Smutne, Žiarske sedlo, Zbojka a Skalnaté pleso ..aj tak sa dá prežiť víkend

Po predošlej nedeli sa mi tak zapáčilo v Západných Tatrách, že sme si ihneď rezervovali chatu v Žiarskej doline na ten budúci. Rozhodil som siete kto sa chytí na akčný víkend z čoho vznikla parádna partia parťákov v zložení Ja, Tomáš, Miška, Martin. Na jeden deň Lukáš a ukradnutá líštička z národného parku Aischa a na druhý deň Martin.

Logistika luxusná. V sobotu Bratislavčan Tomáš ide po Mišku do Žiliny (z Vrútok) potom po mňa (do Vrútok), kde naložíme aj Martina a Lukáša priberáme až na parkovisku v Žiarskej doline. Pre zmenu teraz čakáme polhodinu na neho my, oproti minulému týždňu týždňu.

Počasie je všelijake, ale veríme predpoveďovým modelom a očakávame, že z krásneho tichučkého sneženia vzíde krásna modra obloha. Zisťujeme, že parťáčka Miška je asi najšťastnejší, najusmievavejší a hlavne najviac ukecaný človek pod slnkom a my sme páni pretekári. Ani sa nenazdáme a po turistickom chodníku sme na chate.

Zhodíme si veci, zaplatíme ubytovanie, niečo schrúmeme a poďho do hory. Martin sa bojí snehu mimo zjazdovku. Celý čas pred týždňom som vyprával o tom ako to nezlyžujem ja, tentoraz som sa mohol smiať ja na Martinovi. Strmší úsek pomedzi kosku sme zdolali. Prichádza kus roviny pod nástup do Smutného sedla. Snežiť asi prestalo ale prišla namiesto toho taká hmla, že sme na lyžu ledva dovideli. Plán bol zájsť aj na sedlo Lúčne ale keďže tam z nás nik nebol hneď sme to zamietli aj keď ma to ešte doteraz trochu škrie.

Pred nástupom do Smutného sedla obiehame nejaké partie lyžiarov, ktorí sa už trápili očividne tu. Zo dvaja lyžiari už pučili dolu. Ževraj v sedle sa nevideli. Museli na seba kričať. Hm.. to môže byť ešte horšie?

Ideme po pamäti hore. Keď náhodou vidíme blízo seba skalné bralá otočíme sa a traverzujeme svah sedla na druhú stranu dokým nás naprotivné skaly neobrátia opäť naspäť. Pristrmuje. Čo bol dosť prúser pre nás začiatočníkov, že sa striedali miesta z desiatkami centimerov nového prašanu s vyfúkanými ľadovými úsekmi. Martin sa nedokáže zastaviť a nepočujeme nič iné len to, že toto už nezlyžuje. Asi 30 výškových metrov pod sedlom (ak ma môj výškomer v hlave neklame - lebo vidieť nebolo nič, iba čo bolo počuť odkiaľ zlyžovali nejakí škrípajúci lyžiari po ľadových platniach)

Na tretie státie na skialpoch bolo zhadzovanie pásov na 30° svahu vo vyrobenom schodíku z prašanu na ľadovej platni celkom dobrodružstvo. Ale pásy mi neuleteli do doliny (lebo tu už aj začalo pofukovať) Aj všetko poprepínať som zvládol, ani paličky, ani rukavice mi neuleteli (aj keď bolo na mále) a mohli sme sa pustiť dolu.

Martin trucuje. Ale spraví dva oblúky ako ja minulý raz a už sa nedokáže zastaviť. Nevidno nič. Iba bielu farbu ako v Matrixe. Nevadí. Na nástupe do sedla obchádzame veľkú skupinku asi 15tich bušíčov. Ťažko povedať či sa vyštverali až hore. Veľa ľudí to vzdávalo. Na odbočke do Žiarskeho sedla sme prepustili Lukáša s ukradnutou líškou z národného parku a Tomáša, ktorý sa mi zdal dosť zúfaly a my ostatní sme sa pobrali opäť pučiť. Žiarske sedlo je strááášna nuda na tretí deň skialpovania. Odporúčam ako prvé zoznámenie sa po opustení obchodu s lyžiarskymi potrebami.

Ani sme sa nenazdali a už sme sa selfičkovali z rozkokošníkom, keď nám skrsla v hlave myšlienka potiahnuť to až na Plačlive. Ale hmla na 5 metrov a opäť ľadové polia v spojení s nezámym nas presvedčila ísť radšej naspäť. Zišli sme na rázcestie na Pod Homôlkou. Rozhodli sme sa pokračovať opäť na pásoch po modrej znovu ku dolinke Smutného sedla a niečo tam z hrebeňa Prostredného Grúňa zlyžovať. Za chvíľu sme kdesi na hrebeni a zhadzujeme pásy. Vidno nič. Vlastne bielu keď tu zrazu sa mi všetko okolo mňa hýbe. Celý sneh aj so mnou. Do kelu čo to. Zhodí ma na zem. Kričím lavína. Pár sekúnd bojujem o život. Nakoniec zistím, že stojím na mieste a parťáci nechápavo pozerajú zozadu na mňa. Tým, že som videl iba bielu sa mi tak zatočila hlava, že sa mi zdalo že sa hýbem až ma nakoniec prevrátil závrat. Vôbec som nedokázal rozoznať sklon svahu, či stojím, čí sa hýbem. No proste robilo si to so mnou čo chcelo.

Potom sme jeden druhého púšťali pred seba, aby jeden išiel na prieskum a ostatní mali záchytný bod určujúci sklon, vzdialenosť či rýchlosť pred sebou. Bolo to dosť trápenie. Nevedieť do čoho idete a ani ako rýchlo.

Nakoniec začali pribúdať nejaké skaly a aspoň sme sa vedeli orientovať podľa nich. A potom pribudla aj koska. Problém bol ten, že sme zablúdili na druhej strane Prostredného Grúňa a nejdeme tým pádom do dolinky Smutného sedla ale Žiarskeho. Martin opäť stresuje, že tu ideme nocovať a Miška sa váľa od smiechu. Nič, to nejako zlyžujeme. Máme krásny panenský prašaník. Jeden jediný človek bol pred nami. Aj jeho stopy sme vkuse strácali. Vošli sme do kosky. Čo to musíme aj pokorčuľovať čo sme sa dostali na rovinu. Ale po krásnej lyžovačke pomedzi kosku sme sa nakoniec dostali na známe miesto.

Okrem toho, že sme boli opäť nájdení, vyjasnilo sa.a mohli sme si nakoniec takto pred večerom vychutnať nádherné výhľady na hrebeň Baranca. Bolo to úžasné. Poriadne sme si ešte užili kosodrevinový zjazd ku chate. Opäť sa mi podarilo nepadnúť do potoka za chatou a môže sa partiť a jesť.

Vyjedli sme po dni priam pol chaty a následne sme sa nemohli dorozprávať. Pridali sa aj iní bušiči do debaty a večer utiekol ako voda. Noc v kójach v spacákoch za hlasu nekonečného radu opilcov z chaty čo chodili v neskorú hodinu spať a chrápania všetkého naokolo som sa teda moc nevyspal. Nevadí. Hlavne, že raňajky boli vydatné. Zase sa raz nevieme vychystať za polhodinku, ale odchádzame dobreže nie až na obed. Nasadím lyžiarky, lyže a ideme dolu dolinou. Včerajšie otlaky boli totálne na šrot. Myslel som, že sa pri tom zjazde rozplačem a že idem domov plakať a nie ísť do Vysokých Tatier. Depka.

Prídem ku autu, hneď zhadzujem lyžiarky a čakám čo bude. (to je tak, keď začnete lyžovať zhurta)

Volá mi Martin, že kedy ideme. Že valí za nami. Skoro naraz sa stretáme v Tatranskej Lomnici. Parkujeme zadarmo. Doteraz mám z toho otvorené ústa v úžase. Asi kvôli lyžovačke na zjazdovkach.

Pučiť na skialpoch po modrej na Rainierku nebol až tak úžasný nápad aj keď výhľady naokolo boli geniálne. Dnes praží slnko ako už dávno nie. Trasa je skôr na bežky ako skialpy. Martinovi na páse namrzol sneh a šmýkalo mu to. Prúser, takto teda na Zbojku nevylezieme. Na Rainierke posilňujeme vareným vínkom a Jagerom a pán chatár zachraňuje Martina svojím krbom. 10 minút rozmrazujeme a sušíme pásy. Vonku už aj slnko zašlo a tak suchučké pásy, už aj s teplotou pod nulou opäť fungujú. Veľká studená dolina nemá konca kraja aj keď je sa na čo pozerať. Oproti včerajšku sa nám rozjasnilo pred očami.

Cestou na Rainierku

Konečne nejaké stúpanie. Ku Dlhému plesu. Lyžiarov vidíme dolu schádzať rovno z konca doliny a niekto mi o tom aj rozprával v lete, že lyžuje sa inokade ako sa pučí do kopca. Tempo srmtiace. Na chatu dorážame už celkom vypnutý. Dopĺňame sily úžasnou kapusničkou a kofolou, spravíme zopár selfíčiek a ideme hľadať cestu späť. 

Po ceste na Zbojku

Zachádzame kdesi za chatu, ale nezdá sa nám to a tak stočíme doprava. O chvíľu sa ale ocitáme na skalnom prahu. Hm.. tadiaľto prezatiaľ pre nás cesta nevedie. Vraciame sa kúsok naspäť, narazíme sa stopu a pokračujeme ďalej pod Priečne sedlo. Aj keď opäť začína ta beloba okolo. Ale po chvíli dokonca vidíme na kameni žltú značku, čiže asi tam kdesi nad nami predsa len to sedlo bolo. Ako sme dávali pásy dolu hmla padla dolu tiež. Zase nevidíme nič. Ja s Martinom sme už tento stav poznali a tak posielame dopredu nového Martina. Okolo sú aj iní lyžiari a tak sa orientujeme podľa zvukov. Postupne klesáme a všetkých okolitých obiehame. Dlho predlho šibeme dolu dolinou do neznáma. Hmla zostala nad nami a pred nami sa objavila spočiatku koska a neskôr stromy. Nohy mám v jednom ohni. Ten 700 metrov výškových zjazd mi dal poriadne do stehien. Zjazd pomedzi stromy bol poriadne vyšmýkaný. Nič moc. 

Zbehneme na červenú turistickú značku. Voláme ostatným parťákom Miške a Tomášovi. Oni žúrujú na Zamke. Keď sa dozvedeli, že už sme dolu, hneď sa pobrali a utekali na Skalnaté pleso pred nami. Nie a nie ich dobehnúť. Odpadávame od únavy ale musíme ich dobehnúť. Nakoniec kúsok pred plesom sa nám to podarilo, ale striasť sa nám ich už nepodarilo. Opäť neskutočná hmla. 

Na Zjazdovke z plesa nebolo vidieť nič. Keby neboli po okrajoch napichané palice tak vypadneme zo zjazodvky aj smerom hore. Ledva sme našli lanovku. Dokým ju nevypli tak sme šli za zvukom ale potom..

Nikomu sa už nechcelo z partie žúrovať na čajíku a tak sme sa otočili a pustili sa do zjazdu. Tentoraz 800 výškových. Nohy mi ide roztrhať. Ešteže sme si dali prestávky. Pod Štartom odišla konečne hmla a terén sa vyrovnal a tak sme mohli skúsiť aj šús. Na bubnoch z celého dňa s mojimi slabučkými nohami mi nohy behali všetkými smermi. Hmm.. ešte teda bude čo treba natrénovať.

Spučíme až dolu na parkovisko. Ale naše auto bolo až na jeho samom konci. Tomáš sa ponúkol, že pôjde pre neho sám a že pride s nim ku nám. Ďakujeme mu za tento úžasný čin. Konečne sa prezúvame, všetko zhadzujeme zo seba a ideme čo? Predsa jesť do Humna. Jedlo bolo nebíčko v papuľke, len svetlo sme nemali. Do taniera som si nevidel. Ale Humno odporúčam.

Takto rozbitý, ale aspoň poriadne najedený a hlavne plný zážitkov sme sa pobrali na cestu domov. Martin do Martina, Miška do Žiliny a ja s Tomášom spolu až do Bohuníc. Pred Bohunicami, aby tej hmly nebolo stále málo aj tam taká, že po rovnej ceste sme museli ísť 50 čo nebolo vidieť 2 prerušované čiary. Tomáš ma tam vyklopil a on sa odpravil do Bratisky.

Bol to úžasný víkend, ktorý ma iba hlbšie ponára do závislosti volanej sneh, hory, skialp. Kto to neskúsil nevie o čo prichádza (aj keď aspoň nie ste závislý) ..je to super :)

Foto: Tomáš Beliansky, Martin Fízel, Martin Šramo

Smutné sedlo a Nízke Tatry - dobrodružstvo môže začať

Po rokoch otáľania to konečne prišlo. Konečne som sa odhodlal na krok v pred a kúpil si skialpy. Ako správne premotivovaný človek, ktorý ma za kamarátov šialencov, bolo mi priam donútené kúpenie si aspoň polopretekárskej výstroje. A tak v to najkrajšie sobotné ráno som odchádzal z Adamšportu v Ružomberku ľahší o pár stoviek eur a pripravený na štart do nového života. Adam šport ešte stále myslí na chudobných dobrodruhov a teda sa mi podarilo do výbavy získať lyže Hagan x-race, viazko Kreuzpitze GT, pásy čertvie ..asi Gecko niečo, lyžiarky Scarpa Alien, prilba Black diamond Vector, palice na behanie Black diamond Distance FLZ 105-125 a nejaké lyžiarske okuliare. To je tak keď prídete do obchodu a neviete čo chcete. Tak Vám už  niečo nabalia.

Z obchodu som sa ledva nejako odvliekol. Nahádzal som všetko do auta a hybaj ho do Nízkych Tatier poskúšať čo to dá. Samozrejme sám. Ešteže mi v obchode ukázali ako sa tie lyže vôbec používajú.

Začalo to zľahka s ťažkým batohom a v Speedcrosoch na nohách. Slabo prešľapaný strmý chodník tak volím variantu lyže na chrbát. Až skoro na hrebeni obúvam prvýkrát lyže. Hm.. celkom to ide. Prejdem 200 metrov a z rúbane vojdem opäť do lesa a idem chodníkom kde predo mnou bolo asi 5 ľudí a chodník bola spleť hlbokých dier všetkými smermi. Hm.. tak toto nemajú radi pani skialpinisti? Diery v stope? Prišlo prvé malé klesanie. Pleesk , a som na zemi. No ty kokos. Ja na tom neviem stať smerom dole kopcom, Po asi troch pádoch mi už ide aspoň vstávanie zo zeme. Ešteže ma nik nevidí.

A takto si idem peknú hodinku. Po čase zmiznú akékoľvek stopy a prejdem do kosky. Nová zábavka. Vyberanie lyže spod škrupiny. Hromžím na pol národného parku. Keď rozmýšľam, že to skúsim napešo, lebo bolo tak strmo a tak hlboký sneh, že ma šmýkalo naspäť, tak po vlastných som sa skoro zapichnutý do pol pása už nepohol vôbec. Trošku depka.

Ale dole teda nejdem. To nedokážem. Veď ja neviem lyžovať. Horko ťažko som sa prebrodil koskou. Začína sa otvárať hrebeň, trošku pristrmujú svahy. Vrcholom idú skaly tak musím traverzovať. Ako stvorené pre človeka čo sa bojí výšok. Radšej nepozerám dolu. Pri prekračovaní na vyššiu výškovú hladinu bokom nový zádrheľ. Koniec lyže mi zostáva na zemi a vždy zachytený o svah. Už ma počúvajú kamzíky aj zo susedných pohorí. Horko ťažko sa vyštverám na vrchol. Prvá skialpovačka a prvostopa. Keď je človek sprostý tak nech trpí.

Ale hore sa mi naskytá nádherný kruhový výhľad a neodolám si dať aspoň polhodinovú pauzičku.

No a teraz musím dať prvýkrát dolu pásy a skúsiť lyžovať. Kokos, tie lyže sa kĺžu. Zisťujem, že bez pásov na nich už neviem stať vôbec. Cítim sa ako na korčuliach. Moje doterajšie zjazdové lyže z roku pána asi 1990 a s 3x väčšou hmotnosťou ma dákosi lepšie držali a hlavne sa nehýbali ako besné podo mnou. Nejak pluhom a pár oblúčikmi zídem do najbližšieho sedielka a opäť lepím pásy. Predo mnou na druhom vrchole sa mi zdá, že na mňa niekto pozerá a čaká, možnože sa na mne nevie dosmiať alebo sa o mňa bojí, že zbehnem z hrebeňa do nejakej rokliny. Zase s nervami traverznem zopár určite pre iných jednoduché partie a som pri tom záhadnou človeku. Bol to stĺp. No ok. už mám na dnes asi dosť.

Ešte dlho predlho hrebeňom. Ale tadiaľto už chodia ľudia ako na korze. Začínam mať otlaky na členku. Nuž. Zostať tam nemôžem, Prepracujem sa až na vychýrené lyžiarske stredisko. Je pred piatou poobede. Vravím si, háá toto je už iba zjazdovka. To predsa viem lyžovať. Prejdem do prvého klesania a lyže si chodia ako samé chcú. Samý ľad všade. No, asi si to iba skĺžeme bokom. Časom ma to ale prestane baviť a idem sa posnažiť urobiť aj nejaký oblúk. Celkom to ide. Ale nohy som už mal tak na kašu a v jednom ohni, že každých desať oblúkov som oddychoval. Kamaráti čo som sa s nimi dohodol, že ich pôjdem dolu pod zjazdovkou pozrieť, sa už o mňa začali báť či som sa nedolámal, tak dlho mi to trvalo. 

Chvíľu dlhšie som s nimi pokecal a očká sa mi od únavy začali zatvárať. Spravili mi ten najlepší čaj a to teplo po hodinách v mraze a teple bol blahodárny. Konečne som ich opäť videl po skoro roku od Kanárskych ostrovov. Ale raz musel prísť koniec tejto idylky a ja som sa vybral do tmy.

Posledné kilometre som si vybral po rozbitom, úzkom totálne zamrznutom turistickom chodníku. Išiel som niekoľko kilometrov pluhom za slabučkého kúžeľa svetla v lese, totálne roztrasený po tom rozbitom chodníku. Ešte v aute ma od toho neprestávalo triasť. Ale to už bolo po ôsmej večer.

A čo teda zajtra?

Na fejsbúku sa strhla bezo mňa búrliva debata kde je ešte na Slovensku vôbec nejaký sneh a nakoniec z toho vzišlo, že skialpovačka č. 2 bude Smutné sedlo. Ráno kontrolujem otlak. Nejak to vari pôjde.

O siedmej budím Kuba Ká, že za 40 minút som v Ružomberku. Napočudovanie, keď som tam prišiel bol nachystaný. Samozrejme aj tak dokým sme vyšli prešla aj tak pol hodina. V Mikuláši priberáme 2 kočky a štyria a štvoro lyží v 15 ročnej Fabke valíme do Žiarskej doliny. Tam už omŕzajú ďalší dvaja parťáci. Vari až o desiatej, po schrúmaní balíka čipsov a vypití pol litra energeťáku, vyrážame. 

No, pučíť s partiou makačov je horšie ako byť sám v depke kdesi mimo lyžiarsku stopu. Na Žiarsku chatu prichádzam totálne vypnutý. Treba potrénovať techniku, lebo takto ďaleko s nikým nezájdem. Asi o pol hodinku prichádzajú naše kočky, ktoré pribrali ešte ďalšiu. Kočky včera žúrovali, tak mali záťažový tréning. 

Po oddychu prichádza konečne poriadny kopec. Zisťujem, že ja s Maťou sme trošku neohrabanejší ako ostatní. Pri strmšom svahu sa mi všelijak krížia a rozrvárajú nohy a každú chvíľu sa zbieram zo zeme. Lyžiarskou novinkou bolo menenie smeru traverzu. Nazvem to cikcakovanie strmého svahu. Za chatou sme si to nacvičili v koske Pod Homôlkou. Potom prišla krásna rovina. Slnko pieklo tak, že som si myslel, že sa tam rozpustím. Tak krásne pohľady na hory som už dávno nevidel ak niekedy aj hej. Veď moje doterajšie skúsenosti s lyžbou boli iba zo zjazdoviek a aj to iba na nie lukratívnych strediskách. A ani zimnú turistiku až tak často nepraktizujem. Západne Tatry v zime sú nádherné. Pred nami sa rozprestierajú jednotlivé končiare a desiatky ciest na lyže. Od tých ľahších až po úplne strmé žľaby z inej galaxie. Každý si čosi nájde.

My sme si vybrali Smutné sedlo. Stúpanie je spočiatku príjemné ale postupne sa to dosť zapekliati. Je to strmšie a strmšie. Hore už zase nadávam. Pri každej otočke na konci traverzu čakám kedy ma prevráti do doliny. Dolu ani nepozerám, nechcem ani vidieť čo budem musieť zlyžovať. To budeme riešiť potom. Nakoniec sme to vypučili. Hore milión tristo selfíčiek. Ale potom niekto zavelil, že ideme dolu. Na mňa prišiel stres ako už dávno nie. Keď si predstavím ako tie lyže bez pásov kĺžu.

Preťažko si zliepam pásy a hľadám najvhodnejšie miesto pre svoje kĺzavky, aby nezbehli dolu, keďže ako správny začiatočník si nekupujem brzdy. Veď gramy, niee? Nič, idem na to. Veď sa nejako zošúchám. Traverzujem a traverzujem. Až som na druhej strane doliny v stene. Hm.. a teraz čo? Oblúk nespravím. Otočiť sa nechcem. Miška po mne kričí dovtedy nech nešaškujem dokým sa predsa len neotočím. Ideme opäť traverzom, zase ku druhej strane doliny. Ale v polke mi to nedá keď uvidím Kuba už v polke klesania a švihnem tomu oblúk. A.. veď ono to ide. A už som vo svojom živle. Sú to také neohrabané oblúky ale užívam si to. Dokonca ich spravím aj zo 15 dokým si už stehná necítim. Po prírode to nie je med lízať ako na zjazdovke. Keď sme za pár minút a priam sekúnd pod najstrmším úsekom a pozriem sa za seba až ľúto mi prišlo. To už skončilo? Ja chcem ešte a viac. Bolo to nepopísateľné. Keby som trošku viac vládal tak tam jazdím aj týždeň vkuse.

Zbehneme rovnejším úsekom a ideme do kosky. Keď sme kráčali smerom hore zdalo sa mi to nereálne zlyžovať. A ono to bolo celkom jednoduché. A hlavne neskutočne hravé. Veď to tam už bolo od lyžiarov krásne upravené do tobogánov. Dokonca aj posledný mostík pred chatou som zvládol a neskončil v potoku.

Trošku na chate oddýchneme a valíme dolu dolinou. Krásna, rýchla cestička šusom dolu dolinou. Ani sa nenazdáme a máme 5 kilometrov za sebou a sme pri autách. A je koniec po tohtotýždňovej lyžovačke.

Bolo to úžasne. Úžasný výlet v Západných Tatrách s parádnou partiou. S podobnými šialencami ako ja. Ale zaujímavý bol aj sobotňajší výlet do Nízkych Tatier, byť sám v horách a vedieť koľko si môžem dovoliť je tiež niečo čo dokáže človeka veľa naučiť.

Hm.. už som zvedavý čo bude tento najbližší víkend :)

Foto: Lukáš Hladký, Martin Šramo

RIP Salomon S-lab sense ultra 4

Čo napísať? Ako nájsť vôbec pár slov, ktorými sa dá opísať táto úžasná topánočka? Ako som zistil, že v nej beháva Killian, tak bolo rozhodnuté. Musím v nej behať aj ja. Veľmi dlho som po nej túžil, ale dákosi sa nenašla nikdy príležitosť. Až jedno pekné sobotné popoludnie v Banskej Bystrici po behu na Urpín zmenilo môj život.

V cene štartovného sme mali 30% zľavu na Salomon obuv. Výber nebol galaktický ale niečo sa tam predsa len našlo. Čo sa týka mojej lásky (na dúfam celý život), tak mali asi iba jedno jediné číslo. Opäť to ale nebolo presne to v čom behávam ja. Bolo to o niečo väčšie. Rozmýšľam, rozmýšľam. Som zúfalý, ale moja ctižiadosť vlastniť túto topánku vyhrala.

Keď som sa prvýkrát dotkol svojej lásky, bol som ako posadnutý. Už som ju nechcel pustiť z ruky. Ten tvar, tá jemnosť, tá ľahkosť. Bolo to dokanalé už v tedy. 

Prvé behy boli dosť zvláštne. Zamilovanosť opadla a prišla všedná realita. Uvedomil som si, že takéto niečo som doteraz ešte nezažil. Drop je iba 4 milimetre a ja chodím ako práve rozbiehajúci sa Forrest. Plieskam nohami o podklad ako divý nosorožec. A vlastne neviem, či sa odvtedy niečo zmenilo. Ten pocit terénu bol priam neznesiteľne fascinujúci. Vďaka váhe 240 gramov som mal pocit, že na nohe nič nemám a užívam si každú jednu nerovnosť terénu. Konečne cítim, že behám. Konečne cítim prírodu.

Takéto boli moje začiatky. Pamätám si jedinú krízovú situáciu pri zbehu z Poludňového grúňa na chatu. Šnúrky systému quick lace sú tenké a aj jazyk je tenučký a asi som si nohu pritiahol príliš a šnúrka sa mi zarezávala dobreže nie až do kosti. Od vtedy som si uvedomil, že s-labky skoro vôbec netreba priťahovať. Teoreticky sa dá behať aj s nepritiahnutými šnúrkami. Bordel do s-labky padá minimálne. Všetko je to vďaka pružnému jazyku. Na druhej strane, obúvanie je vďaka tomu dosť náročne. Nie je to pre ľudí čo skáču do topánky ako do žabiek.

Veľa ľudí a aj ja sám som sa bál, či ma nezačnú z nízkej podrážky pri dlhých behoch bolieť chodidlá, ale nie je problém. Jedine ako keby Východniari na stovke majú nejaký čudný povrch, čo po 120 kilometroch začínam skučať. Pri iných, mojich málo stovkach, nikdy nebol žiadny problém s otlakmi. Chodidlá som mal po stovke vždy ako nové.

V číslach sme už spolu prežili 2135 km, počas 73 obutí, čo v priemere vychádza skoro 30 km na jeden výjazd. Prešli sme spolu neskutočné množstvo výškových metrov a určite môžem s absolútnym prehľadom povedať, že prežili sme spolu to najlepšie z najlepšieho. A čo to je?

Prežili sme spolu Kanárske ostrovy, či bájny pretek Transvulcaniu, spojený samozrejme s cestovaním po celom ostrove La Palma a predtým putovaním po ostrove Tenerife s výstupom na najvyšší vrchol Španielska Pico del Teide. Doteraz vidím ten 200 kilometrový tieň pri východe slnka na oceáne. Musím ale povedať, že sopečný povrch dal S-labkam poriadne zabrať a s malých náznakov odierajúcej sa sieťky po prvovýstupe na Teide sa už otvorila aj diera. Potom počas prvých 20tich kilometroch na Transvulcanií na La Palme som sa dosť nahromžil pri robení si masáže chodidiel sopečným štrkom, čo sa sypal dierou do vnútra

Prežili sme spolu aj iný veľký pretek a to Lavaredo ultra trail okolo slávnych Tre Cimme. Za spomienku určite stojí aj šialená stovka Strážovská motanica alias Bánovská stovka, kde človek prvé kilometre z celkových 32 hodín bežal v podnapitom stave alebo štafetový beh Štefánik trail s úžasnou partiou.

No a určite za povšimnutie stojí aj náš zatiaľ posledný poriadny beh Ponitrianska stovka v desiatky kilometroch dlhom daždi. Aj napriek vtedy nedokončeniu, počas 88 kilometrov, som nohy nemal dootlačované na totálku, aj keď ten niekoľko hodinový dážď sa o čo to zapríčinil.

Múdre katalógy tvrdia, že ich životnosť je 400 kilometrov. Je to možné, ale to by ste museli behávať ako Killian 400 km v sutí. Na našich Slovenských mäkkých terénoch ju vlastne nemáme kde zničiť. Jedine možno v Tatre. Uvedomil som si to práve na tých Kanároch. Sopečná skala je nenormálne drsná a veľakrát ostra a tam sa to po pár desiatkach kilometroch ukázalo. Ale u nás? U nás sa 400 kilometrov teda báť nemusíme. Zašívať svoje lásky som začal až dosť vysoko nad 1000 km. Ale už ich šijem tak pravidelne, že sieťka sa začína strácať a noha sa pomaly vykrúca do vrchu. Už som si povedal, že ich tiež nechám dožiť. Aj keď bude to veľmi bolestivá a smutná chvíľka. Nemyslím si, že sa s nimi dokážem rozlúčiť bez toho aby som si nekúpil najprv nejakú jej mladšiu sestru.

S-labky sú topka. Je pravda, že toho nemám vynoseného kvantá, ale z toho čo som mal je to to naj. Už nikdy nechcem ostať bez tejto topánočky. Vždy, vždy musí ostať pri mne. Som zvedavý, či ju niekedy niečo prekoná. Verím, že nemusia sadnúť každému, ale mne sadli ako šerbeľ na zadok. Sú proste užasne. Nedokážem bez nej žiť :D

Okolo jazera Neusiedlersee alebo kde ísť pre Ultra depku

Slovenské hory sú fascinujúce. Posledné roky som aj čo to poprechádzal a vždy som sa vracal s úžasnými zážitkami. Ale raz, koncom minulého roka, skrsla medzi mnou a kamarátmi z brandže téma čo tak neísť pozrieť niečo nové aj za hranice?

Neusiedler see alebo Neziderské jazero sa nachádza hneď za hranicami. Ku najbližšej časti od Bratislavy je to cca 3/4 hodiny cesty autom. My sme sa tam vybrali aj s partiou iných bláznov takto začiatkom roka. Konala sa tam akcia z názvom 24H Burgenland extrem tour 2017. Po nejakých zisteniach išlo o jej 4tý ročník. Prvý ročník prišli iba organizátori, na druhý to bol jeden autobus, na tretí už niekoľko stoviek ľudí a tento rok na všetky akcie prišlo okolo dvoch tisícok šialencov. Pre účastníkov bolo pripravené Neziderske jazero, čiže 120 kilometrový okruh, pre tých normálnejších jeho Rakúska 60 kilometrová časť a pre tých najnenormálnejších 3 okruhy na bicykloch, čiže 360 km.

My ako takzvaný ultráci sme sa vybrali na 120 kilometrový okruh. Akcia nie je vôbec braná ako bežecký pretek. Je to akcia pre diaľkoplazcov, čiže turistov, ktorým sa máli celodňová turistika. Pre turistov, ktorý možno chcú zažiť niečo nové, nepoznané. Vyskúšať, čo zvládnu alebo zažiť kopec zážitkov a pocitov niekedy aj za 30 hodín chôdze. Jediný problém je ten, že tam nie je skoro žiadny kopec (okrem toho pekelného posledného 2 km pred cieľom s výškou 157 mnm; sa smejte, ale skúste si to po výše 110 km, čo urobí prevýšenie 50 výškových, keď Vás zaženú zo skoro stáleho asfaltu naraz do terénu a nie priamo za žiarou cieľového mesta). Inak prechádzate nádherným krajom veľakrát v národnom parku pomedzi vinice, luhy s preletujúcimi kŕdľami husí, či pastviny s pasúcimi sa nejakými špeciálnymi Maďarskými kravami a čiernymi prasatami.

No ale naspäť na štart. Začiatok bol v meste Oggau o 4:30 v piatok. Netuším či Rakúšania mali nejaký štátny sviatok, ale bežný Slovák si musí teda zobrať dovolenku. Spánok pred pretekom pre Bratislavčanov je celkom na mieste, ale treba zaľahnúť o ôsmej večer, lebo vstať treba už pred druhou ráno. Inak je možnosť prespať aj v mieste štartu vo vlastnom spacáku.

S parťáčkou Julkou

Vyštartovali sme. Samozrejme z posledných pozícií, lebo záchody sa uvoľnia až 5 minút pred výstrelom. Potom nám nezostalo nič iné ako predbiehať stovky pútnikov do zasľúbenej zeme (cieľ po koliečku opäť v Oggau). Všade bola tma. Kto nestihol mal aspoň možnosť zavlažiť všadeprítomné vinice. Bola zima. Okolo -5 a menej. Fúkal slabý studený protivietor. Ale išlo sa dobre. Postupne sme prešli do Maďarska a začalo sa rozvidnievať. Táto prvá časť bola celkom zvlnená a pohľad nižšie na roviny okolo jazera boli úchvatné. V pozadí práve vychádzajúce slnko, pred ním mohutné stromy v opare a ponad ne prelietajúce kŕdle veľkých vtákov. Cítil som sa ako na vstupe do Jurského parku.

Po cca 30 kilometroch sme zbehli až dolu ku jazeru (stále sme ale boli od neho dosť ďaleko na to, aby sme ho nevideli, dosť zavadzali aj lesy) Nachádzali sme sa v Maďarskom národnom parku. Myslím si, že bolo práve obdobie migrácie nejakého druhu vtáka, lebo ponad naše hlavy prelietali stovky ak nie spolu čo sme videli tisícky vtákov v kŕdľoch. Bolo to fascinujúce. Neskutočná zábavka na približne 40tý kilometer. Do 60tého kilometru to bola jediná moja útecha.

Tieto kilometre ma začali strašne bolieť svaly na nohách. Očividne sme to prepálili. 40 kilometrov sme mali za 4 hodiny. Hlavou blúdili všelijaké myšlienky to na 60tom kilometri ukončiť. Už ma prestala baviť tá nekonečná rovina. Aj keď sme zase uvideli nejaké stáda kráv s obrovskými rohmi, či farmy prasiatiek tak som hneď zrazu ožil a opäť som cítil, že je tam krásne. 

Na takýchto akciách je na Slovensku v horách väčšinou o jedlo pre účastníkov nad pomery postarané. Nik nezostane hladný a niektorí chodia na tieto akcie iba kvôli tomu, že sa môžu poriadne najesť bez toho aby sa báli, že priberú. Ale tu bolo na občerstvovačke, ktorých bolo celkom na trati 10, skoro všade jedine čaj a nejaké Rakúske perníčky. Kde tu pribudla suchá vianočka. Ak by mal niekto niekedy záujem o niečo takéto nezabudnite si pribaliť aj nejaký ten svoj šmak.

Jediná útecha na 60tom kilometri

Na 60tom kilometri nám nakoniec namiesto konečne teplého sľubovaného guľášu dali párky. Depka z nedostatku jedla. Kvôli nedostatku jedla pre tých, ktorý majú intoleranciu na to jediné čo mali na občerstvovačkách som na sedemdesiatom kilometri prišiel o parťáčku Julku. Niežeby to bolo iba kvôli jedlu. Pridružili sa ku tomu aj nejaké problémy s kolenom.

No a ďalej to už teda moc pôžitok z prírody nebol. Ďalej to bol boj so zimou a o mentálnej sile bojovať so svojom vôľou, kto z koho. Ak nemáte natrénované strašne veľa odporúčam radšej 60 kilometrový variant a poriadne si to užiť ako sa buď na celom okruhu trápiť alebo predčasne to musieť ukončiť.

A tak ďalej pokračujem už sám. Následná občerstvovačka, na ktorú som sa nekonečne tešil bola namiesto sľubovaných 2 kilometrov ako vraveli organizátori až po 5tich a nakoniec na nej nebolo nič. Ani kvapka čaju, ani jedlo. Všetko pojedli šesťdesiatkári, ktorý boli na trati iba 15 kilometrov a začínali niekedy na obed, čiže iba nejakú tu hodinu pred nami, ako sme sa dostali na ich štart na našom 60tom kilometri. 

Strašná depka sa ma chytila. A taktiež strašná zima. Pozerám itinerár. Najbližšia občerstvovačka až o 12 kilometrov v Neusiedl am see. Beh ma už ani nenapadne a chôdzou to idem skoro 2 hodiny. Celý čas som rozhodnutý to tam na 86 kilometri zabaliť. Budem volať nech si prídu pre mňa. V Neusiedl stretám parťáka Martina. Známa tvar potešila. A čo ma dostalo najviac, keď tiež už v dosť depke zahlási, že on to prejde aj keby plazením. Že toto neukončiť by bol veľmi zlý vstup do novej sezóny. Má pravdu. Vlastne jediný môj problém prečo ma to nebavilo bolo, že som mal od batohu celkom dorezaný chrbát a už od 70tého kilometra som musel ísť s jednou rukou za chrbtom. Ešte po dvoch dňoch som mal najväčšiu svalovicu práve na rukách, ktoré som si kvalitne dokrútil. Nohy išli po tom ako som doplnil magnezko super.

Vyrážame spolu s Martinom, ale prišla tma a Martin si zabudol vytiahnuť čelovku a tak idem zase sám. Ako človek vyšiel z tepla prišla strašná zima a bez začiatočného pobehnutia by ma museli odviesť asi už iba modré svetlá modrého. O štyri kilometre mali podávať varené víno ale samozrejme som nič také nepostrehol a z ukončenia na tomto mieste nebolo opäť nič. To som už ale parťáčke Julke volal, že nech idú domov, že ja to dnes do konca dám. Opäť ma dobehol Martin. Spolu vyjedáme polievku na poslednej občerstovačke 16 kilometrov pred cieľom. Martin vyráža skôr. Mne sa dákosi nechce postaviť zo zeme.

Dojedol som, vyšiel som von a dostal som takú facku od zimy ako už dávno nie. Začalo ma totálne triasť. Ledva som to mal pod kontrolou. Vravím si, noo, ak toto neprejde do konca dediny, otočka a pekne naspäť sa nahlásiť, že už som mimo provoz. Ale nakoniec po nejakých 2 kilometroch som sa opäť behom zohrial. Zase sme sa otočili na takú stranu jazera, že začal fúkať protivietor a pocitová teplota sa rapidne prepadla. Ak bolo pod -5 na teplomeri, tak pocitová mohla byť kľudne -10. Bežecké oblečenie ako termo, vesta z polartecu a windstoperka na to bolo tak na hrane. Bez behu by to teda nešlo. Aj keď v batohu pre prípad núdze stále bola ľahká gore-texka, náhradne suché termo či termofólia. Posledných 16 kilometrov pre zimu som musel dosť pobehnúť aj cez nechuť a bolesť nôh.

Najväčšia psychiatria bola, keď tri kilometre pred cieľom, kde sme už videli pred sebou žiaru cieľového mesta Oggau, nás odklonili úplne doprava do poľa po rozbitej lúke. 100 kilometrov rovného asfaltu a naraz toto. Nohy naraz netušili čo majú robiť. A stále sme šli kdesi vedľa mimo mesto. Ku nejakým kopčekom. A samozrejme na jeden z nich sme museli aj ísť. Vždy som bol toho názoru, že toto je to najlepšie na preverenie výkonnosti, ale hlavne nech sa to netýka mňa. Ale vedel som, že toto ma už nezastaví. Vyšli sme hore a už som uvidel kostol. Ešte pár stoviek metrov a bol som v cieli. Hneď mi podávajú medailu a vínko. Mám to za sebou.

Hľadám parťáka Martina. Nikde nie je. Whááat. Čo teraz? Ako sa dostanem do Bratislavy? Veď sme boli dohodnutý. Vyvolávam každému nech mi dajú na neho číslo. Keď ho aj zoženiem on ma vypnutý mobil. Uff, no nič to. Idem si sadnúť a neriešiť. Keď tu zrazu kačacím krokom hore po schodoch stúpa Martin. Nakoniec sme sa ževraj kdesi medzi občerstvovačkou a cieľom minuli a nevšimli si to. Uff, odľahlo mi.

Martin sa šiel zbaliť. Ja konečne vystieram po vyše 17tich hodinách nohy. Cesta do auta zase v triaške od zimy. Ale o chvíľku už bolo v aute teplučko. Cestou ideme oproti dobehuvším bežcom a hlavne už teraz chodičom. Je mi ich neskutočne ľúto :D ..hlavne pri pomyslení, že za chvíľu ich odklonia do toho poľa. Stále ako na štarte aj teraz mi ten rad čeloviek pripomínal zástup smerujúci do zasľúbenej zeme. Alebo utečencov kráčajúcich za lepším životom. 

Sumár?

Na túto akciu som šiel hlavne preto aby som si utvrdil, že hory a všetko s nimi spojené (prevýšenia, technický terén) je niečo čo je neporovnateľné s rovinou a asfaltom. Je pravda, že na rovine sú nádherné východy, čí západy slnka, nádherné výhľady na lúky, polia, vodné plochy, lietajúce kŕdle vtákov, krásne pohľady na vinice, pasúce sa zvieratá ale toto všetko budem robiť vtedy keď si chcem oddýchnuť, načerpať nových síl, nemyslieť. Pre mňa sú hory obrovská studňa šialených zážitkov, dobrodružstva a výziev, jedine tam má pre mňa šport zmysel, jedine tam si dokážem predstaviť silu a mohutnosť prírody, ale taktiež ticho a pokoj keď sa vietor utíši. Tam sa dá nájsť všetko a niekedy aj nič ale stále sa to mení, Hory sú miesto kde človek dokáže nájsť vždy niečo nové, vždy ťa dokážu niečim prekvapiť. Toto mi rovina zatiaľ nedala.

Skúsil som porozumieť ľuďom, ktorí behajú po asfalte, ale nepochopil som. Prečo? Beh pre mňa nie je o tom, že vypnem, zaradím autopilota a po 100 tisíc rovnakých krokoch ho vypnem .Ja chcem mať každý jeden krok výnimočný a jedinečný, na ktorý si budem môcť ešte dlho spomínať.

A preto, keďže asfaltu mi stačilo na tri roky, hneď pol hodinu po dorazení do cieľa už rozmýšľam, že či sa niekedy nedám nahovoriť na niečo podobné len okolo Balatónskeho jazera :D

Foto: Martin Dinga, 24H Burgenland extrem tour 2017