Cez 4 štíty Vysokých Tatier

A opäť prichádza víkend. Je sobota poobede keď začínam písať tento príspevok. Stále neprší, ale vkuse sledujem radar a čakám prvý blesk. Na bloggeri vkuse musia niečo meniť a ani za toho netuším ako mám teraz zarovnať text na šírku strany. Nejdem sa rozčulovať. Naspäť ku tohto týždennému výletu. Aj keď ten text vyzerá teraz hrozne..

Pohľad z prvého vrchola - Predné Solisko

Keďže cez víkend hlásia mordor, neodolám a na piatok si beriem dovolenku. No a keď zistím, že Regiojetom sa dá dostať pod Tatry za cca 2,5€, tak je rozhodnuté. Auto zostáva doma a ide sa vlakom. Veď, kto by platiť spústu peňazí za benzín a ešte aj 6€ za parkovné?

Vstávačka viac menej rovnako ako pred týždňom keď som šiel autom. Cca o druhej ráno. Rýchlo sa dám dokopy a o 3:08 už sedím vo vlaku. Nebyť polhodinového prestupu v Štrbe môžem byť na Štrbskom plese už pred piatou. V Štrbe to už takto z rána žilo. Aj napriek tomu, že je piatok, na horách bude dnes asi plnka. Pokladňa na Štrbe nefunkčná, čiže ani to jedno euro za zrušenú zubačku som neminul. Na Štrbské pleso nás nakoniec vyviezla náhradná autobusová doprava. V buse ešte spráskam banán a energeťák a o štvrť na šesť môžem ísť na to.

Cestou na úžasný Kriváň

Zo stanice si to hneď namierim ku plesu. Aby mladomanželia mali pleso len sami pre seba, musia sa chodiť fotiť už takto o piatej ráno. To je tak keď zrejme nepoznajú menej komerčné miesta. Nedbám, nech si robia čo chcú. Ale obsadili mi najlepšie miesto na fotku pre seba. Niečo predsa musím šupnúť na internety nech ostatní závidia.

Z plesa to bude dnes už len hore a dolu kopcom. Rýchlo stúpam poza skokanský mostík na zjazdovky. Značky ma tak doplietli, že som nakoniec skončil mimo nej a na vrchol šiel inou zjazdovkou ako som mal ísť. Neviem ako by bolo na tej správnej zjazdovke, ale mne sa chodník celkom dosť strácal. Hnevalo ma to, nechcel som skončiť ako pred týždňom od prvej hodiny v mokrých topánkach. Našťastie rosy nebolo až toľko a okrem mokrého zvršku všetko zostalo bez ujmy. 

Pohľad z vrchola do Kôprovej doliny

No a som pri chate pod Soliskom. Po ľuďom ani náznak. Nohy mi idú dobre, len vo vnútri ma čosi ťaží. Neviem či som nevyspatý, či mám nízky tlak, ale nie je to dokonalé. Predné Solisko som si myslel, že bude brnkačka, no tých posledných 300 výškových metrov nad chatou dalo dobre zabrať. Žeby ma aj dnes poriadne preveril Tatranský terén? Cestou navrch stretám aspoň jedného človeka. Prehodili sme pár slov, ale idem oproti nemu rýchlejšie, tak to s nejakými rečami moc nehrotíme. Na vrchole spravím zopár foto aby som si aj ja po 30tich rokoch veril čo som kedy prebehol a letím dolu. Idem len veľmi pomaličky. Hlavne nech sa už tu na začiatku nezlámem a hlavne aby som ešte pod prvým kopcom vládal.

Cestou naspäť; dokonca aj zima bola

Pri chate bočím doprava a traverzom preleziem striedavo kosodrevinou, striedavo suťoviskami do Furkotskej doliny. Tam zalomím doľava a už len dĺho predlho valím dolu dolinou. Nebolo mi všetko jedno. Prvých pár stoviek metrov vedie chodník úzkym kosodrevinovým tunelom. Je akurát čas na raňajky pre zver. Neviem kde tu v Tatrách chodia a kde nie na raňajky. Našťastie po čase prichádzajú prví turisti a za nimi pozvoľne ďalší a ďalší. 

Kriváň už aj z dola zo smerovníka Pod bytom medzi Tromi studničkami a Kôprovou dolinou

Zbehol som až na magistrálu, kde odbočím doprava smer Jamské pleso. Tu už je ľudí o poznanie viac. Ale stále prijateľne. Rýchlym krokom sa presúvam cez začiatok Bieleho Váhu až ku plesu, ktoré som si nestihol ani všimnúť a už aj stúpam na Kriváň. To je tak keď človek hľadí pol cesty do mobilu s mapou a letí ako bez zmyslov. Chodník je fajn. Ide mi to veľmi rýchlo. Z dola na vrchol by to malo byť cca 5 kilometrov. Plánoval som to dať za 2 hodiny. Čiže priemerka by mohla byť okolo 2,5km/h, no zdá sa mi že idem 4-5km hodina. A stále stúpam. Nezdá sa mi, že moc extrémne, ale aspoň z dĺžky ubúda. 

Začiatok nekonečnej Hlinskej doliny

Vychádzam nad les. Slniečko sa do toho začína poriadne opierať. Ordinujem si nasilu piť čo najviac vody. Zatiaľ som tomu neprikladal až takú dôležitú úlohu. Predbieham zopár skupiniek turistov až dokým neprichádzam traverzom pod Malý Kriváň. Z druhej strany od Troch studničiek vidno stúpať na vrchol davy ľudu. Len keby tí vedeli o aký nádherný pohľad na centrálny žľab prichádzajú. Ten Kriváň je ozaj majestátny. Asi som si ho zamiloval. A nielen pre ten geniálny zjazd na lyžiach. Proste pre tie dokonalé krivky. 

Stredná časť s pohľadom na Hlinskú vežu a vľavo Nižné Kôprovské sedlo

Prichádzam na rázcestie v Krivánskom žľabe a párty plná ľudí môže začať. Našťastie väčšina ide smerom nahor. Jedine čo tí pomalší trošku brzdia premávku. Snažím sa okolo nich keď to situácia dovolí čo najrýchlejšie prekľučkovať. Terén pristrmuje ale aj ztechnickušuje. Už dávno som nebol v Tatrách na štítoch v lete. Dákosi som zabudol, že je to trošku iné ako brázdiť hlinenú Fatru. Ani ten Rozsutec sa s týmto nedá rovnať. To je len mala hrba mäkkého vápenca a dolomitu oproti tomuto.

Spätný pohľad dolu dolinou a v pozadí hrebeň Liptovských kôp medzi Kôprovou a Tichou dolinou

Pred vrcholom si dávam nad Daxnerovým sedlom 15 minútovú pauzičku. Dávam jablko s energeťákom a Bebe Dobrým ránom. Veď čo, je len pár minút po 9tej. Až potom opäť vstávam a dobojujem posledných pár metrov na vrchol. Hore vcelku dosť fúka a vrchol práve zahaľuje oblak. Nezdržím sa tam teda dlho (ako na žiadnom vrchole). Spravím zopár foto (aj tak sa mi tam nechce tlačiť zo stovkou ďalších ľudí) a letím dolu. Vôbec to nejde ale tak rýchlo ako som predpokladal. Dokonca by som povedal, že do Krivánskeho žľabu mi to trvalo skoro rovnako dlho ako hore. Bude to fuška plniť limity smerom nadol. No a aj kolienko sa mi začína ozývať. Uvidíme čo teda bude ďalej.

Oddych pod Vyšným Kôprovským sedlom s pohľadom na Nižné

Davy ľudu idú ešte iba hore. Dosť zavadzajú, no nejako sa stíhame jeden druhému vyhnúť. Najhoršie to bolo práve v okolí žľabu. Potom už premávka opäť redla. To ako keby ich všetkých v jeden čas vypustili a toto bol pelotón. Letím het z tohoto davu, keď tu z ničoho nič vykukne z kriakov parťák Emil. Že je tu na dovolenke a prešiel sa tiež prebehnúť na Kriváň. Radosť stretnúť známu tvár. Poteší aj to keď stretnete človeka čo si raz za čas aj prečíta tieto bláboly. Bol som poctený Paľom, ktorý si ma všimol v dave.

Pohľad z Kôprovského štítu do Temnosmrečinskej doliny a Liptovskými múrmi po jej pravici; vzadu dolina pieciu stawów Polskich a za nimi hrebeň od Swinice, cez Orlu percz až po Krzyzne; úplne najviac vzadu po ľavej strane Giewont

Cesta lesom dolu trvala ešte celú večnosť. Čas uteká a ja nie a nie doraziť na tie šibnuté Tri studničky. Mal som už pocit, že to ani do plánovanej hodiny a pol z vrcholu už nestihnem. Nevravím, veď to malo skoro 1400 metrov klesania. Aj keď iba na niečo cez 6 kilometrov. To by som sa musel šuchtať 4km/h aby to nevyšlo. Lenže ten vrch ma poriadne spomalil. Nakoniec sa to predsa len podarilo za hodinu štvrť. Dole je už poriadne peklo. Zbieham až na rázcestie. Hneď si všimnem studničku. Bufka ide do studenej vody a keď ju vylejem na hlavu, cítim sa ako znovuzrodený. Zjem už aj posledný banán. V tomto teple sa celkom bojím kŕčov. Magnezko som si zabudol doma. 

Mravce na Kôprovom

No a teraz idem do psychicky najnáročnejšej časti trasy. Kôprová a Hlinská dolina. Čo ma celkom teší je, že stretám ľudí aj cestou na smerovník Pod Bytom. Myslel som si, že tu všetci ľudia zmiznú ako šmahnutím prútika. Pod bytom si fotím zospodu majestátny Kriváň a pozvoľne začínam klesať do Kôprovej doliny. Ľudí stále jesto. Som z toho nadmieru potešený. No.. a ani sa nenazdám a už som na asfalte v Kôprovej doline.

Prichádza 6 kilometrov Kôprovej doliny a následných 5 kilometrov Hlinskej. Jedine čo mi zostáva zaťať zuby, ísť dopredu a čo najmenej pozerať na hodiny. Napodiv kilometre celkom rýchlo ubúdajú. Cestou ma obieha zopár cyklistov a aj peších pár ľudí stretnem. Všetko to ale stojí na Kmeťovom vodopáde. Tam to vyzerá ako v depe duatlonu. Kopa bajkov vedľa seba a všetci šľapu nahor alebo nadol od vodopádu. 

Náhodný okoloidúci a celá Mengusovská dolina s Hincovými plesami ako na dlani

Za vodopádom už zdochol pes. V hore vedľa cesty stretnem už len dve auta, jedného divného starého chlapa a dvoch chalanov. Nechápem moc logiku ochranárov, že dovolia keby len na povolenku vstup do vrchnej časti doliny autami a zakážu tam chodiť cyklistom. Ochranári si idú proste svoje. A potom, že im nik nerozumie a myslí si o nich.

Pár ľudí stretám aj v ústi Hlinskej doliny. Chcel som sa zastaviť aspoň na vécko, ale takto idem ďalej. Vchádzam do divokého lesa. Po ľuďoch už ani stopy. Klasika. Kto by tu čo robil. Tento chodník mi nedáva logiku. Načo by niekto šiel na Kôprovský štít 15 kilometrov keď môže ísť možno len 10 zo Štrbského? Keby aspoň nejaké spojenie bolo medzi Štrbským plesom a Tromi studničkami, žeby sa dalo vyraziť na jednom mieste a skončiť na druhom. Nakoniec ale pár ľudí vo vrchnej časti stretám. Veľmi zaujímavé.

Hrebeň od Hlinskej veže, cez Štrbský štít až po Hrubý vrch; za Štrbským vyčnieva zrejme aj Solisko a úplne napravo druhý vrchol Kriváň

Po vode v chodníku tiež už niet ani stopy, ako to bolo pred týždňom. Je tu regulérne pekný turistický chodník. Po energeťáku na konci Kôprovej doliny mi to nekonečne stúpanie dokonca aj celkom chutí. Lenže dokedy. Opäť vychádzam z lesa na Slnko a začína ma poriadne biť. Ale že neskutočne. Začínam odratávať výškové metre do sedla po desiatich. V hlave sa mi bijú plány od ukončenia to hneď na Vyšnom Kôprovskom sedle až po zdolanie Kôprovského, Rysov aj Tupej na druhej strane Popradského plesa. Nohy mi ale prestávajú úplne fungovať. Bojím sa či sa vôbec do sedla dostanem. Po rovine alebo do mierneho kopca to ešte ako tak šlo, ale v závere doliny do sedla to bola už ozaj čistá katastrofa. Môžem sa rozlúčiť s tým dať úsek od ústia Hlinskej doliny po Kôprovský štít za hodinu trištvrte. Vyzerá, žeby som to aj dal, lenže bez prestávky. A tu som nutne potreboval. Sadol som si pod sedlo a žral posledné zásoby všetkého čo som našiel v batohu. Len posledný energeťák si nechávam ešte pre istotu na neskôr. 

Cestou okolo Veľkého Hincovho plesa

Ťažko sa vstávalo, ale nakoniec som sa vybral ešte aj na vrchol. Nehorázne ma žuje, no stále bojujem. Zo sedla to malo byť na vrchol iba 200 výškových metrov, no zdalo sa mi, že tam idem rok alebo ako keby som dobíjal osemtisícovku. Na vrchole je ľudí ako mravcov. Som napoly v agónií, tak sa tam opäť dlho nezdržujem. Len v rýchlosti niečo pofotím, ani neviem čo a letím dolu. Ehm.. z nohy na nohu kráčam a pomaličky sa blížim ku Veľkému Hincovmu plesu. Až tam sa opäť trošku preberám a dokonca už aj vnímam to čo fotím.

Mengusovské štíty a Veľké Hincovo pleso

Zbeh mi už ale tiež moc nejde. Pozerám na hodinky a zdá sa že je ohrozený aj čas plánovanej hodiny z Kôprovského štítu na rázcestie s Rysami. Nejde mi to, je tu kopec ľudí a bojím sa každého jedného kroku po Tatranskej žule, že hodím papuľu. Och, čo mám s tým robiť? Ešte aj fúkať do toho začalo ako besné cestou dolu Mengusovskou dolinou. Všetko nechávam na náhodu, no nohy ma samé otočia smer chata pod Rysmi a tak opäť stúpam. A neuveriteľné, nie a nie sa zastaviť. Až po skoro 100 výškových metroch mi je už tak teplo a tak žíznim, že si nachádzam prvú skalku na sedenie vedľa chodníka a spravím si piknik. Prelejem poslednú vodu z Nalgenky do soft flašiek, šupnem posledný energeťák a už sa len teším na jedlo na chate.

Spätný pohľad spod Veľkého Hincovho plesa na jeden z Mengusovských štítov

Nezostáva mi nič iné len sa postaviť a dobojovať to. Už to nie je tak ďaleko. 500 výškových po chatu a potom už len 300 na vrchol. To je nič oproti tomu čo mám za sebou. Chodník serpentínami ku Žabím plesám je celkom príjemný a ide sa mi ako tak dobre. Napodiv. Rovinu povedľa plesa tiež rýchlo zdolám. Jedine čo mi vadí sú tie stovky ľudí čo mi idú oproti. Chlácholím sa ale tým, že aspoň sa do chaty zmestím. Prichádzam ku jedinému technickejšiemu úseku na cestu ku chate. Všetkých zostupujúcich turistov obieham po nosičskej cestičke? Vlastne ani netuším. Alebo jedno je výstupovka a druhé zostupovka? Každopádne rýchlo som nad retiazkami a skalným prahom sa dostávam až nad vodopád. Rozmýšľam či je tu celoročne. Teraz tiekol a bol poriadny. Chodníkom v skalnej sutine rýchlo stúpam a konečne uvidím chatu. Už ma opäť vypína. Chata prichádza ozaj v hodine dvanástej. Pár metrov pod chatou je ešte stále snehové pole. Natiahnutý je cezeň fix na pridržanie. S paličkami to zvládnem ale aj povedľa lana. Konečne terasa chaty. Konečne kofolaaa..

Hrebeň Bášt od Žabích plies

Pred chatou sa ešte zo minútku - dve vydýcham, aby ma vo vnútri neovalilo o zem a až potom idem dnu. Veľmi pekne to tam majú. Už som tu kedy hrozne dávno bol, ale vôbec si to tu nepamätám. Veď som vtedy aj prázdny sud znášal. Chata je tu viac otvorená oproti Terynke a Zbojke medzi kuchyňou a jedálňou. Necítiš sa tu tak, ako keby ti jedlo vydával automat. Po mojom príchode je vnútri ešte stále dosť veľa ľudí, no aj tak zo 15 minút posedím. Až potom dávam na seba fukerku, rukávy a idem to dobojovať. Posledných 300 výškových metrov.

Prechádzam ešte jedným krátkym snehovým poľom a rýchlo prichádzam do sedla Váhy. Nad sedlom stretám Maďarov. Pýtajú sa ma koľko je to ešte na vrchol. Nemám rád tieto otázky. Za seba viem povedať, ale chlapci koľko to bude vám trvať? Pýta sa ma pol hodinu? ..tak mu pritakávam. Ide mi za chrbtom, za seba si myslím, že to bude 20 minút, tak mu odpovedám, že my to dáme za 20. A to som od sedla Váhy výrazne spomalil. Pri neopatrnom pohybe dostávam šialené kŕče do sedacích svalov. Bojím sa, že v nejakom technickejšom mieste ma tu kŕč rovno švahne naspäť do doliny. Idem teda úplne opatrne z nohy na nohu. Pri strmších častiach a vysokých stupienkoch dokonca po štyroch, aby som čo najviac odľahčil nohy. Ale mám sa otočiť 100 výškových metrov pod vrcholom? To jedine ak by som sa v kŕči už zmietal. 

Konečné štvrtý vrchol - Rysy; pohľad na Morskie oko a Czarny staw

Som tam a ani ma nehodilo o zem. Dokonca sa cítim o niečo lepšie ako na Kôprovskom. Z vrcholu viem rozoznať v diaľke Kriváň aj toho šialenca Kôprovského. Viem, že je podo mnou Morskie oko a vedľa mňa Žabia veža. Oproti je Vysoká a na druhú stranu Belianky. Stále je tu dosť veľa ľudí, vietor a nie ideálna teplota. Celkovo mi prídu Tatry v lete len ako hŕba skál. Nemám tu už viac čo hľadať. Idem ja už konečne na tu sľubovanú kapustu. Cestou dolu už až tak kŕče nepociťujem, no stále sa bojím, že svojimi už dengľavými nohami o niečo zakopnem a ak nezletím do hneď doliny, tak prehodím členok aspoň o 270°. Zo sedla Váhy som ešte nakoniec aj zablúdil. Ocitol som sa kdesi v suťovisku nad chodníkom. Nejak to ale zleziem a dokonca celkom úplne obchádzam sneh. A už som na chate znovu.

Z rysov smerom na Žabiu vežu, Mengusáky, Kôprovský, Štrbský až vzadu majestátny Kriváň

Ta je už skoro prázdna. Je tam len pár ľudí čo tu zrejme aj budú nocovať. Jeden chlapík je extrémne čiperný a ku mojej, skoro už víťaznej, kapuste mi zahral na klavíri a potom aj zahral na gitare. Páči sa mi táto chata. Kiež by boli všetky Tatranské takéto. Tie ostatné sa mi zdajú hrozne zatvorené pred ľuďmi. Hodnú chvíľku oddýchnem, ale patrilo by sa už aj vyraziť. Neberiem to ešte ale ako koniec výletu a depka ešte tiež neprichádza. Skôr si ešte stále uvedomujem, že je to hodný kus cesty a že prechádzka takto navečer v Tatrách, keď znovu začína kľud, bude krásna. Konečne nebudú okolo tie davy ľudu hrnúceho sa z chaty.

Cestou dolu som stretol po rázcestník v Mengusovskej doline len hŕstku ľudí. Už sa aj kamzíky zase ukazujú. Cesta dolu bola veľmi fajn. Aj cesta na Popradské pleso celkom rýchlo ušla. Dokonca si môžem povedať, že som ako tak aj vládal. Znovu pribudli ľudia. Ale nevadí mi to. Pri smerovníku ani len už nerozmýšľam o predĺžení výletu o jeden vrchol (napríklad Tupu), ale hneď zamierim na magistrálu smer Štrbské pleso. 

Z Rysov smerom na Belianky a dole Bielovodskú dolinu 

Len toto bola ešte nekonečná trasa. Vedel som, že chodník bude po prekročení Hincovho potoka stúpať. Ale že až toľko? Alebo skôr, že až tak dlho? Ja že to nikdy už neskončí a že nikdy nepríde ani ten hlúpy smerovník Trigan nad Štrbským plesom. Tempo si držím, ale už ma to fakt, že nebaví. Bežať už tiež nechcem, žeby som si to tak skrátil. Snažím sa prežiť túto agóniu. Veď raz to musí skončiť.

A tak aj bolo. Prichádza Trigan a konečne posledne klesania ku plesu. Aj to ma ešte ale psychicky poriadne vytrápi, no nakoniec sa predsa len ocitám po cca 14tich hodinách a 15tich minútach opäť na asfalte na Štrbskom plese. Konečne. Dobre to bolo. Teraz sa už len aspoň rýchlo naoko umyť v plese, keďže do batohu sa čisté veci nezmestili a auto nemuselo zaplatiť 6€ za parkovné a hybaj sa najesť. Prichádzam do svojej obľúbenej reštiky, sadnem si a zrazu mi vravia, že majú už skoro hodinu zatvorené. Prepočítavam. Vedľa mňa sedí nejaký pár aj keď je pravda, že som počul ako baby už počítajú tržbu. No čo už ..dnes budem asi hladný. Mám len polhodinu do vlaku a nechcem riskovať, že ho kvôli polievke nestihnem. Nakoniec ale aj tak neodolám a aspoň sa zastavím v obchode na bagetku a liter pepsi. To musí na dnes stačiť. Moc toho teda nebolo. Self supported je oveľa menšie obžerstvo ako oficiálne akcie. Nevadí, nejaké to kilečko treba aj tak schudnúť. Alebo sa budem môcť aspoň viac obžrať cez víkend. Veď skončil len piatok. Mám celý víkend na jedenie :D

Žeby Veľký žabí štít?

Dnes to šlo v Tatrách výborne. Spojmi som to nejako dobojoval až do Vrútok a o jednej som zaľahol. Škoda len toho utrateného jedného dňa dovolenky, keďže teraz budem celý víkend len zavretý doma. Ale to vari nie, v nedeľu už konečne letím za Klárkou na Suchý. Konečne budeme spolu a aj všetky ďalšie výlety. Aj keď budú skrátené o jeden dovolenkový deň, ale strávime ich spolu. Konečne.. (aj keď už teraz sa zase črtajú dva ťažké víkendy bez lásky)

Z Vysokých Tatier na západ

Ako začať? Ľahko na cvičisku, ťažko v boji? Tatričky ma dosť kvalitne preverili a vrátili zase o stupienok nižšie. Po dvanásť hodinovke Zajacová - chata pod Chlebom som si už myslel, že som vari na vrchole svojich síl, ale stačilo 50 kilometrov po Tatranskej žule a zisťujem, že kedysi to už bolo aj lepšie. Nevadí. Na prvýkrát tohoto roku musí stačiť. Uvidíme ako to pôjde budúci víkend.

Pod Bystrou

Takže. Sobotné ráno je vlastne noc. Sú dve hodiny, keď mi zazvoní budík. Nevravím, že nie som vyspatý. Veď som zaľahol už o ôsmej večer. Rýchlo zhĺtnem nejaké raňajky a okolo tretej sadám do auta smer Štrbské pleso. Cesta mimo diaľnicu je dákasi dlhá. Dokonca ani do cieľa nevydržím a musím letieť ešte pred Podbánskym do kríkov. Aspoň som sa trošku odľahčil. Keby som ja vtedy vedel, že tu vlastne aj dnes skončím.

Na Štrbskom už pred piatou ráno čaká vymáhač parkovného. Niežeby som najskôr neobehol celé okolie či sa nebude dať niekde zaparkovať aj bez platenia. No už aj tam kde to kedysi šlo, všade popchali značky zákaz zastavenia. Vedia čo robia. Musí sa celkom fajn zarábať na 6€ parkovnom. Alebo ráno za 2 hodinky státia 2€ a večer dokonca 2€ za hodinu a na dve hodiny až 4 €. Sú to šialenci. A my im to aj tak zaplatíme. Slováč je stále dostatočne pri peniazoch. Stále nemusíme sedieť doma a jesť len zemky.

Kúsok pod Hincovým plesom s pohľadom na hrebeň Medzi Kôprovským a Mengusovskými štítmi

No.. nejdem vyplakávať nad parkovným. Skôr by som mal vyplakávať nad rozliatym vakom na vodu v batohu. Niekde mi to cez spoj hadicky s vakom tečie a nič sa s tým nedá robiť. Dávam na chrbát už mokrý batoh a hor sa do lesa. Som zvedavý koľko mi tej vody vo vnútri zostane. Snažím sa sebou čo najmenej hrkať lebo pri každom stlačení vaku čosi vytečie. Na Popradskom plese už mám kraťasy mokré akoby som sa dočúrkal. Rozčuluje ma to hrozne. Snažím sa, dokým v tom vaku čosi mám, čo najviac vypiť. Malo to asi len taký osoh, že som hneď nad Žabím potokom všetko vyčúral. Dosť ma to vytáča. A hlavne začínam mať strach ako to celé potom bez vody dopadne na hrebeni. Je hmla a len v to dúfam, že nezačne pražiť Slnko. Ešte mám 2 politrové fľaše zo sebou a liter energeťáku.

Spätný pohľad do Mengusovskej doliny ponad Hincové oká

Cestou hore Mengusovskou dolinou stretám dosť veľa ľudí. Všetko poliaci. Zrejme väčšina pôjde cez Rysy domov. Žeby väčšina spala na Popradskom plese, keď sú už tak vysoko? Aj nad odbočkou na Rysy stretám ľudí, no už pomenej. Dvaja bežci mi už išli aj oproti. Možnože boli na východ Slnka, aj keď podľa oblakov som tomu veľa nedával. Na Hincovom plese je celá panoráma končiarov v hmle. Len pod sebou do doliny vidno Slnko presviecovať mraky. Pozerám na druhú stranu Veľkého Hincovho plesa a v rýchlosti hľadám chodník, ktorým sme už minulý rok prešli do Mengusovského sedla. Doteraz nechápem kde sa tam dá čosi také ako chodník nájsť. A o týždeň ma to zrejme čaká opäť. 

Na rovine pri plese čerstvo pofukuje. Nechce sa mi obliekať, tak pridám do kroku. Stretám posledných turistov na dlhšiu dobu. Chodník do Kôprovského sedla je poriadna strmina. Nečudujem sa, že sme tu cez zimu s babami nevyšli. V tých ľadových podmienkach by to bola vražda. Je 6:55 a som hore. Za cca 1:50 zo Štrbského plesa. Veľmi dobré. Teraz rýchlo dole, lebo tu je poriadna kosa.

Vodopády spod Štrbského štítu v Hlinskej doline?

Chodník klesá a klesá. Kamene postupne strieda v chodníku tráva. A mocne mokrá tráva. Každým nepatrným krokom mi ihneď vlhne ponožka. Ani sa ešte poriadne po kosku nedostanem a v topánkach mi začína žblnkať. To som ale ešte netušil čo ma čaká nižšie. Na pár miestach je všelijako porozlievaný potok na chodník a niekede je ťažko len identifikovať pokračovanie chodníka na druhej strane. A keď sa dostanem do kosky, tak sa už potok valí regulérne aj chodníkom. Nie je reálne prejsť na koniec Kôprovej doliny suchou nohou. Už len si udržať v topánkach aspoň ako tak už teplú vyhriatu vodu a nenaberať stále do nich čosi nové. No proste hnus. Na batoh s vodou som pri tomto už aj zabudol. Mam tak mokré nohy, že ani neviem, že mám mokrý celý chrbát a kraťasy. 

Vajanského vodopád v Temnosmrečinskej doline pri stúpani na Závory

Koska sa mení na les a divočiny len viac a viac pribúda. Čo by som teraz dal za nejakého ľudského tvora. Za každým rohom v chodníku očakávam štvornohu zubatú príšeru. Dokonca začína mrholiť. Je asi pol ôsmej ráno. Určite si tie lesné príšery práve brúsia zuby na mňa. Och.. nech už som dole a hneď nech ma niekto vykopne opäť na hrebeň. 

Konečne prichádzam ku smerovníku. Otras. Hlinsku dolinu som šiel už zopárkrát a vždy končím s tým, že už nikdy viac. Poslednými zvyškami zvážnice prichádzam až na rázcestie ku Temnosmrečinským plesám a pokračujem stále rovno smer Závory. Tu som bol asi len jeden jediný raz. Cestou je nádherný pohľad na Vajanského vodopád padajúceho spod Nižného Temnosmrečinského plesa. Fakt to stojí za to. Cestou sa tu nachádzajú aj krásne posedenia. Inak celý prechod z Kôprovej doliny na Závory a naspäť Tichou dolinou musí byť nádherný, no aj priam nekonečný. Treba si zvážiť či to stojí za to. Možnože raz za život áno.

Už skoro v sedle Závory a hrebeň medzi Temnosmrečinskou a Hlinskou dolinou, aka Prostredný chrbát z Kôprovského štítu

Konečne vychádzam nad les a zanedlho som v sedle Závory. V sedle je tiež lavička s nádherným výhľadom ku Temnosmrečinským plesám ale aj na druhú stranu do Tichej doliny. S tým oddychovaním v tomto temnom počasi ale nemôžem moc preháňať. Hneď sa rozbieham pod Valentkovú. Len pár metrov nado mnou je stále hmla. Nedovidno ani na Hladké sedlo ani iné okolité kopce. Neznačený chodník popod Valentkovú a Svinicu už našťastie poznám. 

V sedle Závory s pohľadom na zahmlené Liptovské kopy nad Tichou dolinou

Prebehnem pár metrov a noha mi tak skĺzne z chodníka, že som rad, že nie je otočené chodidlo o 180 stupňov. Bol by to asi celkom prúser. Tu na neznačenom chodníku, v tomto počasi a zrejme aj bez signálu. Pokračujem pomaly mierne do kopca, tak nohu rýchlo rozchodím. No pri rýchlejšom pohybe stále v nej čosi cítím. Dúfam, že to bude len nejaký krč. Stúpam dosť dlho. A presne viem čo bude nasledovať teraz. Veľmi strmý úsek pod Valentkovo sedlo. Nevýrazná dolinka potoka Kamenná Tichá dá poriadne zabrať. Najprv musím obísť v jednom úzkom žliabku úzke ale dosť nebezpečné snehové pole a potom zo 2 metre hlboký štrkový zárez zrejme dočasného potoka Kamenná Tichá. Verím, že svahy tohoto strmého štrkového koryta, vytvoreného asi lavínami alebo pri extrémne silných daždoch aj tečúcim štrkom, budú teraz stabilné. No aj tak som odtrhol jeden balvan väčší ako lopta do doliny.

Som za tým, už len mierne stúpanie do Ľaliového sedla. Raz som v hmle, raz nie. Netuším koľko je to do sedla, no začína to byť nesmierne dlhé. Nad sebou už ale konečne počujem ľudí stúpajúcich na Svinicu. Onedlho sa predsalen ocitnem v sedle. Zrazu mám okolo seba ľudí. Fascinujúce. Rád ich vidím. Aj keď len na pár metrov. Tam ďalej je všade hmla. Ani len netuším kde je lanovka pod Kasprowy wierch. Myslel som si, že som tam za pár sekúnd. Dákosi mi ušlo, že medzitým bude ešte jeden nevýrazný kopček. Už som sa bál, že lanovku obchádzam vrchom. To si nemôžem dovoliť. Musím sa ísť poriadne napiť a najesť.

Nižné Temnosrečinské pleso spod Valentkovej. Kôprovský stále v hmle

Davy ľudí idúc oproti mi ale veštia že som správne a za chviľku sa z hmly vynorí aj budova lanovky. Dávam na tvár rúško a idem dnu. Nerozumiem tým milión piktogramom kade - tade po stenách. Chcem jedlo. Nechcem ísť dolu. Ľudia posedávajú na chodbe ako keby čakali v rade na doktora. Neviem do ktorého radu sa mám postaviť. Pýtam sa jedného chlapíka na jedlo. Jesť, food, eat, jedlo, najeść ..no nerozumie. Stále mi hovorí niečo o Giewonte. Ja už neviem, či je Mongol alebo čo. Ako mu to mám povedať? Ešteže ma zachraňujú jední mladí. Keby som aspoň ja začal s nim túto konverzáciu. On sa ma pýtal čo chcem. Nevadí. Rýchlo valím do reštiky. Objednávam Žurek a Colu. Bude dobre. Stoly sú preplnené ľuďmi, ale ku jednému páru sa ešte zmestím. Rýchlo všetko spráskam, popozerám mapu čo ma čaká a rýchlo uvoľnim miesto ostatným. Zrejme som dosť vychladol. Dávam na seba radšej fukerku a rukávy. Banán do ruky a idem na to.

Liptovské kopy spod Turnií a v popredi výbezok Valentkovej?

Rýchlo vybieham na Kasprowy wierch vrchol. Všade majú porobené okolo chodníka provizorné plotíky, aby ľudia nechodili ako ovce. Nechal som sa oklamať a zostal som na vrchole uviaznutý. Musel som sa pár metrov vrátiť na chodník. Dostávam sa do rady divných ľudí. Už dávno som nevidel ísť niekoho tak mizerne po skalách. Tých 10 metrov išli vari minútu. Počas toho spráskam aj banán a ešte ich aj obehnem povyše chodnika. Cítim sa pri nich ako Killian na ostrom hrebeni. Ti neviem kde chcú ísť ale pôjdu ešte asi pol života. Ja rýchlo letím dopredu. Nech to odsýpa keď to ide. Z času na čas dokonca vykukne aj Slnko a otvárajú sa nádherné scenérie či na Poľskú stranu, na hrebeň predo mnou, ale aj do majestátnej Tichej doliny po mojej ľavej strane. Pár hrbmi sa rýchlo ocitám v przelezci pod Kopou Kondrackou. 

No ..a predo mnou sa z hmly zrazu vykukne obluda Kopa Kondracka. Až teraz si uvedomujem, že po ľavej strane som za celý čas nezahliadol ani na chvíľku Giewont. Na Kopu je to len čosi cez 100 výškových metrov, ale zdá sa mi, že tam idem večnosť. Prehrievam sa. Začína ma nesmierne smädiť. Musím rýchlo doplniť tekutiny. Ani som toho moc nezjedol. Na chate čosi hej, ale kdesi je zrada. A v tom jedle a pití mi to príde asi najpravdepodobnejšie. Alebo, žeby tá hmla? Vlhkosť? Alebo chvíľku Slnko? Alebo to neskutočné striedanie tohoto všetkého, že človek vlastne nevie ako mu v skutočnosti je? Žuje ma. Z Kopy chvíľku klesám ale potom už zase stúpam. Tentoraz na Malolaczniak. Nevládzem,  neviem čo sa deje, ale nie je to dobre. Nie som ešte ani v polke plánovaného výletu. Musím si to ešte dobre premyslieť.

Niekde pod Kasprowym wierchom

Pred sebou mám mohutné kopce. Žeby to bola Tomanová? Neviem. Každopádne za ňou sú mojim smerom pochodu mohutné čierne mraky. Ak začne mordor musím si určiť kade ustúpiť. Môžem letieť z Temniaku na halu Ornak. Ale kto ma potom vyškriabe opäť na hrebeň do domoviny? Alebo to mám šupnúť aspoň po Tomanové sedlo a odtiaľ neznačeným chodníkom do Tichej doliny. To by som sa už nejako došuchtal do Podbanského. Už mi nebudú potom vari vadiť ani zubaté medveďky.

Z Malolaczniaka klesám a opäť stúpam. A strmo. Čožeee? To si vôbec nepamätám. Musím byť už dobre na šrot, keď mi aj 50 výškových metrov robí problém. Na vrchole nestojím. Zastavím sa, no až kdesi mimo húfy ľudí. Som zvedavý čo má teraz čaká. Bude to zrejme párty. Snažím sa v tráve nájsť zvyšky starého chodníka. Dá sa to. Z hmly sa predo mnou otvárajú šialene strmé skalné bralá. Neverím vlastným očiam, že sa toto dá prejsť. Verím ale chodníku, čo tu kedysi bol. Hrebeň sa zúžuje a ja sa ocitám kdesi na vrchole skaly širokej asi 2 metre. Tadeto cesta nevedie. Musím sa strmým úzkym hrebienkom vrátiť naspäť mimo skál. Pod sebou mám strmé trávnaté svahy z množstvom rozstrúsených skál. GPS ukazuje chodník kúsok popod hrebeň zo strany Tichej doliny. Opatrne zostupujem po tráve a vyberám si také miesta, kde sa dajú využiť aj skaly na prichytenie. Podo mnou pod pár skalnými prahmi sa zdá byť nevýrazný chodník. Pár minút mi trvá dostať sa na neho, ale opäť som oficiálne na chodníku. Po ňom to už ide znovu rýchlo. 

Svahy spod Goričkovej do Tichej doliny

O chvíľku prichádzam pred inú skalu. Smerom na Poľskú stranu sa zdá byť tráva vychodená. Ale kým-čím? Idem to vyskúšať. O pár minút pozriem na gps a ťahá ma to úplne zle. Musím opäť ísť naspäť na hrebeň. Trávou sa vyškriabem hore. Prejdem ešte pár metrov po hrebeni a dávam si oddych. Keby nebola hmla bola by odtiaľto neskutočne nádherná  scenéria. Ale aj takto sa cítim úplne voľný. Už konečne nepočuť ľudí z Ciemniaku a len kde tu okolo mňa zakráka havran. Totálna sloboda. Niečo zožujem, vypijem energeťák a volám Ivovi. Ten mal so mnou pokračovať od Plačlivého. Keď si ale len predstavím koľko kopcov by ma ešte čakalo dokým by som sa tam dostavil, je mi z toho až zle. Volám mu nech príde na Bystrú. Som na šrot. Našťastie súhlasí.

Medzi Kasprowym wierchom a Ciemniakom

Z Tomanowych Stolov zbieham veľmi prudko do Tomanoského sedla. Okolo sedla je z každej strany neprekonateľná kosodrevina. Chodník už skoro úplne zarastol. Našťastie sa to dalo povedľa nej obísť. Z druhej strany pri stúpaní to už ale tak jednoduche nebolo. Miestami som si musel dosť rozrážať cestu rukami a bojovať z celej sily s kriakmi. No viac menej som čakal ešte čosi horšie. Nejako som sa cez to prebil. 

Na Poľskú Tomanovú je to viac než 300 výškových metrov. Myslel som si, že na vrchol sa nikdy nedostanem. Čosi šialené. A strmé. Púšťam autopilota a len veľmi pomaly z kroku na krok napredujem. Vrchol nie a nie prísť. A keď si už aj myslíte, že ste na vrchole, pred vami sa zjaví ešte jeden. Tieto pesimistické myšlienky našťastie z času na čas preruší myšlienka na to ake je to tu aj tak nádherné. A to aj keď som viac menej v úplnej hmle. Čo by som dal za to vidieť to v dokonalej kráse. Dufam, že nabudúce.

Suchy wierch Tomanowy a Tomanowy wierch Polski

Z vrcholu som sa nechal zlákať parádnym chodníkom na Liptovskú Tomanovú vybiehajúcu do Tichej doliny. Ešteže som sa tak skoro spamätal. Rýchlo sa vraciam naspäť. Znovu na hraničné stĺpiky. Namiesto doľava odbočujem doprava a dlho klesám. Hmla sa na chvíľku odvalí preč a mne sa konečne ukazujú celé kilometre krásnych zelených svahov Západných Tatier. Úsek medzi Poľskou Tomanovou a Smrečinami je priam stvorený na beh. 

No ale prichádzam do sedla a predo mnou 250 metrov vysoké Smrečiny. Vyzerá to byť na ďalšiu poriadnu obludu. Už hneď na začiatku púsťam autopilota a až tak sa teším kedy znovu zájdem do hmly. Ten vrchol nechcem vidieť. Bolo to trápenie, no nakoniec sa na vrchu ešte necítim úplne ako rozbitá cigánska hračka. Smrečiny sú dvojvrchol. Ešte chvíľku si držím výšku a prechádzam na jeho druhú časť. Znovu sa hmla rozpadáva a pred sebou uvidím už aj posledný z neznačených vrchov po ceste do Pyšného sedla, Veľkú Kamenistú.

Tomanowy wierch Polski z druhej strany? Z Tomanowej kopy?

No pred sebou sa mi zdá prúser. Hrebeň sa mení na úzky skalný masív a neskôr sa zdá, že poriadne strmo padá. Hops, toto musí nejako ísť. Vlastne ani som len nezamýšľal inak. Naspäť je to už strašne ďaleko. Vari to nejako prejdem. Úzky hrebienok bol ale slasť pre oko. Cítim sa ako kdesi pod Matterhornom. Užívam si znovu skaly. Potom začnem prudko klesáť. Ani nechápem ako, no rýchlo sa dostávam pod najstrmší úsek. Zrejme to najťažšie mám za sebou. Predo mnou sa zrazu zjaví človek. Človek? Zdravíme sa. Je to nejaký poliak. Pýta sa ma či to za mnou je Smreczyński. Pritakávam, že áno. Na oplátku sa pýtam aj ja jeho či idem správne na Veľkú Kamenistú. Tiež pritakáva. Problém je len ten, že on je na jednom hrebienku a ja na druhom a medzi sebou máme asi 10-15 metrov hlboku rízňu. Je hmla a len ťažko určiť či môžem ísť po tom svojom hrebienku a či sa to na konci opäť spoji. Radšej prechádzam teda na jeho stranu a vidím, že aj on na tu moju. Dobre poďme na to. Posledný neznačený vrchol a od Pyšneho ma vari keby čosi už niekto nájde.

 Hrebeň z Wyźszeho wierchu Smreczyńskiego na Kamienistu

Uff.. ale opäť vypínačky. Prichádzam do prvých strmších partií a znovu si sadám. Voda mi už pomaly dochádza. Šupnem do seba druhý energeťák. Ivo mi práve volá, že už je pod Bystrou v Hrdove a vyráža. Takýmto mojím tempom tam vari budeme naraz. Dve hodiny mi budú musieť na Bystrú stačiť. Nejak sa ešte pozviecham zo zeme a idem bojovať s výškovými metrami ďalej. Zo strmého vrcholu z hmly na mňa pozerajú desiatky kamzíkov. Niektoré aj zlovestne syčali, či čo to bol za zvuk na mňa. A možnože už vidím príšeru aj v kamzíkovi. Každopádne zdá sa mi, že niektoré kamzíky akoby dohliadali na tie ostatné a brali si ich do bezpečia. Tie najsilnejšie vydržali pri mne až dovtedy, dokým som nebol úplne blízko a až potom sa pobrali za ostatnými na ústup. Bolo to krásne. Som rád za ne a že som sa dostal až tu. Veľká Kamenistá bola poriadne strmá fuška, no už som na nej.

Fajnové to bolo..

Zbeh je už trávnatý. Z čoho mám zase ale depku je, že Pyšné sedlo má výšku ani nie 1800mnm. O dvesto metrov menej ako to videla moja viera. TOTO bude ešte zléééé. Na Bystrú to bude z dola ešte 450 výškových metrov. No neviem, nieviem či to ja stihnem pred Ivanom. Na smerovník sa ani len nepozriem. Ignorujem takéto škaredé nízke veci a idem radšej hore. Zrazu to ale ide. Stúpanie nie je príliž strmé a postupne ak nie výškové, tak aspoň dĺžkové metre ubúdajú. No aj strmý koniec na Blýšť celkom ušiel. Ani sa nenazdám a som hore. Je okolo tretej poobede. Tu končím svojú púť. Po 35,5km a 3800m+. Do cieľa by to bolo ešte šialených 34km a 2600m+. To je nad moje sily. Nestojí mi to za to. Vlastne ani teraz spätne si to nevyčítam. Ozaj som na to nemal. Radšej budem naďalej piť Colu a jesť čipsy pri počítači ako sa trápiť nejakou drezúrov. Nemusím byť majster svetla. Hlavne nech vládzem si užívať hory toľko koľko potrebujem.

A už doma..  chodník z Bystrého sedla smerom na Klín

No.. prešla ale iba jedna hodina od Ivovho vyrazenia z Hrdova. To ma ešte na dobrú hodinku a ja som  už iba 100 výškových metrov pod vrcholom. To by som tam zhynul od zimy, tak dlho čakať. Hýbať sa mi ale už tiež moc nechce. Idem pomaly na Bystré sedlo a odtiaľ pôjdem hore. Lepšie hore 250 ako len 100 výškových. Tam si ľahnem do trávy a hore pôjdem až podľa toho ako mi bude zima. Na to, že som vo výške vyše 2000 metrov je mi celkom dlho fajn. Postupne sa obliekam ale stále nie je príšerne. Okrem tým priblblých otravných rojov múch. Asi tie ma skôr vypudili z môjho mieste v tráve. Musím im už poriadne smrdieť. Kilometer na vrchol idem asi pol hodinu. Snažím sa nespotiť no bezvýsledne. Za sebou z času na čas sledujem turistu. Alebo bežca? Zdá sa mi, že ide poriadne bomby a zrazu stojí. Myslel som si, že každú chvíľku okolo mňa prefrčí, no nakoniec prišliel na vrchol až pár minút za mnou. Hneď vyťahuje selfí paličky a iné vydobytky modernej civilizácie a robí kopu mediálneho materiálu. Ja sa zvalím na vrchol ako vrece zemiakov a čakám Iva. Som zvedavý či sa ešte postavím.

Behom dolu z Bystrej na Blýšť

Po Ivovi ani stopy. O štvrtej mi volá, že len práve vyšiel na hrebeň. Čo?? Ja že už bude hore. Kontrolujem to na mape. To má ešte cca 300 výškových metrov na jednom kilometri. Hm.. 15-20 minút? Tak aj bolo. Prichádza z dola v čase 2 hodiny aj dve minúty. Hej v Hrdove síce bol už pred dve a pol hodinami. Ale čo z toho keď tam dole ešte strávil pol hodinu. Zachráňuje ma ale vodou so šumákom, banánmi či čokoládou. Povedal by som, že sa z tej hmly zjavil priam ako anjel z neba. Neviem čo by som robil bez neho. Chvíľku posedíme a ideme konečne dolu.

Na Blýšť sa vraciame po hrebeni. Celá severná strana Západiek, ale aj východná strana bočného hrebeňa Bystrej, je zahalená do hmly. Je to úchvatné ale to naj príde až keď sa zjaví znovu aspoň na chvíľku na oblohe Slnko. Hneď a zaraz sa v hmle pod hrebeňom zjaví vidmo. Nie úplne ostré no bolo. Ja nechápem prečo musím byť vždy len s Ivom keď ho uvidím. Pred tým sa mi to nikdy nepošťastilo.

Z Blýšťu sa opäť púsťame do Pyšného sedla do hmly. Ivo si robí asi 300 fotiek júlového snehu pod Bystrou. Pri smerovníku sa opäť ani nepristavíme. Rýchlo preč z tohoto šialenstva. Na dnes stačilo. Aj keď to bolo tak všetko krásne. Po dlhom oddychu na Bystrej sa mi celkom dobre beží. Ide to rýchlo a za chvíľku sme pri potoku. Ivo sa v ňom do polpása močí. Neuveriteľné. Toto by som nedal ani za milión. Nech si teda ulahodí aspoň on. 

Vidmo pod Bystrou

Za potokom vchádzame do kosky a neskôr do poriadnej trávnato - kríkovej džungle. Terén sa stáva byť nebehateľný. Ani na krok nevidno pred nohy. Nevadí mi to. Aspoň si oddýchnem. Dolina je ako vždy nekonečná. Už, už som si myslel, že dnes to bude fajn, ale tá cesta nakoniec nie a nie prísť. Matne som si spomínal na pár momentov čo som si zo zbehu už pamätal, ale nevedel som ich vôbec zaradiť v akej časti doliny sa majú nachádzať. Ja som si každú chvíľu myslel, že už-už musíme byť dolu. Len pohľad do GPSka ma vrátil vždy znovu nohami na zem. 

Nakoniec to ale prišlo. Sme na ceste a obchádzame turistický prístrešok. Z mapy dedukujem, že lepšie bude odkloniť sa od modrej značky smerujúcej do Podbanskeho, z ktorého by sme museli tak či tak ísť červenou značkou kvázi naspäť na Hrdovo a strihli sme to rovno na Hrdovo zvážnicou. Ale aj tá bola nakoniec nekonečná. Postupne z totálne zarastenej, asi storočnej cesty, prechádzame na hladkú štrkovú cestu, až nakoniec vybiehame na dokonalý asfalt. Na tom krížuje cestu už vyššie spomínaná červená značka a ňou pokračujeme cez postupne vyrastajúce stromky po kalamite na ráczestie pod Bystrou. Tam červenú značku opúšťame a okolo potoka valíme dolu celou chatavou osadou Hrdovo. Ešte aj toto som si myslel, že nikdy neskončí. Už sa mi hrozne nechcelo nohami hýbať. Len preťažko sa nútim nezastať. No nakoniec sme tam. Presne tam kde to ráno celé začalo. 

chladenie prehiatych hnátov v Kamenistom potoku

Trošku si na parkovisku vydýchneme a Ivo ma odvezie ku autu na Štrbské pleso. Ani si nakoniec nestihneme dať spolučnú kávu alebo niečo zjesť, keďže chlapík hneď od Iva pýtal 2€ za hodinu parkovania. Mrzí ma to, keďže ma tak úžasne prišiel dnes zachrániť. Toľké kilometre išiel za mnou iba pre to, aby si odbehol so mnou ani nie 25 kilometrov a 1500 výškových. Verím, že sa pridá parťák aj nabudúce. Lebo z tých pôvodných sú už len bývalí kamaráti. Človek postupne zisťuje čo tým legenda Dalibor myslí, že bývalí. Nevadí, zrejme to tak má byť a život sa má posunuť zase kdesi inde. Som rád za tento výlet a verím, že takých ešte bude dokým ma to bude baviť. Veď stačí, aby mi polovička prišla z práce a už mi chýbať zase nič nebude :)

Severnou hranicou Ilavského okresu

Plán je jasný. Čo najviac skopírovať hranicu okresu Ilavy. Prečo? Pretože Igorko. V čase najväčšieho boomu korony nám Igor zakázal prekračovať okresy, tak som sa rozhodol, že pôjdeme skontrolovať ako zabezpečil samotné hranice. Moc ma to neláka, nakoľko ku Českým hraniciam hory moc nie sú a ani neviem čo môžem očakávať od tej spleti ciest v lesoch čo sa javi byť na mapách. Podľa satelitných snímok to bude celkom vylámaný kraj, tak aby sme sa tam kdesi nezakliesnili. Uvidíme. Kto neskúsi, nezistí. Už je síce dávno po najmasívnejšom útoku korony, ale až tento víkend sa nám podarilo dostať sa do týchto končín.

Medzi Mikušovcami a Kvašovom

V sobotu pred dňom D oslavujeme v Trenčíne krst Klárkinej neterky Adelky. Okrem iného má krst aj bratovej ženy sestry syn, a tak sa črtá poriadna party. Myslím prejedanie sa. Večer ideme naspäť do Dubnice poriadne objedení. Bude zajtra čo páliť. Už sa začínam dokonca na zajtrajšok tešiť. 

Mokré nohy do Savčiny

Vstávame skoro. Vlastne ako po celý týždeň. O štvrtej. Zjeme malé raňajky a o pol šiestej už aj vystupujeme z vlaku v Ilave. Z Ilavy do hory je to poriadna štreka. Spočiatku nekonečný asfalt ponad kanál Váhu, diaľnicu a nakoniec aj ponad samotný Váh. Rozhodnem sa za Váhom hneď odbočiť do polí. Nech aspoň tam nejdeme asfaltom. Asfalt strieda nekonečná rovná kamenistá cesta. Zdá sa, že už nikdy neskončí. Ale skončila. kolmo odbočujeme doľava do obce Savčina. Naraz sme vo vysokej mokrej tráve a neprešla ani hodina a už ma minimálne Klárka vody v teniskách ako v bazéne. 

Spod nevýrazného vrchu Čížové až po Čechy

Savčinu máme za sebou a za pár minút sme už opäť v kamenno trávnatej ceste. Tentoraz prechádzame poliami zo Savčinej do Dulova. Klárka ešte stále drieme. Nebaví ju táto rovina, hlavne takto o šiestej ráno. Aspoň Slnko ešte našťastie nepečie. Rýchlo prechádzame aj cez obec Dulov a konečne začíname zvážnicou stúpať do hôr. Keď už máme dostatočne mokré nohy konečne vchádzame do lesa, keď tu zrazu pred nami pamätník a krásny kríž. Prídeme sa pozrieť bližšie. Ide o pamätný kameň spojenia obce Dulov a Nová Ves. Veľmi zaujímavé miesto. Hlavne zvláštne ako je zašité mimo obec.

A až do nekonečna

V lese okolo vrcholu Čížové sa trošku motáme. Je tam zvážnic neúrekom, len nie tie ktoré sú vyznačené na mape. Nakoniec sa nám ale aj tak podarí prebiť sa lesom až na lúky medzi Mikušovcami a Kvašovom. Toto miesto hodnotím ako jedno z naj počas celého dňa. Pred nami je široko-ďaleko cesta hrebeňom vlniacich sa lúk. Výhľady sú úchvatné. Vidno až na Červený kameň a ešte krajšie na Vršatec. Pred nami sú vyššie kopce okolo Českej hranice, ale aj po strane Kvašova je kopec lesa.

V Červenokamenskom sedle s pohľadom na Vršatec

Lúky rýchlo ubiehajú. Čo to aj pobehneme, ale väčšinou vždy aspoň mierne stúpame a vtedy sa nebeží. Vchádzame opäť do lesa. Konečne. Slnko začína páliť. Na nenasvietených častiach trávy je ale stále kopa rosy. Klárka má už nohy úplne mokré. Pauzičku si dávame v Červenokamenskom sedle. Meníme ponožky a čo to aj zjeme. Po našej ľavej strane stále nádherne vidno Vršatec. Ako ale vstaneme a pohneme sa dopredu, vchádzame do lesa a na čas sa nám výhľady skryli. Prichádza hrboľatejšia časť trasy.

Výhľady niekde medzi Strachoňovcom a Kobylincom?

Plán je obíst kopec Strachoňovec. Ako to ale nakoniec dopadlo? O pár minút stojíme skoro na vrchole. Zvážnicu traverzujúcu vrchol som asi pre oči nevidel. Len už potom, ako sme strmo klesli, sme sa na jednu napojili. Nevadí. Takto máme aspoň o pár výškových naviac a ďalší bezvýznamný kopec na konte. Zbiehame do nevýrazného sedielka a znovu stúpame. Zvážnice sa začínajú kaziť. Sú poriadne zarastené. Stúpame na vrchol Kobylinec. Z každého druhého kríku plašíme vysokú. Neskutočné koľko toho tu bolo. Klárka cestou na vrchol zbiera lesné jahôdky. Ja som si za celý ten čas ani len krík jahodový nevšímol. Tak som bol pohrúžený do sledovania mapy. Kobylinec je najvyšší vrch dnešného výletu. Mierne začíname klesať. Ale len chvíľku. Zrazu sa terén zlomí a my priam padáme do jamy levovej. Obuté mám nové tenisky. Radosť behať oproti tým starým, v ktorých som sa každým krokom bál, že mi podrážka celá odpadne. 

Medzi Hromádkovou a Krivou Tuchyňou

Za strmým zbehom opäť stúpame. Ale už ani raz nie moc výrazne. Vchádzame do rozsiahlych rúbanísk. Krajšie zvánice striedajú poriadne zarastené, no kilometre rýchlo pribúdajú. Míľovými krokmi sa blížime ku Českej hranici. Prechádzame nevýrazným vrcholom Krivá Tuchyňa a už aj stúpame na hraničnú Končitú. Zvážnica je poriadne zarastená a zdá sa dokonca, že vrchol obchádza. Žeby pokračuje ďalej po hranici? Počkám Klárku a ideme sa skúsiť na vrchol predrať húštinou. Tam bude už značený chodník. Neprešlo ani 5 minút a už aj sedíme na vrchole. Za sebou máme približne polovicu cesty. Chvíľku si dáme v tieni oddych. Klárka má stále problém s mokrými nohami. Meníme mokré ponožky za tie predošle už menej mokré. Uvidíme..

Hranicou sa začíname vracať naspäť. Mierne klesáme po hnusnej blatistej ceste. Tie Slovenské zvážnice boli top level proti tomuto. Obchádzame osadu Požár, kde nás lákajú na opečenú špekačku. Musíme chytro preč. Stále prechádzame lesom v blate, keď tu zrazu vychádzame na lúku. Pred nami sa otvorí nekonečný výhľad do doliny s učupenou dedinkou Nedašová Lhota. Po výjdení z lesa sme ale poriadne precitli do horúceho dňa. Nebude to dnes ešte med lízať. Rýchlo klesneme do sedielka, kade prechádza cesta medzi Nedašovou Lhotou a Červeným Kameňom. V sedle je kopa cyklistov. Vyzerá to tu priam raj pre bicykle. My cestu len pretneme a už opäť stúpame hore lúkami. Snažíme sa využiť každý jeden maličký tienik, aby sme sa skryli pred spaľujúcim Slnkom. 

Nad Nedašovou Lhotou

Od hranice som čakal viac menej už len mierne klesanie, keď tu zrazu pred nami poriadna opacha. Našťastie zarastená. Vchádzame do lesa a veľmi pomaličky vystupujeme na vrchol. Odtiaľ je znovu nádherný pohľad do údolia Nedašovej Lhoty. Lúka je posiata nádhernými fialovými kvietkami. Obďaleč je pamätník zomrelého myslivca. Do skaly má vytesaného jeleňa. Toto všetko sa nachádza na hranici na kopci Kaňur. Opäť som si myslel, že teraz už bude konečne len rovina, no my stále stúpame. Potom zrazu z ničoho nič klesáme a znovu stúpame. Aj keď nie už tak vysoko. Vyštveráme sa na vrchol Kosák a konečne začíname klesať do Sidónie. Pri smerovníku si dávame oddych. Klárka sa mi zdá, že sa začína dosť trápiť. Nie žeby som bol ja v totálnom poriadku. Klárka si hlavne našla na nohe dvoch prisatých kliešťov a tie z nej vysali vari všetky psychické sily. Spolu to ale zvládneme ako by povedal Igor. Veď jediné čo nám zostáva je pokračovať ďalej. Za chvíľku budeme sedieť na kofole..

Zapeklité stúpanie na Kaňúr

Z vrchu Kosák opúšťane hranicu a lesom sa dostane až na siahodlhé lúky. Tráva je všade skoro po pás. Podľa mapy volím skratku, no tam vidno cestu v tráve len ozaj minimálne. Prichádzame na veľmi pekný laz. Celému lazu dodáva čaro cikajúci chlapec oproti nám. Laz obchádzame a mierne stúpame znovu na červenú značku. Pár metrov prejdeme pomedzi stromy a už sme opäť na zarastených lúkach. Kliešťom sa vyhnúť je tu asi priam majstrovské dielo. Tie určíte skáču v tráve od šťastia, keď vidia niekoho v kraťaskoch prichádzať. Konečne po dlhom čase vchádzame do lesa. Stále klesáme a Sidónie nie a nie prísť. Začína nás kváriť smäd. Od toho nás zachráni až studnička nad dedinou. Potom už len kráčame výpekom dolu asfaltom dokým sa nám po pravej strane neobjaví krčma U pekáru. 

Na Kaňúri s výhľadom na Nedašovú Lhotu

Hneď si objednávame po pol litri kofoly a pol litra radleru. Mne sa stále ale máli, a tak si ešte dočapujem pivečko. Po dlhej dobe 10tku. Na pripečenie ale viac menej stačila. Snažíme sa poriadne si oddýchnuť pred záverečným úsekom. Dnu v krčme je neuveriteľne príjemne. Výjdeme von a ovalí nás úpek. Pár metrov kráčame ešte dolu dedinou, no potom zabočíme doľava, obídeme pár domov a už sme zase v lese. Hlavičku mi pivko dobre krúti. Aspoň sa netrápim zúfalstvom kedy už budeme v cieli a kedy bude čosi iné ako zvážnice.

Stúpame celkom strmo. A terén je dosť blatistý. Dnes to možnože bolo aj na tenisky do blata. Ale nespravili by mi na prvýkrát po 50tich kilometroch nehorázne otlaky? S takýmito myšlienkami opäť stojíme na asfalte. Nie, ešteže som si zobral tenisky na tvrdý terén.

Kvietky, tráva a kliešte

Spleťou ciest sa ozaj dostávame nakoniec na asfalt. Chvíľku ešte okolo vrchu Trtálka stúpame, no potom už len nekonečne dlho klesáme. Z dlhých monotónnych asfaltov nás už bolia chrbáty. Cítim už aj nohy v kŕči. Podľa všetkého sa Klárka cíti podobne. Snažím sa s Klárkou komunikovať a vymslieť plán ako túto prekliatu asfaltku čo najrýchlejšie a bez ujmy na vyčerpaní zvládnuť. Neviem prečo sme si zo sebou nevzali magnezko a nejaké ovocie.

Bežíme, ale kde tu to chôdzou striedame. Ani sa nenazdáme a sme na križovatke ciest. Vyberáme si tú najhoršiu a po chvíľke sme priamo v lese. Okolo nás je z ničoho nič všade ohrada. Pred nami dokonca aj krovky. Čo teraz? Pokračovanie cesty je isto v ohrade. Krkolomne prechádzame pomedzi tri dróty elektrického plotu do vnútra. Neskopalo nás. Teraz už len aby nás čosi zo zadu do zadku nenabralo. 

Aj nádherný pamätník sa na Kaňúre nachádzal

Za chvíľku sme pri ďalšej ohrade. Vlastne človek ani nevie či vstupuje alebo vychádza z ohrady. Vchádzame dnu a čo najrýchlejšie obiehame okolo rohatých "beštií". Znova oplotník. Super.. rýchlo ho otvoríme a už s kludom letíme smerom dolu ku Bolešovu, keď tu zrazu opäť ohrada. Vlastne my sme boli v nej až doteraz. Proste nekonečný príbeh. Dufajme, že už ďalší oplotník nenájdeme. Prechádzame všelijakým zarasteným malinčím keď tu zrazu rachot. Po ľavej strane sa mi zdalo, že čosi prebehlo. Čo to? Nejaký diviak? Neprikladáme tomu väčšiu pozornosť až dokým neprichádzame ku rázcestiu pod lesom a znovu nejaké šialené zvuky. To sa ale zrazu ukáže dieťa na bicykli. Ach, ten nám ale dal.

Lúky po ceste medzi Kosákom a Brezovou po ceste do Sidonie

Znovu vychádzame na Slnko. Neviem či už nebolo okolo 5 hodín a ono stále pečie ako besné. Do Bolešova už ledva šucháme nohami. Potom prichádza asfalt a je to ešte horšie. Klárka si rozmyslela volať si odvoz. Som na ňu hrdý. Psychika naštartovaná. Keď už sme zvládli 50 kilometrov, tak už musíme tých necelých 5. Novou cestou okolo obce prechádzame ku Váhu. Pomocou mostov prechádzame na druhú stranu rieky ale i diaľnice. Prechod z jednej strany zvodidla na duhý vedľa cesty dal dobre zabrať. 

Stúpanie z lazu pod Brezovou

Ešte jedným mostom prejdeme ponad kanál a sme v Dubnici. Klárka mi sľúbila kofolku ešte pred železnicou. Odbočujeme doprava a už aj sme pri celkom peknom pube. Meno si nespomeniem. Jedine čo viem, že zrazu z druhého konca ulice idú Klárkiny známy. Pfúú.. Do Klárky vari prišla úplne nová sila. Zrazu dokáže úplne perfektne stáť na nohách. Ja mám čo robiť udržať rovnováhu. Nič to. Pre Klárku takúto banalnosť vydržím a keď sa rozlúčime hneď objednávame pivko s kofolou. Samozrejme všetko v pol litroch.

Výlet sa končí, ideme z ohrád do mesta

Po osviežení nám už nezostáva nič iné len výlet dobojovať. Prejdeme na druhú stranu stanice a za 20 minút sme na sídlisku Pod hájom. Dnes si Klárka spravila znovu nové maximum. 55 kilometrov. Je to dríč. Je to ten najdokonalejší človek pod Slnkom. Minimálne pre mňa. Už teraz sa teším na každý jeden deň počas celého života. Nudiť sa si myslím, že sa nikdy nebudeme. Ak tak prejedať. Ako aj teraz večer. Pol husi vari zmizlo dokým sme sa odpratali z kuchyne. 

Potom už len kvalitný spánok a ráno hor sa z Dubnice do Martina do práce. Týždeň začína, môžeme opäť začať snívať o víkende :)

Foto: Klárka Bridíková