Celkom ma mrzí, že ku tomuto článku sa dostávam až teraz, keď začínam nad svojim súperom po pár dňoch sa mi zdá vyhrávať. Včera by to bola esej o tom ako už zomieram a nie je mi súdené už nič iné ako utrpenie.
Posledné dni som zažil čosi strašné. Niekto by bol nadšený, že môže sedieť doma a prepozerať zrejme polovicu známych seriálov za pár dni. Táto seansa ma ale prešla po pozretí Dňa nezávislosti z roku pána 1996 a nastávajúcej novej časti po 20tich rokoch. Niežeby som nebol fascinovaný tým, že čo všetko sa zmenilo na filmovom plátne po dvadsiatiť rokoch. Veď nielen 20 rokov trvalo natočiť novú časť, ale asi aj mne trvalo vidieť po takom čase znovu nejaký film. Bol to fascinujúci zážitok, dokým mi nezačal pípať ten šialený mesedžer.
A už jedná foto krásne bielych hôr zaliatych slnkom za druhou. Kľud, ty im dopraješ, sám si si zo seba urobil pacienta, keď sa nedoliečiš a na nulu vysratý sa pachtíš na Chleb. Tam to máš. Nie že ťa tam skoro dovypínalo, ešte si si vynútil aj toto ležanie na smrteľnej posteli. Čo už. Niekomu nedohovoríš, že split je zlo, inému že keď máš celodenku nemáš sa ísť kurírovať 1000 výškových vyššie.
Ale čo je na tom najhoršie. Je 8. apríl. 2 týždne do konca lyžiarskej sezóny. Cez víkend mi ušli jedný z posledných dní na snehu. A keď aj už plánujete výlet na najbližšie dni, tak všetci partáci Vás odpinkajú, že buď si užívajú v zahraničí alebo sa idú bicyklovať, zabehať si alebo nedajbože idú do práce. Takéto malichernosti. To horšie ako s malými deťmi. Už tie by nevymenili vločku za nič iné na svete.
No a takto som ja teda preplantal celú nedeľu. Aspoň tých 9 kilometrov na bicykli som zvládol. Má to dobrý smer, ale postupne poporiadku:
Utorok a stredu som bol na školení. Vtedy to všetko začalo. Už v utorok som mal celkom na mále prejsť krížom cez park v kúpeľoch v Dudinciach, čo som sa asi nejakému bacilkovi zapáčil. Už mi je to inak všetko jasné. Určite ho tam na izbe nejaká ježibaba nechala samého čo sa tam prišla vyčvachtať. Ani len piť s kolegami som potom večer nevládal a polovica štipľavej pizze priam z Maďarského pekla ma potom skoro viac zložila ako kolegu 10 vodiek s pivečkom.
V stredu som len zaľahol a ležal. Ležanie som už len striedal vystrelovaním na záchodovú misu dokým som sa poriadne nevypráznil. To som patrične potom samozrejme dopĺňal, ale bezvýsledne a ako som už spomínal, cestou na Chleb to bolo ako keby ma niekto za nohy ťahal dolu. Asi na mňa niekto zdola tak spomínal, ako ja v nedeľu počas krásneho počasia, keď tam boli všetci len ja nie.
No a od piatku som teda už len ležal na smrteľnej posteli. Nevládal som sa ani otočiť na druhý bok. Konečne som už ale opustil aspoň tu malú smradľavú miestosť dobrú len na sedenie a tlačenie. Dokonca už som sa začínal aj báť či až nie na moc dlho. Ale každým jedným jedlom čo vo mne zostávalo som sa cítil ako Pepek námorník. Som si predstavoval ako sa každé jedno sústo vo mne premieňa na energiu. Čo mi len nesedelo, že dákosi to prichádzalo pomaly. Každým dňom som bol pripravený už, už vystreliť na rovne nohy a ono nič. Nečakal som takýto neskutočne pomaly nástup. Toto tu ešte nebolo. Ten bosorkyn bacil ma nie a nie pustiť.
Celé to teda vyvrcholilo nedeľnou depresiou, že sa to už nikdy nezmení a už budem odsúdení na doživotné utrpenie pozerania sa na ľudí ako lyžujú vari ešte aj v lete bezo mňa. Veď ešte aj teraz v apríli pribudol prašan na vrcholkoch Tatier.
Je pondelok poobede. Už mám za sebou 7 kilometrov. Prácu som zvládol. Zdá sa, že mi to aj stále celkom myslí. Duch neochabuje, aj keď v hlave stále vnímam napínajúceho sa bacila, ktorý by ma nerád opustil. Ale cítim, že ma na mále. Verím, že túto noc to už nedá a zajtra mu ak tak na pamiatku spravim krížik. Odtiaľ potiaľ. Myslím si, že aj on si toho už užil až-až. Teraz som už na rade ja.
Uvidíme teda čo a ako. Zajtra to pôjdem odskúšať na Chleb a vari s tým skoncovať nadobro. Každopádne všetci dávajte bacha. Tie pliagy bacilové číhajú všade. Banda jedná.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára