Na Chlebe už opäť ako doma :)

Budem sa asi znovu opakovať, ale snehu je stále pramálo. Je posledný Januárový týždeň a stále sa nedá jazdiť normálne ani Kriváň, ani lesy. Mierka udáva len okolo 30 cm snehu pre Malú Fatru. Čo s tým? Nejako si predsalen musíme poradiť.

Nikdy, nikdy neomrzí

V sobotu 25. januára končím v práci až o šiestej večer. Parťák Lukáš ma aj tak čaká a okolo pol ôsmej vyrážame od posledných domov v Šútove. Na to ako je pramálo snehu, stále sa dá šľapať priamo z dediny. Fascinujúce. Za všetko môže už vari mesiac trvajúca inverzia.

Na Chlebe

Dnes ideme ako rakety. Nechcem Lukáša obmedzovať. Ide sa mi fajn. Ani sa mi dokonca nezdá, žeby som to nejako hrotil, dokým neodbočíme na skialpovú skratku. Je pravda, že za celý deň som toho moc nepojedol a dosť času som strávil na záchode. Preto som sa aj bál či mi toto tempo dokáže vydržať až do cieľa. No nedokáže..

Po sto výškových metroch v skratke ma tak dodžube, že sa musím zastaviť. Prázdny žalúdok protestuje silným kŕčom. Kokos. Dobreže ma neskrútilo do klbka. Mám čo robiť vystrieť sa. A je donaháňané sa. Lukáša niekoľkoráz posielam dopredu, že sa stretneme na chate, ale nechce ísť. Znervózňuje ma, že si dokáže vedľa mňa ešte vypisovať na mobile. Ja ledva prekladám nohu nad nohu. Veľmi pomaličky, ale už s rozumom stúpam vyššie a vyššie. Verím, že hore sa raz doplazím.

Nakoniec to prišlo. Som tam. Musím chytro niečo zhĺtnuť ale hlavne vypiť. Na chate je kopec známych, ale na noc sme aj tak všetci skončili o chatu nižšie. U lyžiarov. Okrem nás tam boli len 4 ľudia, každopádne sme aj tak spali v obývačke na gauči. Predtým padlo ešte zopár Chegevarov, pozreli sme Harryho Pottera, a keby mi niekto pri poslednej reklame nevypol televízor, tak by som si mohol odškrtnúť aj to, že som pozeral na film Total recol. Ťažko povedať o čo tam ale vlastne išlo. Alkohol a únava sú významné premenné do tejto rovnice.

Ráno samozrejme nesmie chýbať budík na východ Slnka. To si nemôžem nechať újsť. Má byť pekne. Matúš ani nezamrmle. Kubo si aspoň so mnou na rozbehnutie šupne pozostalé zvyšky Chegevaru. Lukáš vstáva na nohy. Ideme teda dvaja. Ako vždy zase mi to dosť dlho trvá dokým sa vyteperím z chaty. Niežeby Lukáš tiež dlho nesedel na záchode. Máme pol hodinu do východu Slnka. Pred hornou chatou stretáme už pracujúceho Filipa. Prehodím s nim pár slov a popritom čakám na rozospatého Lukáša. 

Zaplavený Turiec

Nestojím ale dlho, idem radšej pomaly dopredu. Bojím sa, že opäť nebudem stíhať. Moc som toho nenaspal, ale to asi ani Lukáš. Napodiv sa mi dnes ide vari lepšie ako včera večer. Pred vrcholom obúvame dokonca aj mačky a presne na sekundu prichádzame hore na východ Slnka. Rozplývať sa nejdem o tom ako mi znovu mačky nesedeli a musel som ich znovu raz v polke svahu doťahovať. Rozplývať by som sa mal skôr nad tou nádherou okolo. Dnes to ozaj vyšlo. Bola exkluzívna inverzia. Taká akú aj ten čo ju vidíva pravidelne nevída často. Na vrchole bolo okolo nás ešte zopár ľudí. Tí poslúžili ako perfektné modely.

Hromové zdravia Západky

Keď nám už začne byť zima letíme het. Musíme vyberať kadiaľ. Snehu je len tak-tak na kľučkovanie pomedzi fľaky. Pešo musíme zísť na sedlo pred Hromovým a odtiaľ si už užívame krásnu drkotajúcu lyžovačku po ľade popod skaly až na cestu ku chate. Tam obujeme pásy a o pár minút sme na chate.

Ideme za novými dobrodružstva; za nami Chleb a Hromové

Dáme si vydatné raňajky, čo to pomôžeme babám okolo izieb a keďže Matúško vymýšľa a Kubo sa nám stratí hneď po štvrť hodinke šľapania, nakoniec ideme na dnešný výlet po Fatre len ja a Lukáš. Kuba zrejme pomýlilo aj to, že sme sa dali traverzovať Bochník. Aj keď sme si jasne povedali, že ideme na Hromové. Kubo, ale vyzerá, že myslel sedlo pred Hromovým, do ktorého zrejme nalyžuje presne tak ako my ráno. Kubo je teda na Bochníku a my už pod skalami. Rýchlo prebehneme aj popod Hromové a o chvíľku sa ocitáme na Stenách, južnom vrchole. 

Stoh nás už čaká

Snehu mááálo. Odtiaľto to do Šutovskej doliny nedáme. Každopádne nedá mi to. Videl som len pred pár dňami foto, kde zo stien bolo vidno kóóópu snehu smerom nadol a aj potom smerom nahor na Stoh. Spúšťam sa nižšie po hrebeni smerom do sedla v Stenách. Tam ale nedôjdeme. Už predtým sa ukáže známa pláň z foto a môžeme ísť na to. Lyžovačka oproti ránu luxusná. Sneh odmäkol a užívame si dokonalú jarnú firnovačku. Čistá paráda až po seník pod hrebeňom. Ale čo teraz? Od doliny nás delí ešte dosť lesa. Stáčame doľava a kade to ide, tade sa spúšťame nižšie. Dôjdeme až do lesa. Začína škrupina a je čo robiť lyžu vobec otočiť. Pod pár centimetrami snehu začína byť cítiť skaly. Bol to boj. Lyže si zase užili jazdu "snov". Ku minulej diere v sklznici pribudla ešte jedná taká.

Ideme na to?

Konečne sme ale pri potoku. Nahadzujeme pásy a ideme hore. Je to bezpečnejšie ako zjazdovať po zakrytých skalách. Aj keď niektoré Lukášové kreacie prechodu potoka na pásoch po padnutom strome a pod. vyzerali na poriadnu držku. Všetko ale zvládame a po chvíli sme pod Stohom. Presnejšie asi pod žľabom spadujúcim na Juhozápad. Pristrmuje. Nejaká stopa tu ale už je. Snažím sa ísť po nej aj keď veľakrát je tak vytopená, že keď po pár metroch znovu príde sneh neviete kade pokračovať. Postupne redne listnatý les a dostávame sa medzi nejaké nízke kríky, kosku a malé ihličnaté stromčeky. Ponad kosodrevinu je to za trest. Lyže sa prepadávajú medzi vetvy a potom nie a nie nohy vytianúť späť spod škrupiny. 

Vyzerá to fajn..

V zatienených miestach, kde zase koska nebola, povrch šmýkal ako besný. Máme čo robiť vymanévrovať z tejto zapeklitej situácie. Vegetácia ale postupne končí, my stúpame a ani sa nenazdáme a sme hore. Tam po snehu skoro ani stopy. Tam si skôr deku môžeme rozprestrieť. Najteplešie zase ale nie je. Od rána svieti Slnko ako besne (aj keď nehlásili), aj keď pomaličky sa začína zahaľovať do nejakého oparu. Znovu nám začína byť zima, tak sa nezdržujeme. 

heeeeya

Lyžovanie na začiatku bolo fajn ale pomedzi kosku celkom stiesňujúce. Nejak sa ale predsalen vymotáme a opäť sme pri jednom z mnohých seníkov. Poriadne sa rozhliadneme a vyberáme sa jednou z mnohých možnosti do lesa pod nami smerujúc do potoka Šútovka. Vchádzame do jedného krátkeho a hlbokého žliabku. Spočiatku to v ňom ide, dokým sa ale opäť nezjaví pani kôra na snehu a kopec drevenej fazule. Stromy boli ozaj nahusto. Niektoré miesta idem tak, že spravím cik, otočím sa a spravím cak. Proste v škrupine pomedzi husté stromy to mne otočiť nešlo. Konečne sa dostávame opäť do doliny. Čo teraz? Lukášovi už začína chýbať morál. Ja sa dnes cítim celkom fajn. Mňa by to lákalo ešte otočiť Steny aj dvakrát. 

A už pučíme na Stoh; Steny na dlani

Lukáš to ale už tak necíti a aj Slnko sa zahaľuje čím ďalej tým viac, a tak len vystúpime žliabkom spádujúcim za Poludňový grúň na severný vrchol Stien, a potom už len po hrebeni až po Hromové a odtiaľ pôjdeme na chatu. Snehu aj v žľabe pod Grúňom bolo málo. Už si začíname celkom zvykať, že pásy sa skôr využívajú na trávu ako na sneh. Okolo Grúňa začína byť ľadovo. Zmenil sa náklon slnka na svah a už aj mrzne. Ja to stále cítim ale na krátke tričko. Nefúka. Mačky nemám, ale po chodníku to ide celkom dobre aj bez nich. Myslím si, že aj celkom bezpečne a hlavne celkom rýchlo, keďže sme o chvíľu opäť stáli na Stenách južnom vrchole

Chceme si ešte raz polyžovať, a tak sa spúšťame opäť smer cesta na chatu. Tentoraz ale až veľmi blízko vrcholku Úplaz na bočnom hrebeni. Aj odtiaľ sme ale do desať minút na chate. Konečne obed. Trvalo nám to celé o dosť dlhšie ako sme očakávali. Potom som mal skoro prúser, keďže Lukáš si musel najprv vydýchnuť a až potom spráskať jaternicu, v čase keď sme mali už letieť na vlak do Vrútok. 

Na Stohu snehu nieto..

Generál už primŕzal, za vidna to šlo ale dolu celkom rýchlo. Rýchlo zletíme aj zvážnicou na skládku, a tam lyže vypíname. Nemá zmysel doničiť sklznicu ešte viac ako doteraz. Odtiaľto je to po auto možno až 4 kilometre napešo ale čo už. Zdá sa, že mi to aj tak stojí za to. Lebo prídem určite na lyžiach znovu. Lukáš ma odvezie ešte celým Šútovom až ku Váhu a okolo šialenej cesty I/18 som po pár minútach na vlakovej zástavke. A je po víkende. Na to, že som polovicu strávil v robote stálo to za to.

Pohľad na východ

Je tu ale opäť pracovný týždeň. Vlastne už asi 2 týždne chodím pravidelne od pondelka do piatku (ak nie aj viac!) do roboty. Lenže tentoraz mi to opäť nevyjde. Lukáš vraví, že doktorko, ktorý nám dáva štempeľ o zdravotnej spôsobilosti na pretek Skymarathon Monte Rosa ma chce vidieť osobne. A už je čert na stene namaľovaný. V robote dávam podpísať priepustku a utorok poobede letím hore opäť. Sneží.

Po ceste na Poludňový grúň

A sneží až toľko, že šľapem večer od Váhu. Od odbočky na Šútovo. Naša cesta je minimálne 5 cm pod snehom. Fascinujúce. Je zmena smien, tento úsek je dlhý a hlavne začalo fakt prudko snežiť. Všetky tieto okolnosti prispeli k tomu, aby som asi prvykrát v živote šľapal už od Váhu. O tom, že je ozaj ideálne počasie ak tak na lyže ma presvedčila hneď papuľa po dvadsiatich metroch na bicykli. To je tak keď máte len prednú brzdu a sliky obuté na kolesách. Skoro som rovno do kočíka pani nasadol. Áno, aj autobusy jazdia medzi Martinom a Vrútkami, ale nečakal som že až taký Mordor nastane vonku.

Ešte raz pohľad naspäť

Mordor nastal aj nad Šútovom, kde skončila už aj posledná stopa. Sneh bol vlhký a nenormálne lepil. Cítil som sa ako na podpätkoch. Predok aj zadok lyže stál asi 5 cm nad snehom a kráčal som ako na chodúľoch. Striedali sa vo mne pocity zúfalstva s pocitmi šťastia (alebo skôr prehovárania sa, že je to šťastie), že môžem trénovať skoro už ako splitboardista s jeho závažím na nohách. Po minulej sobote si ale dávam pozor na prepálenie. Snažím sa brzdiť sa. Ale iba tak, aby som tam nezostarol. Cítim sa počas celého výšľapu o dosť lepšie. Asi to bude tým, že som šiel o 10 minút nakoniec pomalšie :D

Opäť na Južnom vrchole Stien do sedla za Hrmovým ide veľka expedícia

Hore pohodička. Okrem pár známych na chate, Klárky s Marikou tam nie je skoro nik. Presne si už nepamätám. Každopádne posedeli sme skoro do polnoci. S Klárkou je vždy o čom kecať. A vlastne viéém. Na chate bol aj Peťo a Klárkiny "kamaráti" z dolnej chaty z Čiech, ktorý chodia každý rok ku nám na týždeň lyžovať. Pivko dalo pivko, štamperlík, štamperlík a bola polnoc. Dobré nám bolo. Už len nech ráno výjde počasie.

Odbočka od Váhu smerom na Šútovo. Ťapkáme

Ráno vstanem na budík. Ani len nezleziem z postele, radšej pozriem vebku. Mizeria. Je ešte tma, ale zdá sa mi, že je tam hmla. Kašlem na to. Spať sa mi už nechce. Len chvíľku pofejsbukujem a idem radšej zakúriť. Vonku je ozaj hnusne. Hmla sa drží. Minulý rok by som šiel minimálne točiť hore dolu Generál, ale tento rok som zhýčkaný Slnkom. Radšej si dám poriadne raňajky.

A tieto rána na chate :)

Až okolo ôsmej začína spoza okna vykukovať nejaký lúč. Idem pozrieť ku oknu a už aj vidno celý Chleb a dokonca modru oblohu. Rýchlo spráskam posledné kúsky z raňajok a letím hore. Pri včerajšom výšľape sa mi zdalo, že napadlo minimálne 10 centi snehu, ale Bochník a hlavne samotná stopa na Chleb bol čistý ľad. Som sa poriadne nahromžil prečo som si nechal mačky na stolíku v izbe na chate. Nevadí, nejako som sa hore vyštveral.

Chleb nám konečne pocukrilo

Dnes až tak teplo nie je. Aj dosť čerstvo fúka a aj musím chytro letieť dole na vlak. Vyzujem teda pásy a letím do sedla pred Hromovým. Ľad striedajú nafúkané vankúše, v ktorých priam v momente lyže stoja. Nedá sa mi to poriadne lyžovať. Moc si to dnes neužívam. Zlyžujem priamo ku smerovníku Kopiská. Chcel by som traverznúť Bochník tak, aby som nemusel znovu lepiť pásy ku chate. Snehu ale málo a už som fakt nízko, aby sa mi to podarilo. Jedine sa mi podarilo parádne sa zakliesniť do kosky. Mama mia, práve teraz keď sa tak ponáhľam.

Zo spoločného výstupu s Klárkou Generálom nebude nič. Nestíhame. Niežeby sa nakoniec Klárka chystala :D

Svahy Hromového a Úplaz

Rozlúčim sa s osadenstvom chaty a letím dolu. Musím ku doktorovi pre stempeľ. Vybavím zdravotnú kartu u nás vo Vrútkach a hneď aj letím smer Ružomberok. Lyže nechávam u Lukáša v robote a ja idem na to. Doktorko je pohoďák. Trošku ma popozerá, ale je jasné, že na mňa si nič nenájde a teda o pár minút vychádzam od neho vysmiaty z podpisaným papierom v ruke. Ak to výjde o necelých 5 mesiacov môžeme ísť na to!

Hromové..

Lukáš dorobí a ideme naspäť. V Hubovej si obzrieme ešte asi milion päť bežiek, na ktore len divne čumíme, keďže sa do toho vôbec nevyznáme. To je tak keď sa skialpinista rozhodne pretekať v bežkárčení. Nakoniec sme nič nenakúpili. Bežky sa nakoniec požičali od kamaráta a mňa len zase rozhecovali pohľady na niektoré krásne ľahké skialpinistické lyže. Nič nebude. Nemám na to. Radšej si musím na leto tenisku kúpiť.

Krkahájmi naspäť ku chate

Domov na Chleb ideme dnes potokom. Za nami so skoro dvojhodinovým meškaním letí Ivo. Po telefóne mu vysvetľujem stopu potokom. Samozrejme, že nakoniec skončil na klasickej skialpovej skratke. Veď som sa divil, že nespomínal kadečo čo tam prežil. Aj keď pri Ivovi nikdy nevieš. On sa už aj v pralese stratil. On má už čo to odžité. Opäť sa večer pretiahol až do druhého dňa a opäť som sa "dosýta" vyspal. Ráno klasické štvrkové vstávanie. 4:45 budík. Verím, že okolo 6:00 budeme už v Šútove, a že Ivo ma odvezie do Vrútok. Stalo sa a ako tak stíham. Vo Vrútkach nasadám na bajk a v Martine sa dokonca pred prácou stíham aj najesť. A vlastne nie. Na raňajky som nemal v ten deň nič.

Dobre je tu..

Navadí. Stálo to za to. Opäť pobudnem dva dni v práci. V piatok ma už ale dobre mrví dokým odbije posledná. Potom už ale znovu letím domov. Dnes sám ako prst. Dnes sú všetci buď pretekari alebo nekamaráti. Ja by som si teda pretek za Chleb a ľudí čo ma tu čakajú určite nikdy neopovážil vymeniť. Hore už čaká Klárka, Domča a Marika. Cesta bola príjemná. Síce je odmäk jak hovado, nado mnou posvecoval mesiac. Na Zajačke stretnem vari pol Martina (dokonca aj časť Trnavy). Hneď z kraja stojí Lenka s Cibulom, s ktorými to nakoniec v celkom parádnom čase vybuším až hore, a z hora dole sa zase práve vracia Kubo.

Cestou domov (foto: Lukáš Hladký)

Hore prichádzam o čosi skôr ako parťáci. Hneď si sadám za "náš" stôl. Konečne som medzi svojimi. Parťáci z výšľapu sadajú vedľa a večer dokonca dorazí aj nelyžiar Jimmy. Samozrejme aj dnes bez lyží. Ževraj málo snehu. Chvíľku posedeli, ale potom leteli domov. Ja už doma som. Ako už zvyčajne zase prešiel deň a stále sme v jedálni. Opäť je jedna, keď moje očko zahliadlo svoju posteľ.

Syplo náááám, konečne, vo Februári

Ráno ako zvyčajne dávam budík hodinu pred východom Slnka, no znovu nič. Znovu hmla. A dnes hmla vydržala celý deň. Celý deň som čakal na krátučke okno a pár lúčov Slnka, ale dnes to nevyšlo. Nehnevám sa, aj keď podľa fotiek sa vo všetkých iných pohoriach dalo v tento deň aspoň niečo vidieť. Ja som si na chate aspoň čo to oddýchol a hlavne mohol pomôcť babám. Ani som sa nenazdal a už aj bol večer. Čas sa rozlúčiť. Veľmi, ale že veľmi mi bolo smutno opustiť všetko toto čo mám tak rád, no nemám na výber. Zajtra idem do roboty a dnes musím minimálne defekt opraviť. Aj nabudúce bude deň. Aj keď už zrejme nikdy nie takýto. Som neskutočne zvedavý, kde ma posunie možno objatie ďalšieho dňa.

A znovu práca. Znovu som dolu v ríši divných uponáhľaných ľudí. Chytro odtiaľto preč. Tri dni som vydržal!!! Ale viac už nedokážem. Dokonca nasnežilo. Ale že riaaaadne. V utorok teda beriem na stredu dovolenku a hybaj hneď po praci horec. Aspoň do štvrtka :)

Chcel som ísť hore až v stredu, ale keďže Lukáš môže iba dnes a Gabrielita s Chelsey môže až v stredu, tak sa obetujem a pôjdem obidva dni. V stredu beriem deň dovolenky. Vyzerá, že napadne pol metra sňahu a možnože sa aj Slniečko ukáže. Už len vymyslieť čo spraviť s tou víchricou čo na hrebeni panuje.

V Turci leje ako z krhly. Hladiny riek sa dvíhajú a na viacerých miestach sa dokonca vylievajú z korýt. Hlásia až 3. stupeň povodňovej aktivity, a aby toho málo nebolo, je aj kopec vyvrátených stromov a s tým spojené výpadky elektriny, či nezjazdné cesty. Do Šútova sme sa ale dostali. Idem hore spolu s Lukášom. Rozmýšľame čo bude lepšie. Nechať sa vyfučať na Generáli alebo veriť, že nedostaneme po hlave stromom v potoku? Tam to bude ešte o to náročnejšie, že po stope asi ani slýchať nebude. Ideme Potokom.

Stopu si možeš robiť kam len chceš :)

Celkom to ide. Vietor až tak nebesnie. Jeden - dva spadnuté stromy sme našli. Spočiatku snehu nie je veľa a musíme poriadne improvizovať ako nespadnúť do potoka, ale každým jedným metrom snehu pribúda. Razíme si cestu haldami prašanu. Nejde to rýchlo, fučíme ako parné lokomotívy, no stálo to za to. Dokonca aj lyžiarsku chatu presne trafíme. Bál som sa, že nás hmla zavedie kade tade len nie správne. Na lyžiarskej odovzdáme chlapom zabudnutý telefón a po pár minútach a pár frťanoch vychádzame odtiaľ poriadne vysmiatí. Nohy zatuhli a posledné metre na chatu dali ešte riadne zabrať. Na chate nás už čaká Filip s Katkou. Môžeme oddychovať.

Panenskéé..

Večer prešiel ako voda a je tu opäť ráno. Lukáš musí ísť dolu. Idem s nim. Nebudem vyspávať. Je hmla a stále sneží a fúka. Nového snehu je toľko, že som sa dokonca nezvládol ani len na Generál zošúchnuť cez somársku lúčku. Ako pristrmie, tak to trošku už ide, ale aj tak žiadna sláva. V hmle a čelovke sme radi, že netrafíme niektorý zo stromov povedľa Generálu. Chceli sme ísť dolu skialpovou, no nakoniec to dopadlo tak, že sme skončili niekde v hustom ihličnatom lese presne v strede medzi skialpovou a turistickou. Lukáš už dostáva strach, že sme sa oficiálne stratili a nestihne do roboty. Nakoniec sme sa ale našli a po pár minútach sme na skládke a o chvíľku aj na Romane. Lukáš letí dolu, ja idem naspäť hore. Treba udržiavať stopu v potoku.

Prvých 20 metrov od zákruty sa zdá, že nebude problém, ale vyššie stopa skoro úplne mizne. Rozvidnelo sa a celkom sa dokážem orientovať. Ide to vari aj rýchlejšie ako včera. Za noc každopádne opäť pripadlo zo 10-15 cm. Stopu ešte viac vytuním. Už neexistuje žiadny traverz v cca polovici stúpania z potoka na chatu. Trafil som to skoro direkt presne. 20 metrov ma delilo, aby som minul zahnutie chodníka doprava. Hore je snehu o dosť viac ako nižšie. Znovu fučím ako ježko, ale pred ôsmou ráno som už aj tak  naspäť hore.

Prichádza brigáda odhadzovať sneh. Potom raňajky a nakoniec prichádza aj Kubo s parťákom. Chvíľku pokecáme a ideme opäť dolu. Rozfúkalo sa, ale aspoň nie je tma. Moje bežky znovu nejdu. Celý Generál som prefrčal šúsom. Päty lyže boli pol metra pod snehom a len mi lyžiarky a špičky meter nad zemou trčali. Skratkami opäť lyžujeme až po skládku. Zbehnem s chalanmi na Romanu a idem prešľapať potok znovu.

Stopa opäť zasypaná. Nad kotlinou sa ale začína ukazovať Slnko. Vyzerá byť sľubné poobedie. Každopádne v potoku stále čosi sypé. Mám podozrenie, že to je sneh čo strháva vietor z hrebeňa. Opäť si prešľapem našu top stopu potokom a znovu som hore. A už len čakám na Slnko, ktoré sa nie a nie ukázať. Vietor sa zdá byť čím ďalej silnejší. Niekedy nie je za oknom vidno ani na meter.

Cez obed prichádza aj majiteľ chaty. Prehodíme nejaké to slovíčko, či dáme jeden - dva horčeky. Kokos, spolu s tou dvanástkou mi to tak udrelo ako vari ešte nikdy. Rýchlo Filipa žiadam o kapustnicu. Musím to zajesť. Razom je lepšie, ale ešte lepšie bolo po jaternici. Ale Slnka stále nikde. Ľudia na chate sa striedajú. Nik nechápe môj zámer ísť vyššie nad chatu. Vlastne ani ja nie som si istý na čo je to dobre, ale bez toho neobsedím.

Keď sa objaví opäť jedno dvojminútové okno so Slnkom letím. Ide to. Nezdá sa mi vietor až tak neznesiteľný. Snažím sa ísť okolo Bochníka tak, aby ma čo najviac kryl. Na chate som si myslel, že to pustím už v sedielku za Bochníkom, ale ono mi nohy dákosi nechceli zastať. Už aj traverzujem samotný Chleb. A za pár minút som hore. Dokonca sa mi ani nezdá žeby tu hore bola až taká Sodoma-Gomora. O zem ma nehádže a dokonca po zhodení pásov mi nie je ani natoľko zima, žeby som sa vykašľal na fotenie. Spravím teda pár selfí, z ktorých samozrejme vo vetre a víriacom sa snehu nič nevyšlo a letím dolu smer Snílovský potok.

Fúkať začalo až okolo skál pod vrcholom. Dal som si okuliare a videl som nič. Ani som nevedel vyhodnotiť či sa hýbem a či nie. A vlastne tak mi zmrzla tvár, že som vlasnte ani nevedel či sneži a či mi je vôbec zima. Rýchlo sa snažím odtiaľ preč. Ako sa vzdiaľujem od hrebeňa vietor ustáva a užívam si dokonalú lyžbu. Nalyžoval som naspäť do Oškvarkovej muldy a za chvíľu som už aj bol v potoku. Bola to genialitka.

Doma :)

Dokým som obul pásy, rozhodol som sa ísť hore znovu. Musím skúsiť aj Kriváň. Ešte vládzem a je aj vidno. Potokom ale duje neskutočný protivietor. Je to na hrane, že sa idem otočiť. Jedine sa chlácholím, že Révayka je otočená o 90° na potok, tak verím, že vietor potom zoslabne. Nakoniec tak aj bolo. V mulde príjemný vánok. Postupne stúpam. Začína ale ubúdať svetla a čím vyššie tým väčší vietor a menej snehu. Dokonca nad muldou už po prašane ani stopy. Čistý ľad ako pred snežením. A keď som aj narazil na nejaký náznak čohosi nového, tak to boli neskutočne tvrdé a vysoké vankúše. Bojujem. V hlave mi prebieha súboj dostať sa na vrchol a načo je toto všetko dobre? Čo to bude za lyžovačka? A fotky bude aké? Kašlať na to. Idem dolu.

Skúšame Bochník vo vetre

Vietor mi fúka odzadu. Pásy nie je problém dať dolu, ani si ich odložiť. Horšie je už urobiť prvý oblúk. V okuliaroch nič nevidím a vietor ma zozadu neskutočne tlačí. Vobec neviem rozlíšiť strmosť terénu ani akou rýchlosťou sa vôbec hýbem, a či vôbec dopredu alebo dozadu. Každú chvíľu narážam do nejakého vankúša alebo záveja. Ešteže som sa rozhodol ísť dole a nie ešte vyššie. Keď sa aspoň trošku vietor zmierni, okuliare skladám z očí a radšej budem bojovať so štípajúcimi očami ako so šeroslepotou. V potoku už rýchlo zlyžujem pod Oškvarkovú muldu.

Pásy musím nahadzovať po jednom. Chvíľka nepozornosti a je noha po pás v snehu. Ledva sa na jednej lyži vyškriabem nad povrch. Skoro ako vyštverať sa vo vode na drevené prkno. Počas šľapania to už ide. Tých 15 čísel zabárať sa je optimum dnes. Začína krásne svietiť mesiac. Čelovku nevyťahujem. Verím, že to do úplnej tmy zvládnem a hlavne verím, že sa už dnes nejdem ani stratiť. Podarilo sa. Veľmi ma teší, že človek to tu už tak dôverne pozná. Prichádzam presne ku starým základom chaty. Ešte je to kus technický náročné, ale podarilo sa mi dnes konečne dostať pred chatu cez plot. Na dnes stačí. Poďme si oddýchnuť.

Lyžba Oškvarkovou

Na chate ma už víta Gabrielita a jej kamoška Chelsey y Walesu. Ja a iný jazyk nie sme moc v láske, tak spolu moc nenakecáme ale vari som to nejako zvládol. Dokonca, keď v noci budila Gabču a vstal som ja, zvládol som vydedukovať, že chce pomôcť s otvorením okna. Večer na chatu prichádzajú aj iní Martinskí známi bušiči. Prehodíme pár slov, následne už len od Filipa vyfasujeme 20 kíl zemiakov a máme o zábavu na večer postarané. Na chate sa vždy niečo nájde. Každý jeden deň tu milujem. Som rád za všetko a všetkých čo mi priniesla táto chatička. Večer sa tu vždy zaspáva s tým, že ďalší deň stál za to :)

Posledné lúče dňa

Ráno ako už pravidelne. Klasický štvrtok. Vstávam 4:30 a 5:05 vyrážam. Baby už nebudím. Dnes idem dolu sám. Nevadí mi to. Cez zimu bez medveďov to ide o kus ľahšie. Za pár minút som dole. Dnes to šlo až na koniec Kríčkovej. Je pravda, že potom som ale musel ešte pár metrov v Šútove prebehnúť v lyžiarkách. Každopádne vlak som stihol. Boli to krásne dva týždne na chate. Ale nachvíľku stačilo. Treba sa ísť pozrieť aj mimo domova. Žeby opäť prišiel čas na Tatričky?

Na lyžiach kade tade krkahájmi a bez konkurencie

Končia sviatky. Už mám poriadny chaos v tom čo je práve za deň, ale musím v užívaní si pokračovať ďalej, keďže až teraz sa zase ľudia rozhodnú pre svoj nudný sociálny život v mestách. Niežeby sme si aj teraz niečo v tichosti nenašli vari aj pánu Bohu za chrbátom, a tak sa vyhli davom ľudí.

Všetko to začalo v piatok so Slnkom. Samozrejme, že Zuzke to nedalo a musela vybehnúť do hory už vo štvrtok, deň predtým. Ja ešte musím dotiahnúť nejaké mešťanské povinnosti a letím za ňou hore hneď prvým vlakom ráno. Prichádzam do ústia Žiarskej doliny a po parťáčke ani stopy. O chvíľku čítam SMS, že Slnko zaspalo. Nevadí, letím smer Jalovecká dolina.

Nad centrálnym žľabom Ráztoky

Lúky pri východe Slnka sú nádherné. Je sa na čo pozerať. Len keby som nebol už teraz z rána nejaký dožutý. Beriem so sebou dve lavínovky ako závažie, ale aj tak sa mi to nejako nezdá. Vari sa musím len prebrať. Snehu je stále pramálo. Čo z toho, že je už 3.1.. Zuzku stretám hneď pri potoku Rakytie ako sleduje krásne červené lúče dopadajúce na skalné bralá Mnícha a Sokola. Zvítame sa a ideme na to.

Keď už sme tu, ideme pozrieť aj kolibku na Košariskách. Cesta na ňu je poriadne dlhá. Zuzka nenajedená, unavená a ja tiež stále nesvoj. Aj keď mne sa trošku polepšílo. S parťáčkou to ide vždy s úsmevom. Postupne pribúda snehu. Je to tu dosť prechodené. Hlavne ale dosť napešo. Po skialpoch sú len niekdajšie náznaky. V strmých partiách to kvalitne šmýka. Nevadí. Nejak sa všetkými nástrahami prebijeme. 

Pod horami

 

Zuzke sa celý čas pri kolibe vynárajú určite krásne spomienky. Vlastne asi nikdy to tu neprestane mať rada. Je to tu pre ňu skoro ako domov. Chvíľku si oddýchneme a letíme ešte viac do výšav. Je to vcelku problematické. Niekto po úzkom chodníku nedávno lyžoval dolu a počas noci to riadne vymrzlo. Už chápem o čom to rozprávali ľudia na fb, že na výstupy v Žiarskej doline sa šiknú haršajzne. Ideme raz na lyžiach, raz pešo. Ani jedno, ani druhé ale nie je dobre. Napešo sa boríme až pod kosku. Uff, toto bude asi dlhšie ako sme očakávali. 

Postupne sa sklon ale zmierni a na pásoch to už ide dobre. Postupne sa koska zmenšuje, ale ubúda aj snehu. Sú miesta, kde snehu na zemi vôbec nieto. A čím sme vyššie tým je snehu menej. Pred nami je jedna či dve stopy od lyžiaroch. Zuzka zrejme aj tuší kto tu chodí. A hlavne keď stopa ide po tráve. Postupne ale krásne bez potreby vyzutia lyží prechádzame do centrálneho žľabu Ráztoky a stále stúpame. Vyzerá to tu na poriadnu lyžbu. Nie je to ani extra strmé, ale ževraj sa už podarilo aj tu spustiť lavínu pár známym. My ale pokračujeme na druhú stranu s veľkým snom, že tam bude snehu o trochu viac.

Magická chalúpka na Košariskách

Niet. Na samotnom vrchole vystriedal trávu a sneh dobreže nie úplne modrý ľad. Mám pocit, že ma pri sklone 5° zvalí priamo do doliny. Jediný reálny postup po tomto podklade bol šmýkať sa hranou pomaličky dolu. Hneď pri prvom oblúku som mal nohu pod ľadovou škrupinou a bol som na zemi. Spúšťame sa smerom ku Jalovskej kope. Snehu trošku pribúda.

Vyzerá, že to nakoniec pôjde. Už len kosky sa obávame. Vytipujeme si líniu a spravíme zopár oblúkov. Opäť stojíme a znovu vymýšľame cestu kadiaľ ďalej. Postupne klesáme, sneh mäkne a kosky pribúda. No čo povedať. Užívame si to. Aj napriek skoro úplnej absencií lyžby úsmev z tváre neschádza. Keď už je najhoršie, niekto to zapichne hlavou do snehu a trepe nohami ako prevrátený chrobák. Poviem Vám tak, toto veľa ľudí čo bolo v Žiarskej nezažilo. Nakoniec sa nám nejakým spôsobom podarilo po hodine koskou prebiť v oblastí Šarafiovho vodopádu na chodník zo sedla Príspop na chatu. Poriadne zničení sme konečne tam.

So Slnkom pred Ráztokou. V Pozadí Fatrička

Ľudí je tu kvalitne. Aj tak musíme ale chvíľku zostať. Musíme načerpať nových síl a hlavne niečo požuť a popiť. V chate je poriadne dusno. Je až tak teplo, že sa oplatí skôr sadnúť si vonku na lavičku a vychutnávať si Slnečné lúče. Zostávame dosť dlho. Mám čo robiť Zuzku postaviť znovu na nohy smerom na Tri kopy.

Podarilo sa. Pomaličky sa lopotíme hore dolinou na Terasu. Zuzka stretáva asi milión jeden známych. A že mňa kopec ľudí pozná. Po chvíli máme telefonát od Lukáša. Mali sme ho čakať na chate. Nechcel som sa ale potom naháňať, tak že pôjdeme dopredu. Keď Lukáš prichádza na Terasu, my sme už skoro priamo pod Prvou kopou. Celkom fúka a teda moc zastavovať nemôžeme. Pomaličky stále stúpame. Nakoniec to ale vzdáme. Slnko už moc nemá chuť sa namáhať a Lukáš je tam kdesi pod nami nafuknutý ako balón. Ideme teda za nim. 

Hrebeň z Ráztoky smerom cez Baníkov na Pachoľu až po Salatín

Lyžovačka v blate to nebola najľahšia a ani najkrajšia, ale bolo to najlepšie čo sme dnes mali. Pod skalami stretáme Lukáša. Pásy má ešte na lyžiach, tak sa pridávame ku nemu. Budem rád ak sa nám už dnes všetkým spolu podarí aspoň Smutné sedlo. Je toho na dnes už dosť. V Smutnom sedle sa mi zdá sneh úplne inakší. Je totálne suchý a tvrdý. Žeby tu bol iný náklon Slnka na svah? Dosť mi pásy podšmykuje, ale nejak to už vari dobojujeme. Slnko zostáva pár desiatok metrov pod vrcholom. Do vetru sa jej nechce. Ja Lukáša nenechávam samého a vyleziem tam spolu s nim. Cez sedlo duje poriadne. Sneh vo vzduchu a v postupne červenajúcom večernom svetle vytvára krásne scenérie. Je mi ale ukrutná zima, a tak letím hneď dolu. Už so Zuzkou čakáme kedy zlyžuje aj Lukáš. 

Dole sa stretneme ešte s Miriam a Laurou. Ešteže mám tak verných parťákov. Lebo mne už pamäť ozaj asi neslúži. Zase som raz netušil s ktorým fejsbúkovým kamarátom sa rozprávam. No nič. Hanba. Poďme radšej do chaty na kofolku a kávičku. Ľudí už pomaly ubúda, ale na chate sme ešte stále dosť stiesnení. Ešte tomu čosi chýba. Koniec sviatkov. 

Žiarska dolina (sprava Baranec, Smrek, Plačlivé, nevyrazný hrebeň Prostredného, až po Prvú kopu, za hrebeňom Hrubý vrch

V pološere, po parádne ľadovej ceste, rýchlo zletíme ku parkovisku. Dnes to bola topka. A padla prvá dvetisícka výškových v tomto roku. Teraz sa už len z toho spamätať.

Na druhý deň idem do roboty. Niežeby to bol až taký prúser, ale začať snežiť pred koncom zmeny o piatej večer nemuselo. Zožujem si vari všetky prsty či mám alebo nemám poslať sypače na cestu. Teplota je stále nad nulou a všetko sa topí. Všetko len tip-top pripravím pre ďalšiu zmenu a ja letím hneď 6:01 z práce. Utekám na vlak do Strečna. 

Zjazd kosovkou prehnitým sňažiskom

 

Všetko stíham a 19:15 už aj kráčam smerom ku Starhradu. Hláška na Strečno ukazovala celkom prudké sneženie už pred šiestou, ale na zemi je aj tu len poprašok. A vari ešte aj poľadovica z rána mimo udržiavaných ciest. V teniskách, s lyžiarkami v ruke ma poriadne vykrúca. Súvislá asi polcentimetrová snehová vrstva začína až od hradu a postupne snehu pribúda. Neviem sa rozhodnúť. Dať už lyže na nohy a či nie?

Za odbočkou do rúbane na modroznačený chodník to už ale nevydržím a obúvam. Idem na to. Spočiatku trošku šúcham kamienky, ale postupne to prechádza. Začína mi byť hrozne dlho. Touto cestou som ešte na chatu pod Suchým nešiel. Cesta postupne viac a viac strmie a mňa začína žuť. Nemá to konca kraja. Predo mnou sú v snehu jediné stopy. Pod chatou ma opačným smerom obieha čelovka. Podľa hlasu by som to tipoval na Petra z Chlebu (chodieva aj na Suchý). Netuším. Až na chate mi povedali, že to bol on.

Majestátny Baranec spred meteostanice

Cesta to bola zdrvujúca aj keď asi najľahšia z tých mnohých ciest ako sa tu dá dostať. Na chate je živo. Až moc. Dokonca sa mi zdá, že je to horšie ako na Chlebe alebo včera na Žiarskej. Alebo ozaj mám len voči tejto chate také predsudky? Každopádne na večeru som dostal takú porciu maďarského gulášu, že som skoro vybuchol. A nielen to. Aj ubytko predčilo moje očakávania. 13ta komnata sa stáva po izbe Magura na chate pod Chlebom mojou druhou najobľúbenejšou. A to som ešte vtedy nevedel, aký je tam ráno nádherný výhľad :) ..je fajn prísť na chatu až za tmy.

Svahy Príslopu a Baníkova

Ráno vstávam ešte pred východom Slnka. Von síce po čistej modrej oblohe ani náznak, ale nemôžem len tak vyspávať. Keď nič iné, aspoň prvý budem brázdiť haldy prašanu. Hore zjazdovkou sa musím prebíjať asi 30timi centimetrami nového snehu. Za tento zážitok to stálo. Síce pod krásnym ľahučkým jemnučkým snehom bola kopa ľadu, aj tak si užívam biely prášok. Nedá mi to. Idem znovu. Po prešľapanej stope to už ide. Spravím si krásnu druhú líniu. Po ľudoch stále ani stopy. Pod chatou pri ratrakoch mi zamrzne viazko. Pána, na jednej lyži aj tých par metrov ku chate je ako za trest v hlbokom snehu.

Vysnežený Baníkovský kotol

Prichádza čas na vydatné raňajky. Párky s praženicou musia stačiť. Po chvíľke prichádza z ďalekých Kysuckých krajov parťák Ivo. Môžeme ísť na to teraz spoločne. Opäť stúpame hore zjazdovkou. Stopa je už prešľapaná turistami. Ani ich len nenapadlo isť direkt hore. Pekne cik-cak v lyžiarskej stope. A keď nie po výstupovke, tak aspoň po zjazdových oblúkoch. No čo Vám poviem, ovce.

S Ivom skúšam zjazd poza chatu. Neporušeného prachu pribúda. Pribúda až toľko, že sme sa prestávali hýbať. Na toto treba strmšie svahy. Ideme to teda skúsiť do lesa. A to rovno do žľabu pod chatou. Pár metrov to vyzerá fajn, ale po chvíli svahy začínajú až moc strmieť. Pod nami sa ukazuje úzka roklina. Toto nie je dobre. Tade nemôžeme. Čo ak sa dostaneme do nejakej vodopádovej šlamastiky? Toto nie je Fľaška do Baranieho sedla vysnežená pár metrami snehu ani spevnená pevným podkladom. Musíme to traverznúť.

Stúpanie na Prvú kopu

Ide to ťažko. Všade samé popadané stromy a zasypané kamene. Kde tu šmykľavé lístie. Na niektorých miestach sa necítim moc bezpečne. Ivo preberá velenie a pekne nás z lesa vysomári. Po pár minútach lyžby a niekedy dokonca aj s peknými oblúkmi a hranami len-len že ostavajúcimi na sklznici sa ocitneme na zvážnici. Skúsme ísť po nej. Mali by sme sa ňou dostať ku horárni. Plán bol pokračovať do svahu na druhej strane, hore na Kľačiansku Maguru, ale v tomto snehu a keďže Ivo musí letieť do Švajčiarska, ideme rovno naspäť na chatu.

Okolo horárne je už chodník trošku prešľapaný. Nemusíme sa trápiť jeho hľadaním po lese. Teraz preberám velenie ja. Iva začína trošku vypínať. To je tak, keď ťahá zo sebou 10 kilové lyže. Ale som aj rád. Aspoň sme zistili, že aj Ivo je zničiteľný. Každopádne, keď sme sa ocitli pri chate, stále mu to nedalo a ešte raz sme otočili zjazdovku. Je pravda, že tam bola lyžovačka najlepšia. A konečne si teda už zalyžoval aj Ivan.

Lukáš pri zjazde zo Smutného sedla

Ivan letí domov. Ja sa spolu s kapustovou utiekam do kľudu trinástej komnaty. Na chate je poriadny chaos. Baby nestíhajú a nechcem im tam zavadzať. A nechce sa mi ani tlačiť s ostatnými. Stáva sa so mňa posledné dni poriadny asociál.

Dokým som spráskal kapustničku čas poriadne pokročil. Mal by som ísť domov. Nechcem sa vracať rovnakým smerom. Idem skúsiť prejsť cez Suchý. Ešte ani raz som Suchý nelyžoval a svah ku Kľačianskej Magure vyzerá parádne. Idem hore. Zjazdovku po mojej stope vybehnem rýchlo. Lenže len tam hore začína párty. Snehu pribúda čím ďalej tým viac. Tvoria sa cez hrebeň poriadne záveje. Stopa je prešľapaná čím ďalej tým menej a čím ďalej užšie. V niektorých zákrutách nemám šancu a mimo stopy sa brodím po kolená aj na lyžiach. Za sedlom pod Suchým zostala stopa len asi od piatich ľudí. Nezostáva mi nič iné ako dať lyže na chrbát a brodiť sa snehom ako ostatní. Pod haldami prašanu je čistý ľad a čo dám nohu vyššie, vždy mi klesá skoro na to isté miesto. Žuje ma. Nevládzem. Verím, že by som sa určíte nejako pomaličky doplazil až na vrchol, ale čo potom?

Halo, halóó, Suchy hlási 20-30cm nového prášku

Je hmla. Chlapi čo šli dole vraveli, že stopa na Maguru neexistuje. A koledovať si zrútenie do Pekelnej doliny či odtrhnúť si lavínu v žľabe zo Suchého by tiež nerád. A keby som sa aj prebojoval do sedla pod Suchým, tak cesta lesom okolo Magury by mohla byť ešte poriadne zdrvujúca. A to možnože už aj po tme. Nie, idem naspäť. Dnes som už poriadne vytrápený.

Na chate stretám včerajšieho Petra s Dušanom. Pokecáme dokým sa nepoberú dolu na sánkach. Dávam im náskok. Veď to ich musím dobehnúť na lyžiach. Prichádza Milan, čo sme spolu bežali asi pred tromi rokmi Od tatier k Dunaju. Znovu kecáme a dokonca si aj pripíjame. Uf, aby som tu ešte aj do zajtra nezostal. Asi piatykrát sa lúčim. Valím dolu. Snažím sa dobehnúť sankárov, ale je to beznádejné. Cesta je oproti včerajšku na nepoznanie. Po neporušenom snehu už ani stopy. Teraz je tu na tri metre ľuďmi vyšliapaná zvážnica. O kamene pod snehom stále nebola núdza, ale pod hrad som tentoraz zašiel. Tento rok už na sklznicu radšej nepozerať. Potom už len rýchlo lyže na chrbát a po polhodinke prechádzky okolo Váhu som v Strečne na vlakovej zástavke.

Ťapkáme (foto Ivan Mudroň)

Víkend je za nami. Konečne. Nevládzem sa ani hýbať. Musím so sebou niečo porobiť. Toto sa mi nepáčí. Verím, že raz sa už konečne do toho lyžovania dostanem. Budúci týždeň bude na to habadej času :)

Silvester 2019

Zase raz krásne dni prežité s úžasnými ľuďmi. Som tak vďačný za všetko a všetkých čo mi priniesol tento starý rok. Čo viac si priať? Možnože už len trošku viac snehu :)

No, každopádne 31vého decembra doobeda trávim čas ešte v práci. Hádam nebudeme zavadzať na chate už pri prípravách. Podobné povinnosti má aj parťáčka Lenka. Ehm.. vlastne Lenka musela ešte dokonca stihnúť po práci spoločnú rodinnú večeru. Lukáš mal zase kopec iných vybavovačiek. Stretáme sa všetci v Šútove okolo piatej poobede.

Lyže na batoh a ideme hore. Snehu pramálo, a tak ich obúvame až na križovatke medzi Zajacovou - Trusalkou a Šútovom. Odtiaľ to už hrkajúc po polcentimetri snehu na rozbitej asfaltke ako tak ide. Od Zajacovej trčí ešte zopár kameňov a pri Romane odbočujeme do potoka. Spred dvoch dni kus snehu zmizlo alebo spľaslo ale stále to šlo. Trošku škrípania si hrany užili, ale vo vyšších partiách to už bola krása. S rumíkom cesta ubieha ako voda a o siedmej sme už s našimi. Párty môže začať. 

Po rumíku som dákosi dožutý, tak sa to snažím zajesť asi tonou jedla. Celkom to zaberá. Každopádne po pár skúsenostiach už nič s alkoholom nepreháňame. Večer sa pomaly rozbieha a Matúš sa chytá velenia nad reproduktorom. Okrem skialpinistu sa v ňom nachádza aj duch dídžeja. Ideme na to. Trvalo to dosť dlho, ale okolo 11tej už tancuje vari celá chata. Ledva stihneme vybehnúť von privítať novy rok. 

Zaprajeme si všetko dobré a prichádza ďalšia ťažká disciplína. Zohnať foťak na novoročnú fotku. Celé zle, no nakoniec sa jeden našiel a foto nám po roku opäť vyšla. 

Zima je vonku príšerná. Je hmla a čosi aj poletuje. Ohňostroje pod nami v Turci nevidno. Nemá zmysel otáľať, poďme dnu opäť pártiť. Po polnoci sa mi zdá, že na stoloch pribudlo asi milión šampusov a stále pribúdajú nové a nové ako z hrnčeku var. My sme vydržali stáť na nohách niečo do vyše tretej. Skončilo to tak, že chystanie nocľahu nás zmohlo tak, že sme odpadli až do rána. Niektorí ale ževraj potiahli až do rána. "Skoro" do rána. Práve im začínalo svitať.

So svojimi :)

To my už sme zase pomaličky vstávali. O ôsmej sme už skoro všetci svorne sedeli pri stole a hneď sme vyfasovali čistenie cibule. Po dvoch hodinách sme si mysleli, že už to máme za sebou, keď sa naraz objavili zemiaky. Krásny začiatok nového roku :) ..na chate to máme aj pre všetky tieto zážitky tak veľmi radi.

Na obed, okrem jedla, už nevládzeme nič. Niektorí síce pošli skúšať snehy na okolí, ale vracali sa len so slovami, že je tam hmla a veľmi málo snehu. Ja som už zhýčkaný, ja už len Slnko vo svojom okolí hľadám. Počkám teda dokým mi parťáčka nedolyžuje a poobede spolu zlyžujeme dolu. Škoda len, že sme sa nestihli stretnúť s Milanom. To je tak, keď oni sa prvého dovalili hore o štvrtej poobede a my máme na druhý deň pracovné povinnosti. Verím, že nabudúce sa lepšie dohodneme. 

No a čo dodať na záver? Teším sa na nový rok. Teším sa na všetko čo prinesie. Som zvedavý či bude pokračovať to čo začalo. Milióny výletov so Slnkom za Slnkom a či ma zavedie život úplne inde? Každopádne druhá polovica roka bola unikátna. A čo ak budem už iba jesť a piť. A dá sa tomu veriť? Dá sa vymeniť hory a Slnko za niečo iné?