Na Favošovi okolo Tatier

Tentoraz prišiel rad na Lukášov výmysel. Toho pustiť k slovu, to sa hneď môžem nechať liečiť. Ani neviem ako a už vo štvrtok pred sviatkom Cyrila a Metóda sedím v sedle Favoša modrého a hneď z práce na ňom letím smer Ružomberok.

Naháňačka to bola celkom fajn. Ako spomínam. Moje oboznámenie s cestnou cyklistikou bolo posledné dva týždne na tomto pekelnom stroji do a z roboty. A vlastne celá moja cyklopríprava už roky pozostáva zo 7 kilometrovej cesty do práce spolu s 10timi výškovými metrami. Pre tento fakt hodnotím prekonanie najrýchlejších 40 km v sedle bicykla z 1:37:30 na 1:25:00 so stánim na dvoch červených viac než geniálne. 

Na čo som sa to ja dal..

V Ružomberku zástavka v obchode na nákup sedákov, tlmiča pádu, okuliarov a bola by aj kopa iného kebyže v júli bol lepší výber na skialp výbavu. Ešteže tak. V peňaženke zostalo o čosi viac. Lukáš mi vymení Favoša modrého za Favoša sivého a môže sa ísť do tuhého. Tento má aspoň prevodníky nie ako na dráhovú cyklistiku. Odprevadí ma po železničnú stanicu a pustí ma do jamy levovej.

Oboznámujem sa s týmto novým strojom starším určite ako ja sám. A to tak, že už o desať kilometrov pri prvom náznaku kopca hádžem vzadu na najľahší prevod a reťaz je hneď namotaná v kolese. Fúúúha. Pomocou prehodenia na ťaší prevod to nejde. Reťaz namazaná pol centimetra hrubou vrstvou vari motorového oleja či ký frasom. Ani za toho nejde tú reťaz vytiahnuť z kazety. Začínam byť bezradný ale po 10tich minútach sa mi to predsa len podarilo. Ruky čiernejšie ako ruky černocha. Ešteže si ich mám aspoň ako prachom vysušiť. No dobre vedieť o tejto zrade. Poďme teda pučiť prvý kopček.

Granica państva

Nehrotím to. Vlastne vôbec netuším čo ma čaká ešte. Idem dĺho-predlho dolinou hore. Niekedy si už myslím, že to nikdy neskončí. Ale ešte dúfam. Dožil som sa konca. Prichádzajú spomínané dve prudké serpentíny a už aj viem ako sa ide na tomto stroji v 50 kilometrovej rýchlosti a klopia zákruty. Treba mi viac opatrnosti. Musíme sa zohrať. 

Som v dedine Osádka. Kontrolujem mapu a prísam-vačku idem tam hore ako som to videl z diaľky. Ževraj cesta tretej triedy. Sklon minimálne 15% a diery na pol kolesa Favoša. Prejdem 15 výškových metrov a zosadám. Napešo idem rýchlejšie. Ani tým čo išli na bajku dole to moc nešlo rýchlejšie. Dokonca aj jedno auto sa tu našlo. Cesta skoro taká ako u nás Blažovce - Socovce. Čiže aj inde existujú takéto trojky. 

Už sme pod Tatrama, zo severe

Dobre, som na kopci a teraz zjazd. Už len dúfať že to pôjde v sedle cesťáku. Vari to nebude pole poorané. Na môj údiv je tu úúplne nový asfalt. Je to tak divoká jazda, že až. Dole ma zastavila zase až extrémna serpentína. Znovu vari v sklone 20%. Koleso mi šlo do šmyku už pri minimálnej rýchlosti. Prechádzam dedinkou Pokrývač a pozvoľna klesnem až na Pucov. 

A je tu prúser opäť. Znovu dávam najľahší prevod a reťaz opäť v kolese. Hromžím jedná radosť. Zase to nejde odtiaľ vytiahnuť. Čas je pokročilý. Nestíham na spomínanú siedmu čo som zahlásil kolegovi a ešte aj toto. Už - už sa zmierujem s tým, že budem musieť ísť pešo kdesi do najbližšej dediny a odtiaľ sa vlakom prepraviť do civilizácie, keď tu zrazu je reťaz opäť voľná. Vtedy som myslel, že Lukáša prizabijem vari.

Asfalt raz geniálny, inokedy na zabitie

Pokračujem teda cez ďalší kopec do Pribiša a odtiaľ dlho klesám do Oravského podzámku. Už som si vari myslel, že ten hrad nikdy neuvidím. Nekonečná cesta dolinou. A tie dediny. Tu je všetko poriadne odrezané od sveta. V Podzámku ešte prechod po mačacích hlavách ako na Paris-Roubaix a hneď hore povedľa kamionistov do sedla Príslop. Čistý koniec. Od tohto okamihu už nikdy nechcem vidieť značku 12% stúpanie. A hlavne nie na pribrzdenom Favošovi. 2x som musel zosadnúť a predýchať svoj predčasný koniec života. Doteraz neviem ako som sa nakoniec ocitol až hore.

Prichádza rýchly zjazd. Ďalší prúser. Zo zjazdu som ešte vystresovanejší ako pri výšľapoch. V 60tke sa necítim na našich cestách vôbec isto. Hrboľaté zaturbované krajnice sú dobré ak tak na vyhodenie z cesty. Z druhej strany zase na mňa tlačia častokrát bezohľadný vodiči. Niektorí dokonca proti tebe aj predbiehajú. Celé toto umocňuje ešte bočný vietor, ktorý mi lomcuje s bajkom ako zmyslov zbavený. Proste nečakal som, že na cesťaku to bude tak náročné. Príde mi to oveľa nebezpečnejšie ako horská cyklistika. Každopádne asi zostanem radšej pri svojom behu.

Občerstvovačka na mojom 46tom, Zakopané

Prechádzam ďalšími Oravskými dedinami a Námestovo či priehrada sa rýchlo približuje. Ani neviem ako a som vo Vavrečke. Sily dochádzajú a už odratávam každý jeden kilometer do Slanickej osady. Som tam. Skúšam volať kolegom kde sa to tam máme stretnúť na ten náš slávny guláš technického úseku. Všetci už podgurážení a po mobiloch už asi ani stopy. Našťastie pár minút predo mnou dorazil na miesto činu ešte jeden triezvi člen. A našťastie som mal číslo aj na neho. Po polhodinke obchádzania dediny sa teda stretám zo svojimi. 

Tento večer už len magnezko, sprcha, guláš, piv, pálenka a môže sa ísť spať.

Tým, že to kolegovia roztočili o značne skôr ako ja, už pred polnocou sme v posteli. Do rána sa trošku nohy ukľudnili ale nie je to ideál. Švahnem si Flector s pol litrom energeťáku. To vari pomôže. Okrem pár slaných tyčiniek, ale na raňajky nič nejem. Pred ôsmou vyrážam za Lukášom. Stretko máme vo Vitanovej.

Hore dolu Tatrama

Cesta ubieha celkom pohodovo. Vlastne až dovtedy dokým nestretnem Lukáša. Hneď z príchodu nás čaká krátka 12tka stúpaníčko. To po 5 minútovej pauze ide ako nič. Samozrejme Lukáš mi uteká aj vo výšľape aj v zjazde. Ale tak nech trpí, keď ma nahovoril na takúto volovinu. Ešte keď mi dá aj takúto raketu pod zadok. Konečne sme v Poľsku. A hneď hore kopcom. Veľmi mierne, ale mne to stačí. Lukáš si ide svoje. Ja to za ním nijak nechcem hrotiť. Veď sme len na začiatku. Vyšliapem to až nad Kiri pred Zakopaným a tam strmhlav dolu do prepchatého mesta. Bola tam ozaj plnka. Mali sme čo robiť vykľučkovať pomedzi auta. A hlavne keď musíš hneď na brzdy keď auto pred tebou sa rozhodne v rýchlosti zabrzdiť. Šoky začali už aj dnes. Ešteže v Zakopanom majú Subway a 30 centimetrovú bagetku. 

Ledva som to zvládol spráskať. Ale bola to nutnosť pred asi ďalšími 4mi kopcami do ďalšej občerstvovačky na Ždiari. Zakopané je po novom aj rozkopané a takto počas sviatku a prázdnin je tam poriadny chaos. Nejak sme to ale v zdraví prežili a už stúpame cestou tretej triedy popod Tatry. Veľmi nádherná trasa. Také 150 metrové stúpania a následné klesania. Niekedy menej niekedy viac. Nejdem rýchlo ale ešte si to celkom užívam. Ani sa nenazdáme a sme opäť na hraniciach. Lysá Poľana a za chvíľku aj Tatranská Javorina.

Čaká nás posledný kopec pred jedlom. Sedlo medzi Podspádmi a Strednicou. Čistý masaker. Začína ma vypínať ale som tam. Znovu v desivej rýchlosti klesáme cez Ždiar, kde aj stojíme na kofolke. Ešte nie sme ani v polke. Vlastne ešte stále nad 100 kilometrov pred nami. Bude to ešte peklo. Vstávame a rýchlo ukrajujeme z kilometrov až po odbočku za Tatranskou kotlinou smer Štrbské pleso. Ale odtiaľ to bol ešte pretek na dlhú trať. Začína opäť stúpanie. Už každý jeden kopec neskutočne cítim. Aj keď Tatranská Lomnica bola celkom prekvapenie ako som sa tam rýchlo dostal. Vlastne tá rýchlosť bola vždy nad moje očakávania. Každý jeden kilometer som očakával, že bude trvať vari večnosť.

Trošku dlhšie to už trvalo do Starého Smokovca na ďalšiu občerstvovačku. Pred jedlom to ide vždy nejako pomalšie. Zastavujeme sa v športe na dolnej stanici lanovky na Hrebienok u kamošky Kati. Znovu čosi prepijeme. Konečne sa mám komu vyrozprávať a keď nič iné aspoň vyrozprávaný sa môžem pustiť odkrojiť už poslednú veľkú časť výškových metrov do cieľa. Každopádne mám za sebou práve len polovicu vzdialenosti.

Granica sa blíži

Dám sa do režimu autopilota a to stále pozvoľne stúpanie až po Popradské pleso nejako moc neprežívam. Proste len krútim a krútim. Na odbočke odbočíme smerom ku plesu a za koľajami serpentínou pokračujeme nie na Popradské pleso ale ako keby naspäť na Štrbské. Krásna cesta tam je. Nebolelo to nad očakávania tak je fajn. Chcem ísť na fotku ku plesu, len to som ešte netušil, že Lukáš dokým ho nájde bude obchádzať pol jazera. Prisám-vačku polovicu sme obišli. 

Foto máme, ideme opäť jesť. Reštaurácia u Lenky pod staničnou budovou je top. Oáza v Sodome-Gomore drahých Tatier. A je tam aj chutne. Počul som to na vlastné uši aj od iných zákazníkov. Jednoznačne každému odporúčam ak nepotrebuješ luxus. 

Znovu doma

Začína poprchať. Asi je čas na odchod. Čaká nás posledných 70 kilometrov skoro stále dolu kopcom. Ehm.. Už ani nie po 5tich kilometroch stúpame. A ceeelkom hodne na 125tý kilometer. Asi 30 výškových metrov. Potom už zase letíme až do Podbánskeho. Spustil sa neskutočný protivietor. Lukáš mi samozrejme ušiel. Zase rýchlosti na 60 km vôbec nezvládam a len sa modlím nech už som pod kopcom.

V Podbánskom ma Lukáš čaká a ide ma trošku potiahnuť. Sily ma jak kôň. Snažím sa stíhať ale ten vietor je šialený. Už nefúka v protismere, ale zboku. Je to na mašľu. Lukáš ma odrovná takýmto tempom. Na Hrdove zopár hrbov na ceste a je preč. Idem si ja krútiť konečne svoje. Cestou dobieham postaršieho cyklistu a snažíme prehodiť aspoň zopár slov. V tej 30tke a bočnom vetre je ale taký hukot, že mu rozumiem každé tretie slovo. Ozaj, takýto vietor na bajku som vari ani nezažil. Niežeby som toho mal veľa odbicyklovaného.

Fotiek ubúda ale Štrbské pleso musí byť :)

Sme v Liptovskom hrádku. Po náročných 30tich kilometroch z plesa ma celkom vypína. Lukáš sa ma už aj snaží ťahať ale nejde to. Zadok mi ide odpadnúť a ledva to dokrútim do Mikuláša. Lukáš to chce potiahnuť v celku až do Liptovskej Teplej ale to by bola moja smrť. Na konci mesta, keďže je stále sviatok točíme na pumpu a znovu musím doplniť cukry a kofeín. Toľko "ropy" čo som vypil za posledný deň som vari ešte nevypil. Som na šrot a Lukáš chce aj napriek tomu stále pokračovať so mnou. A ja že si týchto posledných 20 km odťapkám za nejakú hodinku a pol.

Myslel som si, že ma už čaká jedine kopec okolo Tatralandie a pred Potokom, ale ono tam bol ešte jeden brutálny kopec pred odbočkou na Huty!!! Znovu asi 40 výškových metrov. Potom okolo priehrady to už bolo celkom fajn. Tam som už len za každou zákrutou očakával poslednú šialenosť pred obcou Potok. Keď som to ale uvidel nezdalo sa mi to vôbec hrozne. Nechce sa mi tomu veriť. Nedá mi to. Idem zastať. 

Konečne Liptovský hrádok

V polke teda pozerám mapu koľko ma čaká na vrchol. Posledných 30 výškových. Čo? Toľko len? Dokonca ani strmé to nie je až tak. Celkom natešený to vybieham hore. Až tak natešený som zase nebol a ani to nebolo až tak vybehnutie ale ta radosť na vrchole je na nezabudnutie. Klesám dolu. Už len malinky hrboľ pred Bešeňovou a som na poslednej križovatke. Odbočím doprava a po asi kilometri som u Lukáša na záhrade. Koniec. Konečne koniec tohoto šibnutého výletu. Konečne môžem zahodiť ten bicykel. Už ho nechcem vidieť. Ani ten môj do roboty. 

Energeticky som úúúplne mimo. Lukášova mamina sa o nás stará koľko to ide, ale ja to nevládzem ani všetko pojesť. Dnes som to ozaj prehnal, ale konečne mám už aj ja tento výlet okolo Tatier za sebou. Nech sa teraz zase niekto iný potrápi. Po hodinke sa tackavým krokom poberiem na stanicu a ešte aj dnes na druhý deň poobede po výlete nedokážem prestať myslieť na zadok. Ešte teraz naň spomínam.

Ďakujem ti teda pekne Lukáš za takýto výlet :D

Čistý koniec toto

Dnes v sobotu teda už len zaslúžený odpočinok a večer hybaj ho do Kremnice vypočuť si orgán. Každoročne nesmie chýbať aspoň jedna sobota tomuto úžasnému festivalu. Tak už len čakám na parťáčku Evku a môžeme ísť aj trošku za umením. Už len držte palce, aby som tam po včerajšku nezachrápal.

Foto: Lukáš Hladký

MF100 (doma na občerstvovačke)

Plán na tento rok jasný. Behať nebudem tam kde na svk pýtajú až toľko korún za jedlo a hlavne pre mňa po tak nelogickej trati. Každopádne trasa vedie okolo môjho minimálne zimného prechodného bydliska, tak by sa patrilo ísť tam trošku popomáhať. Zlanáramim náhodou celý klan dobrovoľníkov. Lukáša, Lenku, Alex aj Lydku. Až takúto podporu som nečakal. A to som ešte nečakal, že okrem nich tam budeme mať hneď ďalšich 4 iných dobrovoľníkov.

Obžieračka pod Chlebom

Deň D sa priblížil, a tak v piatok pred pretekom zbalíme pakšamenty a ja s Lukášom, Alex, Lenkou a Miškou z chaty vyrážame z Trusalky napešo hore. Trošku nezvyk od kempu. Už na lúke pod lesom sa takpovediac strácame v tráve po pás vysokej. Ešteže aj ja, aj Miška máme tu alergiu na peľ. Lenka, kolegyňa zo základky, s ktorou sa vidíme vari po polke prežitého života hneď ocení náš zmysel pre humor a Alex nám zatrhne už každú ďalšiu skratku.

Príprava na párty deň

..a prvý účastník Maťo

Možnože aj dobre, lebo moje nožičky ozaj nefungujú dobre. Po Hriňovskej stovke a minulotýždňovom trikrát zbehnutí Martiniek stehná nie a nie sa ukľudniť. Mám ich už vyše týždňa sústavne v ohni. Verím, že aspoň pomaličky tento výstup zvládnem. Hore sme sa teda nakoniec nejako vyškriabali.

Prví traja ktorým to šibi-ryby

Párty príprava na občerstvovačku môže začať. Pivko dalo pálenku a bolo vybavené. Do toho ešte Plichťo s Jurom, no a to už bol čistý koniec. V noci ideme späť niekedy nad ránom a nechcem ani vedieť ako to bude vypadať cez samotné ráno.

A dokonca to postihuje aj ženy :D

Vstávam s poriadnymi točkami hlavy. Ale cítim sa tu z nich najzodpovednejšie s najviac skúsenosťami, tak ich už buntoším vari o šiestej. Či o siedmej? Sám som nevedel aký čas práve je. Konečne stretáme ostatných parťákov z občerstvovačky a hneď pýtame praženicu z 20tich vajec. To spráskame rýchlosťou blesku a hneď sa pustíme do prípravy kontroly. 

No a už aj Miki, Bresťo a iná banda

Aj to bola bleskovka a už o pol deviatej sme nachystaní a čakáme na prvého šialenca. Nuž asi som bol až príliž v strese. Prvý pretekár bol u nás až po jedenástej. 34km, 3500m+ išli 5 a viac hodín. A ja práve na záchode. Páána. Nevadí. Každému ďalšiemu sa venujem. Na každom jednom pretekárovi sa zračilo niečo iné. Z niektorého išlo zúfastvo, z druhého nechuť z behu, z ďalšieho nechuť do jedla, iní zase zúril, ale až na tých pomalších sa zopárkrát našiel aj náznak úsmevu. Ale aj pri tých pomalších sa našlo zopár mŕtvol. Každý bol ale peckový. A hlavne tí čo šli dole Generálom dolu a o pár hodín nás prišli opäť pozrieť od Mojžíšových prameňov ako sa máme. 

To som už niekedy nechápal. Hlavne tú rýchlosť ako prišli prví naspäť. Každopádne aj tak z tých 23 šialencov čo došli z toho smeru tu skončilo hneď 7.  Oprava bude, ale ako som dnes čítal, možná až o 5 rokov. Dovtedy treba natrénovať. Postupne sme z chaty vyprevadili všetkých známych aj neznámych kolegov bežcov. Zásoby jedla sa až tak nemíňali, ale už po polke štartového poľa nebola na pitie "ropa". Ani cola, ani kofola ani nič. Prúser jak hrom. Hlavne keď na chate asi trilión ľudí a nebolo pre pretekárov túto tekutinu ani nejako možné urýchliť čapovať. Nakoniec sme to vybavili načapovaním kofoly do bandasky a to len tiekla potom potokom. 

..takzvaní vychutnávači :)

Celkom prúser boli aj vifónky. Dákosi to málokomu bralo. Vlastne ani Cilka, chatársky pes, to po nich nechcel dojesť. Zopár pretekárom aspoň vývar z toho teda vypilo. Jedine tí pomalší to aspoň nasilu zjedli. Nuž a to sme sa asi keď zostávalo posledných 10 ľudí dozvedeli, že chatárka Janka navarila zeleninovej. Ale do čoho sme to mali naberať. Ako si to kto predstavoval a tak netuším. Nabudúce doriešime.

Treba dojesť..

Čakanie na posledného

Keď sme už odprevadili do večných lovíšť aj "tučka" Martina, ktorý síce stíhal limity ale už sa nechcel zošrotovať úplne a pár posledných zombíkov, tak sme kontrolu uzavreli. To len bola rýchlosť. 5 minút a kontrola bola sprataná. Večer pri chate celkom zima. Deka a pivko to teda istia. A po zotmení tentoraz zase pre zmenu víno. Jajááááj. A pred spaním "benzín". Ešteže ideme spať pred polnocou.

Krmelec na Chlebe oficiálne uzatvorený

Ráno až tak na šrot nie som ale tie nožičky po včerajšom celodennom stáni nič moc. No som zvedavý. Určite chcem ísť dnes kdesi. To by už čo bolo, že sa s Lenkou vidím po 15tich rokoch, po dvoch alebo koľkých rokoch príde z Nemecka a nezoberiem ju na hory. O ôsmej ideme na to.

Do sedla to ide ako tak, ale čo ďalej. Už v sedle vymýšľam, že nechcem ísť na Chrapáky hrebeňom ale radšej traverzom ..áno presne tadiaľ čo som minule nechápal ako si to môže niekto vybrať a vôbec načo ten chodník niekto vymyslel, keď pár metrov vyššie má človek nádherný hrebeň. Idem bez slov. A poriadne cez bolesť. No dnes zo mňa teda moc usmiaty parťák nebude. Ešteže mám parťákov dnes dvoch a môžu sa rozprávať aspoň medzi sebou. 

Na druhý deň krásy Fatry vychutnávame aj my

Na Chrapákoch som už úúúplne zúfalý. Neviem či nejdem hneď zaraz dolu. Toto dnes nepôjde a ak sa to len už o trošku zhorší, nebudem vedieť samostatne pokračovať. Ešte tu bude záchranná akcia. Alebo ma bude musieť Lukáš znášať z hrebeňa. Mám na výber ísť zo sedla za Kraviarskym hneď dolu, ale stále nechcem aby parťáci kvôli mne nevideli túto krásnu časť bočného hrebeňa Malej Fatry. Okolo rozkokošníka teda len prefrčím, ani nepozriem doprava a letím na Kraviarske. Hore kopcom to celkom ide. Skúšam zaťať zuby. Vydať aspoň pár povzbudivých viet zo seba pre Lenku za sebou a hybaj hore. 

Hrebeň Kraviarske - Baraniarky

Pár minút a sme tam. Je nehorázne teplo. Hneď sa tam zvalím ako kôpka nešťastia v tom vždy prítomnom roji múch. Po chvíli vybehnú aj parťáci a dáme chvíľu oddych. Prišiel čas na energeťák a moju chvíľku šťastia. Celkom zašmakoval. Hrebeň pozvoľna klesá a vykračujem si už celkom veselo aj keď nohy cítim. Konečne sa zase cítim ako človek a nie zdutá mátoha. 

Rozsutce a pučiči do zjazdovky

Prechádzame inými nevyraznými ale o to strmšími vrcholmi ako Žitné a následne Baraniarky. Je desať hodín a práve štartuje vertikál na Poludňový grúň. Lukáš robí aj lajfko priamo na fejsbúk (nič tam samozrejme nevidno). Ja to nevidím ani na vlastne slepé oči. Ale aspoň Lukáš si to užíva. Každopádne máme dvoch sledovateľov a Matúša Čee v kuchyni na Chlebe. Silno moderná doba je toto už. Po 15tich minútach pozerania do blba na zjazdovku na Grúni nás to už prestane baviť a ideme radšej dolu na štart do Starého dvora na pivo. 

Zbeh dlhý ale nejako sme to zvládli. S pokazenými nohami sa ku mne pridáva už aj Lenka. No bolo nam to treba?

Pohľad na stranu do susedov na Severe

Slniečko poriadne pripeká a nie je kde hlávku skloniť. Ani v reštike nie je chládok. Naberieme aspoň za pol kila síl z piva ale aj vody a kofoly a poďme teda do toho pekla. Direkt hore zjazdovkou ako šli asi pred hodinkou, či dvomi pretekári. Nasadíme celkom dobré tempo a za polhoďku sme nad spodnou zjazdovkou. Ide to.. Ešte necelý kilometer rovinky a sme na kofole znovu. Keď sme tu, to už musíme zvládnuť. Stretám kopu známych z behov do vrchu. Trošku pokecáme ale po ovlažení sa vodou aspoň zo záchodu, keď pitnú vodu nám na chate odmietli dať pokračujeme na hrebeň. 

Pretekáris vychodili :D

Začíname kruto stúpať na Grúň. Ja si to celkom užívam. Idem s Lenkou. Asi som jej bol skôr na príťaž, ale ja som sa cítil aspoň trošku spolupatrične. Snažím sa rozveseliť aspoň hŕstku skormútených duší nám idúcich oproti. Pred vrcholom Lukáš zahlási ukáž to tým stehnám, tak posledých 50 výškových som ich už rozsekal úúúplne. Sme hore. Ešte nám zostáva poriadny kus po hrebeni.

Pomaličky to ale odsýpa a ani sa nenazdáme a už vidíme zo sedla za Hromovým chatu. Prichádza celkom nepríjemný úsek lavínovým úsekom popod Hromové a Chleb. Aj táto zima narobila poriadky s chodníkom. Je celý dotrhaný, vlastne ako celý svah. Pomaly ale bezpečne to zvládneme. To by už čo bolo keby sme to nezvládli, keď to aj všetci pretekári zvládli. Opäť sme na milovanej chatičke.

Domovina :)

Už mi ale ani jesť nechuti z toho tepla. Už len kofol. Pribalíme ku sebe Sašku a ideme het. Na tento týždeň stačilo. Treba ísť dole nejaké hodnoty vytvoriť. Cestu som nejako zvládol. Aj Lenka s kolenom nejak odkrývkala a sme pri rozpálenom aute. Už len vyvetrať a postupne nás Lukáš všetkých rozvezie a je po ďalšom nádhernom výlete.

V pondelok som ja skončil so stehnami až u doktora. Už sa to ozaj nedalo vydržať, keďže ani do roboty na bajku to už nešlo, iba ak tak so zaťatými zubami. Tam som vyfasoval nejaký odber krvi, Flector a bol som vybavený. Ku tomu som si ja prikúpil horčík a deň čo deň to teraz šňupem. Vyzerá, že sa to lepší. Ehm.. ale len do štvrtku. To som už zase sadol na bajk a zliezol z neho až na druhý deň večer. Ale to už je na celý ďalší príbeh.

Foto: Tina Magová, Lenka Čipkalová, Lukáš Hladky, Richard Pouš

Hore dolu Martinkami

Víkend čistý koniec. Dnes v nedeľu 23.6. roku pána 2019 ledva sa dokážem udržať pred monitorom na stoličke. Včera som zažil peklo. Všetko toto začala zrejme minulotýždenná Hriňovská stovka. Síce som skončil predčasne s tým, že veď už o pár dní chcem byť fit ale ako plynuli dni a ako som sa snažil zájsť aj kdesi na kopec, tak je každým dňom len horšie. Svalovka narastá už asi exponenciálnym stupňom. 

U nás na ferratke

Našťastie, že parťák pôvodného plánu na Korunu Oravy bol na Hriňovej tiež a aspoň on dostal rozum a odstúpil od takejto nezmyselnosti. Ja z trucu, že nebudem sedieť doma mením plány a idem si aspoň šupnúť 12 hodinovku cez ferratu HZS na Martinské hole. Poďme teda na to.

Prve tri kilometre z bytu pod kopec celkom fajn. Popíjam si energeťáčik a je mi dobre. Prechádzam okolo smerovej tabule a už je iba strmšie. Necítim sa už moc svoj, ale ide to. Prvá časť pod vodopády za krásnych 40 minút. To je fajn. Je to čas ako keď som behával ferratu poobediami z roboty. Hore už na lanách klasický zatekanie laktátu do stehienok aj keď cítim, že toto až tak normálne nebolo. Potím sa ako zbláznený a nohy ledva dvíham jednu pred druhú. Pri ťažších pasážach radšej predýcham. Nejde to. Každopádne na ceste nad chatou som za necelých 35 minút. Je to fajn, keby som bol takto zmordovaný po 5tom raze. 

Okolo chát len prebieham a letím uzavrieť koliečko. Ale prúser. Hneď cítim stehienka. Fuuuu, už teraz svalovica? Na asfáltke to ešte cestou vyfejsbukujem ale dole si už hladkám kvadráky a pištím od bolesti dokým neprídem ku konečnej zástavke. Rýchlo na kofolu do Koliby. Tam ma už víta dievčina z obsluhy, čo si už aj minulý rok so mnou vytrpela, keď som to točieval poobediami 2-3x.

Nezastavujem sa ale dlho a hneď letím znovu hore. Ide to strááášne ťažko a vôbec sa mi nechce. Strááášne ma bolia svaly na stehnách, ale nejako sa posúvam dopredu. Spodná časť ide relatívne rýchlo aj tak, keď tu pod vodopádmi blízke stretnutie svojho druhu. Ľubka s Martinom. Koho u seba v lese nestretneš. Nemajú morál. Majú ho vari o polovicu menej ako ja. Presvedčíme sa, že nech ideme hore ešte aspoň raz spolu. Myslím, že sa im páčilo. Ani neviem za ako dlho a sme hore na chate. 

Zúfalosť dala pivo pivu, po daždi ani stopy, a tak sme sa rozhodli ešte pokračovať na vysielač a na Minčol ísť pozrieť pretek Strečniansku mašľu. A je po 12 hodinovke! Prdím na to, nejde to. S parťákmi je lepšie. Na vysielači sú prípravy na svätojánske ohne. My ich len obídeme a možno za polhodinku sme na Minčole. Tam už na nás čaká kontrola s "jonťákom". Pár minút pokecáme a pokračujeme po trati, čiže po červenej smer Strečno, ďalej. 

Prejdeme cez jeden vrcholček za sedlom Okopy a stretáme Rada s parťáčkou. Otáčame a aspoň po Okopy ideme s nimi. Nad hlavami nám už od Minčola hrmí a začína popŕchať. Je sviežejšie, ale stále sa to dá zvládnuť aj v krátkom rukáve. Pretekárov odprevadíme a my letíme modrým turistickým chodníkom do Vrútok. Spočiatku krásny trailový chodníček sa zmení na rozrytú zvážnicu, ktorá po nasiaknutí slabým dáždikom sa stala priam blatkovým tobogánom. Krásne čistučké topánočky vyumývane v trávičke a čučoriedi sú na nepoznanie. Ešteže vstup na asfaltku bol cez malinové pole kde nás krásne vyumývalo medzi mokrými kríčkami.

Parťáci už vzdychajú, že som ich zaviedol na vari okraj Zeme a už iba karčmu hľadáme, aby sme zabudli na to čo nás ešte do konca čaká. Tá na Karvaša Blahovca bola zavretá, čiže museli sme ešte vydržať až po Jedloviny. Skratkou cez lúky a nové vznikajúce sídliska sme tam čochvíľa. Pivko a hotdog všetko zažehnalo, len nie moje nohy. Vstávam ako drevený. Parťáci sa mi smejú.

Znovu sme na lesných zvážničkách a ani sa nenazdáme a už kontrolujeme hacienku miestneho milionára, čo mi každý spomína. Až taký gýč to zas nie je, ale žeby ma to nejako moc zaujalo tiež sa nedá povedať. Radšej zbehneme dolu na cestu smer ferratka a spoločne parťákov odprevadím až ku hotelu. Na párty po skončení týchto útrap ku Lukášovi nechcú ísť, tak ich nechám tak. Ja ešte letím zachrániť Kuba na Skalku za Martinkými hoľami. Dákosi sa zdá z komentárov na nete a telefonátov zúfalý. 

Naspäť hore na Martinky sa mi ide celkom fajn. Až nadmieru. Vari to nie je už predsmrtný kŕč. Znovu obieham vatru a letím lúkami za Kubom. Ten práve zbieha zo skalky do miestneho sedielka na hrebeni. Vyzerá dobre. Nie je to s nim až tak zle. Spolu sa v hmle na hrebeni vrátime na Martinske hole. Dáme kofolku, poobzeráme kto to sem dnes večer všetko zavítal na ohne a radšej ideme hneď preč. Hneď by som zostal. To osadenstvo tu vyzerá až moc krásne :)

Za pár minút stonania sme dolu. Tam nás už čaká Kubova Saška, a tak som doma hneď. Trošku sa dám dokopy a už aj kráčam ako robot hore na stráne za Miškou. Berieme pretekárske silničky a letíme na párty ku Lukášovi na Vrútky. Je desať preč a všetko to tam treba rozprúdiť. O jedenástej sa ale polovička poberie het a Anglicko má zase príchod až po polnoci. Spolu s Brexitom vydržíme do vyše druhej a potom na silničkách spravime nakoniec ešte alegorickú jazdu mestom z Vrútok do Martina. Tam sa rozlúčime a neskutočne dlhý deň máme za sebou. 

A to som ešte nespomenul, že v piatok som bol do noci v Žiline na divadle. Rozprava o derniere hry Konfety by bola na celý ďalší príbeh. Som neskutočne rád, že som mal tú možnosť si to pozrieť ešte raz - naposledy. Nikdy viac som sa nenasmial v divadle ako práve pri tomto diele. A malo to aj veľmi peknú výpovednú myšlienku o tom ako s nami točia média a rozsievajú nenávisť či strach všade navôkol. Po skončení sme pri čakaní na spoje s parťáčkou Evkou poprechádzali a vymietli všetky známe kúty medzi stanicou a divadlom a aj na zmrzlinu došlo.

No čo. Dobrý víkend to bol. Škoda len, že už dnes v nedeľu iba poležúvam ako mŕtvola v hrobe. Veď na to bude vari potom dosť času. Treba žiť dokým sa dá. Som teda zvedavý čo nám prinesie ďalší víkend :)