nedeľa 27. decembra 2020

Predĺžený víkend v troch pohoriach

Poďme na to hneď zhurta. Štvrtok a piatok si dávam dovolenku. Igor má s nami už isto veľké plány a čert vie čo nám to prinesie. Radšej teda nejdem riskovať. Cez víkend sa možnože už nikam nedostaneme a to by bol prúser jak hrom, ak by som zabil týždeň bez nových navštívených miest. Aj keď niežeby všetky boli úplne nové tie čo som si vybral.

Tam hore v nebi

Štvrtok: Okolo Bystrickej doliny


Vo štvrtok ráno teda do roboty nevstávam. O šiestej z nej práve odchádzam. Klárik dám len bočku na rozlúčku a o siedmej už aj letím smer Martinská železničná stanica. Po dlhom čase idem smer Banská Bystrica. Som poriadne unavený, tak sa ani nenazdám a mám všetkých 24 či 26 tunelov za sebou. Budím sa radšej pár minút skôr pred príchodom vlaku na stanicu, aby som sa zorientoval, kde sa to vôbec nachádzam. Rýchlo vychádzam von zo stanice a letím na autobusku v obchodnom centre Terminál. Ten je otvorený. Zato môj výťah je zatvorený. Vyzerá, že ten funguje len počas hodín mimo prevádzky obchodov. Trošku som zostal zaskočený, no nástupištia som nakoniec našiel. To je tak keď väčšinou sa na autobuske nachádzate v noci.

Na Japni prvé lúče Slnka

Z autobusu vystupujem ako jeden z posledných. Zástavka Dolný Harmanec, Kohút je už skoro konečná. Za ňou je už len pár zastávok v Hornom Harmanci, ale tam už cestuje len jediný človek a autobusár. Vystupujem a rýchlo pridávam do kroku. Som poriadne rozospatý a je mi pekelná zima. Cez pidi lávku prechádzam na druhú stranu riečky Bystrica. Tam na mňa už čaká voľne pobehujúci psisko. Paličky to istili, ale zdá sa, že pes mal dostatok rozumu na to, aby sa nepriblížil natoľko, žeby odskúšal čo také Zajo paličky dokážu. Rýchlo prechádzam za poľovnícke doupě a letím do lesa. 

Z Malej Krížnej už vidno celý svet :)


Cesta stále prudko stúpa. Spravím jednú serpentínu a ani neviem ako a som na druhej strane železničnej trate, ktorá sa nachádza hlboko podo mnou v tuneli v masíve Veľkej Fatry. Je mokro, ale narastajúcou výškou terén primŕza. Postupne na lísti začína pribúdať sneh. Lepšie povedané tvrdá ľadová krusta z posledného oteplenia. Nohy to prelamujú a prepadávajú sa do načechraného lístia z jesene. Postupne mi začínajú prsty vlhnúť, ale zatiaľ to nie je zlé. Pribúda už ale aj oficiálny sneh a vchádzam do nekonečnej hmly.

Po hrebeni až pod Veľku Krížnu

Krížna, Majerová skala a Turecká v hmle

No a v snehu pribúdajú stopy všetkých tvarov. Väčšina je samozrejme od vysokej. Okrem nej tu je ale aj mnoho labiek od líšok, možno mačiek, ale zrejme aj od rysa či vlka. Od úplne maličkých odtlačkov až po poriadne krásne veľké. No a neskôr sa pridávajú aj poriadne drapáky. Jasné, aj medveď býva v tomto lese. No a zdá sa že sa tu musel prechádzať len nedávno. Pridávam do kroku. Nedá mi to a pozerám každú ďalšiu stopu. Je ich tu ozaj mnoho. O pár minút iné medvedie stopy. Začínam byť z toho mierne zúfalý. Rozmýšľam už aj nad ústupom. No ale aký by to malo zmysel ísť ku tým predošlým čerstvým stopám? Musím výjsť minimálne na Japeň. Tam sa rozhodnem. Nohy už tiež mam poriadne mokré a studené. Nie som zatiaľ moc nadšený z tohto výletu.

Dokonalosť..



Postupne vychádzam na vrcholové lúky medzi Japeňmi. Po lúkach bežím len vďaka vychodeným koľajkám od vysokej. Celkom pekne sa držali holého hrebeňa a do lesa pokrajoch neschádzali. Za celý tento čas po ľudskej stope ani náznak. Na lúkach je len kopec stôp od vysokej. Snehu je tu poriadne veľa. Tu by sa už dalo pošmýkať aj na pásoch. Zbeh je úplne nanič. Sneh sa valí vrchom cez tenisky až ku prštekom. Začína mi byť regulérne zima na nohy. Po rovinách sa v 10tich centimetroch snehu na trsoch trávy ide poriadne zle. Myslím si, že ma dožuje už na Japni a pôjdem rovno dolu do Starých hôr. Keď tu zrazu ľudská stopa. Je čerstva? Spočiatku sa tak javila, no akonáhle som vošiel do lesa bolo aj na nej cítiť ako chrumká. Snažím sa jej čo najviac držať. Je to ale zaujímavé. Človek zišiel z Predného Japeňa, išiel smerom na Zadný Japeň, ale tam sa už nedostal a následne sa vracal späť? Možnože tu mal tiež tak šialenú hmlu ako ja.

Na druhej strane hrebeňa a Malá Fatra na dohľad

Spätný pohľad na Krížnu

V lese začínam opäť stúpať. V snehu to ide ale len veľmi ťažko. Berie mi to kopu síl. Či vôbec zvládnem do 5 a pol hodiny celý okruh aby som stihol autobus naspäť. Aj to bude na vrchole rozhodovať. Nado mnou sa zdá, že sa obloha konečne trhá. No dokonale gýčové počasie odolalo aj Prednému Japeňu. Ale to Slnko už priam cítim nad sebou. Musím pokračovať. To by bol hriech dnes zostať ponorený celý deň do hmly. Dokonca od Predného Jápeňa smerom na Kráľovú studňu už išlo o poznanie viac stôp. Myslím si, že to bola moja záchrana. 

A opäť smer Skalka; fotené pár desiatok metrov nad prameňom Kráľová studňa

A poslednýkrát pohľad na Fatry

Rýchlo zbieham už žltou turistickou značkou dolu do sedielka. Je to len cca 150 výškových metrov, no zdá sa mi, že to tu už ani neskončí. Hlavne tá rovina v sedle bola nekonečná. Samozrejme som opäť v hmle. Som zvedavý kedy má nadmorská výška konečne vyslobodí z tohoto zajatia. Stúpam veľmi pomaly. V snehu to ide napriek stopám stále veľmi ťažko. Po zemi je povaľaných aj značné množstvo stromov. Výška ale pribúda a ja sa zrazu ocitnem nad oblakmi. Stále som v lese, no cítim ako sa more začína podo mnou rozlievať. Dokým som vyšiel nad les ešte trvalo hodnú chvíľu. No ale potom to prišlo. To neskutočné a krásne divadlo čo dokáže jedine matka príroda. Užívam si nádherne pohľady na biele more pod sebou. Trčí len pár ostrovčekov nad 1200 mnm. Ani len Skalku nevidno. Trčí z hmly len špáratko vysielač. Bolo to nádherne. A z narastajúcou výškou sa to už len zdokonaľovalo. Hlavne keď som sa dostal konečne na samotný vrchol hrebeňa a uvidel aj nádhernú Krížnu. Snehu je hore ešte stále málo. Dosť tu trčí tráva. To ale dodáva celému okoliu ešte krajšie farby. 

Nezasnežené južné svahy masívu Ostredka

Na hrebeni je poriadne teplo. Aj preto si myslím, že tu nie je toľko snehu ako napríklad vo výške cca 1000 mnm kde už možnože týždeň je stále rovnako zahmlene. Civilizácia dole je ako v konzerve. Veď len napríklad taký Martin mal za posledný týždeň maximálny rozdiel teplôt iba pouhé 3°. Tu na vrcholkoch to musí so Slniečkom kolísať poriadne. V oblasti Malej Krížnej opúšťam značený chodník. Idem priamo jej vrcholom a potom okolo kosky zo západu stúpam až na hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Na Krížnu až nejdem. Vychádzam kdesi približne v polovici medzi jej vrcholom a prameňom Kráľovej studne. Konečne sa mi naskytá aj pohľad na Malú Fatru. Vidím všetko. Od Kľaku, cez Martinky až po Kriváne. Cítim sa tu ako doma. A to som tak ďaleko. Je tu neskutočný kľud. Vietor skoro vôbec nefúka. Chvíľku si dávam teda oddych.

Posledné už aj lúče Slnka..



Až potom letím smer Kráľová studňa. Zbeh ku červenoznačenému chodníku cez snehové polia bol dosť šialený. Aj keď to bolo len pár metrov. Snehu tam bolo miestami do pol kolien. Opäť som do topánok nasypal novej studenej prílohy. To že mi už medzi prstami žblnkoce ani neriešim. Akonáhle sa dostávam na zvážnicu po hrebeni od Krížnej už si zase užívam kľud a jemne cupitám smerom dolu. Pred sebou vnímam lúky smerom na Smrekov. Tam ale nejdem. Pri prameni bočím doľava ku hotelu Kráľová studňa. Chvíľku aj pokráčam, ale inak som pri hoteli veľmi rýchlo. Na teraske sa nezastavujem. Je tam veľká skupinka ľudí. Zrejme majú otvorené, ale myslím si, že vydržím aj na vlastných zásobách. 

..a opäť hmla

Aj naďalej cupitám zvážnicou. Ak ide cesta veľmi mierne alebo nedajbože do kopca tak vykráčam. Hlavne aby to chutilo. Miestami je cesta poriadne ľadová, no dá sa stále napredovať veľmi rýchlo. Vyzerá, že na autobus prídem dokonca s dosť veľkým náskokom. Brzdiť sa ale nasilu nebudem. Rýchlo sa dostávam na rázcestie pod Krásnym kopcom. Opúšťam známu červenú turistickú značku SNPéčky a pokračujem ďalej zelenou. Cestou idem ešte hodnú chvíľu. Stále  pokračujem cestou, ktorú autá využívajú na cestu ku hotelu. Nejedná sa ale vôbec o asfalt a v zime  býva určite poriadne zaviata snehom. 

V Tufnej doline


Cestu opúšťam až nad Tufnou. Auto tu má aj lesná stráž. Čo tu vlastne tí robia? A kde šli? Stopy každopádne pred sebou stále nejaké mám. Na začiatku chodníka je zvláštna tabuľka kde píšu, aby si každý zvážil či pôjde týmto chodníkom. V prípade potreby nech radšej slabší jedinci použijú zvážnicu. No som zvedavý. Chodník je krkolomný, ale stále sa dá ísť dosť rýchlo. Ani sa nenazdám a som pod Tufnou jaskyňou. Neodbočujem ku nej. Som tu sám a opäť v poriadnej hmle. Chcem byť už čím skôr dolu. Možnože je to škoda, ale jaskyňa tu vari bude aj budúci rok. Možnože raz to tu preskúmam. Podľa fotiek vyzerá krásne. 

Svetielko na konci najdlhšieho tunela na Slovensku

Z jedného tunela rovno do druhého

Stále letím teda hmlou a poslednými kúskami snehu dolu Tufnou dolinou. Chodník je miestami medzi kríkmi úzky na jeden meter. Trošku aj paličkami pobúcham, aby som na druhej strane do niekoho v rýchlosti nevrazil. V dolnej časti sa dolina opäť otvára a je lemovaná obrovskými skaliskami. Tie sa ale opäť zúžujú do lievika. Chodník je fuč a mám čo robiť preskakovať zľava doprava potoka. Všetko je zasypané pod lístím. Veľmi ťažko sa dá rozlíšiť čo sa pod nim nachádza. Radšej idem teda pomalšie a dávam si pozor. Dolinka ma zrazu vyústi pri starej schátranej búde a po pár metroch som opäť na ceste smer hotel Kráľová studňa. 

Hory sa vzdiaľujú, prichádza asfalt do Harmanca


Prejdem len pár metrov a som pri železnici. Tá križuje moju cestu krásnym klenbovým mostom a na jednej aj druhej strane vchádza do tunela. Práve tadiaľ prechádzal vlak. Po chvíľke sa stráca vpravo v najdlhšom tuneli na Slovensku. Vychádzam pozrieť až hore ku koľajám a ešte dlho vidím v tmavej diere na jej konci malé červené svetielko zadných svetiel vlaku. V portáli tunelu je poriadny prievan. Zrejme ani umelé vetranie nie je v tuneli nutné. Chvíľku sa tam porozhliadnem keď už mám čas, ale potom pokračujem cestou ďalej do Horného Harmanca.

Nádherná Dekretova jaskyňa

Prechádzam okolo horárne a zakrátko vychádzam ku hlavnej ceste do sedla Šturec. Obchádzam, odbočku na železničnú zastávku Horný Harmanec a okolo zvodidiel pokračujem až do Dolného Harmanca. Ešte pred Harmaneckou jaskyňou na druhej strane cesty zbadám nejakú dieru v skale. Mám čas, tak to idem preskúmať. Nie je to ale nič extra. Za chvíľku som už aj späť za zvodidlom a pokračujem vo svojej ceste. Až dokým neprídem na parkovisko pred Harmaneckou jaskyňou. Zrazu v lese nachádzam značku ku inej jaskyni. Ani na mape nie je naznačená. Idem sa tam teda pozrieť? Moc sa mi ale nechce, no mám čas. Ku jej portálu stúpam dobrých 50 výškových metrov, ale stálo to za to. Je to jaskyňa celkom veľkých rozmerov. Podobá sa mi na Šarkaniu dieru v Súľovských vrchoch. Je len o trochu nižšia, no zato širšia. A okrem hlavnej časti sa zboku ďalej nachádza ešte jeden krásny previs. Som rád, že aj tu ma zaviedli moje nôžky. Dekrétová jaskyňa určite stojí za to.

1. časť


Potom rýchlo zbehnem opäť ku Harmaneckému potoku a okolo neho, poriadnou divočinou, sa presuniem až po ústie doliny Rakytov. Nachádza sa tu zaujímavé technické dielo. Vodný žľab Rakytovo, ktorý v minulosti slúžil na zvážanie dreva z nedostupného terénu. Človek by sám sebe neveril čo všetko dokáže vymyslieť, aby si prácu uľahčil. Hore celou dolinou už nejdem. To sa mi už fakt nechce. Radšej zbehnem po bagetu do Jednoty dokým mi príde autobus.

2. časť


Rýchlo sa dostávam až ku riečke Bystrica, do ktorej sa vlieva Harmanecký potok. Okruh mám uzatvorený. Okolo poľovníkov vychádzam na koniec Dolného Harmanca ku zástavke Kohút. Mám ešte hodne času, tak idem ešte do tej Jednoty. Prichádzam na zástavku v strede dediny, no po Jednote, ako sa nazýva ta zastávka, ani stopy. Či tu vôbec nejaký obchod majú. Na druhej strane cesty je jediné zatvorená ošarpaná krčma. Nuž, asi sa nenajem, Idem pozrieť radšej tie spoje. A zdá sa, že ide niečo ešte nad rámec toho čo píše internet. Super. Možnože za chvíľku letím už aj domov.

Vodný žľab Rakytovo


Časom sa začínajú zbiehať domáci a prichádza aj autobus. Konečne môžem zohriať studené prsty na nohách. Cesta busom ušla rýchlo a už aj som späť na Terminále. Idem do Billy. Trošku sa ohrejem a kúpim si bagetku s čipsami. Zaslúžim si. Bagetka padla ešte na stanici. Čipsou som sa nakoniec ani nedotkol. Kolu som si zakázal kúpiť. Za celých 5 hodín túry som vypil len pol litra čistej vody. Dokým nevypijem aj druhý pol liter čistej, tak sladké nebude.


A deň prvý sa blíži ku koncu

No a som doma. Poriadne zničený, ale šťastný, že som po možno týždni videl Slnko. Klárik sa snažím ešte čo to pomôcť, no od únavy to už ide len veľmi ťažko. Skoro večer odpadávam tvrdým spánkom.

Piatok: Z Čadce cez Grapu do Žiliny


Ráno sa budím 2 hodiny po budíku?! Čo do frasa? Veď som mal ísť z Vrútok na vlak do Čadce o 4:52. Je 4:43 a ja som ešte v posteli? Ach.. Mobil som si našiel pod hlavou. Zrejme mi chýbalo asi viac hodín spánku ako som si naplánoval a telo si urobilo čo chcelo. Nevadí. Rýchlo sa pozviecham a idem na ďalší spoj.

Po ceste z hrebeňa do Zákopčia

Nakoniec to bola rýchlovka. Pred ôsmou už aj vystupujem v Čadci. Lenže ešte na testy idem. Kolega v práci bol covid pozitívny, tak pre istotu. Aj keď som sa s nim už vari týždne nestretol. Plán bol postaviť sa do rady hodinu pred začiatkom testovania, aby som tam bol prvý, no ku nemocnici nakoniec prichádzam až o štvrť na deväť, kedy tam je už predo mnou zo 30 ľudí. Bude to teda na dlhšie. Čo už.. No naspäť v Žiline musím byť už cca 15:30. A pred sebou mám ešte 37km. Vari to ale pôjde. Testy - netesty. Klárik ma tam už bude čakať. 

Prvé domy v Zákopčí

O cca hodinu na kosť premrznutý a negatívny rýchlo odchádzam do lesa. Ako robot drkotajúc zubami sa rozbieham rovinou po Palárikovej ulici na Okružnú, ktorá už ide poriadne do kopca. Prechádzam asi 10timi prechodmi odbočiek a na každej druhej sa stretám z autom. V Čadci to žije, ale vodiči sú milí. Každý jeden mi nechá priestor na prejdenie. Naberám výšku až som pri najvyššie položenom paneláku v meste. Prechádzam na jeho druhú stranu a vchádzam na cestu s ešte vyššie položenými domami v meste. Neviem, kde tu lúku chcú až zastavať. Cesta ku domom je poriadne strmá. Myslím si, že v zime, keď napadne poriadne veľa snehu, tu musí byť radosť. Ale tak verím, že na Kysuciach sú na také niečo zvyknutí.

Božie muky u Blažkovcov

Za mestom prechádzam prvou z mnohých osád čo dnes ešte stretnem a pripájam sa na červenoznačený chodník, ktorý mi bude robiť spoločnosť, s jednou malou odbočkou, skoro do polovice cesty. Stále stúpam a stále po asfalte. Až po hotel Husárik. Čo mi je divné, že už v cca 700 metroch je na zemi hodne veľa snehu. To toľko snehu v tak nízkej nadmorskej výške vo Fatre nebolo. Uvidíme teda čo ma teda bude čakať v lese.

Dychberúce scenérie na hlavnom hrebeni Javorníkov

Horský hotel Husárik rýchlo obchádzam a za nim už po asfalte ani stopy. Prechádzam na zaľadnenú zvážnicu. Nemá výrazný sklon, takže to nie je na zabitie. Pobehnúť sa mi ale ani minimálne nechce. Nasilu sa rozbieham aspoň do sedla za Husárikom. Držím sa turistickej značky a prechádzam cez osadu Grečovci. Je tu veľmi pekne, no začína mi to tu všetko splývať. Alebo žeby to bolo tou pochmúrnou všadeprítomnou hmlou. Neviem, ale o chvíľku som na druhej strane kopca Pálenica.



Tieto cestičky poznám aj z Javorníckej stovky. Aj na nej sme v tomto mieste odbočili chvíľku na žltoznačený chodník do Zákopčia. Zvážnica je fajn. Možnože je trošku viac rozmočená, no príjemne mäkkučká. Obchádzam krásnu chalúpku z majestátnym obrovským stromom. Dokonca má aj odznak. Zrejme to bude pán strom a má aj patričnú ochrannú známku. Cesta do dediny inak ubehla veľmi rýchlo. Dedinou ešte dlho klesám až po jej dno znovu po asfalte. Vedľa cesty spoznávam kúsok zelenej plochy kde počas preteku stála občerstvovacia stanica. Tentoraz idem len na vlastných zásobách. Vôbec mi to ale nevadí.


Pred lokálnym obchodom sa zvítam s miestnymi štamgastmi a bočím doprava. Idem opäť na hrebeň. Cesta prudko stúpa a keď skončí ešte strmšie naberám výšku po lúke nad dedinou. Časom sa dostávam na rozbahnené zvážnice, ktoré ma vyvedú až do osady Blažkovci priamo pod hrebeňom Javorníkov.  Neuveriteľné, kde sa až dokáže usadiť ľudský druh. A vlastne prečo? Kvôli okolitým pastvinám? Hrebeň Javorníkov je nádherný. Dnes je ale zahalený hmlou. 

Rohľadňa Zákopčie na Marťackom vrchu

Vystupujem až do výšky cca 800 mnm. Hrebeň sa vyrovná a ja prechádzam stovky metrov viac menej rovinou. Stromy sú silno oťažené namrznutou námrazou. Pôsobia magicky. Ako som si spočiatku myslel, že dnes vari nebudem mať jedinej fotky, tak teraz neviem mobil odložiť z ruky. Dokonca si už užívam aj beh krásnou hmlistou prírodou. Som nakoniec rád, že som tu. Kilometre ubiehajú veľmi rýchlo a ja som onedlho na rozhliadni Zákopčie na Marťáckom vrchu. Som vo výške cca 850mnm čo je jedno z najvyššie položeným miest kde dnes pôjdem, ale aj tu som v hustej hmle. Na vrchol rozhliadne teda nejdem. Nič viac by som z nej nevidel. Možnože ešte menej.

Potvor

Blatistou cestou rýchlo zbieham naspäť na turistickú značku a pokračujem peknými aj keď miestami rozbitými cestami ďalej na západ. Zvážnice sú raz fajn, inokedy zase poriadne hrboľato premrznuté alebo zrazu úplne mäkké a plné vody. Strieda sa to každou minútou. Na hrebeni je viacero zvláštnych umeleckých diel z kameňa. Pôsobí to na mňa hodne industriálnym štýlom a vôbec netuším čo tým chcel autor povedať. Každopádne hodí sa to sem. Okolo takýchto zvláštnosti prechádzam cez vrchol Vrchrieka mierne klesám a potom opäť mierne stúpam až sa dostávam na Jakubovský vrch. Všetko sa to zlieva. Terén je stále veľmi podobný, ale stále mi to tu aj v hmle čaruje. Veď od Vrchrieky po Jakubovský vrch bolo tuším zo tri kilometre a ušlo mi to ako voda.

Trilobit

Jakubovský vrch je jedno z najvyšších miest cez ktoré prechádzam. Odtiaľ klesnem opäť do nevýrazného sedielka a poriadne rozbitou cestou sa blížim ku vrcholu Grapa. Až priamo pod Grapu ale nejdem. V lese nachádzam celkom peknú cestu paralelne z červenou značkou a ku Salajom si to trošku skrátim. Tu nadobro opúšťam hlavný hrebeň Javorníkov a ďalej idem až po Žilinu jedným z mnohých nekonečných bočných hrebeňov. Ja si vyberám modrú turistickú značku. Som zvedavý čo mi tá prinesie. Ešte dlho si ale budem držať výšku okolo 700-800 mnm.

Kameňovník

Žije to tu. Podo mnou na mnohých miestach počujem pilčíkov ako im píly revú pod rukami. Neskôr sa ku tomuto koncertu pridávajú aj zvuky ťažkej nákladnej mechanizácie. A čo býva zvykom, spolu s lesnými pracovníkmi prichádza aj blato. Strieda sa to. Dlhý rozbahnený úsek popod Zástudnie bol otrasný, no strmá stará cesta hore pod Kazickú Kýčeru už bola na tom o poznanie lepšia bez lesníkov. Aj keď tiež miestami s poriadnymi bazénmi krížom cez celú cestu. Znovu ma to prestáva baviť. Dokonca si hovorím, že na kieho frasa tu niekto tento zbytočný chodník vôbec vyznačoval. Samá rúbaň, blato, zvážnica a stále hmla. Celé zle.

Pomodliť sa a hybaj mimo hlavný hrebeň

Zbeh z Kýčery bol ako tak. Vari aj mierne stúpanie na Ráztoku si ako tak užívam. Veď tie stromy zbelené námrazou sú tak nádherné. Ale necítim sa už ako v rozprávke, ako keď som bol na hlavnom hrebeni. Z Ráztoky sa to klesanie nie a nie rozbehnúť. Nakoniec ale dole letím takým krpálom, že som myslel, že mi stehna roztrhá. Pri písaní sa mi zdá, že celý ten výlet ubiehal ako voda, no akonáhle som sa dostal na modrú značku, myslel som si, že to do tmy ani nestihnem. Myslel som si, že aspoň sedlo pod Ráztokou ma vyslobodí z tejto depky. Ale tak veľmi som sa mýlil.

A už to začína..

Zo sedla opäť riadny krpál. Tentoraz ale hore do kopca a po hnusnom lepkavom ílovitom blate, ktoré mi robilo topánky 4x ťažšie ako sú. Namiesto 748 krokov čo by som potreboval na dosiahnutie vrcholu som potreboval vari 1877. Začínam mať nutkanie zdrhnúť do niektorej dediny pod hrebeňom. To už je jedno či zľava alebo sprava. Hlavne nech už nie som v tomto bahne. Zvládol som nakoniec ale aj tento krpál s názvom Stará lúka. Pri zbehu z nej sa cítim ako najsamväčší tereňák. Z topánok mi odlietava blato nielen za uši ale vari až do doliny. Ide to poriadne zle a nechápem načo je to tu celé dobré. Alebo tu chodia ľudia iba za krásneho letného slnečného počasia? No čistá mizéria. 

..no raz za čas aj pekne bolo

Prichádzam na rovinatejší úsek. Zvážnice sa striedajú. Raz sú lepšie inokedy horšie. Z môjho prieskumu vychádza, že každý severný svah je poriadne premočený, no juhy sú viac menej ako tak. Čiže vždy do kopca trápenie, no zbehy sa celkom dajú. Niektoré si aj patrične užívam. Keď tu zrazu predo mnou v lese povedľa dve rohaté kravy?!?! Wtf??? A tá jedná je býk či je to krava? Rohy má ale vari väčšie ako sú konáre vedľa nej stojacého stromu. Obchádzam ich radšej poza stromy povedľa cesty. Budem sa nimi kryť. Nakoniec ale vidím, že sú upevnené na retiazke. Rýchlo ich teda nechávam za sebou. Chcem to už mať celé za sebou.

..no potom opäť len hmla a kopa blata

Dopĺňam energiu. Niečo do seba nasypem a nalejem a letím konečne pod posledný kopec. Pred nim ma ale čaká ešte jedná kuleha. Cesta pár sto metrov bočí kdesi do kelu, no zdá sa, že sa opäť vracia do nevýrazného sedielka. Aspoň podla mapy. Idem si to teda skúsiť skrátiť. Pár minút sa síce predieram lesom, ale nakoniec to stálo za to. Som znovu na ceste a letím opäť dole, tentoraz do sedla pod Závršim. A čo ma tam nečaká? Vianočný stromček. Je pravda, že som len pár sto metrov od dedín Divina a Rudina. Je tu pekná lúka, zrejme tu miestni často chodia. Verím teda, že som už viac menej zachránený. Aj keď ma čaká ešte posledný kopec.

Chvíľkové potešenie

No ale bol to ešte poriadny hnoj. Znovu je stúpanie plné blata a zdá sa mi, že ma pomaličky už aj vypína. Vari to už ale nejako dobojujem. Píšem Klárik kde som. Hľadím do mobilu a ani sa nenazdám a som na Závrší. Je tu zaujímavé piknikové miesto. Dokonca aj veľké futbalové ihrisko tu je, dokonca aj s tribúnou. Znovu nechápačka ako sa tu ľudia dostávajú keď všade navôkol je toľko blata. 

A konečne na Budatíne

Začínam mierne klesať. No nie na dlho. Posledný vrch ma ešte len čaká. Schádzam do sedielka kde je aj naznačený neznačený chodník na Rochovicu, no ja bočím na opačnú stranu. Ja sa musím ešte vyštverať na jeden bezmenný kopec. Nie je to ďaleko. Stúpam ale celkom strmo. Nakoniec dosiahnem aj tento posledný vrchol. Je to už  čistá agónia, ale aj šialené vykúpenie. Letím teda konečne dolu. Spočiatku len veľmi mierne a nekonečne dlho, no postupne to začína. Terén strmie a ja už začínam počuť aj civilizáciu. Dokonca už začína spoza stromov vykukovať aj z hmly. Nakoniec ma chodník a zvážnica vážne vypľuje v civilizácií. Aj keď na jej úúúplne samom vrchole. Som na hornom konci Budatínu. Letím asfaltom dolu dokým ma hlavná cesta nezastaví. To sa už radšej ale viac dívam okolo seba.

Posledná paráda tohoto dňa: Nadživotný Jozef Miloslav Hurban

Cesta je nadmieru úzka. Priam sa bojím vstúpiť na cestu. Nechápem či som šiel zle alebo čo, ale tých pár metrov po ofiko chodník som sa po neexistujúcej krajnici priamo povedľa domov celkom bál ísť. No potom to už bola paráda. Som zachránený a dokonca všetko s prehľadom stíham. Prechádzam na druhú stranu rieky Kysuca, podchádzam pod hlavný ťah do Poľska, pozdravím J. M. Hurbana v nadživotnej veľkosti a prejdem aj na druhú stranu Váhu. Konečne som v Žiline. Už len desať minút okolo Lidl a som na stanici. Dokonca ešte pred svojou láskou. Asi konečne prišiel čas na kolu a margotku. Igor ešte úplne všetko nezavrel, tak to treba využiť. Potom si už len kúpil lístek na vlak a čakám na svoju polovičku.


Sobota - nedeľa: Víkend na Považí a Vápeč k tomu ako bonus


Next cieľ je jasný. Dubnica nad Váhom. Víkend strávime v Klárkovciach. V piatok večer toho už ale moc nenarobíme. Som ustatý za štyroch koňov. No a v sobotu sa cítim ešte lenivejšie. Nechce sa mi vytiahnuť z bytu ani len päty von. Vyzerá to na exkluzívny oddychový víkend. A hlavne prejedací. A vlastne tak ako vždy. Len bez toho výdaju. Nevadí. Ani sa nenazdáme a sobotu máme za sebou. Pred spaním si dávame predsavzatie, že aspoň v nedeľu na Vápeč vybehneme. No ale podarí sa to?

Cestičkou na Vápeč

Jasné, o siedmej budíček od Klárkinho synovca a môžeme ísť na to. Po dlhej dobe máme turistiku ako väčšina ľudskej populácie. Proste čo najvyššie pod kopec sa vyviesť na aute. Až po samotný koniec asfaltu. Dokonca predčím aj Klárku. Klárka chcela ísť pešo aspoň z polky dediny. No ale kto by šiel tých 50 výškových metrov navyše? 

Tri sekundy sa pred autom pretiahneme, vystrečujeme a ideme na to. Pekne pozvoľna. Veď čas neuteká. Prechádzame poza posledné dvory Hornej Poruby a vchádzame do lesa. Klárik ma opravuje: "Tadeto nie, toto tu poznám". Som rád. Kto by chodil po tvrdej nekonečnej zvážnici. Veľmi živo si ju pamätám z prechodu SNPečky s Julkou po búrke na Vápči. Chodník čo vybrala Klárik bol velice pekný. Dlho prechádzame po pravej strane potoka. Oficiálny chodník ide po ľavej strane po zvážnici. Prichádzame ku novému turistickému prístrešku. Je to krásne miesto priamo uprostred lesa. Niečo na štýl prístrešku pri jazierku pod Vápčom z inej strany nachádzajúci sa na žltoznačenom chodníku. Zdá sa že KST Horná Poruba sa činí. A majú to tu ozaj krásne.

..a opäť v tajomnom lese

Okolo potoka, aj keď už po druhej strane, prechádzame ešte aj ďalej. Na zvážnicu sa napájame až v samotnom závere doliny. Na otočke na konci je zaujímavá lúčka a aj skalné okno. Nikdy som tam nebol, no Klárik pridáva do tempa, tak na dnes to necháme tak. Veď tu sa ešte ocitneme vari do konca života veľakrát. Od tohoto momentu začíne to naše pravé orechové "poriadne stúpanie".

Stúpame do výšin..

Každým krokom viac a viac pridávame do tempa. Nedokáže nás zastaviť ani blato. Stretávame aj zopár ľudí, no hneď ich nechávame za sebou. Schodíky nad smerovníkom sú klasicky zabahnené až po okraj, no potom začína každým výškovým metrom terén viac a viac tuhnúť. Pod skalným bralom sa z bahenných kúpeľov zrazu stáva nádherná zimná krajina. Stromy sú opäť ako po minulé dni poriadne oťažené dokonale vyzrážanou inoväťou. Na zemi je jej popadané miestami aj pár centimetrov. Prituhuje, ale nám sa to páči. Človek si zrazu až tak uvedomí ako nám kútiky úst dvíha od šťastia keď sa takto krásne zmení príroda okolo.

..až do krajiny snehu a ľadu

Ani sa nenazdáme a sme v sedle Palúch. Odtiaľ je to na vrchol na dohodenie kameňom. Ešte nás celkom preverila namrznutá vetvička na úzkom chodníčku čo nás chcela zhodiť pod skalu a taktiež aj troška ľadu na vrcholových skalách ale o chvíľku sme aj tak pri kríži. Parťáčka Miška mala v sobotu narodky tak jej aspoň takto v hmle zaprajeme cez video na vrchole Vápča, spravíme si zo tri selfíčka a letíme po zadku dole. Technicky náročných a ľadových je len pár vrcholových výškových metrov pod skalu. Potom si bravúrne ľahko poradíme so zhadzovacou vetvičkou na úzkom chodníčku a už aj opäť stojíme v sedle Palúch. 

..oplatilo sa premôcť lenivosť

Zbiehame veľmi rýchlo. Pani zimu strieda blatová kráľovná panujúca celému údoliu. Rýchlo zmákneme aj blatové schodíky a potom už len letíme plnou parou dolu až ku autu. Už nás nič nezastaví. Ani skalné okno, ani krásny prístrešok. Len na konci sa ešte trošku vydýchame na lúkach nad dedinou a sme pri aute. Cestou naspäť sa stavíme ešte na nákupy. Pred vianocami sme zabudli na salko a iné sladké šmakociny. Je to ale len pár minút a o chvíľku sme už opäť s našími. Úžasný spoločný obedík to istí a poobede nastal čas odchodu. 4 dňový predĺžený víkend je na konci a nám nezostáva nič iné ako večer opäť zaľahnúť do postele. Ešteže tie víkendy sú každý týždeň. Aj keď teraz budú ešte o niečo špeciálnejšie. Idú vianoce. 2 týždne si teda minimálne dávam oddych. Len kde tu sa pôjdeme prejsť. No a potom som ďalšie 2 víkendy celý čas asi v práci. A čo teda o mesiac. Vari už bude meter snehu. A dúfam, že sa vari po sviatkoch nestane zo mňa guľa ako snehuliak :D

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára