Na Favošovi okolo Tatier

Tentoraz prišiel rad na Lukášov výmysel. Toho pustiť k slovu, to sa hneď môžem nechať liečiť. Ani neviem ako a už vo štvrtok pred sviatkom Cyrila a Metóda sedím v sedle Favoša modrého a hneď z práce na ňom letím smer Ružomberok.

Naháňačka to bola celkom fajn. Ako spomínam. Moje oboznámenie s cestnou cyklistikou bolo posledné dva týždne na tomto pekelnom stroji do a z roboty. A vlastne celá moja cyklopríprava už roky pozostáva zo 7 kilometrovej cesty do práce spolu s 10timi výškovými metrami. Pre tento fakt hodnotím prekonanie najrýchlejších 40 km v sedle bicykla z 1:37:30 na 1:25:00 so stánim na dvoch červených viac než geniálne. 

Na čo som sa to ja dal..

V Ružomberku zástavka v obchode na nákup sedákov, tlmiča pádu, okuliarov a bola by aj kopa iného kebyže v júli bol lepší výber na skialp výbavu. Ešteže tak. V peňaženke zostalo o čosi viac. Lukáš mi vymení Favoša modrého za Favoša sivého a môže sa ísť do tuhého. Tento má aspoň prevodníky nie ako na dráhovú cyklistiku. Odprevadí ma po železničnú stanicu a pustí ma do jamy levovej.

Oboznámujem sa s týmto novým strojom starším určite ako ja sám. A to tak, že už o desať kilometrov pri prvom náznaku kopca hádžem vzadu na najľahší prevod a reťaz je hneď namotaná v kolese. Fúúúha. Pomocou prehodenia na ťaší prevod to nejde. Reťaz namazaná pol centimetra hrubou vrstvou vari motorového oleja či ký frasom. Ani za toho nejde tú reťaz vytiahnuť z kazety. Začínam byť bezradný ale po 10tich minútach sa mi to predsa len podarilo. Ruky čiernejšie ako ruky černocha. Ešteže si ich mám aspoň ako prachom vysušiť. No dobre vedieť o tejto zrade. Poďme teda pučiť prvý kopček.

Granica państva

Nehrotím to. Vlastne vôbec netuším čo ma čaká ešte. Idem dĺho-predlho dolinou hore. Niekedy si už myslím, že to nikdy neskončí. Ale ešte dúfam. Dožil som sa konca. Prichádzajú spomínané dve prudké serpentíny a už aj viem ako sa ide na tomto stroji v 50 kilometrovej rýchlosti a klopia zákruty. Treba mi viac opatrnosti. Musíme sa zohrať. 

Som v dedine Osádka. Kontrolujem mapu a prísam-vačku idem tam hore ako som to videl z diaľky. Ževraj cesta tretej triedy. Sklon minimálne 15% a diery na pol kolesa Favoša. Prejdem 15 výškových metrov a zosadám. Napešo idem rýchlejšie. Ani tým čo išli na bajku dole to moc nešlo rýchlejšie. Dokonca aj jedno auto sa tu našlo. Cesta skoro taká ako u nás Blažovce - Socovce. Čiže aj inde existujú takéto trojky. 

Už sme pod Tatrama, zo severe

Dobre, som na kopci a teraz zjazd. Už len dúfať že to pôjde v sedle cesťáku. Vari to nebude pole poorané. Na môj údiv je tu úúplne nový asfalt. Je to tak divoká jazda, že až. Dole ma zastavila zase až extrémna serpentína. Znovu vari v sklone 20%. Koleso mi šlo do šmyku už pri minimálnej rýchlosti. Prechádzam dedinkou Pokrývač a pozvoľna klesnem až na Pucov. 

A je tu prúser opäť. Znovu dávam najľahší prevod a reťaz opäť v kolese. Hromžím jedná radosť. Zase to nejde odtiaľ vytiahnuť. Čas je pokročilý. Nestíham na spomínanú siedmu čo som zahlásil kolegovi a ešte aj toto. Už - už sa zmierujem s tým, že budem musieť ísť pešo kdesi do najbližšej dediny a odtiaľ sa vlakom prepraviť do civilizácie, keď tu zrazu je reťaz opäť voľná. Vtedy som myslel, že Lukáša prizabijem vari.

Asfalt raz geniálny, inokedy na zabitie

Pokračujem teda cez ďalší kopec do Pribiša a odtiaľ dlho klesám do Oravského podzámku. Už som si vari myslel, že ten hrad nikdy neuvidím. Nekonečná cesta dolinou. A tie dediny. Tu je všetko poriadne odrezané od sveta. V Podzámku ešte prechod po mačacích hlavách ako na Paris-Roubaix a hneď hore povedľa kamionistov do sedla Príslop. Čistý koniec. Od tohto okamihu už nikdy nechcem vidieť značku 12% stúpanie. A hlavne nie na pribrzdenom Favošovi. 2x som musel zosadnúť a predýchať svoj predčasný koniec života. Doteraz neviem ako som sa nakoniec ocitol až hore.

Prichádza rýchly zjazd. Ďalší prúser. Zo zjazdu som ešte vystresovanejší ako pri výšľapoch. V 60tke sa necítim na našich cestách vôbec isto. Hrboľaté zaturbované krajnice sú dobré ak tak na vyhodenie z cesty. Z druhej strany zase na mňa tlačia častokrát bezohľadný vodiči. Niektorí dokonca proti tebe aj predbiehajú. Celé toto umocňuje ešte bočný vietor, ktorý mi lomcuje s bajkom ako zmyslov zbavený. Proste nečakal som, že na cesťaku to bude tak náročné. Príde mi to oveľa nebezpečnejšie ako horská cyklistika. Každopádne asi zostanem radšej pri svojom behu.

Občerstvovačka na mojom 46tom, Zakopané

Prechádzam ďalšími Oravskými dedinami a Námestovo či priehrada sa rýchlo približuje. Ani neviem ako a som vo Vavrečke. Sily dochádzajú a už odratávam každý jeden kilometer do Slanickej osady. Som tam. Skúšam volať kolegom kde sa to tam máme stretnúť na ten náš slávny guláš technického úseku. Všetci už podgurážení a po mobiloch už asi ani stopy. Našťastie pár minút predo mnou dorazil na miesto činu ešte jeden triezvi člen. A našťastie som mal číslo aj na neho. Po polhodinke obchádzania dediny sa teda stretám zo svojimi. 

Tento večer už len magnezko, sprcha, guláš, piv, pálenka a môže sa ísť spať.

Tým, že to kolegovia roztočili o značne skôr ako ja, už pred polnocou sme v posteli. Do rána sa trošku nohy ukľudnili ale nie je to ideál. Švahnem si Flector s pol litrom energeťáku. To vari pomôže. Okrem pár slaných tyčiniek, ale na raňajky nič nejem. Pred ôsmou vyrážam za Lukášom. Stretko máme vo Vitanovej.

Hore dolu Tatrama

Cesta ubieha celkom pohodovo. Vlastne až dovtedy dokým nestretnem Lukáša. Hneď z príchodu nás čaká krátka 12tka stúpaníčko. To po 5 minútovej pauze ide ako nič. Samozrejme Lukáš mi uteká aj vo výšľape aj v zjazde. Ale tak nech trpí, keď ma nahovoril na takúto volovinu. Ešte keď mi dá aj takúto raketu pod zadok. Konečne sme v Poľsku. A hneď hore kopcom. Veľmi mierne, ale mne to stačí. Lukáš si ide svoje. Ja to za ním nijak nechcem hrotiť. Veď sme len na začiatku. Vyšliapem to až nad Kiri pred Zakopaným a tam strmhlav dolu do prepchatého mesta. Bola tam ozaj plnka. Mali sme čo robiť vykľučkovať pomedzi auta. A hlavne keď musíš hneď na brzdy keď auto pred tebou sa rozhodne v rýchlosti zabrzdiť. Šoky začali už aj dnes. Ešteže v Zakopanom majú Subway a 30 centimetrovú bagetku. 

Ledva som to zvládol spráskať. Ale bola to nutnosť pred asi ďalšími 4mi kopcami do ďalšej občerstvovačky na Ždiari. Zakopané je po novom aj rozkopané a takto počas sviatku a prázdnin je tam poriadny chaos. Nejak sme to ale v zdraví prežili a už stúpame cestou tretej triedy popod Tatry. Veľmi nádherná trasa. Také 150 metrové stúpania a následné klesania. Niekedy menej niekedy viac. Nejdem rýchlo ale ešte si to celkom užívam. Ani sa nenazdáme a sme opäť na hraniciach. Lysá Poľana a za chvíľku aj Tatranská Javorina.

Čaká nás posledný kopec pred jedlom. Sedlo medzi Podspádmi a Strednicou. Čistý masaker. Začína ma vypínať ale som tam. Znovu v desivej rýchlosti klesáme cez Ždiar, kde aj stojíme na kofolke. Ešte nie sme ani v polke. Vlastne ešte stále nad 100 kilometrov pred nami. Bude to ešte peklo. Vstávame a rýchlo ukrajujeme z kilometrov až po odbočku za Tatranskou kotlinou smer Štrbské pleso. Ale odtiaľ to bol ešte pretek na dlhú trať. Začína opäť stúpanie. Už každý jeden kopec neskutočne cítim. Aj keď Tatranská Lomnica bola celkom prekvapenie ako som sa tam rýchlo dostal. Vlastne tá rýchlosť bola vždy nad moje očakávania. Každý jeden kilometer som očakával, že bude trvať vari večnosť.

Trošku dlhšie to už trvalo do Starého Smokovca na ďalšiu občerstvovačku. Pred jedlom to ide vždy nejako pomalšie. Zastavujeme sa v športe na dolnej stanici lanovky na Hrebienok u kamošky Kati. Znovu čosi prepijeme. Konečne sa mám komu vyrozprávať a keď nič iné aspoň vyrozprávaný sa môžem pustiť odkrojiť už poslednú veľkú časť výškových metrov do cieľa. Každopádne mám za sebou práve len polovicu vzdialenosti.

Granica sa blíži

Dám sa do režimu autopilota a to stále pozvoľne stúpanie až po Popradské pleso nejako moc neprežívam. Proste len krútim a krútim. Na odbočke odbočíme smerom ku plesu a za koľajami serpentínou pokračujeme nie na Popradské pleso ale ako keby naspäť na Štrbské. Krásna cesta tam je. Nebolelo to nad očakávania tak je fajn. Chcem ísť na fotku ku plesu, len to som ešte netušil, že Lukáš dokým ho nájde bude obchádzať pol jazera. Prisám-vačku polovicu sme obišli. 

Foto máme, ideme opäť jesť. Reštaurácia u Lenky pod staničnou budovou je top. Oáza v Sodome-Gomore drahých Tatier. A je tam aj chutne. Počul som to na vlastné uši aj od iných zákazníkov. Jednoznačne každému odporúčam ak nepotrebuješ luxus. 

Znovu doma

Začína poprchať. Asi je čas na odchod. Čaká nás posledných 70 kilometrov skoro stále dolu kopcom. Ehm.. Už ani nie po 5tich kilometroch stúpame. A ceeelkom hodne na 125tý kilometer. Asi 30 výškových metrov. Potom už zase letíme až do Podbánskeho. Spustil sa neskutočný protivietor. Lukáš mi samozrejme ušiel. Zase rýchlosti na 60 km vôbec nezvládam a len sa modlím nech už som pod kopcom.

V Podbánskom ma Lukáš čaká a ide ma trošku potiahnuť. Sily ma jak kôň. Snažím sa stíhať ale ten vietor je šialený. Už nefúka v protismere, ale zboku. Je to na mašľu. Lukáš ma odrovná takýmto tempom. Na Hrdove zopár hrbov na ceste a je preč. Idem si ja krútiť konečne svoje. Cestou dobieham postaršieho cyklistu a snažíme prehodiť aspoň zopár slov. V tej 30tke a bočnom vetre je ale taký hukot, že mu rozumiem každé tretie slovo. Ozaj, takýto vietor na bajku som vari ani nezažil. Niežeby som toho mal veľa odbicyklovaného.

Fotiek ubúda ale Štrbské pleso musí byť :)

Sme v Liptovskom hrádku. Po náročných 30tich kilometroch z plesa ma celkom vypína. Lukáš sa ma už aj snaží ťahať ale nejde to. Zadok mi ide odpadnúť a ledva to dokrútim do Mikuláša. Lukáš to chce potiahnuť v celku až do Liptovskej Teplej ale to by bola moja smrť. Na konci mesta, keďže je stále sviatok točíme na pumpu a znovu musím doplniť cukry a kofeín. Toľko "ropy" čo som vypil za posledný deň som vari ešte nevypil. Som na šrot a Lukáš chce aj napriek tomu stále pokračovať so mnou. A ja že si týchto posledných 20 km odťapkám za nejakú hodinku a pol.

Myslel som si, že ma už čaká jedine kopec okolo Tatralandie a pred Potokom, ale ono tam bol ešte jeden brutálny kopec pred odbočkou na Huty!!! Znovu asi 40 výškových metrov. Potom okolo priehrady to už bolo celkom fajn. Tam som už len za každou zákrutou očakával poslednú šialenosť pred obcou Potok. Keď som to ale uvidel nezdalo sa mi to vôbec hrozne. Nechce sa mi tomu veriť. Nedá mi to. Idem zastať. 

Konečne Liptovský hrádok

V polke teda pozerám mapu koľko ma čaká na vrchol. Posledných 30 výškových. Čo? Toľko len? Dokonca ani strmé to nie je až tak. Celkom natešený to vybieham hore. Až tak natešený som zase nebol a ani to nebolo až tak vybehnutie ale ta radosť na vrchole je na nezabudnutie. Klesám dolu. Už len malinky hrboľ pred Bešeňovou a som na poslednej križovatke. Odbočím doprava a po asi kilometri som u Lukáša na záhrade. Koniec. Konečne koniec tohoto šibnutého výletu. Konečne môžem zahodiť ten bicykel. Už ho nechcem vidieť. Ani ten môj do roboty. 

Energeticky som úúúplne mimo. Lukášova mamina sa o nás stará koľko to ide, ale ja to nevládzem ani všetko pojesť. Dnes som to ozaj prehnal, ale konečne mám už aj ja tento výlet okolo Tatier za sebou. Nech sa teraz zase niekto iný potrápi. Po hodinke sa tackavým krokom poberiem na stanicu a ešte aj dnes na druhý deň poobede po výlete nedokážem prestať myslieť na zadok. Ešte teraz naň spomínam.

Ďakujem ti teda pekne Lukáš za takýto výlet :D

Čistý koniec toto

Dnes v sobotu teda už len zaslúžený odpočinok a večer hybaj ho do Kremnice vypočuť si orgán. Každoročne nesmie chýbať aspoň jedna sobota tomuto úžasnému festivalu. Tak už len čakám na parťáčku Evku a môžeme ísť aj trošku za umením. Už len držte palce, aby som tam po včerajšku nezachrápal.

Foto: Lukáš Hladký