piatok 17. februára 2017

Smutné sedlo a Nízke Tatry - dobrodružstvo môže začať

Po rokoch otáľania to konečne prišlo. Konečne som sa odhodlal na krok v pred a kúpil si skialpy. Ako správne premotivovaný človek, ktorý ma za kamarátov šialencov, bolo mi priam donútené kúpenie si aspoň polopretekárskej výstroje. A tak v to najkrajšie sobotné ráno som odchádzal z Adamšportu v Ružomberku ľahší o pár stoviek eur a pripravený na štart do nového života. Adam šport ešte stále myslí na chudobných dobrodruhov a teda sa mi podarilo do výbavy získať lyže Hagan x-race, viazko Kreuzpitze GT, pásy čertvie ..asi Gecko niečo, lyžiarky Scarpa Alien, prilba Black diamond Vector, palice na behanie Black diamond Distance FLZ 105-125 a nejaké lyžiarske okuliare. To je tak keď prídete do obchodu a neviete čo chcete. Tak Vám už  niečo nabalia.


Z obchodu som sa ledva nejako odvliekol. Nahádzal som všetko do auta a hybaj ho do Nízkych Tatier poskúšať čo to dá. Samozrejme sám. Ešteže mi v obchode ukázali ako sa tie lyže vôbec používajú.


Začalo to zľahka s ťažkým batohom a v Speedcrosoch na nohách. Slabo prešľapaný strmý chodník tak volím variantu lyže na chrbát. Až skoro na hrebeni obúvam prvýkrát lyže. Hm.. celkom to ide. Prejdem 200 metrov a z rúbane vojdem opäť do lesa a idem chodníkom kde predo mnou bolo asi 5 ľudí a chodník bola spleť hlbokých dier všetkými smermi. Hm.. tak toto nemajú radi pani skialpinisti? Diery v stope? Prišlo prvé malé klesanie. Pleesk , a som na zemi. No ty kokos. Ja na tom neviem stať smerom dole kopcom, Po asi troch pádoch mi už ide aspoň vstávanie zo zeme. Ešteže ma nik nevidí.



A takto si idem peknú hodinku. Po čase zmiznú akékoľvek stopy a prejdem do kosky. Nová zábavka. Vyberanie lyže spod škrupiny. Hromžím na pol národného parku. Keď rozmýšľam, že to skúsim napešo, lebo bolo tak strmo a tak hlboký sneh, že ma šmýkalo naspäť, tak po vlastných som sa skoro zapichnutý do pol pása už nepohol vôbec. Trošku depka.



Ale dole teda nejdem. To nedokážem. Veď ja neviem lyžovať. Horko ťažko som sa prebrodil koskou. Začína sa otvárať hrebeň, trošku pristrmujú svahy. Vrcholom idú skaly tak musím traverzovať. Ako stvorené pre človeka čo sa bojí výšok. Radšej nepozerám dolu. Pri prekračovaní na vyššiu výškovú hladinu bokom nový zádrheľ. Koniec lyže mi zostáva na zemi a vždy zachytený o svah. Už ma počúvajú kamzíky aj zo susedných pohorí. Horko ťažko sa vyštverám na vrchol. Prvá skialpovačka a prvostopa. Keď je človek sprostý tak nech trpí.

Ale hore sa mi naskytá nádherný kruhový výhľad a neodolám si dať aspoň polhodinovú pauzičku.



No a teraz musím dať prvýkrát dolu pásy a skúsiť lyžovať. Kokos, tie lyže sa kĺžu. Zisťujem, že bez pásov na nich už neviem stať vôbec. Cítim sa ako na korčuliach. Moje doterajšie zjazdové lyže z roku pána asi 1990 a s 3x väčšou hmotnosťou ma dákosi lepšie držali a hlavne sa nehýbali ako besné podo mnou. Nejak pluhom a pár oblúčikmi zídem do najbližšieho sedielka a opäť lepím pásy. Predo mnou na druhom vrchole sa mi zdá, že na mňa niekto pozerá a čaká, možnože sa na mne nevie dosmiať alebo sa o mňa bojí, že zbehnem z hrebeňa do nejakej rokliny. Zase s nervami traverznem zopár určite pre iných jednoduché partie a som pri tom záhadnou človeku. Bol to stĺp. No ok. už mám na dnes asi dosť.



Ešte dlho predlho hrebeňom. Ale tadiaľto už chodia ľudia ako na korze. Začínam mať otlaky na členku. Nuž. Zostať tam nemôžem, Prepracujem sa až na vychýrené lyžiarske stredisko. Je pred piatou poobede. Vravím si, háá toto je už iba zjazdovka. To predsa viem lyžovať. Prejdem do prvého klesania a lyže si chodia ako samé chcú. Samý ľad všade. No, asi si to iba skĺžeme bokom. Časom ma to ale prestane baviť a idem sa posnažiť urobiť aj nejaký oblúk. Celkom to ide. Ale nohy som už mal tak na kašu a v jednom ohni, že každých desať oblúkov som oddychoval. Kamaráti čo som sa s nimi dohodol, že ich pôjdem dolu pod zjazdovkou pozrieť, sa už o mňa začali báť či som sa nedolámal, tak dlho mi to trvalo. 



Chvíľu dlhšie som s nimi pokecal a očká sa mi od únavy začali zatvárať. Spravili mi ten najlepší čaj a to teplo po hodinách v mraze a teple bol blahodárny. Konečne som ich opäť videl po skoro roku od Kanárskych ostrovov. Ale raz musel prísť koniec tejto idylky a ja som sa vybral do tmy.


Posledné kilometre som si vybral po rozbitom, úzkom totálne zamrznutom turistickom chodníku. Išiel som niekoľko kilometrov pluhom za slabučkého kúžeľa svetla v lese, totálne roztrasený po tom rozbitom chodníku. Ešte v aute ma od toho neprestávalo triasť. Ale to už bolo po ôsmej večer.

A čo teda zajtra?

Na fejsbúku sa strhla bezo mňa búrliva debata kde je ešte na Slovensku vôbec nejaký sneh a nakoniec z toho vzišlo, že skialpovačka č. 2 bude Smutné sedlo. Ráno kontrolujem otlak. Nejak to vari pôjde.


O siedmej budím Kuba Ká, že za 40 minút som v Ružomberku. Napočudovanie, keď som tam prišiel bol nachystaný. Samozrejme aj tak dokým sme vyšli prešla aj tak pol hodina. V Mikuláši priberáme 2 kočky a štyria a štvoro lyží v 15 ročnej Fabke valíme do Žiarskej doliny. Tam už omŕzajú ďalší dvaja parťáci. Vari až o desiatej, po schrúmaní balíka čipsov a vypití pol litra energeťáku, vyrážame. 


No, pučíť s partiou makačov je horšie ako byť sám v depke kdesi mimo lyžiarsku stopu. Na Žiarsku chatu prichádzam totálne vypnutý. Treba potrénovať techniku, lebo takto ďaleko s nikým nezájdem. Asi o pol hodinku prichádzajú naše kočky, ktoré pribrali ešte ďalšiu. Kočky včera žúrovali, tak mali záťažový tréning. 


Po oddychu prichádza konečne poriadny kopec. Zisťujem, že ja s Maťou sme trošku neohrabanejší ako ostatní. Pri strmšom svahu sa mi všelijak krížia a rozrvárajú nohy a každú chvíľu sa zbieram zo zeme. Lyžiarskou novinkou bolo menenie smeru traverzu. Nazvem to cikcakovanie strmého svahu. Za chatou sme si to nacvičili v koske Pod Homôlkou. Potom prišla krásna rovina. Slnko pieklo tak, že som si myslel, že sa tam rozpustím. Tak krásne pohľady na hory som už dávno nevidel ak niekedy aj hej. Veď moje doterajšie skúsenosti s lyžbou boli iba zo zjazdoviek a aj to iba na nie lukratívnych strediskách. A ani zimnú turistiku až tak často nepraktizujem. Západne Tatry v zime sú nádherné. Pred nami sa rozprestierajú jednotlivé končiare a desiatky ciest na lyže. Od tých ľahších až po úplne strmé žľaby z inej galaxie. Každý si čosi nájde.






My sme si vybrali Smutné sedlo. Stúpanie je spočiatku príjemné ale postupne sa to dosť zapekliati. Je to strmšie a strmšie. Hore už zase nadávam. Pri každej otočke na konci traverzu čakám kedy ma prevráti do doliny. Dolu ani nepozerám, nechcem ani vidieť čo budem musieť zlyžovať. To budeme riešiť potom. Nakoniec sme to vypučili. Hore milión tristo selfíčiek. Ale potom niekto zavelil, že ideme dolu. Na mňa prišiel stres ako už dávno nie. Keď si predstavím ako tie lyže bez pásov kĺžu.



Preťažko si zliepam pásy a hľadám najvhodnejšie miesto pre svoje kĺzavky, aby nezbehli dolu, keďže ako správny začiatočník si nekupujem brzdy. Veď gramy, niee? Nič, idem na to. Veď sa nejako zošúchám. Traverzujem a traverzujem. Až som na druhej strane doliny v stene. Hm.. a teraz čo? Oblúk nespravím. Otočiť sa nechcem. Miška po mne kričí dovtedy nech nešaškujem dokým sa predsa len neotočím. Ideme opäť traverzom, zase ku druhej strane doliny. Ale v polke mi to nedá keď uvidím Kuba už v polke klesania a švihnem tomu oblúk. A.. veď ono to ide. A už som vo svojom živle. Sú to také neohrabané oblúky ale užívam si to. Dokonca ich spravím aj zo 15 dokým si už stehná necítim. Po prírode to nie je med lízať ako na zjazdovke. Keď sme za pár minút a priam sekúnd pod najstrmším úsekom a pozriem sa za seba až ľúto mi prišlo. To už skončilo? Ja chcem ešte a viac. Bolo to nepopísateľné. Keby som trošku viac vládal tak tam jazdím aj týždeň vkuse.


Zbehneme rovnejším úsekom a ideme do kosky. Keď sme kráčali smerom hore zdalo sa mi to nereálne zlyžovať. A ono to bolo celkom jednoduché. A hlavne neskutočne hravé. Veď to tam už bolo od lyžiarov krásne upravené do tobogánov. Dokonca aj posledný mostík pred chatou som zvládol a neskončil v potoku.



Trošku na chate oddýchneme a valíme dolu dolinou. Krásna, rýchla cestička šusom dolu dolinou. Ani sa nenazdáme a máme 5 kilometrov za sebou a sme pri autách. A je koniec po tohtotýždňovej lyžovačke.

Bolo to úžasne. Úžasný výlet v Západných Tatrách s parádnou partiou. S podobnými šialencami ako ja. Ale zaujímavý bol aj sobotňajší výlet do Nízkych Tatier, byť sám v horách a vedieť koľko si môžem dovoliť je tiež niečo čo dokáže človeka veľa naučiť.

Hm.. už som zvedavý čo bude tento najbližší víkend :)


Foto: Lukáš Hladký, Martin Šramo

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára