OKolo Demänovskej doliny

A už ideme zase zhááňať. Kto by obsedel doma. Ráno budík na štvrtu a o piatej už aj sedíme v aute. Je poriadna hmla. Každopádne hmla vždy veští inverziu. Veríme v to. Už počas cesty na Liptov sa začínajú oblaky dvíhať. Dnes bude určite nádherný deň.

Všade, všetko naše

Kúsok po šiestej ráno prichádzame na miesto štartu, Lazisko. Auto je tam celkom problém zaparkovať, ale pri miestnom pramienku vydržalo až do večera. Ideme na to. Zdá sa byť zima. Veď v noci muselo aj mrznúť. V tieni je na zemi stále srieň, a tam kde už zasvietilo Slnko zase totálne mokrá tráva. Hneď aj musíme do nej. Nevieme ako inak by sme mali obísť strelnicu. Druhá vec, že presne ani netušíme ako sa ideme vyštverať na kopec pred nami. Mobil s mapami som nechal doma, tak dnes pôjdeme ozaj na divoko.

Sina na dohľad

Premrznutí na vrchole

Prechádzame lúkou a Klárka ma razom mokré nohy. Mne ešte ako tak drží vodu mimo prsty rozpadajúci sa goretex. Vchádzame do lesa a začíname prudko stúpať. Nejdeme podľa mňa presne tým hrebienkom, kde bol naznačený chodník na mape, ale každopádne chodník je aj tu. Odsýpa to. Z lesa prechádzame na rúbaň a na zvážnicu dreva. Cesta nás sprevádza aj naďalej hrebeňom a výška rýchlo narastá. Za nami sa objavuje krásny výhľad do údolia a na strelnicu, keď tu zrazu cesta začne horu traverzovať a naraz skončí. Nezostáva nám nič iné ako sa pustiť krížom cez les.

V lesoch za sedlom Sinej

Stúpame na Bór

Neviem či niekedy pri našich potulkách lesmi sme našli taký, kde by neboli chodníčky. Aj tu ich bolo požehnane. Zver sa v lese činí a je kade chodiť. Zaujímavé je, že aj tá zver ma toľko rozumu a nechodí po grúňoch hore dolu vertikálne, ale všetko sú to dlhé traverzy s kde tu spojkou na inú výškovú úroveň. Snažím sa držať smer na Sinú. Sme pod hrebeňom a začínam sa mierne strácať. Kde tu nás rúbaň zachráni pred blúdením a máme možnosť sa aspoň trošku zorientovať. Zdá sa mi, že sme príliž nízko. Asi bude najlepšie sa vyšplhať na hrebeň a pokračovať vrchom. Takto neviem kde sa dostaneme ani kde vlastne sme. Otáčam smer vpravo direkt hore a o pár minút poriadnou strminou sme na hrebeni.

Jarné lyžovačky!!!

Bór, Zákľuky, Kotliská aj Skalka

Podľa všetkého sme len pár metrov za vrcholom kopca Sitieň. Po hrebeni vedie nevýrazný chodník. Pôjde to ľahšie. No ale prejdeme len pár desiatok metrov a chodník začnú križovať popadané stromy. A ako sa blížime ku Sinej je ich čím ďalej tým viac. Začína to byť vcelku krkolomné. Snažíme sa ale silou mocou hrebeň držať. Svahy naokolo začínajú strmieť a pred nami sa črtá pod vrcholom obrovská kolmá stena. Ešte to zrejme bude párty. Po 10-20 prekročených stromoch už po chodníku ani stopy. Zase sa necháme zviesť asi nejakým srnčím chodníčkom. Ide doprava. Je dosť možné, že sa nám podarí aspoň obísť to obrovské skalné bralo. No chodník začína klesať. A to nie je dobré. Musíme si nájsť vlastnú cestu.

Nemiluj to..

Na vrchol Sinej stúpame jej severozápadným úbočím čo znamená, že je tu pekelná zima. Tráva je biela od mrazu, ktorý tu možno ešte pred pár minútami panoval, ak ešte aj stále nebol. Mne zima nie je, ale Klárka v jemne sieťovanej teniske a s mokrými nohami po ráne poriadne trpí. Strmo stúpame spočiatku viac menej suťou, ale nakoniec musíme do tej nehoráznej zmrznutej trávy. Klárka sa trápi, ale nezostáva nám nič iné ako bojovať. Musíme čím skôr na Slnko. Idem popredu a snažím sa vyberať najschodnejšie miesto. Nie je to tu najrovnejšie. Trávy môžu mať sklon 30 a viac stupňov. Na horizonte už vidno svietiť Slnko na kríky. Už je to len pár metrov. Vychádzame z tmy do svetla. Začíname cítiť to úžasne teplo, ale na zemi je stále ta prekliata srieň. Vrcholový kríž máme na dohľad, musíme to nejako dobojovať. 

Z Poľany cez Kotliská až na Chabenec či Skalku

Klárka a kotol Skalky

Sme tam. V rýchlosti, dokým ešte Klárka stúpa, robím pár fotiek. Ako príde nezastavujeme. Musíme ísť hneď dolu. Proste prsty sa nesmú prestať hýbať. Už máme pred sebou len suchý chodník, tak verím, že chôdza nám len prospeje. Ako klesáme Klárke sa nohy začínajú rozmŕzať a musí to poriadne bolieť. Ťažko sa na to len pozeralo. Sledujem svoju parťáčku každým krokom. Ako klesáme, Klárke sa postupne začína na tvár opäť vracať radosť. Teším sa z toho možnože ešte viac ako samotná parťáčka. V sedle Sinej je už dobre. Uvažoval som už aj nad tým, že pôjdeme dolu ale keď som videl, že si výlet už opäť užíva, ani som jej už nedal na výber. Po výlete som sa dozvedel, že Klárka rozmýšľala podobne. Tiež to už videla pre tie nohy beznádejne, ale v sedle už bolo fajn.

Už na dláždenom chodníku

V lesoch smerom na Bór si už aj fotila nádherný zelený les s popadanými obrastenými stromami machom. V Slnku bolo priam vidno ako celá krajina dýcha. Bolo to krásne ráno. Zatiaľ sme stretli len jediného človeka. 

Miestami zasypaným

Postupne vychádzame nad les. Dlho nás ale ešte sprevádza koska. Niekedy je tak mokrá, že sa cítim po jej prechode akoby som práve vyšiel z autoumyvárky. Keď zafúka, nie je najteplejšie takto mokrý. Postupne začíname vidieť všetko to čo sme už zmákli, ale aj to čo nás ešte čaká. Pod vrcholom Bór si dávame pauzičku. Po troch hodinách dávame do seba prvýkrát niečo na oklamanie žalúdka, ale aj únavy. Zatiaľ sa cítime priam parádne.

Dereše na dosah

Na Bór je to ešte dosť nekonečné, ale za tak nádherných výhľadov je to jedno. Ubehlo to ako voda a už aj klesáme a opäť stúpame na Poľanu. Hrebeň je nádherný a hlavne ľahký. Dá sa len tak cupkať a užívať si výhľady na napoly zasnežené žľaby medzi skalami, ako aj na konečne sa prebúdzajúce lúky k životu. Tu hore je zelenej ešte stále málo. Tráva je ešte vyschnutá a nejaký ten čas potrvá dokým sa aj hrebeň Nízkych Tatier zazelená. 

Jedlo sa blíži

Z Poľany rýchlo prechádzame pod Dereše a pod nohami máme chodník dláždený obrovskými žulovými balvanmi. Kde tu ešte musíme prejsť cez snehové pole, ale nie je toho až príliž. Dá sa to aj v Klárkiných letných, ako aj v mojich napoly rozpadnutých teniskách. Ani sa nenazdáme a sme na Chopku. Vrchol odignorujeme. Zláka nás chata Kamienka. Po piatich hodinách cesty nastal čas na kapustnicu a kofolku. Sme v 2000 metroch. Nemáme sa čo sťažovať, ale ako stojíme je stále celkom zima. Rýchlo teda spráskame čo sme si objednali a letíme het. Ešte posledný raz počas tohoto výletu nad 2000.

Ďumbier - polovica za nami

Rýchlo naspäť

Skalným ukladaným chodníkom prichádzame do Demänovského sedla a opäť stúpame. Nie je to nepríjemné. Ideme stále ako noví. Fakt to bolo len pár minút čo sme sa ocitli v sedle Krúpovom. Ide sa nám parádne. Ani sa nezastavujeme a pokračujeme až na vrchol, aj keď je to máličko zachádzka. Hneď kúsok od Krúpovho sedla obdivujeme nádherné vysnežené žľaby. Ešte stále by to šlo. Len už či by bola guráž. Tu pod Ďumbierom je ľudstva hodne. Koronu už nikto nerieši. Všetci sa správajú ako v bežný ľudský deň.

Cestou na Kráľov stôl, Prašivú, Tanečnicu, Krakovu, ...

Na stole

Na vrchole si spravíme aspoň jednu spoločnú selfíčku a letíme preč. Čo tu medzi týmito davmi? Rýchlo zbiehame späť do Krúpovho sedla a tentoraz odbočíme doprava. Hrebienkom zbiehame na Kráľov stôl a ďalej pokračujeme na nevýrazný vrchol Prašivej. Výhľad za nás na severnú stenu Ďumbiera s trávnatým hrebeňom a snehovými poliami, po ktorom sme sa spustili dolu je úchvatný. Klárke robím mnoho fotiek. Pod kopcom sa počkáme a ideme na Prašivú. Do kosky ideme celkom zamyslení, keď tu zrazu sa mi niečo mihne pred nohami. A kua.. hneď stojím. Asi 2 kroky predo mnou vretenica. A nezdá sa, žeby sa jej nejako chcelo do kríka. Postupne aspoň napoly zašla, tak prekĺznem na druhú stranu. Paličkou ju ešte trošku popoženiem nech aj Klárka prejde. 

Pohľad z Krupového sedla do Demänovského až po Chopok, Dereše a na horizonte Skalku

Z Prašivej pohľad na Lukový kotol pod Chopkom

No a potom snehy. Obrovský kontrast, ale aspoň sme veľmi rýchlo na hady zabudli. Hneď a zaraz máme nohy znovu mokré. Sneh by bol aj fajn. Taký firník sa šľape dobre, ale nie keď je nad kosodrevinou alebo hlbokým úzkym chodníkom. Severy kopcov vo výškach nad 1500 metrov v koske majú ešte celkom dosť snehu. Som z toho mierne vykoľajený. Toto nás ešte môže poriadne priviesť o psychické aj fyzické sily. Neklesáme dlho. Znovu začíname stúpať. Tentoraz na výraznejšiu Tanečnicu. Na vrchol to bolo bez problémov. Zase až druhá strane otočená na sever bola trošku zo snehom. A tu začínajú už aj pováľané stromy. Prichádzame do sedla Javorie a párty úsek koskou a popadanými stromami môže naplno začať.

Z Krúpového sedla na Kráľov stôl, vzadu severná stena Ďumbiera

Stúpanie na Kosienky je zapeklité, ale krásnymi serpentínkami to ide ako po masle. Je úžasné na každej otočke vidieť znovu zas svoju lásku. No lenže prvotné stúpanie netrvá večnosť a my vstupujeme do kosodrevinových tunelov. Nie je to zatiaľ až tak extrémne. Na Kosienkach sme boli podľa mňa veľmi rýchlo a už aj stúpame na Krakovú hoľu. Podľa parametrov to je len o niečo menej ako na Ďumbier z Krúpového sedla. Išlo to rýchlo. Len chodník tunelom skresľuje to ako je ďaleko na vrchol. Dokým nie ste pár metrov pred nim ani len netušíte či už ste hore alebo nie. 

Cestou na Prašivú

Kotol Bystrého potoka

Vrchol je ale úžasný. Dnes nie som až tak rozžutý ako minule a dnes by som to už aj ostatným odporúčal. Ešteže som nedodržal môj prísľub, že tu už nikdy viac. Je fascinujúce, že celý kosodrevinový vrchol končí na nádhernej vysokej skale, z ktorej vidno celú dolnú polovicu Demänovskej doliny. Chvíľku posedíme a aj čosi pojeme. Predsa len nás ešte čakajú 2 kopce a z toho jeden poriadny a dva šialene dlhé zbehy. Na ten prvý ideme hneď teraz.

Cestou na Tanečnicu, pohľad späť

.. za chvíľku hore

Po Kosienky to išlo v pohode. Ale len teraz prichádza kosodrevinová Sodoma-Gomora. Píšem to vždy keď sem prídem, ale stále nedošlo ku náprave. Znovu nebol v kosodrevine presekaný chodník. Jedine čo mi napadá je, že ortodoxní ochranári nedovolia odpíliť ani pár vetvičiek. Chodník zarastá a už si myslím nejednému turistovi zvýšil krvný tlak. Podľa mňa čistý otras. Ťažko povedať ako sa na to díva turistický spolok, ktorý to tu značí. V sedle Predných kosodrevinový boj končí poriadnou chuťovkou. Pár metrov pred lúkou bolo prehodených cez chodník asi 5 stromov a to tak, že sme dumali možno 5 minút čo s nimi. Nakoniec sme sa nejako preplazili na druhú stranu. 

Parťáčka..

No.. už čakám len pár stromov na zemi a bude dobre.. no kdežeee. Znovu kopa snehu. Nechápem kde sa tu berie. Veď už nemáme poriadne žiadnu výšku. Zase sa brodíme a prepadávame do popadaných stromov. Juuuha, mrzí ma to, že Klárka znovu máča svoje nohále. Ale znovu nemáme na výber. Sneh končí asi po pol kilometri a už nás nerváčia len pováľané stromy. Klárka spomalí. Ako povedala, už ju nebaví sa naháňať takouto bujačou. Nakoniec prechádzame vari už aj cez posledný padnutý strom a konečne začíname prudko klesať do sedla pod Kúpeľom. Idem rýchlejšie. Zdá sa mi to na nohy jednoduchšie ako brzdiť.

Ešte raz na Tanečnici

Konečne klesáme do sedla Javorie

Bez stromov pod nohami je to už znovu rýchlejšie a zábavnejšie. Za chvíľku sme v sedle a pozvoľne začíname stúpať. Nohy už dobre cítim. Nesilíme to. Pod samotným vrcholom Kúpeľa nás prekvapí, že počujeme z lesa kladivo. Až po chvíľke mi došlo, že veď vlastne na lúčke kde sa odbočuje na Rakytovicu je chalupa, či senník. Je pri ňom podľa hlasov dosť ľudí. A jeden druhého dosť "pekne" slovne častujú. Radšej ideme het.

Z Krakovej hole až po Sinu, Pusté, Demänovskú horu, či vpravo mimo záber Poludnicu

Klárka nahadzuje pekelné tempo. Neviem kde sa to v nej berie. Nevravím, že nestíham, ale asi by som toto ja sám po 3000 výškových nevystrájal. Fascinujúce. Kiežby som totálne videl do svojej parťáčky, lebo keď toto spravila, musela mať ešte veľmi veľa síl na rozdávanie. Ako vedela, že ju nedosťuká pod vrcholom? Veď ten kopec mal 400m+ prevýšenie a ešte stále sme boli kopu hodín od cieľa. No každopádne vyletela hore ako guľa. 

Konečne na slobode

Ako sme prišli na Kúpeľ znovu sa začínajú okolo hemžiť ľudia. Poludnica je ďalší z tých kopcov, kde chodia davy ľudí. No nečudo, je to nádherný kopec. Klárka do toho bije čo to ide, zastavuje sa až pri nádherných skalných útvaroch pod vrcholom. Na jednom kúsku je hneď viacero skalných okien. O tom prvom čo sme teraz našli som vari ani nevedel. Vždy som bežal zhora a po 10tich jaskynkách ma do tejto jednej veľkej nenapadlo pozrieť. A tak krásne miesto. Veru, odporúčam sa tu každému aj trošku zastaviť-pribrzdiť.

Skalné brala pod Poludnicou

Nakoniec sa ešte raz rozbiehame a o pár minút veľmi strmým chodníkom sme hore. Klárke sa ešte predtým podarí hlavu napichnúť na konár. Ja na ten svoj konár pod sedlom Predných som už aj zabudol. Ja som ho ale zvládol svojou gebeňou zlomiť. Nad Klárkou papek zvíťazil.  

A sme hore. Konečne oddych. Zaslúžený. Je päť hodín poobede. Píšem domov, že máme čo robiť, aby sme sa len ku autu dostali do ôsmej. Vari nás počkajú ešte s večerou. Posedíme zo 15 minút za skalou. Keď výjdeme hore, po ľuďoch už ani stopy. Sme tu úplne sami. Poďme to teda dobojovať. Prvých pár metrov je extrémne strmých. Smejem sa Klárke ako to ide dolu.. nech sa rozbehne po zadku, keď tu zrazu na koreň napichnem svoju topánku a zostane mi na ňom visieť. Ajajaaaj prúser jak hrom. Kontrolujem stupeň poškodenia. Vrchná sieťka je totálne roztrhnutá, ale dá sa ešte nastoknúť na prsty bez toho aby mi šmatlala po chodníku. Uvidíme. Už idem len pokorne za Kláris.

Na vrchole; spätný pohľad na Krakovú hoľu a hlavný hrebeň okolo Chopku

..a pohľad na Liptov

Na Prednej Poludnici už ani nezastavujeme. Stále klesáme. Predbiehame ešte zopár ľudí. Zbiehame rebríčkom pod asi 3 metrovú skalu a letíme dolu. Z časti hrebienkami, potom rôznymi serpentínami. Myslím si, že veľmi príjemný chodník. Je to dlhé stúpanie, ale znesiteľné. Aj my sme to zvládli zbehnúť. Nožičky si ale tentoraz dobre nakúpili. Hlavne Klárke začínajú horieť rozmočené chodidlá. No stále ideme veľmi rýchlo. Vychádzame na lúku a o chvíľku sme na druhej strane potoka Iľanovianka.

Kamarát..

Ideme dole

Do dediny neodbočujeme. Ideme znovu do kopca hore dolinou. Ale len asi pol kilometra. Na prvej odbočke vchádzame vpravo do lesa. Obchádzame odparkovaného méďaka a už aj stúpame. Celkom to ide. Dokonca znovu mám navrch nad Klárkou. Je dosť možné ale, že sa už len fláka. Po asi 100-150 výškových metroch prudko odbočujeme znovu doprava. Nie som si ale istý či správne. Už sme opäť na neznačenom chodníku a mapy nemáme. Dúfajme, že výjdeme na správnom mieste.

Povedľa vrcholu Rohačka

Áno, sme nad zjazdovkou. Pred nami sa otvára nádherný pohľad na Liptov. Už len pár kilometrov a sme v cieli. Klárka čakala poslednú lúku. Nie je až tak milá na mňa keď jej vravím, že lúk bude asi ešte 4.

Nad zjazdovkou nad obcou Ploštín

Schádzame dolu zjazdovkou a mierne znovu stúpame. Prehúpneme sa cez horizont a konečne vidíme aspoň dolinu potoka Demänovka. Výšku si už držíme, až prichádzame pod les. Prechádzame cez novovznikajúce chatky, ktoré tu rastú ako huby po daždi a konečne sme pri kempe ATC Bystrina. Tu bol štart a cieľ Poludnica run. Už sme skoro aj my v cieli. Taká predzvesť určite bola kofolka v miestnom hostinci. No čo viac si priať?

Ovečky na večeri

Máme už po siedmej večer. Stihneme prísť ku autu do ôsmej? Prejdeme cez cestu a na druhú stranu potoka Demänovka a vchádzame do Pavčinej Lehoty. Obzeráme domy a ani nevieme ako a sme nad dedinou. Rozhľadňa ku ktorej sa zberáme sa veľmi rýchlo približuje. Obchádzame miestne ovečky. Vyzerá, že to tu agroturizmom žije. Ovečky za poplatok môžete popásť či nakŕmiť. To musí byť "nádhera". Hneď nad ovečkami je zase nejaká malá cyklokrosová dráha pre najmenších, či nejaké drevené ihrisko, ktoré netušíme načo slúži. Či na paintball alebo ako parkour pre kone? No a na zaver je tu bobová dráha, vleky, či skiservis. Všetko sa dá v Pavke nájsť. Hlavne ale mimo koronu.

Ovečky, Pavčiná Lehota a Západky

Výhľad až po Chočské vrchy

Rozhľadňu máme na dosah. Po pravici máme krásne zelené lúky zaliate Slnkom a ovečky šťastné, že môžu jesť čo im zuby a žalúdky ráčia. Normálne im ešte teraz aj ja závidím. Ale len nech jedia. Aspoň bude potom čo jesť, piť či obliekať. Na rozhľadni si spravíme ešte pár krásnych foto Liptova a už len letíme ku autu. Okruh uzatvárame cca po 13tich hodinách a 45 minútach. Bola to bombaaaa. Som neskutočne šťastný, že mám takúto bombasticku parťáčku. Vlastne nezničiteľnú. Ale to je dobre. Iva Em, či chalanov rád vidím zničených, ale Klárku si musím šanovať. Každopádne už teraz sa neviem dočkať ďalšieho vystrájania po lesoch, lúkach, horách, či hrebeňoch :)

A nakoniec Klárka a Choč

Cesta autom ubehla v polospánku celkom rýchlo, večer sme spráskali všetko čo nám naši na tanier naložili, a potom sme už len chrápali do rána. Ráno sa cítim ako mechom praštený a nohy sa mi zdá, že mám ako z hrdzavého železa, ale keď parťáčka zavelí, že ideme na Maguru, tak neodmietnem. A to ma len teda vytrápila. Je úžasne aké veci dokáže. Nabudúce bude asi ona mňa už ťahať po grúňoch. Teším sa :)

Foto: Klárka Bridíková a ja