Na úteku z Malej Fatry

Víkend začal veľmi rozpačito. Na obzore bolo zopár pozvánok ísť lyžovať mimo Turčianskej záhradky a to ja mám tento rok zakázané. Minulý rok som začínal s lyžovaním vo Vysokých Tatrách a vo Fatričke som nebol ani raz, tento rok si to chcem poriadne vynahradiť. A tak po milión výhovorkách presúvam Západky až o týždeň. Tentoraz v sobotu idem do svojej milovanej Snilovskej doliny.

Povedľa sedla Ďurkovej

Sobota

Dnes si po mňa prišla parťáčka Alex až domov. Luxusínka. Ako dobre je trucovať a nemať auto, veď cestovanie hromadnou dopravou je tak veľké dobrodružstvo :) (nemyslím teraz parťáčky auto) ..No za chvíľu sme teda ale už na vrchole Šútova. Obujeme a ideme na to. Snehu je už celkom máličko. Asi posledné šľapaníčko od tohoto miesta. Sneh sa už drží iba na ceste a na okolitých lúkach už pomaly trávička zelená. Aj tak si užívame posledne zvyšky čľapkanice. Od Zajacovej je snehu viac ale na zlyžovanie to už asi nie je. Možno s dosť výrazným množstvom horcov.

Nad Zajacovou

Keď už sme tu ideme skúsiť asi už aj poslednýkrát potokom. Snehu je tam ale napodivu ešte dosť. Aj v kritických úsekoch vystavených vode a slnku. Som spokojný aj keď po prašane ani stopy. Pod chatou bolo cítiť na zemi poprašok mokrého snehu. Pásy sa po tom šmýkali ako bláznivé dokým mi na ne nezačala táto nádhera lepiť. Trošku som rozčúlený. Ale už sme na chate a myslím iba na vývar. Pred chatou ukazuje teplomer 9 stupňou. Čo to? Žeby nedávno na neho prisvietilo Slniečko?

Naberáme nové sily na chate :)

Dáme oddych a letíme smer Chleb. Dnes idem previesť Alex prvýkrát na Chleb a Kriváň. Traverz okolo Bochníka bol biely ako čistý program v Matrixe a tak z ničoho nič sme v strmine pod skalami. Ale raz sa otočíme a o pár sekúnd sme hore. Aj keď ešte doteraz mám depku, že som netrafil priamo sedlo medzi Bochníkom a Chlebom. A ja že to tu už poriadne poznám aj poslepiačky.

Vyrážame z chaty

Zjazd z Chlebu

Ešte zo 70 výškových metrov strmšie a sme hore. Fotiť nie je čo a tak len zhodíme pásy a letíme po značení dolu. Priberáme aj iných parťákov radšej, aby tu neblúdili až tak. Pred kopčekom na odbočke na zimnú trasu to strhneme doľava. Prehúpneme sa cez závej a sme na zimnej. Parťákov posielame na chatu po značení, my ideme ako profíci smer dolu do potoka. Lyžba geniálna. Nečakal som, že tento sneh bude tak dobrý.

Pod prvým zjazdom

Oukej.. Chleb je za nami. JV muldou, tou bližšie ku potoku a chate, sa tentoraz štveráme na Kriváň. Spočiatku sú povedľa kríčky a koska ale neskôr opäť čistá biela. A takto až na vrchol. Na hrebeni trošku aj pofukuje, ale nie je to nič strašné. Zvládli sme to. Prichádza zjazd. Dnes to šlo asi najľahšie zo všetkých tých ráz čo som tu bol. V hmle sa zdala byť v mulde priam rovina. Ani sa nenazdáme a sme pod Révaykov. Opäť zlyžujeme až po potok a kúsoček si vyšľapeme ku chate.

Prvykrát na Kriváni

Na chate samozrejme geniálny obed a takto posilnený sa môžeme pomaly pobrať naspäť do reality všedného života. Dnes už poriadna lyžba iba po skládku dreva, odtiaľ už radšej lyže na chrbát. Ale o to sa viac človek mohol porozprávať.

Nad Zajacovou

No.. prvá časť dňa za mnou. Poobede som si po dlhom čase šupol yógu a večer ešte spoločenské hry s úžasnými ľuďmi. Ako sa dá krajšie stráviť deň?

Cestou do Šútova

Nedeľa

Po hrách ešte dohadujeme zajtrajšok. Je to zapeklité a nemám z toho dobrý pocit. Chcú ma vytiahnuť mimo Turiec. Moc sa mi nechce ale pritakávam. Uvidíme čo to spraví.

Ráno vyrážam na bajku za Nikou, odbieham si do kostola poďakovať za všetko krásne čo dostávam a čakať na ďalších parťákov. Stále netušíme ako to celé dopadne. Nakoniec ja s Nikou sa pridávame do auta ku Aďovi a Jimmy s Tinkou idú druhým autom. Vari sa nebudeme tlačiť v jednom. Ešte ale aj po ceste šaškujeme čo každý si myslí, že ideme inde a tak na Magurku v Nízkych Tatrách sa dostaneme až po dvanástej poobede. Nedbám, čas aj čelovku mám.

Keď je na chvíľku dole krásne

Začíname. Chvíľku, keďže sme nevyšli autami až na koniec cesty, pučíme hore krásnou dedinkou s historickými domčekmi, ale neskôr prejdeme po lávke ponad potok a vnoríme sa do lesa. Trasa vyzerá byť fajn a pomaličky ukrajujeme z dolinky. Chlapík nám radí isť na vrchol žľabom. Je to ževraj bezpečné. Aj keď je síce lavínová trojka, veríme mu a ideme hore tadiaľ. 

Stúpame za krajšími zajtrajškami

Bolo to ozaj fajn aj keď každý schádzajúci nás odrádzal, že hore fučí a nedá sa cez hrebeň prejsť. Po Slniečku z Magurky sa zľahla zem a nás ako sme stúpali vyššie zahalila opäť ako včera hmla. Parťáci toto moc neobľubujú, ale zatiaľ sa snažia. Dolinka je chvíľku strmšia inokedy miernejšia. V druhej polovici my odbočujeme do ľavého žľabu, ktorý sa stáča potom doprava nad sedlo Ďurkovej. Bola to krásna dlhá mulda, len škoda že bez Slnka.

Pred vrcholom sa trošku vyčasuje :)

To sa ale razom zmenilo. A na pár sekúnd sa nám ukázalo a v pozadí sme mohli krásne vidieť opäť Nízko Tatranský Salatín. Ale to bola chvíľka a po hmle sme pokračovali vyššie. Pred vrcholom začína sklon prituhovať. Preberám velenie a začínam sledovať mapu. Sme už fakt iba pár metrov pod vrcholom, keď tu zrazu sa pred nami rozprestre modrá obloha a krásne krivky zasnežených hrebeňov. Bolo to nádherne. Opäť zase ale iba chvíľku. Prišla hmla a hore už nechcel asi nik. Ako som stúpal hore, šmyklo ma na pásoch tak, že som sa ocitol o 5 metrov nižšie a bolo vymaľované. Ja som sa už tiež necítil najistejšie ale už mi nedodávali odvahy ani Aďo či Jimmy. Nika ta už bola jasná keď ma videla a Tinka ta už sa prekonávala minimálne 100 výškových metrov. Nevadí, ideme lyžovať.

Pred vrcholom

Po dlhej dobe znovu vyzúvam pásy v sklone nad 30 stupňov. Myslím si, že mi to šlo super. Dokonca aj prvé oblúky boli bez stresu. Jimmy, ten bol za pár sekúnd preč. Tinka s nim taktiež. My s Aďom ideme downhillovať s Nikou. Prvýkrát v žľabe. Doteraz to bolo mimo zjazdovku len pár razy. Cestou dolu sme sa poriadne nasmiali a zvládli sme to profesionálne. Veď ako sa hovorí. Kto nepadá, chodí pod svoje možnosti ;) ..Nika ukázala čo je to pevná vôľa a silný charakter. Super, toto ma bavilo.

Oblučikujeme :)

Na Magurke dávame ešte víťaznú polievku, trošku všetci spolu pokecáme a pustíme sa ku autám ešte stále na lyžiach. Cesta domov už ubehla ako voda, dnešný večer pri hrách rezignoval a všetci sme sa pobrali na odpočinok. Tento víkend bol proste geniálny. Ani 4000 výškových metrov na to nebolo treba. Vari sa to bude len opakovať a stále každým týždňom zlepšovať.

Ešte zopár zo zjazdu :)

Foto: Alexandra Valentová a ja

Trojdňová skialp párty v Malej Fatre

Na svojom ihrisku :)

Piatok

Človek natešený z úžasnej predpovede počasia si nahlási dovolenku na predĺžený víkend a ono to ako na protivu zase raz nevyjde. Celý týždeň ukazovali, že má byť škaredo a ono človek sa pozrie na webkameru na chate pod Chlebom a tam sa ľudia opaľujú a keď už konečne hlásia pekne tak sa to musí všetko naopak obrátiť. Ale pekne poporade.

Webka ukazujúca počasie keď nemáte dovolenku

Ráno sa stretám s parťákmi Kubom, Dávidom a Klárou a o pol deviatej ráno už ťapkáme zo Zajacovej smer chata, aby sme Kláre spravili doprovod do práce. Voľba trasy je jasná. Nik nenamieta a tak ideme hore potokom. Tam sa to už ale po milión lyžiaroch poriadne rozšmykalo a tak máme tréning levelu master v priamom prenose. Aj boli trošku potiaže ale zvládli sme aj tento level a za odmenu bol na chate parádny vývar.

S parťákmi do raja

Kubo a Dávid letia ešte na obed dolu za všednosťami reálneho života. Klára ta sa pustila do práce aj v tomto raji a tak čo ja? Ja som sa vypustil do môjho ihriska. Síce dnes bolo dokonale biele. Či zospodu, či zhora. Hmly sa trošku bojím ale nemôžem prepásť ani minútu dovolenky a tak o pár minút už stojím na Chlebe a spúšťam sa pre istotu zatiaľ zimným značením ku Snilovkému sedlu. Ale už pri zimnej trase sa spúšťam dolu pod Révayku.

Rýchlo vyšľapem v hmle ale v stope až do sedielka pod Kriváňom a druhou muldou sa púšťam dolu. Je hmla, ale ako tak vidím hrbole v snehu, a tak pomaličky sa nejako zošúcham až ku prvej kosodrevinke a odtiaľ už na pohodu do potoka. Opäť lepím pásy a hybaj tentoraz na vrchol Kriváňa cez Snilovske sedlo.

Gýčovo na Kriváni

Tam stretám známeho z chaty totálne dezorientovaného. Aj som mu ukázal kadiaľ sa dostane do sedla ale aj tak ma nepočúvol a šiel ževraj kdesi na Pekelník. Ale nakoniec sa šťastlivo po pár hodinách vrátil naspäť. Na Kriváni pribudli fáborky označujúce zajtrajší pretek a tak Révaykou teraz už zlyžovať nebol žiadny problém. Opäť lepím pásy a tentoraz idem zo Snilovského sedla na Chleb. Hmla čím ďalej hustejšia ale už som tu bol za posledné týždne ozaj neúrekom a tak niektoré kosodreviny mi už boli známe a podľa nich som to zlyžoval do JZ muldy a ňou až ku potoku. 

Zjazd v Révayke po značení preteku

Ešte raz nalepím pásy a za pár minút som na chate na asi najúžasnejších parených buchtách aké som kedy jedol. Ok. Mám po kulinárskej seanse, čo teraz? Ešte skoro ísť domov. Vonku stále smutne hmlisto ale aj tak sa nakoniec presvedčím ísť ešte raz hore. Ešte raz si zlyžujem z Chlebu do potoka JZ muldou a odtiaľ vystúpam Révaykou na Veľký Kriváň. Aby bola aspoň jedna pamiatka na tento mordor, tak si spravím selfíčko a letím dolu. Posledné lepenie pásov a som hore. Pozriem na hodiny aaa ..musím letieť na vlak.

To už je taká rutina. Od chaty po vlak v Šútove cca 45-50 minút. Len čo z toho keď ten vláčik aj tak mešká 25 minút. Ešteže na stanici sú tie rozpadnuté schody. Asi by ma museli už iba odtrhávať od perónu primrznutého keby tam neboli. Ale aspoňže cestou na späť až tak často nevymáhavajú peniaze od cestujúcich.

Prvý, poriadne športovo ťažký, deň za mnou.

Sobota

Na druhý deň ráno sa už hmly nekonajú a je nádherná modrá obloha s práve vychádzajúcim Oskarom. Dohodnutý som s pretekármi ísť ich povzbudiť na dvojdňový skialpový pretek K2 v Malej Fatre. Nejakým zázrakom nemusím šľapať z Turian na Trusalku pešo. Ešteže ma človek parťákov na každom kroku :)

Veľký a v zadu Malý Kriváň z Chlebu

Na Trusalke a neskôr na Zajacovej na štarte sa všetci postretáme, ja nabalím do batohu všetko čo sa zmestí, lebo pretekáris sú gramári a bežím hore pred nimi. Ešte pred potokom stretám parťáčku Dominiku, ktorá zavelí do potoka a tak idem hore znovu cez túto ľadovú nádheru. Nie je to tam med lízať ale oproti Generálu je to aspoň divočina. A to mám ja rád. Každú jednu nástrahu potoka sme zvládli a hore máme za odmenu počasie na opaľovanie. 

Pohľad na Západné Tatry

A taktiež na Tatry Nízke

Parťák vertikalista je už tiež v cieli, tak ho priberáme a spolu vystúpime na Chleb. Dnes je plán istý. Musím zlyžovať pomedzi skaly aj keby sa čo robilo. Predtým ale asi milión fotiek z vrchola. Nie každý deň vidno aj sto kilometrov ďaleko. Na druhej strane práve pučia pretekáris do Veľkého Kriváňa. To už ale prestávam vnímať a chcem mať už skaly za sebou.

Cestou na Chleb okolo Bochníka

Západky s pod Skál

Rýchlo dvomi oblúkmi nalyžujeme pod vrcholovú skalu. Uff, vyzerá to dosť strmo. No ale už som tam. Podklad je tvrdý ale dobre drží. Nie je to ako na vybrúsenom Kriváni. Spravíme zo desať oblúkov a sme pod skalami. Tak toto bola paráda. Pridávam do tréningového plánu. Z pod skál už iba šušn po nafúkaných tvrdých vankúšoch a zavejíkoch na chatu. Celkom sme si zaskákali. Pretekári idú jest na lyžiarsku chatu, ja do chaty pod Chlebom.

Pod Skalami

Medzi skalami pod Chlebom

Keď tu zrazu zbadám bratrancov. Vystojím si asi pol rady dokým ma nezlákali na Kriváň. Prečo nie? Jedlo bude musieť počkať. A tak za chvíľku stojím na lyžiach znovu a už aj pučíme do Snílovského sedla. A odtiaľ "skratkou" priamo na vrchol. Veľmi zaujímavé. Takto napriamo som ešte teda nešiel. Na Kriváni spoločná foto a môžme sa pustiť do Révayky. Oproti včerajšku je úplne rozlyžovaná. Na vrchole do hladka, až tak že mi raz hrany zobralo, ale dolu to už bola genialitka. Po včerajšej kôrke ani stopy. 

Na Veškom Kriváni pohľad na ten druhý, Malý

Na druhej strane Rozsutec

Pod muldou sa naše cesty rozchádzajú. Oni šľapú priamo hore na cestu. Ja sa radšej spustím až ku potoku a odtiaľ hore na chatu. Stretávam Turancov. Na chate sa poriadne napraskám. Až tak že ma zadok od sedenia začne bolieť, a tak beriem chalanov a ideme na Chleb opäť. Po včerajšku nohy vôbec nespolupracujú. Tentoraz to bol už ozaj boj. Ale sme na vrchole. Znovu ideme dolu skalami. Treba využiť situáciu, keď sú snehové podmienky aj parťáci.

Ešte raz na Chlebe

No a to jeden parťák bol ozaj šialený. Ten to dal asi na tri oblúky a potom ako zmyslov zbavený letel 5 metrovými skokmi rovno až na chatu. Wow, takto chcem vedieť lyžovať aj ja. Ale nie hneď, nie hneď. Najprv treba zatrénovať. Pri chate pozriem na hodiny a tam za 50 minút odchod vlaku. Rýchlo sa lúčim a letím dolu.

Ešte raz medzi skalami

Zjazd bol celkom parádny. Po dlhej dobe za vidna a bez čelovky. Asi za 15 minút som na vrchu Šútova. Už nesnežilo vari 2 týždne ale snehu je tu stále dostatočne na zjazd až takto nízko. Som spokojný. Ani len vlak nemešká viac ako 10 minút, tak tomuto dňu nemám ozaj čo vytknúť.

Nedeľa

Na ďalší deň je na pláne Malý Kriváň. Pokračuje 2. deň pretekov ale ja beriem parťáčku Niku a my si to ideme užiť bez fučania. Aspoň môžeme poriadne povzbudiť. A keby len to. Beriem aj psíčka Maxíčka a párty tretieho dňa môže začať. V aute narobil Nike poriadny bordel. Ale vyzerá, že aj ona ho má rada :)

Martin fučí do cieľa na Meškalke

V Sučianskej doline sa postretáme, pozvítame so všetkým známym ľudstvom a my sa už aj pomaličky poberieme hore. Začiatok trate prechádza asi 150 metrov strmo lesom. Žiadne také, že na pásoch. Pekne sa vytrápiť na začiatok v lyžiarkach. My za rozhovoru ako na prechádzke v meste. Na hrebeni obujeme lyže a cupitáme do výšin ďalej.

Nad Vendovkou

Na úbočí Malého Kriváňa. Vľavo vzadu koniec vertikálu a posledný výšľap dlhého preteku Meškalka. Vpravo vzadu Suchý a ťavie hrby

Pretekáris zachvíľku štartujú a my sme sa práve ocitli v nejakom rigole na dve stopy pre lyže s poriadne šmykľavým povrchom. Niku tak aj trošku podšmyklo a už už sme čakali že jej všetci pretekári prejdu po chrbte ale nedali sme im žiadnu šancu a už aj boli na zvážnici. Tí prví, na čele s Marekom Litvajom, sa dohrnuli až o dosť neskôr. Ani nejak nefučali. Keďže nám zavadzajú v stope, raz za čas sa im vpichneme do stopy. Na tých pár minút či sekúnd sa nám celkom darí držať sa ich. Ake postupne nás asi popredbiehali všetci a mali sme zase kľud.

Cestou na vrchol

Maxik odfukuje v horúčave

Veľký Kriván, so Západkami a Veľkým Chočom pred nimi

To už zase začali chodiť vertikálisti. Aj keď tých nebolo až toľko. Povzbudili sme koho sa dalo a za chvíľu sa ocitáme nad lesom. Ešte vyššie ako Vendovka. Otvára sa nám celé naše domáce kráľovstvo. Celé naše ihrisko. Pred nami sa majestátne pýši pomník na vrchole Malého Kriváňa a povedľa kopce Mojské a Meškalka. Pri pohľade za seba do doliny až sa zastavuje dych od nádhery. Na pravo od nás sa vypínajú Západne Tatry a trošku viac vzadu Nízke. Na Meškalke už prechádzajú prví pretekári ktorí majú už za sebou dva zjazdy z Kriváňa. Jeden do Studenca, druhý do Západu. My ideme pozrieť na vrchol.

Medzitým na Meškalke

Západne žľaby Malého Kriváňa

Pod vrcholom stretáme Turancov, ktorý vyzúvajú pretekárov z lyži a vycháňajú ich na vrchol posledných 50 výškových metrov s lyžami na batohu. Tak sa tvárime ako pretekári aj my a opakujeme po nich. Nika aj celkom dobrovoľne. Hore spravíme asi tristo ďalších fotiek. Dobre je nám tu. Ani dole sa nechce ísť. Lenže nekonečne nemôže táto chvíľa trvať a my sa dáme na zjazd. Maxa púšťam vedľa seba. Max sa baví vari ešte viac ako ja. Užíva si slobodné behanie bielou krajinou. Prichádzame na Vendovku.

Na Malom Kriváni

Maxa už mám na vodítku ale prichádzajú ku nemu ostatné psy a dakosi sa medzi sebou nemajú radi. Max si vydobíja vrčaním pozíciu a už je zle. Psy sú psy no. A tak sa radšej poberieme. Cestička lesom parťáčku moc nebaví. Ale čo viac si priať na učenie techniky? Všetko zvládame a už sa valíme do cieľa iba siahodlhými zvážnicami okolo Sučianskej doliny. Ešteže mám toho Maxa a keď nás predbehne Nika tak hneď spozornie. To iba zavelím Maxo, chyť ju a on ju nechytá ale predbehne ako strela. Lebo Max neprehráva :D

Keď už je výlet skoro u konca

Ontarko žije :)

Dolu prichádzame priamo na tombolu a guľáš. Ani len preteku sa netreba zúčastniť a mám všetko a ešte lacnejšie. Počkáme na vyhodnotenie výsledkov a letíme už celkom premrznutí z doliny het. Maxa vyprášime z auta von a Nika môže prášiť auto. Program ale stále celkom nekončí. Aby sme zregenerovali všetci po víkende v horách musíme ešte zahrať nejakú spoločenskú hru. Alebo hneď naštudovať celé pravidlá. A tak pol večera sme študovali, pol sme hrali a potom neskutočne príjemne unavený každý zaľahli aby nový týždeň bol opäť naplnený krásnymi zážitkami na víkend a radosťou, že ďalší je tu už za pár dni ;)

Foto: Martin Šramo, Nikola Bartošová, Klára Bridíková

Prvý párty týždeň roku 2018 od mesta, cez hory až na úrazovku

Keďže rok 2018 tu máme len raz za živor tak si ho treba patrične uctiť. Nejak sa nám (alebo mne?) to vymklo spod kontroly a pártime už nejaký ten deň.

Prvého sa trošku prespíme. V noci do roboty treba ísť (trošku šoférov popreháňať na dispečingu), zase trošku pospíme a poobedie je v znamení nákupov. Ehm.. Kúpil som krúžky na paličky do snehu a jeden vosk na pásy. Ale čo je podstatné v Adame som vyfasoval nové pásy na lyže a tak natešený letím s parťákom na Malino. 

Keďže na zjazdovke pol milimetra snehu ešte lepím náhradné pásy a po blate sa brodím v nich. Konečne vidím parťáka bežkára a pásy naživo. Ide mu to fayne. Za chvíľku sme pri Majekovej chate a konečne začína aj sneh. Lyžovateľný. A tak ešte vybušíme na vrchol Malina a už aj si užívame zjazd. Je to paráda, len nejaké to pivko či polievočka by sa už zišli. Na hoteli Malina majú plno a večere na objednávku pre ubytovaných hostí a tak skúšame cestou Dáriu. Tá je už úplne zatvorená a tak s maličkou dušičkou ideme na poslednú z možností, na Májekovú chatu. Tiež zatvárajú za pár minút a tak len narýchlo objednáme pivko, keď tu zrazu za nami dobehne barman, že majú pre nás aj hrachovú. Tááá, to je obsluha. Sú proste úžasní.

Keď sa dosýta natlačíme, dáme si Malino ešte raz. Začína snežiť a cesta dolu je riadna šou. Vločky bijú do očí a v čelovke sa každá jedná odráža. Poloslepo zlyžujeme naspäť po Májekovú chatu a odtiaľ už pešky ku autu. Parádny deň za nami.

Je tu tretí deň roka. Konečne do práce. Po nej lyže hneď do servisu a napešo smer Martinky. Tam som pozvaný na chatu ku parťáčke Betke. Kadečo som sa tam priučil. Hrali sme hru osobnosti. Po poldecku a nejakom tom punčíku to bola riadna pecka. Škoda, že zajtra znovu práca. Aj mi bolo dovolené prespať a ísť do práce priamo z holí o štvrtej ráno ale odolal som tejto ponuke a dolu valím s inými parťákmi čo oslavovali na Starej chate.

Cestou dolu z Martiniek na párty do mesta

Schádzame dolu a oslavy nového roku pokračujú v meste. Najprv v Retre priberáme druhých do partie a potom všetci spolu pokračujeme u Kocúra. Pre mňa všetko to novinky, keďže do mesta nechodím, ale pre tých ľudí to stálo za to.

Osudný deň prvého týždňa roka 2018 bol určite ten štvrtý. Konečne mám lyže zoservisované a tak lyže na chrbát smer sneh na Martinkách. Cestou hore Stráňami sa cítim ako keby som mal v batohu kamene. Asi mi to oslavovanie neprospieva. Lenže na prvej skratke za mostíkom stretám parťáčky Alenku a Mirku pri lepení pásov a už je po únave. Hore to pučím už s nimi a na chate si dávame vytúžený zázvorovo-mätový čajík. 

Parťaci na Martinkách

Parťáčky striedam po odchode za parťákov z druhého stolu a po porade sa hor lyžovať. Vypučíme to ešte po hornú stanicu lanovky. Cvakneme sa a letíme dolu. Niekto už po veci na chatu, my ešte pučiť zjazdovky dokým nezratrakujú. Ešte raz si to vyšľapeme na vrchol lanovky, ale dnes to už cítime iba na zjazd a tak po jazde snov po lesíku berieme veci z chaty a ideme het.

S nadšením sa pustíme chodníkovou skratkou z chaty dolu keď tu zrazu je niečo zle. Križovanie druhej cesty s chodníkom. Julo niečo kričí, hm ..asi že je tam ta zvážnica. O chvíľku letím vzduchom a zrazu pleesk o zem. Tvrdo zastanem. Hneď strašná bolesť. Ani neviem čo sa stalo ale kričím na Jula ako zmyslov zbavený. Až následne mi dochádza, že je zle. Chrbát mám v jednom ohni a ledva sa hýbem. Ale hýbem sa, nie? To je dobre, nie? Ale je to strašne náročne. Mám zapnutú jednú lyžu. Musím si ľahnúť. Julo je už pri mne a odopína ma. Chvíľu aj ležím na chrbáte ale strašne to bolí. Začína mi byť zle. Musíme sa hýbať. Musím sa dostať na chatu. Nejak sa pozbieram na štyri, potom aj na dve. Julo sa stará o všetky moje veci. Prejdem 10 metrov a musím na štyri. Strašná bolesť. Vstávaj chlape. Musíme do tepla. Uff, toto nedám. Rýchlo treba pomoc. Julovi vravím, že dnes to po vlastných nedám dole a nech rýchlo niekto so mnou niečo robí. Musím sa rýchlo opustiť, ale ešte musím výjsť na chatu. Julo odchádza na chatu a volá horskáčov. Netuším ako dlho bol preč, ale dokým bol preč tak sa mi podarilo prejsť z kroka na krok až ku chate. Aj cez ten šialený kopec pred chatou. Celý čas som dúfal, že ma tam neprevalí dozadu, lebo to by bol koniec. Cítil som sa ako pri výstupe na Everest. Všetky sily som sústredil na každý jeden krok aby som neurobil chybu. Som hore. 

Sadli sme si hneď doprava do fajčiarskej časti a čakali na odvoz. Strašne zle mi bolo. Každú chvíľu som čakal, že sa dovraciam. Vkuse som počul iba ako vravia, že som bledý. Bolo mi to strááášne jedno len nech už mi dá niekto tú strašnú bolesť preč. Vypytovali sa ma na všelijaké údaje, to ma celkom bavilo. O nejaký čas prišlo auto.

Záchranná akcia z Martiniek

Celkom prúser sa tam po svojich dopraviť. Parádne som stuhol. Za pomoci záchrancov ma podopretého doprevadia ku autu. Vonku strašná zima. Tá triaška ešte len zväčšuje bolesť v chrbte. Ruky ľadové aj keď cestou autom sa mi celkom uľaví. Dole na rampe ma už čakala sanitka. Tam ma položia na nosítka a výsluch čo sa stalo a kto som je tu opäť. Jedine čo mi nervy robí, že všetci sa ma pýtajú či som nepadol na hlavu. Veď komunikujem správne či?

Keď je v sanitke ticho začínam sa nudiť. Infúzia s liekom od bolesti asi zaberá a ja začínam riešiť kde asi sme s pohľadom upreným do stropu. Celkom mi to ide. Záchranár mi potvrdzuje či som na správnej zákrute ako si myslím čo sa nakláňame a brzdíme. V nemocnici je ticho. Vyberú ma zo záchranky a hneď už aj som na príjme. Hneď šaškujeme ako dáme dolu lyžiarky z nôh. Zase či som nepadol na hlavu. Musím sa posadiť čo mi robí zásadný problém. Ale za pomoci to nejako zvládam.

Odchádzam najprv na rtg chrbátu a potom na neurológiu. Na rtg zase musím zdolať kopec kaskadérskych kúskov na stole. Je to kruté. Nuž ťažká párty dnes. Julo volá nášmu kamarátovi neurochirurgovi, že ma ma očakávať. Nie je tam. Ale doktorke odkazuje strašne veci, aby mi spravila :D. Asi si zaslúžim. Začína sa mi vracať nálada, čo strašne bolí. Pri každom zasmiati ma ide rozdrapiť. Postupne zisťujú, že vari s chrbticou ani s inými vnútornými orgánmi asi nič nebude. Aj pre toto sa aj mne uľavuje.

Už je dobre, už selfíčkujeme

Posielajú ma preč so slovami dopujte sa analgetikami a uvidíme čo ďalej, kontrola v pondelok o 4 dni. Julo rozčúlený z parkovania v nemocnici ma už vôbec nevytáča. Netuším čo mi to za oblbovák dali. Trošku som spomalený ale je mi už fajn. Zavezie ma ešte ku naším. Po celý ten čas sa o mňa neskutočne staral. Čo by som robil bez neho? Čo by som robil bez všetkých tých ľudí čo sa o nás takto starajú keď niekedy takto dopadne naše užívanie? Fakt som ozaj za všetko vďačný. Až keď to človek prežije tak si presne vie predstaviť čo sa deje keď počuje húkať sanitku, či letieť vrtuľník. Aj keď asi aj tak najviac je mať okolo super priateľov, čo Vás vždy dovedú do domova.

Noo.. Party sa skončila??? To vari nie. Ale čo teraz?? Julo na druhý deň zburcuje celý Martin (mal som mu zavolať ráno a ja vybitý telefón asi a spím si do poobedia). A tak z ničoho nič vďaka tomuto je večer na svete nová párty u parťáčky Niky. Že sa ide o mňa starať. A tak sa u nej stretne známa partia a kecáme a kecáme. Večer ubehne ako voda a ja nabudený sa už neviem dočkať ako bude ráno.

Ráno dosť zle, ale dňom sa to zlepšuje a tak večer znovu odvoz zabezpečený a keď už nie ako súťažiaci tak aspoň ako fanušík idem pozrieť na Noc tuleních pásov. Asi pol hodinku pred pádom som si dohodol parťáčku do štafety. A tak ma parťáčka už s novým parťákom aspoň na štart zaviezli. Haha.. nech sa trápia oni ..ja ich rád povzbudím. Išli ako pílky ako aj iní známi.  Po skončení sa rozbehla ďalšia burlivá párty ale to ja už iba pozerám. Do tanca mi dnes ešte teda nebolo. 

Pretekáris

Heja, heja, ..stopaaa

Cestou domov si konečne po dvoch dňoch beriem bajk z pred Harmonky. Stále tam je. A dokonca to celkom aj na ňom ide. Ejjj. Zajtra možno aj lyžovať pôjdem. Ale ráno sa zase cítim ako dobitý pes a tak síce som zorganizoval výšľap na chatu pod Chlebom, no ja sa nezúčastním. Toto nedám. Treba si povedať aj nie. Tým pádom končí týždeň radovánok a opäť prichádza realita všedných dni. Konečne znovu do zabehnutých koľají. Síce je krásne si užívať dňom i nocou ale život nie je len o tom. Každopádne som zvedavý čo nové prinesie rok 2018. Jedno viem, že ľudí mám okolo seba len tých najlepších :)