pondelok 4. februára 2019

Na lyžiach v Chočských vrchoch alebo cez polomy kade tade

To bol zase za nápad sa nechať nahovoriť na takéto bláznovstvo. No ale čo neurobíš pre kamaráta. Niežeby sme tie pováľané stromy tam nevideli už cez leto. Ale veď čo, snehu napadlo veľa, tak vari ich zasypalo..

Na Veľkom Choči

 
A tak jedno krásne chladné nedeľné ráno stojíme na odbočke červeného chodníka z Lúčok na Veľký Choč. Vyzerá to až veľmi jednoducho. Cesta je dokonca odhrnutá nejakým mechanizmom a dolinou prechádzame veľmi rýchlo. Lenže to nakoniec skončilo. Odbočujeme do lesa. Stopa je taká kadejaká. Len asi nie lyžiarska. Ešteže Lukáš šľape predo mnou. 

Cesta dolinou, výlet začína


Stopa ale ide kdesi do neba a po chvíli sa mi v tom hlbokom snehu s kopou dier z ničoho nič začína odliepať zo zadu pás. Na toto som teda nie moc zvyknutý. Nieže som zúfalý z toho hustého lesa okolo, ktorý ani len trošku netuším ako chceme lyžovať, ale ešte sa babre aj pás. Do toho po chvíli strácam nový krúžok z palice, čo mi kúpil Lukáš cestou, keďže ten predošlý išiel už do večných lovíšť. Ešteže ich kúpil hneď dva. Ten druhý už poriadne olepím. 

Takto to má vyzerať, lyžiarska stopa a vedľa turisticka :)

Traverzy pomedzi stromy do sedla Vraca

Základovka pod sedlom Vraca, v pozadí Malý Choč
 
S hromžením a neskôr nafučaný a ticho vyšľapeme na Žimerovú. Potom ešte stále hore. A stále všetko hrozne zle. Aj keď cez les sa už  niečo dá vidieť. Vychádzame na lúčku a do rúbane. Odchádza mi už aj prvý náhradný pás. Pri prezúvaní zapadám po pás do snehu. Predýchávam. Kľud predsa. Lukáš ma ešte cez milión iných stromov vodil. To sme si už niekedy mysleli, že sme na ľadovci, keď nám po stý raz zapadla lyža do trhliny medzi konármi. Celé zle. Pred sedlom Vráca, znova kopec stromov na zemi. Strmé svahy a stopa síce bola od lyží, ale to musel prešľapávať ozaj sám čert čo nás nemal rád. 

Na Spuštiak haldami prašanu veveričkynim chodníčkom

V lese..

Pod sedlom základovka. Tu obídeme vrchom popod posledné stromy. A už mám rovno po posledných obidvoch pásoch. Do posledného stúpania do sedla ich zhadzujem, dávam pod oblečenie nech sa zahrejú a ďalej idem bokom. Skoro som o stehná prišiel dokým som to vyskákal hore. Poďme teda skúsiť zjazd.

Ľahko v stope, ťažko v lese


Prvých 100 metrov parádička v závejoch prašanu. Potom to ale prišlo. Pred nami pováľaný strom na strome. Jeden po druhom hobľujeme lyžami. Niektoré musíme preskočiť bez lyží, čo je dosť obtiažne keďže zapadáme po pás. Každopádne tréning techniky presných oblúkov geniálny. V spodnej časti doliny sa čo to aj spustíme. Celou dolinou išiel riadne prešľapaný chodník od zvery. Ale akej? V zjazde sa mi zazdalo, že chodník vychádza spod nejakého stromu, aj keď stopy sa zdali po vysokej. Ťažko povedať. Každopádne sme na zvážnici a ideme prešľapávať neporušené prašany.

Cestou zo Zadného Choča na Poľanu


Bol to poriadny boj. Striedame sa. Prvý fučal ako parná lokomotíva a druhý pomaly zamŕzal od nudy. Veľmi ťažko bolo, ale sme na Spuštiaku. Stále po ľudskej stope ani náznak. Jedine bolo vidno kde tu stopu veveričiek. Snehu pribúda a pred nami sa ukazuje nádherná zasnežená krajina. Je to tu neskutočne nádherné a nedotknuté. Postupne klesneme na Poľanu.

Kúsok pod Veľkým Chočom


Tu začína civilizácia. Konečne sme na stope. Aj keď nebola to veľká sláva. Šmýkalo to na tej stope prejdenej milión ľuďmi jak ďas. Vyberáme vlastnú cestu pomedzi nízke stromčeky. Bol to poriadny labyrint. Ale tie kvantá snehu a neporušené krivky snehovej pokryvky bolo nádherné. Pár metrov od oficiálneho chodníka a ako keby sme tu boli prví po dlhej dobe. Keď už sme z prešľapovania a hľadania cesty dosť zničený znovu sa vrátime na chodník.

Na vrchole

Západne Tatre

Posledný reťazový úsek Lukáš volí ako prechod na mačkách. Ja vyberám strmú výstupovú stopu ponad kosodrevinu po ľavej strane turistického chodníka. Sme hore. Obdivujeme úchvatný centrálny žľab Choča. Je stále nepolyžovaný, ale ani my mu moc neveríme. Tobogánovať sa už nechceme. Volíme teda radšej zjazd po červenej na sedlo Vráca a lesmi dolu na Lúčky cez dolinu Žimerovho potoka. 

Prevej do centrálneho žľabu

Centrál z Veľkého Choč s nosom

Lyžba z vrchola bola geniálna. Stále nedotknutý prašan a riedky les. Čo si viac priať? Začína sa mi zlepšovať nálada. A zo sedla sa to už iba zlepšovalo. Schádzame technický úsek na vrchole sedla, obchádzame lavínu pod sedlom a hľadáme línie v lesoch. Sú tam poriadne strmé zjazdy. Trénujeme a baví nás to. Rýchlo sa dostávame až ku potoku. Ku nemu ale ešte neschádzame. Nahadzujeme pásy a na nich sa zvážnicou presunieme opäť na chodník na Žimerovu. Znovu stúpame.


V sedle Vraca

Tentoraz to už nie je až tak zlé. Síce prešlo cestou hore asi stádo ľudí, ale na väčšine úseku neporušili našu stopu. Tentoraz vari už znovu Lukáš viac hromžil. Pod prístreškom trochu oddýchneme a šľapeme ešte kúsok vyššie. Nech sa náhodou nepustíme do rúbani nasadených fazuľou. Ešte raz dáme parádny strmý zjazd lesom, tentoraz až do potoka.


Žimerová

A sranda len práve začína. Lukáš si to rozbehne ako zmyslov zbavený dolinou s potokom. Už len vidím ako ho rozhadzuje na hrboch kde tu padnutého stromu, či na prechodoch potoka. Snažím sa ísť bomby za ním, ale toto ozaj nedávam. Stehná, ale aj celý človek od sústredenia čo kde kedy chytím, mi ide vybuchnúť. Konečne sme v doline na zvážnici upravenej nejakým mechanizmom. Konečne už iba oddychový zjazd až ku autu. 

A opäť v lesíku

Výlet začal hrozne, ale tie posledné zjazdy tomu dodali ozaj čaro. Človek by ani nepovedal, čo všetko sa dá zažiť na lyžiach v lese. Ale ani po technickej stránke nebol na nič tento výlet. Zase sme mali kopec možnosti zdokonaliť svoju techniku. Ak sa rád niekto trápi, tak vám túto túričku ozaj vrele odporúčam :D




Foto: Lukáš Hladký

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára