pondelok 1. apríla 2019

Chopok 3000+

Veľmi spontánna akcia. Niežeby som už pred rokom po nej nepokukoval. Ale ako sa priblížil termín prihlásenia sa na ňu, tak som sa zdráhal. Stále to neskutočné naháňanie. Na čo je to dobré? Lenže týždeň predtým na Bokami Západných Tatier sa mi šlo nesúťažne každú jednú etapu parádne. Dokonca ani nočná medzi prvou a druhou etapou ma nejako nerozhodila, a tak som nakoniec privolil aspoň na štafetu. Veď čo, bude sranda. Vari aj na bedni budeme, keď mám takých dobrých parťákov.



Samozrejme keď sa už do niečoho pustím, hneď chcem mať plán, a tak som v prvom rade rozhodil úseky. Martinovi dávam úsek prvý. Na Garmin Connecte vidím, každý deň ako niečo pučí, tak verím, že spraví parádny čas. Neviem ako je na tom so zjazdmi. Sebe dávam druhý úsek. Veľmi ma to láka na Dereše, ale hlavne to naj chcem dať Lenke. Nech trénuje, keď ju to ťahá na pretekársku dráhu.

Na štarte..

Lenže pár dni pred pretekom zmena! Martin z dvoch výšľapov má iba jeden a teda žiadny zjazd. Ani len po zjazdovke. Ja mám zrazu z dvoch tri a začínam mať z toho paniku a Lenke zase dali o jeden menej. Naše poradie meniť už ale nejdeme. Takto to zrejme má byť. Posledné dni zháňame aspoň 2 plné a funkčné výbavy. Predsalen sa jedná o dosť technický pretek a chcem mať všetko. Aj sedák, aj cepín aj všetko ku tomu potrebné. Čo mňa po tom, že Martinovi povedal org, že okrem mačiek a lavínovky nič netreba. Nechce sa mi tomu veriť. Veď skoro všetko sa pôjde na severe a ráno to  bude poriadne ľadové.

Môj prvý výšľap na Dereše



V piatok sa stretávame s Lukášom, čo si to naordinoval celé sám, v Liptovskej Teplej. Znovu deň pred akciou vracia. Niežeby som ja sám už druhý deň nemal nádchu a poriadnu slabosť tela. Veď vo štvrtok som sa ledva vyškriabal na chatu pod Chlebom. Skompletizujeme výbavu a na nás dosť skoro zaľahneme.

Už skoro hore

A hneď aj lyžba dolu

Ráno ešte celkom dlhá cesta. Musíme sa, zrejme ako väčšina pretekárov, prebiť cez Nízke Tatry na južnú stranu. Aj keď povedzme si to na rovinu, okrem prvého výšľapu sa celý pretek odohráva na severe. Všetko ale s prehľadom stíhame a ešte máme kopec času na kávičkovanie a predpretekový oddych. To už ale Lukáš nevedel obsedieť. Náš prvý samozrejme prichádza posledný. Ale všetko stále s prehľadom. No, okrem tých mačiek, čo nemal v batohu. Ale veď mu ich ani nebude treba. Ostatné sme mu nabalili.

Kohútik ..druhý výšľap druhého úseku

Niečo po trištvrte na deväť zaznie výstrel a všetci letia hore z Krúpovej do hôr za dobrodružstvom. Ja s Lenkou sa presuniem lanovkou na vrchol ku Kamienke, kde bude aj odovzdávka štafety. Prví tuším začali prichádzať niečo po trištvrte hodine. Po Martinovi ani stopy. Prešli už všetci Martinčania aj Lukáš. Som nervózny. Nech už idem na to. Prvá, Poľská, štafeta odfrčala už dávno. Druhí sú už tiež preč. Eh.. už ide. Martin zbehne z Chopku, beriem jeho palice a idem na to. 

A už v treťom poslednom výšľape môjho druhého úseku


Možno dvesto metrov ešte na pásoch okolo Rotundy, ale hneď za ňou prechádzame na sever a ideme sa spustiť. Plánovaným žľabom, kdesi priamo odtiaľto z vrchu ale nie. Ževraj to tam je poriadne ľadové a hrboľaté. Celkom som bol z toho sklamaný dokým som sa nepustil povedľa zjazdovky ako nám to upravili. Sklon si myslím skoro žiadny, ale šmýkalo to poriadne. Mal som čo robiť netrafiť zábrany okolo zjazdovky. Prichádzame takto okolo až po Dievčenský žľab. Tento žľab nie je nič strašné ale je tu stále kopa ľadu. Dokonca pred sebou vidím aj Lukáša. Čo to? Veď mal poriadny náskok. Ide veľmi opatrne. Ja to tiež nehrotím, ale v spodnej časti ho obieham a vidíme sa až v depe. Cestou dolu som poriadne trafil papuľou vetvičku. Už, už som si myslel, že prídem ešte do cieľa ako nejaký MMA bojovník.



Rýchlo nasadím pásy a idem hore. Po chvíli dobieham aj Maroša. Čo to prepaľujem? Nie, to len Maroša vypína teraz pre istotu. Slnko nám poriadne praží do hlavičky. Ja sa tiež necítim, ale ideálne. A to mám za sebou možno iba 200 výškových. Ešte to len začne. Bojím sa to síliť po štvrtkovom zistení na Chlebe, koľko síl mi zobral jeden soplík. Prichádzame až nad vlek do Derešského kotla na stanovisko. Lyže vyzúvame a mačky na nohy. Vyberiem mačky a nie a nie ich rozmotať od seba. Už ich aj rozmocem, tak potom nie a nie ich rozmotať samostatne, aby som do nich nohu vložil. Dobieha ma už aj Lukáš. Maroš ešte zrejme kdesi trpí nižšie. Nakoniec som sa nejako preťažko obul. Poďme na to.



Stupy ideálne. Všetko odsýpa. Pred sebou mám Lukáša. Nehrotí to. Asi by som šiel aj rýchlejšie ale načo to síliť. Ešte bude čas. Náš žľab sa odkláňa doľava od toho, ktorým pôjdeme dolu. Pristrmuje. Všetko paráda. Stačí sa nepozerať po blbostiach. Aj okuliare mi zahmleli, čiže aj tak nevidím mnoho. Keď tu zradu pred nami skala či ľad. Proste žiadne stupačky. Kua.. Je pravda, že môžem byť rád, že mám aspoň nejaké mačky, ale prečo dofrasa Lukáš odmontoval predne hroty?? Vôbec necítim istotu a ani len ten cepín nemám, keďže načo by bol v povinnej výbave. Pár sekúnd poriadneho stresu, ale aj za psychickej podpory pretekára za mnou som sa dostal ten meter vyššie. Potom to už bola pohodička. Znovu už kľudne za Lukášom, ktorý to nehrotí. Predsalen má pred sebou, a už aj za sebou, niečo viac ako ja.


Vyzujeme mačky, obujeme lyže, zhodíme pásy a poďme dolu. Ako bude? Ľad? Vari nie. Spočiatku nalyžujeme do žľabu rebrom. Modlím sa len nech nejdeme celý čas takto. Šúchame sa vyšmýkaným snehom nižšie a po stranách máme silne strmé výhľady do žľabov. Radšej už ani neriešim. Na konci rebra Juro. Juuuuj, ako len ma potešil. Pýtam sa ako to pôjde dolu. Vraví, že pohodička. Ale, že v ľavo je to strmšie ak chcem. Užívam si parádny zjazd. Dnes najlepší. Aj sneh bol ideálny dokým som nevybehol do tieňa znovu na ľadové hrby. A už len vidím ako sa mi skrížili lyže a potom rana. Záááse na hlavu. Túto zimu už ani netuším, ktorý raz. Tentoraz sa mi zdá že priamo na tvár. Kokos, možnože ešte dobre, že som mal okuliare. Nejakú pol minútku sa spamätávam. Lukáš už ide dopredu. Ja si pozbieram palice a pomaličky  dolyžujem do depa. Opäť mačky.



Nie je to až tak strašný výstup. Je aj krátky. Pred koncom vychádzame až na samotné rebro. Podľa všetkého sa to nazýva Kohútik. Zasnežený hrebeň bol presne na dve nohy. Palice ale veľmi pomohli. Dalo sa to prejsť. Horšie by bolo ísť takto kilometer. Tých sto metrov to nebol problém. Zrejme ani toľko. Z nenazdajky bolo zrazu depo a lyže na nohy. Bol natiahnutý aj fix, ale nezdalo sa mi to tak besne strmé ako to čo sme mali predtým. Púšťam sa dolu. V snehu je ale poriadny rozdiel. Tu je škrupina. Dákosi už ani nohy nejdú. Strašne krkolomne naširoko sa dostanem dolu. Nohy ma bolia ako po 800 výškovom zjazde.

Posledný výšľap do cieľa na Chopku

Už letia a Lenka s Marošom

Tentoraz ideme dať ešte na chvíľu pásy. Moc sa mi už nechce. Ale všetko nalepené a pár minút teda poťapkám ešte smerom ku Rotunde. Stále sme v Derešskom kotli. Vyzujeme až pod žľabom. Mačky už dávam oproti prvému razu ako raketa. Za chvíľu už aj šľapem. Cítim, ale už že som kdesi bol. Možno aj ten pád a nervy cítim. Lukáša a Maroša len veľmi pomaličky dobieham. Zase to všetko poriadne strmie. Kúsky ľadu padajú zhora, čo kde tu niekto niečo nad nami odrazí. Dostal som poriadnu šupu do ruky. Okrem toho sa do vyšľapaných stôp sypé sneh a zasypáva ich. Na niektorých úsekoch mám čo robiť nájsť pokračovanie "vyšľapaného" chodníka. Vo vrchnej časti vchádzame do úzkeho priechodu. Neviem či lepšie, či horšie. Každopádne poriadne ľadovo znovu. Palice sa mi nedá moc použiť. Hroty sú tupé a koľkokrát mi skôr zle urobili keď sa skĺzli po ľade. Radšej si ich dám do putiek a pridŕžam sa ľadovej šikmej steny pred sebou rukami. Moc by som sa nerád prevážil dozadu. Áaaha, a znovu kritické miesto, asi v najužšom mieste. Stopa prechádzala z ľavej strany žľabu na pravú. Nakoniec to ale nebolo až tak zle ako keď som to videl pred sebou. Potom už opäť stopy aspoň na štvrť lyžiarky. Po strane už aj natiahnutý fix. Rád by som ale vedieť ako som ho mal použiť. Okrem toho že sa ho chytím asi nič iné mi nenapadá. A aj to chytenie je pri lane s takou rozťažnosťou dosť bieda. Nič to. Už len zaťať zuby pozerať sa pred seba na ďalšie stupy a napredovať. Raz to skončí...   Prechádzam hranou a som hore. Najradšej by som si tam ľahol na slniečku a už len oddychoval. Konečne koniec stresu.

Maťo Janík


To ja ale ešte musím znovu obuť lyže a na pásoch okolo Rotundy dostať sa až pod bránu pri Kamienke. Mám to za sebou. Rýchlo prenechávam lyže a batoh Lenke a ta vypáli dopredu. Ani neviem ako a kedy odišla. Ani smer, ktorým sa vybrala. Už len po chvíľke príde Martin aj s pásmi, že Lenka ich neberie. Až potom mi doplo, že sám som je povedal, že nech ich už na ďalší výšľap nelepí. Čiže len zašla zase kúsok 100 metrov po zjazd a tam ich hodila Martinovi. Ok, konečne oddych.



S Martinom, jeho maminou a priateľkou oddýchneme na vrchole Chopku. Tam ma to celkom rýchlo ale omrzí a idem povzbudzovať kúsok nižšie. Z vrcholu pretekárov nebolo vidieť. Pár minút po tom ako som ja prešiel druhým úsekom do cieľa v poriadnom tempe doletel Jožo Hlavčo. Dnes mal druhý Kubo Šiarnik dobré nakúpené by som povedal, keď som ho videl ako ťapkal hore na Chopok do cieľa. 3 a pol minúty je dosť. Nevadí. Aspoň nie je na bedni stále ten istý. Na treťom došiel Matúš Danko a hneď po nich prvá štafeta z Poľska. A potom postupne jeden po druhom. Ja som štafetárku z druhej dvojice nedobehol, tak už sme len dúfali, že druhé miesto nám vyhrá Lenka. A čo tam po tom. Hlavne sa mi nepozdáva ten výstup na samotný Chopok. Úplný koniec natiahnutý direkt. Čo mňa po Hlavčovi alebo Šiarnikovi. Tí to vedia, aj naša Lenka to samozrejme vie ale normálne som mal o ňu strach. Nech to už má za sebou. Postupne prechádzali ďalší a ďalší až nakoniec nejaká čierna prilba. Ba čo, najskôr som videl svoje lyže. Veď to je Lenka. Po strachu už ani stopy. Ideme fotiť. Za ňou náš Maroš. Pekne z nohy na nohu a už sú aj na vrchole. Posledný zbeh ku Kamienke a sú v cieli. Bomby. Paráda.



A kde je Lukáš? Ten prichádza o pár minút. Vyzerá dosť zničený. Ani nevie, kde sa má postaviť, keď robíme spoločnú foto v cieli. Už sme konečne zase všetci spolu.


Pozbierame pakšamenty a poďho na vyhodnotenie. Čím ideme nižšie tým je sneh vodnatejší. Na Srdiečko prichádzame totálne mokrý. Sneh priam odstrekoval od nás pri oblúkoch ako vlny vody. No zaplať si za takúto "úžasnú" lyžovačku. Konečne prišiel čas sa aspoň trošku zľudštiť a hlavne najesť. Alebo dať si popretekové jedlo číslo jedna. Myslím si, že mohlo byť. Zase netreba až tak preháňať hneď po výkone. Veľmi potešili aj krásne farebné koláčiky na záver. Predtým nás ale ešte vyhodnotili ako najhorší tím. Ale kdééé, skončili sme ako tretia štafeta. Chýbalo nám 10 minút na druhú dvojicu. Treba dotrénovať. Myslím, že tých 5 minút by som dal nebyť pomalých dep, pádu, či pomalšieho prvého výšľapu, no a keby som dokonca nebol chorí to by som vari už aj Joža Hlavča predbehol. Ale keby bolo keby. Ja som rád, že som sa mohol zúčastniť tejto parádnej akcie.



Lenže my akcie nikdy nemáme dosť a preto hneď vyrážame na akciu druhú. Západ Slnka máme už nad Tatrami Vysokými a s poslednými lúčmi prichádzame do Tatranskej Lomnice na aftérku Memoriálu Vlada Tatarku a Petra Šperku. Úžasná akcia horskej záchrannej služby s viacerými disciplinami. Čo viem tak určite tam bol tiež skialp, slalom so saňami, lezenie ľadu a skál a určite ešte niečo. Každopádne už len to, že človek ma tu česť pobudnúť s ľuďmi, ktorí sa starajú o nás život vždy keď je na vlásku bolo super.



Bolo to veľmi dobre zorganizované. Celý program mal hlavu a pätu. Od hry na fujare človekom čo bol rodina so zosnulým, cez vyzdvihnutie padlých záchranárov za posledné roky, až po krásne krátke videa na ich pamiatku. Potom prišlo samotné vyhodnotenie preteku a po ňom priam dokonalé obžerstvo. Švédske stoly sa len tak prehýbali pod ťarchou tohoto pôžitku. No nepomôž tým stolom. Šaláty, rezne, kurky či samotné prasiatko. No a ku tomu výborne pivko. Všetko toto by samozrejme vôbec nemalo zmysel keby to nebolo s úžasnými ľuďmi. Nakoniec ešte dobehla aj živá hudba a zdá sa mi, že toto mohla byť ešte zaujímavá party. Ale nemôžeme mať všetko. Na parťákoch som už videl napätie, či zostávať a či nie a tak sa spoločne rozhodneme ísť dom. Veď predsa len aj ja musím hneď ráno o šiestej byť v práci. Ešteže sme aj šli, lebo až následne mi trklo, že sa posúva čas. A tak po skoro dvoch hodinách, ktoré sme nakoniec ešte strávili na párty s bezdomovcami na Ružomberskej stanici sa pred jednou dostávam domov. 

Mená prehodené, ale aspoň nevidno kto išiel ako zle :D ..Lenka je jasná

Každý sme sa rozišli svojim smerom. Ja po dvoch hodinách spánku do roboty. Zničený ako už dávno nie, ale s plnou hlavou myšlienok, čo ešte by bolo fajn stihnúť tento rok dokým zíde sneh. Už len nájsť niekoho, kto by mal znovu chuť na párty do lesa :)




Foto: Ján Grajciarik, Katarína Belicová, Active planet

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára