sobota 6. februára 2021

MF 3000+ (návrat späť ku koncu Marca 2020)

V tejto dobe už nikto nič negerantuje. Ani na obľúbenej chatičke v Malej Fatre. Korona vládne svetu a je problém vôbec prespať nad 1000 mnm. A to nie len tu. Tento problém je celoplošný na celom Slovensku. Vďaka Bohu, že dobrí ľudia sa vždy ešte nájdu a nenechajú úbohého skialpinistu nosiť každé ráno lyže do výšky cca 1000 mnm na chrbte.

Chatka pod Hromovým

No teda ako spomínam. Vo štvrtok poobede museli ísť lyže po vystúpení z vlaku na chrbát a hybaj hore tak. Na zákrute pri Romane sa už zdá snehu neúrekom, ale toto sa stalo už kameňom úrazu pre nejedného výšľapistu. Prešiel som 100 metrov mäkkým snehom a znovu som na sušine. A sucho zostalo až po skládku. Skialpová skratka vyzerá ako tak nádejne. Verím aspoň v úzky slížik snehu. Chvíľku to aj ide ale slížik nakoniec aj tak zmizne a musím dať lyže opäť do náručia. Nič moc. Sneh začína ozaj až od tisícky vyššie. Až nad najstrmším úsekom skialpovej skratky. A to je len 19. Marec. Nevadí. Vari aspoň zajtra si to užijem.

Snehu ubúda

Dnes ma hore víta Filip. Zhodím si v rýchlosti veci a chcem, keď nič iné, aspoň západ Slnka stihnúť. Sneh je odmäknutý, aj keď cítiť, že už sa začína v tieni vytvárať škrupina. Odchod Slnka za obzor stihnem na Hromovom ledva-ledva. Som zaň ale neskutočne vďačný. Bolo to nádherné divadlo. Keď nie je dobrý sneh, aspoň toto. Idem ešte skúsiť zlyžovať Hromové na sever.

Cestou na západ Slnka; v kotline jar

Milované Chlebské skaly

Púšťam sa do toho asi ako pred rokom. A opäť tie isté pocity. Znovu je tu len kopa ľadu. To vážne? Za ten rok som sa nikde neposunul s mojou prehnanou slabosťou pre výšky? Až sa mi točí hlava keď sa pozerám dolu do doliny. Ten povrch je fakt nanič. Nečakal som, že tu bude taký ľad. Myslel som si, že bude škrupinka, no iba mäkká, taká ktorú sa bude dať oblúkmi v pohode prerážať. Toto bolo ozaj zlééé. Znovu ako pred rokom traverzujem popod vrchol Hromového zo sedla za Hromovým do sedla pred Hromovým. Vtedy som to tadiaľ zvládol, tak verím že to dám aj dnes. Išlo to, ale ten pocit pošmyknutia tu bol stále dosť reálny. Cez viaceré muldičky sa snažím premotať kríkmi na spodnú stanicu vleku v Oštiepkovej mulde. Z lyžovačky nebolo nič. Ale aspoňže som už dole. Nahadzujem pásy, prevrátim do seba energeťák a letím naspäť na Chleb. 

Západ Slnka a Veľký Fatranský Kriváň


Ide to rýchlo, len musím rozmýšľať kade viesť stopu. Všade to pekelne šmýka. Ani sa nenazdám a som opäť hore. Až na vrchole nasadzujem čelovku. Zjazd naslepo si moc neviem predstaviť. Prechádzam vrcholom a spúšťam sa smerom pod Hromové. Lenže tentoraz na juh. Po odmäknutom snehu už ani stopy. Idem po čistom tvrdom ľade. Normálne sa bojím už aj tento svah lyžovať. Neviem či to, že nič nevidím, je výhodou alebo naopak. Každopádne, pobehujem tu zľava doprava po svahu ako zmyslov zbavený a v čelovke sa snažím aspoň ako tak identifikovať kde by to mohlo byť najbezpečnejšie. Predo mnou sa z ničoho nič ukáže nevýrazny žliabok a zrazu som na ceste. Konečne. Na dnes stačilo. Toto bola čistá somarina.


Lepím pásy a za pár minút som na chate. Trošku pokecám s Filipom, čo to zjem a po ôsmej ideme už aj spať. Čo tu robiť keď je Korona?

MF3000+

Budík mi zvoní o pol piatej ráno. Chystám sa na východ Slnka. Ten je však ešte v nedohľade, ale už večer som tušil ťažké ráno. Ani za toho sa mi nechce vstať z postele a dobre že neprešla polhodina ťukania do mobilu dokým sa na tento ťažký úkon nakoniec odhodlám. Potom sa ledva stihnem najesť a pobaliť tak, aby som stihol východ Slnka na Chlebe ako tak v potrebnom čase. No lenže výjdem pred chatu a tam čo? ..tma?! Všetko je zahalené do mrakov. Ešteže nie do nízkej oblačnosti. Ešteže aspoň vrcholky hôr je vidno. No.. toto ma moc nepotešilo.

Na druhý deň ráno na Kriváni 
Lyže, Malý Kriváň a Pekelník


S dosť veľkou nechuťou začínam šľapať na Chleb. Vôbec sa mi tam nechce. Načo tam pôjdem, keď nemám nikoho pri sebe a ani len to Slniečko hrejúce si nebudem môcť odfotiť? Našťastie aspoň nefúka. Vlastne výhovorky prečo tam neísť nemám. Takto v poriadnej depresií dosiahnem vrchol. Zdá sa mi, že na vrchole som foťák ani len nevytiahol. Rýchlo som strhol pásy a letím dolu do potoka. Stále hrozná nuda. Traverzujem hrebeň popod skaly a v miestach kde sa tvorí prevej na trávnatom podklade sa pustím dolu. Stále je to čistý ľad. Ak to takto zostane dnes celý deň, môžem ísť rovno domov. Ak nebude Slnka, nebude ani odmäk. 

Pod Pekelníkom s lavínou a západným svahom z Veľkého Kriváňa


Som v potoku totálne psychicky zruinovaný. Neviem čo mám robiť. Nechce sa mi ani len pásy nalepiť. Horko ťažko sa premôžem. Dávam si za úlohu výjsť aspoň ešte na Kriváň a tam s tým praštím ak to nepôjde. No a ono to ozaj nejde. Nohy ledva ťahám za sebou. Normálne začínam mať pocit, že včera som musel chytiť tu pliagu koronu, ktorá ma obrala o všetky sily. Len teraz neviem či o fyzické, či o psychické. Až do plaču mi je z toho, že na čo je toto všetko dobré čo robím. Ale sám neviem čo iné by som mal teraz robiť. Doma by asi lepšie nebolo. Nič to. Šliapem ďalej.

Lavína pod Pekelníkom cestou naspäť na Kriváň


Vrchol sa blíži a obloha sa začína aspoň trošku červenať od lúčov. Som hore. Čo teraz? Ísť ešte ďalej? Ešte aspoň Kriváň do západu zvládnem? Potom vyšľapem naspäť a pôjdem na chatu. Nech aspoň tá tisícka výškových padne. Spravím zopár foto a rozmýšľam kade dolu. Hneď od vrcholu mi to príde hrozne strmé, ľadové a s veľkým množstvom skalných prahov, ponad ktoré by som musel traverzovať. Radšej si pešo pár metrov zídem do nižšieho žliabku. Obujem sa a idem na to. Do ruky dávam radšej aj čakan. Je tam ľad ako aj včera a ako aj dnes pri lyžovaní z Chlebu. Lyžovačky som už asi na túto sezónu uzavrel. Tieto posledné výlety by som skôr nazval turistika s parťáčkami lyžami. Zošmýkam sa asi do pol svahu bokom s cepínom pripraveným na brzdenie a až v dolnej častí začnem trošku lyžovať. Dolyžujem až ku vypadnutej lavíne spod Pekelníka. Oddychujem.

Znovu pod Kriváňom a spohľadom na Malý Kriváň

Lúče prerážajú temnotu

Otvorím si energeťák a vykvasím sa na jednej z množstva hrúd lavíny. Porobím popri tom aj zopár foto. Na videu od kamaráta sa zdala byť táto lavínka neškodná, ale pri obhliadnutí jej reálnych rozmerov by som nerád v nej skončíl. Niektoré hrudy boli veľkosti stolov. A to pri páde bol sneh úplne premočený. Nie je šanca v tom niečo urobiť. Len ak by náhodou, že ťa to nechá na povrchu.

Dominanta Fatry - Veľký Rozsutec

Chvíľku si takto podúmam a idem inou stranou poza Kriváň naspať nad Révayku, kadiaľ som išiel hore na vrchol. Tentoraz už nejdem až hore. Hneď sa spustím vedľajšou muldou do Snílovského potoka. Po energeťáku a tomto poslednom výstupe do mňa zrazu vošla energia. Opäť sa cítim pri duchu a aj pri sile. Vôbec netuším čím to je. Tým Tigrom? Alebo tým, že trošku zmäkol sneh? Alebo žeby tým, že proste len Slnko začína prerážať oblaky a konečne nie je tak trestuhodná skorá ranná hodina? Neviem. Každopádne rozhodol som sa ísť znovu na Chleb.

Pri chatke zo severu Hromového


Tentoraz nevýraznou muldičkou, ktorá sa napája na zimné značenie do Snilovského sedla a odtiaľ popod už vyššie spomínané preveje a popod skaly na vrchol. Zjazd z vrchola volím na sever. Spočiatku včerajšou výstupovou trasou, no nižšie krížujem žliabky a muldičky tak, aby som sa dostal na maličkú chatku pod Hromové. Sneh začína ozaj mäknúť. Už mi ako tak išlo zlyžovať aj strmšie veci a dokonca dole pod 1200 mnm už bol oficiálny odmäk. Znovu som celkom dodžubaný a to som tu dole na severe. Ďalší energeťák si ešte nesmiem dať. Ešte je príliž skoro a chata veľmi ďaleko. Okrem energeťáku mám ešte asi pol litra vody. Dám si radšej z tej a jednu Horálku. Radšej si poriadne posedím a nasajem energiu z okolia. Až potom idem na to.

Idem naspäť na Juh; ešte sa vrátim :)

Včera sa mi Hromové sever zlyžovať nepodarilo. Dnes to skúsim aspoň vyšplhať smerom nahor. Ide to. Spočiatku na lyžiach, ale čoskoro sa žliabok príliž zúži a zostrmie na to, aby som tam každých 5 krokov cikcakoval. Lyže dávam teda na chrbát a postupne stúpam. Ako kedysi v Tatrách aj tu si začínam odrátam vždy zo 70 až 100 krokov a medzitým oddýchnem. Terén je strmý a výškove rýchlo pribúdajú, no nad sebou aj tak stále vidím priam nekonečný kopec. Cestu si spríjemňujem aspoň selfíčkami. Úplný vrchol je najstrmší a aj najtvrdši, no postupne vchádzam do kosky a rôznych kríčkov a tam to ide. Išlo to dokonca bez mačiek aj cepínu. Konečne som zo sebou spokojný. Už mi chýba len pár metrov do hrebeňa. Koska zhustla. Najredšia sa zdá byť smerom na Hromové doprava, lenže ja chcem ísť na Steny doľava. Medzi koskou sa mi zdá byť spravený nevýrazny priesek. Skúšam to teda pretraverzovať pod Steny tadiaľ. To bol zase za nápad. Niežeby to nebolo aj nebezpečné, ale aj hrozne vyčerpávajúce. Ak som nebol nad zrázom do doliny, tak som zapadal v snehu po pás do kosodreviny. Možnože som si skrátil o 50 metrov trasu, ale strávil som tam minimálne o 10 minút navyše. Aj som si zahromžil. Keď som vyšiel z kosky, zbadal som človeka putujúceho po hrebeni. Ten sa asi musel veľmi čudovať kto to tam vykrikuje pod nim z kosky.

Cestou hore žliabkom

Každopádne už som sa poriadne rozhýbal. Už ma ani len nenapadá ísť rovno na chatu. Lyže obúvam na nohy a letím smerom do doliny medzi Stenami a Stohom. Geniálna lyžba. Síce už menej snehu a miestami som chytil zopár skál, ale asi najlepšie z dnešného dňa. Celkom ma strašili pukliny v tých pár centimetroch snehu krížom cez celú bielu pláň, ale keď sa na to spätne pozerám, zrejme to bolo tým ako pracoval sneh počas zmrznutia v noci. Neviem z čoho iného to mohlo byť.

Dolina Vrátnej

Spod Hromového s pohľadom na Snilovské sedlo a Veľký Fatranský Kriváň

Som dolu. A dosť hlboko. Pozerám, že som vo výške Mojžišových prameňov. Musím traverznúť nevýrazný bočný hrebienok južného vrcholu Stien a budem tam. Výšku nechcem stratiť. Tu sa snažím udržať a pramene obchádzam vrchom, aby som si nenamočil pásy. Tie sú už ale aj tak mokré, že sa dajú žmýkať. Zo snehu je už čistý hnoj. Som na juhovýchodných svahoch a postupne sa tu začína opierať do svahu poza oblaky aj vykukajúce Slnko. Tentoraz mám depku z toho ako ma vysíľuje ono. Plán bol ísť na Steny z tejto strany, ale ako som zazrel tieň na svahoch Úplazu, rozhodol som sa ešte zabočiť tam. Zase ma poriadne džube. Od Mojžišových po Úplaz je to len cca 300 výškových metrov, ale dalo mi to poriadne zabrať. Výhľad z vrchola ale stál za to. Nezdržujem sa dlho. Veď ani neviem kadiaľ pôjdem dolu.

Steny a Úplaz

Pásy zhadzujem a vydávam sa smerom na juh. Kontrolujem svoju polohu v aplikácií. Z dola sa zdá byť Úplaz redší na juh a celá táto strana sa zvážuje do jedného žľabového lievika. Chcem to využiť, len aby som sa neocitol kdesi v Šútove. Redšiu pláň identifikujem, no nemôžem sa jej držať. Nejde to správnym smerom. Ja sa musím o 200 metrov nižšie napojiť na zvážnicu na chatu pod Chlebom. Vchádzam teda napravo do lesa. Je to príjemný listnatý les s nie extrémnym sklonom. Čo len čakám, že kedy nejakému rozospatému medveďovi stúpim na hlavu. Našťastie sa nič také nestalo a som na zvážnici.

Top zjazdofkaa

Pásy idú opäť na lyže a tentoraz už ozaj z nohy na nohu sa približujem pod Chleb a Hromové. Nie je vôbec jasné čo teraz urobím. Som na šrot. Som hrozne smädný a už mi zostáva len minimum vody. Cesta na chatu sa zdá byť lákavá, no teraz začína byť lákavá aj možnosť, že sa mi dnes podarí možno spraviť dohromady 3000 nastúpaných výškových metrov. Ani som sa nenazdal a schádzam z cesty a opäť stúpam pod Hromové. Dobieham ľudí čo som videl za sebou vystupovať od Šútovského vodopádu pri Mojžišových prameňoch. Zdali sa mi byť dosť zmätený. Netuším kde chceli ísť, ale ako som ich obehol postupne stúpali aj oni za mnou smerom na Chleb. Ja mením smer a cikcakujem na Hromové. Som tam. Najradšej by som sa hodil o zem a ležal od únavy ako mŕtvy. No nemôžem. Zdá sa mi, že sa čo chvíľa rozprší. Oblaky, priam búrkové, len tak viseli nad nami. Je aj poriadne dusno a teplo. Po ľadoch z rána už ani stopy. Idem na reparát. Dnes už Hromové sever musí výjsť.

Z Úplazu smerom na Chleb, Hrmové a Steny, juh

A ide to. Spočiatku si síce neviem vybrať smer kade sa spustiť, no nakoniec si vyberám žliabok priamo spod Hromového a letím dolu. Trošku mám pochybnosti či je ešte tento odmäknutý sneh dostatočne kompaktný, ale zdá sa, že to pôjde. Kde tu ma len niekedy predbehne nazbierana guľa väčšia ako telo snehuliaka. Z času na čas v žliabku pozerám aj za seba, či sa na mňa niečo väčšie nevalí. Dobre to bolo. Zvládol som to. Môžem aspoň pol hodinu oddychovať. Znovu som pri chatke pod Hromovým.

A smerom na Krpeľany

..Stoh a Rozsutec

Vyťahujem energeťák, pozerám sa na posledné zvyšky vody a pchám do seba ďalšiu Horálku. Dva posledné glgy vody si ešte nechám do zásoby na výstup na Kriváň. Inak môžem už vari všetko vypiť. Hrozne dlho sa mi nechce odtiaľto postaviť. Je tu krásne. Sedím si na lavičke a predo mnou šumí potok. Pred sebou mám dokonalý výhľad na severnú stenu Hromového a západ Stien. Dobré je mi tu. A to je stále len niečo po dvanástej na obed. Keď skoro vstaneš, dá sa toho ozaj hodne zažiť.

Znovu pod najdokonalejšími žľabmi vo Fatre

..a pri kolíbke

No ale prišiel čas odchodu. Poza chatu sa snažím nájsť cestičku ku spodnej stanici vleku v Oštiepke. Čo ale stretnem prvé sú čerstvé medvedie stopy. Hneď pár metrov za chatkou. Možnože sme boli každý na svojej strane chatky a ani o tom nevieme. Každopádne nezdržujem sa tam. Ani len som si neodfotil stopy a trielim het. Nech som už znovu nad lesom. Prichádzam dosť rýchlo pod Oštiepkovú a stúpam vyššie a vyššie. Nejdem priamo zjazdovkou. Idem krížom - krážom muldičkami čo sa kľukatia zo severu v lesíkoch pod Chlebom. Snažím sa z toho nejako vysomáriť. Už-už som si myslel že nikdy nevýjdem naspäť na zjazdovku, no nakoniec sa mi to podarilo. Bál som sa hlavne toho, že výjdem až kdesi nad Snílovske sedlo pod Chleb. Každý výškový meter navyše by bola teraz pre mňa pohroma. Nakoniec sa ale dlhým traverzom dostanem miernym stúpaním rovno do sedla. Pár metrov musím lyže preniesť, no potom už po ďalších snehových plániach môžem pokračovať ďalej až na Kriváň. Znovu stretávam trojicu turistov z pod Mojžišových prameňov a spod Hromového. Tiež si dávajú celkom do tela.

Konečne smerom domov

Poslednýkrát vystúpim na vrchol Veľkého Kriváňa a letím hneď dolu. Chcem byť už znovu na chate. Už mám toho ozaj dosť. Zastavujem sa až v potoku na nástupe do výšľapu ku chate. Nasadím si pásy a sadám na batoh. Znovu zasvietilo pomedzi mraky Slniečko. Hlavu dávam do rúk a minimálne desať minút oddychujem. Raz za čas ma strháva zo sna. Klárke sa ozývam, že už mám len pár minút do cieľa. Že o chvíľu uvidí aj zopár foto. Nasilu vstávam a s vypätím všetkých síl sa po pár prestávkach dostávam znovu po osem a pol hodine naspať na chatu. 

Dlhý traverz Chlebu s výhľadom na Steny

Pár ľudí pri chate je, ale čo z toho keď je zavretá. Vďaka tomu je ale pri chate úplne ticho. Len Filip hrá na harmonike. Vlastne neviem popísať ani svoje pocity z tohoto všetkého, tak som bol unavený. Jedine čo viem, že som musel hneď vyliať pol litra kofoly do seba a poriadne to zajesť kapustničkou. Stena chaty celkom hriala a dokázal som tam presedieť viac ako hodinu. Ale to už muselo stačiť.. ako zašlo Slniečko, hneď sa ochladilo a ja musím aj tak už letieť na vlak. Generál je čistá voda. Ani oblúky moc nebolo treba robiť. Spúšťam sa na lyžiach ešte ai po zvážnici po Ploštiny. Aj tam je už ale úsek asi jedného metra čo som musel preskackať mimo snehu. No a od Ploštín ešte lesíkom trošku zbehnem po koniec lúky, a odtiaľ po skládku už v lyžiarkach napešo a s lyžami na chrbáte. 

Posledný pohľad na Malý Kriváň a ide sa domov

Ako skončí sneh, prezúvam sa do tenisiek a celkom rýchlo a pohodlne, konečne v suchu, zoskackám až do Šútova. Znovu som pri energií. Som rád, že to nebude mať trvalé následky. Myslím si, že dnes to bolo krásne ukončenie sezóny v Malej Fatre. Ešte porozmýšľam či prídem cez týždeň hore na lyžiach. Myslel som si, že už asi ani nie, ale predsalen asi ešte vydržím zo dva týždne a ukončím to až pred veľkou nocou. Aj tak to bude stále mesiac pred plánovaným ukončením sezóny vo Fatre a 2 mesiace pred ukončením sezóny v Tatrách. Ale už je aj iné čomu sa treba venovať. Sneh tu budeme mať zase o čosi viac ako o pol roka.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára