Tatry running tour + moon run = 4 dňová rozbijačka

Je 17.6. roku pána 2016, presne 13:13 a ja nasadám na bus z Jaslovských Bohuníc a o pár minút neskôr sa ocitám vo vlaku z Trnavy do Tatranskej Štrby a 4 hodinové cestovanie môže začať. Na nete ma otravujú všelijakými hlúposťami moji ľudia z Blavy a keď zisťujeme, že v Ružomberku prisadá majster svetla Jakub Ka ..dávajú mi za úlohu spýtať sa ho na Zlatú Bulu Sicilskú?   Schválne ..koľko z Vás vie kedy bola podpísaná a ako ovplyvnila Vaše životy? V Liptovskom Mikuláši priberáme Mišulicu Ka a pravý Kanársky bordel môže začať.  V Štrbe ešte prestupujeme do zubačky a za par minút sme pri štarte na Štrbskom plese. Zaregistrujeme sa, vyfasujeme kopec papierov na kúrenie, nejaký ten čip a mapu s traťou na sobotu, takou veľkou, že človek by sa s ňu aj zakryl v čase núdze. Po registrácii idem pozrieť ako je ubytovaný Kubo s Mišulicou, lebo ja čooo? ..ja idem na tri dni do Tatier úúúpne na pankáča. 

Áno s Kalim sme boli dohodnutý, že im prídem zavadzať na ich ubytko, ale žeby som si zobral spacák? ..kdežéé ..veď čo ..vari bude o mňa postarané. Nakoniec to dopadlo tak, že som spal na gauči zakrytý uterákom po kolena a čo do šírky uteráku, tak to bolo tak od ramena po rameno ..čo to znamená? ..že som si musel svoje acrálne časti tela zohrievať po jednotlivých kusoch po celú noc. Nevadí, prežili sme. Ale späť na pretek.

Štart night runnu, ktorý všade aj tak býva bez čeloviek ešte po vidne bol naordinovaný na deviatu hodinu večernú, ale asi preto, aby to bol ozaj najt ran, tak ho posunuli ešte o desat minút skôr. Zase raz ma Kali a spol. dosadili do prvých radov a rošambo mohlo začať. Prvých 200 m hore kopcom som to samozrejme v dave nevydržal a vybušil som to tak, že na vrchole som si mal chuť dať nohy v depe (keby dáke bolo) vymeniť ..čakám beh okolo Štrbského plesa, ale zabiehame do nejakých krkahájov a obrovských kopcov povedľa ..najťažší bod preteku bol určite mostík ponad cestu a stena do neba ..fuu ..tri hnusné výškové metre ..ledva som tam vyšiel. Zisťujem, že moja kondička išla tohoto roku na dôchodok. Keď sme sa vrátili z kopcov naspäť k plesu strašne som dúfal, že už máme štyri kilometre za sebou a už bude treba iba pribehnúť ku hotelu Crocus. Ale ako strašne som sa mýlil ..už z diaľky počujem divne zvuky povzbudzovania okolo plesa. Čiže ešte nás čaká koliečko okolo plesa? ..to už som ja fučal ako parná lokomotíva. Každú sekundu som premeriaval pleso a rátal obvod kruhového oblúka, že koľko mi ešte zostava do cieľa. Ale nakoniec to prišlo. Vytúžený cieľ. Postavil som sa do rady na medaile, ale keby tam nebola zábrana, o ktorú som sa mohol oprieť asi by som zahučal na zem. Nakoniec sme sa tam všetci v cieli poschádzali a večer ešte trošku vykluskali a vystresovali. Miška si prebrala ceny za svoje umiestnenie na prvom mieste (dostala aj papier na chrbát aby ostatní vedeli za kým majú zajtra behať s nápisom som Líder :D ..a taktiež pamätný obraz Som líder po prvej etape). Týmto bol prvý bežecký deň za nami a ja môžem isť ku Kalankovcom prespať.

Ráno jeden vyspatý viac, iný zase menej. Ešte sme šli kúpiť zásoby jedla do potravín a potom po dlhom chystaní povinnej výbavy a vyprázdnení všetkého nepotrebného z tela von sme sa pobrali aj s malým Jurkym a Naty na štart. Prišli sme tam tak akurát. Práve sa odpočítavalo posledných desať sekúnd. Ani stres nestihol mať byť kedy. No a zábava mohla začať.

Prvé kilometre zo Štrbského plesa viedli ku Popradskému plesu po zelenej. Je to krásna cestička lesom. Problém nastal vtedy, keď koleno zahlásilo, že je totálne na šrot. Zase raz sa mi vrátila bolesť po mesiacoch kľudu. Vravím si ..hm ..asi by som to nemal síliť a buď si to celé prejsť na pešo alebo to predčasne ukončiť. Hej, ale keď všetci okolo vás bežia ..ešte chvíľu vydržím ..ešte chvíľu ..ešte to nie je až tak zle. Ani sa nenazdám a som na Popradskom plese a odtiaľ hore na Ostrvu. Je to krásny chodník s asi miliónom serpentín s výhľadom na pleso a neskôr aj na samotný vrchol s pohľadom na to, čo nás ešte čaká. Bolo to miesto, kde som začal aj ja už trošku obiehať, aj keď necítil som sa úplne najlepšie. Z ničoho nič dobieham aj Kaliho, trošku prehodíme pár slov a idem valiť dopredu. Od Ostrvy po hrebeni je to krásný bežecký chodník vyložený kameňmi. To sa človek musí len kochať a užívať si radosť z pohybu. Išlo sa mi neskutočne. Ale zbehli sme ku Batizovskému plesu a niečo nebolo v poriadku. Také niečo sa mi ešte nestalo. Boleli ma stredy nôh ..v miestach klenby s vnútornej strany. Vôbec som netušil čo to má byť. Žeby som blbo doskočil na nejaký ostrý kameň a natiahol som si šľachu? ..postupne sa to ale stupňovalo a už mi bolo jasné ..sú to otlaky ..už na 15tom km ..Kali ma v zjazde na asfaltku ku Sliezkému domu obieha a ja začínam chodiť zjazdy kačacími nohami a vyberať každú jednu skalku či koreň.

V zjazde aj tak obieham Zuzku U. To som teda nečakal. Na následnej asfaltke chvíľu oddychujem chôdzou a zatiaľ volám Julke a Robovi, ktorý nás prišli povzbudiť na Sliezky dom, či tam už budú a či ma nepotiahnu do cieľa. Dostal som iba instantný hejt nech sa neopúšťam a nech bežím. Ok, zase raz nemám kamarátov. Aspoň, že o chvíľu ma dobehla Zuzka a prehodíme par slov o tom ako sa dnes ide strašne. Po nejakom kilometri-dvoch asfalt skončil a my sme to vybombili hore kopcom na Sliezky dom. To už si išla Zuzka svoje a pomalinky sa mi vzdiaľovala. Pod stromom stretám Kaliho ako sype asi už piate magnezko. Začalo byť riadne teplo. Vyberal som každý tieň kde sa len dalo. Na občerstvovačku na Sliezkom dome po mne už kričia Julka s Robom, aby som sa neflákal, najlepšie ani nezastavoval a stále bežal. Áno, bežal som na občerstvovačku a začal piť všetko čo som tam uvidel. Chýbala mi tu sprcha na ovlaženie. Ževraj pretek ukončilo 20 ľudí z cca niečo cez 100 a podľa mňa veľa z toho zohralo práve  tento rok prehriatie na slnku. Po desiatich minútach ma už aj organizátori vyhadzujú a pýtajú sa ma či ešte pretekám. No ja zo stoviek som zvyknutý na vychutnávanie si trasy a jedla na občerstvovačke, nie sa stresovať ešte aj pri jedle. Nič no, posielam Roba a Julku dopredu ..ja ešte musím dopiť Red Bull Colu a utekám za nimi.

Hned za chatou je strmší krátky úsek a rýchlo ich dobieham. Veď mám pocit nových síl. Aspoň na prvých 500 metrov. Chvíľu bežím s nimi, lebo pred nami nik a ja stráášne nemám rád samotu, ale keď som už desať minút počúval výčitky či som trapko keď idem tak pomaly, takže keď som uvidel za sebou nejakého súťažiaceho hneď ich opúšťam. Dopadlo to tak, že nakoniec som bol aj tak sám, lebo toho, čo bol za mnou som nechal za sebou a predo mnou diera. A aj keď som niekoho dobehol tak sme sa iba pozdravili a bežal som ďalej. Táto idylická chvíľka, síce s otrasnými otlakmi na nohách, trvala až po Batizovské pleso.

Odtiaľ kopec v spojení s kúriacim slniečkom bol na zaplakanie. Vyžulo ma viac ako cigánsku hračku. To boli tie isté pocity ako na MF 100 v roku 2015 pri horúčave. Nohy som ťahal asi 5 krokov za telom a moje vnímanie bolo na bode mrazu, že skalu pred sebou som videl asi až keď bola za mnou. Nejak som sa doplazil na Ostrvu. Trošku začalo aj mrholiť. Vravím si super ..to bude luxus ten zjazd z Ostrvy po šmykľavých skalách. Pohľad na serpentíny a dolu na Popradské pleso mi neskutočne pripomínalo cca 70tý kilometer Transvulcanie so zjazdom do Puerta de Tazacorte.

Len tam mal zjazd 2500 m-. No ja sa teraz podkýnam o každý druhý kameň v Tatrách. Všetci ma obiehajú. Z ničoho nič počujem za sebou buchot. Aaa ..už mi bolo jasné. Rýchlo uhýbam z chodníka a Kali beží bez zmyslov ako šíp dolu kopcom v Hokach. Na každej obrátke driftuje. Stále si mysli, že jazdí rallye. Asi po hodine šuchtania sa konečne prišlo pleso. Bol som na tom tak zle, že som chcel zájsť do chaty na kofolu a polhoďku si posedieť. Problém bol v tom, že som nemal peniaze. Znova volám Julke, že či za mňa nezaplatia kofolu, keď si ju teraz zoberiem na sekeru. Ale už mi ani nedvíhajú. Veď sa nebudú baviť s takým trapkom. Našťastie na Popradskom bola tajná občerstvovačka a tam sa vykotím na lavičku a chillujem dobrých 10 minút. Vypijem im tam pol litra koly, nahádžem do seba banány a pomaly vyrážam na posledné 4 kilometre. Chvíľku idem pešo, ale dobiehajú ma ďalší a ďalší a všade naokolo je kopec povzbuchtivých ľudí, tak nemám na výber a utekám. Otlaky sú už na tom určite žalostne. Aj keď radšej som nechcel vedieť ako moc. Pred Štrbským plesom ešte stretám Naty a dve Kotyrove a neviem či ešte niekoho ..už som mal dosť mdloby a skoro by som ich aj zbil, že prečo ma všetci nútia na preteku bežeckom behať a tak som radšej okolo nich čo najrýchlejšie pretackal. Ešte cieľová asfaltka a potom vytúžený ciel. V cieli už hodinu Miška s Kubom a cca 15 minút Kali.

Poobedie sa nieslo v duchu vyhlasovania výsledkov. Asi 300 kategórii nordic walkigu (zvažujem prechod na tento šport, lebo keď som videl, že jedna osoba si berie 4 medaile tak sme boli dosť rozčarovaný, ja som si tu svoju jedinú účastnícku dokonca kdesi zabudol, ešteže Kubo s Miškou za mnou chodia a zbieraju čo so mňa odpadne). Pri stole si ku nám prisadla jedna Poľka. Nakoniec sme zistili, že to bola víťazka 34 km trate Oľga. Pokecali sme každý po svojom. Počkali sme na vyhodnotenie bežeckých kategórii. Vyhnali sme Oľgu a Mišku na prvé a druhé miesto ..to tretie im doplnila Zuzka U. Medzi babami boli minimálne rozostupy a medzi Miškou a Zuzkou, ktoré idú celu sériu bude zajtra veľký boj.

Všetkých dekorovali do rôznych farieb tričiek, podostávali pamätné tabuľky a ceny a potom sme sa šli najesť. Teším sa na guľáš. Prídeme do hotela Crocus a tam vravia, že už majú pre nás jedine Minestrone? ..whaaaat? ..že sme prišli neskoro a guľáš je už dávno zjedený ..nejako teda preglgnem aj túto polievku so zaťatými zubami, že nemám to čo chcem.

Pozrieme si ako iní vyhrávajú tombolu a poberieme sa všetci z Turca + zopár nejakých iných do Olivera. Tam spráskam vývar, nejaké to pivečko a pizzu a už som bol opäť v raji. S Kubom sme tam zostali sedieť asi od piatej do deviatej a vykladali si rôzne životné pravdy a ľudské pochybenia.

 Proste po behu bolo treba okrem tela trošky pookriať aj na duši. Zhejtili sme Julku z Robom, že nás nemajú vôbec radi a pobrali sa spať.

Na byte sa preťažko odhodlávam dať dolu topánky a ponožky. Po tejto procedúre otlaky vyzerajú celkom fajn. Žiadna krv ..iba bielučký pľuzgierik. Ok, poďme teda do sprchy. Prvá kvapka vody a bolo zlééé. Mal som chuť ziapať na celé Tatry. Už dávno som nezažil taký masaker. Kedže som bol aj od slnka totálne spálený, tak som sa musel dokonca ešte aj v sprche vytrápiť ľadovou Tatranskou potrubnou vodou. Ako káčer som prišiel na gauč, prehodil si cez seba konečne aj deku a zaspal som.

Deň tretí. Ráno ledva chodím, kvôli svalovici ..o otlakoch ani nevravím.

Rýchlo balíme a zase raz skoro utekáme na štart ..aj keď dnes to bola pre mňa celkom brnkačka ..ešte som na štarte čakal asi 2 minúty ..to sa vôbec nedá povedať o Kalim, ktorý po včerajších 15tich magnezkach trávi veľa chvíľ v malej miestnosti na vyprázdňovanie. Do Furkotky vchádza 9:56 a 9:59:55 uteká na štart. Dokonca sa zaraďuje dopredu a ja som bol celý čas v tom, že konečne niečo vyhrám, keď ma celý pretek nepredbiehal. Ja, že ešte tlačí. Od hotela Crocus pučíme do kopca a potom vľavo po ceste zo západnej strany ku Štrbskému plesu. Obídeme pleso a po modrej turistickej značke bušíme pomedzi les ku zjazdovke. Hneď po štarte rozmýšľam, že pôjdem s Maťom Be. ..ale dákosi som nedokázal ísť jeho tempom tak som trošku zrýchlil. O chvíľku stretám kamarátku z behov do vrchu, tiež chvíľu pokecáme, kto ma čo nové (a tých noviniek bolo celkom neúrekom. Dokonca veľmi šťastných). Ale potom sa mi zase málilo a začal som jedno za druhým zo zadu, od zadu predbiehať. Myslel som si, že dnes to dúfam aspoň dokráčam po včerajšku. Otlaky boli strašné, ale dákosi som kašľal na ne. Keď sme vybehli na zjazdovku a odtiaľ dole, tak som bol zase vo svojom živle. Bombil som to kolko šlo. Ľudia normálne odskakovali z trate keď počuli ako som na debilka trieskal nohami o terén. To boli už také malé zemetrasenia. No a keď sa aj niekto neuhol, tak som si to zobral burinou ani traktor. Veď čo, nohy sú už aj tak na šrot. Zbehli sme zjazdovku a ja som pred sebou zbadal Kaliho, najlepšieho zbiehača, minimálne z Turca. Dole nás obrátili naspäť do takého krpálu trávnatého, že ľudia skoro všetku trávu navôkol vytrhali rukami. Aaaa.. Človek sa vyškriabe tou stenou a potom bež. Ešte jeden kratučký zbeh ku plesu (pamätám si ho asi z pred troch rokov z pozorovania perzeidov na plese) a potom znovu okolo plesa a po tej istej ceste teraz v klesaní ku cieľu. Predbieham ešte čo to ide. Tepy zase 185 ..ale síl celkom dosť. Len keby otlaky neprekážali. Na zákrute stoja martinské fanušíčky, ktoré vyburcovali k takému finišu, že som sa skoro zlámal v skratke trávou pred zákrutou a ledva som vytočil túto pravotočivú zákrutu a nezobral aj zábrany so sebou. Pred sebou som videl ešte dvoch bombičov ale na tých som bol slabučký. Z časom som bol nadmieru spokojný. Po skončení sme ešte boli na pivko s tým ,že potom prídeme na vyhodnotenie a tombolu. Tombola bola ale ževraj keď všetci odišli ..niekedy pred vyhodnotením a až potom bolo samotne vyhodnotenie. Miške sa nakoniec nepodarilo obhájiť prvé miesto ..ale mala aj menšie problémy. Do cieľa prišla cela krvavá ako keby bola v 12tom kole v boxe a všetci si mysleli , že minimálne zjazdovku išla dolu hlavou. Nie, pustila sa jej krv z nosa. Celu sériu nakoniec o par sekúnd vyhrala Zuzka Urbancová, ale keď Miška ešte naberie roky praxe, Zuzka môže mať aj menši problém ;)

S Kalim, Naty a Jurkym sme este išli dobaliť a chytro domov baliť do Bohuníc a na budúci víkend do Dolomitov. Doma stresy či mám všetko. Povinná výbava na Lavaredo dobreže nie až do expedičného ruksaku, toľko jej bolo. Ale to bude zase iný príbeh.

Pondelok by človek povedal, že už bude koniec. Veď kto by v pondelok po víkende behal? Ale ja kdežéé ..v robote svalovica ako nikdy. Neviem chodiť ani hore, ani dole schodmi a po rovine idem ako fučiaci ježko. Poobede sa nechám hromadnou dopravou premiestniť do Blavy. Utekám si do Martinusu odložiť veci. Ale Zomby samozrejme v Martinuse nevníma, tak od depky zo svalovice a otlakov som vošiel do prvej reštiky a aj kvôli hrozným problémom brucha si asi prvýkrat sám objednávam pivo. Zachviľu sa dovalí Robo Zomby a odkladáme v Martinuse veci ..ja samozrejme zabúdam čelovku a na bus do Devínu utekám. Inak nohy ma počas behu bolia menej ako počas chôdze. Na Devíne zdochol pes.

Čo som odpočúval cudzie rozhovory v buse tak každy druhý ma ten istý môj problém. Všetci blízky ich opustili. Povedia nám proste, že ideme na beh ..my šibnutí sa prihlásime a potom nakoniec sme na štarte ako také socky. Tak pred Devínom s hlavami uprenými do Dunaju všetci nezávisle depkárčia

 ..niežeby sa tu socializovalo. Nič, idem ja niečo robiť ..lebo sa tu hodím z hradnej skaly do Dunaja :D

Zymberi ja Ťa zabijem. Ja tu zomriem od nudy. Tisíc ľudí a nik známy. Ešte aj zima mi je. Ooooch ..nudaaa

Po hodine sa dostávam do druhého štádia. Zo sediacej polohy som sa dal do stoja a v duchu každého druhého hejtujem. Vlastne celu Bratislavu, v ktorej sa mi pred mesiacom tak páčilo. Všetci sú tu vyobliekani ako na módnej prehliadke. Už to vidím ako oni mňa, socku, hejtujú za staré kraťasky a tričko ..a keď sa ešte pohnem z miesta a uvidia moju kačaciu chôdzu budem pre nich iba taká háveď. Aa, vlastne to sa ja tak cítim. Cítim sa ako na nejakom fitnes jogingu. Nič, za hodinu bude tma a ževraj ideme na chvíľu do lesa. Na všetko zabudnem ..a v cieli ma čakajú ďalší sockári z lesov ..nooo ..hneď mi je veselšie na duchu :)

20:40 ..strašne zaspávam

20:55 ..robíme nasilu mexické vlny a čakám kedy to už konečne začne. Nakoniec predsa len zaznel výstrel a pobrali sme sa na trať. Štartoval som asi niekde z polky s tým, že dnes ideme opäť iba na pohodu. Idem predsa vykrútiť nohy z víkendu. Najprv išli tepy ani nie 160 a valili sme Devínom dolu kopcom. Zrazu sme ale zatočili doľava a začalo kvalitné stúpanie. Pomaličky väčšinu ľudu obieham, ale potom zase raz prišlo niečo čo som nečakal. Z ničoho nič sa spoza mňa vynorila nejaká kočka a búšila to do kopca ako pán. Z okolitých chlapov sa nikto nechytal. Veď niektorí už aj kráčali. Vravím si, že to sa musím držať takéhoto stvorenia. Skoro som tam dušu vypustil čo som fučal za ňou. Už som len dúfal kedy ten kopec skončí ..že možno to ma vykúpi. A tak aj bolo. Ako sme vybehli na hm.. Devínsku Kobylu? ..trať sa vyrovnala a začal krááásny bežík lesom. Trošku po rovine, trošku hore kopcom ale poväčšine v miernom zjazde. Problém bol to všadeprítomné blato. Konečne som parťáčke začal vládať a trať si aj užívať. Bol to krásny chodníček.

Potom prišiel ešte trošky strmší zbeh a odporne schody na dĺžku jeden a pol schodu na krok a boli sme na ôsmom kilometri ..štarte 6 kilometrovej trasy a našej občerstvovačke. Vypijem pohár vody, že sa z neho skoro zadusím (nikdy som nepochopil plastové poháriky na týchto rýchlych behoch ..to je tak dobre na oliatie sa v čase tepla) a utekám za parťáčkou. Snažím sa ju trošku hecnúť dolu kopcom ale dostal som odpoveď ..ja si idem svoje ..keď chceš choď preč :D ..no až také to nebolo ..ale zveličené je všetko krajšie. No a potom zase ..kopec do neba ..ty vole ..zase ideme ako pílky ..všetko, jedno za druhým predbiehame. Vyšli sme na vrchol a tam krásny výhľad na mesto. Až taký krásny, že na jednom mieste ideme kotrmelcom po hlave. Potom zase nejaké zbežíky. Vbiehame do betónovej Blavy, pod mostom stretám Valiku a premotivovanú Julku, ktoré keď bežím okolo s parťáčkou kričia ..supeeer ďalšia žena ideeeš ..whaaaat a čo ja som od macochy? ..ja že ste tu pre mňa ..musím poriadne rukami zamávať, aby si ma vôbec všimli, že aj ja som tam . ja som ich už asi pol kilometra predtým počul hovoriť ..no ale potom Julka vybombila za mnou a zase raz som musel behať šprinty na desiatom kilometri ..jaaj ako ja mám týchto premotivovaných ľudí rád :) ..a potom sme sa už z ničoho nič ocitli pri Dunaji. Fuuu ..kdesi na horizonte bolo vidno most SNP a pred nami nekonečno. Ešteže bolo tak krásne a nebol som tam sam lebo ten Dunaj by bol asi dosť zase lákavý.

Pred štartom zopár ľudí spomínalo, že na záver sú nejaké schody. Vravím si, zase títo Blaváci, par schodov a sú rozklepaní ..prišli sme tam a Lucka zase raz vybombila ..laktat mi kypel asi všetkými otvormi ..ľudí sme predbiehali tak, že sme ich ledva stihli uvidieť. Pamätám si, že som kedysi dávno tieto schody išiel smerom dolu, ale teraz to bolo trikrát dlhšie. Ja, že ma tam v takom tempe vystrie. Bolo to neskutočné. Po vybehnutí už iba krátky zjazdík ku hradu a cez hradnú bránu do cieľa na nádvorí. Ešte posledný šprint a boli sme tam. Lucka na krásnom siedmom mieste zo 132 (myslím) a ako som sa dozvedel na svojom prvom takomto bežeckom podujatí (kedysi robila 5 boj) ..trošku sme sa boli vykluskať ..hm ..skôr pochodiť a pozisťovať, kto je čo zač a potom prišli aj ďalší jej kolegovia. Zase som raz mal možnosť pospoznávať úžasných nových ľudí. Zobrali sme si odložené veci z busu a všetci okrem jedného kamaráta Luckinho išli spať ..my sme sa vybrali žiť.

Ale kde? ..o jedenástej aj v Blave zdochol pes. Nakoniec sme si ale predsa len našli obetnú reštauráciu a dali si v zloženi kamarát matfyzák, Valika, Róbert, Julka a ja po pive. Pri družnej debate o všetkom ..od behu ..cez chrípku až po fyziku a samozrejme aj ľudskú debilitu a vzťahy to ubehlo tak, že ani sme sa nenazdali a už nás miestni vyhadzovali von do tmy. Hľadáme jedlo. Nakoniec sme našli nejaký čudný kebab, kde obsluha asi moc po slovensky nevedela. Kto chcel tak sa najedol, kto nie, ten nie. No a už sme mali utorok a Valika svoj deň D (dnes má štátnice) ..a my o jednej v noci sedíme na kebabe. Valiku odovzdáme priamo autobusárovi na Zochovu(chatu? :D) ..či kde? ..mám z toho poriadny guľáš a ja s Robkom sme sa pobrali ku nemu.

Rano budík na siedmu. Robovi spolubývajúci vstávajú o piatej. Keď pozriem na hodiny. Hm ..5:00 ..no už musím vstávať, keď sú tam tie nuly ..prídem za Robom, že zase zaspal ..ten pozrie na hodiny a pošle ma kade ľahšie ..jak som si ja vtedy nadával ..zobudiť sa po troch hodinách spánku ..obliecť sa a potom zistiť, že vstávam až o dve hodiny?? ..no, ale nakoniec som to nejako predýchal a zase raz možem povedať.

Bol to neskutočný, dlhý víkend s ľuďmi, o ktorých sa mi už aj sníva, ale aj s takými, o ktorých sa mi ani len nesnívalo :) ..ďakujem