Koruna Turca (zoznámka)

Ech.. už sa o to zopár ľudí pokúšalo. Niektorým to dokonca vyšlo,no o iných sa ani nevie. Po známom sólo prechode Riša Pouša sa o to tentoraz chcú pokúsiť známi ultra bušiči Majo Pták a Jožo Duchoň. Cieľ (alebo lepšie povedané cesta) je jasný. Zo Šútova výjsť na hrebeň Malej Fatry, za Vyšehradom prejsť do pohoria Žiar, potom do Kremnických vrchov a nakoniec sa vrátiť ku Krpelianskej priehrade cez Veľkú Fatru. Na takýto počin som ja zatiaľ nevyrástol. Niežeby ma to nelákalo. Zatiaľ idem teda chalanom aspoň support po trati spraviť. Vlastne, len sa s nimi chvíľku prebehnúť.

Zo Šoproňa na Javorinu

MaloFatranský Kľak a okolie

Jožo s Majom začínajú v piatok 8mého Mája o 4tej hodine ráno. Idú ako guľe a hrebeň Krivánskej Malej Fatry ubehne ako voda. Myslím, že za necelých 5 hodín boli už aj v Strečne. Normálne premýšľam či neprídem aj neskoro na Fačkovské sedlo podľa toho čo sme boli dohodnutí. Tam by som mal prísť o 16:22 autobusom. Lenže mne sa máli a chcem ísť ešte aj na Kľak, a to rovno z Čičmanského rázcestia. Uvidím. Budem improvizovať. Priebežne pridávajú polohu a hádam to nejako prerátam.

Do Žiliny cestujem vlakom. Tam prebehnem na autobusku. Ešte schrúmem jeden banán, dokúpim colu a idem na to. 14:52 nakoniec vystupujem na Čičmanskom rázcestí. Je mi jasné, že na Fačkovskom sedle nebudem ani o tých 16:22. Úsek má skoro 11 kilometrov a hlavne 950m+. Verím si tak najskôr na 1:45. Čiže prídem tam až po pol štvrtej. Podľa najnovších správ sa zdá, že spomaľujú, možnože to teda výjde a keby aj nie, budem ich potom naháňať.

Kľak zo sedla medzi Kľakmi

Začiatok nehrotím. Hore zvážnicou striedam beh s chôdzou. Aj vyčurkať som sa stihol. Je to západná strana a Slnko teraz poobede na rúbane šľahá ako divé. Musím si správne rozložiť sily. Nieže ma tu už teraz dodžube. Vodu zo sebou nemám. Nabalil som sa do batohu, kde sa mi takéto "zbytočnosti" nezmestia. Na 50 km mám 2 energeťáky a verím v občerstvovačku vo Vríckom sedle ako bolo spomínané. Chalani vari nepôjdu bomby ako z rána a navečer sa ochladí. Verím teda, že to pôjde aj bez vody zo sebou. 

Spätný pohľad zhora do sedielka

Zo zvážnice stáčam prudko doprava direkto hore. Po 100 výškových metroch sa terén opäť zrovná na zvážnicu a potom znovu doprava do lesa. Tentoraz už po lesnom chodníku. Po zemi je ale množstvo popadaných konárov a chodník v rýchlosti len slabo vidno. Len sa teraz do niečoho nezasekať! Postupne sa ale les čistí. Na zemi je už skôr iba lístie. Značky na stromoch sú úplne nové. Jednu mi nedalo aj odskúšať. Ešte sa mi ku nej ruka lepila. Ľudí tadeto ale veľmi veľa zrejme neprejde. Keď tu zrazu párty na predvrchole Košiarka. Chalani, vyzerali dosť blízko prírody. Vari si tam aj čosi opekali, alebo hulili? Nemám čas sledovať. Rýchlo pozriem čo má ešte čaká na smerovníku a letím hrebeňom ďalej. 

Som na rovine. Prúser je len, že po zemi je nahádzaných krížom-krážom asi milióntri stromov. Nie sú poprerezávané. Chodník vidno ale veľmi dobre. Presne je určené na každom jednom strome kde ho treba preskočiť. No príjemné to nie je. Raz bežať, potom štyri kroky krokom a znovu bežať. Začínam mať toho dosť. Kde je ten Kľak? Len pár razy sa ukázal spoza stromov. Predo mnou sa ale naraz objaví obrovský kopec Malý Kľak. Je to asi 150 metrová stena do neba. Paličky pichám do zeme čo to ide. Rýchlo naberám výšku. Dokonca stretám plantážnikov z cesnaku. Pred vrcholom strácam chodník. Som kdesi v lísti. Snažím sa nerobiť paniku a hrebienkom ďalej stúpam. Onedlho sa vynorím na skalnatejšom vrchole a znovu sa napojím na chodník. Predo mnou sa objaví mohutná skala Kľaku a na ňom kopa bodiek ľudkov.

Z Kľaku smerom na Rajec

Spravím pár foto a letím do sedla. Napájam sa na modrú značku z Fačkova a letím pod skalu. Chodník je ešte horší ako ten so stromami na kríž. Je to nepríjemný koreňový traverz. Kde tu šmykľavý od lístia, skál a blata. Nejde to vôbec rýchlo. Len pomaly sa blížim ku červenej značke pod Kľakom. Ako tam vybehnem hneď pokračujem na Kľak. Pozerám za seba či neuvidím chalanov na malej lúčke, ale po nich ani stopy. Zrejme sú už dávno predo mnou. Fučiac ako lokomotíva prichádzam hore. Je 16:07. Čo teraz? Idem im skúsiť zavolať. Majo mi dvíha a vraví, že práve prebehli okolo cedule Kľak 1 hodina. To akože pred či za nim? Ževraj pred. Fúúú, to mám času teda. Nečakal som to. Nevadí. Idem si oddýchnuť.

Pofotím si nádherný kruhový výhľad z vrcholu a sadnem si do trávy s výhľadom na lúčku odkiaľ prídu moji bušiči. Mám čas, preto volám Klárke. Signál je fajnový, a tak minúty telefónovaním ubiehajú ako voda. Už mi je dlho aj sedieť. Na chvíľku si teda aj ľahnem. Po chalanoch ale stále ani stopy. Už prešlo 45 minút od vtedy ako som s Majom volal. Čo je s nimi? Volám im opäť. Majo vraví, že už sú na Révani. Ako? ČO? Révaň? To je to počas zostupu z Kľaku? Oni ma obišli? Zrejme sa to muselo stať tú chvíľku čo som ležal. Alebo fakt netuším. A to som do toho telefónu podľa mňa tak bľakal, že ma museli počuť až do Kľačna. Nič to ..letím za nimi.

..a na Skalky a Turiec

Snažím sa dať do toho opäť všetko. Každopádne stále s troškou rozumu. Chodník je korenistý a nerád by som na začiatku sezóny skončil s nohou v sáčku. Ľudia odskakujú a po cca 10tich minútach som na Révani. To nebude také strašné ich naháňať. Zbeh je rýchly a v lese je kopec skratiek. Niekedy si ale nadávam či by nebolo rýchlejšie ísť naokolo. Skratky v prachu šmýkajú ako hrom. Rýchlo strácam výšku, no autá na parkovisku vo Fačkovskom sedle sú stále dosť vysoko. Pýtam sa okoloidúcich či nevideli predo mnou nejakých bežcov. Že áno a nebolo to ani 5 minút. Paráda. Som zvedavý kde ich stihnem. Vari nešli na kofolku do sedla, ale rovno zahli doľava na červenú do Vríckeho sedla. Nieže zase skončím pol hodinu pred nimi.

Stretám ich skoro hneď. Práve čapujú vodu z prameňa. Lepšie povedané snažia sa o to. Jožovi to moc nejde a Majo vyzerá byť v nejakej tichej meditácií. Jožo hromží ako pohan a už aj Majo sa pridáva. Dedukujem, že asi 70 kilometrov a 5000 výškových si vyžiadalo už prvú daň. Beriem im fľaše a skúšam im ich naplniť. Nebolo to ale jednoduché. Aj keď hneď vedľa sme našli silnejší a čistejší prameň. Nachádzal sa v strmom hlinito pieskovom žliabku nad cestou a čo som dal nohu pred seba všetko sa so mnou sypalo dolu. Po členky som bol v piesku. Vodu som ale načapoval a o chvíľku som opäť pri nich a ďalej ideme už spolu.

Už s parťákmi medzi Fačkovským a Vríckym sedlom

Vychádzame na krásne lúky. Dnes sú dákesi krajšie ako na preteku Ultrapunk. Toto je cca pretekový 45ty kilometer. Je to tu teraz krajšie po 15tich. Zvážnicu lemujú početne pramene a lúky sa jedna pred druhou prekonávajú, ktorá je zelenšia. Stále vidno aj krásne zakvitnuté biele stromy. O chvíľku sme na najvyššom bode a začíname klesať. Ide to dobre. Chalanom trošku pomalšie, ale aj tak ma fascinuje ako to parádne zvládajú. Hlavne ak treba čosi podliezať alebo preskakovať. Sú neskutoční.

Vo Vríckom sedle už čaká podpora. Jožo tam má celú rodinu a sú tam aj bežeckí parťáci Emil a Peter. A hlavne kopec jedla a pitia. Oni sú aj moja záchrana. Ale hlavne ich. Jožo to zvláda dobre. Chvíľku sa javí, že polievku nezje, ale dlho aj tak v tanieri nevydražala. Majo je na tom horšie. Nič do neho nejde. Niečo nie je v poriadku. Snaží sa schrúmať aspoň palacinky. Ževraj čo to šlo. Ja vypijem asi liter tekutín a do batohu mi nanútili aj pol litrovku coly. Sám som nečakal, že ju tam ešte zmestím a že mi nezožerie za tie ostávajúce kilometre chrbát. 

Slniečko pomaly klesá za obzor

Keď už nie je jasné čo by sme si ešte dali od radosti letíme het. Ďakovať by sa dalo hodinu, ale nieto času. Chalani budú ďakovať po skončení a ruky bozkávať svojim drahým ženičkám, že im toto tolerujú a že im ešte takto občerstvenie nachystali. Teraz sa treba ale sústrediť na kopec. Pamätám si to ako niečo priam nekonečné. A to sme my na preteku museli len zbiehať. S Jožom kecáme, no Majovi nie je do reči. Je mu stále zle a nič sa nezlepšuje. Rozmýšľame čo by mu mohlo ešte pomôcť, ale nič nás už nenapadá. Ide sa ťažko, no na kopec s názvom Závozy sa dostane aj tak veľmi rýchlo. Teraz treba začať behať. A Majovi to už moc nejde. Jožo vyzerá byť ako nový a mne vari tiež nič nie je. Jedine achilovky cítim. To je tak keď celú zimu nič nepobehnete a teraz chcete naraz 50.

Pár klesaniami a stúpaniami sa prehúpneme nad Hadvigu a nakoniec stúpame nad sedlo Vyšehrad. Dávame čelovky. Je po Slnku a lúče strieda tma. Smerovníky píšu poriadne hausnumerá. Turista musí bežať, aby stíhal tieto čísla. Vie to potešiť v takomto rozpoložení. Ešteže máme mapy a vieme si to aj prerátať. Každopádne nakoniec predsalen vychádzame na obrovskú lúku nad Vyšehradským sedlom. Po tme je v tom celkom chaos kde ďalej. Chodník či cesta sa stráca a pred nami je len šíra trávnatá rovná pláň. Znovu nám pomôže gps a mapa v mobile. 

Rýchlo prechádzame cez cestu a už znovu stúpame. Vchádzame do nejakých ohrád. Aj počas preteku sa to tu nejako obchádzalo. Šípka aj vraví, že Vyšehrad doľava, no oficiálna značka ide rovno. Ideme teda tade. Druhá brána. Lepšie povedané elektrický plot a upozornenie pozor pes. Úžasné. Takto si ľudia ohradzujú pozemky aj turistické trasy. Nezostáva nám nič iné ako zostúpiť nižšie a skúsiť sa vymotať po tej šípke okolo ohrady. 

Vyzerá to ale fajn. Je to široká zvážnica a na každej križovatke je označené kde odbočiť ďalej. Dostávame sa medzi dva oplotníky a pomedzi ne vchádzame do lesa pod Vyšehrad. Konečne sme pri smerovníku "Pod Vyšehradom" Ešte posledných 100 výškových metrov a posledný veľký kopec do Skleniarskych lúk je za nami. Znovu to ubehlo. Aj keď asi len nám dvom s Jožom. Majo sa hrozne trápi a zvažuje koniec. Voláme Mišovi, aby sa na to pripravil keď príde na Sklené. My to skúsime ešte nejako rozhýbať.

Dolu ide zvláštny chodník. Pôvodný hrebeňom je uzavretý a ten nový traverzuje priam celý kopec, a  až tak sa dostávame dolu do sedla nad Čertovou dolinou. Inak na vrchole je aj kríž. Cez deň a vlastne doteraz ani po tme som hore nikdy nebol. Tento kopec môže byť veľmi pekný. A dokonca aj pre celé rodiny s deťmi. Určite poteší aj ranč, ktorý nám zavadzal. Možnože sa tam dá aj najesť. Tieto veci som ale nezisťoval. 

Pred nami začína vychádzať mesiac. Ako sa dvíha začína veľká biela guľa osvetľovať všetko okolo nás. Zdá sa, že takto navečer ožíva aj celý les. Pred nami sa každú chvíľku objavia nejaké oči. To či je to odrazka alebo nie je hneď zrejme keď tieto žmurkajú. Cesta spod Vršatca na Skleniarske lúky je jedná dlhá zvážnica. Zo snenia nás zobúdzajú len križovatky. Kde tu sa zamyslíme nad nejakou rúbaňou alebo poukladaným lesom povedľa cesty do výšky piatich metrov alebo ako by tu mohlo byť fajn, keby sme  tiež mali na nejakej čistinke nedotnutej človekom chalúpku. Zvážnice sú aj napriek silnej ťažbe v celkom dobrom stave. Nepodkýňame sa každý druhý meter o konáre. Postupne prechádzame cez rozkokošníky Žiare, Pod Stĺpom, Štyri chotáre, kde sa mi vynárajú spomienky na bajk prechod Vrútky - Kamenec pod Vtáčnikom a späť. No a konečne prechádzame aj cez Chrenovské lazy a na posledný kopec Horženovo. Už iba dolu a sme pri aute. Majo je rozhodnutý skončiť. Neprehovárame ho. Vyzerá ozaj zle, aj keď zdá sa, že cez nechuť by potiahol ešte veľmi veľa. Sme radi, že vidíme Miša. Doniesol úžasné cestoviny a kopec iného. Škoda len, že iba ja som žral ako kyselina. Ale tak aspoň aj Kamenským niečo zostalo. Ďakujeme Mišo. A ďakujeme samozrejme aj za odvoz.

Noc na Vršatci

VeľkoFatranský Kľak a okolie

Je pol tretej ráno keď ma Mišo dovezie domov. Rýchlo sa dávam aspoň trošku do kopy a letím do postele. Ráno síce chalani nepokračujú už vo svojom projekte, ale aspoň my ako support si pôjdeme trošku pobehať. A prečo nie rovno to čo bolo v pláne? O ôsmej zvoní budík a rýchlo nasávam poslednú energiu. Spráskam kopu slaniny, dnes si pribalím do batohu aj vodu a už len čakám na telefonát od Miša a parťáka Iva. Môžeme ísť na to.

Auto nechávame v Necpaloch a hneď prichádza Sodoma - Gomora. 11 kilometrová dolina. Ja som nikdy tomu neveril, ale ona mala ozaj toľko. Už teraz po jedenástej naobed pečie Slnko ako bláznivé. Achilovky by som povedal, že sa nejak ukľudnili, ale poriadne cítim lýtka. Robím si ja toto za trest? Alebo prečo? Čosi strašné mať za kamarátov bežcov. Ale kto by zase túto šialenosť celú kráčal? Po cca hodine a 20tich minútach sme na konci a odbočíme doľava. Tu sa zrazu objavujú aj ľudia. To je tak keď po doline sa dá vyvážať aj autom. Ale len za príplatok. 

Druhý deň na Borišove

Kopec ma baví aj keď cítim včerajšiu únavu. Parťáci sú proste dobrí. Nemám rad vyrovnaných súperov. Radšej dohliadam na pomalšieho. Keď nevládzem nad niekym idem nad svoje sily. Ako aj teraz. Neviem čo skúšam, ale odtrhol som sa od nich. Pomaly sa mi vzdiaľuju. Ale dokedy? Vydržím toto tempo? Na konci stúpania pred lesíkom pred chatou parťákov čakám. Predbieha ma Ivo a neverím vlastným očiam. Rozbieha sa. To mne už moje nôžky nedovolia. Krokom sa dopracem na chatu za nim.

Pri chate stretáme Turčianske bušičky Janku a Bobču. Tiež si dali krásny okruh cez Kyšky. Samozrejme ženy majú rozum a na koniec doliny sa doviezli bicyklami. Ja už ale na 11 kilometrov doliny prestávam myslieť. Pred očami mám pivo, kofolu a kapustnicu. No kofolu nemajú. Ale aj čapovaná vinea padla vhod. Pri chate je asi milión ľudí. Neskutočné. Ľudia sa z tej korony nenakazili ale asi zbláznili. Alebo to tu aj bez korony vždy takto vyzeralo? Ako úžasne bolo v horách počas reštrikcí. Nevadí. Zvykneme si. 

Zo Šoproňa na Javorinu

Sedíme dlho. Nikomu sa nechce zaveliť do útoku. Ale mali by sme ísť. Myslím si, že prešla skoro hodinka, kým sme sa pobrali ďalej. Uf.. celkom mi skáče dole kopcom z chaty kapustnica v žalúdku. Ešteže hneď sme pri smerovom stĺpiku a opäť stúpame. Tento úsek s Ivom už dôverne poznáme z pochodu okolo Ľubochnianskej doliny. Vtedy sme šli len opačným smerom, bolo zima jak v tanku a fúkalo ako hrom. Tie výhľady sa odvtedy nezmenili. Je to krásne miesto s pohľadom na Plosku, Borišov, ale aj Rakytov na druhej strane Ľubochnianskej doliny. Škodalen, že na väčšinu spomenutého musíme krky zalamovať za seba. 

Nasadzujeme pekelné tempo v tomto horúcom počasí. Dáva to zabrať ale nepovoľujeme. Možnože to zvládneme až do konca výletu v takomto tempe. V rýchlosti prechádzame cez Šoproň a Javorinu a už aj strmo klesáme do Štefanovského sedla. Začínajú popadané stromy. Nešlo sa moc príjemne do sedla. Minule cestou hore to šlo lepšie. Nedá sa vyvynúť až taká rýchlosť. Všade je nejaká zátačka a preskoky metrových pňov. Sedlo je poriadna jama. A po jame presne vieme čo očakávať.

Cesta z pekla priam do neba. Aj keď až tak príjemné ako nebo to zase nebolo. Ja si to ale stále užívam. Bavia ma tieto strmé kopce a aj príroda je tu krásna. Znovu zmizli pováľané stromy. Bez nich by bol ozaj nádherný. Ale len ako prejdeme za vrchol už ich tu máme opäť. Mierne klesáme, niekde znovu mierne stúpame a postupne sa blížime ku hrebeňu Lysca. Ten mohutný veľký máme po boku vľavo. Na hlavnom hrebeni sa nachádza len Malý Lysec. Je omnoho útlejší oproti svojmu bratovi. Ešteže tak. Preto ho máme o niečo aj viac radi. Vystúpime pár metrov hore lúkou a na vrchole si chvíľku sadneme. Prešli ďalšie dve hodiny. Vlastne ale aj s prestávkou na Borišove. Je teda cca 15:00. 

Dochádza nám voda. Dopijeme skoro všetky posledné zásoby a veríme, že nájdeme funkčný prameň pod Jarabinou. Cesta ku nemu nie je ale najľahšia. Schádzame strmo dole z Lysca a znovu sme v polome. A vlastne sa mi zdá, že stále stúpame a klesáme. Nie a nie sa dostať na traverz Kopy. To už viem, že je dobre aj keď ten chodník teda vôbec nie je dobrý. Nehromžím a parťáci sa tiež zdajú byť pri plnej sile. A sme tu... Rúbaňa na Jarabinu.

Spätný pohľad na Plosku

Ivovi zase preblysujú spomienky na minulý november. Skáčeme zo stromu na strom a hľadáme najschodnejšiu cestu. Vlastne nechápem načo by tu niekto iný ako my vôbec bol. Ak niekto nerobí silou mocou prechod hrebeňa tu by ma asi nikto nedostal. Ale ako na potvoru právu tu stretáme ľudí. Samozrejme na ťažko. Šľak by ma trafil s takým báglom sa ťahať pomedzi konáre a kriaky. My odbočujeme ešte ku prameňu. Celkom rýchlo ho za pomoci mobilu, gpska a mapy nájdeme. Voda len tak trošku cvrliká ale postupne sa prestriedame. Tento prameň je čistá oáza v púšti.. Vlastne nič lepšie na Javorine nenájdete. Takto posilnení sa už rýchlo prebijeme kriakmi na vrchol.

Konečne končí polom a začínajú zvážnice. Bežíme. A bežíme celkom rýchlo. Kľak sa rýchlo približuje, ale aj tak tie posledné metre nie a nie prísť. Pred posledným sedielkom pred Kľakom nás ešte pribrzdí jeden polom. Pýtam sa asi len sám seba, že ako je možné, že za toľké roky čo to tu je to nevie žiadny klub turistov dať dokopy? Alebo len ochrana prírody ako vždy trucuje a nechce to povoliť? Chodníkom od Jarabiny na Kľak zrejme až tak veľmi často ľudia nechodia. Je to tam poriadne zarastené. Začína mi dochádzať para a každé jedno poškrabanie od konárov a vyrástajúceho krovia mi neskutočne lezie na nervy. Ivo zvoľňuje tempo, ja s Mišom sa zase naháňam. Po rovinách nemám šancu. Do kopca mi to ale stále celkom ide. No nečakal som až tak ťažký výstup. Striedajú sa čisté vertikály s rovnými úsekmi po hrboľatých skalnato-koreňových úsekoch. Pod vrcholom je priamo zo skalného brala odlomený poriadny kus skaly rovno na chodník. Netušíme ako dlho to tam je, ale pred zimou čo sme tu boli sa to zdalo byť veľmi čerstvé. Za zosuvom sa chodník stáča doľava a už skoro štvornožky sa škriabeme na vrchol. Za chvíľku je na vrchole Mišo a potom aj Ivo.

Pár minút oddychu na Kľaku

Aj keď je to tak hnusný kopec na výstup, výhľad je tu prenádherný. Naň sa nedá ľahko vystúpiť. Od kadekoľvek je to poriadne ďaleko. Každopádne výhľady máme od Martinských holí až po Malofatranský Kľak. Vzadu zrejme vidno pohorie Vtáčnik, pred nim Žiar. Neviem či nebolo vidno aj Kremnické vrchy. Samozrejme vidno aj veľkú časť Veľkej Fatry, Nízkych Tatier, Západných Tatier, vidno aj Choč, ale aj našu najúžasnejšiu Krivánsku Malú Fatru. Je to geniálne. Čo je šialené, že vidno aj Vyšne Rudno, kde sa musíme dostať!

Poďme teda rýchlo dole. Je cca 17:00. Ešte ďaleká cesta. A to Mišo rozmýšľa ešte nad Kopou nad Váhom. Zbeh je krkolomný. Ozaj je to strmé. Zdá sa to byť strmé aj pri výstupe, ale nečakal som až takto. A všade tie stromy po zemi. Fuuu. Dáva to zabrať. Schádzame na malú lúčku a opäť stúpame. Mišo preberá velenie. Začína byť nezastaviteľný. Mne pomaly dochádzajú sily. V takomto tempe rýchlo vychádzame na Chládkové. Je tu, ako vraví Ivo, poriadna divočina. Výhľady spod vrcholu do Ľubochnianskej doliny som si zamiloval. Vždy si pri nich spomeniem na zimu a lyžovačky. A cez zimu som aj tak zase vo Veľkej Fatre nebol. Tá ešte stále odoláva. Hm..

Turiec od Kľaku po Kľak

No a rýchlo dolu aj z Chládkového. Ďalšia brutalitka. Je to strmý technický zbeh, ktorý si poriadne užívam. Juuuuj dobre to bolo. Som prehriaty, ale cítim sa dobre. Musím viacej piť. A vody už zase máme málo. Po pár minútach sme v sedle Príslop. Tam sa ani len nezastavujeme. Už len pár desiatok výškových metrov a sme pri válovoch. Tešíme sa na vodu. Tak blízko zase ale nebola. Hneď od sedla ma prekvapil poriadne strmý kopec. Netušil som, že je to tak strmé a dlhé. Skôr som čakal krásne rovné lúčky. Tie začali. To je fakt. Ale až po tomto ogrgeľovi. Tam sa už ale len ťažko rozbieham. Nejde to. Už to ide lepšie aj Ivovi. Prepálil som to. Alebo žeby to bolo tým, že už poriadne druhý deň nejem a nepijem? Každopádne moja chyba. Nohy by ma ešte aj čo to poniesli. 

Pri válovoch hlcem vodu plnými dúškami až mi mozog mrzne aká je chladná, a božská. Chvíľku ma preberie. Mám opäť na pár minút sil a nejak sa doteperím na Vyšné Rudno. Mišo a ani Ivo už na Kopu nechcú. Už len mne vŕta tento chrobák v hlave. Nahnevalo by ma to, keby sa to zrušilo len kvôli mne. Možnože videli na mne aký som biedny. Chodník z Rudna na Ľubochnianske sedlo je čistá bieda. Zase som čakal krásne lúky. Alebo aspoň z väčšej časti. Veď viem, že tam je aj kopa lístia, blato a korene. Ale v takomto pomere? Po každom krátkom zastavení sa mi zatočí hlava. Musím rýchlo do seba všupnúť nejaké cukry. Uf.. asi stačilo. 90km za niečo viac ako 24 hodín je ešte na mňa asi po zime priveľa. Poďme teda dole. Kopa - neKopa. Do sedla sa ledva tackám.

Na Vyšnom Rudne s pohľadom na Krivansku Malú Fatru

Zo sedla sa ledva rozbieham. Mišo by rád letel dole behom. Mne treba možno pol kilometra chôdze dokým sa rozhodnem pre beh. Ivo je za mnou. Tiež to nejako nehrotí. Čo to? Zvážnica ale utiekla ako voda a my z cesty vchádzame do lesa. O chvíľku sme na nádhernej lúke a za lúkou vchádzame rovno do nádhernej tiesňavy. Nebol som tu veľakrát, ale je to tu krása. Znovu miesto ako stvorené pre rodiny s deťmi. Alebo možno skôr pre starých ľudí ako prechádzka. Prejdeme pár mostíkmi a za tiesňavou nás vyhodí dolinka rovno pri rybníkoch. Nad nimi sa ešte nachádza miesto, niečo ako táborisko s chatkou, posedením a vodným mlynom. Veľmi pekné miesto na oddych. Prebehli sme tadiaľ nehorázne rýchlo a bol som hrozne dodžubkaný na to, aby som si to stihol lepšie pozrieť. Škoda. Nabudúce sa tam ešte musíme zastaviť. 

Dole pri Váhu nás už čaká Majo. Sme zachránení. Mišo má ešte stále málo a do Turian ide behom. Potrebuje prebehnúť minimálne 50 kilometrov. Mne bude stačiť aj týchto 41. Nasadám s Ivom do auta a vďaka Majovi, ktorému je už po včerajšku oveľa lepšie, sa dostaneme naspäť ku autu v Necpaloch. Mám okolo seba úžasných ľudí. Aj vďaka nim sa dá byť priam všade a vidieť všetko. Či takto, keď sa dá dostať hocikedy skoro hocikam, a či mať vždy parťákov v lese kde nikdy nevieš čo sa môže stať. V Necpaloch teda prestúpim ku Ivovi a spolu ešte pobeháme po obchodoch a dokonca ma dovezie až do Vrútok. Stíhol som nakoniec všetko. Aj mamine darček kúpiť na Deň matiek, či Klárku privítať na stanici. 

Konečne Ľubochnianske sedlo

No.. na tento víkend si myslím, že už stačilo. V nedeľu už len oddych s najbližšími a hor sa plný síl pustiť do ďalšieho týždňa. S Klárkou to budú zase o level krajšie dni :)