piatok 3. februára 2017

Okolo jazera Neusiedlersee alebo kde ísť pre Ultra depku

Slovenské hory sú fascinujúce. Posledné roky som aj čo to poprechádzal a vždy som sa vracal s úžasnými zážitkami. Ale raz, koncom minulého roka, skrsla medzi mnou a kamarátmi z brandže téma čo tak neísť pozrieť niečo nové aj za hranice?


Neusiedler see alebo Neziderské jazero sa nachádza hneď za hranicami. Ku najbližšej časti od Bratislavy je to cca 3/4 hodiny cesty autom. My sme sa tam vybrali aj s partiou iných bláznov takto začiatkom roka. Konala sa tam akcia z názvom 24H Burgenland extrem tour 2017. Po nejakých zisteniach išlo o jej 4tý ročník. Prvý ročník prišli iba organizátori, na druhý to bol jeden autobus, na tretí už niekoľko stoviek ľudí a tento rok na všetky akcie prišlo okolo dvoch tisícok šialencov. Pre účastníkov bolo pripravené Neziderske jazero, čiže 120 kilometrový okruh, pre tých normálnejších jeho Rakúska 60 kilometrová časť a pre tých najnenormálnejších 3 okruhy na bicykloch, čiže 360 km.


My ako takzvaný ultráci sme sa vybrali na 120 kilometrový okruh. Akcia nie je vôbec braná ako bežecký pretek. Je to akcia pre diaľkoplazcov, čiže turistov, ktorým sa máli celodňová turistika. Pre turistov, ktorý možno chcú zažiť niečo nové, nepoznané. Vyskúšať, čo zvládnu alebo zažiť kopec zážitkov a pocitov niekedy aj za 30 hodín chôdze. Jediný problém je ten, že tam nie je skoro žiadny kopec (okrem toho pekelného posledného 2 km pred cieľom s výškou 157 mnm; sa smejte, ale skúste si to po výše 110 km, čo urobí prevýšenie 50 výškových, keď Vás zaženú zo skoro stáleho asfaltu naraz do terénu a nie priamo za žiarou cieľového mesta). Inak prechádzate nádherným krajom veľakrát v národnom parku pomedzi vinice, luhy s preletujúcimi kŕdľami husí, či pastviny s pasúcimi sa nejakými špeciálnymi Maďarskými kravami a čiernymi prasatami.


No ale naspäť na štart. Začiatok bol v meste Oggau o 4:30 v piatok. Netuším či Rakúšania mali nejaký štátny sviatok, ale bežný Slovák si musí teda zobrať dovolenku. Spánok pred pretekom pre Bratislavčanov je celkom na mieste, ale treba zaľahnúť o ôsmej večer, lebo vstať treba už pred druhou ráno. Inak je možnosť prespať aj v mieste štartu vo vlastnom spacáku.

S parťáčkou Julkou

Vyštartovali sme. Samozrejme z posledných pozícií, lebo záchody sa uvoľnia až 5 minút pred výstrelom. Potom nám nezostalo nič iné ako predbiehať stovky pútnikov do zasľúbenej zeme (cieľ po koliečku opäť v Oggau). Všade bola tma. Kto nestihol mal aspoň možnosť zavlažiť všadeprítomné vinice. Bola zima. Okolo -5 a menej. Fúkal slabý studený protivietor. Ale išlo sa dobre. Postupne sme prešli do Maďarska a začalo sa rozvidnievať. Táto prvá časť bola celkom zvlnená a pohľad nižšie na roviny okolo jazera boli úchvatné. V pozadí práve vychádzajúce slnko, pred ním mohutné stromy v opare a ponad ne prelietajúce kŕdle veľkých vtákov. Cítil som sa ako na vstupe do Jurského parku.


Po cca 30 kilometroch sme zbehli až dolu ku jazeru (stále sme ale boli od neho dosť ďaleko na to, aby sme ho nevideli, dosť zavadzali aj lesy) Nachádzali sme sa v Maďarskom národnom parku. Myslím si, že bolo práve obdobie migrácie nejakého druhu vtáka, lebo ponad naše hlavy prelietali stovky ak nie spolu čo sme videli tisícky vtákov v kŕdľoch. Bolo to fascinujúce. Neskutočná zábavka na približne 40tý kilometer. Do 60tého kilometru to bola jediná moja útecha.

Tieto kilometre ma začali strašne bolieť svaly na nohách. Očividne sme to prepálili. 40 kilometrov sme mali za 4 hodiny. Hlavou blúdili všelijaké myšlienky to na 60tom kilometri ukončiť. Už ma prestala baviť tá nekonečná rovina. Aj keď sme zase uvideli nejaké stáda kráv s obrovskými rohmi, či farmy prasiatiek tak som hneď zrazu ožil a opäť som cítil, že je tam krásne. 


Na takýchto akciách je na Slovensku v horách väčšinou o jedlo pre účastníkov nad pomery postarané. Nik nezostane hladný a niektorí chodia na tieto akcie iba kvôli tomu, že sa môžu poriadne najesť bez toho aby sa báli, že priberú. Ale tu bolo na občerstvovačke, ktorých bolo celkom na trati 10, skoro všade jedine čaj a nejaké Rakúske perníčky. Kde tu pribudla suchá vianočka. Ak by mal niekto niekedy záujem o niečo takéto nezabudnite si pribaliť aj nejaký ten svoj šmak.

Jediná útecha na 60tom kilometri

Na 60tom kilometri nám nakoniec namiesto konečne teplého sľubovaného guľášu dali párky. Depka z nedostatku jedla. Kvôli nedostatku jedla pre tých, ktorý majú intoleranciu na to jediné čo mali na občerstvovačkách som na sedemdesiatom kilometri prišiel o parťáčku Julku. Niežeby to bolo iba kvôli jedlu. Pridružili sa ku tomu aj nejaké problémy s kolenom.

No a ďalej to už teda moc pôžitok z prírody nebol. Ďalej to bol boj so zimou a o mentálnej sile bojovať so svojom vôľou, kto z koho. Ak nemáte natrénované strašne veľa odporúčam radšej 60 kilometrový variant a poriadne si to užiť ako sa buď na celom okruhu trápiť alebo predčasne to musieť ukončiť.


A tak ďalej pokračujem už sám. Následná občerstvovačka, na ktorú som sa nekonečne tešil bola namiesto sľubovaných 2 kilometrov ako vraveli organizátori až po 5tich a nakoniec na nej nebolo nič. Ani kvapka čaju, ani jedlo. Všetko pojedli šesťdesiatkári, ktorý boli na trati iba 15 kilometrov a začínali niekedy na obed, čiže iba nejakú tu hodinu pred nami, ako sme sa dostali na ich štart na našom 60tom kilometri. 



Strašná depka sa ma chytila. A taktiež strašná zima. Pozerám itinerár. Najbližšia občerstvovačka až o 12 kilometrov v Neusiedl am see. Beh ma už ani nenapadne a chôdzou to idem skoro 2 hodiny. Celý čas som rozhodnutý to tam na 86 kilometri zabaliť. Budem volať nech si prídu pre mňa. V Neusiedl stretám parťáka Martina. Známa tvar potešila. A čo ma dostalo najviac, keď tiež už v dosť depke zahlási, že on to prejde aj keby plazením. Že toto neukončiť by bol veľmi zlý vstup do novej sezóny. Má pravdu. Vlastne jediný môj problém prečo ma to nebavilo bolo, že som mal od batohu celkom dorezaný chrbát a už od 70tého kilometra som musel ísť s jednou rukou za chrbtom. Ešte po dvoch dňoch som mal najväčšiu svalovicu práve na rukách, ktoré som si kvalitne dokrútil. Nohy išli po tom ako som doplnil magnezko super.


Vyrážame spolu s Martinom, ale prišla tma a Martin si zabudol vytiahnuť čelovku a tak idem zase sám. Ako človek vyšiel z tepla prišla strašná zima a bez začiatočného pobehnutia by ma museli odviesť asi už iba modré svetlá modrého. O štyri kilometre mali podávať varené víno ale samozrejme som nič také nepostrehol a z ukončenia na tomto mieste nebolo opäť nič. To som už ale parťáčke Julke volal, že nech idú domov, že ja to dnes do konca dám. Opäť ma dobehol Martin. Spolu vyjedáme polievku na poslednej občerstovačke 16 kilometrov pred cieľom. Martin vyráža skôr. Mne sa dákosi nechce postaviť zo zeme.

Dojedol som, vyšiel som von a dostal som takú facku od zimy ako už dávno nie. Začalo ma totálne triasť. Ledva som to mal pod kontrolou. Vravím si, noo, ak toto neprejde do konca dediny, otočka a pekne naspäť sa nahlásiť, že už som mimo provoz. Ale nakoniec po nejakých 2 kilometroch som sa opäť behom zohrial. Zase sme sa otočili na takú stranu jazera, že začal fúkať protivietor a pocitová teplota sa rapidne prepadla. Ak bolo pod -5 na teplomeri, tak pocitová mohla byť kľudne -10. Bežecké oblečenie ako termo, vesta z polartecu a windstoperka na to bolo tak na hrane. Bez behu by to teda nešlo. Aj keď v batohu pre prípad núdze stále bola ľahká gore-texka, náhradne suché termo či termofólia. Posledných 16 kilometrov pre zimu som musel dosť pobehnúť aj cez nechuť a bolesť nôh.


Najväčšia psychiatria bola, keď tri kilometre pred cieľom, kde sme už videli pred sebou žiaru cieľového mesta Oggau, nás odklonili úplne doprava do poľa po rozbitej lúke. 100 kilometrov rovného asfaltu a naraz toto. Nohy naraz netušili čo majú robiť. A stále sme šli kdesi vedľa mimo mesto. Ku nejakým kopčekom. A samozrejme na jeden z nich sme museli aj ísť. Vždy som bol toho názoru, že toto je to najlepšie na preverenie výkonnosti, ale hlavne nech sa to netýka mňa. Ale vedel som, že toto ma už nezastaví. Vyšli sme hore a už som uvidel kostol. Ešte pár stoviek metrov a bol som v cieli. Hneď mi podávajú medailu a vínko. Mám to za sebou.

Hľadám parťáka Martina. Nikde nie je. Whááat. Čo teraz? Ako sa dostanem do Bratislavy? Veď sme boli dohodnutý. Vyvolávam každému nech mi dajú na neho číslo. Keď ho aj zoženiem on ma vypnutý mobil. Uff, no nič to. Idem si sadnúť a neriešiť. Keď tu zrazu kačacím krokom hore po schodoch stúpa Martin. Nakoniec sme sa ževraj kdesi medzi občerstvovačkou a cieľom minuli a nevšimli si to. Uff, odľahlo mi.

Martin sa šiel zbaliť. Ja konečne vystieram po vyše 17tich hodinách nohy. Cesta do auta zase v triaške od zimy. Ale o chvíľku už bolo v aute teplučko. Cestou ideme oproti dobehuvším bežcom a hlavne už teraz chodičom. Je mi ich neskutočne ľúto :D ..hlavne pri pomyslení, že za chvíľu ich odklonia do toho poľa. Stále ako na štarte aj teraz mi ten rad čeloviek pripomínal zástup smerujúci do zasľúbenej zeme. Alebo utečencov kráčajúcich za lepším životom. 



Sumár?

Na túto akciu som šiel hlavne preto aby som si utvrdil, že hory a všetko s nimi spojené (prevýšenia, technický terén) je niečo čo je neporovnateľné s rovinou a asfaltom. Je pravda, že na rovine sú nádherné východy, čí západy slnka, nádherné výhľady na lúky, polia, vodné plochy, lietajúce kŕdle vtákov, krásne pohľady na vinice, pasúce sa zvieratá ale toto všetko budem robiť vtedy keď si chcem oddýchnuť, načerpať nových síl, nemyslieť. Pre mňa sú hory obrovská studňa šialených zážitkov, dobrodružstva a výziev, jedine tam má pre mňa šport zmysel, jedine tam si dokážem predstaviť silu a mohutnosť prírody, ale taktiež ticho a pokoj keď sa vietor utíši. Tam sa dá nájsť všetko a niekedy aj nič ale stále sa to mení, Hory sú miesto kde človek dokáže nájsť vždy niečo nové, vždy ťa dokážu niečim prekvapiť. Toto mi rovina zatiaľ nedala.

Skúsil som porozumieť ľuďom, ktorí behajú po asfalte, ale nepochopil som. Prečo? Beh pre mňa nie je o tom, že vypnem, zaradím autopilota a po 100 tisíc rovnakých krokoch ho vypnem .Ja chcem mať každý jeden krok výnimočný a jedinečný, na ktorý si budem môcť ešte dlho spomínať.

A preto, keďže asfaltu mi stačilo na tri roky, hneď pol hodinu po dorazení do cieľa už rozmýšľam, že či sa niekedy nedám nahovoriť na niečo podobné len okolo Balatónskeho jazera :D


Foto: Martin Dinga, 24H Burgenland extrem tour 2017

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára