štvrtok 31. októbra 2019

Krížom-krážom Veľkou Fatrou a Nízkymi Tatrami

Posledný víkend bol ale že vééélice zaujímavý. Pozvanie prijala parťáčka Zuzka. Čiže už nebudeme len spolu pochabo valiť na Chleb skoro každú stredu ale tentoraz aj cez víkend. Skoro ako pred mesiacom, keď sme boli brázdiť na rozhraní Vysokých, Západných a Poľských Tatier. No poďme teda na to.

No čo viac? :)

Sobota
"Vyšná Revúca - Ostré Brdo - hotel Kráľová studňa - Ostrá - Tlstá - Blatnica"

Ráno to vôbec nesílime. Načo? Na pláne je "pouhých" cca 35kilometrov. Cestou z Vrútok stretám ešte Riša Pé z Vetromágu. Tiež ide do Liptovských Revúc. Ale zdokumentovať novootvorenú ferratu. Zuzku priberáme na stanici v Ružomberku a ja s ňou pokračujem až na konečnú vo Vyšnej Revúcej. 

Začíname

Dnes to opäť vyzerá na krásny skoro až letný deň. Babie leto zúri aj 26. Októbra. Prvé vrstvy oblečenia teda zhadzujeme už na zastávke a následne musíme všetkých turistov obiehať. V dedine nás nezožral žiadny pes a postupne si cupitáme dolinou. Asi v jej polovici opušťáme asfaltku a pustíme sa rovno do lesa. Zvážnicu bolo vidno len nevýrazne a aj to asi len 50 metrov. Potom už len čistá divočina. No som zvedavý.

Listy, všade

Spočiatku sa derieme nejakou divou burinou, ale tú veľmi rýchlo vystrieda lístie, ktorého bude odteraz po celý deň na tony. Vchádzame do strmej dolinky. Priam by som povedal krásneho žliabku. Po pár stovkách metrov sa nad skalným prahom delí na dve časti. Ideme v pravo. Okolo sú rôzne skalné vápencové útvary. Na viacerých miestach prevŕtané pôsobiacou vodou. Musí to tu byť raj pre jaskyniarov. My ale lístim stále postupujeme vyššie a vyššie na hrebeň. Začína pristrmovať, ale na paličkách to ide. V úplne hornej časti to už malo pekných 35°. Sme hore. V zdravý. Celý les a hlavne tieto strmé svahy boli popretínané mnohými zvieracími chodníčkami. Na hrebeni boli zase kde tu popadané stovky rokov spiace staré stromy. Tak dokonalú divočinu som vari ešte nevidel. Zdá sa to tu byť skoro vôbec nedotknuté človekom dokým nedôjdeme ku skalnému zrazu. Výhľad sa nám otvára od Majerovej skaly až po Ostredok. Tento pohľad len tak človek neuvidí. Ale je tu ale. Hneď na skale je ohnisko?!? Tu? V tejto divočine? Ľudia, ste normálni. Alebo čo mám ja vravieť, keď som sa tam tiež ocitol? Ale viete si predstaviť, žeby ste to tam požiarom všetko zničili? Toto by bola prenáramná škoda.

Vyhliadka pod Skalným Brdom

Po chvíľke oddychu pokračujeme ďalej. Brodíme sa lístim po kolena. Časom ale listnáče striedajú ihličnany. Les začína byť horšie čitateľný, aj keď zdá sa že sú tu aspoň náznaky nejakého chodníka. Prechádzame aj cez pár menších lúčiek. Jedná sa zdala byť aj spasená? Žeby? Tu v piatom stupni ochrany? To je dovolené?

Popod Brdo, v pozadí hlavný Hrebeň Veľkej Fatry

Po chvíli prichádzame až ku skale. Podľa všetkého je toSkalné Brdo. Ak nebolo na tej predošlej výhliadke. Skala vyzerá veľmi podobne ako Demänovský nôž pri Sinej. Ach, mám trochu strach, no nakoniec je všetko jasné. Skala sa obchádza. Zrejme sa dá obísť z obidvoch strán. My ideme v smere postupu po jej ľavej strane. Tentoraz som sa ako keby premiestil ku Nízko Tatranskému Ohnišťu. 

Už aj Ploská vykuká

Aj Suchý vrch

Skala je veľmi majestátna a tomu všetkému dodáva neskutočné čaro v pozadí hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Obídeme skalu a okrem už vyššie spomenutých kopcov sa nám ukáže už aj celá severná časť pohoria. Od Suchého vrchu cez Plosku až po Šoproň či Rakytov a Čierny Kameň. Z vyššia ako stúpame na Ostredok začína byť vidno aj Borišov, či Lysec. Je tu nádherne. Plavíme sa nekonečnými lúkami vysokou trávou ohýbanou vo vetre až dokým sa bočným hrebeňom nedostaneme na najvyšší vrch na okolí, Ostredok. Sme konečne na značenom chodníku.

Stúpame a odkrývajú sa nové obzory

Teraz si užívame ľahkosť vydupaného chodníka a letíme ako kamzíky v ústret Krížnej a potom na pivo na hotel Kráľová studňa. Tu už je ľudí hodne. Na Krížnu a Kraľovú skalu by som povedal, že idú priam húfy. Na hoteli bol dokonca autobus. Prvýkrat som ho tu videl na vlastné oči. A stále mi to rozum len ťažko vie zobrať. Nič to. Hory sú každým dňom pre viac ľudí bližšie.

Cestou na Ostredok

Chvíľku posedíme. Dodám energiu vývarom a hlavne pivkom a kofolou. Polhodinka oddychu stačí a letíme naspäť. Iba kúsok. Po Kráľovú skalu. Tam odbočíme smer Blatnická dolina okolo vrchu Smrekov. Po Blatnickú dolinu je to ale dlhá cesta. Po chvíli obchádzame symbolický cintorín, prechádzame okolo už na tento rok prázdneho salaša, až sa dostaneme do sedielka pod Smrekovom. Znovu začína lístie.


A čím ďalej tým viac a do nekonečna. Je to veľmi zdĺhavý chodník a turisticky to musí byť poriadne pekerné. Ešteže máme silu v nohách aj na beh. Traverzujeme všetko možné aj nemožné. Povedal by som, že sme sa práve dostali do samotného srdca Fatry. Naokolo sa nám opäť ukazujú krásne strmé skaliská. Rozoznávame aspoň jedno, Drieňok. Postupne vbiehame na koniec Blatnickej doliny. A hľa človek, turista. Pozdravíme, ale my letíme rýchlo dolu. Zuzka sa mi zdá, že začína mať z doliny poriadnu depku. No veď koho by to bavilo sa trmácať desiatky minúť zvážnicou. Nakoniec sa ale predsa len dostaneme na rázcestie s Juráňovou dolinou.

Okolo Kráľovej skaly

Opäť stúpanie. Spočiatku mierne, ale koniec je poriadne zákerný. Bol som tu vari pred 15-20 rokmi. Vedel som, že to bude strmé, ale nečakal som takýto priebeh. Celý tento zdrvujúci kopec umocňovalo neskutočné dusno a teplo sálajúce od lístia nakoľko sme boli asi práve v najviac naslnenej doline celej Fatry. Po lísti sa šmýkalo ako po ľade. Bolo to trápenie, ale na vrchol Zadnej Ostrej sme vyšli. Už som ozaj zabudol ako je tu nádherne. Som neskutočne fascinovaný. Toto som celé roky obchádzal? Tam treba ísť a hneď. Je to jedno z naj miest v Turčiaskej kotline. 

Od Kráľovej skaly ku Smrekovu

Krásnym chodníčkom schádzame do sedla Ostrej a hneď aj letíme do protisvahu na Ostrú. Strmé schody a reťaze. To všetko tu je. Dokonca sa treba pretlačiť aj cez skalné okienko ak chcete ísť až na samotný vrchol. Nám Slniečko pomaly klesá ku obzoru. Tie farby sú fascinujúce. Mohutná Tlstá tíško dozerá na pokoj v okolí Gaderskej doliny. Ostrá je popri nej zase tak krásna ako nevesta ženícha. Človek by tu presedel aj hodiny. My máme ešte ale na pláne aj samotnú Tlstú.

Cestou do Blatnickej doliny

Zbiehame naspäť do sedla pod Ostrou a krkolomným koreňovým zbehom sa dostaneme až na Muráň. Tu sa cesta delí na zostupovku do Gaderskej doliny alebo na Tlstú. Zuzka sa nechala ešte predsalen presvedčiť ísť hore. Postupne zapadá Slnko. Aspoň spoza opadaných stromov vidíme ako zachádza krvavočervená guľa za horizont.

Zo Zadnej Ostrej na Ostrú

Začína to byť celkom nudné. Stále sa kľukatíme po lese a kde tu okolo skál. Bez náznaku zmeny. Mrzí ma aj to, že Zuzka toho už predsalen má možno trošku viac a nechcem ju stratiť pre ďalšie výlety. Ale nakoniec sme tam. Za posledných lúčov vystupujeme na vrchol. Deň sa nám pomaly ale isto končí a nastáva noc. Hore prichádzajú práve iní bežci z opačnej strany. Pozdravíme sa a každý pokračujeme svojim smerom. 

Majestátna Tlstá

Dlho klesáme. Čakal som veľmi strmý chodník, ale horná časť nie je až tak nepríjemná. Skôr mi vadili nekonečne dlhé serpentíny. Priam sa mi zdalo, že ani neklesáme. Trvalo hodne dlhú dobu čo sme sa dostali do borovicového lesíka na reťaze, ktoré si ešte teraz po 15tich rokoch spomínam. Šmýkalo to tam stále rovnako. Ako keby to bolo teraz. To už bolo ale chvíľočka od Mažárnej jaskyne. Tam sa už nezastavujeme. Veď netopiere máme všade nad hlavami. 

Slnko pomaly končí svoju dennú púť

V lísti sa dá len veľmi ťažko predvídať, čo za kamene či korene tam na nás číhajú. Ideme veľmi opatrne. Aj tak sa nám podarí do doliny z Tlstej dostať tuším do hodiny. Zuzke práve odišla čelovka. Po asfaltke to ale nevidíme ako problém. Už ani nebežíme. Na dnes stačílo. Sumarizujeme všetko to krásne čo sme videli a zažili. Bolo toho naozaj veľa. Takto prichádzame až na zástavku v Blatnici. A čo? Prúser. Všetky spoje sú fuč.

Pohľad z Ostrej na Zadnú Ostrú

Na parkovisku ale vidíme jedných z posledných turistov. Musíme ich znásilniť. Nič iné nám nezostáva. ŠPZtka Malacky?? Kade a kde pôjdu. Idú ževraj na Teplice, kde sú aj ubytovaní. Vyhodnocujeme situáciu. Odtiaľ nám ešte niečo vari pôjde smer Vrútky. Dobre ideme s nimi. Pokecali sme s parádnymi ľudmi. Tiež milovníkmi hôr srdcom i dušou. Vďaka Vám za odvoz.

Večer na Tlstej

My v Tepliciach teda len kúpime lístky a hneď letíme na kebab a pivko. Čo by to bol za koniec výletu bez najedenia sa a bez oroseného? Dnes to všetko vychádzalo až nemožne dokonalo. Už teraz sa neviem dočkať nedele :)

V okolí Mažarnej jaskyne

Nedeľa
"Brezno - Diel - Ďumbier - Závažná Poruba"

Spoje sme večer postíhali, ale spánku veľa nebolo. Ešteže posunuli čas. Okolo 5:20 vyrážam aj ja z Martina, aj Zuzka z Mikuláša. Stretávka je na autobusovej stanici v Bystrici. Odtiaľ ešte jedným busom a tentoraz sme na štarte v Brezne už pár minút po ôsmej.

Nad Breznom na Diely

Je hmla a poriadná zima. Naobliekané máme na sebe vari všetko čo sme si so sebou priniesli. Prechádzame sa okolo Hronu, keď tu zrazu gpsko hlási odklon od trasy. Nie je to ale nič hrozné. Len okolo hlavnej budeme musieť prejsť nejaký kilometrík. Zuzka sa rozbieha. Zima. Neprotestujem a letíme. Nech sme čím skôr nad oblakmi. Po chvíli mi je ale také teplo, že musím zo seba čosi zhodiť. Zastaneme na semafóre a naraz mi zakrúti hlavu. Fúú, poriadne. Neviem čo sa deje. Veď sme len začali. Žeby tou rýchlou zmenou teploty ako sme vystúpili z autobusu? Alebo je telo nevládne zo včera? Ani za toho sa neviem zbaviť toho nízkeho tlaku. Snažím sa hneď do seba niečo sladkého natlačiť a aj čo to popiť. Keď sa hýbeme je to lepšie, ale nohy sú ako z dreva. Nevládzem do kopca. Až mi trasie od slabosti nohami. Kokos. Zuzke nechcem pokaziť výlet. Verím, že ako sa dostaneme na Slnko bude dobre.

Čistá krása

Pomaly vychádzame z Brezna a vchádzame do lesa. Trošku ešte aj klesáme. Ako tak sa mi darí aj pobehnúť, ale našťastie opäť stúpame. Postupne sa zlý pocit vytráca a ako výjdeme na Slnko zdá sa to byť lepšie. Všetkému zažehnal koniec nádherný výhľad z Dielu. Pred nami ako na dlani sú celé Nízke Tatry. Vidno aj Štefáničku a najvyšší Ďumbier kde sa chystáme. Okolo nás sú prekrásne lúky, kde kde tu stojí mala kolibka. Cupitáme touto nádherou a postupne klesáme ku Mlynnej doline. Túto dolinu asi veľa ľudí nepozná. Je to jedná z priamych výstupoviek na chatu M. R. Štefánika, ale za celý ten čas stúpania sme tam stretli len jedinu dvojicu ľudí. Mlynnú dolinu budú vari poznať asi iba majitelia chatiek v jej ústi hneď na odbočke z cesty do sedla Čertovica.

Čo si viac priať?

Je to neskutočne ťažký a zdĺhavý výstup. Dlho predlho sa ide najprv asfaltom, ktorý pozvoľna zvýrazňuje svoj sklon. Pri smerovníku Pošová Mlynná schádzame z asfaltu do priam neprešliapaného chodníka. Derieme sa burinou hore dolinou. Párkrát je nutné prejsť aj na druhú stranu potoka bez náznaku brodu po poukladaných kameňoch alebo nejakej lávky. Postupne sa potok zarezáva a cesta stúpa vyššie a vyššie po pravej strane svahu. Stále pristrmieva. Les sa mení. Bujnejúcu listnatú vegetáciu vystriedava miestami ihličnatý les, ale hlavne neskôr koska a asi hektáre lopúchových polí. Našťastie v tomto období už vyschnutých. To sa ale nedalo povedať o kvantách vody stekajúcich priamo po svahu do doliny. Nebolo možné nechať čo len kúsok nohy suchej. Aj keď sme sa snažili skákať z kameňa na kameň mali sme celé botasky mokré a od blata. 


Celú túto vegetáciu nakoniec strieda tráva. Nad hlavou sa nám ešte stále v poriadnej výške už vyškiera chata a kopec turistov idúcich od Trangošky okolo jaskyňe mŕtvyh netopierov. Konečne nám už pod nohami netečie voda. Tentoraz to vystriedal šmykľavý trávovo prachový chodník v priečnom sklone asi 20°. Akurát na členky. Od juhu na nás pečie práve poludňové Slnko. Na chatu sa vyškriabeme poriadne zožutí.

Hneď to istí výdajové okienko. Dnes to bude kapustnica. Kofola a piv je už samozrejmosť. Keď sme ale videli tie langoše čo vynášali z okienka nedalo nám to a ako dezert sme šupli aj ten. Uf.. ťažko sa bude vstávať. Topánky sušíme na silnom Slnku. Je 27. Október a počasie aj vo výške okolo 1700mnm na opaľovanie.

Priamo na Tatry

Po skoro hodine sa konečne znovu obuvame. Poďme to dobojovať na Liptov. Po zimnom značení sa škriabeme na najvyšší vrchol Nízkych Tatier Ďumbier. Z tejto východnej strany je ľudí len pár. Ako výjdeme na vrchol, prichádzame sťa by do nákupného centra. Kríž bolo pre ľudí ledva vidno. Ten obchádzame asi 10-20 výškových metrov popod neho a hneď letíme do Krúpového sedla. Sme dožutí, a tak cupitáme len tak z nohy na nohu, aby sme niekoho na chodníčkoch z poukladaného kameňa nezrolovali so sebou. Do sedla to bolo pár minúť.

Ďumbier za pár metrov

Vydýchame sa a pokračujeme už iba stále viac na sever. Otvárajú sa nám krásne pohľady na Chopok a ďalej pokračovanie hrebeňa až po Kotliská. Ako zbiehame krásne vidno severnú stenu Ďumbiera. Zuzka mi vypráva ako chodila kade-tade po týchto vŕškoch. Ona je tu teraz doma.

Poľana

Nám už ale začína robiť každý menší kopec problém. Najprv krvopotne preliezame Prašivú a potom Tanečnicu. Nie sú to strmé kopce a ani nijako strmé, ale proste to už nejde. A tie zbehy. Tie sú poriadne rozbité a veľmi ťažko sa to dá bežať. Povedzme si na rovinu. Už skoro stále len kráčame. Prichádzame do sedla Javorie. Čo ďalej? Nie žeby som bol ja na tom bravúrne, ale aj seba aj Zuzku sa mi podarí nakoniec presvedčiť ešte pokračovať ďalej po hrebeni. Verím, že predsalen zájdeme až ku Váhu.

Hrebeňovým chodníkom smerom na Chopok

Do sedla prichádza aj jeden český pár. Chalan spomína dievčine príšerné veci. Napríklad aj to, že musia ešte prejsť 4 hodiny podľa značkového času. To je minimálne hodinu po tme. Dievčinka sa tam priam nerovovo zrútila. Chalanisto to všetko ale uhral. Na svačinu. Smejeme sa.. Skoro ako my pred chvíľkou. Konečne sa aj my cítime ako bežní turisti dožuto. A asi prvykrát mám možnosť vidieť dožutú aj parťáčku Zuzku. Veď všetci v nej vidíme nezničitelnú ženskú.

A tak ďalej na západ až po Kotliská

No oukej. Ideme pokračovať. Štveráme sa strmo hore pod Krakovú hoľu do kosodreviny. Zuzka nahodila poriadne tempo. Išlo sa parádne dokým sme nezapadli do kosodreviny. Je to možno 15-30 minútový úsek, ale poriadne to rozrobí už načatého človeka, čo nevie do čoho ide. Nechápeme prečo to turistický spolok nepoprerezuje. Ide to na neznačenej Ráztoke v Západkách a tu nie?? Človek má čo robiť, aby tam nedotrhal sám seba, nieto ešte svoje oblečenie, či batoh. No celé zle. Prechádzame cez sedlo Predných a tentoraz strieda kosodrevinu polom. Asi nie veľmi starý. Ani ja, ani parťáčka si ho nepamätá. Tento rok zo začiatku leta tam už bol, ale naposledy predtým čo som tu bol, ešte to tam určite nebolo. A znovu nie je nič prerezané. Ľudia už vychodili najschodnejšie chodníčky okolo vyváľaných stromov, ale je to stále zléé. Už vtedy zo začiatku leta sme videli kopec starých ľudí (zrejme nejaký zájazd) ako sa trápia pri prekračovaní niektorých stromov. A tie časy na smerovníkoch. Máme čo robiť, aby sme to my stíhali. Konečne prechádzame ale aj cez polom a dostávame sa na strmý zbeh do sedla pod Kúpeľom. Pred nami sa začína pyšne vypínať Poludnica. Sedlo pod Kúpeľom je proste šialené sedlo. Priam si myslíte, že ste kdesi zbehli z hrebeňa do doliny. Je to tak rozoklaný hrebeň ako nikde. Odtiaľto je mi to už viac známe. Tu som bol už možno aj 5x. Napríklad aj na preteku Poludnica run.

Severná stena Ďumbiera

Čakajú nás posledné výškové metre. Skaly pod Poludnicou z tejto výstupovej strany su krásne, ale dnes by to bolo na nás už príliž. Ideme čo najrýchlejšie domov. Vyplazíme sa teda na Kúpeľ a pravou stranou Poludnice, myslím si, že aj napriek všetkej tej únave, krásnym lesným trailom prechádzame až na druhú stranu kopca na Rakytovicu. Odtiaľto je to ozaj na skok na Prednú Poludnicu. Len tie výškové. Aj tento chodník by som mal raz vyskúšať. My ideme tentoraz už iba dolu. 

Po hrebeni smerom na Liptovský Mikuláš

Zdá sa mi už všetko priam nekonečné. Zuzka sa už asi tiež trápi. Prvé domy a potom aj asfaltka bola naša záchrana. Ja to tu nepoznám, ale Zuzka to Boh vie ako musela prežívať, keď vedela čo ju ešte čaká. Ale nakoniec sme tam. Na vrchnom konci Závažnej Poruby. Je niečo po 16tej. Vari teda ešte nejaký autobus pôjde. A aj ide. O niečo za polhodinu. Hneď zaliezame do najbližšieho hotela. Aj by som vari čosi zjedol, len čo ak to nestihnú pripraviť. Nakoniec sme skončili iba na kofolke. To stačí. 

Zuzka a jej domov

Potom už len drkotajúc zubami nasadneme, už z ničoho nič po tme, do autobusu a v Okoličnom sa lúčime. Vari nie na dlho. Boli to krásne dva dni. V Mikuláši nakoniec na knap stíhnem kupiť kebab a potom už len hodinka postojačky smradľavý v preplnenom rýchliku smer Vrútky a som doma. 

Krásna ale ťažká Poludnica

Ďalší víkend za mnou. Už sa nám to kráti na tenisky. Uvidíme dokedy nám to ešte počasie dovolí, ale nech už je to akokoľvek. V tých horách je vždy dákosi fajn. Už sa teším na ďalšie dni strávené v divočine.

nedeľa 20. októbra 2019

Ultra skymaratón Babia gora

Heh, parťák na tento víkend zabeštelovaný. Po minulotýždňovej samote som tomu veľmi šťastný. Opäť to som mnou ide skúsiť Ivo z tohtoročnej Roháčskej motanice. Tentokrát mu sľubujem, že bude krásny okruh, bez žiadnych vracačiek a nelogických odbočení. V sobotu ráno teda ideme na to.

Perć Akademików na Babiu goru

Ivo ma prišiel vyzdvihnúť na Kraľoviansku stanicu a po siedmej sme už na hornom konci Oravskej Polhory. Je hmla a hlavne šialená zima. Dokým sa parťák chystá, ani ma nehne vystúpiť z auta. Nakoniec si nechávam len tričko a tenučkú fukerku. Určite sa za chvíľku zohrejeme. 

Smerom ku Poľskej hranici, po ceste, to bola ale čistá kryokomora. Rukavice mám tiež v ruksaku. Aspoň niečomu je teplo. Prsty mi idú odpadnúť od držania palíc. Je deň, ale viditeľnosť žalostná a nie som najšťastnejší, keď sa oproti nám rútia Poliaci prichádzajúci na Slovensko. Po asi 2 kilometroch konečne ale odbočíme z hlavnej cesty a ideme dalej za krajšími zajtrajškami. 

Pilsko

Obchádzame Bielu farmu a postupne vchádzame do lesa. Hmla ustupuje a začína byť teplejšie. Už aj Slniečko hreje. Zvážnicami sa dostaneme celkom rýchlo na rozkokošník Limier. Odtiaľ už strmšie na samotné Pilsko. Spočiatku krásnymi lesnými cestami plnými lístia, neskôr prechádzame chodníkom pomedzi čučky a kosodrevinu. Vrchol je nenormálne rozľahlý. Skoro som sa cítil ako na rovine, nie ako v 1500 mnm. Žiadne strmé zrázy. Na samotnom vrchole keď sa pozrieme za seba, naskytá sa nám neskutočný výhľad. Vidno vari všetko. Rozsutec, Stoh v Malej Fatre, Choč či celé Západky. Myslím si, že od Sivého vrchu až po Vysoké Tatry. Poľsku stranu nepoznám, ale tiež je vidno až do nevidím.

A pohľad na Malú Fatru

Chvíľku to tu poobdivujeme a letíme vydupaným chodníkom smer Schronisko na hali Miziowej. Na samotnom vrchole okolo 9tej ešte nebolo nikoho. Netuším ako je navštevované Pilsko Poliakmi, ale myslím si, že Slovakmi pramálo. Dokonca ale aj v Poľsku na chate bolo len málinko ľudí. Využijeme to a šupneme do seba po jajecznici s boczkem. Ráno a prvú štrtinu trasy máme teda za sebou.

..Choč

Zbiehame kúsok zjazdovkou a hneď odbočíme doprava do lesa. Červená značka nás vyvedie opäť na hranicu alebo ak sa to dá tak povedať, tak aj na nevýrazný hrebeň od Pilska po Babiu goru. Chodník je šialene vyložený kameňom. Ani za pána sa po tom nedá behať. A keď skončí kameň prídu korene alebo jemnejšie skaly zasypané lístim. Celkom párty. Začínajú sa objavovať vo väčších množstvách aj ľudia. Zrejme všetci čo začínali na hraničnom prechode Hliny.

..Západné Tatry

Prechádzame teda asfaltku a ideme opäť do lesa. Listnáče pokračujú a zem je oblečená do lístia. Ivo si spomína na svoj pretek Skymaratón Babia hora. Celá táto hranica je od tohoto momentu nechutne behateľná. Raz za čas sa zjaví pred nami hrb, ale následne sa dá letieť behom až po ten ďaľší. A takto sa to opakovalo zo 2-3 hodinky. Prechádzame striedavo cez lesy, lúky, chodníčky, ale poväčšine zasypané zvážnice lístim a približujeme sa ku najsevernejšiemu miestu na Slovensku.

Cestou na jajecznicu s boczkem na schronisku na hali Miziowej

Obchádzame smerovník Horné Gluchačky a už aj stúpame na Modralovú. Vyrerá, že práve máme za sebou polovicu trasy. Cca 30km, 1500m+ za niečo cez 5 hodín. Ak nám to takto vydrží bude to krása. Ale teraz prichádza ozaj ťažký úsek. Najprv Modralová, a potom šialené stúpanie na Malú Babiu goru. Ale nepredbiehajme. 

Modralová nakoniec nebola až tak ťažká. Tých vyše 200 výškových metrov ušlo ako voda a už aj bežíme po malom Beskydku na Modralovú, rázcestie, kde je aj najsevernejší bod SR. Spravíme foto a moc sa nezastavujeme. Stále sa celkom bojím tej Babej hory, že čo s nami dorobí. Dlho zbiehame. Okolo sa objavujú sami cyklisti. Nechápeme odkiaľ sa tu berú. Síce vyzerá, že kúsok pod hrebeňom by už mohli byť aj nejaké zvážnice. 

Na hranici..

Prechádzame aj cez nevyrazný kopec Jalovec a už aj stúpame na Malú Babiu goru. Cca 500 výškových metrov na dvoch, či troch kilometroch. Chodník je ale celkom mierumilovný a rýchlo to odsýpa. Sme krytý z jednej aj druhej strany lesom, čiže ani vietor až tak neprekáža. Vychádzame až do výšky cca  1400 mnm keď začína mordor. Chodník ešte aj chvíľku klesol, ale hlavne sa následne poriadne pristrmel. Vysoké schody mi robia značný problém. Ivo si stále pochvaľuje, že dnes ide ako píla. Je to tak. Hore kopcom ide ako drak. 

Okolo Martoše; pohľad na Pilsko

Koska, čím sme vyššie, redne a začína byť na vetre poriadna zima. Dokonca aj Slnko zašlo. Na vrcholku sa zrdžíme tak na jednú foto a letíme dolu. Konečne na žurek. Len ten zbeh. Po sedlo zase tie šibnuté, poľsky naukladané kamene. Na tenisky ozaj ak tak na dokaličenie nôh. Ivovi utekám, a preto sa ho vždy snažím v koske v závetrí počkať. V sedle medzi Babími horami iný svet. Priam by som povedal, že Václavák. Desiatky ľudí. A ešte horšie to bolo na chodníku medzi sedlom a chatou na Markowých Szczawinach. Veľmi strmý, úzky chodník vykladaný kameňom bol maximálne upchatý. Idem cez ľudí hlava nehlava. Nikoho som našťastie nezroloval so sebou. Ivo je vočí Poliakom zhovievavejší. Mne to proste nedalo nepredbehnúť aspoň stovku čo by bola predo mnou v rade na žurek.

Cestou na Modralovu

Na chate ale ďalších možno 500 ľudí. Vonku v zime, ale aj dnu. Vchádzame hneď do chaty a dávame sa do rady. Ivo ešte musí na jednú von. Mňa ako zvyčajne berú hneď mrákoty. Opieram sa o všetko len nech ma tam nešvacne o zem a nepredbehnú ma zatiaľ tí čo už stáli za mnou. Postupne sa posúvame až sa dostávame na radu. Máme 58 zlotých. Vyratávame čo za to. Jeden žurek, jedna fazolka po Bretonsku, jeden a pol litra coly, koláč. Stačí. 

Naj sever Slovenska

Cola padla na pár glgov. Koláčik čaká na polievky a my taktiež. Ide to celkom rýchlo. Ale ževraj len polievky. Na ostatné sa čakalo aj pol hodinu. Spráskame všetko čo máme pred sebou a mali by sme vyraziť na posledne výrazne stúpanie výletu. Nechce sa mi do tej zimy. Ale že vôbec. Veď už teraz v chate mi je zima. Obliekam na seba teda ešte hrubšiu bundu. Drkoce ma ale ide to. Veď po kilometri prstrmí.

Pod vrcholom Malej Babej hory

Perć Akademików je asi top zo všetkých tých trás na Babiu goru. Nič strmšie tu nenájdete. Dokonca by to malo byť jednosmerné. Aj keď videli sme ísť ľudí aj smerom dolu. V jednej časti sa prechádza skalnými rebrami. Začína to tak, že najskôr sa traverzne po skalných policiach kúsok ďalej na východ smerom na przelezc Krowiarki a neskôr sa ide strmo hore pomedzi skaly. Všade je chodník dokonale odistený reťazami a kramľami. Stále ideme nadmieru rýchlo. Zase sa nám podarilo z hodiny a štvrť zraziť čas na 45 minút. Hore fúka ako besné a pár metrov okolo vrcholu sa tvorí aj oblak. Je tu ešte zopár turistov a desiatky havranov. Tie si vietor užívali.

Malá s Veľkou..

Rýchlo hľadám zelenú značku smerom dolu a pobádam aj Iva, aby pridal do kroku. Ozaj je tu nehostinne. Asi ako pred vari 2mi rokmi, keď som tu bol v novembri a okrem vetru som mal už pod nohami aj pol metra snehu. Letíme teda dolu. Pár metrov pod vrcholom prestáva vietor a vystriedal ho nenormálny kľud. Chodník je aj tu ukladaný z kamenia. Tentoraz sa po tom ale behať dá. Postupne prechádzame do kosky a neskôr do lesa. Cestou sme si všimli hrob turistov z roku 1935. Kúsok vyššie mali byť aj pozostatky chaty na Babej hore, hrob neznámeho vojaka, ale aj prameň, čo tak túžobne hľadal Ivo. Neviem či sme tak leteli, alebo čo, ale nič z toho sme si nevšimli. Ten prameň by vari mohla byť ta voda, na ktorú som tam kričal, že mi zase močí topánky. Nič to už..

Szlak na Babiu goru

V lese ešte obchádzame jeden prístrešok, zopár ľudí (aj keď táto strána už je oproti severu neskutočne pustá) a neskôr sa ocitáme opäť na zvážnici. Celkom zničenej ťažbou. Je mokrá, mäkká a nakoľko nám nezateká blatko až na prsty, je to aj v celku príjemné po toľkých tvrdých kilometroch po skalách. Nakoniec sa došuchceme až na asfaltku na smerovník Przywarówka. Sme kúsok od rovnomennej Poľskej dedinky a Slovenských hraníc.

Malá Babia gora spod vrcholu Veľkej

Obchádzame chaty (hasiči práve varia guláš). a preto rašej rýchlo letíme preč. Znovu do lesa, na celkom príjemnú mäkkú zvážničku. Prechádzame cez hranicu a stále rýchlo napredujeme na Oravskú Polhoru. Pár metrov ešte vystúpame a sme na Hviezdoslavovej horárni. Ivo mi rozpráva ako si tam žili Hviezdoslav, Hurban, hájnik a jeho žena. Skôr mám teraz dojem, že to bol nerestinec, nie horáreň či hájovňa. Za rozhovoru obídeme, ani sa nenazdáme, Hviezdoslavovu alej a zbehneme až na Vonžovec.

Babia gora

Odtiaľ by to bol do civilizácie na Slanú vodu a potom po ceste do dediny kúsok, ale my ešte raz odbočíme do lesa. Smerom hore ku Malej Babej hore. Pomaly zapadá Slnko. Prejdeme asi 10 minút dolinou a opäť odbočujeme. Tentoraz pod Borkom doľava a konečne už rovno na Oravskú Polhoru. Na jej samotný vrchol, ku píle.

Oravská priehrada ako na dlani

Stúpanie ale ušlo veľmi rýchlo. Potom už len klesáme a klesáme. Miestami ešte aj pobehneme, ale už sa nám moc naháňať nechce. Pred pílov mi ešte Ivo ospevuje jeho najhorší deň v živote, ako bol tu povedľa, v Kohútovom potoku pstruhy chytať a Bongare ho doštípali a kadečo iného čo sa mu vtedy stalo. Obchádzame pílu a už len skoro 2 kilometrová cieľová rovinka. Sme tam. Auto nás už vyčkáva pri Jednote. 

Už len osláviť úspešný návrat Oravskou pizzou v lokálnej reštike a ísť het. Hostinec Babia hora nás ale moc neoslovil, ale pre hladného všetko dobré. Spráskali sme všetko čo sme dostali, a teraz musíme letieť na vlak. Ten posledný mi ide z Kráľovian o 21:02. Bolo to na knap ale stíhli sme to. Ešte aj zo 5 minút som musel počkať. 

Hviezdoslavova horáreň

Výlet vyšiel ako lusk. Priam nad očakávania. Čas bol hlboko pod 12 hodín, čiže nie je o čom. Parťáka sa mi zdalo, že som niekde až moc naháňal, ale vari sa nebude na mňa za to hnevať. Zrejme niekedy sme leteli až nad mieru, keďže sme prišli skoro za 11 hodín. Každopádne aspoň vidíme, že sme mali ešte aj rezervy. Dúfam teda, že budem mať parťáka aj na budúce. Ďakujem parťák, bol to úžasný výlet.

nedeľa 13. októbra 2019

Na potulkách v Nízkych Tatrách

Prišiel Október a počasie si začína robiť s nami bežcami čo len chce. Minulý víkend som sa ledva z chaty pod Chlebom vyhrabal naspäť do civilizácie, čo pol víkendu lialo. Tento týždeň nám to počasie ale všetko vynahradilo. Už len o parťákov je núdza. Nevadí, možno nabudúce sa niekto prida ;)

Niekde okolo Doštianky

Už som si celkom odvykol od logistiky bez auta. Ale stále to ide, keď sa chce. Ráno nasadám na vlak 5:13 vo Vrútkach a po celkom úmornej ceste som presne o 9tej v Malužinej. Čo to som ešte dospal. 9:00 je pre mňa celkom netradičná hodina začiatku. Veď mám v pláne 65km. Som teda zvedavý ako toto celé dopadne. Každopádne posledný vlak, ktorý musím stihnúť je 21:21 zo Štrbského plesa.

Ok teda, vystupujem z busu a letím hore dedinou. Treba mi nehorázne na záchod. Nie a nie nájsť vhodné miesto. Kúsok nad kostolom, ale už nevydržím a musím. Hneď zhadzujem zo seba prvé vrstvy. Dnes to vyzerá na úpek.

Na Veľkom Boku

Vchádzam do Malužinskej doliny a po pár kilometroch odbočujem do doliny potoka Hodruša. Všade samý asfalt. Až tak mi to zase ale neprekáža. Skôr som zúfalý, že dolina skoro vôbec nestúpa. Až po cca 4km po odbočení do Hodruše sa terén pristrmil. A práve tam to bolo najhoršie. Ani beh, ani chôdza. Striedam to. Ani sa nenazdám a mám pri Škarkétke za necelú hodinu 7 a pol kilometra a vyše 300m+. Odtiaľto s behom končím. 

Nie sú to moje posledné kilometre a teda uštvať sa k smrti nemusím už tu. Za necelú pol hodinu som pri horárni na konci doliny a prichádza konečne poriadne stúpanie. Celá dolina mi trvala okolo 1 a pol hodiny. Značkový čas smerom dolu ukazoval tuším 3 hodiny. Nečudujem sa, že som nestretol ani človiečika. 

Z Veľkého Boku po Kráľovú hoľu

Rozbitou zvážnicou stúpam strmo hore. Miestami pod nohami kopec vody. Nič zaujímave. Ani tie výhľady na polomy za moc nestáli. Už sa teším na Veľký Bok. Postupne vychádzam až do sedla pod vrcholom. Ešte v autobuse z Brezna som sa dal do reči s chlapíkom čo spomínal, že naposledy keď tu bol, mal problém vysomáriť sa z lopúchov vyrastajúcich až po pás. Vyzerá, že mal pravdu. Našťastie zdá sa, že po lopúchoch zostali už len steblá. A celkovo, možno polovica výstupu zo sedla na Veľký Bok musí byť v lete poriadne zarastený. Teraz len neskutočne otravovali nízke kríky kosodreviny, borievky, či čučiek, či čo to bolo. Tvrdé kry zasahovali do utlačeného, uzučkého chodníčka v blate a poriadne mi doškriabali nohy. Na hrebeni fúka ako besné. Konečne som ale hore.

Spätný pohľad zo Zadnej hole na Veľký Bok a Vysoké Tatry

Snažím sa urobiť zopár foto. Je tu neskutočne nádherný pohľad na celé Vysoké a Západné Tatry. Vidno aj veľkú časť Nízkych Tatier. Od Chopku až po Kráľovú hoľu. Škoda len, že fúkalo tak, že všetky foto sú rozmazané, lebo som nedokázal udržať foťák chvíľu bez pohybu. Nevadí, letím dolu.

Vrchol som chcel stlačiť na čas pod 2 hodiny, ale nakoniec z toho bolo 2:10. Čo už keď tak. Ale čo teraz pozerám bolo to až 14,5km a 1100m+. Som teda nadmieru spokojný. Zbeh z Veľkého Boku nula bodov v tých škriabajúcich kríkoch. Až potom to prišlo. Celý hrebienok až po Zadnú hoľu bol behateľný (škoda tých kopec popadaných stromov). Z vetra na Veľkom Boku som nejaký došťukaný. Čas od štartu na Zadnú Hoľu mám cca 2:50. Čo prinesie hrebeň.

Pred sedlom Priehyba, vzadu v oblaku Kráľová hoľa

Vyrážam krásnym chodníčkom napred ku Kraľovej holi. Dĺho bežím. Toto, takto bude poriadne rýchle. Musím si čosi zajesť, lebo ma odpíše. Vchádzam do lesa. Chodník sa začína kľukatiť ako zmyslov zbavený. Prestáva ma to baviť. Predstavujem si, čo asi prežívala parťáčka Julka na tomto mieste na prebehu SNPečkou. Podľa mňa to tu je na poriadnu depku. Vychádzam na Kolesárovu a začínam zbiehať do sedla Priehyba. Spočiatku mierne, neskôr až príšerne strmo. Človek by až nepovedal, že toto je sedlo a nie nejaká zarezaná dolina potoka. Vybieham na čistinku a tu dokonca aj asfaltka. 3:45. Hm.. Bude Andrejcová do piatich hodín? 

Na Veľkej Vápenici

Začína pripekať. Musím dať energeťák. Už teraz mi prestáva chutiť jesť. Nezastavujem. Hneď idem hore. Šialene hore. Podľa profilu viem, že je to už ale posledný ťažký kopec. Na pár metroch 500 metrové stúpanie. Výškové rýchlo ubúdajú a za niečo cez pol hodiny som už aj znovu hore. Vyššie ako všetko čo som zdolal doteraz okrem Veľkého Boku. Zbieham do sedla Priehybka. O tomto mi zase rozprával parťák Ivo ako išli vo víchrici s Paťom počas Nizko Tatranskej stíhačky a musel Paťa držať, aby mu neuletel do doliny. Tentoraz je tu celkom kľud. Len kde tu obídem nejakých turistov. Prechádzam ešte cez jeden nevýrazny kopček a som pod Košariskami. Ešte pol kilometra a už aj som na útulni Andrejcová.

Z Veľkej Vápenice až po Ďumbier

Tam zrazu kopa ľudí. Čo to? Pivo sa čapuje vonku. Dokonca guľáš. Bola tu nejaká akcia? Alebo to tu si takto žijú každý víkend? Zisťujem skutočnosti. Áno, ževraj tu mali nejaký beh. Zrejme som im tam vtrhol na aftérku. Pivo mi ale načapovali a aj gulášu uliali. Trošku som za atrakciu odkiaľ som sa tu vzal. Podaktorí ani netušili, kde nejaká Malužina je (priznám sa ani ja som to donedávna netušil). Necelú polhodinku posedím. Na chatu sa mi nakoniec podarilo doraziť ešte pred piatimi hodinami. Tuším to bolo okolo 4:55. Fascinujúce, vkuse sa mi darí držať priemerku nad 6km/h.

Z chaty odchádzam okolo 5:20 hrubého času. Znovu prichádzam pod Košariská a po modrej zbieham až na Bodnárku. Ubehlo to rýchlo ale bolo to aj tak strááášne dlhé. Začína ma tlačiť v črievku. Dokým som na Bodnárke je z toho celkom už prúser. Asi gulášik potlačil všetko ku opačnému otvoru. Prejdem pár metrov do kopca smerom na Pánsku hoľu a už aj som za jedným zo Smrečkov na lúke, aby ma aspoň z cesty dolinou nebolo vidno. Uuuu, to bola úúúúľava. 

Na Andrejcovej

Nohy stále idú a o chvíľu som na jednom z mnohých nevyrazných vrcholčekov tohoto zabudnutého bočného hrebeňa v Nízkych Tatrach. Tu človek turista asi len málokedy zblúdi. A to tu je tak krásne. Najprv mám Kráľovú hoľu po pravej strane vedľa seba, neskôr sa presúva za mňa. Pár kilometrov prechádzam ešte lesom, ale neskôr vychádzam na lúky a pred sebou mám ako na dlani celé Vysoké Tatry. Cítim sa ozaj ako v raji. Tu žije ozaj iba bača a jeho krávky. Fascinujúce. Užívam si každý jeden pohľad pred, za, či vedľa seba. Každému toto vrelo odporúčam. Na beh, na prechádzky, či na romantiku.

Prúser je, že ma pri chôdzi začína bolieť bedrový kĺb. Prečo??? Žeby to bolo vytiahnutou zničenou vložkou z jednej topánky po minulom výlete? Nič iné mi nenapadá. Mala tak max. 1-2 mm pod pätou a v predu asi ani toľko. Nohy to ale asi cítia. Kiež by po vyhodení aj tej druhej nabudúce nič nebolelo. 

Za Pánskou hoľou

Lúky ubiehajú ako voda a časom som na ich konci. Stále mám veľmi dobrý čas. Tuším 7 a štvrť hodiny od štartu. Vchádzam do lesa, na strome šípka doprava a veľmi nevyrazný chodník trávou. Značky kde tu matne vidím aj ďalej, ale chodník totálne biedny. Nemám poňatia či idem po niečom srčom, či ľudskom. Mapy.cz majú chodník natiahnutý kdesi potokom v húštine. To by som teda nerád. Tieto lesy sú dosť nepredvídateľne. Kde tu je poriadny polom, kde tu nádherne. A do niečoho krkolomného teraz večer by som nerád. Veľakrát z chodníka schádzam, ale hneď sa mi ho znovu darí nájsť. Celkom ma premkla zúfalosť, keď som na jednom mieste vošiel do močiara. Ešteže som to otočil a kúsok vyššie nad sebou našiel zbytky bývalého mostíka. Odtiaľ už ako tak chodník vidím. Prebieham krásnymi lúkami s postupne pred zimou šedivejúcimi trsmi trávy až dokým nevojdem opäť do dolámaného lesa. Z chodníka je zvážnica na zvážanie dreva a pod nohami potok. Som z toho poriadne nervózny. Mylel som si, že o pol piatej budem dolu. Bez šance. Dolina vyzerá byť riadne dlhá a hlavne to tu vôbec nejde rýchlo. Časom sa to kúsok zlepší a snažím sa čo najrýchlejšie odtiaľto preč. Nižšie stretám stádo troch jeleňov. Krásne. No a potom som už zase v kope blata a polámaného stromia a cesta nie a nie prísť. To bolo radosti, keď som ju nakoniec uvidel. Som dobre došťukaný.

Posledné pohľady za seba na Kráľovú hoľu

Vyťahujem energeťák a rozmýšľam: "Teraz čo?". Na hiking mape je značená žltá, na mapy.cz modrá a každá ide inakadiaľ. Čomu mám veriť. Na strome zahliadnem žltú. Idem po nej? Bude to schodné? hiking má tiež stále schodnú Swinicu aj keď už pár mesiacov sa v danom mieste hora rozpadáva. Na druhej strane už ma aj mapy.cz kade tade povodili po potokoch, či žľaboch. Skúsim veriť značkám na strome. 

Chvíľku sa prejdem po asfaltovej ceste a neskôr strmo dolu doprava z cesty rovno do potoka Čierny Váh. Vyznačené je to tu krásne, ale či tu niekto aj chodí? V potoku má čaká prekvapenie. Most asi z prvej republiky. Vyzerá dosť prehnitý. Nič to. Prinajhoršom zletím aj s ním do toho potoka. Je to tak meter nad vodou. Zabiť ma hádam nezabije a ak to výjde aspoň mokrý nebudem. Prehýba sa pod každým krokom poriadne, ale zvládli sme to. Za potokom hneď zase poriadne strmo hore. Vychádzam na zvážnicu.

Na žltej stále po lúkach, fotené niekde okolo Smrečiny

Ta vyzerá riadne luxusne. A len mierne stúpa. Čakal som šialenú divočinu strmo hore. Čakám každú chvíľu, že to príde a nič. Stále čistá paráda. Tento pôžitok mi len berie boľavá noha. Rozmýšľam čo ďalej. Ísť až na Štrbské pleso? Nezničím si tu nohu nadobro? Toto mierne stúpanie krokom mi narobilo už poriadne problémy. Som z toho poriadne sklamaný. Konečne som ale hore. Konenčne opäť vidím Tatry a široko ďaleko Liptovskú kotlinu s malebnými dedinkami. Mal by som mať v nohách okolo 52km. Čas okolo 8 hodín.

No a agónia môže začať. Zbehnem do Vyšnej Šuňavy. Čo sa dá stále bežím. Hore kopcom kráčam. Robí mi to ale poriadny problém. Začínam chladnúť. Slnko pomaly zapadá. Okrem nohy ma z ničoho nič začína bolieť palec na nohe a postupne sa pridávajú kríže. Keď bežím je dobre, ale nevládzem už toľko. Najradšej by som šiel do prvej krčmy na kofolu alebo aj možno niečo teplé. Je mi ale jasné, že to by bol už úplny koniec. Už by som len čakal na autobus. Nie, aspoň do Štrby na vlak zájdi!

Ponad Čierny Váh

Som za Šuňavou. Prechádzam cez mierny kopček a už znovu klesám. Dlhou rovnou asfaltkou. Pred sebou mám nádherný pohľad na celú dedinu Štrba učupenú pod Tatrami. V zime, hlavne Šuňava, musí byť asi poriadne zavievaná snehom. Dokonca už aj rampy majú so zákazom vjazdu pripravené (asi keby vznikol problém). Krajnica sa im tiež celkom rozpadáva. Ups, na robotu myslím. Ale aspoň rýchlešie tá rovina ubieha. Po zemi sú aj nejaké značky kilometrov. Žeby tiež nejaký pretek? Neviem či som nevidel až nejakú 30tku. Maratón? To musí byť celkom zapeklité. Nech si tu skúsi zabehnúť čas Eliud ;)

Nad Šuňavou

Štrba. Konečne. Ale paneláky v Tatranskej Štrbe stále ďaleko. A hlavne vysoko. A to nehovorím už vôbec o Štrbskom plese. Prechádzam dedinou a na konci poriadne stúpam. Ufff, zase kĺb bolí. Som ale hore a môžem sa opäť rozbehnúť. Značky hovoria o cca 3 kilometroch. Vlaková zastávka Štrba. Nie, to dotiahnem až po rýchlik. Zbieham pod diaľnicu a odtiaľ už len stále pozvoľna hore. Raz za čas pobehnem, inokedy kráčam. Ubieha to pomaly. Obchádzam Štrbský rybnik, prejdem cez pravotočivú zákrutu a už len rovno do nevidím. Odpočítavam posledné metre a som tam. Stanica. 

Deň sa chýli ku koncu

Tam ľudí ako na Václavaku. Normálne nechápačky kde som sa to ocitol. Ja som stále kdesi sám v hore len so svojími myšlienkami. Mám čo robiť sa spamätať. Kupujem si lístok. Pozerám kedy mi ide spoj, keď tu zrazu mám za sebou chlapíka čo našiel niekomu mobil z Vrútok. Nestačím sa zorientovať a už ho mám aj v ruke. Samozrejme, že chcem pomôcť, len stále nechápem čo sa deje okolo mňa. Musím čosi do seba dať. Idem vedľa do bufetu. Pýtam kofolu s hotdogom. Teta už zatvára, ale ešte sa nado mnou zľutuje. Rýchlo to spráskam a idem naspäť do vestibulu. Začínam chladnúť a ani teplý radiator dákosi nepomáha. Až po polhodine to vyriešilo teplo vlaku. Tam to zase bolo až na plávky. 

Štrba a Tatry

Vo Vrútkach už len odovzdám majiteľovi mobil a rýchlo sa idem dať naporiadok. Štrbské pleso nevyšlo, ale zrejme by to bolo aj tak zbytočné trápenie. Boh vie, čoby som si narobil s tým kĺbom, veď aj tak ma bolí ešte aj teraz na druhý deň. A asi aj tie spoje. Tak by som cestoval do pol jednej v noci a ešte aj na plese by som sa načakal. Myslím si, že všetko bolo ako ma byť. Ešte aj to počasie bolo geniálne. Krása, nech nám ešte ta jeseň dlho trvá a potom naraz nech prídu tony snehu :)