Krížom - Krážom Vysokými Tatrami

Ťažký život s druhými ľuďmi. Znovu nakoniec o druhej ráno vstávam sám. Čím to asi bude. Ale tak čo už narobím, keď som na tých horách tak závislý. Pár minút po tretej už aj sedím vo vlaku opäť po víkende smer Tatry. Deň oddychu musí stačiť. Aj keď tie nohále ešte stále trošku cítim.

Pohľad z Valentkovej na Vysoké Tatry

Regio jet 3:08 z Vrútok je priam dokonalý vlak na projekty do Tatier. O 5:08 už aj stojím na stanici na Štrbskom plese a môžem ísť do tmy. Dni sa pomaly skracujú a čas kedy bolo ráno vidno je už dávno preč. Pred Heliosom vstupujem do lesa. Nie som sám. Hneď po odbočení z asfaltky stretám prvú skupinku a potom ešte pár ďalších. Dokým som prišiel ku Popradskému plesu stretol som možnože už aj 10tku ľudí a dokým som prekročil Hincov potok tak sa tak rozvidnilo, že môžem vypnúť čelovku. Začína krásny deň.

Chodníček okolo Žabích plies cestou na Rysy; v pozadí hrebeň Bášt

Na odbočke do Mengusovskej doliny už postáva celá fúra ďalších nedočkavých turistov. Na zemi sú porozkladané krošne na výnos tovaru na chatu pod Rysmi. Zatiaľ sa toho moc ľudí nechytá. A ten čo sa toho aj chytil, nechal svoj náklad asi 100 metrov ďalej. Čistá bieda s niektorými ľuďmi. Keby som vedel, ktorý to bol, tak ho nakopem do zadku. Síl mám zatiaľ na rozdávanie. Len trošičku pociťujem svalovku z víkendu.

Ránečko na Rysoch s Popradským hrebeňom pred sebou; dole stále Žabie plesá

Smerom do Poľska; Czarny staw pod Rysami a Morskie oko

Cesta lesom a kosovkou ubieha veľmi rýchlo. Ľudí je čím ďalej menej. Od odbočky na chatu pod Rysmi by sa dali spočítať vari na prstoch obidvoch rúk. Stretám aj legendu chatára z chaty pod Rysmi. Samozrejme naťažko. Čo ma prekvapilo, že zo zapnutým rádiom. Zvláštne, ale možnože po toľkých rokoch ani mne sa už nebude chcieť počúvať prírodu. 

Zatiaľ ešte vysmiaty

Výstup je dlhý, ale čas neuteká až tak rýchlo. Na odbočke na chatu som bol zo Štrbského plesa za cca hodinu. Za necelé dve na chate a na vrchole Rysov za 2:15. S časom som veľmi spokojný. Vlastne ani som nemal nič úplne presne naplánované, keďže som mal ísť s babami. Časy som nepreratával na vlas presne ako to robím pri sebe. Každopádne polovičný turistický čas je fajn. Čoho sa začínam obávať je, že už teraz pociťujem trošku kŕče. Dnes má byť aj extrémne teplý deň. Musím sa snažiť piť čo najviac tekutín.

Aj takto majestátne bolo; ale do doliny nekonečne dlho

Zbeh z Rysov na Poľskú stranu mi vôbec nešiel. Spočiatku som sa celkom trápil na reťaziach. Na tie som sa ale nakoniec vykašľal a snažil sa ísť čo najviac bez nich. Neskôr som sa zase trápil v skalnej suti a nehorázne šmykľavých chodníkových kameňoch. Pribúdajú aj turisti. Všetci idú opačným smerom, tak mám čo robiť rozrážať si cestu. Cesta ku Czarnemu stawu pod Rysami mi trvala na môj odhad nenormálne dlho. Neviem či nie vyše hodinu. Strácam nadbehnutý čas. Nič s tým ale nenarobím. Okolo Czarneho stawu, ale i potom okolo o level nižšie položenému Morskiemu oku, si zajedám jabĺčka a energeťák. Na jedenie mám len 5 jabĺk, aj z toho je jedno napoly zhnité. Všetko ostatné jedlo zostalo v batohu u Klárky doma. Tej sa nakoniec nepodarilo dnes pridať a už sme nestihli povyberať z batohu všetko potrebné. Nevadí. Aspoň že piť je čo. Prameň nachádzam pár desiatok metrov od chaty pri Morskiem oku. V chate potom už len kúpim Pepsi a letím ďalej. Cca 4 hodiny cesty mám za sebou.

Ranné zrkadlenie na Morksiem oku kukáme spolu s Mnichem

..a Mengusákmi

Nakoniec sa rozhodnem ísť ďalej na Spiglaszowy wierch. Pôvodný plán bol ísť opačne, a to najprv do Chalubinskiego wrota, no o ďalšom postupe až neskôr. Žltoznačený chodník do doliny za Mnichem je na výstup veľmi príjemný. Je prijateľne strmý a kilometre rýchlo pribúdajú. Výhľady na Mních sú majestátne. Za mnou sa ukazuje Morksie oko a časom aj vyššie položený Czarny staw. Ani sa nenazdám a som na odbočke do Chalubinskego wrot. Ani som okom nemihol a idem ďalej do Spiglazsoweho sedla.

Cestou do doliny za Mnichem

Chodník pokračuje presne tak ako doteraz. Sústavne dlhými plytkými serpentínami. Celkom to hrotím. Uvedomujem si, že len málo vnímam okolie. Aby ma to nakoniec nedobehlo. Ani v Spiglaszowej przeleczi sa neobzerám. Zastavujem sa až kúsok ďalej na vrchole. Znovu začína pripekať Slnko. Rýchlo musím čo najviac vypiť. Aj keď liter vody mi musí ešte vydržať na jeden kopec. Niečo si na vrchole aj zobnem. Vlastne čo? Dám si ďalšie jablko. Na vrchole obzerám aj chodník cez Liptovské múry. Ani na jednu, ani na druhú stranu vrcholu sa mi to ale nezdá. Smerom ku Chalubinskym wrotam sa zdá akoby bolo čosi vychodené sprava popod vrcholové skaliská. Smerom ku Hladkému sedlu nevidno totálne nič. Len obrovské balvany na úzkom hrebeni. Možnože by to po nich šlo. Neviem. Možnože raz to ešte vyskúšame s Kláris.

Pár pohľadov z Szpiglasowého wierchu; tentoraz do doliny za Mnichem

Po chvíľke oddychu zbieham opäť do sedla a púšťam sa na opačnú stranu do doliny Pieciu stawów Polskich. Vo vrcholovej časti zbieham okolo niekoľkých ľahkých reťaziek. Jedine tá prvá zdola má celkom opodstatnený význam. Chodník prechádza cez poriadne rozpadnutý pár metrový úsek strmo spadajúc do doliny. Rozbehnutý sa chytám reťaze a vydobíjam si miesto. Tí v protismere musia proste počkať. Ponáhľam sa. Vždy sa ale snažím každému čo sa mi uhne poďakovať. Až ma ústa už od toho bolia.

Vysoký Hrubý hrebeň, Nižší je hrebeň z Kôprovského a pred ním Nižné Temnosmrečinské pleso

Pohľad do doliny Piecciu stawów Polskich; medzi Czarny staw Polski a Wielki staw Polski s pohľadom na hrebeň od Swinice až po Kozi wierch

Chodník skoro až po samý spodok doliny celkom prudko klesá. Nezoderie ma ale tak ako ten z Rysov. Balvany sú veľmi pekne poukladané čiže sa dá celkom rýchlo cupitať. Ani sa nenazdám a som za Wielkim stawom Polskim. Prechádzam až na druhú stranu doliny pod Kozí wierch. Našťastie tam tečie potok. Hneď do neho hádžem buffku a takú premočenú si ju dávam na hlavu. Čistá blaženosť. 

Ešte raz pohľad na Tatry na východ

Mám cca pol litra vody a pred sebou asi 500 výškových metrov. Nohy cítim celkom uvarené. Musím zjemniť. Veľmi pomaličky, kľudne začínam stúpať po modrej značke smerujúcej do sedla Zawrat. V cca 1800mnm značený chodník opúsťam a vydávam sa jemne prechodenou trávou pod Hladké sedlo. Zo začiatku idem po rovine. Potom ale asi 50 výškových metrov prudko stúpam a za týmto prahom je už chodník priam dokonalý a nádherne viditeľný. Vlastne až do sedla. Po ďalšej rovinke sa presuniem až priamo pod sedlo a zvyšných asi 100 výškových metrov stúpam priam do neba. Začínam cítiť, že ma žuje. Nevzdávam sa ale.

Jedno z naj plies Tatier; Wielki staw Polski

V sedle ma celkom teší, že je kopec ľudí. Nečakal som, že je to tu tak navštevované Medzi ľuďmi sa cítim oveľa bezpečnejšie. Aj keď hneď a zaraz ich opúšťam. Hneď sa otočím na sever a mierne začínam stúpať na trávnatú Valentkovú. Lúky z boku začínajú poriadne strmieť. Párkrát sa aj zastavím, či idem vôbec do toho. Chodník sa zdá byť v pohode prešľapaný, ale zase bojujem s expozíciou. Stále vidím pred sebou len to ako zakopnem a skotúľam sa až kdesi hlboko pod Valentkovú. Tento úsek mal asi dĺžku 50 metrov. Potom prechádzam už len pár skalami a znovu sa ocitnem na šírich zelených plániach. Ešte pár minút zabojujem s výškovými metrami a som hore.

V majestátnej doline Piecciu stawów Polskich s pohľadom na Belianky

Výhľad odtiaľto je asi jeden z najkrajších v celých Tatrách. Vidno odtiaľto vari všetko. Od Západných Tatier pokiaľ oko dovolí. Vidno Poľské Záchodné Tatry na čele s Giewontom. Od hranice na našu stranu sa rozprestiera mohutná Tichá dolina, ktorá siaha do nevidím, krásny je aj pohľad na uzavretý hrebeň Liptovských kôp. Za nim je Kôprová dolina a nad ňou a nad Hlinskou dolinou vykuká spoza Hrubého hrebeňa ikona Kriváň. Od neho na Juhozápad sa rozprestierajú desiatky štítov Vysokých Tatier. Ako prvý pred nami stojí medzi Hlinskou a Temnosmrečinskou dolinou Kôprovský štíť. Temnosmrečinské plesá odtiaľto nevidno. Zahaľuje ich pred nami stojací Hladký štít. Za nim potom pokračuje celý hrebeň Liptovských múrov až po Spiglaszowy wierch, Chalubinskiego wrota až po Čubrinu. Po ľavej strane od hrebeňa Liptovských múrov je už celá (pre mňa najkrajšia) dolina Pieciu stawów Polskich a na jej druhej strane je hrebeň Orlej Perći s dominantou Kozím wierchom. Celý tento kruhový výhľad ukončuje Majestátna Swinica. Vedľa nej dokonalé vidno skalný zosuv z niektorej z Turnií nad chodníkom medzi Swinicou a sedlom Zawrat, kvôli ktorému ho museli dokonca aj uzavrieť. Skalný zosuv už niekoľkokrát zasiahol tento turistický chodník. Uff, už ale len tento nárherný výhľad dal poriadne zabrať. Zjem ďalšie jablko a idem pomaličky dolu.

Valentková a jej dokonalé výhľady; na tejto foto s mohutnou Tichou dolinou a v pozadí s Poľským Giewontom

Pred sebou mám ďalší nádherný hrebeň - Liptovské kopy

Zbehnem len do sedla. Hneď idem pozrieť aj na druhú stranu na Hladky štít. Výstup je oveľa strmší, no o to kratší. Vari za 5 minút už aj stojim na vrchole. Odtiaľto už zbadám konečne aj Temnosmrečinské plesá. Inak je vrchol o cca 100 výškových metrov nižší ako Valentková a viac nasunutý na Vysoké Tatry, tak ten výhľad sa až tak nedal rovnať s tým s pred pol hodiny. Každopádne obhliadka chodníka cez Liptovské múry odtiaľto sa zdá byť v pohode. Možnože teda raz.

Z Valentkovej do sedla Závory, Hlinskej doliny až po Kriváň

Liptovské Múry od Hladkého sedla až po Szpiglasowy wierch

Rýchlo zbehnem do sedla a pokračujem už značeným chodníkom do sedla Závory. Po tej nádhere na predošlých vrcholoch ma už pohľad odtiaľto až tak nenadchol. Aj keď aj ten mi po minule razy veľmi padol do srdca. Hlavne asi nikdy neomrzí traverz popod Valentkovú do Ľaliového sedla.

Ešte raz pohľad na Liptovské kopy

Tento rok idem aj prvýkrát smerom dolu Kobyliou dolinkou. Vlastne týmto smerom som ešte nikdy nešiel. Cestou dolu hľadám rozumný prameň. Už nemám ani glg vody. Slnko bije do hlavy. Stúpanie poza Temnosmrečinské plesá na Chalubinskieho wrota bude kríž. Bojím sa, že zbeh ma totálne dožuje. Snažím sa nehnať to teda dolu kopcom. Po prameni stále ani stopy. Všade len blatisté slabé potôčiky krížom cez chodník. Toto sa nedá na pitie použiť. Zbieham až na rázcestie pod Temnými Smrečinami. Ani len sa nezastavujem. To by mi asi teraz dobre neurobilo. Vyťahujem energeťák a veľmi pomaličky začnem stúpať hore dolinou. Hľadám úpenlivo prameň alebo dobrý potok.

Celá severná a východná hranica doliny Piecciu stawów Polskich; pohľad z Hladkého vrchu 

Nič neviem nájsť. Jedného chlapíka čo išiel opačným smerom sa aj pýtam, či tam niečo nevidel. Ukazuje mi fľašu plnú vody. Áno, niečo za chvíľku bude. Prichádzam ku veľkému potoku, ktorý sa ale rýchlo stráca pod skalami. Voda sa mi tam ale moc nezdá. Toto mám piť? Každopádne čosi naberiem. Vo fľaške pláva kadečo. Uvidíme, prinajhoršom budeme piť aj toto. Zatiaľ si aspoň zase buffku namočím a kydnem na hlavu. Krvopotne sa mi nakoniec podarí dostať sa až ku Nižnému Temnosmrečinskému plesu. Napodiv aj tu sú ľudia. Už sa asi naučili chodiť ozaj všade. Rýchlo si sadám ku plesu a zožujem už asi 4té jablko. Z vody si len trošku odchlípnem. Je nehorázne horká. Asi s ňou až tak preháňať nebudem. Radšej si 10 minút oddýchnuť a potom pomaličky pôjdem aj bez vody.

Pohľad cez dolinu Piecciu stawów Polskich až na Belianky; opäť s mojim obľúbencom Wielkym stawom

Pleso obchádzam po jeho ľavej strane. Zo začiatku idem úúúplne popri plese po pár trčiacich kameňoch. Je čo robiť nezhučať do vody. Potom asi 20 metrovým tunelom kosky prechádzam na trávnatu plochu a potom striedavo koskou, trávou skalami sa posúvam vyššie a vyššie. Problém v tejto hornej časti doliny je to, že všetká pôda prerastená hrubými machmi je totálne nasiaknutá vodou. Mám čo robiť sa tam v tom močiari neutopiť. Kde sa dá snažím sa vyberať si prechod skalami. Celkovo je chodník len veľmi ťažko sledovateľný. Skalných mužíkov je tu len pár. No a zdá sa, že ani mapy.cz tento chodník správne nemajú zaznačené. Brblal som sa tam dobrých 20 minút skalnou suťou dokým som sa dostal na chodník v tráve. A tá suť sa teda moc bezpečne nejavila. Trošku som sa aj bál, že ma zavalí. Nabudúce asi lepšie priamo okolo plesa stále, až do konca Vyšného Temnosmrečinského. A až odtiaľ potom strmo stúpať hore do sedla.

A znovu Kopy ..tentoraz aj so zostupovkou do Kobylej doliny so sedla Závory

Chodník do Chalubinskiego wrot je čisté šialenstvo. Od plesa začínam prudko stúpať. Ani sa nenazdám a môžem používať aj predné končatiny na zväčšenie hnacej sily. Chodník je v spodnej polovici v tráve len málo viditeľný. Veľakrát je plný sute. Všetko je to veľmi nestabilné. Snažím sa ísť radšej po trsoch trávy, aby sa nič okolo mňa nezosypalo. Približne v polke stúpania je nutné vystúpiť zo strmého žľabu na jeho pravú stranu. Je to dosť prudké, ale po všetkom tom čo som zažil posledné dni v Tatrách mi to šlo zdolať s ľahkosťou. Potom už len opäž nekonečné strmé stúpanie. Sedlo sa javí veľmi blízko ale ako je ďaleko?

Posledné pohľady do doliny Piecciu stawów; Idem na Slovensko

V hornej časti je už chodník perfektne vyditeľný. Veľakrát je ale poriadne zerodovaný. Stále sa treba snažiť ísť viac menej bokom chodníka po trave. Suť je na strmom podklade a je veľmi uvoľnená. Len veľmi pomaly napredujem. Strašne ma žuje, no nezastavujem dokým nie som hore. Až tam sa hádžem o zem. Neviem či to bol ale dobrý nápad. Nabudúce by som sa mal trošku pred sadnutím vykráčať. Ale kde? Hneď strmo dolu na druhú stranu to teda moc na vykráčanie tiež nie je. Alebo sa mám pokrútiť nabudúce okolo iných turistov v úzkom sedielku? Od poslednej návštevy, asi pred mesiacom, čo sme sa pokúšali o prechod Liptovských múrov s Kláris pribudla na odbočke na hrebeň nová zátaraz. Zrejme tadiaľ chodí dosť veľa ľudí. Aj keď mimo značený chodník.

Záver Tichej doliny a hrebeň Záchodných Tatier (asi Malolaczniak)

No ale nemôžem tu presedieť celé poobedie. Idem dolu. S mojimi už poriadne kockatými nohami to ide rozrytým šmykľavým terénom plným pouvoľnovaných balvanov poriadne pomaly. Vrchnú časť idem vari pomalšie ako slimák. Až keď sa terén viac zrovnáva s horizontálnou rovinou znovu začínam trošku napredovať. Behom sa to už ale moc nazvať nedá. Som totálne na šrot. Zrejme to bude tým teplom, nedostatkom vody (aj keď tu som potom medzi Nižným a Vyšným Temnosmrečinským našiel a bola úžasná), únavou z víkendu a asi aj dosť tým, že som skoro nič nejedol. Okrem slávnych 4 jabĺčok. Som skoro isto presvedčený, že zletím dolu na chatu pri Morskom oku, dám si Bigos a letím na bus o tri hodiny skorší.

Kmeťov vodopád stekajúci z Temnosmrečinskej doliny. Ešte to bude párty

Cesta ku chate je ale ešte poriadne nekonečnáááá. Ako som si ju chválil cestou hore, že aké je to stúpanie príjemne mierne, tak teraz je to klesanie hnusne dlhé. Nohy mám na kašu. Ruky, hlava i celé telo sa mi len tak plancu ponad chodník a len dúfam, že keď ku niekomu prídem rýchlo odskočí z cesty. Nevládzem už ani len brzdiť, ani kričať, ani ďakovať. A keď sa už aj dostanem na chatu zisťujem, že je tam kilometrový rad, a že by som sa aj tak musel rúškom v tom teple a vydychanom vzduchu vo vnútri chaty dusiť. To by ma už dole rovno modré svetlá zniesli. Kúpim si teda nakoniec len Pepsi vo vonkajšom bare. No a času tiež nemám moc na rozdávanie. Rýchlo teda chatu opúšťam.

Po viac ako hodine a pol už nad Temnosmrečinskými plesami v Chalubinskiego wrotach

Po chvíľke sa dostávam na rázcestie kde mám na výber ísť buď po asfalte smerom dole na Lysu Polanu alebo hore cez kopec na chatu v doline Pieciu stawów Polskich. Tam nikdy zatiaľ rada nebola a nedeľný bigos tam bol úžasný. Samozrejme to by som už skorší autobus určite nestihol a ani to trápenie čo by teraz nastalo si nechcem ani len predstaviť. Ako ideálnejšie riešenie mi teda príde sa radšej 9 kilometrov potrápiť asfaltom.

Vyschuté plieska v doline za Mnichem

Ten asfalt je teda poriadna nuda. Od stáleho, rovnomerného pohybu ma začína neskutočne bolieť chrbát. Nudím sa. Snažím sa teda aspoň s Klárkou si popísať. Aj sledovanie čo tu za ľudia chodia je celkom fajn. Ale nie hodinu a pooool. Masaker. Pár skratkami, ktoré obchádzajú asfaltové serpentíny rýchlo zbieham. Aspoň nachvíľku zmena pohybu. Snažím sa cestu veľmi nevnímať. Viem, že raz ciel príde. Konečne dorážam na Palenicu Balczańsku a po kilometer a pol dlhom parkovisku dorážam do Lysej Polany. Cca 10 minút pred odchodom autobusu. Nikde sa už nezastavujem. Hneď idem pred autobus, ktorý tam síce stojí, ale dvere nám ani za toho neotvorí. Sadnem si teda na kraj cesty. Je mi to jedno.

Ešte raz a naposledy Morskie oko

Výlet je za mnou. Už sa len znovu autobusom a vlakom presunúť do Vrútok a nocou prebiť do Martina za láskou a môžem ísť chrápať. Dnes to bol veľmi ťažký, aj keď aj veľmi krásny výlet. Znovu som preveril svoje schopnosti uvažovať aj v kritických situáciach ako sú nedostatok jedla a vody alebo ako sa rozhodovať a vyhodnocovať situáciu kedy a či je najlepšie výlet ukončiť. Trápenie je na nič. Život si treba užívať. Aj keď si myslím, že niekedy užívanie môže aj bolieť. Dnes som si deň opäť užil. Už sa znovu nedokážem dočkať víkendu. A verím, že tentoraz už opäť so svojou Klárkou :)