pondelok 27. januára 2020

Na Chlebe už opäť ako doma :)

Budem sa asi znovu opakovať, ale snehu je stále pramálo. Je posledný Januárový týždeň a stále sa nedá jazdiť normálne ani Kriváň, ani lesy. Mierka udáva len okolo 30 cm snehu pre Malú Fatru. Čo s tým? Nejako si predsalen musíme poradiť.

Nikdy, nikdy neomrzí

V sobotu 25. januára končím v práci až o šiestej večer. Parťák Lukáš ma aj tak čaká a okolo pol ôsmej vyrážame od posledných domov v Šútove. Na to ako je pramálo snehu, stále sa dá šľapať priamo z dediny. Fascinujúce. Za všetko môže už vari mesiac trvajúca inverzia.

Na Chlebe

Dnes ideme ako rakety. Nechcem Lukáša obmedzovať. Ide sa mi fajn. Ani sa mi dokonca nezdá, žeby som to nejako hrotil, dokým neodbočíme na skialpovú skratku. Je pravda, že za celý deň som toho moc nepojedol a dosť času som strávil na záchode. Preto som sa aj bál či mi toto tempo dokáže vydržať až do cieľa. No nedokáže..


Po sto výškových metroch v skratke ma tak dodžube, že sa musím zastaviť. Prázdny žalúdok protestuje silným kŕčom. Kokos. Dobreže ma neskrútilo do klbka. Mám čo robiť vystrieť sa. A je donaháňané sa. Lukáša niekoľkoráz posielam dopredu, že sa stretneme na chate, ale nechce ísť. Znervózňuje ma, že si dokáže vedľa mňa ešte vypisovať na mobile. Ja ledva prekladám nohu nad nohu. Veľmi pomaličky, ale už s rozumom stúpam vyššie a vyššie. Verím, že hore sa raz doplazím.


Nakoniec to prišlo. Som tam. Musím chytro niečo zhĺtnuť ale hlavne vypiť. Na chate je kopec známych, ale na noc sme aj tak všetci skončili o chatu nižšie. U lyžiarov. Okrem nás tam boli len 4 ľudia, každopádne sme aj tak spali v obývačke na gauči. Predtým padlo ešte zopár Chegevarov, pozreli sme Harryho Pottera, a keby mi niekto pri poslednej reklame nevypol televízor, tak by som si mohol odškrtnúť aj to, že som pozeral na film Total recol. Ťažko povedať o čo tam ale vlastne išlo. Alkohol a únava sú významné premenné do tejto rovnice.


Ráno samozrejme nesmie chýbať budík na východ Slnka. To si nemôžem nechať újsť. Má byť pekne. Matúš ani nezamrmle. Kubo si aspoň so mnou na rozbehnutie šupne pozostalé zvyšky Chegevaru. Lukáš vstáva na nohy. Ideme teda dvaja. Ako vždy zase mi to dosť dlho trvá dokým sa vyteperím z chaty. Niežeby Lukáš tiež dlho nesedel na záchode. Máme pol hodinu do východu Slnka. Pred hornou chatou stretáme už pracujúceho Filipa. Prehodím s nim pár slov a popritom čakám na rozospatého Lukáša. 


Zaplavený Turiec

Nestojím ale dlho, idem radšej pomaly dopredu. Bojím sa, že opäť nebudem stíhať. Moc som toho nenaspal, ale to asi ani Lukáš. Napodiv sa mi dnes ide vari lepšie ako včera večer. Pred vrcholom obúvame dokonca aj mačky a presne na sekundu prichádzame hore na východ Slnka. Rozplývať sa nejdem o tom ako mi znovu mačky nesedeli a musel som ich znovu raz v polke svahu doťahovať. Rozplývať by som sa mal skôr nad tou nádherou okolo. Dnes to ozaj vyšlo. Bola exkluzívna inverzia. Taká akú aj ten čo ju vidíva pravidelne nevída často. Na vrchole bolo okolo nás ešte zopár ľudí. Tí poslúžili ako perfektné modely.

Hromové zdravia Západky

Keď nám už začne byť zima letíme het. Musíme vyberať kadiaľ. Snehu je len tak-tak na kľučkovanie pomedzi fľaky. Pešo musíme zísť na sedlo pred Hromovým a odtiaľ si už užívame krásnu drkotajúcu lyžovačku po ľade popod skaly až na cestu ku chate. Tam obujeme pásy a o pár minút sme na chate.

Ideme za novými dobrodružstva; za nami Chleb a Hromové

Dáme si vydatné raňajky, čo to pomôžeme babám okolo izieb a keďže Matúško vymýšľa a Kubo sa nám stratí hneď po štvrť hodinke šľapania, nakoniec ideme na dnešný výlet po Fatre len ja a Lukáš. Kuba zrejme pomýlilo aj to, že sme sa dali traverzovať Bochník. Aj keď sme si jasne povedali, že ideme na Hromové. Kubo, ale vyzerá, že myslel sedlo pred Hromovým, do ktorého zrejme nalyžuje presne tak ako my ráno. Kubo je teda na Bochníku a my už pod skalami. Rýchlo prebehneme aj popod Hromové a o chvíľku sa ocitáme na Stenách, južnom vrchole. 

Stoh nás už čaká

Snehu mááálo. Odtiaľto to do Šutovskej doliny nedáme. Každopádne nedá mi to. Videl som len pred pár dňami foto, kde zo stien bolo vidno kóóópu snehu smerom nadol a aj potom smerom nahor na Stoh. Spúšťam sa nižšie po hrebeni smerom do sedla v Stenách. Tam ale nedôjdeme. Už predtým sa ukáže známa pláň z foto a môžeme ísť na to. Lyžovačka oproti ránu luxusná. Sneh odmäkol a užívame si dokonalú jarnú firnovačku. Čistá paráda až po seník pod hrebeňom. Ale čo teraz? Od doliny nás delí ešte dosť lesa. Stáčame doľava a kade to ide, tade sa spúšťame nižšie. Dôjdeme až do lesa. Začína škrupina a je čo robiť lyžu vobec otočiť. Pod pár centimetrami snehu začína byť cítiť skaly. Bol to boj. Lyže si zase užili jazdu "snov". Ku minulej diere v sklznici pribudla ešte jedná taká.

Ideme na to?

Konečne sme ale pri potoku. Nahadzujeme pásy a ideme hore. Je to bezpečnejšie ako zjazdovať po zakrytých skalách. Aj keď niektoré Lukášové kreacie prechodu potoka na pásoch po padnutom strome a pod. vyzerali na poriadnu držku. Všetko ale zvládame a po chvíli sme pod Stohom. Presnejšie asi pod žľabom spadujúcim na Juhozápad. Pristrmuje. Nejaká stopa tu ale už je. Snažím sa ísť po nej aj keď veľakrát je tak vytopená, že keď po pár metroch znovu príde sneh neviete kade pokračovať. Postupne redne listnatý les a dostávame sa medzi nejaké nízke kríky, kosku a malé ihličnaté stromčeky. Ponad kosodrevinu je to za trest. Lyže sa prepadávajú medzi vetvy a potom nie a nie nohy vytianúť späť spod škrupiny. 

Vyzerá to fajn..

V zatienených miestach, kde zase koska nebola, povrch šmýkal ako besný. Máme čo robiť vymanévrovať z tejto zapeklitej situácie. Vegetácia ale postupne končí, my stúpame a ani sa nenazdáme a sme hore. Tam po snehu skoro ani stopy. Tam si skôr deku môžeme rozprestrieť. Najteplešie zase ale nie je. Od rána svieti Slnko ako besne (aj keď nehlásili), aj keď pomaličky sa začína zahaľovať do nejakého oparu. Znovu nám začína byť zima, tak sa nezdržujeme. 

heeeeya

Lyžovanie na začiatku bolo fajn ale pomedzi kosku celkom stiesňujúce. Nejak sa ale predsalen vymotáme a opäť sme pri jednom z mnohých seníkov. Poriadne sa rozhliadneme a vyberáme sa jednou z mnohých možnosti do lesa pod nami smerujúc do potoka Šútovka. Vchádzame do jedného krátkeho a hlbokého žliabku. Spočiatku to v ňom ide, dokým sa ale opäť nezjaví pani kôra na snehu a kopec drevenej fazule. Stromy boli ozaj nahusto. Niektoré miesta idem tak, že spravím cik, otočím sa a spravím cak. Proste v škrupine pomedzi husté stromy to mne otočiť nešlo. Konečne sa dostávame opäť do doliny. Čo teraz? Lukášovi už začína chýbať morál. Ja sa dnes cítim celkom fajn. Mňa by to lákalo ešte otočiť Steny aj dvakrát. 

A už pučíme na Stoh; Steny na dlani

Lukáš to ale už tak necíti a aj Slnko sa zahaľuje čím ďalej tým viac, a tak len vystúpime žliabkom spádujúcim za Poludňový grúň na severný vrchol Stien, a potom už len po hrebeni až po Hromové a odtiaľ pôjdeme na chatu. Snehu aj v žľabe pod Grúňom bolo málo. Už si začíname celkom zvykať, že pásy sa skôr využívajú na trávu ako na sneh. Okolo Grúňa začína byť ľadovo. Zmenil sa náklon slnka na svah a už aj mrzne. Ja to stále cítim ale na krátke tričko. Nefúka. Mačky nemám, ale po chodníku to ide celkom dobre aj bez nich. Myslím si, že aj celkom bezpečne a hlavne celkom rýchlo, keďže sme o chvíľu opäť stáli na Stenách južnom vrchole


Chceme si ešte raz polyžovať, a tak sa spúšťame opäť smer cesta na chatu. Tentoraz ale až veľmi blízko vrcholku Úplaz na bočnom hrebeni. Aj odtiaľ sme ale do desať minút na chate. Konečne obed. Trvalo nám to celé o dosť dlhšie ako sme očakávali. Potom som mal skoro prúser, keďže Lukáš si musel najprv vydýchnuť a až potom spráskať jaternicu, v čase keď sme mali už letieť na vlak do Vrútok. 

Na Stohu snehu nieto..

Generál už primŕzal, za vidna to šlo ale dolu celkom rýchlo. Rýchlo zletíme aj zvážnicou na skládku, a tam lyže vypíname. Nemá zmysel doničiť sklznicu ešte viac ako doteraz. Odtiaľto je to po auto možno až 4 kilometre napešo ale čo už. Zdá sa, že mi to aj tak stojí za to. Lebo prídem určite na lyžiach znovu. Lukáš ma odvezie ešte celým Šútovom až ku Váhu a okolo šialenej cesty I/18 som po pár minútach na vlakovej zástavke. A je po víkende. Na to, že som polovicu strávil v robote stálo to za to.

Pohľad na východ

Je tu ale opäť pracovný týždeň. Vlastne už asi 2 týždne chodím pravidelne od pondelka do piatku (ak nie aj viac!) do roboty. Lenže tentoraz mi to opäť nevyjde. Lukáš vraví, že doktorko, ktorý nám dáva štempeľ o zdravotnej spôsobilosti na pretek Skymarathon Monte Rosa ma chce vidieť osobne. A už je čert na stene namaľovaný. V robote dávam podpísať priepustku a utorok poobede letím hore opäť. Sneží.

Po ceste na Poludňový grúň

A sneží až toľko, že šľapem večer od Váhu. Od odbočky na Šútovo. Naša cesta je minimálne 5 cm pod snehom. Fascinujúce. Je zmena smien, tento úsek je dlhý a hlavne začalo fakt prudko snežiť. Všetky tieto okolnosti prispeli k tomu, aby som asi prvykrát v živote šľapal už od Váhu. O tom, že je ozaj ideálne počasie ak tak na lyže ma presvedčila hneď papuľa po dvadsiatich metroch na bicykli. To je tak keď máte len prednú brzdu a sliky obuté na kolesách. Skoro som rovno do kočíka pani nasadol. Áno, aj autobusy jazdia medzi Martinom a Vrútkami, ale nečakal som že až taký Mordor nastane vonku.

Ešte raz pohľad naspäť

Mordor nastal aj nad Šútovom, kde skončila už aj posledná stopa. Sneh bol vlhký a nenormálne lepil. Cítil som sa ako na podpätkoch. Predok aj zadok lyže stál asi 5 cm nad snehom a kráčal som ako na chodúľoch. Striedali sa vo mne pocity zúfalstva s pocitmi šťastia (alebo skôr prehovárania sa, že je to šťastie), že môžem trénovať skoro už ako splitboardista s jeho závažím na nohách. Po minulej sobote si ale dávam pozor na prepálenie. Snažím sa brzdiť sa. Ale iba tak, aby som tam nezostarol. Cítim sa počas celého výšľapu o dosť lepšie. Asi to bude tým, že som šiel o 10 minút nakoniec pomalšie :D

Opäť na Južnom vrchole Stien do sedla za Hrmovým ide veľka expedícia

Hore pohodička. Okrem pár známych na chate, Klárky s Marikou tam nie je skoro nik. Presne si už nepamätám. Každopádne posedeli sme skoro do polnoci. S Klárkou je vždy o čom kecať. A vlastne viéém. Na chate bol aj Peťo a Klárkiny "kamaráti" z dolnej chaty z Čiech, ktorý chodia každý rok ku nám na týždeň lyžovať. Pivko dalo pivko, štamperlík, štamperlík a bola polnoc. Dobré nám bolo. Už len nech ráno výjde počasie.

Odbočka od Váhu smerom na Šútovo. Ťapkáme

Ráno vstanem na budík. Ani len nezleziem z postele, radšej pozriem vebku. Mizeria. Je ešte tma, ale zdá sa mi, že je tam hmla. Kašlem na to. Spať sa mi už nechce. Len chvíľku pofejsbukujem a idem radšej zakúriť. Vonku je ozaj hnusne. Hmla sa drží. Minulý rok by som šiel minimálne točiť hore dolu Generál, ale tento rok som zhýčkaný Slnkom. Radšej si dám poriadne raňajky.

A tieto rána na chate :)

Až okolo ôsmej začína spoza okna vykukovať nejaký lúč. Idem pozrieť ku oknu a už aj vidno celý Chleb a dokonca modru oblohu. Rýchlo spráskam posledné kúsky z raňajok a letím hore. Pri včerajšom výšľape sa mi zdalo, že napadlo minimálne 10 centi snehu, ale Bochník a hlavne samotná stopa na Chleb bol čistý ľad. Som sa poriadne nahromžil prečo som si nechal mačky na stolíku v izbe na chate. Nevadí, nejako som sa hore vyštveral.

Chleb nám konečne pocukrilo

Dnes až tak teplo nie je. Aj dosť čerstvo fúka a aj musím chytro letieť dole na vlak. Vyzujem teda pásy a letím do sedla pred Hromovým. Ľad striedajú nafúkané vankúše, v ktorých priam v momente lyže stoja. Nedá sa mi to poriadne lyžovať. Moc si to dnes neužívam. Zlyžujem priamo ku smerovníku Kopiská. Chcel by som traverznúť Bochník tak, aby som nemusel znovu lepiť pásy ku chate. Snehu ale málo a už som fakt nízko, aby sa mi to podarilo. Jedine sa mi podarilo parádne sa zakliesniť do kosky. Mama mia, práve teraz keď sa tak ponáhľam.

Zo spoločného výstupu s Klárkou Generálom nebude nič. Nestíhame. Niežeby sa nakoniec Klárka chystala :D

Svahy Hromového a Úplaz

Rozlúčim sa s osadenstvom chaty a letím dolu. Musím ku doktorovi pre stempeľ. Vybavím zdravotnú kartu u nás vo Vrútkach a hneď aj letím smer Ružomberok. Lyže nechávam u Lukáša v robote a ja idem na to. Doktorko je pohoďák. Trošku ma popozerá, ale je jasné, že na mňa si nič nenájde a teda o pár minút vychádzam od neho vysmiaty z podpisaným papierom v ruke. Ak to výjde o necelých 5 mesiacov môžeme ísť na to!

Hromové..

Lukáš dorobí a ideme naspäť. V Hubovej si obzrieme ešte asi milion päť bežiek, na ktore len divne čumíme, keďže sa do toho vôbec nevyznáme. To je tak keď sa skialpinista rozhodne pretekať v bežkárčení. Nakoniec sme nič nenakúpili. Bežky sa nakoniec požičali od kamaráta a mňa len zase rozhecovali pohľady na niektoré krásne ľahké skialpinistické lyže. Nič nebude. Nemám na to. Radšej si musím na leto tenisku kúpiť.

Krkahájmi naspäť ku chate

Domov na Chleb ideme dnes potokom. Za nami so skoro dvojhodinovým meškaním letí Ivo. Po telefóne mu vysvetľujem stopu potokom. Samozrejme, že nakoniec skončil na klasickej skialpovej skratke. Veď som sa divil, že nespomínal kadečo čo tam prežil. Aj keď pri Ivovi nikdy nevieš. On sa už aj v pralese stratil. On má už čo to odžité. Opäť sa večer pretiahol až do druhého dňa a opäť som sa "dosýta" vyspal. Ráno klasické štvrkové vstávanie. 4:45 budík. Verím, že okolo 6:00 budeme už v Šútove, a že Ivo ma odvezie do Vrútok. Stalo sa a ako tak stíham. Vo Vrútkach nasadám na bajk a v Martine sa dokonca pred prácou stíham aj najesť. A vlastne nie. Na raňajky som nemal v ten deň nič.

Dobre je tu..

Navadí. Stálo to za to. Opäť pobudnem dva dni v práci. V piatok ma už ale dobre mrví dokým odbije posledná. Potom už ale znovu letím domov. Dnes sám ako prst. Dnes sú všetci buď pretekari alebo nekamaráti. Ja by som si teda pretek za Chleb a ľudí čo ma tu čakajú určite nikdy neopovážil vymeniť. Hore už čaká Klárka, Domča a Marika. Cesta bola príjemná. Síce je odmäk jak hovado, nado mnou posvecoval mesiac. Na Zajačke stretnem vari pol Martina (dokonca aj časť Trnavy). Hneď z kraja stojí Lenka s Cibulom, s ktorými to nakoniec v celkom parádnom čase vybuším až hore, a z hora dole sa zase práve vracia Kubo.

Cestou domov (foto: Lukáš Hladký)

Hore prichádzam o čosi skôr ako parťáci. Hneď si sadám za "náš" stôl. Konečne som medzi svojimi. Parťáci z výšľapu sadajú vedľa a večer dokonca dorazí aj nelyžiar Jimmy. Samozrejme aj dnes bez lyží. Ževraj málo snehu. Chvíľku posedeli, ale potom leteli domov. Ja už doma som. Ako už zvyčajne zase prešiel deň a stále sme v jedálni. Opäť je jedna, keď moje očko zahliadlo svoju posteľ.

Syplo náááám, konečne, vo Februári

Ráno ako zvyčajne dávam budík hodinu pred východom Slnka, no znovu nič. Znovu hmla. A dnes hmla vydržala celý deň. Celý deň som čakal na krátučke okno a pár lúčov Slnka, ale dnes to nevyšlo. Nehnevám sa, aj keď podľa fotiek sa vo všetkých iných pohoriach dalo v tento deň aspoň niečo vidieť. Ja som si na chate aspoň čo to oddýchol a hlavne mohol pomôcť babám. Ani som sa nenazdal a už aj bol večer. Čas sa rozlúčiť. Veľmi, ale že veľmi mi bolo smutno opustiť všetko toto čo mám tak rád, no nemám na výber. Zajtra idem do roboty a dnes musím minimálne defekt opraviť. Aj nabudúce bude deň. Aj keď už zrejme nikdy nie takýto. Som neskutočne zvedavý, kde ma posunie možno objatie ďalšieho dňa.


A znovu práca. Znovu som dolu v ríši divných uponáhľaných ľudí. Chytro odtiaľto preč. Tri dni som vydržal!!! Ale viac už nedokážem. Dokonca nasnežilo. Ale že riaaaadne. V utorok teda beriem na stredu dovolenku a hybaj hneď po praci horec. Aspoň do štvrtka :)

Chcel som ísť hore až v stredu, ale keďže Lukáš môže iba dnes a Gabrielita s Chelsey môže až v stredu, tak sa obetujem a pôjdem obidva dni. V stredu beriem deň dovolenky. Vyzerá, že napadne pol metra sňahu a možnože sa aj Slniečko ukáže. Už len vymyslieť čo spraviť s tou víchricou čo na hrebeni panuje.


V Turci leje ako z krhly. Hladiny riek sa dvíhajú a na viacerých miestach sa dokonca vylievajú z korýt. Hlásia až 3. stupeň povodňovej aktivity, a aby toho málo nebolo, je aj kopec vyvrátených stromov a s tým spojené výpadky elektriny, či nezjazdné cesty. Do Šútova sme sa ale dostali. Idem hore spolu s Lukášom. Rozmýšľame čo bude lepšie. Nechať sa vyfučať na Generáli alebo veriť, že nedostaneme po hlave stromom v potoku? Tam to bude ešte o to náročnejšie, že po stope asi ani slýchať nebude. Ideme Potokom.

Stopu si možeš robiť kam len chceš :)

Celkom to ide. Vietor až tak nebesnie. Jeden - dva spadnuté stromy sme našli. Spočiatku snehu nie je veľa a musíme poriadne improvizovať ako nespadnúť do potoka, ale každým jedným metrom snehu pribúda. Razíme si cestu haldami prašanu. Nejde to rýchlo, fučíme ako parné lokomotívy, no stálo to za to. Dokonca aj lyžiarsku chatu presne trafíme. Bál som sa, že nás hmla zavedie kade tade len nie správne. Na lyžiarskej odovzdáme chlapom zabudnutý telefón a po pár minútach a pár frťanoch vychádzame odtiaľ poriadne vysmiatí. Nohy zatuhli a posledné metre na chatu dali ešte riadne zabrať. Na chate nás už čaká Filip s Katkou. Môžeme oddychovať.

Panenskéé..

Večer prešiel ako voda a je tu opäť ráno. Lukáš musí ísť dolu. Idem s nim. Nebudem vyspávať. Je hmla a stále sneží a fúka. Nového snehu je toľko, že som sa dokonca nezvládol ani len na Generál zošúchnuť cez somársku lúčku. Ako pristrmie, tak to trošku už ide, ale aj tak žiadna sláva. V hmle a čelovke sme radi, že netrafíme niektorý zo stromov povedľa Generálu. Chceli sme ísť dolu skialpovou, no nakoniec to dopadlo tak, že sme skončili niekde v hustom ihličnatom lese presne v strede medzi skialpovou a turistickou. Lukáš už dostáva strach, že sme sa oficiálne stratili a nestihne do roboty. Nakoniec sme sa ale našli a po pár minútach sme na skládke a o chvíľku aj na Romane. Lukáš letí dolu, ja idem naspäť hore. Treba udržiavať stopu v potoku.


Prvých 20 metrov od zákruty sa zdá, že nebude problém, ale vyššie stopa skoro úplne mizne. Rozvidnelo sa a celkom sa dokážem orientovať. Ide to vari aj rýchlejšie ako včera. Za noc každopádne opäť pripadlo zo 10-15 cm. Stopu ešte viac vytuním. Už neexistuje žiadny traverz v cca polovici stúpania z potoka na chatu. Trafil som to skoro direkt presne. 20 metrov ma delilo, aby som minul zahnutie chodníka doprava. Hore je snehu o dosť viac ako nižšie. Znovu fučím ako ježko, ale pred ôsmou ráno som už aj tak  naspäť hore.

Prichádza brigáda odhadzovať sneh. Potom raňajky a nakoniec prichádza aj Kubo s parťákom. Chvíľku pokecáme a ideme opäť dolu. Rozfúkalo sa, ale aspoň nie je tma. Moje bežky znovu nejdu. Celý Generál som prefrčal šúsom. Päty lyže boli pol metra pod snehom a len mi lyžiarky a špičky meter nad zemou trčali. Skratkami opäť lyžujeme až po skládku. Zbehnem s chalanmi na Romanu a idem prešľapať potok znovu.


Stopa opäť zasypaná. Nad kotlinou sa ale začína ukazovať Slnko. Vyzerá byť sľubné poobedie. Každopádne v potoku stále čosi sypé. Mám podozrenie, že to je sneh čo strháva vietor z hrebeňa. Opäť si prešľapem našu top stopu potokom a znovu som hore. A už len čakám na Slnko, ktoré sa nie a nie ukázať. Vietor sa zdá byť čím ďalej silnejší. Niekedy nie je za oknom vidno ani na meter.

Cez obed prichádza aj majiteľ chaty. Prehodíme nejaké to slovíčko, či dáme jeden - dva horčeky. Kokos, spolu s tou dvanástkou mi to tak udrelo ako vari ešte nikdy. Rýchlo Filipa žiadam o kapustnicu. Musím to zajesť. Razom je lepšie, ale ešte lepšie bolo po jaternici. Ale Slnka stále nikde. Ľudia na chate sa striedajú. Nik nechápe môj zámer ísť vyššie nad chatu. Vlastne ani ja nie som si istý na čo je to dobre, ale bez toho neobsedím.


Keď sa objaví opäť jedno dvojminútové okno so Slnkom letím. Ide to. Nezdá sa mi vietor až tak neznesiteľný. Snažím sa ísť okolo Bochníka tak, aby ma čo najviac kryl. Na chate som si myslel, že to pustím už v sedielku za Bochníkom, ale ono mi nohy dákosi nechceli zastať. Už aj traverzujem samotný Chleb. A za pár minút som hore. Dokonca sa mi ani nezdá žeby tu hore bola až taká Sodoma-Gomora. O zem ma nehádže a dokonca po zhodení pásov mi nie je ani natoľko zima, žeby som sa vykašľal na fotenie. Spravím teda pár selfí, z ktorých samozrejme vo vetre a víriacom sa snehu nič nevyšlo a letím dolu smer Snílovský potok.

Fúkať začalo až okolo skál pod vrcholom. Dal som si okuliare a videl som nič. Ani som nevedel vyhodnotiť či sa hýbem a či nie. A vlastne tak mi zmrzla tvár, že som vlasnte ani nevedel či sneži a či mi je vôbec zima. Rýchlo sa snažím odtiaľ preč. Ako sa vzdiaľujem od hrebeňa vietor ustáva a užívam si dokonalú lyžbu. Nalyžoval som naspäť do Oškvarkovej muldy a za chvíľu som už aj bol v potoku. Bola to genialitka.

Doma :)

Dokým som obul pásy, rozhodol som sa ísť hore znovu. Musím skúsiť aj Kriváň. Ešte vládzem a je aj vidno. Potokom ale duje neskutočný protivietor. Je to na hrane, že sa idem otočiť. Jedine sa chlácholím, že Révayka je otočená o 90° na potok, tak verím, že vietor potom zoslabne. Nakoniec tak aj bolo. V mulde príjemný vánok. Postupne stúpam. Začína ale ubúdať svetla a čím vyššie tým väčší vietor a menej snehu. Dokonca nad muldou už po prašane ani stopy. Čistý ľad ako pred snežením. A keď som aj narazil na nejaký náznak čohosi nového, tak to boli neskutočne tvrdé a vysoké vankúše. Bojujem. V hlave mi prebieha súboj dostať sa na vrchol a načo je toto všetko dobre? Čo to bude za lyžovačka? A fotky bude aké? Kašlať na to. Idem dolu.

Skúšame Bochník vo vetre

Vietor mi fúka odzadu. Pásy nie je problém dať dolu, ani si ich odložiť. Horšie je už urobiť prvý oblúk. V okuliaroch nič nevidím a vietor ma zozadu neskutočne tlačí. Vobec neviem rozlíšiť strmosť terénu ani akou rýchlosťou sa vôbec hýbem, a či vôbec dopredu alebo dozadu. Každú chvíľu narážam do nejakého vankúša alebo záveja. Ešteže som sa rozhodol ísť dole a nie ešte vyššie. Keď sa aspoň trošku vietor zmierni, okuliare skladám z očí a radšej budem bojovať so štípajúcimi očami ako so šeroslepotou. V potoku už rýchlo zlyžujem pod Oškvarkovú muldu.


Pásy musím nahadzovať po jednom. Chvíľka nepozornosti a je noha po pás v snehu. Ledva sa na jednej lyži vyškriabem nad povrch. Skoro ako vyštverať sa vo vode na drevené prkno. Počas šľapania to už ide. Tých 15 čísel zabárať sa je optimum dnes. Začína krásne svietiť mesiac. Čelovku nevyťahujem. Verím, že to do úplnej tmy zvládnem a hlavne verím, že sa už dnes nejdem ani stratiť. Podarilo sa. Veľmi ma teší, že človek to tu už tak dôverne pozná. Prichádzam presne ku starým základom chaty. Ešte je to kus technický náročné, ale podarilo sa mi dnes konečne dostať pred chatu cez plot. Na dnes stačí. Poďme si oddýchnuť.

Lyžba Oškvarkovou

Na chate ma už víta Gabrielita a jej kamoška Chelsey y Walesu. Ja a iný jazyk nie sme moc v láske, tak spolu moc nenakecáme ale vari som to nejako zvládol. Dokonca, keď v noci budila Gabču a vstal som ja, zvládol som vydedukovať, že chce pomôcť s otvorením okna. Večer na chatu prichádzajú aj iní Martinskí známi bušiči. Prehodíme pár slov, následne už len od Filipa vyfasujeme 20 kíl zemiakov a máme o zábavu na večer postarané. Na chate sa vždy niečo nájde. Každý jeden deň tu milujem. Som rád za všetko a všetkých čo mi priniesla táto chatička. Večer sa tu vždy zaspáva s tým, že ďalší deň stál za to :)

Posledné lúče dňa

Ráno ako už pravidelne. Klasický štvrtok. Vstávam 4:30 a 5:05 vyrážam. Baby už nebudím. Dnes idem dolu sám. Nevadí mi to. Cez zimu bez medveďov to ide o kus ľahšie. Za pár minút som dole. Dnes to šlo až na koniec Kríčkovej. Je pravda, že potom som ale musel ešte pár metrov v Šútove prebehnúť v lyžiarkách. Každopádne vlak som stihol. Boli to krásne dva týždne na chate. Ale nachvíľku stačilo. Treba sa ísť pozrieť aj mimo domova. Žeby opäť prišiel čas na Tatričky?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára