sobota 11. júla 2020

Cez 4 štíty Vysokých Tatier

A opäť prichádza víkend. Je sobota poobede keď začínam písať tento príspevok. Stále neprší, ale vkuse sledujem radar a čakám prvý blesk. Na bloggeri vkuse musia niečo meniť a ani za toho netuším ako mám teraz zarovnať text na šírku strany. Nejdem sa rozčulovať. Naspäť ku tohto týždennému výletu. Aj keď ten text vyzerá teraz hrozne..

Pohľad z prvého vrchola - Predné Solisko

Keďže cez víkend hlásia mordor, neodolám a na piatok si beriem dovolenku. No a keď zistím, že Regiojetom sa dá dostať pod Tatry za cca 2,5€, tak je rozhodnuté. Auto zostáva doma a ide sa vlakom. Veď, kto by platiť spústu peňazí za benzín a ešte aj 6€ za parkovné?

Vstávačka viac menej rovnako ako pred týždňom keď som šiel autom. Cca o druhej ráno. Rýchlo sa dám dokopy a o 3:08 už sedím vo vlaku. Nebyť polhodinového prestupu v Štrbe môžem byť na Štrbskom plese už pred piatou. V Štrbe to už takto z rána žilo. Aj napriek tomu, že je piatok, na horách bude dnes asi plnka. Pokladňa na Štrbe nefunkčná, čiže ani to jedno euro za zrušenú zubačku som neminul. Na Štrbské pleso nás nakoniec vyviezla náhradná autobusová doprava. V buse ešte spráskam banán a energeťák a o štvrť na šesť môžem ísť na to.

Cestou na úžasný Kriváň

Zo stanice si to hneď namierim ku plesu. Aby mladomanželia mali pleso len sami pre seba, musia sa chodiť fotiť už takto o piatej ráno. To je tak keď zrejme nepoznajú menej komerčné miesta. Nedbám, nech si robia čo chcú. Ale obsadili mi najlepšie miesto na fotku pre seba. Niečo predsa musím šupnúť na internety nech ostatní závidia.

Z plesa to bude dnes už len hore a dolu kopcom. Rýchlo stúpam poza skokanský mostík na zjazdovky. Značky ma tak doplietli, že som nakoniec skončil mimo nej a na vrchol šiel inou zjazdovkou ako som mal ísť. Neviem ako by bolo na tej správnej zjazdovke, ale mne sa chodník celkom dosť strácal. Hnevalo ma to, nechcel som skončiť ako pred týždňom od prvej hodiny v mokrých topánkach. Našťastie rosy nebolo až toľko a okrem mokrého zvršku všetko zostalo bez ujmy. 

Pohľad z vrchola do Kôprovej doliny

No a som pri chate pod Soliskom. Po ľuďom ani náznak. Nohy mi idú dobre, len vo vnútri ma čosi ťaží. Neviem či som nevyspatý, či mám nízky tlak, ale nie je to dokonalé. Predné Solisko som si myslel, že bude brnkačka, no tých posledných 300 výškových metrov nad chatou dalo dobre zabrať. Žeby ma aj dnes poriadne preveril Tatranský terén? Cestou navrch stretám aspoň jedného človeka. Prehodili sme pár slov, ale idem oproti nemu rýchlejšie, tak to s nejakými rečami moc nehrotíme. Na vrchole spravím zopár foto aby som si aj ja po 30tich rokoch veril čo som kedy prebehol a letím dolu. Idem len veľmi pomaličky. Hlavne nech sa už tu na začiatku nezlámem a hlavne aby som ešte pod prvým kopcom vládal.

Cestou naspäť; dokonca aj zima bola

Pri chate bočím doprava a traverzom preleziem striedavo kosodrevinou, striedavo suťoviskami do Furkotskej doliny. Tam zalomím doľava a už len dĺho predlho valím dolu dolinou. Nebolo mi všetko jedno. Prvých pár stoviek metrov vedie chodník úzkym kosodrevinovým tunelom. Je akurát čas na raňajky pre zver. Neviem kde tu v Tatrách chodia a kde nie na raňajky. Našťastie po čase prichádzajú prví turisti a za nimi pozvoľne ďalší a ďalší. 

Kriváň už aj z dola zo smerovníka Pod bytom medzi Tromi studničkami a Kôprovou dolinou

Zbehol som až na magistrálu, kde odbočím doprava smer Jamské pleso. Tu už je ľudí o poznanie viac. Ale stále prijateľne. Rýchlym krokom sa presúvam cez začiatok Bieleho Váhu až ku plesu, ktoré som si nestihol ani všimnúť a už aj stúpam na Kriváň. To je tak keď človek hľadí pol cesty do mobilu s mapou a letí ako bez zmyslov. Chodník je fajn. Ide mi to veľmi rýchlo. Z dola na vrchol by to malo byť cca 5 kilometrov. Plánoval som to dať za 2 hodiny. Čiže priemerka by mohla byť okolo 2,5km/h, no zdá sa mi že idem 4-5km hodina. A stále stúpam. Nezdá sa mi, že moc extrémne, ale aspoň z dĺžky ubúda. 

Začiatok nekonečnej Hlinskej doliny

Vychádzam nad les. Slniečko sa do toho začína poriadne opierať. Ordinujem si nasilu piť čo najviac vody. Zatiaľ som tomu neprikladal až takú dôležitú úlohu. Predbieham zopár skupiniek turistov až dokým neprichádzam traverzom pod Malý Kriváň. Z druhej strany od Troch studničiek vidno stúpať na vrchol davy ľudu. Len keby tí vedeli o aký nádherný pohľad na centrálny žľab prichádzajú. Ten Kriváň je ozaj majestátny. Asi som si ho zamiloval. A nielen pre ten geniálny zjazd na lyžiach. Proste pre tie dokonalé krivky. 

Stredná časť s pohľadom na Hlinskú vežu a vľavo Nižné Kôprovské sedlo

Prichádzam na rázcestie v Krivánskom žľabe a párty plná ľudí môže začať. Našťastie väčšina ide smerom nahor. Jedine čo tí pomalší trošku brzdia premávku. Snažím sa okolo nich keď to situácia dovolí čo najrýchlejšie prekľučkovať. Terén pristrmuje ale aj ztechnickušuje. Už dávno som nebol v Tatrách na štítoch v lete. Dákosi som zabudol, že je to trošku iné ako brázdiť hlinenú Fatru. Ani ten Rozsutec sa s týmto nedá rovnať. To je len mala hrba mäkkého vápenca a dolomitu oproti tomuto.

Spätný pohľad dolu dolinou a v pozadí hrebeň Liptovských kôp medzi Kôprovou a Tichou dolinou

Pred vrcholom si dávam nad Daxnerovým sedlom 15 minútovú pauzičku. Dávam jablko s energeťákom a Bebe Dobrým ránom. Veď čo, je len pár minút po 9tej. Až potom opäť vstávam a dobojujem posledných pár metrov na vrchol. Hore vcelku dosť fúka a vrchol práve zahaľuje oblak. Nezdržím sa tam teda dlho (ako na žiadnom vrchole). Spravím zopár foto (aj tak sa mi tam nechce tlačiť zo stovkou ďalších ľudí) a letím dolu. Vôbec to nejde ale tak rýchlo ako som predpokladal. Dokonca by som povedal, že do Krivánskeho žľabu mi to trvalo skoro rovnako dlho ako hore. Bude to fuška plniť limity smerom nadol. No a aj kolienko sa mi začína ozývať. Uvidíme čo teda bude ďalej.

Oddych pod Vyšným Kôprovským sedlom s pohľadom na Nižné

Davy ľudu idú ešte iba hore. Dosť zavadzajú, no nejako sa stíhame jeden druhému vyhnúť. Najhoršie to bolo práve v okolí žľabu. Potom už premávka opäť redla. To ako keby ich všetkých v jeden čas vypustili a toto bol pelotón. Letím het z tohoto davu, keď tu z ničoho nič vykukne z kriakov parťák Emil. Že je tu na dovolenke a prešiel sa tiež prebehnúť na Kriváň. Radosť stretnúť známu tvár. Poteší aj to keď stretnete človeka čo si raz za čas aj prečíta tieto bláboly. Bol som poctený Paľom, ktorý si ma všimol v dave.

Pohľad z Kôprovského štítu do Temnosmrečinskej doliny a Liptovskými múrmi po jej pravici; vzadu dolina pieciu stawów Polskich a za nimi hrebeň od Swinice, cez Orlu percz až po Krzyzne; úplne najviac vzadu po ľavej strane Giewont

Cesta lesom dolu trvala ešte celú večnosť. Čas uteká a ja nie a nie doraziť na tie šibnuté Tri studničky. Mal som už pocit, že to ani do plánovanej hodiny a pol z vrcholu už nestihnem. Nevravím, veď to malo skoro 1400 metrov klesania. Aj keď iba na niečo cez 6 kilometrov. To by som sa musel šuchtať 4km/h aby to nevyšlo. Lenže ten vrch ma poriadne spomalil. Nakoniec sa to predsa len podarilo za hodinu štvrť. Dole je už poriadne peklo. Zbieham až na rázcestie. Hneď si všimnem studničku. Bufka ide do studenej vody a keď ju vylejem na hlavu, cítim sa ako znovuzrodený. Zjem už aj posledný banán. V tomto teple sa celkom bojím kŕčov. Magnezko som si zabudol doma. 

Mravce na Kôprovom

No a teraz idem do psychicky najnáročnejšej časti trasy. Kôprová a Hlinská dolina. Čo ma celkom teší je, že stretám ľudí aj cestou na smerovník Pod Bytom. Myslel som si, že tu všetci ľudia zmiznú ako šmahnutím prútika. Pod bytom si fotím zospodu majestátny Kriváň a pozvoľne začínam klesať do Kôprovej doliny. Ľudí stále jesto. Som z toho nadmieru potešený. No.. a ani sa nenazdám a už som na asfalte v Kôprovej doline.

Prichádza 6 kilometrov Kôprovej doliny a následných 5 kilometrov Hlinskej. Jedine čo mi zostáva zaťať zuby, ísť dopredu a čo najmenej pozerať na hodiny. Napodiv kilometre celkom rýchlo ubúdajú. Cestou ma obieha zopár cyklistov a aj peších pár ľudí stretnem. Všetko to ale stojí na Kmeťovom vodopáde. Tam to vyzerá ako v depe duatlonu. Kopa bajkov vedľa seba a všetci šľapu nahor alebo nadol od vodopádu. 

Náhodný okoloidúci a celá Mengusovská dolina s Hincovými plesami ako na dlani

Za vodopádom už zdochol pes. V hore vedľa cesty stretnem už len dve auta, jedného divného starého chlapa a dvoch chalanov. Nechápem moc logiku ochranárov, že dovolia keby len na povolenku vstup do vrchnej časti doliny autami a zakážu tam chodiť cyklistom. Ochranári si idú proste svoje. A potom, že im nik nerozumie a myslí si o nich.

Pár ľudí stretám aj v ústi Hlinskej doliny. Chcel som sa zastaviť aspoň na vécko, ale takto idem ďalej. Vchádzam do divokého lesa. Po ľuďoch už ani stopy. Klasika. Kto by tu čo robil. Tento chodník mi nedáva logiku. Načo by niekto šiel na Kôprovský štít 15 kilometrov keď môže ísť možno len 10 zo Štrbského? Keby aspoň nejaké spojenie bolo medzi Štrbským plesom a Tromi studničkami, žeby sa dalo vyraziť na jednom mieste a skončiť na druhom. Nakoniec ale pár ľudí vo vrchnej časti stretám. Veľmi zaujímavé.

Hrebeň od Hlinskej veže, cez Štrbský štít až po Hrubý vrch; za Štrbským vyčnieva zrejme aj Solisko a úplne napravo druhý vrchol Kriváň

Po vode v chodníku tiež už niet ani stopy, ako to bolo pred týždňom. Je tu regulérne pekný turistický chodník. Po energeťáku na konci Kôprovej doliny mi to nekonečne stúpanie dokonca aj celkom chutí. Lenže dokedy. Opäť vychádzam z lesa na Slnko a začína ma poriadne biť. Ale že neskutočne. Začínam odratávať výškové metre do sedla po desiatich. V hlave sa mi bijú plány od ukončenia to hneď na Vyšnom Kôprovskom sedle až po zdolanie Kôprovského, Rysov aj Tupej na druhej strane Popradského plesa. Nohy mi ale prestávajú úplne fungovať. Bojím sa či sa vôbec do sedla dostanem. Po rovine alebo do mierneho kopca to ešte ako tak šlo, ale v závere doliny do sedla to bola už ozaj čistá katastrofa. Môžem sa rozlúčiť s tým dať úsek od ústia Hlinskej doliny po Kôprovský štít za hodinu trištvrte. Vyzerá, žeby som to aj dal, lenže bez prestávky. A tu som nutne potreboval. Sadol som si pod sedlo a žral posledné zásoby všetkého čo som našiel v batohu. Len posledný energeťák si nechávam ešte pre istotu na neskôr. 

Cestou okolo Veľkého Hincovho plesa

Ťažko sa vstávalo, ale nakoniec som sa vybral ešte aj na vrchol. Nehorázne ma žuje, no stále bojujem. Zo sedla to malo byť na vrchol iba 200 výškových metrov, no zdalo sa mi, že tam idem rok alebo ako keby som dobíjal osemtisícovku. Na vrchole je ľudí ako mravcov. Som napoly v agónií, tak sa tam opäť dlho nezdržujem. Len v rýchlosti niečo pofotím, ani neviem čo a letím dolu. Ehm.. z nohy na nohu kráčam a pomaličky sa blížim ku Veľkému Hincovmu plesu. Až tam sa opäť trošku preberám a dokonca už aj vnímam to čo fotím.

Mengusovské štíty a Veľké Hincovo pleso

Zbeh mi už ale tiež moc nejde. Pozerám na hodinky a zdá sa že je ohrozený aj čas plánovanej hodiny z Kôprovského štítu na rázcestie s Rysami. Nejde mi to, je tu kopec ľudí a bojím sa každého jedného kroku po Tatranskej žule, že hodím papuľu. Och, čo mám s tým robiť? Ešte aj fúkať do toho začalo ako besné cestou dolu Mengusovskou dolinou. Všetko nechávam na náhodu, no nohy ma samé otočia smer chata pod Rysmi a tak opäť stúpam. A neuveriteľné, nie a nie sa zastaviť. Až po skoro 100 výškových metroch mi je už tak teplo a tak žíznim, že si nachádzam prvú skalku na sedenie vedľa chodníka a spravím si piknik. Prelejem poslednú vodu z Nalgenky do soft flašiek, šupnem posledný energeťák a už sa len teším na jedlo na chate.

Spätný pohľad spod Veľkého Hincovho plesa na jeden z Mengusovských štítov

Nezostáva mi nič iné len sa postaviť a dobojovať to. Už to nie je tak ďaleko. 500 výškových po chatu a potom už len 300 na vrchol. To je nič oproti tomu čo mám za sebou. Chodník serpentínami ku Žabím plesám je celkom príjemný a ide sa mi ako tak dobre. Napodiv. Rovinu povedľa plesa tiež rýchlo zdolám. Jedine čo mi vadí sú tie stovky ľudí čo mi idú oproti. Chlácholím sa ale tým, že aspoň sa do chaty zmestím. Prichádzam ku jedinému technickejšiemu úseku na cestu ku chate. Všetkých zostupujúcich turistov obieham po nosičskej cestičke? Vlastne ani netuším. Alebo jedno je výstupovka a druhé zostupovka? Každopádne rýchlo som nad retiazkami a skalným prahom sa dostávam až nad vodopád. Rozmýšľam či je tu celoročne. Teraz tiekol a bol poriadny. Chodníkom v skalnej sutine rýchlo stúpam a konečne uvidím chatu. Už ma opäť vypína. Chata prichádza ozaj v hodine dvanástej. Pár metrov pod chatou je ešte stále snehové pole. Natiahnutý je cezeň fix na pridržanie. S paličkami to zvládnem ale aj povedľa lana. Konečne terasa chaty. Konečne kofolaaa..

Hrebeň Bášt od Žabích plies

Pred chatou sa ešte zo minútku - dve vydýcham, aby ma vo vnútri neovalilo o zem a až potom idem dnu. Veľmi pekne to tam majú. Už som tu kedy hrozne dávno bol, ale vôbec si to tu nepamätám. Veď som vtedy aj prázdny sud znášal. Chata je tu viac otvorená oproti Terynke a Zbojke medzi kuchyňou a jedálňou. Necítiš sa tu tak, ako keby ti jedlo vydával automat. Po mojom príchode je vnútri ešte stále dosť veľa ľudí, no aj tak zo 15 minút posedím. Až potom dávam na seba fukerku, rukávy a idem to dobojovať. Posledných 300 výškových metrov.

Prechádzam ešte jedným krátkym snehovým poľom a rýchlo prichádzam do sedla Váhy. Nad sedlom stretám Maďarov. Pýtajú sa ma koľko je to ešte na vrchol. Nemám rád tieto otázky. Za seba viem povedať, ale chlapci koľko to bude vám trvať? Pýta sa ma pol hodinu? ..tak mu pritakávam. Ide mi za chrbtom, za seba si myslím, že to bude 20 minút, tak mu odpovedám, že my to dáme za 20. A to som od sedla Váhy výrazne spomalil. Pri neopatrnom pohybe dostávam šialené kŕče do sedacích svalov. Bojím sa, že v nejakom technickejšom mieste ma tu kŕč rovno švahne naspäť do doliny. Idem teda úplne opatrne z nohy na nohu. Pri strmších častiach a vysokých stupienkoch dokonca po štyroch, aby som čo najviac odľahčil nohy. Ale mám sa otočiť 100 výškových metrov pod vrcholom? To jedine ak by som sa v kŕči už zmietal. 

Konečné štvrtý vrchol - Rysy; pohľad na Morskie oko a Czarny staw

Som tam a ani ma nehodilo o zem. Dokonca sa cítim o niečo lepšie ako na Kôprovskom. Z vrcholu viem rozoznať v diaľke Kriváň aj toho šialenca Kôprovského. Viem, že je podo mnou Morskie oko a vedľa mňa Žabia veža. Oproti je Vysoká a na druhú stranu Belianky. Stále je tu dosť veľa ľudí, vietor a nie ideálna teplota. Celkovo mi prídu Tatry v lete len ako hŕba skál. Nemám tu už viac čo hľadať. Idem ja už konečne na tu sľubovanú kapustu. Cestou dolu už až tak kŕče nepociťujem, no stále sa bojím, že svojimi už dengľavými nohami o niečo zakopnem a ak nezletím do hneď doliny, tak prehodím členok aspoň o 270°. Zo sedla Váhy som ešte nakoniec aj zablúdil. Ocitol som sa kdesi v suťovisku nad chodníkom. Nejak to ale zleziem a dokonca celkom úplne obchádzam sneh. A už som na chate znovu.

Z rysov smerom na Žabiu vežu, Mengusáky, Kôprovský, Štrbský až vzadu majestátny Kriváň

Ta je už skoro prázdna. Je tam len pár ľudí čo tu zrejme aj budú nocovať. Jeden chlapík je extrémne čiperný a ku mojej, skoro už víťaznej, kapuste mi zahral na klavíri a potom aj zahral na gitare. Páči sa mi táto chata. Kiež by boli všetky Tatranské takéto. Tie ostatné sa mi zdajú hrozne zatvorené pred ľuďmi. Hodnú chvíľku oddýchnem, ale patrilo by sa už aj vyraziť. Neberiem to ešte ale ako koniec výletu a depka ešte tiež neprichádza. Skôr si ešte stále uvedomujem, že je to hodný kus cesty a že prechádzka takto navečer v Tatrách, keď znovu začína kľud, bude krásna. Konečne nebudú okolo tie davy ľudu hrnúceho sa z chaty.

Cestou dolu som stretol po rázcestník v Mengusovskej doline len hŕstku ľudí. Už sa aj kamzíky zase ukazujú. Cesta dolu bola veľmi fajn. Aj cesta na Popradské pleso celkom rýchlo ušla. Dokonca si môžem povedať, že som ako tak aj vládal. Znovu pribudli ľudia. Ale nevadí mi to. Pri smerovníku ani len už nerozmýšľam o predĺžení výletu o jeden vrchol (napríklad Tupu), ale hneď zamierim na magistrálu smer Štrbské pleso. 

Z Rysov smerom na Belianky a dole Bielovodskú dolinu 

Len toto bola ešte nekonečná trasa. Vedel som, že chodník bude po prekročení Hincovho potoka stúpať. Ale že až toľko? Alebo skôr, že až tak dlho? Ja že to nikdy už neskončí a že nikdy nepríde ani ten hlúpy smerovník Trigan nad Štrbským plesom. Tempo si držím, ale už ma to fakt, že nebaví. Bežať už tiež nechcem, žeby som si to tak skrátil. Snažím sa prežiť túto agóniu. Veď raz to musí skončiť.

A tak aj bolo. Prichádza Trigan a konečne posledne klesania ku plesu. Aj to ma ešte ale psychicky poriadne vytrápi, no nakoniec sa predsa len ocitám po cca 14tich hodinách a 15tich minútach opäť na asfalte na Štrbskom plese. Konečne. Dobre to bolo. Teraz sa už len aspoň rýchlo naoko umyť v plese, keďže do batohu sa čisté veci nezmestili a auto nemuselo zaplatiť 6€ za parkovné a hybaj sa najesť. Prichádzam do svojej obľúbenej reštiky, sadnem si a zrazu mi vravia, že majú už skoro hodinu zatvorené. Prepočítavam. Vedľa mňa sedí nejaký pár aj keď je pravda, že som počul ako baby už počítajú tržbu. No čo už ..dnes budem asi hladný. Mám len polhodinu do vlaku a nechcem riskovať, že ho kvôli polievke nestihnem. Nakoniec ale aj tak neodolám a aspoň sa zastavím v obchode na bagetku a liter pepsi. To musí na dnes stačiť. Moc toho teda nebolo. Self supported je oveľa menšie obžerstvo ako oficiálne akcie. Nevadí, nejaké to kilečko treba aj tak schudnúť. Alebo sa budem môcť aspoň viac obžrať cez víkend. Veď skončil len piatok. Mám celý víkend na jedenie :D

Žeby Veľký žabí štít?

Dnes to šlo v Tatrách výborne. Spojmi som to nejako dobojoval až do Vrútok a o jednej som zaľahol. Škoda len toho utrateného jedného dňa dovolenky, keďže teraz budem celý víkend len zavretý doma. Ale to vari nie, v nedeľu už konečne letím za Klárkou na Suchý. Konečne budeme spolu a aj všetky ďalšie výlety. Aj keď budú skrátené o jeden dovolenkový deň, ale strávime ich spolu. Konečne.. (aj keď už teraz sa zase črtajú dva ťažké víkendy bez lásky)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára