Je pondelok pred trnavskou stovkou. Volám Robovi Zet, ani neviem na čo, asi ohľadom Štefánik trailu. Z ničoho nič sa téma zvrtáva na Robových kebabových(hamburgerových) kamarátov. Ževraj na kebabe sa robia najľahšie predsavzatia a stávky. Nečudo ..ja by som tiež všeličo vymenil za kebab. Ale asi stovku nie. A tento prípad sa asi aj vtedy stal. Proste Robo nalanáril seba a ešte ďalších 4 kamarátov na Trnavskú stovku. No a teda keď som započul v telefóne stovku aj ja, tak som bol už tiež značne nalomený. Asi o deň som volal naspäť, že ideme na to. Trošku som si pozrel stránku podujatia, aby som aspoň vedel kde a o koľkej to začína. Najhoršie na tom bolo, že na služobnom byte v Jaslovských Bohuniciach mám iba deravé Adidasy. Nevadí. Bude to výzva. Do soboty som sa už nevedel celý týždeň dočkať a v práci som iba depkárčil čo idú tie hodiny tak pomaly. A ten piatok dokonca úúplne zastal.
Nakoniec prišla ale sobota a ja som sa o 4:45 pobral busom z Bohuníc. V Trnave na źelezničnej stanici bolo bežcov a turistov ako keby sa akcia mala konať tu. To som teda nečakal. Vlak do Blavy plný pohoďákov pochoďákov. Dve baby sedeli v plnom kupe aj pri mne. Apoň potom na trati sme ich zopárkrat stretali. Proste športuchtivý ľudia boli všade. A ja, že tento západ iba v kancelárií sedí.
V Blave sa stretám s Robom a jeho kamarátkou Ivkou. Ivka nás išla vyprevadiť do lesa aby sa nám išlo lepšie a potom valila za starými rodičmi. Nepodarilo sa mi ju presvedčiť ísť do Prievidze napešo. Ževraj by sme sa nestíhali vrátiť včas naspäť :D ..zachvíľku volá Julka Be, že čo robíme, že či stíha a tak, lebo že ešte potrebuje pred pretekom pribrať a tlačí 4 vajcia do seba a že asi pôjde jednú zástavku na vlakovú stanicu busom :D ..ale ani sme sa nenazdali a už bola pri nás. O chvíľu sme zistili, že Robovi kebabovi kamaráti stoja za rohom. Takže sme sa nakoniec všetci zvítali a vyrazili na registráciu. Registrácia bola v nejakých priestoroch patriacich ku stanici. No.. ale až na štvrtom poschodí a my sme čakali pred budovou asi v 20 metrovom rade. Ešte na schodoch sme vyfasovali papieriky so štartovým číslom už na vyše sedemstom čísle ..tak to tu ešte na slovensku na ultra nebolo, Na túto akciu som prestúpil do nového tímu. Volal sa Skromne - (najlepší) Zymberi tím :D
Keď sme mali formalitky za sebou pobrali sme sa svorne všetci siedmi v zložení Ivka, Julka, Robo, Mišo, Mišo, Lukáš a ja het na kamzík. Samozrejme som zabudol zapnúť hodinky a mám z toho depku doteraz :D ..zase som si na túto hroznú vec spomenul. Niekedy budem musieť ešte dôjsť ten prvý jeden a pol kilometer, aby som mal celú stovku. Takto sa to predsa neráta. Cesta na Kamzík bola pohodovka. Neviem či mám písať, že sme boli najhlučnejšia partia, aby sme sa neprezradili. No ale asi to tak bolo a ústa sa nám od začiatku po koniec nezavreli. Kokooos toľko som nenavyprával slov asi nikdy ako počas tejto stovky. Inak dvoch členov sme mali takých čo stále boli kdesi inde. Už neviem o koho išlo ale stále sa nám strácali z dohľadu. Prvá občerstvovačka bola na Bielom kríži. S Robom sme šli rýchlejšie po pivo ..ehm ..jedno a 5 kofôl. Rada na kontrole mala zase 20 metrov a na pečiatku sme čakali asi 20 minút. Nevadí. Oddychujeme ..užívame si parádnu akciu :) ..Tu nás opúšťa Ivka a už iba v šestici sa púšťame do lesa ďalej.
V Blave sa stretám s Robom a jeho kamarátkou Ivkou. Ivka nás išla vyprevadiť do lesa aby sa nám išlo lepšie a potom valila za starými rodičmi. Nepodarilo sa mi ju presvedčiť ísť do Prievidze napešo. Ževraj by sme sa nestíhali vrátiť včas naspäť :D ..zachvíľku volá Julka Be, že čo robíme, že či stíha a tak, lebo že ešte potrebuje pred pretekom pribrať a tlačí 4 vajcia do seba a že asi pôjde jednú zástavku na vlakovú stanicu busom :D ..ale ani sme sa nenazdali a už bola pri nás. O chvíľu sme zistili, že Robovi kebabovi kamaráti stoja za rohom. Takže sme sa nakoniec všetci zvítali a vyrazili na registráciu. Registrácia bola v nejakých priestoroch patriacich ku stanici. No.. ale až na štvrtom poschodí a my sme čakali pred budovou asi v 20 metrovom rade. Ešte na schodoch sme vyfasovali papieriky so štartovým číslom už na vyše sedemstom čísle ..tak to tu ešte na slovensku na ultra nebolo, Na túto akciu som prestúpil do nového tímu. Volal sa Skromne - (najlepší) Zymberi tím :D
Keď sme mali formalitky za sebou pobrali sme sa svorne všetci siedmi v zložení Ivka, Julka, Robo, Mišo, Mišo, Lukáš a ja het na kamzík. Samozrejme som zabudol zapnúť hodinky a mám z toho depku doteraz :D ..zase som si na túto hroznú vec spomenul. Niekedy budem musieť ešte dôjsť ten prvý jeden a pol kilometer, aby som mal celú stovku. Takto sa to predsa neráta. Cesta na Kamzík bola pohodovka. Neviem či mám písať, že sme boli najhlučnejšia partia, aby sme sa neprezradili. No ale asi to tak bolo a ústa sa nám od začiatku po koniec nezavreli. Kokooos toľko som nenavyprával slov asi nikdy ako počas tejto stovky. Inak dvoch členov sme mali takých čo stále boli kdesi inde. Už neviem o koho išlo ale stále sa nám strácali z dohľadu. Prvá občerstvovačka bola na Bielom kríži. S Robom sme šli rýchlejšie po pivo ..ehm ..jedno a 5 kofôl. Rada na kontrole mala zase 20 metrov a na pečiatku sme čakali asi 20 minút. Nevadí. Oddychujeme ..užívame si parádnu akciu :) ..Tu nás opúšťa Ivka a už iba v šestici sa púšťame do lesa ďalej.
Vyzerá, že budem mať asi trošku problém s určovaním našej polohy. Keď pozerám gps záznam a mapu tak neviem vlastne kde sme stali na občersvovačkach :D ..hm ..od Bieleho Krížu sme šli asi okolo vojenského priestoru po našej ľavej strane. To bolo to miesto kde po zhodení bômb opadávajú konáre so stromov nie lístie :D ..všade po zemi na ľavej strane boli konáre. Pamätám si ako som si užíval každé strmšie klesanie. Jedno z nich bolo aj pred Babou z tohoto kopčeka
Vždy som to vybombil na 180 tepy. Ľudia odskakovali z trate. No a potom hore kopcom nás zase obiehali. A takto to išlo možno do pol trate. Alebo na trati sme si nadbehli a následne nás na občerstvovačke všetci obehli. Na Pezinskej Babe som sa zase po pol pive opil. Doplnili sme zásoby jedla v žalúdku ..veď už bolo dvanásť hodín a po trištvrte hodine sme sa pobrali ďalej. Niektorí kolegovci začali trošku spomaľovať. Ale ako aj medzi sebou vraveli, dávali do toho všetko a ževraj ani tam neplánovali zájsť.
Vždy som to vybombil na 180 tepy. Ľudia odskakovali z trate. No a potom hore kopcom nás zase obiehali. A takto to išlo možno do pol trate. Alebo na trati sme si nadbehli a následne nás na občerstvovačke všetci obehli. Na Pezinskej Babe som sa zase po pol pive opil. Doplnili sme zásoby jedla v žalúdku ..veď už bolo dvanásť hodín a po trištvrte hodine sme sa pobrali ďalej. Niektorí kolegovci začali trošku spomaľovať. Ale ako aj medzi sebou vraveli, dávali do toho všetko a ževraj ani tam neplánovali zájsť.
Pokračujeme na Čermákovú lúku. Na začiatku sme pučili do kopca Čmeľok. neviem či to bolo teraz, ale bol tam jeden úsek kde boli všade dookola ploty. Raz z jednej strany, potom z druhej. Čo to vlastne ten plot znamená? ..na čo slúži? ..niekedy sme si dokonca mysleli, či sa okolo toho plotu netočíme stále dookola a že to je plot do Jurského parku a či na nás niečo o chvíľu nevyskočí. Tento týždeň dokonca tento úsek bežím v rámci Štefánik trailu. Som zvedavý koľko si budem z toho pamätať. Taricové skaly. Krasne miesto.
Technické. Po skalkách dole a potom následne hore a tuším opäť plot. aaa žihľava. Zo s. Skalka je ešte pekný rýchly zjazd po zvážnici a chodníku, kde tu z lístím, následne nejaký ten kilometer po asfalte a potom hybaj hore na Vápennu. Tu sme začali riadne fučať. V lese začalo aj hrmieť. Ale keď sme sa dostali na vrchol, tak blesky, neblesky, všetko nám(im) bolo jedno a vedľa hromozvodu pri kríži či pamätníku sme sa kochali na skalách výhľadom na nekonečné lesy pod nami.
V diaľke bolo vidno kde tu lokálne poriadny lejak. My sme mali suchô. Ževraj som sa na tomto mieste začal meniť na primadonu tak ma začali Julia s Robom tlačiť cukrom. Že nech som vraj ticho a sedím na mieste a nebehám ako nepričetný. Tu sme prišli o prvého kolegu. Našťastie sám, v zdraví dorazil do Sološnice. Myslím si, že dobré rozhodnutie, lebo Vápenná by mohla byť v horšom rozpoložení dobrá krížová cesta.
Technické. Po skalkách dole a potom následne hore a tuším opäť plot. aaa žihľava. Zo s. Skalka je ešte pekný rýchly zjazd po zvážnici a chodníku, kde tu z lístím, následne nejaký ten kilometer po asfalte a potom hybaj hore na Vápennu. Tu sme začali riadne fučať. V lese začalo aj hrmieť. Ale keď sme sa dostali na vrchol, tak blesky, neblesky, všetko nám(im) bolo jedno a vedľa hromozvodu pri kríži či pamätníku sme sa kochali na skalách výhľadom na nekonečné lesy pod nami.
V diaľke bolo vidno kde tu lokálne poriadny lejak. My sme mali suchô. Ževraj som sa na tomto mieste začal meniť na primadonu tak ma začali Julia s Robom tlačiť cukrom. Že nech som vraj ticho a sedím na mieste a nebehám ako nepričetný. Tu sme prišli o prvého kolegu. Našťastie sám, v zdraví dorazil do Sološnice. Myslím si, že dobré rozhodnutie, lebo Vápenná by mohla byť v horšom rozpoložení dobrá krížová cesta.
Keď nás konečne vyhnal dážď a zima z vrcholu pobrali sme sa ďalej. Pršalo a pršalo. Ale našťastie nie silno. Raz za čas sa ozval Parom z neba, aby nám dal vedieť, že aj on sleduje ako sa nám darí. Opäť to bol pekný chodníček, kde tu za Vápennou aj skalný a dosť v daždi šmykľavý a blatistý. Pršalo asi až po kontrolu nad Plaveckým štvrtkom. Aj keď rozmýšľam. Bola to tá kontrola, kde im zhasol oheň a nás tam dobre zaudili a podávali niečo palenô alebo to bolo kdesi inde? Čo ale viem, že na tomto mieste blesk trafil možno nejakých 50 m od nás a čakala nás príjemná lúčka okolo toho miesta. Od tohoto momentu, ale búrka prešla.
Následný úsek sme šli najprv po rozmočenom chodníku, kde sme začali strácať ďalšieho člena, ale nakoniec nás dobehol ..aspoň sme si dali poriadny oddych na zvážnici. Najedli a vyprázdnili sa a potom takto posilnený sme sa pobrali na 5 kilometrovú zvážnicu do Bukovej. Cesta nemala konca kraja aj keď zase všelijakými možnými rozhovormi o vzťahoch, filozofií a smerovaní ľudstva sme si to skrátili na minimum a pri šere sme sa dostali do dediny Buková. V Bukovej bolo niečo, čo nik ani len neočakával. Plná krčma 100vkárov a pred krčmou sa podával guláš a kusy mäsa ..ono asi sme prišli do raja. Tlačili sme do seba zase skoro hodinu. Ale tak kto by odtiaľ odišiel na prázdno? ..pri pivku sme spolu ešte nakoniec všetci piati podebatili a potom sme sa aj s poslednými kebabovými kamarátmi rozlúčili. Išli ako draci, len keď už začnú bolieť súčiastky na tele asi by nebolo dobre to síliť. Nabudúce to vyjde. Bojovať sa dá proti duchu, nie telu.
No tak a ďalej už teda iba v trojici. S plnými žalúdkami, nekonečne dlho dolu dedinou. Až ku kameňolomu. Hej, ale ktorému? ..Julka ako náš sprievodca sa vyhovárala, že tu ešte jakživ nebola po tme, tak, že nech nič od nej nechceme. Pri prvom maličkom lome sme chceli odbočiť doľava ..ale našťastie išli za nami ďalší členovia(aj keď tiež nie moc istí) a vrátili sme sa na cestu a pokračovali dolu cestou. Až ku obrovskému lomu. Nechápem ako si niekto mohol pomýliť malinký lom(hm.. tri skaly pri sebe), s tým obrovským lomom ďalej. Pri ňom sme odbočili doľava do lesa. Cestička sa kľukatila, najprv bola spevnená ale neskor sa zmenila na traktorovú koľaj. Raz za čas sme niekoho obehli. Asi to bolo tým, že od Bukovej sme skoro všetko bežali v nádeji, že byť kratšie na trati = dlhší spánok. Kde tu sme videli už aj nejakého vracajúceho sa bežca. Bolo ich celkom dosť. Žeby bolo až toľko fanatikov, ktorí sa vracali do Blavy pešo? Lebo áno, na tejto akcií sú aj sprievodné akcie. Napríklad: po dobehnutí do Brezovej, vrátiť sa napäť do Blavy opačne pešo alebo z Brezovej pokračovať po horách až do Trenčína a komu je ešte stále málo ako Jarovi tak ísť z Trenčína na štart do Blavy pešo a potom ísť naspäť tiež pešo.
Nemôžem nespomenúť kontrolu na Rakovej. Kontrola v strede lesa a tam stánok, mixážny pult, výčap, streboskop, hudba :D ..no keby som nemal takých premotivovaných kamarátov asi by som tam aj zostal. Takto to dopadlo tak, že vypili sme čaj a hybaj het. Zase raz na začiatok asfalt a potom blatóóó ..potom dlhý zjazd do dediny Dobrá Voda. Zjazdík nás trošku odrovnal, ale v Dobrej Vode sme ešte dobrý kus pobehali a ako prišli na kontrolu tak hneď pili kofolu. Na terase domáci vyspevovali na celú dedinu ľudovky. Živá hudba. Trošku posilnený (hm.. skôr asi zasedený) sme sa pobrali na posledný úsek.
Posledný úsek sme sa už trošku potrápili. Začalo aj pršať. V pršiplášťoch sme pučili na posledné sedlo tohoto výletu. Najprv dostal Robo amok a s Julkou sme ho nemohli dobehnúť. Až keď sme začali vidieť v tme štyri bodky reflexné tak sme vedeli, že Robo je už poblíž. Vybehli sme do sedla a už iba cca 3km dole do Brezovej na štadión, Robo ešte musel pretlačiť poslednú krízičku a boľavé päty ..ale tu sa to už nevzdáva a o pár minút sa nám už vypisovali účastnícke diplomy. Porobili sme cieľové fotky legendárnej trojice a pobrali sa do krčmy.
V krčme to bolo horšie ako keby tam mali ožranov. Všetci vyvalený cez tri stoličky, napoly mŕtvy. Spoje o druhej v noci domov nula bodov. Nakoniec to dopadlo tak, že mňa zobrali nejakí chalani a kočka z Bratislavy až do bytu v Jaslovských. No proste luxus. Odtiaľ ešte busom do Dechtíc. Potom ďalším do Piešťan a potom vlakom do Vrútok a bol som doma :D ..ďalší dvaja z výpravy ešte hodinu ležali polomŕtvy v krčme, dokým ich z nej nevyhodili. Následne spali pred krčmou v termofólií, lebo čo? ..termofólia je teraz in
..a potom ešte tackajúc podopierajúc jeden druhého išli dva kilometre pešo na zástavku. (Toto je interpretácia toho čo som započul :D)
Človek sa musí stále opakovať, ale zase raz to bolo úžasne ..ako sa asi hovori nezáleží aké je počasie, kde sa nachádzate a dokonca ani aké máte oblečenie ..ale to s akými ľuďmi sa na danom mieste nachádzate :)
No tak a ďalej už teda iba v trojici. S plnými žalúdkami, nekonečne dlho dolu dedinou. Až ku kameňolomu. Hej, ale ktorému? ..Julka ako náš sprievodca sa vyhovárala, že tu ešte jakživ nebola po tme, tak, že nech nič od nej nechceme. Pri prvom maličkom lome sme chceli odbočiť doľava ..ale našťastie išli za nami ďalší členovia(aj keď tiež nie moc istí) a vrátili sme sa na cestu a pokračovali dolu cestou. Až ku obrovskému lomu. Nechápem ako si niekto mohol pomýliť malinký lom(hm.. tri skaly pri sebe), s tým obrovským lomom ďalej. Pri ňom sme odbočili doľava do lesa. Cestička sa kľukatila, najprv bola spevnená ale neskor sa zmenila na traktorovú koľaj. Raz za čas sme niekoho obehli. Asi to bolo tým, že od Bukovej sme skoro všetko bežali v nádeji, že byť kratšie na trati = dlhší spánok. Kde tu sme videli už aj nejakého vracajúceho sa bežca. Bolo ich celkom dosť. Žeby bolo až toľko fanatikov, ktorí sa vracali do Blavy pešo? Lebo áno, na tejto akcií sú aj sprievodné akcie. Napríklad: po dobehnutí do Brezovej, vrátiť sa napäť do Blavy opačne pešo alebo z Brezovej pokračovať po horách až do Trenčína a komu je ešte stále málo ako Jarovi tak ísť z Trenčína na štart do Blavy pešo a potom ísť naspäť tiež pešo.
Nemôžem nespomenúť kontrolu na Rakovej. Kontrola v strede lesa a tam stánok, mixážny pult, výčap, streboskop, hudba :D ..no keby som nemal takých premotivovaných kamarátov asi by som tam aj zostal. Takto to dopadlo tak, že vypili sme čaj a hybaj het. Zase raz na začiatok asfalt a potom blatóóó ..potom dlhý zjazd do dediny Dobrá Voda. Zjazdík nás trošku odrovnal, ale v Dobrej Vode sme ešte dobrý kus pobehali a ako prišli na kontrolu tak hneď pili kofolu. Na terase domáci vyspevovali na celú dedinu ľudovky. Živá hudba. Trošku posilnený (hm.. skôr asi zasedený) sme sa pobrali na posledný úsek.
Posledný úsek sme sa už trošku potrápili. Začalo aj pršať. V pršiplášťoch sme pučili na posledné sedlo tohoto výletu. Najprv dostal Robo amok a s Julkou sme ho nemohli dobehnúť. Až keď sme začali vidieť v tme štyri bodky reflexné tak sme vedeli, že Robo je už poblíž. Vybehli sme do sedla a už iba cca 3km dole do Brezovej na štadión, Robo ešte musel pretlačiť poslednú krízičku a boľavé päty ..ale tu sa to už nevzdáva a o pár minút sa nám už vypisovali účastnícke diplomy. Porobili sme cieľové fotky legendárnej trojice a pobrali sa do krčmy.
V krčme to bolo horšie ako keby tam mali ožranov. Všetci vyvalený cez tri stoličky, napoly mŕtvy. Spoje o druhej v noci domov nula bodov. Nakoniec to dopadlo tak, že mňa zobrali nejakí chalani a kočka z Bratislavy až do bytu v Jaslovských. No proste luxus. Odtiaľ ešte busom do Dechtíc. Potom ďalším do Piešťan a potom vlakom do Vrútok a bol som doma :D ..ďalší dvaja z výpravy ešte hodinu ležali polomŕtvy v krčme, dokým ich z nej nevyhodili. Následne spali pred krčmou v termofólií, lebo čo? ..termofólia je teraz in
..a potom ešte tackajúc podopierajúc jeden druhého išli dva kilometre pešo na zástavku. (Toto je interpretácia toho čo som započul :D)
Človek sa musí stále opakovať, ale zase raz to bolo úžasne ..ako sa asi hovori nezáleží aké je počasie, kde sa nachádzate a dokonca ani aké máte oblečenie ..ale to s akými ľuďmi sa na danom mieste nachádzate :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára