piatok 19. júla 2019

Na otočku v Dolomitoch

Ono to celkom rýchlo prišlo. Dva, či tri týždne pred zahájením expedície som ešte ani len netušil, že sa tento rok dostanem kdesi za Slovenskú hranicu. Dovolenky nieto, tak nesmiem vymýšľať. Ale potom prišlo videjko s pretekom Monte Rosa skymarathon a bolo semienko v hlave zakorenené. Na pretek je nutné mať minimálne jeden dĺžkovo podobný iný čo sa nachádza v Alpách a ten sa z ničoho nič ukázal hneď asi týždeň nato. Rosengarten Schlern skymarathon pri našej Dolomitickej spojke Deni s rodinou. Ešte raz preratávam počet dní dovolenky a už len dúfam, že ma to nezabije, keď si zoberiem ešte teraz 2 dni. Predtým ale ešte musíme zohnať štempeľ od doktora. Prvýkrát platím za razítko 25€. Fuuu, trošku sa nám zdvihlo štartovné, ale verím, že rozhodne to bude stáť za to. Okrem toho tam aj tak ideme zažiť mnoho iného dobrodružstva. Vari týždeň pred odchodom sa nám podarí zlákať s Lukášom ešte dve akčné baby, čiže čo viac nám treba? Už len tretia parťáčka čo nám ako naschvál  práve pred nástupom ochorela. Nuž, každopádne hor sa na to..

V raji

Trasa od zídenia z dialnice po autobus

Párty so všetkými začína v Seredi

1. dobrodružstvo: Slovenská pot na Mangrt a cesta rajom Dolomitov

Dobrodružstvo začína už vo štvrtok po robote. Ešte dokúpim posledné zásoby jedla. Prečkám s Miškou hodinu prezentáciou minulých momentov v Alpách a zabíjaním múch po byte a môže sa vyraziť. Cestou ešte priberieme parťáčku Sašku v Seredi a pokračujeme do cudziny. Batožina nám priam vystreľovala von z okna auta ale všetko sme zmestili. Dokonca aj všetci účastníci zájazdu sa vošli.

Ideme sa šplhať..

Prvý výšvih Slovenskej pot na Mangrt

A tak ďalej


Pomaly sa nám zvečerieva a my sa prebúdzame k životu. Párty ale po polnoci konči a cesta začína byť už poriadne otravná. Baby nám vzadu pospali a mám čo robiť nechať oči vedľa Lukáša otvorené aspoň na ako takú podporu. Už je znovu skoro tri hodiny (skoro ako minulý rok) a len teraz prechádzame hranice Slovinska. Po lokálnych prehánkach už ani stopy a nad našimi hlavami je krásna hviezdna obloha. Milión serpentínami sa vyteperime až pod Mangrtské sedlo. Parťáci trucujú, a tak ešte musíme pred vyrazením na náš samotný prvý vrchol hodinku pospať. Východ Slnka dnes teda nestihneme. 



Spätný pohľad do Mangrtského sedla


Okolo piatej ráno už ale vyrážame a kocháme sa prvými zábleskami dňa. Pre minimálne Mišku to bolo prvýkrát čo to začína vidieť naživo. My ostatní sme tu už boli pred rokom. Veľmi rýchlo prejdeme po ceste pod Mangrtské sedlo a smerom doprava popod Malý Mangrt až pod samotný nástup na ferratu Slovenska pot. Tú Taliansku, ktorá vychádza z pod Malého Mangrtu kolmou severnou stenou, križujeme so zostupovkou a nástupovkou na Slovensku pot. Via ferrata Italiana sme boli minulý rok ako našu prvú po príchode a nebolo to až tak med lízať po celonočnej ceste zo Slovenska. Uvidíme čo prinesie táto vrchná časť.


žliabkom stúpame vyššie a vyššie


Nebolo to až tak extrémne náročné aj keď trošku som nepochopil tomu chaotickému rozmiestneniu istenia. Niektoré ľahšie úseky boli zaistené a niekde ťažšie úseky po lane nemali ani náznak lana. Veľmi zvláštne, ale dá sa to zvládnuť. Keď už sme to aj ja so Saškou zvládli s našimi fóbiami z výšky. 





Po ceste sa nám otvárajú nádherné výhľady do Mangrtskej doliny z ktorej sme prišli. Slnko dnes nevyšlo (aspoň nie na východ Slnka), zato výhľady prevaľujúcich sa oblakov boli úchvatné. Už len pre ne sa tu oplatilo zájsť. Z vrcholu je vidno všetkými smermi. Či do Slovinska, či Talianska alebo Rakúska. A na každý smer nekonečné hory. Pofotíme sa aj spolu s krížom, ale keďže počasie je stále dosť neisté a po zastavení je hneď zima, letíme hneď po Via normale rýchlo dolu. 




Zostupovka je už úúplna malina. Trošku si len treba dať pozor aby ste nezblúdili. Lebo tie žliabky zvádzajú sa pustiť rovno dolu. Vrchol sa obchádza zo zadnej strany a postupne sa chodník stáča doľava okolo celého masívu. Po pár reťaziach prichádzame naspäť na miesto stretu zostupovky s Talianskou a Slovinskou časťou ferraty. Chvíľku oddýchneme, nabažíme sa nádherných výhľadov na svoj prvý zdolaný vrchol tento rok v Alpách a postupne klesneme až na Koču pod Mangrtským sedlem. Baby dávajú kávičku, my po prebdenej noci zachrápeme pri lavičke s nádherným výhľadom do doliny. Keď prídu za nami zlezieme ku autu a na dlhú cestu Dolomitmi sa ešte poriadne posilníme z našich zásob jedlom. Skoro ma roztrhlo.



Posledné stúpanie

Miškin Plesnivec Alpinský

Poďme teda na cestu. Schádzame z Mangrtského sedla do Slovinska do mesta Bovec. Stojíme ešte na chvíľku na moste v obci Log pod Mangrtom, kde je vybudovaná malá ferratka. Celkom fajn v prípade zlého počasia. Cestou prechádzame okolo mnohých pamiatok z Prvej svetovej vojny. Tam sa tentoraz nezastavujeme, ale určite keď je čas treba sa pristaviť aspoň na niektorých na chvíľku. My stojíme až za Bovcom pri vodopáde Boka. Je to najvodnatejší vodopád v Slovinsku. So svojimi 106 metrami je tiež najvyšší a hlavne v čase topenia snehu so svojou šírkou 30 metrov je ozaj mohutný. Ja som ale zavelil na celkom blbú trasu po pravej strane potoka, čiže sme ho skoro vôbec nevideli z blízka. Cesta, ktorou sme sa vydali išla nad vodopád. Ale nedošli sme už ani tam, lebo je to dobrých 400 výškových metrov od cesty a síl po dlhej ceste, ktorú máme za sebou a ešte aj stále pred sebou nie je až toľko, aby sme sa šplhali priam štvornožky nad vodopád. Aby sme vôbec do noci dorazili do Tiersu pri Bolzane ku Deni.

Zostupovka



A už naspäť


Ideme teda rýchlo preč. Cesta naprieč asi polovicou Álp bola úchvatná. Videli sme mnoho sediel. Tie najvýraznejšie a najkrajšie boli určite Passo Tanamea na Slovinsko - Talianskej hranici a potom už v samotných Talianskych dolomitoch cez šialené Duran pass popod masív Moiazzy s asi najťažšími ferratami v Dolomitoch a aj s veľmi slávnou monte Civetou. Opäť sme zliezli dolu, a tak isto šialene sme vyšli na San Pelegrino pass s výhľadmi na južné steny Marmolady a nakoniec posledné výrazné stúpanie bolo na Karren pass už pred samotným Tiers.



Posledný spätný pohľad

A hybaj do Talianska..

Určite sa nedá zabudnúť na milión päťsto dediniek od zdolania Passo Tanamea až po opätovné vylezenie do hôr za Maniagom, kde sa zrejme práve v ten deň konali nejaké preteky a strávili sme tam vari pol večnosti. Cez tie dedinky to šlo vari pomalšie a minimálne 5x nudnejšie ako cez horské sedlá. Jednoznačne sa ale oplatí vidieť aspoň obec Pinzano al Tagliamento s krásnym mostom ponad rieku Fiume Tagliamento a celým opevnením a veľkým množstvom pamiatok opäť z Prvej svetovej vojny.

"potok" Boka

..s najvyšším vodopádom v Slovinsku

po ceste..

Posledná veľká vec čo sme v ten deň cestou videli bola priehrada Vajont. Alebo skôr to čo ponechala matka príroda po tom ako sa do vnútra priehrady podľa niektorých zdrojom zosunul objem až 1/3 Liptovskej mary z okolitých svahov horniny. Voda už za priehradným múrom nieje. Ten už stojí len tak sám nad dedinou, ktorú v roku 1963 zatopila až 200 metrová vlna a vyhaslo tam vtedy vyše 2600 životov. Aj po vyše 50tich rokoch sú svahy po zrútení horniny hladké ako plech a všetky nánosy sú v desiatkach metrov hrubých vrstvách dolu v doline, kde už príroda nasiala obrovské stromy a už aj na samotných zosuvoch opäť začínajú žiť ľudia. Za zosunutými oblasťami sa spravilo krásne tyrkysové pleso. Je to veľmi silné miesto.

Dolina jazera Vajont a šialené zosuvy v pozadí do jeho údolia

Priamo na zosuvoch..

Jazero vzniknuté po zosuvoch

Klzné plochy z blizka

Po dlhých 300 kilometroch od Mangrtského sedla sa konečne po skoro 9tich hodinách dostávame do Tiers. Tam nás už víta Deni, Bača, Mima, Kubo a najmenší Jurko. Naši záchrancovia v divočine. Čo by sme bez nich robili. Zvítame sa, ale dnes moc už nenakecáme. Sme na šrot unavený a jedine čo zvládneme je ísť zaregistrovať sa a hybaj spať pred zajtrajším pretekom.

2. dobrodružstvo: Rosengarten Schlern skymarathon

Ráno sa necítim najhoršie. Ale vstávame o šiestej a máme čo robiť aby sme stihli o siedmej štart. Hodím do seba len pár lyžíc musli, energeťák a roztrasený asi od kofeínu a po dlhom včerajšom dni letíme na štart. Pretekám len ja s Lukášom. Baby zostali v posteli. Veríme ale, že nás prídu podporiť na trať.

O siedmej zaznie výstrel a my sa vydáme do hôr. Stále hore a stále v dave ostatných pretekárov. Neženieme to. Je čas. Cesta stúpa vari do nekonečna a nie a nie to skončiť. Niežeby mi to ale vadilo. Bojím sa zbehu. Čo ak nevydržia stehna, s ktorými som mal ešte len nedávno problém? Uvidíme. Občerstvenie je na každom rohu. Ani batoh som si nemusel brať nebyť povinnej výbavy. Postupne vychádzame až pod chatu Rifugiu Fronza alle Coronelle, kde odbočíme doprava a dĺĺĺho traverzujeme samotný hrebeň Rosengartenu. Lukáš to rozbieha a postupne veľmi veľa ľudí predbiehame. Zdá sa mi že ideme až veľmi rýchlo. Baví ma to ale. Kilometre rýchlo ubúdajú. 

Párty na preteku, 35tý kilometer a 2500m+

Dúfam, že z mapy ako tak dobre opíšem našu ďalšiu púť. Viem, že sme postupne stáčali doľava. Zrejme sme boli až na konci samotného hrebeňa Rosengartenu. Zišli sme trošku dolu a hybaj ho hore. Myslel som si, že sme práve zbiehali ku Vajolet hute, ale nie. To bola ešte len Rotwand hutte. S babami sme boli dohodnutí, že sa stretneme na Tierser alpl hutte, tak ich zalarmujem, že o hodinu a pol sme tam. Haha, ony to nestíhajú a my sme aj tak ešte stále v poriadnej paži. Prichádza iné sedlo. Strmo sme vystúpili na Passo delle Zigolade a bomby dole po suťovisku. Ten najstrmší úsek máme za sebou a už znovu letíme dolu. Konečne vidíme pred sebou passo Principe. Odtiaľ to až bude hodinka za babami. Keď tu zrazu Lukáš zalomí členok a ledva ho vystrie. Prúser. Chodiť ale vie. Verím, že mu to čo chvíľa prejde. Takýchto vytknutí už u nás bežcov bolo. Pomaličky zíjdeme na Vajolet hutte a dokým sa vyškriabeme na Rifugio Principe bude všetko dobre.

Baby vysmiate medzi Tierser Alpl hutte a Rifugio Bolzano

Lenže bolesť neprestáva a Lukáš predo mnou kríva stále. Hore mu to ale ide. Do sedla ideme brutálnym tempom a všetko pred sebou predbiehame. V sedle je vo výške nad 2600 mnm šialená zima. Nechce sa mi ale vyťahovať fukerku. Aj tak nemá rukávy. Na kontrole sa má aj pýtajú či mi nešibe. Ehm.. či mi nie je zima. Je, ale budem im to vravieť. Je mi taká zima, že ani jesť a piť mi už nechutí. Musíme chytro odtiaľto. Fúka tu vietor a chlad dodáva tomuto miestu aj studená dolina, do ktorej sa poberáme, keďže je tu ešte kopa snehu. Lukášovi to ale dolu kopcom nejde. Celkom vymrznem za nim. Už sa teším na ďalšie stúpanie. Tam nám to znovu pôjde. Nechcem ísť dopredu pred parťáka. Aspoň nie zatiaľ. Limit stíhame. A čo by som aj tak z toho mal ak by som ja došiel do cieľa a Lukáš nie? Treba nám kvalifikačku obom. 

My počas krutého zbehu z chaty Sesselschwaige

Passo Molignon bola asi najväčšia šialenosť. Najstrmšie miesto na trati. Ľudí už pekne vypína. Nám sa stále darí predbiehať. Serpentínami sa vyštveráme až na jeho vrchol a opäť sa nám otvárajú nové pohľady na okolie. Znovu prechádzame zopár snehovými poľami, prechádzame celkom pohodovým aj keď krátkym hrebienkom s odbočkou na Laurenzi steig a krátkym asi Ačkovým úsekom ferraty zbehneme ku chate Tierser Alpl hutte. Po babách ani stopy. Už ani nedvíhajú. Nahnevali ma. Tešil som sa na ne. Nič to ale, my musíme valiť ďalej. Nakoniec sa dozvedáme, že hore prišli až jeden a pol hodiny po nás. 5 hodín sa trápili dokým došli až hore. Mňa začína tlačiť v zadku. Verím ale, že to prejde.

Krásnym chodníčkom prechádzame popod Maximilian steig a pred koncom hrebeňa s ferratkou stúpame na jeho vrchol a jej ukončenie. Nečakane sme znovu vo výške skoro 2550 mnm a pred nami sa otvára obrovská náhorná plošina. Po ostrých skalných zrázoch už ani stopy. Pred nami je len lúka napoly posiata trávou a napoly skalami. Dobytok sa tu ale aj tak pasie skoro všade. Tlačí ma už poriadne a tak dolu kopcom opúšťam Lukáša a už sa len sústredím na veľkú strechu chaty niekoľko kilometrov pred sebou. Nech som tam čím skôr. Znovu keď začnem stúpať pod ňou je to už poriadne kritické, ale našťastie to stihnem. Dokonca aj hneď po vojdení do chaty nachádzam záchod. A ešte aký pohodlný. To bol pôžitok.

A baby stále na hrebeni

O desať minút je tu už aj Lukáš. Ževraj tiež bol čosi vysypať. Ale len kdesi za skalku. Všetky obrovské stúpania máme za sebou. Uvidíme čo prinesie zbeh. Hlavne pre Lukášov členok. Mne sa dali stehna celkom doporiadku. Vďaka Bohu. Lúkami opatrne zbiehame až do lesa a o nejaký čas celkom strmo sa ocitneme na hneď ďalšej občerstvovačke na chate Sesselschwaige. Pýtame pivo, ale to nemali. Ponúkli nám zato ale víno. To asi nečakali ani oni, že to budeme chcieť a ani my, že nás ponúknu. Podľa všetkého nám dali z vlastných vínnych zásob. Dobrý to ľudia. A my máme aj spomienku :)


No ešteže nám dali lognúť, lebo to čo prišlo bolo šialené. Zbeh krásnym skalným kaňónom priamo ponad potok. Cesta bola vybudovaná z oceľovej nosnej konštrukcie, na ktorú boli naukladané trojuholníkové drevené hranoly. A viete si asi predstaviť ako boli ukladané. Dole na 35 kilometri sme šli ako po ihlách. Nebolo to teda príjemné. A keď náhodou nebolo toto, prišli ostré kamene ukladané v strmom svahu. Nie okruhliaky ako u nás ale poriadne drsné balvany, držiace ako fras v podklade. Celé to bolo v poriadnom sklone a celé to ževraj slúži hlavne pri presunoch kráv na vyššie položené lúky. A to, že to bolo náročné asi umocňuje aj fakt, že zopár ľudí skončilo s rozbitou hlavou či so zlomenou kľučnou kosťou.

Celý Rosengarten a Latemar na dlani

Nakoniec to skončilo a už, už som čakal iba dĺĺhy zbeh do cieľa. To, že to nemalo konca kraja je jedná vec, ale z ničoho nič sme ešte zase začali stúpať. Znovu mi treba na záchod. Už to ale nevládzem držať. Strašne to vyčerpáva, a tak, keď zbadám prvé lopúchy už aj čupím vedľa trate. Za minútu som voľný a hneď sa ľahšie šľape do kopca. Pred samotným nekonečným vrcholom je ešte aj chodník zalámaný. Pred nedávnom napadol celý Rosengarten silný vietor a vyzerá to tam od tohoto roku skoro ako po kalamite u nás v Tatrách. Chodník teda presunuli asi ako u nás Belo na Východniarskej stovke. Veritkála priamo hore. Nemať palice tak sa zrútim naspäť do doliny. Po vyše 2500m+ celkom záhul. Ale stále to išlo. Sme hore. Posledná občerstvovačka. Žalúdok stále pracuje divne, ale ešte aspoň niečo do neho vlejem, keď už nejde do neho nič tekuté. Poďme rýchlo radšej dolu.

Postupne sa rozbiehame. Nejde to rýchlo, ale stále s prehľadom. Ešte nás zopár ľudí obehne, ale komu to vadí? Chodník sa zlepšuje a za chvíľu sme už aj na prašnej zvážnici. Križujeme aj jednú cestu, lenže v propozíciach je napísane "no asfalt", tak aj ten je prekrytý umelým trávnikom. Ešte zo kilometer prebehneme po lúkach a sme tam. V cieli. Dostávame krásne medajle a konečne oddych. Deni nás už aj s Mimou vítajú. Bol to krásny beh. Nádherná trať. Asi zatiaľ top čo som šiel. Všetko ma svoje čaru, ale tu mi sedelo všetko, profil aj dĺžka. Vlastne ťažko vyberať. Aj Transvulcania bola nádherná, aj Lavaredo, aj Rocciamellone, ale aj na Slovensku by sa tiež niečo našlo. Som rád, že som sa mohol tu a teraz zúčastniť tejto nádhery.

V cieli s Adélou Stránskou, držiteľkou nového ženského rekordu na 36km trati

Keď si trošku oddýchneme, ideme pozrieť vyhodnotenie. Mali sme tú česť trošku pokecať aj s víťazkou a držiteľkou nového rekordu krátkej trasy Adélou Stránskou alebo ešte pred pretekom s hviezdou Slovensko-Českého ultra trailu Lenkou Vacvalovou. Všetko toto bolo úžasné, ale hlavný klinec programu bol určite wiener schnitzel a pivko. Jajáááj už ani neviem, že som bol behať. Nakoniec sa prejdeme ešte asi kilometer ku Deni a už len posedávame. A čo? No čakáme na baby. Tie sa vybrali poobede ešte na Schlernhaus a už bolo po šiestej keď sa odtiaľ vybrali naspäť. Kokos, keď som si predstavil koľko utrpenia sme ešte my zažili od tohoto momentu. Každopádne baby našli skratku a ešte pred zotmením boli naspäť. Celkom pekne si šupli. A tie prekrásne foto čo porobili. Proste Rosengarten a Latemar je nááádherný. 

Dnes večer už kecáme do noci. Skoro ako keby sme zajtra o štvrtej nevstávali. Pretekové zážitky máme už za sebou. Ale zajtra nás čaká ľadovec. A vlastne, uvidíme ešte že čo ;)

3. dobrodružstvo: Via ferrata Eterna a Ghiacciaio della Marmolada

Mám čo robiť ráno postaviť osadenstvo na nohy. Budik o štvrtej vyzváňa a nik sa nehýbe. Už sa začínam báť, že to dopadne ako pod Mangrtom. Tak to teda nie. Aj keby som ich mal za nohy vytiahnuť z postele. Musíme vyraziť skoro, lebo poobede hlásia prehánky. Na Marmolade dokonca sneženie. 

Stúpanie ku Via ferrata Eterna od Lago di Fedaia


V zadu nad babami všetučké tri Tofany

Dokým sa zbalíme je už zase skoro 6 hodín. Ešte cesta nám zaberie hodinku a tam znovu nie a nie vyraziť. Už cestou sa dohadujeme čo a ako. Lukáš ma vyvrtnutý členok z preteku dosť zlý. Bojím sa, že ak to bude musieť po nástupe na ferratu nad zjazdovkami ukončiť, ukončíme to všetci. Saška nebude mať morál a ja pôjdem potom do toho sám s Miškou? Budeme trhať partiu? A budeme sa na to cítiť? Cestou na Lago di Fedaia v mape narazím na inú ferratu. Tá ide skoro priamo od jazera na stanicu lanovky Serauta. Nevyzerá to ťažko. Asi to bude skôr choďák, trošku možno ferratka a ani mi potom nebude ľúto ak nebudeme pokračovať po ľadovcovej zjazdovke až na vrcholovú stanicu lanovky Punta Rocca. Ten ľadovec ma asi až tak nezaujal. A ani stáť na najvyššom mieste v Dolomitoch nemusím. Hlavne nech je výlet aspoň trošku akčný a nejdeme hore dolu iba po zjazdovke.

Na C/D úseku



Saške sa podarilo niečo aj vygúgliť o ferrate. Je dokonca možne že o tej našej. Píšu, že najťažšie miesto je na začiatku a potom sa to zmierňuje. Malo by to byť Céčko. No pecka to bude fajn. Strmo teda začíname stúpať hore zjazdovkou ku jednému z masívnych bočných hrebienkov vybiehajúcich zo samotného hrebeňa Marmolády. Usýpa to, ale dobre ma bije aj včerajší pretek. Už nech sme na ferrate. Tento sklon v takomto tempe len s vypätím síl zvládam. 

Miška ešte bojuje



Prichádzame pod skalu a tá sa nejako moc zkolmuje. Fúúú, ta šikmá trhlina, kde sa vybrali prví pred nami nevyzerá moc jednoducho. Ale píšu C. Asi sa to len zdá. Saške sa to už ale vôbec nevidí. Zopár desiatok minút sa ju snažíme prehovoriť, aby šla s nami ale bezvýsledne. Zrejme vie ako sa cíti. Snažili sme sa, ale keď nie, tak nie. Ťahať nasilu do niečoho ju nemôžeme. My si teda obliekame ferratový výstroj a ideme na to. Saška sa pokúsi prejsť na lanovku Serauta popod ferratu po zjazdovkách.

A už skoro rovina



Začíname stúpať. Pár metrov to šlo v pohode, keď tu vidím pred sebou klepúceho sa Lukáša. Nevyzerá moc najistejšie, ani najšťastnejšie. Aj Lukáš, aj Miška majú tvrdé topánky na mačky a na skale skoro žiadne výbežky. To asi nebude moc príjemne lezenie. Postupne ale nejako napredujeme. Snažím sa aj niečo nafotiť, ale tieto prvé miesta sú ozaj náročné a nie je kde si oddýchnuť. Trvá to síce možno len 50 výškových metrov ale dalo to zabrať. Každopádne foto má aj Lukáš predo mnou, aj Miška za mnou. Dokonca aj Saška má zopár rozmazaných foto na zjazdovke pod nami ako si vykračuje smerom nahor.

Lago di Fedaia

a v diaľke úžasné Piz Boe

Stúpaníčko

Chodník sa následne zmierňuje a po čase sa zdá byť lano už úúúplne zbytočné. Sice strmo ale bezpečne stúpame ku vrcholu. Už už si človek myslí, že je hore, keď za kopcom sa vynorí znovu ďalší kopček. Začína to byť nekonečné. Takýmto tempom ale ten 1-2 kilometre čo som nameral na mape na Serautu musíme mať max za hodinku za sebou. 

Lago di Fedaia, Sasso Lungo a Piz Boe

Zprava žeby Monte Civeta, Monte Pelmo a v zadu Antelao?


Lenže ako vychádzame skoro už na samý vrchol hrebeňa znovu je chodník exponovaný a veľakrát veľmi technický. Prechádzame rozrušenými vrcholčekmi hrebeňa. Niekde bolo nutné prekročiť niekoľko metrov hlboké jamy pod nami alebo ísť ozaj kolmo ponad hlboké skalné zrázy. Umelých stupačiek sa dalo spočítať na prstoch jednej ruky. Všetko bolo potrebné ísť priamo po skale. Len rukami sa dalo pomôcť lanom, ktoré bolo ozaj vari všade. Nie ako na Mangrte, kde bolo kade tade, len málokde tam kde ho bolo ozaj treba.

Miška si užíva :)



Z oblohy začínajú raz za čas postupne padať aj snehové vločky. To sme už boli na ferrate celkom dlho a už sme vôbec netušili koľko nám to ešte môže trvať na druhý koniec. Lanovka už bola na dohľad, lenže pred nami stále ozaj členitý hrebeň. Raz sme šli 20 metrov kolmo hore, potom 10 metrov po vrchole a znovu 15 dole. A takto ozaj do nekonečna. Celkom mi začínajú dochádzať sily. Prichádza aj svalovička do stehien po včerajšom preteku. Vysoké kroky mi robia dosť problémy. A to nehovorím o rukách bez rukavíc. Tie už mám poriadne červené. Niežeby som rukavice nemal. Ale karabína sa mi stále do nich zasekávala a na to som ozaj nemal nervy.

Na hrebeni..


Stanica lanovky sa blíži

Lukáš ide rýchlejšie. Ja našu skupinku uzatváram s Miškou. Aspoň som mal ideálny objekt na fotenie. Každopádne Miška išla krásne. Niežeby som od seba očakával, že mám ísť 100x rýchlejšie, ale miestami som sa bál, že mi už aj ujde. Bolo to fajn. Nakoniec sa konečne dostávame do skalného okna a tam ferrata Eterna končí a začína chodník cez Museo Marmolada Grande Guerra s pamiatkami z Prvej svetovej vojny. Človek by nepovedal, kde všade zaliezli vtedy tí vojaci. Inak Eterna v Taliančine znamená večná čo asi aj tak bolo. Boli sme na nej cca 4 a pol hodiny a hodinu bol asi nástup. Písali, že na lane sme mali stráviť 5 hodín. Vtedy sme tomu nik neverili. Fakt som si myslel, že maaaximálne tam strávime 3 hodinky. Iný prúser tejto ferraty je, že nie je tam žiadne miesto úniku. Proste keď už raz začnete, musíte ju celú aj dokončiť. V neistom počasí to môže byť čisté šialenstvo. Niežeby sme ho my isté mali. Ale vtedy som ozaj netušil do čoho to idem. Našťastie neprišli žiadne blesky ani mohutné sneženie.



Pekne na hasiča

Dobre. Konečne sme na lanovke. Čo teraz? Teraz sa hlavne najedzme toho hrozného Tirolského jedla. Bez neho by som to už vari nedal. Ani to jedlo som si nevzal s tým, že idem na prechádzku. Popri chaľovaní, rozmýšľame ako sa dostať dole. Drahou lanovkou, ktorá nás aj tak nedovezie ku autu? Alebo po ľadovci? Jasné, že po ľadovci. Ale ako sa ku nemu dostať? Vyzerá to celkom výživne. Tunel ktorý slúži na to v zime je zavretý. Budeme musieť nejako prejsť ponad neho a dostať sa pod zráz.

A po rebríku ešte nižšie


Ideme teda hore. Párkrát rozmýšľame čo ďalej, ale nakoniec poriadne vrchom (tuším až niekde nad 2950 mnm) nájdeme "asi" schodnú strmú cestu suťou ku ľadovcu. Celkom mám z toho mindráky. Všetko sa to sype a pod nami zráz. Ale zvládli sme to. Prichádza rad na nainštalovanie lana. Mne sa to nezdá potrebné na zjazdovke. Síce je už zo ten mesiac nepoužívaná, ale všetky poruchy v ľadovci musia byť rokmi od ratrakov zahladené. Ale hádať sa s parťákmi nejdem. Možno pravdu nemám a nemôžem ísť ani proti tomu ak sa niekto chce cítiť bezpečnejšie. Tvrdé topánky si ale nedávam. Obujem si len bežecké mačky na tenisky a cepín do ruky. Parťáci sú vybavení aj poriadnymi mačkami.

A znovu hore

Spätný pohľad na Sasso Lungo a Piz Boe

Výhľady zo stanice lanovky

S lanom tiež moc skúsenosti nemáme. Ale keď sa dajú múdre hlavy dokopy spolu s ujom gúgľom, tak ide všetko. Aj osmička, aj všetko ostatné potrebné. Idem prvý. Ževraj keď si nechcem dať poriadne topánky, tak nech prvý do trhliny padnem. Mňa to stále ťahá im bežať dopredu. Zozadu ma ale brzdia. Pááána beka. Ale som sa ja unudil. Aspoň že nejaké to foto som spravil. Na spodnej časti ľadovca, majú v stredisku sneh zakrytý. Prvýkrát som to videl naživo. A vyzerá, že to poriadne pomáha. V tých miestach bolo možno už teraz v júli o pol až meter snehu viac. 



Konečne sme pod snehom a ľadom. Výbavu skladáme a ideme sa ešte nakoniec potrápiť so štrkom až po jazero. Lukáš aj Miška cítia svoje boľačky. Niežeby som ja nič necítil. Tiež ma ťahá lýtko. Takto ako banda stroskotancov konečne zídeme naspäť až ku autu. 9 km sme šli 7 a pol hodiny čistého času. Saška to už nezvládla a už niečo gniavila na miestnej chate. Trošku vydýchneme, ja to všetko oslávim kyslými uhorkami natretými Piknikom a môžeme ísť naspäť do Tiersu.

A čo teraz? Youtube

Ghiacciaio della Marmolada

Večer sme celkom vyžutí. Trvá pár hodín dokým sa pobalíme a posprchujeme. Nakoniec všetci pospia. Jedine ja po pozretí už neviem ktorej v poradí rozprávky s Deninými deťmi, prepínam na Le Concert du Paris na počesť 230. výročia dobytia Bastily. Veď aj trochu umenia treba do tohoto akčného výletu. Ale aj ten skončí a teda aj ja aspoň na hodinku, dve zavriem oči. Budíme sa niečo po pol noci. 1:40 nám ide autobus z Bolzana. V televízií práve dávajú nejaký horor. Celkom absurdná scéna celé toto. Spanie, horor, cesta domov. Bolo tu super. Nechce sa mi preč.


takzvaný Sniežik Schovatý

V Bolzane samozrejme netrafíme zástavku na prvýkrát, čiže to máme aj s prehliadkou mesta. Lukáš nás ale nakoniec vyloží. S ním sa rozlúčime, keďže ide ešte v Alpách pôsobiť možno aj ďalšie dva týždne a my môžeme spokojne chrápať až do Bratisky. Na Nemeckých hraniciach nás budí pasová kontrola. Spovedajú tam Ukrajincov, či Maročanov a iných mimo EÚ pasažierov ako zločincov. Celkom smiešna situácia. A vlastne ani netuším, či si tam náhodou aj niekoho nenechali. Nič to. Konečne sme asi radšej v tej Bratiske.

Saška na nás dáva pozor na ľadovci niekde spod Mesoliny :)

A máme po výlete

Tam samozrejme hneď na stanici spráskame kebab a letíme na zástavku. Saška pokračuje ďalej autobusom, mňa Miška vedie rozkopaným mestom vari na zástavku na druhej strane Bratislavy. Cestovná taška mi ide ruky odtrhnúť. Tie veľké ruksaky asi majú čosi do seba. Konečne nastúpime, keď tu zrazu, ale nevystúpime ako máme. Pána. Som tam narobil zmatek. Dobreže som rukami z vonku cez zavreté dvere autobusu Mišku naspäť nevtiahol. Miška mala pravdu s tým kde vystupujeme. Keď sa autobus rozbiehal, už som len dúfal nech nezabočí kdesi do paže. Nasledujúca zástavka SAV. Veď to je super. To je len kúsok od železničnej stanice. Fúúú, nedokašľal som to úplne. Znovu si dáme 5 minútové posilňovanie bicákov hore briežkom ku stanici a už len bagetku a lístek kúpiť. Všetko na sekundu stíhame a už aj sedíme vo vlaku. 

Popis "večnej" ferraty

Ešte síce je pár hodín cesty pred nami ale to tu už poznáme. Bol to neskutočný výlet. Bez cesty tri dni, ale zážitkov ako za mesiac. Síce sme poriadne zmordovaní, ale ono to stojí aj tak za to. Veď to je ten najlepší pocit keď viem, že som dal to toho srdce. Zase som mal možnosť lepšie spoznať úžasných ľudí. Človek ani netuší koľkoráz má okolo seba ľudí, ktorý to cítia podobne ako ty. Proste zážitky a hory zblížujú. A teda verím, že toto nebolo naposledy. Kiež by mohol byť ďalší výlet už teraz za pár dni. Ale povedzme si na rovinu. Výnimočné veci si nemôžeme dávať každý deň. Verím teda, že o rok sa vidíme možnože aj na dlhšie. Plány sa už začínajú tvoriť :)


Foto: Lukáš Hladký, Michaela Perinajová, Alexandra Kacvinská





Rok 2020 žeby takto?

Št: Cesta Cortina
Pi: Oddych (magnetky? :D)
So: Monte Cristallo
Ne: Punta Anna + Tofana di Mezzo + Tofana di Dentro
Po: Monte Civeta
Ut: voľný deň + cesta Tiers
St: Laurenzi + Maximilian steig
Št: Rotwand + Masare steig
Pi: Latemar
So: voľný deň + cesta Gressoney la Trinite
Ne: Alta Luce (3184), Orestes Hutte (2610)
Po: Gnifetti hutt (3590)
Ut: Lysjoch (4235), bivouac Felice Giordano (4167)
St: Liskamm (4527), bivouac Felice Giordano (4167)
Št: Capanna Regina Margherita (4554) - Monte Rosa (4634), Orestes Hutte (2610)
Pi: Gressoney la Trinite + presun Alagna Valsesia
So: Monte Rosa skymarathon
Ne: Miláno (Posledná večera, La Scala)/Benátky
Po: cesta domov

..pre túžbu po Monte Rose dávam aj tento odkaz na webky :D

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára