Z Bánoviec do Dubky krížom cez Strážovky

No a je to tu opäť. Znovu sa priblížil víkend. Tentoraz dokonca o niečo skôr ako inokedy. Zo štvrtka na piatok som mal nočnú a v práci už končím o desiatej ráno. Chytro sa letím domov pobaliť a o pár desiatok minút sme už aj vo Vrútkach. Dnes si robím zálusk na Maxa. Raz za čas aj jeho treba oprať. Je december, no nemrzne ..to musí náš havko zvládnuť. Potom ešte chvíľku pokecáme s ocinom a hneď letíme dolu Váhom do Ilavy. Dnes sme u Klárkinych rodičov na chate v Iliavke už po tretej poobede. Párty by možno aj bola, ale po prebdenej noci sa ma telo celkom úspešne snaží posadiť pohodlne do gauča a mám celkom na mále vydržať aspoň do večere. Na noc sa ale s Klárkou presunieme do Dubnice. Ráno idem poslednýkrát tohoto roku skúmať Strážovské vrchy a z Iliavky by som toho teda moc už nenaskúmal, ak by som teda nemal odvoz.

Ránečko nad Bánovcami

V Dubnici ma gauč už ale poráža. Zrazu sa budím až pred pol nocou. Klárik ma budí, že je časť ísť spať. Kokes. Doteraz nechápem ako som si nastavil budík na ráno. Každopádne o 5:00 mi už drnčí vedľa ucha. Cítim sa celkom fajn. Veď od ôsmej večera som toho naspal celkom dosť. Rýchlo s Klárik do seba čosi nahádžem a letím na bus. Klárik ide dnes oddychovať. Dnes to počasie zase podľa predpovede nevyzerá na moc veľkú slávu a komu by sa chcelo okrem mňa ťahať tmavým lesom v nečase?

Štart v centre mesta

Nasadám na bus a o hodinku som v Bánovciach. Je super, keď sa veziem tak dlho a dokonca netreba ani prestúpiť. V Bánovciach vystupujem do celkom pekného rána. Nad Strážovskými vrchmi sa ale oblačnosť celkom drží. Uvidíme čo z toho teda dnes nakoniec bude. Na autobuske sa vôbec neviem zorientovať. Behám hore dolu a snažím sa podľa gpska zistiť, ktorým smerom sa mám vôbec vybrať. Som dosť zmätený. O chvíľku ale chytám správny smer a cez námestie okolo pekného kostola prechádzam ku mestskému parku. Neprešiel som ešte ale ani na perifériu mesta a už ma chytá na veľkú. Dokým sa dostanem nad posledný dom už poriadne stískam polky. Horšie ako 30° stúpanie. No.. namále, ale zvládol som to a konečne vchádzam do lesa.

Aspoň machuľka bielej srnečky

V lese je priam dokonale. Ticho sa dá priam krájať. Spoza horizontu pomedzi pahýle opadaných stromov práve vychádza Slnko. Po hore sa každú chvíľku preháňa vysoká. Nemám strach. Veď z čoho? Ani kopce tu nie sú moc strmé, čiže si môžem len tak cupitať a užívať si tento dokonalý kľud. Pred sebou v diaľke zrazu vidím niečo bieleho. Čo to je? Môže to byť albín srnka? Niee.. veď sa to nehýbe. Biela farba moc do lesa ale nepatrí. Žeby aj tu v lese niekto povyhadzoval plasty? Uvidíme keď prídem bližšie. Keď tu zrazu sa to začne hýbať a okolo toho ďalších pár kúskov. Predsalen to bola srna. Bežia odo mňa, ale stále mojím smerom. Snažím sa ísť za nimi pomaly, ale už si odo mňa kontrolujú svojú pozíciu a držia si dostatočnú vzdialenosť. Podarí sa mi urobiť na fotke len bielu machuľu. Nuž, asi to bude na dlhšie, dokým sa mi albína podarí odfotiť. Už pred pol rokom sme jedneho videli nad Iliavkov, ale vtedy som ani len mobil do ruky nestihol chytiť. Možnože teda nabudúce.

U Ľudevíta a Šana v Uhrovci

Z plytkého hrebienka bežím opreteky dolu do dolinky Miezgovského potoka. Tak hrozivo dostupím na jeden zlomený konár pod lístim, že si už myslím, že je koniec členku. Našťatie už z nich mám poriadnu gumu. Otočil sa o 90° a je znovu späť. Každopádne rýchlo sa môže zle stať. Okolo Miezgovského potoka ide nenormálne blatistá cesta. Hromžím skoro ako pohan. A nemá to konca kraja. Bol to priam nebeský dotyk šťastia keď som sa po dlhej dobe dostal znovu na asfalt. Nohy obíjam o zem vari celou dedinou. A poviem Vám nebola najkratšia.

Kostol sv. Ducha

..a kaštieľ Uhrovec

..krásy Uhrovca

Na konci Miezgoviec opäť vchádzam do lesa. Vysokej je stále hodne. Kráčam po peknej zvážnici skoro až po hrebeň. Len cca posledných 50 výškových metrov je v lístim zasypanom chodníku strmších. Opäť sa ale napájam na iné vekom zabudnuté zvážnice a postupne klesnem až do sedla pod tunajším Ostrým vrchom. Prudko točím doľava a letím dole do jednej z mnohých doliniek. Spočiatku je zvážnica poriadne nevýrazná, ale v dolnej polovici už aj tu po nej pobehali zopárkrát ťažkými mechanizmami a aj tu sú aspoň "krásne" rozbahnené koľaje. Zvážnica ma vyvedie až na asfaltku na Jankov vŕšok. Zrejme na parkovisko, kde začínajú aj preteky ralley. 

Prvý zo 4och úchvatných vrcholov

5. stupeň ochrany a ohnisko

Hneď za parkingom znovu opúšťam asfalt a po okraji hory v bahne traverznem až pod cintorín v Uhrovci. Vchádzam do dediny. Prešli už skoro dve hodiny. Dávam si lentilky. To zatiaľ stačí. Pozriem ako sa majú u Ľudevíta a Šaňa na dvore a okolo spustnutého kaštieľa a kostolov prechádzam do radovej zástavby a potom znovu do bahna. Cestou dedinou som si spomenul ako sme sa tu len nedávno ešte testovali, keď nám to Igorko nakázal. Si myslím, že ešte veľa zaujímavých veci my zažijeme s naším pánom premierom.

Aj takéto značky sú v lese ..vďaka za ne :)

No ale naspäť ku blatu. Mám problém sa vôbec vyštverať na 350 metrov vysoký kopec nad dedinou. Nemať paličky som asi naveky uväznený v Uhrovci. Krvopotne sa vyštverám na obrovskú lúku. V pozadí vidno vyššie Strážovské vrchy. Dolinka potoka Radiša je mohutná a kopce okolo nej tiež krásne. Iste sa tam oplatí zavítať. To už mám ale ja za sebou a preto teraz idem smerom viac na západ. Znovu vchádzam do lesa. Križujem hrebeň so žltou turistickou značkou, ktorú som šiel v rámci prechodu Valaská Belá - Bánovce a letím príjemnou zvážnicou dolu do dediny Dubnička. Pred vstupom, pár výškových metrov nad dedinou, sa nachádza pekná zvonica. Moc sa pri nej ale nezastavujem. Nebudem predsa brzdiť svoje nohy keď nemusím. Zastavujem sa až na ceste naprieč dedinou. Točím doprava a postupne začínam opäť stúpať.

Kňaží stôl a Prusy

Vstupujem do dolinky Bradlianskeho potoka. Tú ale po chvíľke opúšťam. Modroznačený chodník ma vedie na druhú stranu potoka a cez húštinu vchádzam do opadaného lesa. Už - už som si myslel, že zase sa raz idem ponevierať kilometre kriačim a zarasteným chodníkom. Chodník alebo stará zvážnica príliž teda prechodená nie je, no aspoň jej náznak vidno a po stromoch sú celkom sviežo natreté značky. Pozvoľna stúpam po hrebienku bližšie ku vrcholu kopca Bradlo. Je to ale poriadne plytké. Trvá hodne dlhý čas dokým sa ocitnem konečne pred finálnym stúpaním. 

Pohľady z Vysokej do údolia rieky Bebravy

Už na začiatku doliny popred mňa prebehla líška. Znovu som nestihol ani len mobil vytiahnuť a už bola het. No a potom to prišlo. V doline je streľba ako počas najprudších bojov na fronte. Celkom začínam mať strach. Veď o poľovníkoch sa ozaj vraví všeličo. A aj náš sám Ľudevít dopadol na poľovačke všelijak. Snažím sa stále počúvať odkial streľba ide. Zdá sa, že sú kdesi v doline. Ako stúpam vyššie cítim sa čím ďalej tým viac bezpečne. No a samotné pekelné stúpaničko na bradlo si už patrične užívam. Pod vrcholom sa odpájam od oficiálnej značky a pár posledných metrov idem neznačeným chodníčkom. Na vrchole ma čaká pekný výhľad na kopce oproti, či dolu do údolia rieky Bebravy. Oproti cez dolinu vidno vrchol Vysoká, kde tiež plánujem ísť a smerom na Severovýchod je zase plánovaný Kňaží stôl. Za ním sa zlovestne vypína iný vrch. Jeho vrcholec je dokonca poprášený snehom. Na mape ale vôbec nie je vyšší ako napríklad Kňaží stôl. Zaujímavé. Turistický chodník ale Udrinu obchádza.

Radosť sa rozbehnúť

Chvíľku si oddýchnem a letím naspäť na značku. Po nej sa dostávam veľmi pekným hrebienkom pod vrchol Baba. Naň už ale idem opäť neznačenou cestičkou. Je tam nádherne. A aj pokračovanie hrebeňa až po Kňaží stôl je krásny. Chodník je poriadne prechodený. Možno rovnako ako oficiálne značky. Každopádne či na oficiálnom chodníku či tu, zatiaľ som nestretol žiadneho človeka. Som rád, že som sa dostal na Kňaží stôl. Vlastne kvôli tomuto vrcholu vznikol tento výlet. Už minule, z okolia Bánovského vrchu, ma fascinoval jeho rozcuchaný vrcholček. No a dá sa to tu zokruhovať kadejak. Chodník pokračuje aj ďálej, práve ku Bánovskému vrchu. Je dobré vedieť koľko možností ponúkajú Strážovské vrchy. Už dlhšiu dobu si spomínam aj na svoju jednú z prvých stoviek, ktorá sa konala práve v Strážovských vrchoch. Kto by vtedy tušil, že tu budem tak často.

Posledný zo 4och neznačených vrcholov

Z Kňažieho stolu sa vraciam rovnakým chodníkom až po Babu. Tam sú na strome pekné ceduľky odkazujúce na práve navštívené vrchy. Z Baby tentoraz prudko klesám treťou cestou smerom na Trebichnavské sedlo. Odtiaľ sa idem ešte ale kúsok vrátiť na Vysokú. Dlhšie klesám a rozmýšľam nad tým, že toto bude celkom párty vystúpať naspäť. Ale nevadí. Nemám na dnes zase toho nadmieru veľa. Keď tu zrazu stretám prvého človeka. Dali sme sa do reči. Vyšlo z neho nakoniec to, že to on robí tie pekné drevené tabuľky. Pýta sa ma na cestu, tak mu vysvetľujem, že moje ďalšie kroky by ma radi zaviedli ešte minimálne do Krásnej Vsi. Chodník ide aj popod vrchol Udrina. Odporúča mi ísť pozrieť ale aj na jeho vrchol. Aj tam ževraj dal tabuľku, tak nedbám. Rozlúčime sa a ja idem teraz teda na jeho tretí vrchol, Vysokú.

Udrina a pohľad na hrebeň od Kňažieho stola až po Bradlo, či Vysokú

Samotný vrchol Vysokej značka tiež podchádza. Každopádne hore je aj tu nádherný výhľad a taktiež je tu osadený podobný kríž ako na Kňažom stole. Vlastne aj ten výhľad je podobný. Len s tým rozdielom, že teraz vidím okrem vodnej nádrže Prusy pred Bánovcami aj prvé navštívené miesto, Bradlo. No a samozrejme vpravo vidím celé údolie rieky Bebrava. Nezdržujem sa dlho. Som tu asi o 10 minút neskôr ako som očakával a ešte chcem ísť aj na Udrinu. Rýchlo sa teda presúvam naspäť krásnym lesom uzučkým chodníčkom pomedzi stromy naspäť na Trebichnavské sedlo. Zrazu sa mi dákosi ale prestáva chcieť. Naa..

V okolí vrchola Mely

Chodník aj napriek pár pováľaným stromom je stále veľmi príjemný. Prechádzam hrebeňom len s miernymi klesaniami a stúpaniami. Onedlho mám Udrinu pred sebou a ako začnem stúpať pred sebou mám aj ďalšieho poľovníka. Telefonuje a je dákosi v strehu. Skúšam pobúchať paličkami, aby vedel, že som tu. Zdá sa mi nejaký zamyslený. Títo ľudia sú mimo. Nech som už od nich preč. Ešte ale predtým ako ho dobehnem, bočim po ujovej šípke smer vrchol Udrina priamo hore lesom. Presne ako spomínal. Okolo skalného brala. Oproti ostatným vrcholom je to tu ale celkom zarastené. Nič moc chodník. Vrchol ale dosiahnem celkom rýchlo. Od Trebichnavy znovu počuť výstrely. A to hneď kdesi pod skalou. Dokonca počujem aj psy? Je už toto normálne? Snažím sa byť ticho a započúvať odkiaľ kam idú ich hlasy. Zrazu pod sebou pod skalným bralom zbadám líšku ako uteká do úkrytu. Oukeeej. Čiže všetko to nahnali ku mne. Bude srandy. Utekám teda aj ja ďalej od nich. Priamo tomu poľovníkovi asi do cesty. Neviem či mám aj zakričať, alebo či ma neodstrelí len preto, že mu plaším zver.

Cestou na hranu Bukovinskej skaly

Po tom poľovníkovi ale ani stopy. Po chvíľke behu lesom sa napájam opäť na značku a bežím stále ďalej. Rýchlo strácam výšku. Keď tu zrazu poriadna točka doprava. Kokes, to je chodník. Po moje ľavej strane sú strmé štrkové svahy. Celkovo je tu pôdny kryt suchý. Je jasné, že už som v Slatinskom krase. Les je čisto borovicový. Veľmi sa mi tu páči ..nebyť tých poľovníkov. Znovu stúpam. A po čase opäť stretám ľudí. Títo vyzerajú ako na krátkej nedeľnej prechádzke. Kde sa tu vzali takto uprostred lesa?? Vravím im, že dole sa strieľa. Ťažko povedať ako moc si to vzali k srdcu. Ja pokračujem ďálej v stúpani na vrchol Mely, kde si na chvíľku sadnem a vydýchnem si. Trošku popozerám mapy či napíšem Klárik kde sa nachádzam, keď tu zase za mnou výstrely. Ach, horšie ako s medveďmi, či diviakmi za chrbtom. Rýchlo sa teda zberám a bežím ďálej do Krásnej Vsi.

Slatinka nad Bebravou, kopec Chropatinec, Krásna vec

Tá nie a nie prísť. Čistý koniec. Prestáva ma to baviť. Začínajú ma poriadne bolieť nohy. Mám kŕče alebo čo to je. Z tejto biedy ma preberie až šialené meno kopca predo mnou. Ževraj Chropatinec?! No poviem Vám, dalo by sa to aj ako nadávka použiť. Poriadne preveril zavarené nožičky. Z neho už ale konečne len cesta dolu do dediny. No len keby to nebola toľká šialenosť. Od vysielača znovu idem čistým blatom, lenže v ňom boli ešte aj nanovo vyformičkované obrovské traktorové pneumatiky a členky len tak lietali zľava doprava. Dolu do dediny prichádzam totálne žožutý. No a to ma čaká ešte viac ako 15 kilometrov!

Konečne v Omšení; samozrejme aj s Babou

Odteraz to už je viac menej len trápenie. Prestáva ma to baviť. Teraz je to už skôr o tom kto z koho. Vydržím do cieľa tempo 6km/h, aby som nešiel po tme? Čo ak ma vypne už v Omšení? Zveziem sa autobusom ďalej? Uvidíme. Budem ale ešte bojovať. Dopĺňam energiu a postupne začínam stúpať lesom na druhej strane dediny. Idem rýchlo, no cítim ako mi to berie výrazne veľa síl. Dnes za celý deň budem najvyššie len okolo 650 metrov nad morom, ale stúpaní mám už za sebou ozaj hodne. A ešte ich ma aj dosť čaká. Olaf, organizátor Pražskej stovky a iných záhulov v Čechách, by bol dnes na mňa hrdý! Stúpanie stále pokračuje, no každým krokom sa približujem ku Bukovinskej skale. Mračná nad hlavou sú čím ďalej tým tmavšie. Už ani len ten výhľad zo skaly nie je to čo som očakával. Chýba proste tomu to Slnko a mne morál. Rýchlo spravím len zopár foto a letím preč.

..na druhej strane Omšenia s pohľadom na Žihľavník vykukajúci spod hmly
..napravo sú lúky odkiaľ som prišiel

Na vrchol stúpania to už nie je dlho. Ešte raz čosi schrúmem. Zdá sa mi, že aj hlaďák na mňa pomaly doľahuje. Rýchlo sa dostávam až ku smerovníku Veľké lúky. Som ale len na ich okraji. Všade naokolo sú nápisy so zvýšeným výskytom medveďov. Prechádzam zo značeného chodníka na zvážnice a púšťam sa krížom cez lúky. Lúky sú fakt obrovské. Len veľmi mierne sa skláňajú nad dedinu Omšenie, ktorá je ešte kilometre vzdialená. Po svojej pravici mám v hmle Baske. No.. nezostáva mi nič iné ako sa pustiť do behu. Po tak miernom sklone mi to ide len veľmi ťažko. Bolia ma členky a mám aj dosť výrazné kŕče v lýtkach. No musím. Toto je posledné miesto, kde sa dajú stiahnuť kilometre. Aj blata je tu všade. Hrozne ma spomaľuje. Čím som ale nižšie, tým je cesta lepšia. Až znovu priamo nad dedinou vchádzam opäť do blatového tobogánu a neskôr na ihrisko lesnej mechanizácie. Museli sa tu poriadne vybláznieť. Do dediny som znovu zobral vari pol lúky zo sebou.

Pod Kamennými vrátami

Dedinou prechádzam veľmi rýchlo. Po pár desiatkach metroch križujem hlavnú cestu a po ďalších pár metroch som už aj pri posledných domoch na druhej strane obce. Cesta hore lázmi je nenormálne strmá. Asfalt sa rýchlo stráca a neskôr je to ísť horšie ako po poli. Nerozumiem ako sa tu miestni vedia dostať. Žeby jedine pešo? Postupne ale domkov ubúda. Dostávam sa do nevýrazného sedielka pod Kamennými vrátami, ktoré sú ale predo mnou zahalené do hmly. Kúsok pod ne musím ešte klesnúť. Znovu je tu všade samé blato, no už si z toho viac menej hlavu nerobím. Predo mnou sa na lúke objavia znovu nejakí tmavo oblečení ľudia. Znovu poľovníci? Už ich mám pokrk. Nakoniec to boli ale zrejme len výletníci. Rýchlo ich obieham a vchádzam do lesa.

Opäť stretám človeka. Tu to dákosi žije. Po chvíľke sa ocitám na križovatke viacerých ciest. Smerom dolu ide zvážnica ku pamätníku Americkým letcom. Trošku ma mrzí, že som tam nešiel. Verím ale, že raz aj takéto dostupné miesta s Klárik budeme navštevovať. A okolo Trenčianskych Teplíc ich je teda hodne. Ja idem teda smerom hore. Priamo do lesa. Chvíľku idem chodníkom pod lezeckú oblasť, no už ale Mapy.cz v aplikácií nejako zvláštne rozpojili chodník pod skalou. Radšej tomu budem teda veriť a až pod skalu nejdem. Na skalu sa vyškriabem radšej direkt hore lesom po jej druhej strane. V lísti to ide síce ťažko, ale napredujem. Myslím si, že aj v celkom dobrom tepme. Na hrebeň sa dostávam len pár metrov od vrcholu skaly Starý háj. Som len pár metrov pod hmlou. Skalu teda ako tak vidím, no v šere je už údolie také nijaké. Mám pred sebou asi posledných 7 kilometrov. Síl je dosť. No nie je to kochanie sa nádherou okolo seba.

Vyhliadka Starý háj

Zo Starého hája po Kamenné vráta ešte stále stúpam. Trošku ma to prekvapilo. Ja že už budem okrem Ostrého vrchu viac menej klesať. Zastavujem sa ale aj na výhliadke Sokolovica. Tam som ale v totálnej hmle. Odfotím aspoň tu. No a potom už po prekročení vrcholu klesám až po rázcestník Kamenné vráta. Tu na výhliadke už som opäť pod hmlou, ale jediné čo ma význam fotiť je asi len lavička na skale. Začína sa postupne stmievať. Chcem byť čo najskôr preč z lesa. No stíhnem to ešte bez čelovky?

Prichádzam na žltoznačený chodník na Kyšky. Blato tu predčilo asi všetko ostatné čo som zažil za svoj doterajší úbobý krátky život. Mierne stúpanie cesty bola čistá katastrofa. Topánky mi bralo každým krokom naspäť. Niekedy, na konci kroku, sa ma pokúšalo to blato aj o tenisky obrať. Mám čo robiť, vybojovať si tu s nim svoje miesto. Bol to boj s veternými mlynmi. Ešteže nachádzam skratku a na smerovník Kyšky ani nejdem. Ten obchádzam po jeho pravej strane. Rovno prichádzam ku turistickému prístrešku už na zelenoznačenom chodníku a ním sa po zvážnici nechám viesť dlhší čas. Cesta je tu opäť fajn a užívam si ešte aj posledné stovky metrov behu. Veľmi rýchlo sa dostanem na križovatku zvážnic pod Ostrým vrchom. Otázka teraz ale znie? Mám opustiť turistický chodník a vydať sa takto pred zotmením do nepoznaného??

Výhliadka Sokolovica

Nohy si idú ale svoje. O pár sekúnd už aj stúpam hore zapadanou zvážnicou lístim na posledný vrchol dnešného dňa. Nie je to zlé. Cestu pekne vidno a zdá sa, že tu nie som prvý a ani posledný čo to tu navštívil. Zdá sa mi v pološere, že v lísti vidím pred sebou aj vyšliapanú cestičku. Rýchlo naberám výšku. Veď je to len necelých sto výškových metrov. Po pár minútach dosahujem vrchol a chvíľku prechádzam po rovine. Až priamo nad Dubnicou začínam prudko klesať. Vôbec som nečakal, že tu neďaleko Dubnice je takýto parádny kopec na tréning. Vau.. A tak blízko mesta. Hneď ako začnem klesať, ide oproti mne človek. To vážne takto navečer? No ale snažím sa nečudovať. Veď čo tu vlastne ja robím? Krkolomne pokračujem smerom nadol. Nejde to jednoducho. Pod lístim je kopu blata a ťahá ma to zísť dolu po zadku. No nedám sa. Miestami je pomedzi stromy krásne vidno obrovské haly ZVSky. Stále klesám a po chvíľke som u záhradkárov. Konečne asfalt. Nohy mi ide rozobrať. Dostávam už neuveriteľné kŕče. Nie také čo hádžu o zem, ale také, že plačem od bolesti. Možnože to je aj tým, že tieto topánky mám obuté len po tretí raz. 

Lavička na Kamenných vrátach

A ani sa nenazdám a som na sídlisku Pod Hájom. A o chvíľku už aj vidím náš pančák. Verím, že Klárik má už čaká. Je to tak. Veď na svoju lásku sa môžem vždy spoľahnúť. Rýchlo sa dávam dohromady, aby sme ešte v Iliavke stihli návštevu plnú detí. A aj to najlepšie jedlo. Večer sa nakoniec pretiahne skoro do polnoci. Návštevy sa pomenia a mám čo robiť utiahnuť to do konca. Moc nie som na toto vysedávanie. Plán na ďalší deň ruším. To by som nedal s pár hodinami spánku. V nedeľu si teda oddýchneme. Načerpáme energiu z chaty a naobed sa vydáme na cestu domov. Aby sme sa aspoň trošku prešli, vystupujeme z vlaku už v Dolnom Hričove. Ideme za kamošom pre lyže. Býva v Považskom Chlmci. 9 kilometrov po ceste bude na dnes úplne stačiť. No a ááno. Po dvoch hodinkách od vystúpenia z vlaku už aj mám svoje nové lyžky v rukách. Ako sa dá krajšie ukončiť víkend? Viem. Už len stretnutím sa večer s rodinou a potom samozrejme spánkom v mäkkulinkej postieľke. Všetko-všetko mám. Ďakujem za to všetko :)