pondelok 23. apríla 2018

Lazová stovka 2018

Posledný rok som bojkotoval každý jeden pretek. Proste došla chuť. Ako sa mi nepodarilo dokončiť 200 kilometrový závod v Andorre trénujem ako blázen ale preteky mi vôbec nechutia. Nechce sa mi vôbec naháňať a možno sa len bojím, že som slabučký a nerád by som to zistil. Každopádne som si užil rok vlastných, celkom dobrodružných výletov, väčšinou v dĺžke cca 50km a 3tisíc a viac výškových metrov. Cez zimu to bola zase prípravka so 100 tisíc výškovými metrami na lyžiach a teraz je po zime a začínam mať chuť zase na niečo nové. A vlastne na to staré. Na to s čím som beh začal a to sú behy do vrchu. Lenže ani chuť po kilometroch neprešla, a tak 2 dni pred Lazovkou som sa na ňu konečne oficiálne prihlásil.

Kuželovský větrák

Parťáčka Tina chce prvýkrát zdolať vzdialenosť 100 kilometrov a tak chcem urobiť všetko preto aby to vyšlo. Veď čo je lepšie ako ísť na výlet s niekym? Aspoň si aj ja odskúšam ako som na tom so psychikou po 20tich hodinách chôdze po roku a opäť postretávam tých jedinečných ľudí, ktorých som mal tu česť spoznať za posledné roky na týchto skvelých akciách.

Od piatku do nedele mám aj vďaka Tine o všetko postarané, a tak v piatok svoj posledný odpočinok trávim na divočine v Haluziciach kúsok od Nového Mesta nad Váhom. Je tam nádherne a presne takto nejako si predstavujem rodinu. Takto nejako si predstavujem splnený sen. Nuž ale na to si asi ešte treba počkať. Ešte sa musím zrejme poriadne vybúriť.

Scenérie z trate

No.. štart je o šiestej a my vo Vŕbovom pri škole parkujeme asi 5:58. Letíme sa registrovať, keď sa všetci presúvajú na štart. Aspoň sme na registračke sami a nemusíme stáť rady. Štart o 6tej asi presný ako hodinky, a tak musíme dobiehať 5 minútovú stratu. To sa nám podarí hneď za mestom. Konečne sme v prírode a môžeme sa popreháňať ako srnky. 

Z prvej časti trasy mám celkom výpadky. Proste som si užíval iba nádhernú jar so všade kvitnúcimi stromami a zelenajúcou sa trávou. Prechádzame z kopčeka na kopček a za chvíľku sa ocitáme na prvej živej kontrole na bradle s mohylou Milana Rastislava Štefánika. Na chvíľku sadneme, čo to popijeme, ale nezdržujeme sa dlho a letíme po lúkach a lesoch ďalej.

Mohyla Milana Rastislava Štefánika

Zopár kilometrov ešte prechádzame terénom, ale ako už aj pred tromi rokmi aj teraz, síce inou trasou, ale znovu prichádza peklo asfaltu. Začína aj pripekať na hlavičky, a tak začíname celkom vysýchať. Nevadí, prišli sme sa opáliť. Tine vraj začínajú horieť chodidla. Spomína aj možnosť otlakov aj keď tieto topánky jej ešte otlaky nikdy nenarobili. Uvidíme.. 

Prichádzame na kontrolu číslo dva pri hrade Branč. Majestátne výhľady nemôžu nikoho nechať chladným. Určite to bolo jedno z najkrajších miest a nie len kvôli kofole a pomaranču. Potom zbehneme najprv dolu do Hornej Doliny ale hneď nato strááášne dlho hore kopcom a  pred nami sa stále vypínajúca vrtuľa a nie a nie sa priblížiť. Máme čo robiť dostať sa konečne až kúsok vedľa nej. Odtiaľ už iba strmý zbeh a sme na tretej kontrole.

Hrad Branč na obzore

Tu máme dropbagy (veci na výmenu a zmenu) a tak mením topánky. Tie prvé speedcrossy mi nejak nerobili dobre na šľachu na chodidle. Nemám ale poňatia či iné speedcrossy s tým niečo vylepšia. Tina začína zle dostupovať. Otlaky sa zväčšujú. Dobiehame známych a spolu oddychujeme a dopĺňame energie. Chlieb s masťou, či pivko je to najlepšie na horúce aprílové poobedie. 

Až potom vyrážame smer rozhľadňa Žalostiná, odkiaľ sa vracalo zopár žalostiacich pretekárov. Trošku sa nám hneď aj podarí zakufrovať ale iba tak na 500 metrov, inak sme už zase na trase výletu. Slniečko pripeká, trošku dosť cítim ruky štipkať, ale tak teraz trp keď si sa opäť nenatrel a veril svojmu týždennému základu z hôr. 

Z Branča valíme na kontrolu vo Vŕbovciach

Hore chvíľku oddýchneme a potom sa už ideme iba trápiť. Parťáci okolo mňa aukajú a neviem či sa mám smiať alebo plakať. Už aj tí moji parťáci sú žalostní. Spolu ale nejako bojujeme. Mne sa ide výborne a aj druhé speedcrossy pomohli a po bolesti v chodidle už ani stopy. Prechádzame okolo Troch kamenú a tackavo sa ideme pozrieť na Kuželovský větrák. Veľmi pekné miesta. To sme už na Morave. Ešte raz sa prehupneme cez kopec, zídeme do Javorníka a dlhou asfaltkou sa dostávame až do Filipovského údolí na kontrolu.

Tu ma čaká vytúžená polievka. Ešteže som pridal do kroku, lebo po mne ostatní museli čakať dokým navaria ďalšiu. Parťáci prišli pár minút po mne celkom zničení. Hodili sa na stoličky a jedine káva bola ich kúskom šťastia. Na kontrole boli ozaj fajn. Hodnotím ich ako druhú najlepšiu ;) ..aj to asi iba kvôli tej dupli polievky čo som nedostal. Parťáci sa rozhodli na dnes skončiť a tak mne nezostáva nič iné ako vyraziť sám. Už keď som tu musím dať do toho všetko. Síl mám ozaj na rozdávanie. Slnko už zašlo a pred sebou mám kopec a posledných 50 kilometrov. Idem si spraviť vlastný pretek.

Slniečko celý deň pečie..

Behom vyrážam do temnejúcej doliny a postupne začínam ľudí predbiehať. Do chôdze sa pustím až pri Megovke, kde ide chodník do neba. Niekto sa aj chytil môjho tempa čo ma ešte viac vyhecovalo, a tak na kontrolu priam vyletíme. Potom sa už išlo striedavo miernejšie a strmšie. Celkovo mi to šlo veľmi dobre a rýchlo. O hodinu a pol som na Javorine a Holubyho chate na kontrole. Stretám Boltyho. Konečne známa tvár. Chvíľku pokecáme, konečne sa prejem čipsami s kofolou a letím dolu.

Je to ževraj 7 kilometrový zbeh. Po tme odporúčajú ísť asfaltkou ale ja rád terén, a tak si užívam pár minút šťastia. V Cetune toho už ale mám celkom dosť a som aj rád keď začnem stúpať na pamätník Roh. Síl ešte stále dosť. Na vrchol sa prehupnem asi 500 schodmi. Dnes mali aj celkom správnu dĺžku a výšku. Na kontrole stretám spolupútnika Stana Jé. 

Fučíme..

Rýchlo zletím dolu. Po výjdení z lesa mám presne ten istý pocit ako pred tromi rokmi. Znovu ma ovial ten úžasný chladný vzduch od potoka. Trošku mi dochádza a tak šupnem do seba energeťák. Predsa len do Višňového pod Čachtický hrad na občerstvovačku je to ešte dobrý kúsok. Prebieham dlhočiznou Lubinou a ešte raz sa vnáram do lesa na Hrušovský vrch. Cesta už prestáva byť pre mňa behateľná aj keď ma len veľmi malý sklon. Síl ubúda asi ako voda v mojom batohu a už pred vrcholom voda došla úplne. Ešteže nie aj moje sily. Trošku dlhšie mi trvá obísť spadnuté stromy ale ako sa dostanem znovu na lesný chodníček tak už znovu valím skoro až do dediny. Stretám Jara s Lolou tak sa chvíľku potiahneme a letím ďalej. Konečne na kontrolu.

Tam známe tváre Peťo, Olaf, Peťa a iní. Nezaobišlo sa to bez borky. Asi najlepšia kontrola. Aj dosť ťažko sa odtiaľto vstávalo. Ale plán dostať sa do Vŕbového z Filipovského údolí do 7 hodín sa musí držať a tak letím. Najprv strmo hore na hrebeň a potom dlho predlho úzkym chodníčkom kľukato pomedzi stromy až na poslednú neživú kontrolu. Začína ma vypínať. Myslím, že málo dopĺňam energiu. Zase raz som si myslel, že čo to je 6-7 hodín v rýchlom tempe. 

Ku vrtuli

Posledné zbehy mi už znovu idú. Hlavne keď stále vidím pred sebou nejakú čelovku a kde tu niekoho predbehnem. Krízička opäť prišla na dlhej lúke do Šípkového. Ale čo už mi zostáva, len pozerať do zeme a čakať vytúženú dedinku. Konečne kontrola. Na tejto kontrole som teda moc nebol privítaný. Asi som spravil niečo strašne keďže som si na tento pretek nezobral vlastný pohárik. Pošťastilo sa ho zabudnúť. To je tak keď až dva dni pred pretekom zistíte, že budete môcť aj občerstvovačky použiť. Pravidla a stránku behu som ani len otvorenú nemal. Tak ešte raz sa osadenstvu kontrole ospravedlňujem. A som vďačný že ste mi dali napiť. Ale moc dobre som sa tam teda necítil, a tak letím het. Aspoň bude viac času.

Prebieham poľom povedľa cesty do Vŕbového. Odpisujem tretiu tajnú kontrolu. Tú druhú sa mi nepodarilo nájsť. Nič to, nech si robia v cieli so mnou čo len chcú. Ja som sa tu prišiel baviť. No ale o kilometer bolo po zábave. Niekde sa mi podarí zbehnúť z trasy a letím okolo Vŕbového skoro až na koniec dediny. Za mnou letí ďalší účastník výletu. Stretáme sa na poli. Nohy po pár metroch v repke už s rannou rosou hneď premočené a medzi prstami nám čvachtoce ako keby sme práve z potoka vyšli. 

Ku rozhľadni Žalostiná nad Vŕbovcami

Dobrých 15 minút strácame brodením sa v repke do pol pása. Celkom hnev a zúfalosť. Ten hnev nebol ale opodstatnený. Mám dávať väčší pozor. Škoda, nakoniec to z Filipovského údolia nebolo pod 6,5 ako som prehodnotil na Javorine ale až 6:51. Myslím si, že aj tak pre mňa samého veľmi dobre a len môžem hútať či by to celkovo, keby som sa naháňal od štartu, vyšlo pod 15-16 hodín.

Tina spí už v aute a čaká len na mňa, lebo ostatní boli odvezení do Haluzíc. Dlho sa teda nezdržiavam a po pár slovách s Honzom Es ideme domov spať. Tri hodiny pospíme a aftérka môže začať. Celé doobedie, až dokým nám úžasný obed nezalepí ústa, vyprávame o zážitkoch čo si kto musel vytrpieť. Bolo to super. Toto mi celý ten rok chýbalo. Poobede sa všetci rozlúčime a ideme každý svojou cestou domov. Myslím si, že ultra nesklamalo, a aj keď najbližšie týždne sa chcem venovať behom do vrchu, verím že vždy bude takáto parádna príležitosť sa stretnúť v tejto super partií ultrákov. :)

pondelok 16. apríla 2018

Rozlúčka so snehom a obhliadka cesnakových plantáži v Malej Fatre

No.. štvrtkovú depku zapíjam v piatok s Maxíkom kofolou na Magure v krásnom slnečnom počasí. Max ma hore novú kamošku ,ale ako sa prvýkrát s ňou šalel, tak teraz je nejaký zaseknutý. Gaja už nie je tak ustráchaná, a tak už si aj ona dovoľuje.

Sobôtka s Lukášom na Chopku

S Alex v Malej Fatre

Piatok teda naparádu a v sobotu nakoniec nesúťažne smer Chopok na lyže. Ráno je v celku tvrdo a niekde poriadne podšmykne. Pred štartujúcimi si dávame hodinový náskok. Čas so závažím 1:05 z Bielej púte celkom sklamal na to ako som hore fučal. Síce sme si o kilometer trasu predĺžili ale víťazných 39 minút by to asi nebolo :D ..asi by som sa mal začať venovať šachu alebo niečomu rozumnejšiemu.

Do Forestra aaako nič

Zajtrajší pretekový výstup na Chopok

Z Chopku smer Kotliska

Z Rotundy smer Ďumbier

A smer zjazdovka Meteorologický žľab

Na Kamienke do jednej ruky pivo, do druhej kofolku a hybaj so stoličkou na svah na slniečko. O polhodinu sa presúvame o pár metrov so stoličkami ďalej ku cieľovému výbehu na Chopok a naháňame pretekárov čo nám sily stačili na tých stoličkách. Keď už väčšina bola fuč išli sme do "solárka" znovu.

Chill

V prvej rade

A už sa naháňajú

Asi po troch hodinách na slniečku sa s ďalšími parťákmi snowboardistami púšťame na Kosodrevinu. Opäť do ruky piv a hybaj na lavičku slniť sa znovu. Tam sme už vari vydržali iba hodinku a na bomby vybúšili popod Dereše znovu na Kamienku. Tú síce ešte raz bolo piv ale pre zimu a pár obláčikov na oblohe sa nezdržujeme dlho ale letíme naspäť na Bielu Púť, aby sme sa ešte večer stihli napráskať vo Vietnamskej reštike v Liptovskom Mikuláši. 

Takto nažraní a poriadne z celého dňa spečení sa poberieme na večerný odpočinok.

Vlado si to vychutnáva

Simča stíha parťáčku z Bobrovca





Parťáci lyžiari trucujú celý týždeň, a tak v nedeľu vyrážam s parťáčkou Alex na Lúčanskú Malú Fatru. Presnejšie skoro celý jej hrebeň. Hodinu a pol sa odvážame čo najďalej od domova do Fačkovského sedla, aby sme si mohli spraviť čo najakčnejší a najdlhší výlet.

Kľak z Reváňa

Kľak od Skaliek

Potom sme si už iba cupitali po rozkvitajúcej jarnej nádhere. Najprv s výhľadmi na Kľak, neskôr s výhľadmi na polia medvedieho cesnaku. Zberači pod Kľakom už boli rozbehnutý ako parný valec. Na vrchole Kľaku dáme selfíčko a rýchlo letíme ďalej. Trošku pofukuje. Na niektorých severných svahoch ešte kopa snehu a tak aj o osvieženie a bažurinu v topánkach máme postarané. 

Pod Kľakom, pred nami Rovné skaly

Prechádzame cez Rovné skaly až na Ostrú skalu. Odtiaľto je parádny výhľad na masívne skalné steny Rovných Skál. Z Rovných skál zase perfektne vidno Kľak aj Ostrú skalu. Zbiehame do Vríčanskeho sedla.

Z Ostrej skaly výhľad na Rovné skaly

Pokračujeme miernym stúpaním až na Skalky s rozľahlou lúkou a ďalekými výhľadmi do Turčianskej kotliny. Hlavne do doliny dediny Vrícko. Pre vietor sa opäť nezdržujeme dlho ale pokračujeme striedavo lúkami a lesmi celkom pohodlne cupitaním až na lúku Janková. Tu je parádna lavička a tak na chvíľu oddýchneme a doplníme energiu. 

Niekde medzi cesnakom


A teraz na chvíľu opäť prichádzajú kopce. Strmšie zbiehame do sedla pod Úplazom aby sme sa plazili až na jeho vrchol. Chvíľočku po rovnej lúke až ku prameňu pod Hnilickou Kýčerou. Veľmi strategický prameň v strede hrebeňa! Aj keď síce ledva tečie ale myslím si, že už zachránil nejedného turistu pred nastávajúcimi mukami. No ale čo sme si nabrali to sme si teraz museli vyniesť na vrchol Kýčere. Neviem kde je strmší značený chodník vo Fatre. Aj jednú zdochnutú a vari aj kotnú laň sme stretli cestou hore. Bohvie čo sa jej stalo. Vari nie od pohľadu na vrchol v oblakoch. Hore opäť piknikujeme.

Posedenie na Jankovej

Aj toto je príroda

Prichádza asi 5 kilometrov pozvoľného klesania a roviny po krásnych lesných trailoch. Radosť tu byť a žiť. Toto je presne to moje športové ihrisko. Desiatky a stovky rokov tvorené. Takto príjemne aj keď už po troche máme nakúpene, zostúpime až na sedlo Majbíková medzi Valčianskou dolinou a dolinou potoka Bystrička na druhej strane. 



Začíname prudko stúpať na Hornú lúku. Mysleli sme si, že nás to už totálne rozseká ale ani tých vari 350 výškových metrov nebolo nič. Vo vyšších polohách začína opäť sneh. Celkom to znervozňuje aj keď ochladenie členkou padne celkom vhod. Z Hornej lúky už vidíme Martinky a domovinu už skoro tu za rohom. 

Aj takúto nádheru nájdete na hrebeni :)




Znovu si príjemne zbehneme až pod Veterné a prichádza posledné výrazne stúpanie. Už to nejde ako z rána ale statočne sa kríkmi prederieme až do čučoriedčia a hore až do poriadneho vetriska na Veternom. Rýchlych pár fotiek a letíme konečne na kofolku. V trsoch trávy sa drží poriadne množstvo vody a za chvíľu máme v topánkach mokro. No to sme ešte nevedeli čo nás čaká medzi Vidlicou a Veľkou lúkou. Chodník pomedzi kosku bol zasypaný vari pol metrom snehu. Očí upreté na sneh a každú chvíľu som čakal kedy mi nohu vrazí po pás medzi vetvy kosky alebo rovno do močiara pod snehom. Nič také sa nám ale nestalo a za chvíľu sme na najvyššom bode Lúčanskej Malej Fatry. Aj sme sa snažili čo najrýchlejšie dôjsť do chaty ale tam ešte toľko snehu, že to nebolo až tak jednoduché. Na chate mi už poriadne lodžgá v topánkach a vložky mám už iba pod prstami. Tie idú na chate ihneď von.


Posledné výškové metre na Veterné


Na chate inventúra, tak sme radi, že sme vôbec pivko s kofolou vyfasovali. Dokonca aj balík čipsu. Takto posilnení (aj keď pre niekoho skôr oslabený - minimálne žalúdok) sme sa rozutekali dolu. Ale skončilo to celkom rýchlo. Zase pár metrov pod chatou ma tak vystrelo na ľade, že som si oplieskal hlavu o zem. Možno ešte celkom fajn, že na lícnu kosť som sa stihol otočiť. V hlávke poriadne zapišťalo, ale po pár sekundách už bolo dobre. Trošku omráčený som už ale o minútku bol na nohách a mohli sme valiť ďalej. Síce teraz na druhý deň vypadám ako keby som sa s medveďom pobil alebo práve z vojny dorazil.

Zbeh si užívam, Alex už pomaličky autopilota zapína ale statočne bojuje. A žiadne také, že autobusom domov. Pekne až do vane peško. V čase okolo 9 a pol hodiny, aj s párty inventúrou na chate na Martinkách, sme sa vrátili naspäť domov. Nabudúce sa musíme ďalej vyložiť ;)

Snehu už rapidne ubúda a vyzerá, že prichádza sezóna poskakovania po končekoch v teniskách a lyžiarky si dajú na chvíľku oddych. Aj keď nie je úplne isté, či sa niekedy neocitnem aj ešte v najbližších týždňoch na snehu. Každopádne na hory sa teším tak či tak.


Foto: Lukáš Hladký, Alexandra Valentová

pondelok 9. apríla 2018

Na obhliadke cesnakových polí pod Kľakom

Koncom týždňa prichádza depka. Ani vlastne neviem prečo, keďže na končiaroch ešte snehu dosť. Ale jaksi ma to tam už vôbec neťahá. Nie je s kým, a tak nechávam víkend na náhodu.

Ako vykúpenie z rozhodovania v piatok z roboty prichádza defekt. Z Martina tlačím bicykel domov vyše hodiny a vláčik do Šútova je už dávno preč. Predsa len som  dnes na tie hory asi nemal ísť. Zato aspoň pomôžem parťačke Nike poroznášať letáky po okolitých dedinách a poriadne sa vyvetrať na čerstvom vzduchu. Večer už bol ozaj čerstvý a hodne mi trvalo zohriať skrehnuté pršteky. 

Ani neviem ako, ale naraz prišla dohoda, že zajtra neodchádzam znovu smer  Šútovo, ale smer Vrícko a MF Kľak. Nedbám. 

S parťáčkou na výlete

O deviatej ráno vyrážame z parkoviska nad dedinou. Kedysi dávno som tu už bol. Tuším aj na bicykli, ale moc mi to tu známe nie je. Prechádzame miernou zvážnicou dolinkou až na rázcestie dolín s názvom Bak. Keďže mi príde ísť priamo na Kľak moc krátke a hlavne tam vyzerá byť kopec snehu volím smer Vríčanske sedlo a dostať sa na Kľak po hrebeni. Myslím si, že v tomto období správna voľba. Na južné svahy slniečko pečie ako besné, a tak jednu vrstvu oblečenia po druhej zhadzujeme do batohu.

Masívne Rovné skaly medzi Kľakom a Ostrou skalou

Za chvíľku sme vo Vríčanskom sedle. Prichádza čas na čajík a opaľovačku. Sme v nádhernej nedotknutej prírode bez akýchkoľvek náznakov ľudí. Jedine kde tu vtáčik zašteboce, zabzučí mucha okolo alebo vietor zašumí pri prechádzke lesom. Ťažko, preťažko sa stáva z tohoto miesta.

Pohľad smer Rajecká dolina a Martinky, nad nimi vrcholky Kriváňov v Kriváňskej MF

Ďalej prichádza dlhý kopec na Ostrú skalu. Začínajú snehové polia, ale čo nás teší o moc viac, tak cesnakové polia. Síce cesnačiky sú ešte len v zárodku a les skôr vypadá ako vyrášajúci anglický trávnik, ale radosť zo začínajúcej jari je badateľná o to viac, že za pár týždňov sa už bude dať aj jesť. Takto pri rozhovoroch sa dostávame až na Ostrú skalu. Stále máme krásne slnečno, a tak robíme opäť kopec gýčových fotiek. Je nám proste hej.

Pohľad z Rovných skál na Skalky na hlavnom hrebeni smer Martinky

Ale znovu schádzame a tentoraz už zachádza slnko za oblaky a pod nohami máme snehu čím ďalej tým viac. Chodník je ťažko sledovateľný a veľakrát prechádzame rôznymi skalnými útvarmi všelijako krkolomne. Myslím si ale že s Nikou sa naparádu dopĺňame. Nika reční, ja so záujmom počúvam, pritom hľadám cestu a Nike aspoň nevadí tento záhul úsek. Až keď pred vrcholom pristrmuje a my sa derieme naprieč kríkmi. To bola ale iba chvíľa a o chvíľu stojíme pri kríži na vrchole Kľaku.

Mokro v topánkach ale stále s úsmevom až na Kľak

Nezdržujeme sa dlho. Nie je ani slnko ale ani ten kľud z ľudoprázdneho hrebeňa. Cestou stretneme parťáka Peťa, ktorý ma v pláne prejsť celým hrebeňom od Kľaku až možno po Strečno, za krajším počasím, čo sa drží tam viac na severe. My sa vydáme naspäť do Vrícka po zelenej turistickej značke okolo vodopádu. Snehu je tu stále neúrekom a aj hodne nízko. Do doliny zrejme zasvieti slnko ozaj len málokedy. Nohy máme už kompletne premočené v teniskách a mne už vari aj pomaly odumieraju. Ešteže naraz skončí sneh. Ten vystriedalo pol metra lístia. Krásne vyblýskané topánočky sú znovu ako kôpka hnoja po prechode blatom zmiešaným s lístim. 

Na vrchole Kľaku


Vo výške 990mnm sa nachádza spomínaný vodopád. Nečakal som že bude tak krásny. A je celkom veľký. Veľmi mi pripomína Šútovský. Či veľkosťou, či tvarom. Pekná zachádzka. Celá dolina je vyhlodaná do vápenca a spolu s opadanými listnáčmi sa aj takto na jar ešte stále cítim pri chôdzi po lísti ako na jeseň. Strmo klesáme až na rozdelenie dolín na Bak. Odtiaľ už iba 15-20 minút po lesnej cestičke okolo potoka ku autu a smer jedlo.

Kľacký vodopád

To my už nejak tak automaticky do Valče. Minule to bola novootvorená reštika Beries, tentoraz pizzeria Zizzi. Aj teraz to bol pôžitok. A možnože sme boli len hladní ako vlky. 

Poobede sme opäť porozdávali nejaké letáky na bajkoch po dedinách, večer pozreli asi 5 častí Big bang theory a krásny deň za nami. Na ten ďalší som už úplne rezignoval s lyžovaním a namiesto toho išiel na Maguru popreháňať poriadne psíčka Maxíčka. Dali sme si ju nakoniec skoro 2x a zistili, že sneh je už iba hoodne vysoko pod chatou, a tak Max už pomaly nebude mať okrem spodného potoku čo piť. Prichádza čas kedy nášho Huskáča budem ťahať hore ja, nie ako cez zimu. Celkovo vyzerá to tak, že sezóne snehu odzvonilo a prichádza éra behu a s tým spojených dobrodružstiev :)

nedeľa 1. apríla 2018

Na výlete po Alpách

Rýchly náčrt programu:

21.07.2018
Presun zo Slovenska už v noci cez celé Rakúsko do blízkosti Zermattu vo Švajčiarsku
Bratislava - Mattersburg - Liezen - Radstadt - Mayrhofen (Tirolsko - prvé 3000cky) - Insbruck - Landeck - Davos (Prechod do Švajčiarska) - Brig (prvé 4000cky) - Tasch
3x autom vyššie ako 2000mnm, cca 1200km
https://goo.gl/maps/UhxkZWxac5n

Po Insbruck sa môže spať

Fuella pass, cca 2400mnm

Oberalppass, cca 2000mnm

Furka pass, cca 2400mnm a kúsok nižšie pri ceste ľadovec

Zermatt a výhľad na Matterhorn


22.07.2018
Prespíme v dedinke Tasch. Ráno na bajkoch vyrazíme smer Zermatt, Zmutt, až ku jazeru Schwarzsee. Napojíme sa na Matterhorn glacier trail a vystúpame okolo jazier a popod ľadovce až ku miestu Trockerner steg. Odtiaľ už iba kúsok a sme na chate Gandegghute kde by sme prespali. Prešli by sme z nadmorskej výšky 1400mnm do 3000mnm.

Pri jazere Schwarzsee

Matterhorn glacier trail

Gandegghutte, 3000mnm, na pozadí asi masív Breithornu 4164mnm
23.07.2018
Na ďalší deň, kto by si vyniesol lyže na lyžiach iní pešo ako by mal kto chuť by sa išlo prejsť alebo zalyžovať na vrchol Gobba di Rollin, 3899mnm. Vedú tam zjazdovky takže nemal by to byť až tak problém. Zrejme budú ale koncom júla neupravované. Netuším. Po výlete následne zjazd na bajkoch ku autu do Tasch.

Zjazdovky na vrchol Gobba di Rollin


Prespávať budeme nad Trockener Steg v Gandegghutte.

24.07.2018
V utorok urobíme rýchly presun popod 4 tisícovky do Chamonix, cca 150km a celé poobedie máme na obhliadku a oddych.
https://goo.gl/maps/N5eGMow33q62
Chamonix pod Mt. Blancom



25.07.2018
Prespíme niekde v kempe a na ďalší deň si pôjdeme zabajkovať na sever od Chamonix. Prejdeme okolo golfového areálu a začneme stúpať na chatu La Flegere. Odtiaľ by ešte stále mala ísť prudká zvážnica až po hornú stanicu lanovky pod Index de la Gliere (tzv. prst). Tam už asi bicykle necháme a okolo jazera Lac du Fouet prejdeme ešte ak to bude schodné do sedla Col des Aiguilles Crochues. Na bajku by sa šlo z výšky 1050mnm do 2450mnm a napešo potom pokračovať do výšky 2700mnm.

Štart v Chamonix pri golfových ihriskách

Prechod okolo La Flegére s výhľadom na masív Mt. Blancu

Pohľad na prst Index de la Gliere

Nad lanovkou, pohľad od jazera La du Fouet na Index de la Gliere, my od lanovky pôjdeme pešo

Cesta pod alebo do sedla Col des Aiguilles Crochues, ďalej už nie

26.07.2018
Vo štvrtok navrhujem prejsť s bicyklami na opačnú stranu a to priamo pod Mt. Blanc na chatu Refuge du Plan de l Aiguille vo výške cca 2200mn. Tak ako deň predtým z Chamonix z 1050mnm. Odtiaľ ak by to nestalo majland presunuť sa lanovkou na prekrásne miesto Aiguille du Midi vo výške 3842mnm. Odtiaľ potom už iba naspäť na miesto nášho nocovania do Chamonix.

Refuge du Plan de l Aiguille s výhľadom dolu na Chamonix

Na bicykli dolu

Pohľad na Aiguille du Midi


Aj takúto chuťovečku tam majú

Chuťovečka aj s vrcholom Mt. Blancu

27.07.2018
V piatok sa presunieme tunelom popod Blanc aj cez kúštik Francúzka do Talianskej Suzy(treba zistiť vstupné). Nie je to  až tak ďaleko. Večer sa vybaví prezentácia na zajtrajší pretek a inak budeme iba masívne oddychovať :)
Trasa kade sa pôjde autom nebude. Nakoľko gugeľ nespolupracuje. Zrejme v tejto dobe je asi polovica sediel uzavretá. Predsalen sa ide aj cez svetoznáme lyžiarske strediská. Atmosféru aspoň načrtnem fotkami.  Cesta bude mať asi necelých 200 km ale prejdeme tromi sedlami nad 2000mnm.

Tunel pod Mt. Blancom



Little St Bernard Pass, 2200mnm

Asi aj pre toto to nie je zrejme teraz otvorené

Col de l Iseran, 2770mnm

Rýchla odbočka z cesty okolo chapelle Notre Dame de l Iseran na Pointe des Lessières, 3043mnm

Pohľad z vrcholu do sedla

Znovu zatiaľ cesta uzavretá
 
Aj takéto serpentíny nás čakajú


Pri zjazde do cieľa dnešného dňa, Lac du Mont Cenis

Na okolí je množstvo hradov a opevnení, ktoré ak by bol čas môžeme niektoré ísť pozrieť, ale treba sa ponáhľať aj na registráciu

28.07.2018
Konečne prichádza deň D. Tri vertikálne kilometre z hlavného námestia v mestečku Susa na vrchol kopca Rocciamelone, 3538mnm. Viac info ku preteku sa da nájsť zatiaľ na tomto odkaze: https://drive.google.com/file/d/1PGqRpzmKXmIyhIXJBBhkYn7H86Ry8Mp_/view
Štart majú ženy o 7:30 a muži o ôsmej. Môžeme sa teda trošku ponahánať. V povinnej výbave je goretexka, rukavice a čiapka. Treba aj Medical certificate.

Od štartu v Suse z 503mnm až po Rocciamelone v 3538mnm

Susa, 503mnm


Rifugiu il Truc,  1690mnm

Rifugio Cà d'Asti, 2850mnm

Monte Rocciamelone, 3538mnm, cieľ preteku. Beží sa po hrebeni.

A takto to vyzerá z hora pri východe slnka :)


29.07.2018
Nedeľný oddychový deň po preteku na bicykli. Hneď prvé miesto čo mi padlo do oka je dedinka Chiusa san Michele s nádherným kostolom Sacra of saint Michelle. Možno aj na omšu zavítať. Celý deň budeme mať na to aby sme poobjavovali nádhery okolia. Vyzerá že celé okolie je posiate rôznymi historickými pamiatkami roztrusenými po okolitých kopcoch. Nebudeme vedieť kam skôr. Naklikal som aj jednu trasu:
https://goo.gl/maps/yTZ4VF7P5dr

Turistické a verím tomu bajkerské trasy sú všade, vyzistíme kam od miestnych

Nedeľný začiatok, Sacra of Saint Michelle

Dolina okolo Susy

2x Lago di Avigliana

Aj takto to tam môže vyzerať

30.07.2018
Musíme sa posunúť zas o kus ďalej. Po ceste môžeme letmo pozrieť do Turína ale na obed aby sme už boli v Miláne. Je to iba kúsok, asi 150 km po diaľnici. Bude treba okrem Rakúskej diaľničnej známky aj Taliansku. Poobedie a večer strávime v Miláne. Trochu ma desí ako ideme parkingovať. Zrejme bude najlepšie niekde v obchodnom centre. Do fotiek pridávam miesta ktoré sú blízko seba a ľudia ich odporúčajú vidieť. Nemôžem sa ubrániť ale neísť večer na niečo do La Scali? To by bol hriech. V noci sa presunieme na Lago di Gardu. Prespíme na pláži. Za dve hodinky diaľnicou sme tam.

Kúsok z Turína

Villa della Regina nad mestom, hľadanie výhľadu na Turín, foto zrejme z parkoviska

Kúsok vedľa, taktiež za riekou od hlavného námestia, sa nachádza Museo Nazionale della Montagna "Duca degli Abruzzi", Z veže by mal byť práve ten prvý pohľad na Turín

Nahľad na trasu po Miláne. V Hornom malom krúžku víťazný oblúk Arco della pace, prejdeme cez park Parco Sempione a hradom prejdeme až za oblúk domov do centra mesta ku Duomo Milano

Arco della pace

Castello Sforzensco

Duomo Milano a vľavo vstup do Galerie Vitoria Emanuela II

Galéria VItoria Emanuela II a myslím, že čas na Taliansku pizzu :)

Námestie Plazza della Scala so sochou Da Vinciho a v pravo už spomínanou galériou. Foto je spravené z divadla La Scala

La Scala

31.07.2018
Dnes ideme na bajk. Lago di Garda je raj cyklistov. Našiel som krásnu trasu od nášho nocľahu na pláži pri meste Limone sul Garda, odkiaľ pôjdeme smerom na juh nad mesto Pieve a potom už iba hore až do sedla Passo di Tremalzo vo výške okolo 1700mnm. Cestou si môžeme oddýchnuť na chate Rifugio Alpini Passo Nota. Naspäť sa zrejme vrátime tou istou trasou ak nám miestni neporadia inak. Spíme opäť na pláži.

Miesto nášho nočného odpočinku

Cestou na Tremalzo

 Rifugio Alpini Passo Nota na pol ceste

Stále do sedla


01.08.2018
V stredu sa presunieme z Gardy do srdca Talianskych dolomitov do kempu v meste Cortina d Ampezo. Tam to už trošku aj poznám. Dáme si jeden deň oddychu a trošku popozeráme okolie a pamiatky. Cesta je na 200 kilometrov ale cez krásne oblasti. Niektoré zase vypichnem fotkami.

Castelo di Arco kúsok za Lago di Gardou

San Pellegrino Pass, cca 1950mnm

Lago di Alleghe a Monte Civetta, 3220mnm, treba ísť po ľavej strane jazera bočnou cestou!


Giau Pass, 2250mnm, myslím, že nastal čas na obed

Cortina

02.-03.08.2018
Dva dni v Cortine obetujeme na ferraty. Bol by hriech prísť sem ako minule a nezažiť Tofany alebo Cristalo naživo. Na vetroplachu som našiel parádne články práve o týchto dvoch masívoch tyčiacich sa nad mestom. Cristalo sa nezdá až tak náročné. My by sme si trasu oproti nemu upravili, žeby sme išli na vrchol Cristallo di Mezzo, 3150mnm z parkoviska pri ceste Ospitale d Ampezzo, 1500mnm. Na druhý deň by sme sa pokúsili o 3 Tofany ako Vetroplach. S tým, že nie po ťažkých ferratách. Autom by sme sa dostali do výšky 2000mnm na chatu Rifugio Angelo Dibona a odtiaľ normálkou okolo lanovky na chatu Camillo Giussani, 2550mnm.Odtiaľ neznačeným zostupovým chodníkom po skalných mužíkoch by sme sa dostali až do sedla Forcella Tofana a odtiaľ už po ferratách najprv na jednu stranu na Tofana Dentro, 3238mnm, a potom na druhú stranu Tofana di Mezzo, 3244mnm. Zídeme opäť cez sedlo až ku chate Camillo Giussani a podľa chute a síl sa vrhneme aj na poslednú majestátnu Tofanu di Roses, 3225mnm. Ta by už mala byť normálna cesta, žiadna ferrata. Znovu ku chate a už ako ráno aj teraz zostup okolo lanovky až ku autu.


Keby sa nám nechcelo šľapať

Refuge guido Lorenzi, nad lanovkou

Fotky z Ferraty na Cristallo di Mezzo



Cristallo di Mezzo, 3150mnm







Tofana di Rozes, Mezzo, Dentro

Rozes

Dentro a Mezzo z Rozes

Rifugio Camillo Giusani

Mezzo

Punta Anna od chaty Rifugio Angelo Gibona

Rozes

Cinque Torri z Rozes

04.08.2018
Predposledný deň výletu by sme šli pobicyklovať. Určite všetci chceme vidieť majestátne tri prsty na už skoro Taliansko - Rakuskej hranici. Cestou by sme sa zastavili aj na nádhernom jazere Misurina. Dúfajme, že počasie nám výjde ako lusk.
Lago di Misurina

Rifugio Auronzo


Tre cimme z opačnej strany

Tre Cimme od Drei zinnen hute

05.08.2018

V nedeľu sa už iba presunieme naspäť na Slovensko. Myslel som, žeby som tam ešte zakomponoval spomienku na nešťastie na priehrade Vajont, ale bolo by to už iba sílenie. Z Cortiny by sme ale nešli priamo na diaľnicu ale ešte spravili vyhliadkovú trasu dolomitmi až na Rakusko-Slovinsko-Taliansku hranicu. Navrhujem z mestečka Ugovizza (ak to bude prejazdné z tej strany) ešte buď výjsť autom, bajkom, lanovkou alebo pešo na Monte Santo Di Lussari, s nádherným výhľadom na Julské Alpy a majestátny Manghart. Odtiaľ už iba frčať druhou stranou po diaľnici domov. Foto nemôže chýbať.
Trasa: https://goo.gl/maps/xdBEo9wZxY52

Passo tre Croci, 1800mnm

Lago di santa Caterina pri meste Auronzo di Cadore, spätný pohľad

Danta di Cadore, 1400mnm

Passo del Cason di Lanza, 1550mnm, v pozadí Monte Zermula 2143mnm
Monte Santo Di Lussari, cca 1700mnm



Týmto náš výlet končí a môžeme začať plánovať ďalší :)