Koruna Turca (zoznámka)

Ech.. už sa o to zopár ľudí pokúšalo. Niektorým to dokonca vyšlo,no o iných sa ani nevie. Po známom sólo prechode Riša Pouša sa o to tentoraz chcú pokúsiť známi ultra bušiči Majo Pták a Jožo Duchoň. Cieľ (alebo lepšie povedané cesta) je jasný. Zo Šútova výjsť na hrebeň Malej Fatry, za Vyšehradom prejsť do pohoria Žiar, potom do Kremnických vrchov a nakoniec sa vrátiť ku Krpelianskej priehrade cez Veľkú Fatru. Na takýto počin som ja zatiaľ nevyrástol. Niežeby ma to nelákalo. Zatiaľ idem teda chalanom aspoň support po trati spraviť. Vlastne, len sa s nimi chvíľku prebehnúť.

Zo Šoproňa na Javorinu

MaloFatranský Kľak a okolie

Jožo s Majom začínajú v piatok 8mého Mája o 4tej hodine ráno. Idú ako guľe a hrebeň Krivánskej Malej Fatry ubehne ako voda. Myslím, že za necelých 5 hodín boli už aj v Strečne. Normálne premýšľam či neprídem aj neskoro na Fačkovské sedlo podľa toho čo sme boli dohodnutí. Tam by som mal prísť o 16:22 autobusom. Lenže mne sa máli a chcem ísť ešte aj na Kľak, a to rovno z Čičmanského rázcestia. Uvidím. Budem improvizovať. Priebežne pridávajú polohu a hádam to nejako prerátam.

Do Žiliny cestujem vlakom. Tam prebehnem na autobusku. Ešte schrúmem jeden banán, dokúpim colu a idem na to. 14:52 nakoniec vystupujem na Čičmanskom rázcestí. Je mi jasné, že na Fačkovskom sedle nebudem ani o tých 16:22. Úsek má skoro 11 kilometrov a hlavne 950m+. Verím si tak najskôr na 1:45. Čiže prídem tam až po pol štvrtej. Podľa najnovších správ sa zdá, že spomaľujú, možnože to teda výjde a keby aj nie, budem ich potom naháňať.

Kľak zo sedla medzi Kľakmi

Začiatok nehrotím. Hore zvážnicou striedam beh s chôdzou. Aj vyčurkať som sa stihol. Je to západná strana a Slnko teraz poobede na rúbane šľahá ako divé. Musím si správne rozložiť sily. Nieže ma tu už teraz dodžube. Vodu zo sebou nemám. Nabalil som sa do batohu, kde sa mi takéto "zbytočnosti" nezmestia. Na 50 km mám 2 energeťáky a verím v občerstvovačku vo Vríckom sedle ako bolo spomínané. Chalani vari nepôjdu bomby ako z rána a navečer sa ochladí. Verím teda, že to pôjde aj bez vody zo sebou. 

Spätný pohľad zhora do sedielka

Zo zvážnice stáčam prudko doprava direkto hore. Po 100 výškových metroch sa terén opäť zrovná na zvážnicu a potom znovu doprava do lesa. Tentoraz už po lesnom chodníku. Po zemi je ale množstvo popadaných konárov a chodník v rýchlosti len slabo vidno. Len sa teraz do niečoho nezasekať! Postupne sa ale les čistí. Na zemi je už skôr iba lístie. Značky na stromoch sú úplne nové. Jednu mi nedalo aj odskúšať. Ešte sa mi ku nej ruka lepila. Ľudí tadeto ale veľmi veľa zrejme neprejde. Keď tu zrazu párty na predvrchole Košiarka. Chalani, vyzerali dosť blízko prírody. Vari si tam aj čosi opekali, alebo hulili? Nemám čas sledovať. Rýchlo pozriem čo má ešte čaká na smerovníku a letím hrebeňom ďalej. 

Som na rovine. Prúser je len, že po zemi je nahádzaných krížom-krážom asi milióntri stromov. Nie sú poprerezávané. Chodník vidno ale veľmi dobre. Presne je určené na každom jednom strome kde ho treba preskočiť. No príjemné to nie je. Raz bežať, potom štyri kroky krokom a znovu bežať. Začínam mať toho dosť. Kde je ten Kľak? Len pár razy sa ukázal spoza stromov. Predo mnou sa ale naraz objaví obrovský kopec Malý Kľak. Je to asi 150 metrová stena do neba. Paličky pichám do zeme čo to ide. Rýchlo naberám výšku. Dokonca stretám plantážnikov z cesnaku. Pred vrcholom strácam chodník. Som kdesi v lísti. Snažím sa nerobiť paniku a hrebienkom ďalej stúpam. Onedlho sa vynorím na skalnatejšom vrchole a znovu sa napojím na chodník. Predo mnou sa objaví mohutná skala Kľaku a na ňom kopa bodiek ľudkov.

Z Kľaku smerom na Rajec

Spravím pár foto a letím do sedla. Napájam sa na modrú značku z Fačkova a letím pod skalu. Chodník je ešte horší ako ten so stromami na kríž. Je to nepríjemný koreňový traverz. Kde tu šmykľavý od lístia, skál a blata. Nejde to vôbec rýchlo. Len pomaly sa blížim ku červenej značke pod Kľakom. Ako tam vybehnem hneď pokračujem na Kľak. Pozerám za seba či neuvidím chalanov na malej lúčke, ale po nich ani stopy. Zrejme sú už dávno predo mnou. Fučiac ako lokomotíva prichádzam hore. Je 16:07. Čo teraz? Idem im skúsiť zavolať. Majo mi dvíha a vraví, že práve prebehli okolo cedule Kľak 1 hodina. To akože pred či za nim? Ževraj pred. Fúúú, to mám času teda. Nečakal som to. Nevadí. Idem si oddýchnuť.

Pofotím si nádherný kruhový výhľad z vrcholu a sadnem si do trávy s výhľadom na lúčku odkiaľ prídu moji bušiči. Mám čas, preto volám Klárke. Signál je fajnový, a tak minúty telefónovaním ubiehajú ako voda. Už mi je dlho aj sedieť. Na chvíľku si teda aj ľahnem. Po chalanoch ale stále ani stopy. Už prešlo 45 minút od vtedy ako som s Majom volal. Čo je s nimi? Volám im opäť. Majo vraví, že už sú na Révani. Ako? ČO? Révaň? To je to počas zostupu z Kľaku? Oni ma obišli? Zrejme sa to muselo stať tú chvíľku čo som ležal. Alebo fakt netuším. A to som do toho telefónu podľa mňa tak bľakal, že ma museli počuť až do Kľačna. Nič to ..letím za nimi.

..a na Skalky a Turiec

Snažím sa dať do toho opäť všetko. Každopádne stále s troškou rozumu. Chodník je korenistý a nerád by som na začiatku sezóny skončil s nohou v sáčku. Ľudia odskakujú a po cca 10tich minútach som na Révani. To nebude také strašné ich naháňať. Zbeh je rýchly a v lese je kopec skratiek. Niekedy si ale nadávam či by nebolo rýchlejšie ísť naokolo. Skratky v prachu šmýkajú ako hrom. Rýchlo strácam výšku, no autá na parkovisku vo Fačkovskom sedle sú stále dosť vysoko. Pýtam sa okoloidúcich či nevideli predo mnou nejakých bežcov. Že áno a nebolo to ani 5 minút. Paráda. Som zvedavý kde ich stihnem. Vari nešli na kofolku do sedla, ale rovno zahli doľava na červenú do Vríckeho sedla. Nieže zase skončím pol hodinu pred nimi.

Stretám ich skoro hneď. Práve čapujú vodu z prameňa. Lepšie povedané snažia sa o to. Jožovi to moc nejde a Majo vyzerá byť v nejakej tichej meditácií. Jožo hromží ako pohan a už aj Majo sa pridáva. Dedukujem, že asi 70 kilometrov a 5000 výškových si vyžiadalo už prvú daň. Beriem im fľaše a skúšam im ich naplniť. Nebolo to ale jednoduché. Aj keď hneď vedľa sme našli silnejší a čistejší prameň. Nachádzal sa v strmom hlinito pieskovom žliabku nad cestou a čo som dal nohu pred seba všetko sa so mnou sypalo dolu. Po členky som bol v piesku. Vodu som ale načapoval a o chvíľku som opäť pri nich a ďalej ideme už spolu.

Už s parťákmi medzi Fačkovským a Vríckym sedlom

Vychádzame na krásne lúky. Dnes sú dákesi krajšie ako na preteku Ultrapunk. Toto je cca pretekový 45ty kilometer. Je to tu teraz krajšie po 15tich. Zvážnicu lemujú početne pramene a lúky sa jedna pred druhou prekonávajú, ktorá je zelenšia. Stále vidno aj krásne zakvitnuté biele stromy. O chvíľku sme na najvyššom bode a začíname klesať. Ide to dobre. Chalanom trošku pomalšie, ale aj tak ma fascinuje ako to parádne zvládajú. Hlavne ak treba čosi podliezať alebo preskakovať. Sú neskutoční.

Vo Vríckom sedle už čaká podpora. Jožo tam má celú rodinu a sú tam aj bežeckí parťáci Emil a Peter. A hlavne kopec jedla a pitia. Oni sú aj moja záchrana. Ale hlavne ich. Jožo to zvláda dobre. Chvíľku sa javí, že polievku nezje, ale dlho aj tak v tanieri nevydražala. Majo je na tom horšie. Nič do neho nejde. Niečo nie je v poriadku. Snaží sa schrúmať aspoň palacinky. Ževraj čo to šlo. Ja vypijem asi liter tekutín a do batohu mi nanútili aj pol litrovku coly. Sám som nečakal, že ju tam ešte zmestím a že mi nezožerie za tie ostávajúce kilometre chrbát. 

Slniečko pomaly klesá za obzor

Keď už nie je jasné čo by sme si ešte dali od radosti letíme het. Ďakovať by sa dalo hodinu, ale nieto času. Chalani budú ďakovať po skončení a ruky bozkávať svojim drahým ženičkám, že im toto tolerujú a že im ešte takto občerstvenie nachystali. Teraz sa treba ale sústrediť na kopec. Pamätám si to ako niečo priam nekonečné. A to sme my na preteku museli len zbiehať. S Jožom kecáme, no Majovi nie je do reči. Je mu stále zle a nič sa nezlepšuje. Rozmýšľame čo by mu mohlo ešte pomôcť, ale nič nás už nenapadá. Ide sa ťažko, no na kopec s názvom Závozy sa dostane aj tak veľmi rýchlo. Teraz treba začať behať. A Majovi to už moc nejde. Jožo vyzerá byť ako nový a mne vari tiež nič nie je. Jedine achilovky cítim. To je tak keď celú zimu nič nepobehnete a teraz chcete naraz 50.

Pár klesaniami a stúpaniami sa prehúpneme nad Hadvigu a nakoniec stúpame nad sedlo Vyšehrad. Dávame čelovky. Je po Slnku a lúče strieda tma. Smerovníky píšu poriadne hausnumerá. Turista musí bežať, aby stíhal tieto čísla. Vie to potešiť v takomto rozpoložení. Ešteže máme mapy a vieme si to aj prerátať. Každopádne nakoniec predsalen vychádzame na obrovskú lúku nad Vyšehradským sedlom. Po tme je v tom celkom chaos kde ďalej. Chodník či cesta sa stráca a pred nami je len šíra trávnatá rovná pláň. Znovu nám pomôže gps a mapa v mobile. 

Rýchlo prechádzame cez cestu a už znovu stúpame. Vchádzame do nejakých ohrád. Aj počas preteku sa to tu nejako obchádzalo. Šípka aj vraví, že Vyšehrad doľava, no oficiálna značka ide rovno. Ideme teda tade. Druhá brána. Lepšie povedané elektrický plot a upozornenie pozor pes. Úžasné. Takto si ľudia ohradzujú pozemky aj turistické trasy. Nezostáva nám nič iné ako zostúpiť nižšie a skúsiť sa vymotať po tej šípke okolo ohrady. 

Vyzerá to ale fajn. Je to široká zvážnica a na každej križovatke je označené kde odbočiť ďalej. Dostávame sa medzi dva oplotníky a pomedzi ne vchádzame do lesa pod Vyšehrad. Konečne sme pri smerovníku "Pod Vyšehradom" Ešte posledných 100 výškových metrov a posledný veľký kopec do Skleniarskych lúk je za nami. Znovu to ubehlo. Aj keď asi len nám dvom s Jožom. Majo sa hrozne trápi a zvažuje koniec. Voláme Mišovi, aby sa na to pripravil keď príde na Sklené. My to skúsime ešte nejako rozhýbať.

Dolu ide zvláštny chodník. Pôvodný hrebeňom je uzavretý a ten nový traverzuje priam celý kopec, a  až tak sa dostávame dolu do sedla nad Čertovou dolinou. Inak na vrchole je aj kríž. Cez deň a vlastne doteraz ani po tme som hore nikdy nebol. Tento kopec môže byť veľmi pekný. A dokonca aj pre celé rodiny s deťmi. Určite poteší aj ranč, ktorý nám zavadzal. Možnože sa tam dá aj najesť. Tieto veci som ale nezisťoval. 

Pred nami začína vychádzať mesiac. Ako sa dvíha začína veľká biela guľa osvetľovať všetko okolo nás. Zdá sa, že takto navečer ožíva aj celý les. Pred nami sa každú chvíľku objavia nejaké oči. To či je to odrazka alebo nie je hneď zrejme keď tieto žmurkajú. Cesta spod Vršatca na Skleniarske lúky je jedná dlhá zvážnica. Zo snenia nás zobúdzajú len križovatky. Kde tu sa zamyslíme nad nejakou rúbaňou alebo poukladaným lesom povedľa cesty do výšky piatich metrov alebo ako by tu mohlo byť fajn, keby sme  tiež mali na nejakej čistinke nedotnutej človekom chalúpku. Zvážnice sú aj napriek silnej ťažbe v celkom dobrom stave. Nepodkýňame sa každý druhý meter o konáre. Postupne prechádzame cez rozkokošníky Žiare, Pod Stĺpom, Štyri chotáre, kde sa mi vynárajú spomienky na bajk prechod Vrútky - Kamenec pod Vtáčnikom a späť. No a konečne prechádzame aj cez Chrenovské lazy a na posledný kopec Horženovo. Už iba dolu a sme pri aute. Majo je rozhodnutý skončiť. Neprehovárame ho. Vyzerá ozaj zle, aj keď zdá sa, že cez nechuť by potiahol ešte veľmi veľa. Sme radi, že vidíme Miša. Doniesol úžasné cestoviny a kopec iného. Škoda len, že iba ja som žral ako kyselina. Ale tak aspoň aj Kamenským niečo zostalo. Ďakujeme Mišo. A ďakujeme samozrejme aj za odvoz.

Noc na Vršatci

VeľkoFatranský Kľak a okolie

Je pol tretej ráno keď ma Mišo dovezie domov. Rýchlo sa dávam aspoň trošku do kopy a letím do postele. Ráno síce chalani nepokračujú už vo svojom projekte, ale aspoň my ako support si pôjdeme trošku pobehať. A prečo nie rovno to čo bolo v pláne? O ôsmej zvoní budík a rýchlo nasávam poslednú energiu. Spráskam kopu slaniny, dnes si pribalím do batohu aj vodu a už len čakám na telefonát od Miša a parťáka Iva. Môžeme ísť na to.

Auto nechávame v Necpaloch a hneď prichádza Sodoma - Gomora. 11 kilometrová dolina. Ja som nikdy tomu neveril, ale ona mala ozaj toľko. Už teraz po jedenástej naobed pečie Slnko ako bláznivé. Achilovky by som povedal, že sa nejak ukľudnili, ale poriadne cítim lýtka. Robím si ja toto za trest? Alebo prečo? Čosi strašné mať za kamarátov bežcov. Ale kto by zase túto šialenosť celú kráčal? Po cca hodine a 20tich minútach sme na konci a odbočíme doľava. Tu sa zrazu objavujú aj ľudia. To je tak keď po doline sa dá vyvážať aj autom. Ale len za príplatok. 

Druhý deň na Borišove

Kopec ma baví aj keď cítim včerajšiu únavu. Parťáci sú proste dobrí. Nemám rad vyrovnaných súperov. Radšej dohliadam na pomalšieho. Keď nevládzem nad niekym idem nad svoje sily. Ako aj teraz. Neviem čo skúšam, ale odtrhol som sa od nich. Pomaly sa mi vzdiaľuju. Ale dokedy? Vydržím toto tempo? Na konci stúpania pred lesíkom pred chatou parťákov čakám. Predbieha ma Ivo a neverím vlastným očiam. Rozbieha sa. To mne už moje nôžky nedovolia. Krokom sa dopracem na chatu za nim.

Pri chate stretáme Turčianske bušičky Janku a Bobču. Tiež si dali krásny okruh cez Kyšky. Samozrejme ženy majú rozum a na koniec doliny sa doviezli bicyklami. Ja už ale na 11 kilometrov doliny prestávam myslieť. Pred očami mám pivo, kofolu a kapustnicu. No kofolu nemajú. Ale aj čapovaná vinea padla vhod. Pri chate je asi milión ľudí. Neskutočné. Ľudia sa z tej korony nenakazili ale asi zbláznili. Alebo to tu aj bez korony vždy takto vyzeralo? Ako úžasne bolo v horách počas reštrikcí. Nevadí. Zvykneme si. 

Zo Šoproňa na Javorinu

Sedíme dlho. Nikomu sa nechce zaveliť do útoku. Ale mali by sme ísť. Myslím si, že prešla skoro hodinka, kým sme sa pobrali ďalej. Uf.. celkom mi skáče dole kopcom z chaty kapustnica v žalúdku. Ešteže hneď sme pri smerovom stĺpiku a opäť stúpame. Tento úsek s Ivom už dôverne poznáme z pochodu okolo Ľubochnianskej doliny. Vtedy sme šli len opačným smerom, bolo zima jak v tanku a fúkalo ako hrom. Tie výhľady sa odvtedy nezmenili. Je to krásne miesto s pohľadom na Plosku, Borišov, ale aj Rakytov na druhej strane Ľubochnianskej doliny. Škodalen, že na väčšinu spomenutého musíme krky zalamovať za seba. 

Nasadzujeme pekelné tempo v tomto horúcom počasí. Dáva to zabrať ale nepovoľujeme. Možnože to zvládneme až do konca výletu v takomto tempe. V rýchlosti prechádzame cez Šoproň a Javorinu a už aj strmo klesáme do Štefanovského sedla. Začínajú popadané stromy. Nešlo sa moc príjemne do sedla. Minule cestou hore to šlo lepšie. Nedá sa vyvynúť až taká rýchlosť. Všade je nejaká zátačka a preskoky metrových pňov. Sedlo je poriadna jama. A po jame presne vieme čo očakávať.

Cesta z pekla priam do neba. Aj keď až tak príjemné ako nebo to zase nebolo. Ja si to ale stále užívam. Bavia ma tieto strmé kopce a aj príroda je tu krásna. Znovu zmizli pováľané stromy. Bez nich by bol ozaj nádherný. Ale len ako prejdeme za vrchol už ich tu máme opäť. Mierne klesáme, niekde znovu mierne stúpame a postupne sa blížime ku hrebeňu Lysca. Ten mohutný veľký máme po boku vľavo. Na hlavnom hrebeni sa nachádza len Malý Lysec. Je omnoho útlejší oproti svojmu bratovi. Ešteže tak. Preto ho máme o niečo aj viac radi. Vystúpime pár metrov hore lúkou a na vrchole si chvíľku sadneme. Prešli ďalšie dve hodiny. Vlastne ale aj s prestávkou na Borišove. Je teda cca 15:00. 

Dochádza nám voda. Dopijeme skoro všetky posledné zásoby a veríme, že nájdeme funkčný prameň pod Jarabinou. Cesta ku nemu nie je ale najľahšia. Schádzame strmo dole z Lysca a znovu sme v polome. A vlastne sa mi zdá, že stále stúpame a klesáme. Nie a nie sa dostať na traverz Kopy. To už viem, že je dobre aj keď ten chodník teda vôbec nie je dobrý. Nehromžím a parťáci sa tiež zdajú byť pri plnej sile. A sme tu... Rúbaňa na Jarabinu.

Spätný pohľad na Plosku

Ivovi zase preblysujú spomienky na minulý november. Skáčeme zo stromu na strom a hľadáme najschodnejšiu cestu. Vlastne nechápem načo by tu niekto iný ako my vôbec bol. Ak niekto nerobí silou mocou prechod hrebeňa tu by ma asi nikto nedostal. Ale ako na potvoru právu tu stretáme ľudí. Samozrejme na ťažko. Šľak by ma trafil s takým báglom sa ťahať pomedzi konáre a kriaky. My odbočujeme ešte ku prameňu. Celkom rýchlo ho za pomoci mobilu, gpska a mapy nájdeme. Voda len tak trošku cvrliká ale postupne sa prestriedame. Tento prameň je čistá oáza v púšti.. Vlastne nič lepšie na Javorine nenájdete. Takto posilnení sa už rýchlo prebijeme kriakmi na vrchol.

Konečne končí polom a začínajú zvážnice. Bežíme. A bežíme celkom rýchlo. Kľak sa rýchlo približuje, ale aj tak tie posledné metre nie a nie prísť. Pred posledným sedielkom pred Kľakom nás ešte pribrzdí jeden polom. Pýtam sa asi len sám seba, že ako je možné, že za toľké roky čo to tu je to nevie žiadny klub turistov dať dokopy? Alebo len ochrana prírody ako vždy trucuje a nechce to povoliť? Chodníkom od Jarabiny na Kľak zrejme až tak veľmi často ľudia nechodia. Je to tam poriadne zarastené. Začína mi dochádzať para a každé jedno poškrabanie od konárov a vyrástajúceho krovia mi neskutočne lezie na nervy. Ivo zvoľňuje tempo, ja s Mišom sa zase naháňam. Po rovinách nemám šancu. Do kopca mi to ale stále celkom ide. No nečakal som až tak ťažký výstup. Striedajú sa čisté vertikály s rovnými úsekmi po hrboľatých skalnato-koreňových úsekoch. Pod vrcholom je priamo zo skalného brala odlomený poriadny kus skaly rovno na chodník. Netušíme ako dlho to tam je, ale pred zimou čo sme tu boli sa to zdalo byť veľmi čerstvé. Za zosuvom sa chodník stáča doľava a už skoro štvornožky sa škriabeme na vrchol. Za chvíľku je na vrchole Mišo a potom aj Ivo.

Pár minút oddychu na Kľaku

Aj keď je to tak hnusný kopec na výstup, výhľad je tu prenádherný. Naň sa nedá ľahko vystúpiť. Od kadekoľvek je to poriadne ďaleko. Každopádne výhľady máme od Martinských holí až po Malofatranský Kľak. Vzadu zrejme vidno pohorie Vtáčnik, pred nim Žiar. Neviem či nebolo vidno aj Kremnické vrchy. Samozrejme vidno aj veľkú časť Veľkej Fatry, Nízkych Tatier, Západných Tatier, vidno aj Choč, ale aj našu najúžasnejšiu Krivánsku Malú Fatru. Je to geniálne. Čo je šialené, že vidno aj Vyšne Rudno, kde sa musíme dostať!

Poďme teda rýchlo dole. Je cca 17:00. Ešte ďaleká cesta. A to Mišo rozmýšľa ešte nad Kopou nad Váhom. Zbeh je krkolomný. Ozaj je to strmé. Zdá sa to byť strmé aj pri výstupe, ale nečakal som až takto. A všade tie stromy po zemi. Fuuu. Dáva to zabrať. Schádzame na malú lúčku a opäť stúpame. Mišo preberá velenie. Začína byť nezastaviteľný. Mne pomaly dochádzajú sily. V takomto tempe rýchlo vychádzame na Chládkové. Je tu, ako vraví Ivo, poriadna divočina. Výhľady spod vrcholu do Ľubochnianskej doliny som si zamiloval. Vždy si pri nich spomeniem na zimu a lyžovačky. A cez zimu som aj tak zase vo Veľkej Fatre nebol. Tá ešte stále odoláva. Hm..

Turiec od Kľaku po Kľak

No a rýchlo dolu aj z Chládkového. Ďalšia brutalitka. Je to strmý technický zbeh, ktorý si poriadne užívam. Juuuuj dobre to bolo. Som prehriaty, ale cítim sa dobre. Musím viacej piť. A vody už zase máme málo. Po pár minútach sme v sedle Príslop. Tam sa ani len nezastavujeme. Už len pár desiatok výškových metrov a sme pri válovoch. Tešíme sa na vodu. Tak blízko zase ale nebola. Hneď od sedla ma prekvapil poriadne strmý kopec. Netušil som, že je to tak strmé a dlhé. Skôr som čakal krásne rovné lúčky. Tie začali. To je fakt. Ale až po tomto ogrgeľovi. Tam sa už ale len ťažko rozbieham. Nejde to. Už to ide lepšie aj Ivovi. Prepálil som to. Alebo žeby to bolo tým, že už poriadne druhý deň nejem a nepijem? Každopádne moja chyba. Nohy by ma ešte aj čo to poniesli. 

Pri válovoch hlcem vodu plnými dúškami až mi mozog mrzne aká je chladná, a božská. Chvíľku ma preberie. Mám opäť na pár minút sil a nejak sa doteperím na Vyšné Rudno. Mišo a ani Ivo už na Kopu nechcú. Už len mne vŕta tento chrobák v hlave. Nahnevalo by ma to, keby sa to zrušilo len kvôli mne. Možnože videli na mne aký som biedny. Chodník z Rudna na Ľubochnianske sedlo je čistá bieda. Zase som čakal krásne lúky. Alebo aspoň z väčšej časti. Veď viem, že tam je aj kopa lístia, blato a korene. Ale v takomto pomere? Po každom krátkom zastavení sa mi zatočí hlava. Musím rýchlo do seba všupnúť nejaké cukry. Uf.. asi stačilo. 90km za niečo viac ako 24 hodín je ešte na mňa asi po zime priveľa. Poďme teda dole. Kopa - neKopa. Do sedla sa ledva tackám.

Na Vyšnom Rudne s pohľadom na Krivansku Malú Fatru

Zo sedla sa ledva rozbieham. Mišo by rád letel dole behom. Mne treba možno pol kilometra chôdze dokým sa rozhodnem pre beh. Ivo je za mnou. Tiež to nejako nehrotí. Čo to? Zvážnica ale utiekla ako voda a my z cesty vchádzame do lesa. O chvíľku sme na nádhernej lúke a za lúkou vchádzame rovno do nádhernej tiesňavy. Nebol som tu veľakrát, ale je to tu krása. Znovu miesto ako stvorené pre rodiny s deťmi. Alebo možno skôr pre starých ľudí ako prechádzka. Prejdeme pár mostíkmi a za tiesňavou nás vyhodí dolinka rovno pri rybníkoch. Nad nimi sa ešte nachádza miesto, niečo ako táborisko s chatkou, posedením a vodným mlynom. Veľmi pekné miesto na oddych. Prebehli sme tadiaľ nehorázne rýchlo a bol som hrozne dodžubkaný na to, aby som si to stihol lepšie pozrieť. Škoda. Nabudúce sa tam ešte musíme zastaviť. 

Dole pri Váhu nás už čaká Majo. Sme zachránení. Mišo má ešte stále málo a do Turian ide behom. Potrebuje prebehnúť minimálne 50 kilometrov. Mne bude stačiť aj týchto 41. Nasadám s Ivom do auta a vďaka Majovi, ktorému je už po včerajšku oveľa lepšie, sa dostaneme naspäť ku autu v Necpaloch. Mám okolo seba úžasných ľudí. Aj vďaka nim sa dá byť priam všade a vidieť všetko. Či takto, keď sa dá dostať hocikedy skoro hocikam, a či mať vždy parťákov v lese kde nikdy nevieš čo sa môže stať. V Necpaloch teda prestúpim ku Ivovi a spolu ešte pobeháme po obchodoch a dokonca ma dovezie až do Vrútok. Stíhol som nakoniec všetko. Aj mamine darček kúpiť na Deň matiek, či Klárku privítať na stanici. 

Konečne Ľubochnianske sedlo

No.. na tento víkend si myslím, že už stačilo. V nedeľu už len oddych s najbližšími a hor sa plný síl pustiť do ďalšieho týždňa. S Klárkou to budú zase o level krajšie dni :)

A opäť Strážovské..

Čas neskutočne rýchlo beží a už je znovu koniec týždňa. Pomaly už zabúdam čo bolo minulý víkend, tak mám čo robiť rýchlo napísať pár riadkov na pamiatku.

Na Temešskej skale

Z Turca letíme s Klárkou už vo štvrtok večer. Cestou na byt skupíme pol Lidla a párty môže začať. Spráskame párky, uhorky, 300 gramové cukríky a čert vie čo ešte a Klárka dokonca napečie aj tortu. To aby sme hladní ďalšie dni nezostali. 

Piatok: Ostrá Málenica

Plán na predĺžený víkend je ale jasný. Už v piatok navrhujeme oddychový deň a torta pred obedom po raňajkách príde vhod. Aby sme na poobedňajšom trojhodinovom výlete nezomierali od hladu využívame uvoľňovanie reštrikcií kvôli korone a davaj het ešte v Beluši na zmrzku. Takto posilnení kúsok po druhej vystupujeme z autobusu v Mojtíne.

Už to zase začína byť život bez korony

Je nemastno - neslano. Každú chvíľu čakáme že nás zleje, ale predpoveď hlási priam nádherné poobedie a večer, tak len v to dúfame. Rýchlo sa púšťame hore lúkami nad dedinu. Z hôr sa odparuje vlhkosť a celej krajine vládne sýta zelená farba. Vlastne ako zapršalo, konečne narástli listy a celá krajina sa odela od bledo zelenej, až po tú najtemnejšiu tmavú zelenú. 

Zlena, všade len tá zelena

Lúkami sa rýchlo dostávame do lesa a odbočujeme doľava na neznačený Rohatín, či Rohatú. Táto Rohatá je oproti Rohatej skale cez dolinu Slatinského potoka, kde sa nachádza aj cesta do Mojtína. Skalný chodníček bol parádny, ale výhľad z vrchola nebol úplne úchvatný. Nachádzala sa tu dokonca aj vrcholová kniha. Škoda len, že vypisaná. A škoda, že nepovytínali stromy aspoň okolo vrchu. Pohľad na Považie mohol byť parádny. 

Rýchlo sa presúvame naspäť a už znovu po zelenoznačenom chodníku pokračujeme ku Ostrej Málenici. Celé je to parádna prechádzka. Z Mojtína to nie je ani až tak veľa stúpania. Len kde tu je nutné sa vyšvihnúť cez nejaký hrboľ o stupienok vyššie. Po pár takýchto hrboľoch sme na rozkokošníku Málenica. Na vrchol je to odtiaľ už na dohodenie kameňom.

Lúky nad Mojtínom

Pre odbočku na Rohatín už druhýkrát dobiehame baby na prechádzke. Tie boli tak ukecané, že človek by im mohol na päty pol hodinu stúpať a nevšimli by si to. Obiehame ich povedľa úzkeho chodníčka a od dobytia vrchola nás už nemôže nič odradiť. Za chvíľku sme tam. Opäť kopec len s minimálnym výhľadom. Niečo podobné ako Rohatín. Aj tu bola kniha. Okrem nej tu pribudol aj kovový kríž. Trošku si vydýchneme, napijeme sa a letíme dolu. Ťažko povedať čo nás ešte čaká. A autobus nás čakať nebude.

Rohatín alebo hľadanie aspoň kúsku výhľadu

Spočiatku ideme dosť dlhý čas naspäť po hrebeni. Na strmom konci sa ale chodník prudko zalomí a my klesáme do doliny. Klárka ide na mokrých kameňoch po zadku. Vlastne po torte v batohu, ktorá bola určená pre rodičov. Náraz musel byť kvalitný, lebo keď sme večer pozerali následky plastová miska bola napoly. Ešteže tá torta čosi vydrží. Vidno, že ju moja šikovnica robila.

Už aj dole z Ostrej Málenice; na lúkach krajšie ako hore

No naspäť na Málenicu. Zbeh strmým chodníkom lesom som si poriadne užil, ale následne vybehneme na zvážnicu a je po paráde. Dedina sa zdá byť vari až na konci sveta. Z kamenistej zvážnice prechádzame do čistého blata a máme čo robiť na naších formuliarských podrážkach to ustáť aj s paličkami. Na zemi už ale neskončíl nikto. Vychádzame na lúku, chvíľku stúpame, prejdeme cez jednú lúčnu vlnu a pred nami sa ukáže nádherna obrovská lúka. Už zase je všade tá zelená. Je to tu nádherné. Najkrajšia časť dnešneho výletu. Po našej pravici vidno vrchol Ostrej Málenice. Klárka dokonca na vrchole dovidí aj na kríž. Ja sa o takýto počin ani nepokúšam. Vychutnávam si radšej tu nádheru pred sebou. 

..aspoň spätný pohľad na vrchol

Postupne klesáme a vchádzame do obce Slopná. Využívam hneď prvú možnosť a pod čerešňou svojej láske dávam prvomájovú bočku. Aspoň takúto maličkosť sa mi podarilo, keď už máj som nestaval. Dedinou prebehneme rýchlo a už aj sme na zástavke. Ešte máme čas aj na vytrasenie tenisiek. Dobré to je. Autobusom sa odvezieme do Dolných Kočkoviec a odtiaľ ideme priamym spojom osobným vlakom smer okresné mesto Ilava. Nasledujúci spoj nečakáme. Ten predbehneme aj pešo. Prechádzame námestím okolo veznice a čo nevidíme. Ľudia s čapákom. Je rozhodnuté. Ideme aj my do bývalého kina. Sadneme si oproti na múrik do samoty a vychutnávame si pohodu vyčaseného dňa. 

A už aj čapááák

Keď príde čas, vstávame zo zeme a posledným spojom sa dostaneme na chatu do Iliavky pozdraviť Klárkinych rodičov. Zostávame aj na noc. Na večeru dostávame úžasnú Šutalicu. Klárka za vďaku vyťahuje tortičku. Ustála to a myslím si, že aj im veľmi chutila. Večer chvíľku načrieme do ťažkých debát, ale inak len oddychujeme pri telke. Ani sa nenazdáme a deň prvý je za nami.

Sobota: Strážov - Čičerman - Magura - Temešská skala

Na dnes máme naplánovaný o poznanie dlhší výlet. Ráno na okná ťukajú opäť kvapky dažďa. Som z toho mierne vykoľajený. Skoro som opäť zaľahol, ale Klárka je už hore, tak idem vstať aj ja. Naraňajkujeme sa a uvidíme čo sa bude diať. Dážď ustál a ako sme vyšli z chaty začína sa trhať obloha. Je okolo 6 hodín ráno a my stúpame už ako obvykle okolo Starého háju nad chatovú oblasť medzi Iliavku a obec Štyri lipy.

Ráno po daždi nad obcou Štyri lipy

Cestou do Malého Košeckého Podhradia s výhľadom na Vápeč

Na lúkach je kvalitne blata. Rýchlo schádzame na Štyri lipy a priam s rozbehom sa pušťáme hneď do protikopca ku osade Háj na hrebeni medzi Sokolom a Vápčom. Na lúkach sa nám ukazujú nádherné pohľady do doliny Porubského potoka. Naádherný sú aj Vlčinec, Sokol, či vždy majestátny Vápeč. Z Hája opäť klesáme a za chvíľku sme v Malom Košeckom Podhradí. Konečne sme na zástavke. Ani nevieme ako a hodinka na nohách je za nami. Bolo to pekné ráno.

Prekvapko nad Zliechovom v potoku

Autobusom sa prevezieme do Zliechova a môžeme pokračovať. Za posledné týždne pre nás už veľmi známym chodníkom stúpame na Strážov. Tento rok ale prvýkrát smerom nahor. No a čo nevidíš v potoku? Pivko sa chladí. Kto má chuť tak za príspevok jedno euro si môže vybrať desiatku, nealko, či radlerík. Úžasný počin. Tento človek by si vari aj nobelovku zaslúžil. Len či ho Slováci neodžubávajú. 

Gabrišske vrchy spod lesa pod Strážovom

Vchádzame do lesa a stále stúpame. Po zemi sú kde tu pohodené salamandry. Už nejeden výlet nad nimi premýšľam ako je možné, že som ešte ani na jednu neskočíl. Alebo si to ozaj len myslím? Kopec rýchlo ubúda a ani sa nenazdáme a sme v sedle pod Strážovom. Stále po červenej vystúpime až na lúku pod Strážovom a hneď valíme dolu do Čičmian. Dnes na vrchol nejdeme. Je sychravo a pred sebou toho ešte máme mnoho. Bude sa na čo ešte pozerať.

Magická lúka pod Strážovom

..a všade samý cesnak

Chodník do Čičmian spočiatku vedie strmo blatisto-kamenistým chodníkom, ktorý sa postupne vyrovnáva a hlinenú cestu lesom strieda tvrdá makadámová zvážnica. Na okraji lesa za nami niečo praští o zem. Doteraz netuším čo to bolo. Ja zase pre očí nevidím, ale Klárka na jednom mieste vidí padať na zem kopu lístia. Zrejme sa niektorý zo stromov hodil o zem a išiel oddychovať. Ale len tak. Sám od seba bez podpory z vonku? Veľmi zaujímavé. 

..a odpočívajúce stromy

Zo zvážnice lemovanej potôčikom a alejou mladých stromkov (ja to nazývam fazuľa) vychádzame na štátnu cestu a po asfaltke vbehneme do Čičmian. Skratku lúkami nechávame tak. Je mokro po rannom daždi a vo vysokej tráve by to pre naše nohy mohlo znamenať smrť na ďalšie hodiny putovania. Na Lazový vrch teda vychádzame z dediny. Apoň môžeme znovu raz obdivovať biele hieroglify na čiernych domoch. Ozaj by som rád vedel čo to malo znamenať. A robilo sa to na každej dedine v tej dobe na Slovensku?

Cestou do Čičmian; tempo zatiaľ celkom vražedné

Pod vrcholom dávame pauzičku. Ideme dosť rýchlo. Vyšlo aj Slnko tak to musíme využiť. Po pár minútach je ale pri sedení zima a musíme sa pohnúť. Musíme sa zohriať. Lúky nad Čičmanmi sú nádherne. Konečne sa do zelenej zapája aj biela. Stromy sú obsiate bielymi kvetmi. Jeden viac, druhý menej. Celkovo to tvorí dokonalú harmóniu. Za takýchto nádherných pohľadov sme za chvíľku na Lazovom vrchu a ďalej už zase po červenej.

Z Čičmian na Lazový vrch

Zeleno-biela nádhera a Javorinka na dohľad

Strmo klesáme do Čičermanského sedla. Celý tento úsek od Čičmian po Maguru už veľmi dobre poznám z behu Ultrapunk 85. Viem, čo príde po zbehu. Áno, zase stúpanie. A počas preteku na cca 65tom kilometri to je celkom kruté. Tentoraz sa mi to vôbec nezdá tak hrozné. Ani tak strmé, ani tak dlhé to nebolo. Za chvíľku sme na vrchole a dávame krátky oddych. Už len jeden kopec.

Pod Lazovým vrchom s výhľadom na Strážov

Znovu strmo kúsok klesneme a následných pár kilometrov do sedla Obšiar ideme zvážnicami. Na preteku veľmi depkový úsek, ale s parťákom na celý život to ubehlo ako voda. V sedle je dokonalý pohľad na Malofatranský Kľak. Až tak dokonalý, že mám len nedokonalé foto. Asi mám ten pohľad už tak okukaný, že sa mi už ani tie fotky nepáčia. 

A už aj v sedle Obšiar s pohľadom na Malofatranský Kľak

Pred nami posledný poriadny kopec - Magura

No a teraz prichádza najobávanejší kopec preteku a asi aj dneška. A tento bol ozaj nepríjemný aj dnes. Magura zo sedla Obšiar je ozaj strmá. Tabuľka hlási  hodina 25 minút. Opieram sa do palíc a Klárke sa pomaly vzdiaľujem. Ako stúpanie strmie, moje pretekárske ego mi to nedá a ešte viac zrýchľujem. Hore sa ocitám, celý čas po rozbitej zvážnici, za 25 minút. Cesta bola ozaj na nespoznanie. Po roku sa veľmi výrazne zmenila. Muselo tadiaľto prejsť stovky áut z drevom z lesa. Čo už. Klárka prichádza pár minút po mne. Ide ako pílka. Chvíľku piknikujeme.

Na Temešskej skale

Kríž a výhľad na obec Temeš

A keď už toho ničnerobenia máme dosť bežíme dole. Celkom príjemné klesanie zvážnicami. Niekedy boli trošku viac rozbité ale išlo to. Ľudí začíname stretať až teraz. Inak počas celého dňa sme stretli len dvoch cyklistov pod Čičermanom. Okolo Temešského sedla bolo už ale ľudí o poznanie viac. Je tam veľké množstvo stromov na zemi pohádzaných. Len pár metrov od sedla cestou dolu otáčame štyroch ľudí, že idú zle, len nie na Temešskú skalu. 

..a pohľad na nádrž Nitrianske rudno

My sa cez krížom-krážom pováľané stromy rýchlo prekľučkujeme a už aj stúpame hore. Po ľuďoch sa zdá byť ani stopy, ale ako sa vynoríme z lesa na skale, tam sa nám všetci ukážu. Každopádne nedá sa to rovnať s Kľakom. A ten výhľad je aj tu fascinujúci. Pred sebou máme celú hornú časť rieky Nitry. Lepšie povedané úplny vrch nie, ten je za nami pod Fačkovským sedlom. Pred nami je hlavne Nitrica a vodná nádrž Nitrianske Rudno. 

Od kríža do Belej

Veľmi krásne..

Na vrchole je krásny drevený kríž a taktiež šialeny výhľad na obec Temeš. Skoro ako z Vápča na Hornú Porubu. Zo skaly vidno kade-tade ale náš ciel je stále skrytý v údolí. Musíme sa nejak ešte doplaziť do Valašskej Belej. Od inakadiaľ z okolia tu spoje na Považie nejazdia. Cesta do Temeša je iná párty. Cela trasa je križovaná povaľanými stromami a je to diera priam do pekla. Nechápem niektoré babky čo sme videli ako toto mohli zvládnuť. Každý kto šiel z Temeša hore má môj veľký obdiv. Už len ten pohľad z dola nahor na skalný masív hovorí za veľa.

Medzi skalou a dedinou

V Temeši sme nenašli žiadne pivo, a tak pokračujeme rovno ďalej. Chvíľku ešte stúpame, no kdesi za rohom dediny odbočíme doľava na zvážnicu a už sme zase v nejakej dolinke v lese a cupitáme okolo potoka opäť dolu. Z lesa sa vynárame pri jednom veľkom obydlí a hľadáme cestu na druhú stranu potoka. Cez potok je cesta Zliechov - Nitrianske Rudno. Cestná sieť je tu poriadne hustá, ale ísť opačným smerom na Zliechov na most aj keď len pár metrov navyše by nerád. Radšej ideme povedľa potoka divočinou hľadať most správnym smerom. Našiel sa. Pomedzi prehnité priečky síce už prekukala voda z potoka, ale nás dvoch ešte nechali prejsť suchou nahou. A sme na ceste II/574. Musíme ešte dobojovať 5 kilometrov pomedzi auta.

A konečne hody v Belej

Mobil dávam do vrecka, paličky zložím do ruky a už len pozerám Klárke na zadok. Kde tu ma ešte zaujme nejaký most (profesionálna deformácia z práce). Pripravil som sa na poriadnu agóniu. Vďaka Bohu. Nakoniec to až tak strašné nebolo. Ako ale vchádzame do Belej pred nami sa začína zaťahovať a vydatne začína fúkať. Posledných 500 metrov pred zastávkou začína mrholiť. Ideme bežať? Vari hej. Nezmokli sme. Ale čo teraz? Máme hodinu času do autobusu. Klárkina segrenka má ešte korona karanténu. Pozdravíme ich chalúpku teda aspoň z diaľky. Veď ma nemôže Klárka až tak z prudka zoznamovať. Na dnes stačilo. Ideme radšej na pizzu. A že či je otvorená? Jasneee. Vybavíme sa vo dverách a už aj máme v rukách pivko. Začína pršať. Pod prístreškom nám je to ale jedno. Pizza sa ale ešte pečie a my máme prestoj. Klárka ma tu na cintoríne krsnú mamu. Ideme pozrieť aj ju. Poriadne sa rozpršieva. Ešteže pred cintorínom na strmom kopci majú aj kostol. Vlastne práve som pochopil ako je možné, že babkám nerobí žiaden problém výjsť na Temešskú skalu. Chodiť každý deň takto prudko do kostola musí byť kvalitný tréning. 

Radosť žiť

Keď dážď trošku ustojí, pozdravíme Klárkinu krstnú a letíme na pizzu. Tá nás už vyčkáva. No a prešlo pár minút a už sa roztápa v našich bruškách. Bola parádna. Už dávno som si tak nepochutnal. Spoza mračien opäť vychádza Slnko a posledne minúty pred autobusom sa ešte na zastávke aj Slníme. Aj keď skôr by som to nazval sušíme. 

Autobus je super. Ten nás odtiaľto zaviedol až do Dubky. Cestou domov doplníme ešte v Lidl zásoby jedla a večer už len lebedíme. Zajtra doobeda hlásia dažde a teda budeme lebediť aj celé doobedie. No komu lepšie sveta žiť?

Nedeľa: Hrubá kečka - Čierny vrch - Strážov - Sokolie

Čo sa dialo ráno netuším. Mám úplny vypinák. Určite sme čosi jedli. Pomätám si už len pamätám ako sme v mrholení šli na autobus do Sverepca a odtiaľ druhým na konečnu do Pružiny. Lepšie povedané Predhoria. Autobusár, veselá kopa, nám praje dážď s tým, že úroda sa nám poďakuje. Nech si len vraví čo len chce. Verím, že na dnes už pršania stačilo.

Pri Pružinskej dupnej jaskyni

Dolinkou, pomedzi haciendy miestnej smotánky, sa dostaneme ku odbočke na Pružinsku dupnu jaskyňu. Mali by sme ísť priamo hore, ale nedá mi to ísť sa aj ku jaskyni pozrieť. Na fotkách je vidieť, že má byť zavretá mrežou. Tak aj bolo. Korona uraduje aj pri jaskyniaroch. No a keďže sme už tu, vrátiť sa nám už moc nechce. Zavelím ísť direkt hore lesom nad jaskyňu. 

Lesom sa snažím preterigať na najbližšiu zvážnicu a potom po spleti zvážnic okolo Čierneho vrchu sa napojiť rovno na hrebeň, na ktorom má byť naša zelená turistická značka. Prvá zvážnica podľa aplikácie mapy.cz neexistuje. Ideme skúsiť tu vyššie nad ňou. Lesom to zatiaľ celkom ide. Už aj horšie pliagy sme zažili. Ani sa nenazdáme a sme na druhej zvážnici. Je to uplne topková aslfatová cesta vhodná skôr na korčule ako na zvážanie dreva. Ehm.. asi ma skôr slúžiť ako požiarna cesta si myslím.

Po daždi na Čiernom vrchu pri Strážove

Každopádne sa mi zdá veľmi známa. Kedysi dávno som tu bol na bicykli. Vlastne mne sa zdá, že som bol vari na tom bicykli všade v Strážovských vrchoch. Či to nebolo všetko len jeden výlet, nakoniec tak rozmýšľam. Vari aj hej. Škodaže som nenašiel aj záznam alebo aspoň presný popis trasy ako som  to vtedy šiel. Iba viem, že raz som tu isto bol. 

Túto asfaltku si tentoraz ale moc nevšímame. Asi po 20tich metroch znovu odbočujeme do lesa na pekelne strmú zvážnicu. Vyzerá byť aj prechodená. Zrejme ale len srnkami. Zopár jeleňov hneď aj stretáme. Rýchlo naberáme výšku. Zvážnice vôbec nesedia s tým čo je v mapách, ale aspoň smer správny držíme. Nakoniec predsalen prechádzame skoro vrcholom prvého dnešného Čierneho vrchu a po chvíli sme znovu na korčuliarskej ceste. 

Dokonalééé..

Ňou klesneme ku zelenej značke a odtiaľ to už máme len cca 100 výškových metrov na Hrubú kečku. Začína niečo padať z oblohy. Čo to je? Nejak to príliž buchoce pri dopade na zem. Toľko lístia tu zas nie je, aby to vydávalo taký zvuk. Vyzerá, že sú to ľadové krúpky. Je tretí máj. Fascinujúce. Veď sme len vo výške 1000 mnm. Každopádne aspoň nezmokneme. Zrážky ale mohutneju na sile. Ku smerovníku už prichádzame v hustom snežení. Najsuchšie to ale už nebolo. Ideme asi kúsok pobehnúť.

Nazdávame sa, že v lese sa pred tým skryjeme. Také prd. Les ešte v tejto výške nemá lístie. A padá toho z oblohy čím ďalej tým viac. Zem sa pomaly začína belieť. Chodník nádherným zakvitnutým lesom so zeleným podmasom vyzerá dokonale. Je to na fotku, no teraz ozaj nemáme čas. Alebo počasie? Po úvodnej miernej časti začíname strmšie klesať. Ide sa mi parádne. Klárka ma necháva viesť a teda jedným očkom stále pokukujem aj tak po parťáčke. Nikdy sa jej nechcem vzdialiť natoľko aby sme sa nevideli.

A opäť na cesnakových plantážiach pod Strážovom

Postupne prestáva snehopršať a my prichádzame do sedla Samostrel. No tak tu som teda na bajku nebol. Z jednej aj druhej strany sa zdá byť parádna zvážnica. Ako pozerám mapu, kedysi som prechádzal na tom bajku hrebeň ešte kdesi pred Kečkou. Niekde v blízkosti chaty Kortmanka, nie v sedle Samostrel. Tu sa pre nás ako naschvál nachádza aj prístrešok. Trošku neskoro. Už je po daždi.

Nezastavujeme sa teda. Iba vytrasiem bordel z tenisiek a ideme ďalej. Prvý kopec po sedle Vrábľová bola malina. Vlastne ledva sme pocítili, že stúpame. Párty prichádza až potom. Stúpanie na druhý Čierny vrch tohoto dňa. Bolo to výživných 200 výškových metrov. Dávame do toho srdce. Klárka ma každým dňom prekvapuje. Ide nádherne. Radosť sa pozerať na to. Ako mi je parádne s touto žienkou. 

..a znovu magická lúka pod Strážovom

Postupne sa začína vyčasovať a z hmly sa prediera Slnko. Hrebeň cez Čierny vrch až po rázcestie pod Strážovom je prenádherný trailový chodník kopírujúci ostrý hrebeň. Čaro tomu dodávajú holé konáre z času na čas zahalené do prevaľujúcej sa hmly vetrom zo strany na stranu a kde tu zo zeme trčiace skalné výbežky. V stúpaní na Čierny vrch sme stretli jedinu dvojicu dvojnohého druhu oproti. Pod Strážovom stretávame celú rodinu zostupujúc v pršiplášťoch dolu. Museli mať "nádherný" výhľad. Inak po ľuďoch zatiaľ ani stopy.

Chodníkom zo Strážova po Sokolie

My opäť nejdeme na vrchol. Znovu len prejdeme okolo cez lúku pod Strážovom. Hmla, Slnko a vietor tam vytvárajú dokonalé divadlo. Chvíľku sa tu aj zastavíme a čosi aj zjeme. Stena ihličnanov z jednej strany lúky nás kompletne izoluje od vetra. Akonáhle začneme klesať do sedla pod Strážovom sme opäť vystavený studenému vetru a v mokrom oblečení to teda moc nie je med lízať. 

Spätný pohľad na Strážov v hmle

Zo sedla si ideme zase dať čosi špeciálne. Ideme hrebienkom na Sokolie skaly. Chodník cez dva predvrcholy je úchvatny. Tam kde nie je na zemi lístie je znovu nádherný chodník úzkym hrebienkom so stromami naokolo. Časom prichádza hmla a les tentoraz vyzerá desivo. Spoza každého kameňa očakávame macovitú "príšeru". Tie nás majú ale na háku a za chvíľku križujeme iný turistický chodník vedúci zo Zliechova do Predhoria. My ho len križujeme a už konečne stúpame na Sokolie skaly. 

Nie je to zas až taká sláva. Čakal som čosi nádherne. Toto bolo len take priemerné. Ani tie výhľady neoslnili. Možnože tomu dopomohlo aj to škaredé počasie bez Slnka. Každopádne aj tu na vrchole sme stretli človeka so psom. Myslím si, žeby to mohol byť poľovník. Nič nám nevravel. Je veľmi ale zaujímavé nájsť ľudí aj takto, na takýchto odľahlých miestach.

Skalné okno v Sokolích skalách

Prechádzame okolo malého skalného okienka. Ani to ale môjho ducha nepozdvihlo. No a úplne ma rozčarovala mala lúčka s divným posedom pod samotným vrcholom. Pred posedom boli tri lebky asi z jeleňov a jedna panva. Wtf? A všade dookola to šialené sychravé počasie ku tomu. Netuším čo nás ešte čaká. Či trafíme tu cestu a či vôbec existuje čo je naznačené na mape a milión iných depkárčin. A Klárka chce jesť. Snažím sa tváriť v pohode, ale nie som svoj. Rád by som bol už kdesi preč. Dúfam, že nezdepkárčim aj Kláris.

Konečne na vrchole..

Keď sa najeme vydáme sa hľadať cestu. Podchádzame kúsok nižšie popod hrebeň. Konečne ju pod nami zahliadnem. Schádzame krkolomne papekmi ku nej. Cesta len málo klesá a za chvíľku je opäť na dosach hrebeňa. Vlastne túto cestu sme už videli pod sebou aj počas výstupu na Sokolie skaly. 

Konečne točí doľava, odkláňa sa od nášho výstupového hrebeňa, naberáme správny smer a začíname klesať. Klárka mala už tiež riadny guláš v tom, na ktorý smer je vlastne Pružina odkiaľ sme vyrazili. Ja to tiež len podľa mapy viem ako tak určiť. Aj keď už ma Klárka musela sama veľakrát opravovať čo niečo oveľa skôr vedela rozpoznať. Zvážnicou to ide dolu rýchlo. Ani sa nenazdáme a sme pred posledným stúpaním dňa (aspoň som si myslel). 

Hmla nás celý čas sprevádza

Je to 100 výškových metrov po dobrej zvážnici, na konci ktorej sa to poriadne vetví. Jednú z mnohých variat si vyberieme a dostaneme sa na krásnu vrcholovú lúčku. Cesty sa v tráve strácajú a snažím sa ísť už len podľa gps. Aj to ma celkom mätie a stáčam doľava ku veľmi zaujímavému stromu. Keby som nebol až tak pod stresom ako máme pokračovať, tak si ho aj odfotím. Na kamennom návrší bol mohutný strom. Cítil som sa minimálne ako v Avatare pri tom ich strome s kolektívnou pamäťou. No keďže sme zle, točime naspäť a iným smerom pokračujeme po hrebeni ďalej.

Divina na lúke pod Sokolím

Nakoniec sa napojíme na presne tú istú zvážnicu, z ktorej sme zišli a strmo začíname klesať dolu. Som nesmierne šťastný, že tu cesta je. Bál som sa, že pôjdeme týmto pochmúrnym krajom pod oblakom čistou húštinou. Dobrú zvážnicu, ale opušťame a pušťame sa tou zalamanejšou. Prečo? Lebo tá sa mi zdá lepšia podľa mapy.cz? Hiking.sk ukazuje, keď to teraz pozerám, ako jedinú cestu práve tu druhú, lepšiu, ako sa dostať dolu. Niežeby sme sa my dolu nedostali aj tou horšou. Ale bolo to zase take všelijaké - zarastené, zasypané lístim a hlavne zalámané. V dolnej časti sa zdá, že pred nami prešiel aj nejaký motorkár. Moc nám to ale neberie rozum, žeby sa dali aj takéto terény na motorke. Ale tak všelijakí sme ľudia.

Zabudnutá chalúpka nad Riedkou

Sme skoro dolu. Vychádzame na čistinku s pomaly rozpadavajúcim sa starým domkom medzi stromami. Je nádherny. Dýcha históriou. Celé je to tu magické. Už len tým, že všade sú ceduľky "zákaz vstupu" a "je to tu monitorované kamerovým systémom". Obídeme to teda radšej veľkým oblúkom a kadejakými chodníčkami zbehneme až ku potoku. Pred nami sú dákesi ploty. Nevbehli sme niekomu na záhradu? Plot pre oči ja teraz vidím, ale sú to len stojky. Pletivo chýba. Prebehneme pár metrov niekomu po trávničku a sme na ceste. Sme zachránení.

Máme tri cesty na výber. Ísť hore dolinou do Predhoria. Ísť rovno cez Chmelisko do Pružiny alebo ísť na Tŕstie dolu kopcom. Máme tak cca pol hodinu. Do Predhoria to nestíhame. Na tie ďalšie zástavky máme aj o pár minút viac času a je to kratšie. Vyberáme si Chmelisko. 

Chmelisko nad Pružinou a výhľady naokolo

Ideme asfaltom ale celkom do kopca. Nečakal som už kopec. A nieto ešte takýto. Mám mierny chaos v tom ako sú tu poukladané vedľa seba tie dolinky. Stúpame až do časti dediny Chmelisko. Konečne sme opäť v civilizácií. Trošku znovu poprcháva, ale do odchodu autobusu už nezačne pršať. Ten nás odvezie do Považskej Bystrice. Máme vyše pol hodiny prestoj na vlak. Skoro som tam umrel od hladu a nudy. Vo vlaku cesta do Dubky už ušla rýchlo a cesta drkotajúc od zimy cez cele mesto ešte rýchlejšie.

A už sme doma. Už iba oddych až do rána. Opäť prešiel víkend ako voda a opäť nás čaká pracovný týždeň. Znovu bude ale len štvordňový. A potom môžeme ísť za dobrodružstvom znovu. Som zvedavý čo prinesie tentoraz.

Foto: Klárka Bridíková a ja