžeme do postele príliž zavčasu. Mne proste dlhé spanie nesmierne škodí. Včera som spal 10 hodín a takto to dopadlo. Pozrieme si teda asi 10 časti katostrof v Austrálií a 30 častí záberov z divočiny a ľaháme si do postele až pred polnocou. Autobus do Zliechova na štart nám ide zajtra až pred 11tou, čiže naspíme tak či onak vyše 7 hodín. Každopádne ráno sa javí hlava už celkom v poriadku.

Cestou zo Zliechova pod les Strážova

A už trošku vyššie nad cestou

V nedeľu si teda užívame znovu super lenivé ráno pri televíznych dieloch o tučniakoch z Antarktídy a až potom ideme na to. Cesta autobusom prejde neskutočne rýchlo a my musíme začať šľapať. Počasie je nehorázne nemastné - neslané. Zdá sa, že každú chvíľu sa oblaky nad nami rozhodnú na nás vyliať hektolitre tekutiny. Zatiaľ ale držia vodu zubami nechtami v sebe. My prechádzame po ceste zo Zliechova smerom na Čičmany. Akonáhle sa nám ale terén po lúke javí ako ideálnejšie riešenie ideme het z asfaltových výdobytkov civilizácie.

Škarpy pod vrcholom Zliechova


Mierne lúkov stúpame až "pod lesom" samotného Strážova. Kiež by to bol ale les. Vchádzame do nízkeho, pichľavého krovia. Jediné chodníky sú tie po zvery. Zrejme hlavne po diviakoch. Alebo Jeleňoch čo išli s hlavami pri zemi. Netrvá to však dlho a za chvíľu sme aj vďaka týmto chodníčkom konečne v poriadnom lese. Po zemi je síce pár pováľaných stromov, ale toto nás už nevyvádza z miery. S touto háveďou po zemi sme už z iných výletov (hlavne z Hrubej Zliezajne) celkom vysporiadaní. 

Kúsok od kríža

Chodníkov je pred nami milión dvesto. Zvieratka sa činili. Ťažko povedať kedy do tohoto lesa vkročila ľudská noha. Aj napriek sústavnému zápachu po zverine, dnes sa nám skoro za celý deň nepodarilo nič spatriť. 

Odtiaľto..

Na vrchole Strážova smerom na Sokolie

V lese stúpame veľmi prudko. Musíme sa vyškriabať na prvé zo skalných brál Strážova. Pred nami sa v lese dvíhajú strmé skalné svahy, ale vďaka chodníkom od zvery sa nám podarilo dostať hore. Skala je skoro všade zarastená stromami aj keď kde tu sa dá cez ne dovidieť aj na Vápeč. Hrebeňom pokračujeme už celkom do pohody ďalej pod vrchol. V hrebeni na jednom mieste je hlboká trhlina - puklina v skalnom masíve. Na jej dno sme ani nedovideli. Zdalo sa to byť možno aj vhodné miesto pre jaskyniarov. Je dosť možné teda, že predsa len sa tu objaví raz za čas aj iný dvojnohý tvor ako my. 

Na Strážove


Kríž na Strážove už máme pred očami. Od neho nás delí už len jediné prudké stúpanie. Stále to ešte môže byť poriadny fristajl. Veď samotný vrchol Strážova je celkom kompaktný skalný masív. Ten ale celkom pohodlne obchádzame a za chvíľku sme nad bralom. Ku krížu na vyhliadku musíme ešte aj pár metrov zostúpiť. Sú tam ľudia. Rúška dávame teda ešte raz na tvár. Porobíme pár fotiek na pamiatku a letíme het. Nech sme už mimo tento dvojnohý ľud. Ale to čo nás čakalo cestou dolu bolo šialené. Na vrchol šli desiatky ľudí. Toľko ľudí sme v horách už celé týždne nevideli. Ani len nie na Vápči či Kamenných vrátach. Rýchlo okolo nich prebehneme a hneď letíme do protikopca.

Zelený koberec pod Strážovom

Parťáci po ceste dolu

Zbehneme mimo chodník, prebrodíme cez potok a do kopca na druhej strane potoka už stúpame po modrom turistickom chodníku prechádzajúcim zo Zliechova do Mojtínu. Značka nás vedie kdesi do húštiny. Rozmýšľame, v ktorom storočí tu prešiel naposledy turista. Či posledný nebol náhodou potomok Esterhazyovcov alebo Turzovcov. Nakoniec ale zisťujeme, že ľudia zrejme používajú len pár metrov vedľa vzdialenú paralelnú zvážnicu. Ale kto vedel, že tá pôjde tým istým smerom?

Nad Zliechovom, pod Strážovom

Stále stúpame a z lúky vchádzame do lesa. Prejdeme jednom menšou rúbaňou a sme znovu v lese. Zem tam je posiata kvetmi všetkých farieb, ktoré sú ustlaté na sýtozelenom koberci trávy a lístia kvietkov. Veľmi nádherný les. Odbočujeme z modroznačeného chodníka a lesom vychádzame nad vleky v oblasti Gabrišských hôr. Dávame si pauzu. Veď už šľapeme celé tri hodiny a doteraz sme sa nezastavili. Konečne začína preblysovať poza mraky Slnko. Ešte stále verím v krásny deň.

Spätný pohľad na Košecké Rovné a Strážov z Červenej skaly


Z Gabrišských vrchov pozvoľne klesáme ku žltoznačenému chodníku. Je to chodník z Košeckého Rovného do Mojtína a ten len križujeme. My sa stále držíme hrebeňa. Túto časť už poznáme z minulého výletu. Je to neznačený úsek lesa, ale chodník je v ňom nádherný. Po chvíľke sme na Červenej skale a nedá nám sa aj tam na chvíľku nezastaviť a znovu neporobiť zopár foto ako pred týždňom. Vrcholový chodník prechádzame oproti minulému razu veľmi rýchlo. Vtedy sme šli opačným smerom a na hrebeň sme sa pripojili zvážnicou spod Rohatej skaly. Dnes pokračujeme hrebeňom ďalej. Takto by sme sa mali dostať priamo do sedla Mráznica, s ktorého bolo nutné minule pod Rohatú skalu zvážnicou pod nástup prechádzať vari až 3 kilometre. 

V oblasti Panciera

..a postupne sa blížime k Stupičiu

Aj tu na hrebeni je chodník stále čitateľný. Až na kopci s kótou 903 mnm sa nám stráca. Niečo stále vidno, no bojíme sa nim pokračovať ďalej, nakoľko vrchol sa trhá do viacerých nevýraznejších hrebeňov a aby nás to potom nezviedlo kdesi kde nebudeme chcieť.

Pred nami sa zrazu zjaví cyklista. A to čo? Cítime sa ako v najodľahlejšom mieste minimálne Slovenskej republiky a tu dvojnohý živočích. Pred nami sa zrazu vynorí parádny chodník. Zrejme miestni cyklistickí bušiči si tu spravili geniálny single trail. Ďalej ideme teda nim.


Pokým ide singláč hrebeňom, držíme sa ho, ale ako odbáča, my sa nenechávame zviesť a znovu stúpame hore. Po nevýraznom vrcholku sa singláč objavuje opäť kúsok pod nami, ale to už my opäť stúpame do výšin. Po ľavej strane hrebeňa sa nám otvára nádherný pohľad do doliny Podhradského potoka. Za potokom sa medzi horami nachádza krásna učupená dedinka Kopec obkolesená velikánmi ako Vápeč a Suchá hora. Na tie sa tiež dobre pamätáme z minulého týždňa. Po druhej strane hrebeňa máme zase krásny výhľad na masív okolo Rohatej skaly. Náš hrebienok sa časom zúžuje a okolo svahy strmejú. Posledných možno 500 metrov bolo extrémne krásnych. Hrebeň lemujú obrovské bouldre a zem je plná lístia. Niekedy nie je do neho problém zapadnúť aj pol metra. Pred nami prefrčí stádo laní. Toto je tá pravá divočina. Toto je to čo tak milujeme. 

Vrcholové radové skaly na hrebeni

Prichádzame na vrchol Stupičie. Je to posledný kopec na hrebeni a odtiaľ sa už len prudko klesá do sedla Mráznica. Hore sa dokonca nachádza aj vrcholová kniha. Oficiálny chodník sem nevedie, ale miestni toto miesto z času na čas asi navštevujú. Posledný záznam v  knihe bol starý skoro 2 týždne. Dávame si chvíľku oddych. Dnes máme program kvôli spojom dosť napnutý. Nie je to ako minule, keď sme sa nemuseli nikde obávať, že nás spoj nepočká. Od začiatku výletu prešlo už vyše 5 hodín a máme necelé tri hodiny na to, aby sme sa dostali do Ladiec. Mrzí ma to. Nechcem Klárke naháňaním znechutiť túry ale hlavne ani seba. Vyzerá to ale tak, že zatiaľ to so mnou napodiv všetko zvláda. 

Roztrúsené obydlia medzi Stupičím a Butkovom

Po chvíľke oddychu začíname teda prudko klesať. Bola to poriadna divočina. Chvíľku 40° svahom. Potom opäť hustými kriakmi diviačími chodníkmi skoro po štyroch a potom tonami lístia pod nohami. Prechádzame okolo diviačich lázni. Tiež majú ale asi všetko zatvorené ako my ľudia pre koronu. Stopy po zvery sú vari všade kde sa pozriete, bahenné jamy s vodou porozrývané, ale aj tak je tu úplné zveroprázno. V žľabe plného lístia s prechodenými mnohými chodníčkami síce všetko páchlo divinou, ale tam po lesných parťákoch tiež ani nohy. Máme plné tenisky lístia, ale do sedla Mráznica prichádzame celkom priamo a rýchlo. Až taký nezvyk chodiť po rovnej a tvrdej zvážnici.


Máme 2 a pol hodiny do posledného autobusu. Značka tvrdí 1:40, ale my ideme ešte na Butkov. No som zvedavý. Cesta zvážnicou ubúda veľmi rýchlo. Rýchlo opúsťame aj žltú turistickú značku a postupne začíname aj stúpať do svahov Butkova. Na okolí sú nádherne obydlia. Úplne malebne vyzerajú chatky zašité v lese alebo na okraji lúky. V jednej sa pásli aj tri malé ovečky. Život nezrovnateľný s tým čo sa deje v meste. Ako rýchlo v lese človek dokáže zabudnúť na realitu. 

Pútnický kríž pod vrcholom Butkov


Zvážnica sa obtáča okolo Butkova. Je to hodne dlhé, ale s Klárkou to neskutočne rýchlo ubieha. Prejdeme po ceste až na druhú stranu kopca a až tam začíname prudko stúpať. Konečne naberáme výšku. Ide sa mi dobre a Klárka driape vedľa mňa tiež neskutočne. Pár minút a sme na konci zvážnici. Tá by mala ďalej pokračovať do lomu Ladce. My prechádzame pár metrov lesom a sme na vrchole. Je tu aj nejaká stará červená značka. Zdá sa mi, že ju chcú mapy úplne bojkotovať. Pozeral som viaceré zdroje máp a nikde ani len náznak po nejakom chodníku na vrchol. Ale aj tu sa nachádza vrcholová kniha. Na vrchole sa už nezastavujeme. Máme cca hodinu 20 minút do autobusu. Je to dobre, ale radšej si oddýchneme pri kríži Butkov, pár desiatok metrov pod vrcholom na okraji lomu.

Stále na Butkove

Cesta ku nemu nám nakoniec zabrala skoro 15 minút. Išli sme znovu priamo lesom. Na zemi ale bolo plno konárov, uvoľneného kamenia a všetko zakryté desiatkami centimetrov lístia. Kúsok pred krížom zase prechádzame na novovzniknutú rozbitú zvážnicu v skalnej drti. Nejak sa predsa len doteperíme na toto úžasné pútnické miesto. Vždy idem na pútnické miesta s miernou nedôverou, ale tá atmosféra ma aj tak nakoniec pohltí. Akonáhle sme tam prišli, myšlienky typu prečo je pútnické miesto v lome sa razom rozplynuli. Tieto miesta proste zo seba vyžarujú silu. Neviem to opísať. Proste cíti to samotné srdce a nedá sa to zmeniť. Škoda len, že nemáme vôbec čas. Dalo by sa tu stráviť polhodinu, možno aj hodinu. Nie po piatich minútach letieť dolu s pocitom, že kde sa zase ponáhľaš a čo chceš v živote dobehnúť. Každopádne dali sme si s Klárkou záväzok, že na toto miesto sa ešte vrátime. Zatiaľ nám musí stačiť len tých pár krásnych fotiek.


Dolu schádzame po krížovej ceste. Keď nič iné, máme možnosť si prečítať aspoň pár krásnych myšlienok na zastaveniach po ceste dolu. Prichádzame na cestu dolinou a ňou letíme rýchlo do Ladiec. Výpočet času vychádza tesne-tesne na rýchlu chôdzu. Možnože budeme musieť aj trošku pobehnúť. To by som nerád. No nerád som aj z predstavy , že nasledujúcich vyše 4 kilometrov je po asfalte. Cestou poriadne od zúfalstva a nudy odfukujeme. Snažíme sa zaujať sa aspoň myšlienkami o dopravníkovom páse z lomu, či o tom prečo hučí vo veži cemetárne. Podchádzame železnicu, prebehneme okolo pošty, zbadáme hlavnú cestu a za minútu sme na zástavke. S predstihom viac ako 5 minút!!! Sme proste geniálni. 

Cestou dolu kalváriou

A to sa autobus opovážil ešte meškať. Za to že nás ale doviezol tam kde sme chceli, odpúšťame mu tie dve minúty. Doma už nezostáva nič iné ako sa oriadiť a het do postele. Nie je jednoduché cestovať po ťažkej túre ráno do práce v Martine z Dubnice. Ale s Klárkou ide všetko :) ..a už teraz v pondelok sa teším na ďalšie víkendové dobrodružstvo s mojou horalkou.




Klárka a ja

piatok 17. apríla 2020

Na Veľkú noc zavretí v Ilave

Korona nám pekne mení plány. No niežeby som aj tak nechcel stráviť čas v Strážovských vrchoch. Každopádne nečakal som, že pán premiér vlády Igi zakáže presúvať sa z okresu do okresu. Nezostáva mi nič iné ako sa presunúť do okresu Ilava už dva dni pred sviatkami. Neviem ako to mal premyslené s takýmito ako som ja náš Igorko. Každopádne dobrodružstvo môže začať. A to nie v piatok Veľkého týždňa, ale už v stredu.

Tieto rána s Klárkou

Do Dubnice cestujem v utorok večer. O polnoci sa zatvárajú okresy. A to sa už musím kdesi zašiť. Idem teda na to.

Streda: Prejtský Sokol

Bolo to všetko už hrozne dávno. Možnože našťastie. Dúfam teda, že nebudem moc všetko komoliť a možnože týchto 6 úžasných dní nebude aspoň na celý epos. 

Lúka nad Iliavkou

Celý výlet začíname presunom z Dubky do dedinky Iliavka. Vlastne to ani nie je samostatná obec. Je to miestna časť Ilavy. Klárka má cestu tam už prešpikovanú do krajnosti. Prechádzame okolo záhradkárov až do Prejty a nádhernou dolinkou stúpame hore. Lesy sú tu úplne iné ako u nás vo Fatre. Fascinuje ma to. Možnože ma fascinuje aj to, že je tu tak teplo a po prechode od nás, kde ešte máme na horách sneh, tu zrazu už sa všetko začína pomaličky zelenať. Alebo možnože práve naopak. My v lese máme kopec zeleného ihličia a tu sú všade v lese naokolo ešte holé stromy?! Každopádne asi má fascinuje tá zmena. 

Prvá misia splnená - Prejtský Sokol

Na tatinovej pracovnej rakete to ide. Dokým nepríde poriadne stúpanie. Nejde zhodiť na najľahší prevod a nazatiaľ sa nechcem vŕtať do cudzej prehadzovačky. Idem teda naťažko a poriadne dusím nohy. Mám čo robiť vyštverať sa nad Iliavku. Keď sa tam ale dostaneme, všetká únava hneď zmizne. Predo mnou sa ukáže pod lúkou nádherná dedinka. Letíme teda rýchlo dolu a o pár minút sme u Bridíkov na chate. Je to malebné miesto mimo civilizácie. Kde tu len čosi v diaľke béči od susedov alebo pred bráničkou reve píla. Proste, môže byť. Žiadny ruch mesta. Klárka by povedala: "Ako je toto možné čo vraví, tento mešťan." No ale aj ja rád na chvíľku vypadnem z klietky a vtedy si to poriadne vždy užívam.

Zajtra ideme na kopec oproti - Beňovú skalu

Niečo porobíme. "Navarím" obed, "umyjem" okná a letíme do prírody ako nám to Igorko dovolil. Hneď za chatou vchádzame do lesa a lokálnym chodníčkom stúpame na hrebeň ku vrcholu Sedličná hora. Pri jej vrchole krížujeme modroznačený turistický chodník Prejta-Iliavka a my pokračujeme hrebeňom na vrchol Krásna hôrka. Tu v lesoch je množstvo zvážnic, ktoré nie sú oficiálnymi turistickými chodníčkami a teda po ľuďoch tu nie je ani stopy. Tých stretávame až keď klesneme už na spomínanú lúčku nad Iliavkou. Vyzerá, že tá je značne známa pre miestnych. Asi hlavne Dubničanov a Ilavčanov. Asi tak, ako aj skala Prejtský Sokol. My sme sa ku nej dostali po hrebeni, ale cesta ide aj popod ňu priamo z Prejtskej doliny. Dnes, aj napriek korona kríze, ktorá spôsobila, že mnoho ľudí nepracuje, sme tu sami. Užívame si krásny výhľad na skalné bralá a okolité lesy. Klárka mi vysvetľuje, že sa tu chodí aj liezť a spomína na to ako tu aj sama liezla. Krásne je to miesto.

..ešte raz pohľad na Prejtský Sokol a do Prejtskej doliny

Na prvý deň nám je ešte stále málo a hrebeňom pokračujeme až na nevýrazný vrchol Žiar. Nič zaujímavé sme tam nenašli. Musíte mať ozaj radi prechádzky lesom, aby vás toto zaujalo. Každopádne som rád, že som tam mohol byť. Aspoň viem, že tu už nabudúce nebude treba chodiť. Možnože ešte na bajku sa ponaháňať.

Keďže poobede máme ešte povinnosti, musíme sa čím skôr vrátiť na chatu. Klesáme jednou z mnohých zvážnic na koniec doliny Iliavky. Pomáhame si aj rýchlou skratkou strmým žliabkom. V doline po vode ani stopy. Potok v hornej časti vôbec nie je. Zvláštne. U nás v dolinách je vody a vody. Aspoň sa mi zdá. Tu je vymleté koryto len od dažďa. Rýchlo postupujeme dolu dolinou. Konečne sa objavuje potok. Pred dedinou ešte natrháme podbeľu na čajík a za chvíľku sme na chate. Tam sa už rúbe drevo. Hneď sa práce chytáme aj my. A máme čo robiť skoro až do tmy. Večer si ešte opečieme slaninku a klobásku na ohni a prvý krásny deň je za nami.

Zelený štrvrtok: Vlčinec, Hoľazne a Beňová skala

Ráno vstávame zavčasu. Dnes máme na pláne východ Slnka, hrebeňovku aj pokračovanie práce s drevom. Vôbec sa nám nechce. Budík posúvame o polhodinu v domnení, že ráno budeme potom s prípravami o to rýchlejší. Ale kdeže. Vyrážame práve o tú polhodinu neskôr. S východom Slnka na vrchole Vlčinca som sa teda už môžeme rozlúčiť. Nevadí. Budeme ho vidieť niekde po ceste. Hlavne, že môžem byť na výlete s Klárkou.

Ránko na Vlčinci

Celé Strážovské vrchy ako na dlani

Vychádzame na asfaltku, prejdeme po nej pár metrov a hneď vchádzame opäť do lesa. Tentoraz ideme na hrebeň na druhej strane potoka Iliavka. Kopec popod ktorý traverzujeme nad chatkárov sa vola Starý háj. Plán bol ísť aj na jeho vrchol, ale keďže máme časový sklz nejdeme vymýšľať. Prichádzame ku krmidlu pre zver, keď sa tu pred nami hýbe les. Rýchlo uteká preč celé stádo sŕn. Neveríme vlastným očiam, ale jedná je isto biela. Až keď mi to potvrdí Klárka, začína mi dochádzať, že to bol zrejme Albín. Odvtedy chodím okolo toho miesta už s foťákom v ruke a verím, že sa mi ho raz podarí zvečniť.

Už vychádza



Prejdeme lúčnym sedielkom a ideme na to. Vlčinec sa nezdá byť vysoký, ale bude to strmé. Na appke Mapy.cz je oficiálna značka nakreslená nejak moc divoko na vrstevnice. Máme ešte nejaký čas. Možnože ešte stíhneme vychádzať Slnko na vrchole. Idem teda direkt hore lesom. Ide to dokým do toho lesa nevojdeme. Prvýkrát, za tieto voľné dni ideme mimo cestu alebo chodník. V lese je na zemi 10-20 centi lístia a šmýka sa na tom jak hrom. Hore napredujeme veľmi pomaly a vyčerpávajúco. Mám na to poriadne nervy. Ale čo iné nám zostáva ako zaťať zuby? Kde tu nájdeme nejaký srnčí chodník a ideme nim, no tie v zápätí miznú a sme tam kde sme boli. Keď tu zrazu chodník. Mapa vôbec nesedí, ale konečne sa hýbeme rýchlejšie. Hneď to má lepší odraz. Posledné metre sú ozaj strmé. Priam by som to nazval cestou do neba. Dávam do toho všetko. Som spotený ako myš, ale hore vychádzame obidvaja ešte pred prvými priamymi lúčmi Slnka.



S Klárkou sme tu boli už pred pár týždňami. Už vtedy som vravel, že toto bude top miesto na východ Slnka. A ozaj to tak bolo. Bolo to úchvatné divadlo. Krásu vychádzajúcej žeravej gule umocňujú tmavé obrysy Vápča a na druhej strane Sokola. Pod nami sa do rána prebúdza malebná dedinka Horná Poruba. Chvíľku hore pobudneme, ale ako začíname chladnúť, rýchlo uháňame dolu.

Pokračujeme - Hoľazne

Toto asi len Pán Boh vie kde som :D ..podľa poradia fotiek to patrí sem?! Čo to je? ..každopádne je to celkom pekné

Vlastne dlho ani nie. Zachvíľku sme v sedle a pozvoľna stúpame hrebeňom ďalej po pravej strane Hornej Poruby a vľavo od dolinky Iliavky. Preblysujúce krvavočervené lúče Slnka pomedzi stromy s práve začínajúcimi pučiacimi lístkami boli nádherné. Myslím si, že sme si vybrali dokonalé ročné obdobie. V lete tu už musí byť v lese tmavo. Každopádne v čase poludnia zase asi celkom príjemne. Uvidíme. Ani sa nenazdáme, prebehneme nevýrazným vrcholom Jedľovina a už aj sa blížime ku vrcholu Hoľazne. Klárka to tu pozná. Vraví, že tu má byť nádherný výhľad, ale keď jej vravím, že to bude zrejme tu pred vrcholom, vraví že nie. Nehádam sa. Ideme teda na vrchol. Stále mi ale vŕta v hlave, ako môže byť z vrcholu, ktorý je otočený na Dolnú Porubu, vidieť na Vápeč nad Hornou Porubou, ako to tvrdí Klárka. Prechádzame zalesneným vrcholom a klesneme kúsok nižšie na rozbežísko paraglajdov. Je to strmá úzka lúka s výhľadom na hrebeň od Homôlky po Baske, ale po Vápči ani stopy. Klárka začína byť smutná. Pomýlila sa. To nevadí. Zajtra sme tu opäť.

Na skalke pod zarastenou Beňovou skalou

Nádherné stromy všade

Obtáčame sa okolo doliny Iliavky a Prejty a mierne klesáme. Zvážnice sa začínajú strácať, no podľa gpska a hrebeňa sa vieme ako tak zorientovať. Hľadáme Beňovú skalu. Vyzerá, že sme ju aj našli, ale je celá zarastená v lese. Zrejme kedysi z lesa aj trčala, no dnes z nej vidno len koruny mohutných listnáčov. Mňa toto miesto moc nenadchlo, ale určite si môže aj ono nájsť svojich nadšencov. Výhľad nachádzame až o kus nižšie. Chvíľku sa tam aj zastavíme. Na čo sme ale mali výhľad nevieme.

Na obzore Vršatec

Niekedy aj takto za svojim cieľom

Zvážnicami klesáme a klesáme. Ľudí sme za celý deň nestretli. Až teraz. Vychádzame ku peknej chate na okraji lesa. Pod domom je starý ovocný sad a lúka. Klárka sa na chvíľku zorientuje kde sa nachádza. Pár metrov využijeme asflatku, ktorá ide neviemkam a opäť vchádzame do lesa. Chvíľku prechádzame zvážnicami, ale potom sme už zase v nedotknutom lese. Ocitáme sa až pri ranči Adelka, či ako sa to tam volá. To sme už dole. Až pri vypustených rybníkoch nad Prejtou. Trošku sa potrápime s potokom a sme na ceste, ktorou sme sa včera dostali na chatu. Tú križujeme a pokračujeme krížom lúkami a lesmi priamo na chatu. 

Lúka č. 1 medzi Prejtskou a Iliavskou dolinou

Lúka č. 2 medzi Prejtskou a Iliavskou dolinou; v pozadí lúka č. 3

Tých lúk bolo hodne a hore dolu. Lúka skončí, chvíľku prejdeme lesíkom a ideme lúkou dolu. Potom záááse hore a takto tento cyklus zopakujeme niekoľkokrát. Ak máte predstavivosť a v srdci túžbu po dobrodružstve, kdekoľvek, ktorýmkoľvek smerom sa vydáte, dá sa to. Dalo by sa tu blúdiť celé hodiny a hľadať nové zákutia. My už na dnes toho máme ale celkom dosť. My už len rýchlo prebehneme pár nízkych hrebienkov, prejdeme krížom cez lúku a sme opäť pri chate.

Lúka č. 3 medzi Prejtskou a Iliavskou dolinou, v pozadí lúka č. 2

Lúka č. 4 medzi Prejtskou a Iliavskou dolinou

A tam znovu robota. Opäť pokračujeme s drevom. Poobede Slnko už dobre pripeká. Drevo dá zabrať, no nevzdávam sa. Dnes to musíme dokončiť. Potom si už len chvíľku oddýchneme a letíme na bajkoch naspäť smer Dubnica. Znovu cez ten obludiak kopec na Iliavkou. Bál som sa ho ako čert kríža, ale dnes to šlo. A dolu dolinou do Prejty to už bola jazda. Kláris je šialená zjazdárka. A ani po rovine do Dubky okolo záhradkárov nezaháľala. Niekedy som mal dokonca pocit, že či som nebol na túre ja s niekym iným dnes. Lebo Klárka mala síl na rozdávanie.

Dám ho?

Jednoznačne..

Ale ešteže tak. Keďže ja som tu v Ilave zavretý pre Igorkov rozkaz, Klárka musela ísť sama nakúpiť. A doniesla toho na sviatky ozaj neúrekom. Skoro išla s košíkom pripnutým o sedlo bicykla, aby sa odniesla. Obžerstvo môže začať.

Veľký Piatok: Kamenné vráta, Omšenská Baba, Slopský vrch

Obžerstvo, ale nebude hneď. Dnes je Veľký Piatok. Niečo ešte teda vydržíme. Zo sebou berieme teda len po buchtičke a nejakej sladkosti a ideme do hory. Klárka vedie. Vychádzame nad sídlisko a dlho prechádzame okolo záhradkárov. Za nimi vstupujeme do kráľovstva Klárkiných lúk. Lúky nad Kolačínom majú svoje čaro. A vedia o tom aj mnohí domáci. Tu sa to ľuďmi len tak hemžilo ako v úli. Je pravda, že dnes už sú všetci doma a medzi štyrmi stenami asi veľa ľudí neobsedí, keď je takto nádherne. Nech si už Igor vypráva čo len chce. Rúška máme a aj odstupy sa snažíme dodržiavať. 

Lúky nad Kolačínom

Kamenné vráta v rúšku

Za lúkami prichádzajú opäť zvážnice. Jedna lepšia ako druhá. Ale to iba chvíľku. Potom sme už zase na lúke. Volajú to tu Kyšky. Znovu sa ponárame do lesa a opäť sa z neho vynoríme až na vyhliadke z Kamenných vrát. Bom som tu pred necelým rokom v rámci prechodu SNPéčky. Lenže vtedy bola tma a Kamenné vráta mám zafixované ako nejaký blud. Vtedy sme netušíli, že je tu aj výhľad zo skaly. My sme ju prebehli vtedy bez povšimnutia. Každopádne kúsok nad skalou mám už chodník ako v živej pamäti. Hlavne lúku cez ktorú chodník prechádza po ceste na Omšenskú Babu. V noci sme hrozne tápali, na ktorej strane lúky máme ďalej pokračovať a na takéto veci človek len tak rýchlo nezabudne. 

Omšenie z Baby

Ani stúpanie na Omšenskú babu nebolo až tak nepríjemné ako počas SNPéčky. Za chvíľku sme hore. Dávame si dlhšiu pauzu. Prišla nám chuť na pivko. Porobíme zopár foto s výhľadom na Baske a pod nami s dedinkou Omšenie. Ako sme prišli, za nami sa ale začínajú zhromažďovať davy ľudí. Stále sme asi blízko civilizácie. Sme na značenom chodníku a odbila asi aj najpreplnenejšia hodinka ľudí v horách. Ideme het.

Kdesi v lese na Bartošovici

..dá sa

Ďalej na hrebeni už nikoho. Ako šmahom prútika všetci zmizli. Po chvíľke sme pri kríži na Bartošovici. Takýto názov nie je ani len na mape. Len ceduľka na strome nám prezrádza tento názov. Táto skala nie je až tak výrazná ako Kamenné vráta alebo bralo Omšenskej Baby, ale stálo to za to vidieť to. Vyzerá to ale tak, že po pár rokoch aj túto skalu čaká osud ako tú Beňovú. Raz ju pohltí tiež les.

..a zrazu nad nami kríž

Prechádzame dlhý úsek lesom. Presne si pamätám na to aké sme tu mali depky počas SNPečky pri posledných lúčoch svetla. Na konci dňa po toľkých kilometroch to bolo dosť nepríjemné, ale tentoraz to pri rozhovore ušlo celkom rýchlo. Ani sa nenazdáme a už aj stúpame neznačenou zvážnicou smerom do sedielka pod Hoľazne. Vychádzame na menšiu lúčku keď tu zrazu nad ňou zbadáme krásny kríž. Čo to tam je?! Toto nie sú Hoľazne. Tam musíme byť! Ako vyslyšaní stretáme hneď chlapíka. Pýtam sa ho či ideme dobre ku krížu. Vraví, že áno. Super. Ideme na to. Cesta v sedle skončí a vyšľapaný chodník do opačnej strany ako ten na Hoľazne poriadne pristrmie. Fučíme ako ježkovia, no za pár minút sme hore. Otvára sa nám nádherný výhľad od Vápča až po Baske. Čistá nádhera. Pri kríži sú dvaja chalani. Nejdeme ich vyrušovať. Sadáme si obďaleč do trávy a vychutnávame si božský výhľad do doliny. Oplatilo sa tu ísť.

Hop, a sme pri ňom; v pozadí už konečne vytŕča Vápeč

Je nám hej

Od Omšenskej Baby, cez Bartošovicu až po Slopský vrch; škoda že cestou popod tento krásny hrebienok a nie po ňom

Chalani neurobili za ten čas čo sme tam žiadny náznak odchodu, tak ideme my. Pri kríži len pozriem názov kopca. Je to Slopský vrch. Až teraz mi dopína, že v inej mape to tak naznačené je. Mapy.cz na vrchole neukazujú dokonca ani žiadny kríž, nieto cestu ku nemu.

Najkrajšie miesto Veľkej noci; musíme viac zapózovať; Klárka a Homôlka hľadí na kríž

No fajne s pivkom v ruke

Zídeme do sedielka, a tak isto strmo stúpame na Hoľazne. Už len s tým rozdielom, že je to raz tak dlhé. Klárka sa dnes začína trošku trápiť. Trošku spomalíme. Na mieste vzletu paraglajdov sa nezastavujeme. Tu sme to videli a sú tu opäť nejakí ľudia. Nechápem prečo toľkí chodia mimo značku. Ja že to môžeme len "my". Prejdeme vrcholom a zastavujeme sa až na mieste kde sa mi už predošlý deň zdal byť výhľad. Áno, toto je to miesto.

Ešte posledné pohľady na Vápeč a hybaj na Hoľazne


Dávame opäť oddych. Odtiaľto je ozaj pohľad na Vápeč dokonalý. Pod sebou vidíme roztiahnutú celú obec Horná Poruba. Na tejto skale som chcel stáť už pri prechode popod ňu počas SNPéčky. Konečne sa mi to podarilo. Ani len vo sne mi nenapadlo, že sa mi to splní po boku tej najúžasnejšej osoby.

O kopec vedľa - skalné bralo Hoľazne

Pohľad doprava na Homôlku a Dolnú Porubu

No a teraz nám už nezostáva nič iné ako sa čo najrýchlejšie dostať domov. Klárke začína byť regulérne zle a teda výstup na Sokol odkladáme na ďalšie dni. Snažím sa trafiť zvážnicu stáčajúcu sa do Hornej Poruby. Tú samozrejme (ak sme vôbec na nej boli) hneď strácame a ocitáme sa sami v lese. Nejakými náznakmi storočných ciest sa dostaneme na lúky ponad cestu z Ilavy do sedla Homôlky. Klesať nechcem. Snažím sa držať výšku a do osady Smrčkovcov to čo najlepšie traverznúť. Ide to dokým opäť nevojdeme do lesa. Znovu sa strácame. Mrzí ma každé takéto blúdenie. Nechcem Kláris trápiť. Hlavne teraz nie. Ešte aj divá sviňa sa nám do cesty postavila. Necháme jej čas nech si ide po svojom a pokračujeme. Poriadnymi krkahákmi konečne prichádzame do osady.

Lúky nad Hornou Porubou


Tam zase ľudia. Ale tak čo sme čakali. No potom vchádzame do lesa a tam už niet nikoho. Opäť vojdeme ale do osady a znovu tu máme tých dvojnohých živočíchov. To sme už ale na lúke pod Vlčincom. Vchádzame pripravení s foťákom v ruke nad chatárov ku krmelcu, čakajúc na srnca albína, obchádzame okolo kopca Starý háj, klesneme do doliny Iliavky a sme doma. Dnes už len oddych. Dnes už nepracujeme. Zajtra si dáme ľahší, oddychový deň.


Biela sobota: Trňové

Spolu s rodičmi si dáme raňajky. Dnes to nesilíme. Na tak krátky výlet máme mnoho času. Treba si oddýchnuť. Až zajtra budeme mať kráľovskú etapu. Z Iliavky odchádzame až po desiatej na obed.

Ako prvý deň aj dnes vychádzame hneď za chatkou na hrebeň ku vrcholu kopca Sedličná hora. Tam opúšťame náš minulý chodník a tentoraz postupujeme asi smerom na juhozápad. Gpsko v mobile štrajkuje. Človek by nepovedal ako sme my turisti v dnešnej dobe na ňom závislí. S Klárkou sa  teda snažíme aspoň ako tak nájsť správny smer na ďalší kopec. Chceme ísť na Trňové. Križujeme jednu z mnohých zvážnic. Krížom preletia traja motorkári. Tu v lesoch je ich omnoho viac ako u nás. Predsa len majú ľudia asi aspoň ako taký rešpekt voči národným parkom. My pokračujeme ďalej okolo oplotníka. Za nim nebola žiadna zver. Boli tam nové stromky. Asi si na mladých výhonkoch pochutí nejedná srnka. Nuž tak to potom v lese vyzerá aj takto.

Stromčeky chránené elektrickým plotom proti srnkám

Konečne začíname mierne stúpať a zdá sa, že sme trafili aj správny kopec. To sa mi oficiálne potvrdí keď po hodine konečne naskočí signál gps. Na vrchole hľadáme lavičku čo spomínal Klárkin tatino. Bezvýsledne. Ani na tomto kopci nechápeme čo je na ňom zvláštne. Vyprávali nám, že má svoje čaro. Nezdržujeme sa tu teda dlho. Veď ani sadnúť si kde nemáme. Strmo klesáme ku bicyklovej ceste Prejta - Iliavka. Nebolo to až tak zlé. Nebrodili sme sa v pol metri v lístia. Len pár dĺžkových metrov okolo potoka a aj to bolo celkom príjemné.

Prechádzame do doliny Prejtianského potoka a stúpame smerom pod Prejtský Sokol. Rýchlo prichádzame ku odbočke doprava. Ešteže už ide ten gps signál, lebo neviem podľa čoho by sme dedukovali, že práve táto odbočka je ta správna. Sokol teda z dola neuvidíme. Nie je to už síce ďaleko, ale ten je zašitý v doline vyššie.

My dlhšie stúpame smerom hore opäť ku chalúpke, ku ktorej sme zišli počas druhého dňa z Beňovej skaly. Vtedy sme asfaltku viac menej len križovali a pokračovali okolo Lipovej hory. Tentoraz pokračujeme asfaltom až na jeho koniec. Ten končí pár desiatok metrov za chalupou vo výraznom sedielku s malou lúčkou. Už - už som sa chcel pustiť okolo tunajšieho vrcholu Starý háj zvážnicou, keď ma Klárka presvedčí, že určite to pôjde aj lesom. Bolo to dobré rozhodnutie. Hneď po vstúpení do lesa obchádzame skládku dreva a za ňou hrebeň lemuje nevýrazná stará zvážnica. Po ľavej strane je prastarý plot. Podľa upozornení na starej tabuli dedukujeme, že potiaľto boli kedysi pozemky závodov vojenského strojárstva čo sa nachádzajú nad Dubnicou. 

S hlavou v oblohe

Stúpanie na vrchol bolo mierne a za chvíľku sme hore. Je tu ako pre nás nachystaná čistinka posiata machom s výhľadom na lesy a s čisto jasnou oblohou. Dáme si svačinku a na pár minút si ľahneme do trávy. Cítim sa ako počas najväčšieho leta. Slnko páli do tváre a je nám dobre. Zo snenia nás vyrušia až zvuky z lesa. Niečo sa tam hýbe. Rýchlo vyskočíme na rovné nohy. Spoza kopčeka pred nami nevidno nič. Idem teda bližšie. Pod nami pobehujú srny. Ej bisťu. Tie nám ale dali. Ideme už teda ďalej.

Kráčame lesom mierne dolu aj hore kopcom. Ani sa nenazdáme a sme na poslednom vrchole dnešného dňa. Sme na Holej hore. Aj keď aplikácia neukazuje pokračovanie cesty za vrcholom, stále po niečom takom ako cesta ideme. Je to super, že sa nemusíme brodiť lístim a papekmi. Za chvíľku sa napojíme na oficiálnu cestu a po nej už celkom pohodlne zbehneme až do Dubky ku záhradkárom. Prešli približne tri hodiny od štartu a sme v cieli. Je len jedna hodina poobede. Čo ideme robiť? Na gauči pred telkou a s úžasnými jedlami od Klárky ma ale tak zalomilo, že ani sa nenazdám a za oknom je tma. Myslím, že sme dokonale pripravení na zajtrajší ťažký deň.

Veľkonočná nedeľa: Veľký okruh Strážovskými vrchmi

Aj keď sme včera prespali pol dňa, ráno o pol piatej sa vstávalo príšerne. Pri Klárke som dákosi zlenivel. Tie rána už nedávam ako kedysi. Klárka vyskočila po pár minútach na rovné nohy a pripravila nám aj raňajky či desiatu. Som jej za všetko veľmi vďačný. 

Ránečko na Sokole s Vápčom nadohľad

Osada Háj medzi Sokolom a Vápčom

Na druhej strane vrchola s pohľadom na Ilavu a vzadu Vršatecké bralá

O pol šiestej už aj krútime do pedálov. Plán je dostať sa do Iliavky na dvojkolesových tátošoch. O kopci nad Iliavkou nechcem už ani počuť, preto som vymyslel inú cestu. Prechádzame ako minule poza záhradkárov do Prejty, kde ale nezabočíme vpravo do doliny, ale pokračujeme ďalej rovno cez pole do Klobušíc (ešteže zatiaľ nič nezakvitlo - bol by prúser). Pokračovať poľom až na cestu do Iliavky nešlo. Tam už pole nebolo tak zhovievavé a zdá sa, žeby sme museli preliezť aj nejakým potokom a kriakmi. Velíme teda na ústup a schádzame ku hlavnej ceste. Po nej prejdeme len pár desiatok metrov a odbočujeme za sklady Kauflandu. Tam sú už zvážnice parádne a po chvíľke sme na okraji Ilavy. Odbočíme na hlavnej ceste doprava a už len mierne stúpame a blížime sa ku Iliavke. Ku chate prichádzam prvýkrát z dola okolo lúky. Z bajku zliezame ako dva cencúle. Ráno sa stále teplota blíži ku nule a nebolo med lízať vydržať takto 11 kilometrov. Vari sa teraz napešo zohrejeme.

Pod "unikátnym" Košeckým hradom alebo medzi Malým a Veľkým Košeckým Podhradím

Štart môžeme dátovať na 6:30. Prebehneme krížom cez cestu do Iliavky a už známou zvážnicou sa blížime ku albínkovi pri krmidle pod vrchom Starý háj. Nepokračujeme ďalej ku záhradkárom, ale po prebehnutí hrebeňa sa púšťame rovno dolu pod osadu Štyri lipy. Slnko nás začína hriať svojimi prvými lúčmi. Milujem túto jeho krvavočervenú farbu. Priam tá farba nás hreje. Slnko ale rýchlo opúšťame a klesneme priamo do doliny Porubského potoka. Prebrodíme ho a sme na ceste do sedla pri Homôlke. Tú tiež len križujeme a po prejdení okolo pár domkov začíname znovu stúpať. 

No nepáči sa mi táto zrúcanina

Aspoň pohľad na Malé Košecké Podhradie je nádherný

Cestou necestou sa nám celkom bravúrne podarí dostať sa do osady Sokol pod rovnomenným vrcholom. Ten už obzeráme niekoľko dní, už len nájsť výstupovku naň. Tá sa zjaví priamo pred nami. Dnes nám zatiaľ šťastie praje. Rýchlo strmo vystúpime na jeho vrchol. Zvážnicou ideme skoro až hore. Až pred koncom sa pár metrov ide chodníkom. Celá  západná strana je jedná veľká rúbaň. Nič to ale neuberá z úchvatného výhľadu do údolia s malebnou Hornou Porubou. Presne pred nami je majestátny Vápeč a z druhej strany dediny prísne na všetko dohliada vrch Vlčinec. Je to krásne miesto. 


Kaplnka vo Veľkom Košeckom Podhradí

Chvíľku si dáme oddych, ale keďže pred sebou toho máme ešte mnoho ideme pokračovať v putovaní ďalej. Na pankáča vstupujeme do lesa a direkt nevýrazným hrebienkom postupujeme smerom na Malé Košecké Podhradie. Klárku vystresuje krochtanie spoza kríkov. Už to pomaly berieme ako čisto normálnu vec. Na chvíľku zoberiem do ruky bakuľku, ale po chvíľke ju hneď odhodím a venujem sa radšej sledovaniu okolia. Moc náznaku civilizácie sme v tomto lese nenašli. Skôr sme museli využívať rôzne srnčie chodníčky na prebitie sa kriakmi do dediny. Najlepšie boli chodníčky od Jeleňov. Takými diviačíma sa ide dosť ťažko. Ak tak po štyroch by to šlo. Do dediny sme sa ale prebiť zvládli.

Po časovke na Rohatej skale

S pohľadom do Považia

Tam musíme byť tiež..

Z Malého Košeckého Podhradia som chcel ísť na hrad direkt. Ploty a potok nám to ale prekazili. Nakoniec prechádzame celou dedinou a na vrchol ideme skoro regulérne označeným chodníkom. Až na konci mi to srdce nedalo a pustili sme sa hore húštinou. To bol ale zase za nápad. Sa čudujem, že ma Klárka zatiaľ za nič nebije. Dokonca ani nekričí ešte po mne.

Už sa tam valíme

Zo sedla Mráznica až sem

Po hrade ani stopy. Vlastne tam bol iba jeden meter vysoký múrik. Nebyť pekného výhľadu na dedinu, asi by som bol veľmi smutný. Ja hore neodporúčam ísť (ak sa sami o tom nepotrebujete presvedčiť). Dolu už zase vymýšľam. Musíme ísť krížom cez les. Ten žliabok lístim sa mi celkom páči. Klárka dokonca preberá velenie. Ani toto ale bežnému smrteľníkovi neodporúčam. Celkom krušné chvíle sme prežívali, keď sme videli pod sebou kotúľať sa dosť veľký šuter priamo na cestu pod nami. Batoh mi začína nezvykle voňať obedom. Dole zisťujem, že miska trošku preteká. Skoro som mal gyros omáčku na oblečení.

Nabudúce vyskúšame hrebeň pred sebou; v strede sedlo Mráznica

Z Rohatej skaly sem..

Aj problém s obedom sme ale sáčkom vyriešili a môžeme pokračovať ďalej. Dĺĺho zvážnicou mierne do kopčeka. Slnko spoza chrbta začína poriadne pripekať. Začína ma dobre štipkať krk aj ruky. Predsa len som už piaty deň na Slnku bez krému na opaľovanie. Ešteže Klárka aj na tieto veci myslí. V sedle Mráznica sa teda ponatierame. Čo som už zameškal, s tým nič nenarobíme a môžem už len nariekať, ale vari už aspoň horšie nebude. Stále pokračujeme krkolomnými zvážnice ďalej. Musíme sa nimi dostať až pod Rohatú skalu.

Výhľad do doliny Podhradského potoka z hrebeňa medzi Rohatou a Červenou skalou

Je tam velice príjemný chodník; pôjdeme aj nabudúce

Tam mi dákosi vrtuľa v zadku začína strieľať. Nedá mi to. Musím hore vyletieť na čas. Predpoklad je 15 minút. Som ale slabučký a na vrchole sa ocitám až po 17tich minútach. Mám ešte čo robiť zlepšiť sa. Každopádne nezdalo sa mi, že som šiel zle. Asi len pomaly. To je asi ten pomaly rastúci bachor. Ale budem sa obmedzovať v jedení keď sa cítim stále tak dobre? Počkám na Klárku a dáme si pripravený obed. Mäsko so šalátom a pivkom padlo neskutočne vhod. Pri sebe mám úžasnú osôbku a nad sebou modrú oblohu. Čo viac si môžem priať?

Na červenej skale



Z vrcholu pokračujeme ďalej po žltej turistickej značke iba chvíľku. Už z vrcholu a vlastne aj z nekonečnej zvážnice popod Rohatú skalu sme videli medzi stromami inú krásnu skalku. A zdá sa, že sme práve našli chodník aj ku nej. Ideme to vyexplorovať. Za minútku dve sme tam. Len od výhľadu nás delí jedná veľká diera v skale. Asi tak 5 metrov zliezania. Celá skala je extrémne rozmrvená. Klárke to ale nedá a za chvíľku je pod ňou. Čo už mám robiť keď mám takú akčnú ženu? Idem teda za ňou. Ako odmenu za zliezačku máme nádherný výhľad s ďalšej z mnohých skaliek po okolí. Všade je tu neskutočne krásne.

Posledné metra na žltoznačený turistický chodník Mojtín - Košecké rovné

A už na Chodníku ..pod nami je Mojtín

Vystúpime ešte na iný blízky vrchol, ale tam už nenájdeme nič. Ani naznačený kríž z aplikácie. Rýchlo sa napojíme späť na chodník a pokračujeme ďalej hrebeňom. Spočiatku po značke, neskôr krásnou zvážnicou, ktorá nakoniec skončí a potom vchádzame do lesa. Chvíľku sa brodíme lístim ale onedlho nájdeme chodník a nakoniec celým hrebeňom prechádzame nim. Veľmi nám to pomohlo. Bol to veľmi príjemný úsek. Síce lesom, len s minimom výhľadov, ale stálo to za to. Na skoro konci chodníka sa ocitneme na vyhliadke Červená skala. Tentoraz sa pred nami ukáže kúsok dediny Košecké rovné a celá opačná strana doliny Podhradského potoka, ktorá je už značne vyrúbaná. Asi najviac za celý čas nášho putovania počas týchto sviatkov. 

Nádherné chodníky pomedzi borovice cestou do Rovného

Za skalou rýchlo vychádzame na lúky a napájame sa opäť na turistickú značku. Ňou sa necháme zviesť až do Rovného. Je to krásny chodník plný lístia a s kde tu trčiacimi skalnými bralami okolo. Čas ubieha rýchlo, ale do dediny sa nám podarí dostať do jednej poobede. Veríme, že už máme dávno minimálne polovicu dnešného putovania za sebou. Slnko poriadne pripeká. Klárka našťastie zobrala zo sebou 2 litre vody. To vypije sama. Ja verím, že vydržím na jednom litry. To mne stačí. Počas korony je problém si niečo v dedine kúpiť. Hneď by sme šli na pivko či kofolku.

A už aj pučíme z Rovného ďalej po lúkach

..s nádhernými pohľadmi na Gabriššké vrchy a Strážov

Z dediny hneď stúpame. Ide to rýchlo. Akoby sme mali naraz kopec nových síl. Výhľady za nami sú úchvatné. Krásne vidno najvyšší vrchol podľa ktorých je nazvané aj celé pohorie, Strážov. Ani sa nenazdáme a sme v lúčnom sedielku. Pred nami sa otvára pokračovanie našej cesty. Pred nami je poriadna diera. Čakal som že terén bude už skôr rovný alebo že budeme dokonca ďalej stúpať, nieže pôjdeme ešte raz tak nízko. Asi už ale s tým nič nevyhútame. Dokonca aj zvážnica sa znovu stráca. Nezostáva nám nič iné len ísť lesom fristajl. Tak strašné to zas až tak nebolo. Je tu aspoň náznak nejakej storočnej zvážnice alebo cesty, ktorá vznikla počas zakopávania vysokonapäťového káblu, ktorý tu má v lese na pár miestach vytyčovacie body. 

..a čo teraz?

V doline Stredného potoka

Onedlho sme znovu dole a nečaká nás nič iné ako znovu vystúpať to čo sme stratili zliezaním. Chvíľku ideme lesom, no potom sa nám opäť otvára krásny kruhový výhľad do okolia. Vidíme aj miesto odkiaľ sme zostúpili. Slnko nás začína poriadne biť a pred nami je zrejme najťažší úsek dňa. Pod lesom pod osadou Horná Stredná si posadáme a oddychujeme. Dojeme už zrejme posledné zásoby jedla. Vody už tiež moc nemáme. Až keď naberieme opäť kúsok nových síl pokračujeme v našom putovaní ďalej.

Cestou do osady Horné Stredné

Vychutnávame si piknik v tráve s takýmito pohľadmi

V osade Horné Stredné

Cez osadu prejdeme rýchlo. Je to len pár domkov. Vchádzame do lesa a sme mimo cestu. Chvíľku sa zdá, žeby to mohlo ísť ľahko, ale terén hneď zostrmel, ihličnany vymenili listáče a drevená fazuľa a už aj sa trápime. Zakrátko križujeme parádnu zvážnicu. Ta by nás ale zaviedla nikam a teda nám nezostáva nič iné len zase prudko stúpať lesom. Lístia je na zemi neúrekom. Ide to hrozne ťažko v strmom teréne. Pod lístim je kopa papekov a uvoľnených skál. Mám strach o Klárku pod sebou, keď sa niekedy nejaká obrovská skala rozuteká nekontrolovateľne dolu svahom. Klárka, ale rozvážne stúpa hore inou cestou. Nie priamo za mnou. Týmto strmým lesom po hrebeň to je cca 150 výškových metrov ale zobralo nám to kopu síl. A aj dosť veľa z chute na pokračovanie vo výlete. 

Predposledný kopec zdolaný - Suchá hora

Hrebeň sa ďalej vyrovnáva, no už to aj tak nie je ono. Stále sa podkýňame o kyjaky a inú háveď z obrovských dubov či bukov nad nami. Prechádzame dlhým vrcholom Hrubej Zliezajňe a začíname celkom strmo klesať do sedielka pred nami. Pohľad na vzdialený Vápeč, kde sa musíme po takomto zalámanom hrebeni dostať, moc neteší. Našťastie aspoň na chvíľku do sedielka natrafíme na zvážnicu. Chvíľku sa nepotkýňame. Zato nám po makadamovej ceste lietajú členky všetkými smermi. Dáva nám to zabrať. No a pred nami sa postaví do cesty posledný kopec pred Vápčom. Posledných necelých 200 neznámych výškových metrov. Potom by sme sa mali dostať už na značené chodníky.

Lesy, všade nedotknuté lesy


Začína to vcelku dobre. Ideme po zvážnici. Síce rozbitej, ale aspoň nejakej. Až posledných myslím 50 výškových metrov musíme direkt na vrchol okolo novej mladiny zasadenej po výrube. Zase tie stromky krochkajú. Pridáme do kroku. Z výrubu je krásny výhľad na veľkú časť Strážovských vrchov. Veď sme skoro vo výške 1000 mnm čo je viac ako väčšina kopcov na okolí. Po ľavej strane sa nám ukazuje nádherné obrovské skalné bralo. Netušíme čo to je. Nachádza sa to na výbežku z Hrubej Zliezajne smerom ku osade Kopec. Vidno to aj z Vápča.

Náš posledný kopec dňa


Vyškriabeme sa aj cez posledné výškové metre na vrchol. Ten je zarastený a sú z neho len minimálne výhľady. Chvíľku posedíme na jednom z mnohých padnutých stromov velikánov a pokračujeme hrebeňom ďalej. Ide to veľmi ťažko a priam do nekonečna. Brodíme sa papekmi a pol metrom lístia. Hrebeň je široký a úplne rovný. Ťažko sa hľadá správny smer. Zdá sa mi, že beháme na náhornej plošine zľava doprava. Až časom sa hrebeň zúži a kde tu zo skalky vidno medzi korunami stromov Vápeč. Výrazne sme sa ku nemu priblížili.

Spod Vápča smerom na Suchú horu a šialený papekovo-listový hrebeň

Pohľad na Homôlku a Baske

Prichádzame na koniec hrebeňovej roviny a zrazu strmo klesáme. Mám obavu aby sme vôbec dolu zišli. Ideme rozvoľneným lesným poľom plným skál, papekov a lístia. Je to veľmi nepríjemné. Našťastie ale krátke. Potom už len chvíľku ideme lístim po rovine a zrazu sa napojíme na výrazný turistický chodník na Vápeč. Je to neskutočná úľava pre nohy.

Je nám fajn :)

Zbehneme do nevýrazného sedielka a odtiaľ rýchlo aj keď veľmi strmo vystúpime na Vápeč. Nohy do kopcov stále idú. Fascinujúce. Dojedáme a dopíjame posledné zvyšky z batohov. Pár kvapiek nechávame na posledné kilometre rovinou z Poruby ku chate. Z hora je vidno skoro celý okruh nášho putovania. Od Sokola, cez Rohatú skalu, až po hrebeň okolo Hrubej Zliezajne a najvyššej Pustej hory. Spravíme si selfíčka, pár nádherných foto kruhového výhľadu na všetky smery a môžeme ísť het.

Pohľad smerom na Baske priamo z vrchola

Pohľad z Vápča na Sokol 

Zbeh som sa trošku trápil, ale ušiel celkom rýchlo. Ešte ťažšie to šlo po tvrdom asfalte dedinou Horná Poruba. Začínajú ma po celom dni bolieť kríže. Klárka začína cítiť chodidlá. Musíme to už ale nejako dobojovať. Na konci (alebo na začiatku) dediny bočíme doľava a poslednýkrát stúpame. Musíme sa dostať ešte pod Vlčinec do osady Smrčkovci. Klárka chcela ísť z Vápča do osady Háj a odtiaľ pod Starý háj cez Štyri lipy. Necítim sa na to. Zdá sa mi to obtiažnejšie. S Klárkou teda nesúhlasím, no neprotestuje. Trošku ma ale mrzí, že sme tam nešli. Možnože sa jej páčil ten chodník omnoho viac. Nabudúce sa musíme ísť prejsť tadiaľ.

Posledné lúče piateho dňa dobrodružstva

U Smrčkovcov sa Klárka pristaví pri jednom z plotov kde má rodinu, ale potom už letíme rýchlo na rezne. Obchádzame chatovú oblasť okolo vrchu Starý háj. Albín, ako mám pripravený fotoaparát, sa nám opäť neukázal, a tak už nám nebráni nič v tom za pár minút zbehnúť dolu. Sme dobre došťukaní, ale rezeň a vývarík všetko zlé zaženú preč. Večer už len bilancujeme aký sme opäť zažili krásny deň a čo naplánujeme na zajtra

Veľkonočný pondelok: Krivoklát

Už by sa patril aj oddych. To hej. Ale potrebujeme sa ešte dostať z Iliavky do Dubnice. A čo tak ísť teda rovno cez Biele Karpaty? Je rozhodnuté. Pôjdeme cez Krivoklát. 

Po desiatkach pekných dní hlásia na dnes príchod frontu a aj nejaké oblaky a zrážky. Vstávať skoro sa nám nechce, ale nemôžeme ani do poobedia otáľať, aby sme nezmokli. Z chaty vyrážame okolo desiatej. Nech sme už na obed doma. Vyzerá to stále ale na krásny deň.

Klárka je už pre mňa známa cyklistka. Znovu nahodila dolu kopcom svižné tempo a ukázala svoj potenciál aj v uzučkých uličkách okresného mesta Ilava. Chvíľku sa na námestíčku a pri stanici zorientujem kde to som, ale potom si ma už Klárka znovu vedie do neznáma. Prejdeme na druhú stranu Váhu a vojdeme do obce Pruské. Tu si spomínam na svoj beh na Vršatec. Nebola to vtedy žiadna sláva. Skôr si pamätám len hnusné teplo, dusné lúky a len mierny kopec. A ževraj beh do vrchu. Dubničania tuším aj organizujú celý Slovenský pohár v behu do vrchu ale ich behy boli z pohára tie najmenej kopcovité. To je ale asi jedno.

Prechádzame obcou Bohunice a hneď aj odbočujeme doprava na Krivoklát. Úplne cítiť tu zmenu pohoria. Biele Karpaty sú oveľa viac zakvitnuté. Cestu lemuje mnoho stromov plných kvetov. Aj tráva naokolo sa mi zdá zelenšia. Normálne som sa v spomienkach razom preniesol na Lazovú stovku. Síce sa to koná viac na Juhovýchod až so štartom vo Vŕbovom, čo už je rozhranie Bielych a Malých Karpát, ale to Aprílové prostredie sa mi zdá tu úplne rovnaké. Je tu tiež veľmi krásne. 

Poriadne stúpanie začína až v dedine. Za dedinou som už čakal len pár metrov stúpania, zákrutu doľava a vrchol, lenže som sa veľmi mýlil. Tam to len všetko začalo. Prechádzame prírodnou skalnou bránou do doliny a opäť mi začínajú chýbať prevody. Klárka si ide za mnou svižne na vyšších otáčkach na ľahšom prevode. Ja opäť dusím motor v nohách na pár otáčkach za minútu. Aj tak to ide oveľa jednoduchšie ako v prvý deň môjho Veľkonočného dobrodružstva v okrese Ilava. Asi si začínam zvykať. Za chvíľku sme predsa len na zákrute a po pár minútach na vyhliadke Krivoklát. 

Pred rozhľadňou

Obrovské sklamanie. Má len pár metrov a pre stromy z nej skoro nič nevidno. Nákresy pyšne ukazujú ako vidno na Vršatecké bralá, Strážov či Kľak v Malej Fatre, ale pre stromy je to ledva-ledva. Už som toho za posledné dni videl asi mnoho krásneho. Som moc zhíčkaný a toto mi nestačí.

Začína kvapčať. Myslel som si, že už príde len zjazd a my opäť stúpame. Už len síce chvíľu, ale ešte stále výživne. Na vrchole stúpania na Chrástkovej je zrazu mnoho ľudí. Zvláštne. To, že prečo, zisťujem až počas zjazdu. Na túto stranu je kopec miernejší, asfalt lepší a les je omnoho krajší. Cestou stretáme vari pol Dubnice. Nielenže sa bojím v zákrutách, že ma vyvráti na kamienkoch, ale aj to, aby mi niektorí z dvojnohých živočíchov pod kolesá nevbehol. Je to horšie ako so srnkami a diviakmi v lese. Klárka znovu predvádza svoje downhill skills. A nielen z vrchola po asfalte s kamienkami v zákrutách, ale aj potom na poľnej ceste do dediny Bolešov. Čakám kedy mi z tatinovho bicykla odletí košík na nákup do jarku vedľa cesty. Pri Bolešovskom rybníku mám čo robiť všetko to rozdýchať.

Nad nami sa stále zbiera čím ďalej tým viac oblakov. Zase začína kvapkať. Vari ešte aj zmokneme. Do Dubnice sa nechám stále viesť Klárkou. Vodí ma kadejakými uličkami. Zrazu sme ale na druhej strane Váhu, diaľnice aj kanálu. Vchádzame do Dubky. Cesty sú v meste úplne mokré. My zatiaľ len tak dopoly. Keďže vyzerá, že nateraz dopršalo, Klárka mi ešte ukáže nádherný Dubnický park a kaštieľ. Som fascinovaný a priam mi to vyrazilo dych. Nečakal som, že to tu majú tak nádherné. V Dubnici som nečakal nijakú históriu. Konečne aj zisťujem čo je to tá gróta zakreslená na mape, či kde chodila Kláris na gymnázium. Majú tu hodne zelene. Musím zhodnotiť, že je to tu krajšie ako v Martine. Niežeby sa mi Martin nejako páčil. 

No a sme doma v Dubke. Dnes už len oddych. Treba sa pripraviť na nasledujúce smutné dni osamote a v práci. Ale to iba na chvíľku. Veď máme len 4 denný pracovný týždeň. A keby aj 5. Aj tak každý jeden víkend za tie dni v práci vždy stojí za to.



Foto: Klárka Bridíková a ja