streda 19. februára 2020

Dva dni v prašanovom raji

Plány na víkend sú na vážkach. Neviem sa rozhodnúť či ísť čo to pojazdiť do Tatroch alebo vyskúšať na lyžiach Strážovské vrchy. Strážovské vrchy sú lákave, dokonca aj Klárka sa prisľúbila. Počasie na Tatry sa nezdá byť moc isté. Počasie sa ale mení každou hodinou no stále sa zdá byť cez víkend obloha na väčšine územia až nad oblakmi. Na Čičmany hlásia ale čím ďalej tým horšie a ak má byť aj v ten jeden deň víkendu kedy som chcel ísť pozrieť do Strážovských vrchov pod oblakom je to už zajedno. Skúsme teda radšej Tatry. Srdco mi to tam hrozne ťahá. Neviem si pomôcť.

Kubo a Baštové sedlo

Parťáci postupne odpadávajú a zostal mi jediný. Jediný, ktorého som vari nasilu musel dotiahnuť. Stále sa bál čísel a plánov, ktoré som mu predostrel. A vkuse som mu musel prízvukovať, že hlavne ideme tak, aby nám to chutilo. No uvidíme teda čo počasie a Tatrišky dovolia.

Stúpame Mlynickou dolinou

Dvaja sprievodcovia a Štrbský štít

Dokonca neprotestuje ani na skoré ranné vstávanie. Na Ružomberskej stanici má vyzdvihuje o pol šiestej ráno. Jednoznačne mešká, ale iba chvíľu. Ideme na to. O siedmej sme už aj na Štrbskom plese a z ničoho nič sa okolo nás objavili haldy snehu. Dokonca aj cesta bola biela. A okolo nej poriadne mantinely. Nechce sa mi veriť vlastným očiam. Toľkoto beloty som tento rok vari ešte nevidel.

Každým krokom o kúsok vyššie

Odvtedy ako som sa rozhodol ísť do Tatier namiesto Strážova sa mi len ťažko spí. Neviem či som sa dobre rozhodol. Zvládneme to tam? Chodí tam dosť ľudí? Bude to prešľapané? Budeme vedieť vyhodnotiť lavínové nebezpečenstvo? Predsalen posledné dni dosť nasnežilo. Na parkovisku je snehu veľa ale už je všetko pekne upravené. Hlásia lavínovú dvojočku. Cesta lesom ku skoku je hlboko prešľapaná. Bude to fajn.

Pohľad naspäť do doliny

Narastajúcou výškou a miznúcou zeleňou mizne aj stopa. Počasie je také nemastné - neslané. Sme v hmle ale kde tu cez ňu preblysne Slnko. Vyčasí sa? Pod vodopádom Skok už po stope ani zmienka. Musíme improvizovať. Vyberáme si cestu po pravej strane vodopádu. Klasický chodník vedie zľava. Ide to. Treba sa brodiť, ale postupne stúpame. Dobiehajú nás dvaja makači. Prenechávame im slovo. Predsalen sa zdajú, že to tu lepšie poznajú. Chlapík zahlási, že idú na Hlinskú vežu. Niečo mi to hovorí, ale netuším kde to je. Zatiaľ ale vyzerá, že idú našim smerom. 

Každý svojou cestou

Soliskový hrebeň

Pred nami sa objaví skalný prah. Vyzerá, že sa dá obisť zľava aj sprava. Štrbský štít kde plánujeme ísť sa zdá byť skôr po ľavej strane skalného prahu ale chlapi šli sprava. Verím teda, že vrchom sa bude dať prejsť aj pod Štrbský štít. Nechce sa mi prešľapávať novú stopu. Snehu je tu namraky a postupne začíname strmšie stúpať. Verím, že chlapi vedia vyhodnotiť situáciu. Nechávame si každopádne väčšie rozostupy. 

Je tam nádherne

Sme hore. Na Štrbský síce musíme pár metrov klesnúť ku Kozím plesám ale je to pohoda. O pár minút sme pod štítom. Stále s chalanmi. Tí sa rozdeľujú tiež. Iba jeden ide nakoniec na Hlinskú vežu. Cestou som si pozrel stiahnuté screeny zo skialp sprievodcu Mira Peťa (určite odporúčam). Chalan sa vybral na ľahký čierny zjazd - proste šaľenosť. Druhý jeho parťák šiel do Mlynického sedla a my sme sa pobrali z Južnej strany na Štrbský štít. Chlapi vravia, že podmienky vyzerajú stabilne. Sneh sa zdá byť kompaktný aj keď ho je šialené množstvo. 

Hlinská veža a jeden šialenec

Zjazd spod horného krátkeho žliabku z južnej strany Štrbského štítu 

Kubovi som sľúbil, že mu budem prešľapávať cestu. Mám viac síl, tak nemám na výber. O chvíľu začíname strmo stúpať. Kokos. Začínajú hrať nervičky. Dokáže ten svah udržať ešte o dvoch lyžiarov viac? No a do toho to nenormálne miesenie kapusty (snehu) a pečúce slnko na chrbát. Pomaly napredujeme. Cikcakujeme svah. Snažím sa vyberať miesta z čo najviac skalami. Pod nami sa zdá byť niekedy obrovské množstvo snehu inokedy škrem pod prachom obrovské skaly. Postupne sa vyšvihneme nad toto šialené strmé miesto a miernejšie stúpame po širokej bielej pláni ku horného krátkemu žliabku. Ide to. Cítim sa istejšie, ale stále nie komfortne. Pred žliabkom znovu pristrmuje. Ako spravím otočku na lyžiach sneh pod stopou sa trošku začína trhať. Hm.. Nezdá sa mi to. Keď odrežem nad stopou palicou nejakú časť snehu ..horných cca 10cm sa doskovito trhá. Skúsme ísť ešte kúsok ďalej. V úzkom žliabku by to mohlo byť stabilnejšie. Každou ďalšou strmšou obrátkou sa to ale zhoršuje. Čo teraz? Nejaký chlap ide za nami. Zdá sa byť nabitý. Nech on to zhodnotí. Moc neverí tomu, že je to až tak zle. Púšťame ho teda pred seba. Zdá sa, že sa niekam poriadne ponáhľa. Urobí jediný svoj cikcak a urve pod sebou zo 2-3 metre stvorcové snehu. Pfúú. Zle. Všetci hodnotíme, že musíme odtiaľto rýchlo preč. No ja by som sa už najradšej ani nepohol. Pomaly zhodíme pásy. Chlapa púšťame pred seba. Oželiem, že prvý oblúk musel spraviť rovno nad nami. Niežeby ho stočil povedľa nás. Mal kopu miesta. Spravil rýchlych pár oblúkov a už bol pri strmom úseku so skalami. Idem za nim. Neverím tomu snehu totálne nič, ale nič iné nám nezostáva. Chlap v strmine urobil dlhý traverz a potom sa pár oblúkmi pustil dolu. Robím podobne pod jeho stopou a o chvíľu som pri ňom. Kubo ide za nami. Dokonca si žiada video. A už je dolu aj on. Všetci sme pohromade. Kubo hneď vyťahuje ťapku. Toto musíme zapiť.

Stúpame do Baštového sedla

Spätný pohľad na Štrbský štít

Popri našom piknikovaní sa vedľa zo skál spustil jeden malý splazík. Chlap z Mlynického sedla ide dolu. Vyzerá, že tiež nie je najšikovnejší lyžiach. Ako sa šmýka dolu spúšťa okolo seba kopu snehu. Dole ale zíde po svojich. Hore na jeho miesto sa vyberú aj v týchto podmienkach ďalší dvaja. Svah je Južný a už je poriadne nahriaty. Od takýchto svahov už asi dnes ruky preč. Poďme skúsiť Severozápadný-západný svah z Baštového sedla a skúsiť si to predĺžiť až na Vyšnú Capiu vežu.

Žliabkom hore pod Vyšnú Capiu vežu

Kúsok pod Capiou vežou

Chlap ide hneď hore ako raketa. Veď nech, aj on nám môže stopu prešľapať. Idem ako druhý. Stopa po ňom je priam do neba. Čo som sa ja nahromžil. Tu nik neberie ohľad na nízke pätky viazania.  No čo... nejak sme to za nim zvládli a už v samotnom žliabku do Baštového sedla sa trošku znormálnil. Stúpame celkom rýchlo hore. Vyzerá, že jednu otočku sa snažil prejsť napešo, ale hneď ďalšiu už opäť lyže obúval. Robíme podobne. Dnes to bez lyží nejde. A dnes sa dá šľapať aj 40 a viac percentný sklon. Prichádzame na rozdelenie snehovej pláne smerom do sedla, kde je prevej a smerom na širokú snehovú rampu pod Vyšnú Capiu vežu. Stále rýchlo stúpame. Ani sa nenazdám a som pod samotnou Capiou vežou. Svah sa začína skláňať smerom ku Kozím plesám a každým jedným krokom sa cítim menej isto. Už opäť vidím ako sa celý tento svah každú chvíľu pohne a zletím rovno cez skaly až do plies. Po pár minútach vzdávam tento svoj boj zo strachom a hlásim Kubovi, že ja končím. Zhodím pásy a pripravujem sa na zjazd. Kubo ešte pôjde za chlapom hore. Bojím sa prvého oblúka ako čert kríža. Všetko sa okolo mňa sype. Kde sú tie istoty, ktoré niektorí ponúkajú. Za chvíľu kričí chlap zhora. Počkáááj. Idem ja. Ja som si to tu prešľapal. No oukéééj. Poď si. Išlo mu to parádne. Naberám odvahu a za chvíľu sa už aj ja tiež púšťam za nim. Kokos. Ono to ide. Robím oblúk za oblúkom a užívam si prachu niekedy po pás. Čisté prachové šialenstvo. Po pár sekundách som dolu.

Chillik po druhom zjazde

Ja už som znovu pri plesách a rozmýšľam čo teraz dokým sa spustí Kubo. Skúsim mu spraviť pár foto. Vybieham pár výškových metrov nad plesá pod Štrbský štít a rozložím sa na jednej zo skál. Lyže skrížim do Xka a pásy nechám na nich sušiť. Kuba vidím už hore. Postupne sa šmýka na lyžiach dolu popod Capiu vežu. Kokos, tá rampa by ma asi psychicky položila. Prechádza za skalné rebierko a oddychuje. Nohy ma isto v jednom ohni. Aj chlap v polke zastal. Hecujem ho nech sa hýbe. Rozbieha sa a ja púšťam záznam. Geniálne. Už nezastal a zlyžoval až ku plesám. Je to kráľ. Tento zjazd bol fakt, že úžasný. Poďme ale ďalej. Zlyžujeme ešte asi 100 výškových metrov nižšie pod Kozie plesá a po ďalšej prestávke rýchlo vystúpime ku Capiemu plesu. Odtiaľ sa nám ukáže celý následný postup smerom na Štrbský štít zo Západu (aspoň sme si mysleli). Nejakí ľudia idú pred nami. Ešteže tak. Nebudeme musieť prešľapávať. 

Dobre booolo..


Kuba musím šanovať, a tak pod nástupom do najväčšej strminy výšľapu, v zúženom spodnom žliabku, ešte raz oddýchneme. Až potom ideme znovu na to. Chlapi pred nami aj sondu spravili. Čo pozerám, vyzerá to dobre. Nevidím, žiadne miesta nestability a ani veľké zmeny medzi jednotlivými snehovými vrstvami. Prichádzame pod prvé skaly žliabku a vyzúvame lyže. Stopa bola šialená. Okolo skál som sa ešte aj ja po troch chalanoch boril kde tu niektorou z nôh až po pás. Slnko stále pečie zo zadu do hlavy. Začínam byť nevládny. Stúpam hore z kroka na krok. Ide to hrozne ťažko a pomaly. Nad žliabkom sa ale sklon trošku zmierni a ani stopy už nie sú hlboké meter dvadsať pod snehom. Pomaličky po mnohých oddychoch som hore. Dobieham ľudí, čo sme videli stúpať ďaleko pred sebou. Museli si dať dobre do tela. A ktože to tam je? Síce ich nepoznám, ale oni poznajú mňa. Som z toho nesvoj, ale stáva sa mi to už pomerne dosť často, tak sa rovno priznávam. Chlapi kto ste, čo ste? Cítim sa strašne trápne, ale neviem ako mám proti tejto mojej zabudlivosti bojovať. Nakoniec sa priznávajú, že sú z Ružomberka, poznajú Kajaka a spolu sme pili horca na Chlebe. Už mi všetko dopína. Pecka chalani. Sme vďačný za vašu stopu aj keď v spodnej časti bola tak otrasná :D

Ideme na druhú stranu Štrbského štítu

Pod vrcholom zo Západu

Počkali sme všetci Kuba, chvíľku počilovali a ideme na to. Znovu bije srdce až kdesi v mozgu. Už aj tento svah sa nahrieva a aj tu je namraky snehu. Ideme po jednom. Jeden zmizne za horizontom pustí sa ďalší. Idem štvrtý. Po mne už iba Kubo. Spočiatku je to ľahké. Ale ako pristrmie začína byť sneh ťažký a oblúky sa v mokrom prašane robia hrozne ťažko. Cítim ako ma sneh ťahá dolu. Sypé sa to. Reflexne pozerám za seba, ale všetko sa sypé len okolo mojich nôh. Keď tu naraz letím do snehu. Nerozumiem čo sa stalo. Snažím sa vymotať z obrovského množstva snehu a keď sa mi podarí vydolovať pravú lyžu zisťujem, že mám na nej odopnutú pätu z viazania. Stalo sa to po páde? Alebo ma bezdôvodne vyplo a kvôli tomu tá papuľa? Netuším.. Každopádne za sebou mám peknú odtrhnutú kryhu snehu. Snažím sa čo najrýchlejšie pozbierať zo zeme ale moc sa mi to nedarí v tom hnoji. No a čo je najhoršie? Teraz musím zapnúť lyžiarku. Trieskam pätou do svahu ako keby tu ani 5 centimetrov snehu nebolo. Rýchlo na tretíkrát lyžu zarazím a letím preč. No.. len na kraj ku skalám v zúženom mieste. Púšťam Kuba. Ja musím pád ešte chvíľu predýchať. Až chvíľu za ním sa pomaličky spustím dolu. Konečne som pri chalanoch. Som zo seba znechutený. Musel som padnúť? To sa ozaj nedokážem naučiť lyžovať?

Dokonalosť čistá..

Vysoká spod vrcholu Štrbského štítu

Noví parťáci

Chillík na Slniečku musí byť. Musím nejako motivovať Kuba. Ešte máme pred sebou cca 200 výškových metrov na Bystrú lávku. Vchádzame do tieňa a začína byť neskutočná zima. Musím na seba obliecť všetko čo mám. Snažím sa drieť pred chalanmi, ale nič nepomáha. Dokonca mením mokré rukavice za druhé suché. Do samotného sedielka ideme na mačkách. Zase mi jedna vypla. A to tá, ktorej som veril. Mňa z nich raz ozaj picne. Posledných cca 20 výškových metrov sa opäť brodíme v snehu. Dnes ani tu nik nebol. Dvaja len asi zlyžovali po prechode sedla z druhej strany a dvaja čo šli hore to ukončili práve pod týmto posledným stupáčikom. Chalanom sa už nechce brodiť, tak vyslali mňa. Spočiatku to ide, ale zrazu sa zastavím a nie a nie sa posunúť o kúsok ďalej. Snehu je po pás. Traverznem poriadne fučiac pár metrov ku skale. Bojím sa ale, že to dopadne ako keď šli okolo skál chalani na Štrbský. Ale nie. Bola to pohoda. Sneh okolo skál bol tvrdší a peknými stupienkami sme o chvíľku v sedielku.

Už prichádza aj Kubo


Sedielko je úzka štrbina medzi skalami. Po jednom sa prevlečieme na druhú stranu a pár metrov zlezieme po reťazi dolu. Ja idem na mačkách ešte o kúsok nižšie. Až na miesto kde sa vyzúvali tí čo šli hore z tejto strany. Už ani druhá mačka neposlúcha. Ta sa zase vyosila tak, že sa mi zapichla bokom do podrážky a samozrejme som si teda musel hrotmi roztrhnúť kombinézu. Kúpiť ten spojovací prúsik Dyneema na prepojenie prednej a zadnej časti mačky bolo ozaj za trest. Poďme radšej dolu. Zjazd mizéria. Síce Furkotská dolina z Wahlenbergovými plesami je nádherná, ale skoro nelyžovateľná. Je to jedná obrovská rovina. Hlavne horná časť s plesami. Nejak sa ale prederieme touto bláznivou krajinou, chvíľku dokonca polyžujeme, aj keď v spodnej časti to bolo celkom dosť skalnaté a môžeme ešte poslednýkrát začať stúpať. 

Po treťom zjazde

Stúpanie na Bystrú lávku


Tentoraz už iba kúsok na chatu pod Soliskom. Chalani sa rozhodli ísť napešo. Prešli pár krokov a boli zaborení v koske. Nedbám, nech sa trápia. Idem za nimi po ich stopách. Prešli ale len pár metrov a už aj ma púšťajú pred seba. Keby som bol pes, tak si zapnem lyže a nech si šľapu napešo sami. Ale chodník sa ani mne moc nepozdáva na lyže. Stopa je rozšľapaná nejakými snežnicami. Chata nie je ďaleko. To dáme aj napešo. No bol to ešte hodný kus trápenia. Dokým sme prišli na chatu, ešte padlo veľa nadávok a škodoradostného smiechu. Ale podarilo sa nám to. Sme zachránení :)

A hneď aj zjazd na druhú stranu

Hneď si objednávame hneď pivo a polievku. Strava víťazov. Pokecáme o prežitom dni a traja parťáci od Štrbského štítu sa lúčia. Jeden z nich musí do roboty. Jeden by aj zostal dlhšie, ale nakoniec letí s nimi. Tí druhí dvaja plánujú dobehnúť aj zajtra. No uvidíme teda či sa ešte uvidíme. My si ideme po rozlúčení ešte sadnúť do chaty. Počkáme si pri pivku na západ Slnka. Idem objednať a chlapík mi hneď položí pred nos Bošáckej. Neodmietam, zmestím. Pripijem si teda s novými kamarátmi a idem za Kubom. Po druhej dvanástke ma točí ako na kolotoči. Slnko postupne klesá a mne sa točí svet. Mali by sme ísť von vyfotiť toto Slnečné divadlo.

Vo Furkotskej doline medzi Vyšným a Nižným Wahlenbergovým plesom 

Obujem lyže, prejdem dva metre, skrížia sa mi a som na zemi. Jaaaj, hanbááá. Rýchlo sa postavím a letím radšej rýchlo za Slnkom. Ledva ho pre oči vidím. Ten západ sa mi nezdá vôbec pekný. Hm.. možnože to len s tým promile neviem precítiť. Skúsim sa pozrieť večer na fotku, možnože o pár hodín bude ten západ krajší. Poďme teraz dolu.

Západ Slnka z chaty pod Soliskom

Rozbieham sa, ale zjazdovka šmýka ako fras. Mal by som ísť po tom pive opatrnejšie. Kubo to ale vedľa mňa rozbaľuje, a tak mi nezostáva nič iné len letieť za nim. Rýchlo zjazdíme asi do polovice kopca a ocitáme sa na rovine. Čo teraz? Začíname korčulovať. Dobrých 200-300 metrov. Priam by som povedal, že som stihol vytriezvieť. Ďalšou zo spojok sa dostaneme na hlavnú zjazdovku a po krásne zratrakovanom pruhu letíme ako strely dolu. Užívam si rýchlosť bez náznaku strachu. To pivo ti má silu. Ale hore v zjazdoch vo voľnom teréne som tvrdohlavo odmietal. Tam som to teda tak necítil.

Druhý deň opäť Mlynická..

Sme teda dolu. Lyže presunieme do auta a ideme sa najesť dole ku stanici do mojej obľúbenej reštiky u Lenky. Samozrejme cestou som musel hodiť na ľade takú papuľu, že ešte aj dva dni potom som cítil následky. Jedlo bolo ako vždy u Lenky parádne a ani sme tam nenechali pol výplaty. Večera je za nami, poďme spať. Musíme zbehnúť ešte autom do kotliny do dediny Važec. Ubytko vyzerá veľmi fajn. Zaujimavosťou bolo, že nemalo žiadnu živú recepciu. Do SMSky som dostal len kód od vchodových dverí a kľúče nás už čakali vo dverách na izbe. Izba bola malá, ale na prespanie stačila. Kúpeľňa zato tvorila vari polovicu izby. Kuchynka bola spoločná na chodbe a veľmi pekne zariadená. O pol desiatej po pozretí foto už aj chrápeme. Minimálne ja som ledva stihol dopadnúť do postele.

Cestou pod Soliskový hrb

Ráno nevstávame nejako extra zavčasu. Nechcem seba, ale hlavne parťáka Kuba znechutiť. Dnes to už určite nebudeme tak hrotiť ako včera. Niečo do seba nahádžeme a okolo ôsmej letíme naspäť na Štrbské pleso. O ôsmej to tu už žije. Už je plné celé horné parkovisko. Musíme parkovať pri turistickej ubytovni a ešte aj zaplatiť 6€. Čert vie kde ide také množstvo peňazí čo vyzbierajú. Radšej asi nevedieť.

Dnes celkom veterno

Zastavujú sa pri nás nejakí zahraniční chlapci. Kubo s nimi hádže reč. Chcú ísť na Kriváň, no hneď sme im zrušili plány. Neviem odkiaľ chlapci boli. ale moc to tu asi naštudované nemali. Na lyžiach na Kriváň zo Štrbského plesa? Myslím si, žeby to bolo trápenie. A možnože to boli len skituristi. Kubo podľa oblečenia ale skôr dedukuje, že to boli poriadni downhllisti. Ťažko povedať. Každopádne sme ich poslali za nami do Mlynickej doliny s tým, že sú tam haldy prašanu.


No.. Vchádzame do doliny za silnejúceho Slnka. Dole vo Vážci bolo ešte okolo mínus tri stupne, ale na plese je už ráno plus jeden a teplota každou hodinou stúpala. Prach sme mohli zbadať len ráno v tieni pod stromami. Nad lesom bolo už všetko mäkké. Po včerajšej rannej hmle už ani stopy, tak vidíme presne ciele dnešného dňa. Ako prvý si vyberáme sedlo pri Soliskovom hrbe. Snehu tam nevyzerá byť až tak moc. Spod neho trčí na viacerých miestach koska a aj skaly. Celkovo vyzerá mulda pod sedlom veľmi jednoducho. A sedlo veľmi blízko. Ideme teda na to.

Kubo kúsok pod sedlom s pohľadom na náš druhý zjazd

Spočiatku stúpame direkt hore. Neskôr už musím robiť serpentíny. Oproti včerajšku celkom čerstvo pofukuje. Nedávame tomu ale žiadnu úlohu. Jedine čo je trošku škoda, že sfúkavaný prachový sneh z vysokých tienistých miest zasypával včerajšiu stopu. A to, že už včera tu bolo kopec ľudí, je čistý fakt podľa rozjazdenosti svahu. Ako stúpame pristrmuje. Zase sa prestávam cítiť bezpečne. Kua, čo tu je pod tým snehom za podklad? Tu bude isto tráva. Sme na Juhovýchodnom svahu. Asi najviac nasvietený svah v Tatrách, Je to tu už poriadne mokré. Aj keď po zapichnutí palice sa mi stále zdá, že mokrých je len pár vrchných centimetrov. A hlavne nedokážem zapichnúť palicu dopoly ako včera. Tu sa zdá byť celkovo po podklad do polmetra snehu. Kde tu dokonca pri stúpaní chytám skaly alebo prechádzam čočoriedčím. Podľa toho ako je to kde vyfúkané.

Zo sedla pri Soliskovom hrbe s pohľadom na kríž na Prednom Solisku

Prichádzame ku vrcholu. Vietor duje čím ďalej viac. Raz za čas nás prikrčí skoro až po zem. Pri nárazoch máme čo robiť udržať sa na nohách. Kde tu sa z prachového snehu a krútiaceho vetra vytvárajú nádherný snehový diablici, tzv. Snow devils. Konečne sme hore. Najprv ja a hore čakám na Kuba. Rýchlo sa obliekam. Rukavicu si hodím do záveju, že odtiaľ mi nevyletí. O chvíľu sa ale hádžem za ňou aký som dlhý po svahu, aby som ju zastavil vo vetre. O pár skalných vežičiek ďalej vidno zo sedla vrchol Predného Soliska s krížom. Môžeme si s ľudmi kývať. My sa ale skôr venujeme tomu pivu čo Kubo hore vyniesol. Je nám hej. Ale už by som bol rád opäť dolu. Vždy mám poriadny stres ako to celé dopadne.

Kubo v polke zjazdu obdivuje druhý výšľap

Ide to ale dopohody. Okrem toho,že hustota snehu sa značne blíži asi ku hustote olova. Po včerajšej prachovej lyžovačke už ani stopy. Brodíme sa v bielom blate a dá poriadne zabrať každý jeden oblúk. Kubo padá každú chvíľu na zem ako hnilá hruška. Vždy to rozbehne a určite keď si potrebuje oddýchnuť tak sa bauchne o sneh. Mne to tiež ide ako v lete na saniach. Cestou dolu pokecáme s každým stúpajúcim. Máme čas a hlavne málo síl. Zaujali nás chlapíci čo 30° svah išli na pásoch direkt hore. No a potom nenadávaj na takýchto čo robia prví stopu. To je pre nás čo máme nízku pätku čistá vražda. Toto som vari ani nemal vidieť. Rýchlo odtiaľto preč.

Dolu sa hádžeme o sneh a chillujeme znovu. Myslím si, že polhodinový oddych sme si zaslúžili. Slnka už nie je toľko ako včera. Ako keby bol vo vzduchu nejaký opar alebo čo. Slnečné lúče len tak žmurkali spoza nejakého "závesu".

A už aj ideme hore

Prišiel čas ukončiť tento víkend posledným výšľapom. Tentoraz do sedla za Patriou. Znovu začíname mierne a postupne pristrmuje. Na tejto strane až tak nefúka ako na druhej strane cestou do sedla pri Soliskovom hrbe. Tento výšľap by mal byť o pár metrov dlhší ako predošlý. Mali by sme ísť až do vyše 2100mnm. Kubovi postupne začínam utekať. Idem si svoje. V strednej časti začína podklad primŕzať. Zrejme pozostatok zo včerajšieho odmäku a nočného primrznutia. Vôbec to nie je príjemné. Lyže v tom dosť šmýka, ale nechce sa mi ísť ani pešo. Poriadne hromžím. Najhoršie miesto ale prechádzam a zdá sa byť už iba lepšie. Kubo v inklinovanom mieste lyže dáva na plecia a ďalej ide pešo. Ja postupne stúpam a blížim sa k vrcholu. Z hora sa spúšťa nejaký horskáč. Prehodím s nim pár slov. Prichádza z inej strany. Presne netuším odkiaľ šiel. Nepoznal som to z jeho popisu. Vraví ale, že hore je kopa skál. Sám to aj vidím a odrádza ma to ísť vyššie. Po strane na skalách sa pripravujú iní traja na zjazd. Idem ku nim a tam počkám Kuba.

Predné Solisko z pod sedla za Patriou

Tu už ani nefúka a v bunde sa dá dokonca aj vydržať. Negniavi ma toľko zima. Prichádza Kubo. Chvíľku si oddýchneme. Kubo rozmýšľa či mu pomôže pol hodinka oddychu alebo či letieť hneď dole. Asi musel byť dosť unavený, keď sa bál, či vôbec zíde dolu. Ďalej už teda nejdeme. Načo to pre pár metrov síliť? Vyzujeme pásy, obujeme lyže a ideme na to. Prvé oblúky robím ja. Musím trošku zlyžovať, aby som mohol Kubovi spraviť aspoň pár foto. Ide to ale ťažko. Nie je to až tak strašné ako na druhej strane, no včerajšok to teda nie je. Asi na 10x sme dolu. Dolu bol zrejme najlepší sneh. V užšom žliabku to ešte prachom celkom žilo. Rozohnil som sa v ňom až natoľko, že som si skoro nevšimol závej pred sebou a skoro som to za nim letom napikoval do koskového poľa. No a týmto máme posledný zjazd víkendu za sebou. Môžem sa liečiť. Konečne z nádchy, ale aj na nervy čo som po svahoch postrácal.

Soliskový hrebeň od Soliskového hrbu po Furkotský štít

Cesta dolu dolinou v koske a potom v lese po turistickom chodníku bola tiež ešte veľmi zaujímavá. Za každým rohom sme čakali nejaké prekvapku. Či už strom alebo splašeného turistu čo nevedel ktorým smerom odskočiť. Postupne sme ale našli systém a do každej zákruty trúbili. Ehm.. ja trúbil a Kubo už len ďakoval, že stihajú odskakovať. Mali by aj tu ako vo Veľkej studenej doline urobiť povedľa turistického chodníka zjazdovku lesom.

Piknik a čakanie na Kuba

Nakoniec sme sa vysomárili aj spod posledného stromu a znovu sme pri zjazdovkách. Všetko je to tu nadmieru pokamienkované, ta nezostáva nič iné ako lyže na chrbát a hor sa na prechádzku davmi ľudu. Človek by až neveril koľko ľudí dokáže prísť sem pod hory. A či je to dobre alebo zle? Neviem. Podľa mňa dobre, že ľudia nesedia doma. Ale má príroda na to, aby sa mal každý aspoň tak dobre ako ja? Dúfajme, že nikdy nebude robiť veľa ľudí to čo ja lebo celé to stratí to svoje čaro voľnosti.

A už aj letíme dolu

Dnes obedujeme u Kubačkov. Kubo ma pozýva. Ževraj nemám ísť ku Lenke, ale ku nim. V Ružomberku mi pred nosom ušiel vlak, tak súhlasím. Dokonca to u nich zvládli aj s mojimi lyžiarkami smradľavými. Bol to fajn hnoj. Ešteže som mal aspoň ponožky náhradné. Chvíľku som u parťáka pobudol a nakoniec aj ja sa pobral dom. Veď predsalen ma ešte jeden obed čaká :) ..u našich.

Kubo si užíva snehy

Bol to nezabudnuteľný víkend. To čo som tento víkend zažil v Tatrách tu ešte nebolo. Aby som mal celú, celučičkú dolinu sám pre seba s pár vyvolenými. A tony prašanu? A hlavne pocit, že všetko čo robíš je tvoje rozhodnutie a tebe to padne na hlavu keby čosi? Myslím si, že tento víkend mi opäť ukázal kopec nových možnností zážitkov vo veľkých horách. Som nesmierne vďačný za toto všetko. Bolo to geniálne :)


streda 12. februára 2020

S dievčatami v milovaných horičkách

Život uteká ako voda. Už je to vyše týždňa čo sme vyrazili s Klárkou a Zuzkou do Tatier. Cieľ bol jasný. Musím na lyže, do hôr a jednoznačne to Tatier, Klárke by som rád ukázal skryté možnosti a zákutia na lyžiach, v horách a aj v nej samej a Slnko nerobí asi nič šťastnejším ako túlať sa po grúňoch. Takže takáto vysmiata partia sme sa vyzbierali.

V raji :)

Klárka ma dlhú cestu. Ide až z ďalekého západu. Ja cestou ešte vo dvierkach vlaku vyzdvihnem od kamaráta jednú lavínovku a tak do spoločného vlaku nastúpim až v Mikuláši na smer Tatranská Štrba. Zuzky nikde. Tá sa túlala aj dnes po kopčekoch alebo čo a tak nestíha. Počkáme ju teda už priamo na mieste base campu. 

Halo, halo ..vstávame

Už aj pod Kôprovským

Zubačka ako zvyčajne vykúrená na maximum. Idem do kratkého trička. S Klárkou kecáme jedno cez druhé a ani sa nenazdáme a sme na Plese. Vystupujeme a hneď ideme hľadať ubytovňu. Tá je pár metrov od plesa. Dokonca aj obchod máme hneď z druhej strany vchodu. Snažíme sa dobyť dnu. Nik nám neotvára. Musíme volať. Pán práve vykladal tovar. O päť minút je ale naspäť a po pár minútach už aj skasírovaní a s kľúčami v rukách ideme na izbu. Ešte vystúpať asi 4 poschodia a sme doma. Rýchlo zhodíme všetko závažie z našich pliec a letíme sa najesť. 

Dlhé čakanie na východ..


Okrem reštaurácie Lenka ja tu nič nepoznám. Zato Klárka sa tu už vyzná, teda sa nechám sa viesť. Ideme skúsiť kolibu Plesnivec. Som tu prvýkrát. Menu fajnovô a je problém si vôbec vybrať. O polhodinu už poriadne odfukujeme. Najedli sme sa vari aj na celý zajtrok. Pivko nesmie chýbať no a potom že nestíhame na stanicu za Zuzkou. Aj tá to tu pozná. Všetci sa teda stretneme v kolibe.




Dopijeme a letíme spať. Zajtra to bude vcelku kruté. Vstávame o pol tretej ráno! Štart je naplánovaný na tretiu hodinu. Plán je stihnúť východ Slnka na Kôprovskom štíte. Nejdem sám, tak sa mi len veľmi ťažko odhaduje čas. A ani vlastne neviem do čoho presne ideme. Tu som ešte na lyžiach nebol a naposledy v lete som tu bol pred pár rokmi. Uvidíme...




Po Popradské pleso to vcelku odsýpa. Chvíľku stúpame, no potom sa už len prechádzame po rovine. Snehu je na chodníku málo. Všade trčí kopa skál. Máme nútený tréning techniky. Niežeby mi to prekážalo, ale baby ešte pred samotným stúpaním by som nerád odradil. Dokonca aj nejaký ten zjazd na pásoch pomedzi kosku sme si vyskúšali. Vždy sme si niečo našli a už aj sme pri Popradskom plese.

Pomaličky vykuká


Opúšťame magistrálu a veľmi pozvoľna začíname stúpať Mengusovskou dolinou. Stále je samozrejme tma. Zatiaľ ideme stále dosť rýchlo. Začínam sa báť, že prídeme na vrchol veľmi skoro. Uvidíme. Všetci svorne konštatujeme, že snehu je veľmi málo. Naspäť to určite potiaľto na lyžiach nepôjde. Obchádzame odbočku na Rysy a pokračujeme rovno ďalej. Konečne začína snehu pribúdať. Pribúda aj celkom ľadu. Ideme spodom Satanovej dolinky. Pred nami sa začínajú črtať obrysy Hlinského sedla aj Nižného Kôprovského sedla. Okolo nich stále pokračujeme rovno dolinou. Terén začína strmieť. Podklad nie je najdrsnejší a najmäkší, ale sklon sa mi našťastie tiež nezdá až tak  šialený. Ak budeme poriadne zarezávať hranu lyže do snehu pôjde to. Stúpame. Miestami je sneh aj dobrý a snažím sa teda vyberať čo najlepšiu trasu. Zuzke sa to aj tak moc neľúbi. Niektoré úseky sa dokonca aj zasekáva. Som z toho dosť zaskočený. Čakal som, že Slnko zvládne na lyžiach minimálne toľko čo ja. Veď ma vari už desiatky rokov skúsenosti. Ale nevadí. Aspoň viem, že Zuzka a ľad je slabina. Spolu to zvladneme. Klárka, ktorú beriem že mám pod patronátom všetko geniálne zvláda. Tíško šliape z nohy na nohu a ani náznak nejakého rozladenia. Už dávno som nezažil tak dokonale pokojného človeka. Ale čo. Čakal som, že bude hysáčiť? Veď nie..

Konečne je pri nás

Postupne sa tvrdým snehom vyškriabeme ku Malému Hincovmu plesu a o pár minút sme už aj pri Veľkom. Čo teraz? Kade máme ísť? Nič na okolí sa nám nepozdáva. Žiadne výrazné sedlo. Výraznejšie bolo už aj oproti za plesom neznačené Mengusovské sedlo, kde som sa vytrápil cez leto. Pozerám pre istotu mapu. Prešli sme to. Nevadí. Času máme. Otočíme sa a ideme hľadať. Zdá sa, že sme to našli, ale nevyzerá to tam vôbec privetivo. Je to vcelku strmé a tvrdé ako betón. Snažím sa spraviť pár krokov, ale necítim sa bezpečne. Ideme dať mačky?? A zlyžujeme to potom? Myslím si, že sme jednohlasne rozhodli. Kašleme na to. Čo ale teraz? Máme hodinu do východu Slnka. Veď tu zamrzneme.


Nad Malým Hincovým plesom po ceste do Nižného Kôprovského sedla

Otáčam sa a ideme znovu pozrieť za pleso do Hincovej kotlinky. Končíme pár metrov za plesom. Možnože by to aj išlo ďalej ale nejak mi tiež nie je povôli traverzovať ľadové svahy ponad pleso. Znovu otočka. Veď dáme si to tu 3x a Slnko je von. Táto myšlienka ma ale moc neoslovuje. Musíme niečo iné vymyslieť. Pricházame na otvorenejšie a miernejšie svahy skláňajúce sa z hrebeňa Kôprovského štítu do Hincovho plesa a hneď sa to snažím využiť. Ideme trénovať cik-caky. Pás dobrého snehu je tak na 10-15 krokov. A šup otočka na druhú stranu. A tak stále s minimálnym sklonom. Aspoň sa zahrejeme a aj čas ubehne. Sklon ako stúpame pristrmuje a začína byť aj ľadovo. Asi stačí. Zhodíme pásy a letíme 6timi oblúkmi dolu ku chodníku.

Spolu so zajtrajšou Vysokou



Pásy lepíme znovu. Ideme opäť hore. Čas ubieha a zore pomaly červenie. Máme 20 minút. Pred sebou asi 10 cik-cakov. Ejj, budeme musieť ísť extrémne pomaly. Za desať minút sme tam ale tak či tak. Nič to, idem skúsiť ešte vyššie. Aspoň po tu trávičku čo vidím 10 metrov nad sebou. Pod nohami čistý betón. Je to trápenie, ale čas uteká. Poza kopce začíname vidieť ako Slnečné lúče osvetľujú Popradskú kotlinu. Presne medzi nami a Slnkom sú zrejme Malé Kôpky alebo čosi iné z Popradského hrebeňa. Škoda toho. Východ nám teda moc nevyšiel. Na Slnko čakáma vari ešte dobrých 20 minút. Postupne sme videli ako lúče klesajú nižšie a nižšie po hrebeni Kôprovského štítu. Pofotíme sa s tými čo nás dobehnú ako prvé. Hneď sa o pár stupňov oteplí. Následne letíme dolu. Čo ale teraz s načatým dňom?

Dole spod Nižného Kôprovského sedla


Mali sme ísť Kôprovský štít a naspäť cez Nižné Kôprovské sedlo. Keď to nevyšlo z druhej strany, poďme tam teda z odtiaľto. Slnko sa začína masívne opierať do svahu. Verím teda, že podmienky budú každou minútou lepšie a lepšie. Baby idu pomalšie. Ja vlastne letím na záchod. Každopádne popri tom som im stihol porobiť podľa mňa veľmi vydarené foto s Veľkým Hincovým plesom. Alebo Malým? Začíname prudšie stúpať a zase všade tvrdo. Sme na Slnku. To pôjde. Zuzka sa zase necíti vo svojej koži. Nebudeme to teda hrotiť. Znovu som si našiel nejakú métu v tvare travového trsu a tam končím. Čakám parťáčky.


V Mengusovskej doline

Klárka stúpa s úplnou istotou. Za chvíľku je pri mne. Zuzka má strach. Vidím ako sa lomí s terénom. Nejde jej to. Z ničoho nič sa jej šmykne. Padá na bok a zosúva sa dolu svahom. Rýchlosť nenaberá. Lyže ma na nohách. Nech hraní. To musí ísť. Na svahu sú obrovské zmrznuté snehové gule čo vznikli počas odmäku. Do jednej naráža. Vyhodí ju a znovu sa šmýka ďalej. Na ďalšej sa zastavuje. Je ticho. Klárka sa pýta či je v poriadku. Nepočujem žiadnu odpoveď. Neviem či Klárka niečo počula. Ach... hýbe sa! Dobre. Tu hore nič nezistím. Možnože je v šoku a preto neodpovedá. Rýchlo dávam dole pásy a zošucham sa ku nej. Žije. Chvála Bohu. Vyzerá v poriadku. Pýtam sa či ozaj. Moc nehovorí, ale zrejme áno. Vraví mi, že sa nemôže pohnúť. Nemá lyžu. Aha, to som si až teraz všímol. Skúsime sa nejako narovnať a nejako sa zošúchať ku druhej lyži. Dole mi Zuzka ukazuje ruku. Celý lakeť má oškriabaný do krvi. Slnko si to nechce ani len obviazať, no tentoraz nepoviem: "Rob si čo chceš". Ideme to omotať. No a teraz sa poďme rozlyžovať.

Hrebeň Bášt cestou na Volí chrbát



Klárka to ku nám zvládla zlyžovala naparádu. Spolu teda môžeme pokračovať dole do Satanovej kotlinky a ďalej Mengusovskou dolinou. Pod plieskami kde začíname vidieť do dolinky Žabých plies stáčame doľava. Zuzka prostestuje. Nie, ona ide dolu na Popradské. Necíti sa na to. Mrzí ma to. Pred tromi dňami som bol vo Veľkej studenej doline a práve touto hodinou prichádza najlepší sneh. Doteraz sme sa trápili. Zuzka si dnes nič neužila. Vidím, ale že už je v poriadku, tak už môžem povedať: "Rob si čo chceš" ..nútiť ju nejdem, ale bude banovať :)

Vysoká sa opäť začína ukazovať

Hrebeň Bášť

Nie je dobré človeka nasilu ťahať. Chvíľku áno, ale znechucovať dlhodobo nie je dobré. Ja sám sa veľakrát učím na vlastných chybách. Niekedy mi svoje rozhodnutia vychádzajú, no inokedy ich zase ľutujem. A vlastne ani ja sám isto neviem či teraz Klárku nebudem viesť do záhuby. Každopádne ideme na to. Slnko je v horách každý druhý deň, Klárka tiež, ale dnes jej chcem ukázať Tatry koľko bude vládať.

Pod Mengusovským Volovcom


Postupne sa teda predierame krkahájmi cez kosku. Prechádzame cez Hincov potok a pred nami sa začínajú konečne ukazovať snehové pláne. Vytýčili sme si smer kde sa chceme dostať. Kdesi po ľavej strane od nás by mal byť Mengusovský Volovec. Prichádzame do nevýrazného sedielka. Myslel som si, že sa ocitneme kdesi na ostrom hrebeni. Na druhej strane nás ale čakala priam nekonečná pláň s miernym sklonom. Som fascinovaný. Presne netuším, kde som sa to  ocitol a ani čo sa to predo mnou otvára. Na Klárke vidno, že postupne jej dochádzajú sily. Nevadí. Dáme oddych a pôjde to. Stále stúpame a stále si dokážeme pred sebou vytýčiť další a další cieľ. 

Kocháme sa


Obchádzame spomínaný Mengusovský Volovec. Pred nami je jedno strmšie stúpanie. Sú tu nejaké staršie stopy, čiže určite nie sme až tak zle. Cieľ je jasný. Dostať sa teraz do toho ďalšieho sedielka. A hľa, pred nami nádherný pohľad na Žabiu vežu a okolitý hrebeň. Čistá nádhera. Stopy od lyžiarov idú aj kdesi pod Vežu. Nevyzerá to zle. No Klárka to hodnotí inak. Oukej. Dole pod nami je meteostanica. Žeby ma počkala tam a ja to pôjdem vyskúsiť? Pozeráme iné možnosti. Vľavo od Veže za nevýrazným hrebienkom vidno veľmi veľa bielej a v nej tiež nejaké stopy po lyžiaroch. Skúsme sa teda dostať ešte na tento hrebienok. Dolu a hore sa mi už nechce lyžovať, ale minimálne bude odtiaľ ešte krajší výhľad.



Netrvá to dlho a som tam. Predo mnou sa otvára ďalšia dlhá rovina. Volia kotlinka. Žiadny extrémny hrebeň, ani klesanie. Iba zrejme zasnežené pleso a cesta ku štítom ešte vyššie. Slnko už začína poriadne pripekať. Je to aj na krátky rukáv čí plávky. Vôbec nefúka. O chvíľu prichádza Klárka. Verím, že toto sa jej bude páčiť. Dokonca ideme ešte ďalej. Je to ozaj viac menej rovinka. Stanovíme si ďalšiu skalu po ktorú sa musíme dostať. Končíme až na konci mierneho stúpania. Pár metrov od nástupu do hrebeňa. Ten je viac menej vysnežený. Jedine posledných vrcholových pár metrov vyzerá byť bez snehu.



Klárka sa ostáva opaľovať. Ďalej idem sám. Slnko ma bije, ale bojujem. Neponáhľam sa. Z času na čas sa zastavím. Popozerám. Za mnou sa otvárajú inpozantné výhľady. Už som vyššie ako Volí chrbát a poza neho sa ukazuje nádherný dlhý hrebeň Bášt pokračujúci až po Kôprovský štít až po Poľské hranice a spoza neho vidno krásne vysnežené vrcholky štítov Hrubého hrebeňa. Oproti zase vystupuje spoza Popradského hrebeňa nádherná Vysoká. Ten kopec má nie nadarmo väčšina za jeden z najkrajších vo Vysokých Tatrách. Ej, škoda že Klárka nevystúpila ešte o pár metrov vyššie.

Pri meteostanici so Žabou vežou

Na poslednom kameni

Posledné metre boli trošku ľadové a hlavne bez snehu. Na pásoch som ale vyšiel až do Nižnej Volej štrbiny. Proste tam kde ma stopy zaviedli. Odtiaľ sa mi ukázal pohľad aj na nehostinný sever. Podo mnou sa zrejme ukázali strmé svahy Žabej veže a celého hrebeňa až po Rysy. Snažil som sa uvidieť aj chodník na Rysy z Poľskej strany, ale asi som nepozeral moc do hĺbky. Len som si v rýchlosti pofotil Belianky a pobral sa het. Bez lyži a mačiek som sa necitil najistejšie.

Cestou do Nižnej Volej štrbiny

Pohľad z hora na hrebeň Bášt a "malinkatý" hrebienok Mengusovského Volovca

Pohľad až po Kriváň

Akonáhle mám lyže na nohách je dobre. Obídem pár odhalených skál vo vrchných partiách svahu a potom si už užívam dokonalú jarnú firnovačku. Tých možno 200-300 výškových metrov po Klárku som sa poriadne zadýchal. No a ďalej možeme ísť na to spolu. Nejaký chlap so psom sa sem derie za nami už pol dňa napešo. Divné. Môžeme tu vôbec byť? A je normálne, aby ochranári chodili po národnom parku so psom a ešte aj napešo keď je sneh??? Nič to, poďme het. Obídeme ho veľkým oblúkom, zakývame si a už aj sme za hranou. Už nas teda nedobehne.


Na druhej strane štrbiny Belianky

Prichádzame opäť ku meteostanici, schádzame strmším úsekom a už si znovu užívame biele snehové pláne. Možeme si vyberať cestu kade len chceme. Je to úžasnééé. Klesáme a postupne prichádza kosodrevina. Musíme ešte cvaknúť pohľad dozadu, čo sa nám to podarilo zlyžovať dokým pôjdeme ďalej. Trošku sa nám podarí aj zablúdiť v koske. O chvíľku sme ale naspať na chodníku a už radšej nevymýšľame a po červenoznačenom turistickom chodníku z Rysov sa zošucháme až ku smerovníku v Mengusovskej doline. Myslím si, že ďalej to už nemá na lyžiach zmysel. Dávame ich teda na chrbát.

Pod hrebeňom už s Klárkou

Tááám úúplne vzadu čo ani nie je vidieť sme boli :)

Pomaličky si vykračujeme na Popradské pleso. Tam nás už určite neskutočne dlho čaká Zuzka. Uf, ale sme jej dali. Vari sa nehnevá. Rýchlo ideme na kofolu, pivo, či kapustnicu. Dnes to je zaslúžené. Stále ma láka ísť ďalej. Stále máme vyše dvoch hodín do západu Slnka. Čo tak ísť niekde pod Východnú železnú bránu? Klárka už má ale dosť. Vidím to na nej. Síliť to nebudem, no verím, že keby sme pomaly ťapkali Klárka by to ešte zvládla. A dole by sme sa tiež nejako zošuchali. Na teraske hotela stretáme Rasťa s kamarátom. Práve prichádzajú zo Zlomiskovej doliny. Hovoríme im o našich plánoch a moc nie sú z toho nadšení. Ževraj po tme by to tam mohlo byť poriadne náročné na orientáciu. Je to tam na brodenie koskou. No.. myslím, že je po pláne. Toto baby už neprelúskajú. Dajme si radšej teda s nimi ešte jedno pivo.

Západ Slnka na Štrbskom plese


Postupne Slnko zachádza za Patriu a prichádza krutá zima. Mali by sme sa pobrať. Rasťo s parťákom idú smer Popradské pleso, kde majú auto, my ideme naspäť po chodníku zo skorého rána. Ideme z nohy na nohu. Neponáhľame sa. Sme na výlete. Každopádne nad skokanské mostíky prichádzame práve pri západe Slnka. Som z toho nadšený. Ten ranný východ moc nevyšiel, ale toto bolo ako darček na záver. Dobre je nám. Ešte pár krokov a sme na ubytovni.

Krásne druhé ráno..

Na Popradskom plese

Postupne stúpame do Zlomiskovej doliny

Partia, s ktorou som sa tu ocitol, je ako lusk. Jedla majú toľko, že sa ho zbavujú. Veď kto by to zajtra zo sebou všetko vláčil, keďže sa budeme musieť ráno odubytovať. A aj do postele líhame už o ôsmej. Večer pekne len sprcha, najesť sa, namiesto večerníčka fotky pozrieť a do postele. Žiadne žúrovačky. Vedel by som si na takýto štýl rýchlo zvyknúť.

Zase raz tie výhľady


Zlobivá a Železná brána

Ani sa nenazdáme a je osem ráno. Dnes sa neponáhľame. Po včerajšom incidente pod Kôprovským štítom čakáme na odmäk. Pomaličky sa teda najeme a vyrazíme až po deviatej. Dnes dokonca ten šialený kamenistý chodník smerom na Štrbské pleso vidíme aj za dňa. Samý kameň. Ale aj tak ideme na pásoch, som rád, že aj o tejto hodine ešte turistov stretáme veľmi málo. Nemusíme našťastie pomedzi nich kľučkovať. Niečo po desiatej sme pri Popradskom plese a párty výlet môže začať.

Ráno tvrdo

Vysoká sa blíži


Prejdeme pár metrov okolo plesa a pri mostíkoch vchádzame do kosky. Snažíme sa ísť po najvýraznejších stopách, ale je to aj tak dosť náročné. Toto som ozaj nečakal. Už chápem o čom to včera chlapi hovorili. Je ozaj dobre, že sme tu včera nešli, dnes by som tu už baby nedonútil a Zuzka mi to patrične niekoľkorazy dnes povedala. Chlapi tiež ale vraveli, že nad koskou je to topka. Ja už len v to dúfam. Nechcem nám znechutiť deň. Snažím sa vyberať najschodnejšiu cestu. Niekedy išlo o ozaj krkolomné kreacie na lyžiach. Baby bojujú. Či na lyžiach či bez nich. Smútim za snehom čo tu bol minulý rok. Vtedy sme jazdili smerom dolu až do plesa. A to bol vari už Apríl.

Opäť pohľad doprava na Východ


Piknik


Postupne sa z kosky ale vynárame. Celá Zlomisková dolina je stále v tieni. Aj keď je už vari 11 hodín. Pristrmuje. Musíme sa dostať na Zlomiskovú roveň. Svah je znovu poriadne šmykľavý. Idem na lyžiach, ale Zuzka už má vo všetkom jasno. Obúva mačky. Poďme teda aj my. Aspoň potrénujeme aj niečo iné ako len šuchanie na pásoch. Netrvá dlho a sme hore. Zlomisková roveň je dlhá rovina. Musíme sa dostať pod Zlomiskovú vežu a až potom zabočiť doľava smerom na Dračie sedlo. Tam opäť chvíľku stúpame. Slnko sa každým krokom ku nám viac približuje a v druhom strmom stúpaní sa konečne s ním stretáme. Sneh začína razom odmäkať.


..a už aj pokračujeme



Pred nami sa otvorí ďalšia rovná pláň. Po ľavej strane máme Dračí hrebeň a po pravej Ošarpance, ktoré plynule prechádzajú až do Vysokej. Mačky vyzúvame a po kratšom oddychu pokračujeme vyššie. Na jednej strane sa zdá byť Dračie sedlo strašne ďaleko, na druhej veľmi blízko. Baby idú krásne. Je nádherný deň. Nemáme sa kde ponáhľať. Užívame si Slnko každým jedným nádychom. Jediný oblak na celom nebi je vo Východnej železnej bráne. Tam by sme mali ísť po Vysokej. Uvídíme. Nateraz je to poriadna chobotina.




Poslednýkrát začíname stúpať. Vyberáme si ľavú stranu dolinky. Sme v stope tak to ide fajn. Sneh je príjemne odmäknutý a nemusíme sa báť, že pri pošmyknutí zbehneme až na dno doliny. Z rána to tu ale muselo byť o držku. Zuzka sa drží. Chvíľku z nej bolo cítiť stres, ale už sme opäť na rovnejšom úseku a sedlo sa veľmi priblížilo. Chýbajú nám posledné výškové metre. Sme presne pod Veľkou dračou hlavou.

Nad skalným stupienkom



Robím posledné cik-caky. Dohodli sme sa, že oddych dáme kúsok pod sedlom. Hore bude možno pofukovať. Aj keď je stále veľmi príjemne. Posadáme si na batohy, lyže odložíme vedľa seba a užívame si majestátny výhľad do Zlomiskovej doliny, na krásny Dračí hrebeň a poza neho dovidíme dokonca až na Štrbské pleso. To proste nevymyslíš. To je ten úžasný život na horách a ja som veľmi šťastný, že ho mám s kým zdielať.

Klárka a Dračia hlava



Po hodnej chvíľke ideme ešte kúsok pobojovať. V sedle stretáme Slovenských vojakov. Ževraj sú horská zložka. Ani som len netušil, že také niečo u nás existuje. Hneď nás odkontrolujú či máme pipáky. Kontrolou sme prešli. Chvíľku pokecáme, no ideme skúsiť ešte vyššie. Láka ma to do centrálu Vysokej. Baby moc nie. Snažím sa ich dostať aspoň po ústie žľabu, ale chýba morál. Nechce sa mi ich tam ťahať nasilu. Výjdem svahom čo najvyššie. Klárka so Zuzkou vyšli pokiaľ to cítili a zastavili o kúštik nižšie. Na dnes končíme s Vysokou.

Selfii..



Strhávam pásy a letím postupne za jednou aj druhou. Dvaja vojaci a iní dvaja čo prišli po nás sa práve zberajú hore. Fúúú, ťažká dilema. Ísť s nimi. Či ísť s babami? Za nami smerom na západ sa vytvorila už poriadna oblačnosť. Od Železnej brány sa tiež stále nasúva oblak. Nechcem aby sme sa tu ocitli uviaznutí v hmle. Stále cítim veľkú zodpovednosť za baby. Nie že ma tu budú čakať a potom sa budeme trápiť v hmle. Treba si uvedomiť aj to, že akonáhle zájde Slnko sneh začne vytvárať škrupinu. A to by som nerád. Nabudúce. Do konca zimy a aj do konca Tatier času dosť.

..a ideme jesť




Užívame sí dokonalú lyžbu. Dievčatám to tiež ide. Fakt sa vytešujem. Dole sme za pár minút. Spoločnosť nám robia ešte ďalší dvaja vojaci čo šli zase dolu. Prichádzame opäť na Zlomiskovú roveň. Železná brána vyzerá byť vyčistená, ale už sa to ani mne nechce síliť. Bolo by to na dlho. Západ Slnka by tam mohol byť úchvatný, ale čo potom dole ta cesta kosovkou..

Nad Dračím sedlom




Poďme sa ňou prebiť radšej za vidna. Posledné metre ešte zošúchame na lyžiach a potom nám už nezostáva nič iné ako lyže vypnúť a hodiť ich na chrbát. Poďme na to. Každý druhý krok sa prebárame. Snažím sa chodiť ako sám Aladin. Zdá sa mi, že mi to v celku ide. Zuzka za mnou sa nevie vynačudovať ako je možné, že sa toľko nezabáram. Vkuse by si na nohy dávala lyže. Klárka potichučky s prehľadom. Dokonca aj pre nás so Slnkom nebezpečný prechod potoka. Ja som tomu teda neveril. My sme si pre istotu obuli lyže. Klárka prechádza cez ten kúsok ľadu vari ako Ježiš, keď šiel cez Genezaretské jazero. Fascinujúce. Fascinuje ma kľud a rozvaha tohoto dievčaťa.

Lyžujemä



Dobre, potok sme zvládli, pokračujeme v brodení kosky ďalej. Nakoniec sa mi spätne zdá, že nám to celkom rýchlo ubehlo. Na konci ešte prechádzame kosodrevinovým tunelom a sme pri plese. Chodník je ladne spravený okrajom samotného plesa. Veľmi sa mi to páči. Po chvíli vybiehame z plesa rovno ku hotelu. Konečne chvíľka na oddych.



..a opäť v Zlomiskovej

Kapustovú som už skúšal včera. Dnes si dám puding. Samozrejme pivko k tomu. Baby iba klasicky kávičku. Preberáme ako nám bolo tieto krásne dni. V chate stretáme aj dvoch vojakov čo šli s nami dolu. Slnko začína pomaly zapadať a my by sme sa mali tiež pobrať. Moc sa nám ale nechce. Opäť nás čaká cesta medzi plesom a plesom. To je ešte dobrá hodinka. Z Popradského plesa vyrážame asi o tú hodinku neskôr ako včera, keď sme na Štrbskom plese stihli západ Slnka, a tak baby už v polke cesty vyťahujú čelovky. Mne sa hrozne nechce dávať dolu batoh, preto verím, že to zvládnem aj bez nej. Zdá sa, že oproti včerajšku pribudlo ľadu.

Nakoniec aj párty v koske

Posledné lúče dňa na Popradskom plese

Celkom to aj šmýka. Mačky už ale nevyťahujeme. Zvládame to aj bez nich. Posledné metre už nič nevidím. Snažím sa ísť po stopách Klárky s úzučkým kúželom svetla predo mnou. Zuzka si už poriadnu čelovku kúpila. Vyzerá, že teraz je rada na Klárke. No a ja mám tu svoju v batohu. Každopádne sme tu. Na ľadovom moste pred Štrbským plesom. Pozeráme spoje. Máme ešte čas. Prvý večer ma Klárka zobrala do koliby, dnes je rad na mne. Ideme do reštaurácie Lenka. Majú otvorené až do 19tej. Super. Pre mňa je to top reštaurácia v Tatrách. Príde mi to ako oáza v snobizme. Alebo ako sa dá poriadne a chutne najesť za pár korún aj v tomto prepychu. Guľášovka to istí. Zuzka zmrzlinový pohár. Každý podľa chute. Super. Lepšiu bodku za výletom si neviem ani len predstaviť.

Na plese




Potom už nezostáva nič iné ako sa po dvoch dňoch opäť vydať na zubačku a postupne sa každý pobrať svojou cestou. Jeden kus na Liptov, druhý na Turiec a tretí až na Považie. Bolo mi svami parádne dievčatá. Verím, že to nebolo naposledy :)