pondelok 16. novembra 2020

Medzi Gaderskou a Necpalskou dolinou

Jeden z malých veľkých snov sa stáva skutočnosťou. Trasa od Blatnického hradu po hrebeni až na červenú magistrálnu turistickú značku Veľkej Fatry má už ťahá mesiace. Príde mi to neskutočne logická trasa a verím, že nemyslím tak iba sám. Cez víkend teda ideme skúsiť či to ozaj dáva logiku.

Na Kozej skale

V sobotu ráno prichádza parťák Ivo za nami do Martina. Keďže štart a cieľ nemáme na tom istom mieste a  dokonca neexistuje ani priame spojenie medzi nimi auto Ivo necháva v Martine. Autobusom sa presunieme pod Veľkú Fatru. Presne do časti Sebeslavce, kde postupne začína vyrastať nová výstavba rodinných domov. Čo viem ochranári sú dlhodobo proti výstavbe, ale či aj riešia hneď oproti šialené výruby okolo Blatnického hradu a pod Pekárovou nevedno.

Začiatok na Blatnickom hrade

My obchádzame zatiaľ jeden z dvoch starých stojacích domov v tejto lokalite a okolo starej aleje stromov prichádzame ku kostolíku sv. Ondreja. Je škoda, že okolie nie moc upravené. Myslím si, žeby toto miesto malo potenciál. Viem si predstaviť parčík od cesty až ku nemu. Možnože raz keď sa Sebeslavce rozrastú, tak sa tak stane. Každopádne cez letné mesiace, aspoň jednu hodinu v týždni, to tam otvorené bývalo.


Od kostolíka už výrazným chodníkom prechádzame na vyššie položenú zvážnicu a ňou sa rýchlo dostaneme ku Blatnickemu hradu. Nie je tak monumentálny ako ten pred týždňom v Uhrovci, no či z jedného, či z druhého, z každého dýchala nezabudnuteľná história. Aj tento ako ten pred týždňom je v rekonštrukcií. Oproti Uhrovcu je tu čistejšie, no ide im to aj o to pomalšie. 

Pohľad spod Pekárovej na zahmlenú Tlstú

Obzrieme si hrad a ideme objavovať nepoznané, vyššie po hrebeni. Obchádzame hrad zo strany Gaderskej doliny. Čistá blbosť. Minule sme šli po druhej strane bez výnimočnejších problémov. Teraz hneď zo začiatku bojujeme so strmými svahmi a skalným bralom. Postupne sa ale predsalen vyškriabeme popod hrad naspäť na hrebeň, kde je znovu úžasný chodníček. Fascinujúce. Teším sa čo nám dnes prinesie deň. Počasie je zatiaľ ponuré. Už vari týždeň nebolo v nižších polohách Slnko. Tak tomu nebude asi inak ani dnes. Hmla sa drží na končiaroch okolo nás, no veríme, že stúpajúcou výškou sa cez hmlu prebijeme do bielej periny pod nami do krásneho Slnečného jesenného počasia.

Z Pekárovej prechádzame na Koziu skalu; párty začína

Chodník plynulo stúpa a postupne vchádzame do hmly. Ani sa nenazdáme a sme na Pekárovej. Vlastne vrchol obchádzame zo strany od Turca. Je možné, že na vrchol sa dá aj dostať, no nesílime to. Odbočiek v lese je milión a ďalších milión odbočiek je zasypaných lístim. Pred sebou máme ešte dlhú cestu a v hmle by sme aj tak na vrchole nič nevideli.

Párty v plnom prúde

Len chvíľku klesáme, no potom už znovu plynule stúpame. Hrebeň je krásny. Už len nebyť hmly. Prechádzame pomedzi skalné brala obrastené trávou. Stratiť sa nedá, nakoľko hrebeň je z obidvoch strán ohraničený štrmšími svahmi. Problém nastáva až nad určitou výškou s polámanými stromami. Asi pred mesiacom, keď bola ešte väčšina lístia na stromoch napadol prvý sneh, ktorý zlámal vrcholky stromov a konce konárov vari na každom strome. Prechádzame teda lesom plným konárov.

Vo Vietname..

Krvopotne vychádzame až do výšky 1200 mnm. Slnko spoza hmly stále nevykuklo, aj keď sa zdá, že je len pár metrov vyššie nad nami. Prichádzame ku Kozej skale. Pohodový chodník vedie až pod samotnú skalu. Len pár metrov sa treba zaprieť pri výstupe na jej vrchol. Vychádzame do jednej z jej štrbiniek. Jedná sa o úzku ostrú podlhovastú skalu veľmi pripomínajúcu Demänovský nôž v Nízkych Tatrách. Slnko ako na požiadanie aspoň na chviľku prebíja nekonečnú hmlu. V takomto počasí ale nedokážeme zhodnotiť, či je reálne po skale aj niečo popreliezať. Mne každopádne stačí už len pohľad pred seba po výstupe do štrbiny. Schádzame nakoniec teda tou istou cestou.

Pri jednej z mnohých

Skalu obchádzame popod ňu zo strany Gaderskej doliny. Aj zo spodu je na ňu nádherný pohľad. V zaliatí Slnka a v krásne sfarbenom lísti by to bola isto iná šialka kávy, ale aj skala spolu s predierajúcim sa Slnkom cez hmlu ma svoje čaro. Dlho sa ale ponad hlavy pozerať nemôžeme. Chodník pod nami je poriadne strmý a vlastne neviditeľný. Snažíme sa hľadať najschodnejšiu cestu. Vyslobodenie prichádza ale až za skalou. Aj keď nie na dlho.

Niekde okolo Plavej?

Zbeh do najbližšieho sedla hlavne v hornej časti dal poriadne zabrať. Ani za toho nevieme trafiť hrebeň. Všetko a všade je strmé. Chodníkov je v lese neúrekom. Všetko je zrejme od zvery. Kľučkujeme pod skalou po malých trávnatých pláňach z ľava doprava. Neskôr vidíme, že to nemá význam, tak začínam ťahať parťákov na chodníčky do húštiny. Po pár minútach sa mi našťastie podarí nájsť hrebeň. Dokonca je tam aj nevýrazný chodníček. A tým sa veľmi pohodlne dostaneme až do hlbokého sedla.

Na piknikové miestečko

Z neho strmo stúpame na vrchol Dedošovej. Odtiaľto sa mi začína všetko zlievať a netuším kde sa čo udialo. Chodník mizne nadobro a my sme odkázaní sami na seba a naše schopnosti. Brodíme sa tonami lístia a využívame každý jeden zvierací chodník. Zdá sa mi, že na začiatku si ešte aj srandičky robíme, že to tu vyzerá ako kdesi v Thajsku s vyrastajúcimi stromami zo skál, s obrovskými skalnými bralami kde tu vyrastajúcimi z hrebena a všade prítomnou hmlou. Na Dedošovú to bolo síce strmo, ale vrchol viac menej bez problémov zdolávame. Ale už ide do tuhého.


Prechádzame desiatkami vežičiek a terén je plný menších či väčších skál. Mobil mám už viac menej vkuse pred očami, aby som udržiaval správny smer. To že je stále hmla nám vôbec nepomáha. Okolo nás pravidelne cítiť lesnú zver. Lístie je miestami došľapané a celkom akčne sa zdajú byť aj desiatky malých jaskyniek, v ktorých by mohlo kadečo žiť. Napredujeme ozaj pomaly. Kilometer nám trvá aj viac ako pol hodinu. 


Z Dedošovej sa dostávame na Plavú. Jedným z krátkych žliabkov vychádzame na skalné bralo. Plavá je prepojená s Kráľovou korunou. Polomami a rôznymi skalnými prekážkami sa dostávame až na jej vrchol. A prichádza to čo som presne očakával. Ako dole? Z každej strany je zraz. V jednom mieste nachádzame úzku policu, ktorou klesneme nižšie. Tam nás ale čaká stále ešte asi 3 metrová kolmá stienka. To nezídeme. Musíme sa vrátiť späť. Obchádzame skalu z každej strany. Miestami je ozaj majestátna. Sú to krásne biele, miestami aj slabo modré skaly, často s veľkými skalnými bránami, prevismi, či jaskyňami. Cca v polke medzi Kráľovou korunou a Plavou je strmý žľab do smeru od Necpalskej doliny. Ním opatrne zídeme pod skalu a pomedzi popadané staré stromy prekľučkujeme opäť na hrebeň. Konečne máme znovu nejaký srnčí chodníček.

Medzi Bielou skalou a Suchým vrchom

Za pár minút prichádzame ku Necpalskej tunelovej jaskyni. Čakali sme obdivuhodné prírodné dielo. No nachádzame len menší skalný previs s ohniskom. Jedine čo je zvláštne, že v strope je hlboká diera. Žeby to je tá spomínaná jaskyňa. Moc nám to tu teda neučarovalo. Alebo, žeby sme mali ísť aj hore na skalu? Po zážitkoch z Kráľovej koruny sa nám ale už takéto veci robiť moc nechcelo. Hlavne netuším, ak tu niekto chodí, keď boli pridané foto jaskyne aj v appke Mapy.cz, že sme si nevšimli žiadny prístupový chodník. Nič to ..letíme ďalej. Nech to už máme všetko čo najrýchlejšie z krku.

Masaker máme za sebu

Terén sa ale ešte viac začína babrať. Všade navôkol sú pováľané choré stromy. Len ťažko napredujeme. Po Bielu skalu je to síce max. 4 kilometre ale takýmto tempom to ešte môže trvať aj zo 3 hodiny. Čas 7 hodín na chatu pod Borišovom je vážne ohrozený. Prebíjame sa polomom až pred sebou zbadáme ďalšiu skalu. Čo teraz? Zľava? Sprava? Obchádzame ďalšie desiatky stromov pováľaných po zemi a strmo stúpame sprava ku skale. Konečne sme nad hmlou. Prvýkrát v tento deň. Všetci toho už začíname mať dosť, no pocit, že vidíme aspoň cez stromy svoj cieľ, hlavný hrebeň Veľkej Fatry, veľmi potešil. Obchádzame ešte jeden nádherný skalný previs a skalu nechávame za sebou. Strmo vychádzame na vrchol Nad Uhliskami. Hrebeň ma poriadne zmiatol. Ani sa nenazdáme a ideme zlým smerom.

Prášime "....."

Našťastie si to ale rýchlo uvedomím a traverzom sa dostávame na správny hrebeň. Jedná, aj druhá strana hrebeňa začína výrazne pristrmovať. Ledva sme sa vyškriabali z traverzu naň. No ale to nebol najväčší problém. Hrebeň je zaváľaný stromami a miestami aj nepriechodný pre skalné bralá, ktoré tu podľa mapy už ani nemali byť. Len s ťažkosťami napredujeme. Musíme mimo hrebeň. Ideme na stranu do Gaderskej doliny, ale smer si stále držíme. Ide to veľmi ťažko cez staré prehnité popadané stromy, desiatky centimetrov lístia a to všetko možno v 40° sklone. Mám obavy aby sa niekto z nás nepošmýkol a na niečo nenapichol. Postupne ale klesáme. Po čase dokonca ustáva polom a my sme opäť na krásnom srčom chodníčku. Nim veľmi poľahky schádzame do ďalšieho zo sedielok. Opäť sme dosť nízko a pod hmlou. Sme vo výške cca 1000mnm.

Jedlo na dohľad

Sedlo je široké a či v Necpalskej, či v Dedošovskej doline vidno blízko pod nami zvážnice na odvoz dreva. Veď aj samotné sedielko je zrúbané. Problém rúbani je ten, že všade nanovo rašia nové kríky. Jeden problém väčší ako druhý. Mám z toho celkom obavy. Snažím sa ísť radšej cez les mimo hrebeň ako priamo po rúbanisku s kríkmi vyše hlavy. Takto sa prebijeme až pod strmý svah do lesa. Ku Bielej skale je to cca 2 kilometre. Pred nami je výrazný chodník. Keď ale prídeme bližšie, zistíme, že je to zrejme zvieracia magistrála. V chodníku vidno mnoho stôp vysokej, ktoré sú prešľapané labkami rôznych menších živočíchov a na jednom úseku boli aj stopy medveďa. Fascinujúca divočina. Ale na dnes by už vari aj stačilo.

Kolena sa podlamujú od tej krásoty

Po 50tich výškových metroch sa ale les vyrovnáva a my sa dostávame na šíre pláne s rovnakou nadmorskou výškou. Ešteže po stromoch sú značky urbárov, či katastralných územi alebo ký fras. Tie nás vyviedli vyššie po hrebeni. Obchádzame zvierací wellness - bahenné kúpele a ďalej pokračujeme mierne doprava. Hrebeň je zase šialene široký a my len s obtiažnosťou vieme trafiť správny smer. Krútime sa tam v lese hore dolu. Som z toho mierne zúfalý. Miestami sa mi zdá, že vidím pred sebou nejaké chodníčky. Tie ale rovno v zápätí miznú. Konečne ale trafíme správny smer a viac menej priamo stúpame ku Bielej skale. Tá sa rýchlo približuje a mne sa napravuje nálada. Som rád, že to potiaľto so mnou parťáci zvládli. Hlavne som rád, že mám vždy po boku svoju Klárik, ktorá mi to dokonca aj za jej účasti všetko toleruje. Opäť sme nad hmlou a čím ďalej tým častejšie pomedzi stromy vidieť Borišov, ale i časti hlavného hrebeňa Veľkej Fatry.

Koniarky nad salašom?

Cesta vrcholovým plateao Bielej skaly bola ešte dosť dlhá a nudná. Hrebeň je zase široký a my beháme hore dolu a skáčeme zo stromu na strom skoro už ako také opice. Stále žiadny náznak ľudského chodníka. Vychádzame až na vrchol. Z neho nie je vidno skoro nič. A my že tu bude nádherný výhľad. Klárik bola zrejme teda kedysi na inej Bielej skale. A znovu krvopotne zliezame. Pomedzi stromy a skaly to ale aj teraz zvládneme. Konečne vychádzame z lesa a nám sa ukážu nádherné pohľady smerom na Borišov, Lysec a celú tu stranu Turca. Z druhej strany vidíme zase celú Dedošovskú a Gaderskú dolinu s Ostrou a Tlstou. Vidno aj časť hlavného hreebeňa Veľkej Fatry. Tomu ale ešte trošku zacláňa posledný hrboľ so skalou a stromami.


Napokon sa prederieme aj touto poslednou prekážkou a pred nami sú už len nekonečne trávnaté plochy. Vystúpime až do výšky cca 1450 mnm. Na Suchý vrch sa mi už nechce ísť. Čo tak to struhnúť popod neho priamo na salaš? Vyzerá, žeby to mohlo ísť. Sú tu všade len šíroširé lúky, kde tu prerastené čučkami. Obchádzame teda dolinu Revúcky mlyn a prichádzame ku salašu. Tam ma práve niekto párty. Lepšie povedané len začínajú. Že len nech nezastavujeme a berieme sa preč. Ešte si aj za noc pýtať chceli 10€. To je tak keď niekto dostane niečo zadarmo. 

Na Kyškách ..už len traverz Ploskej a sme na chate

Zo salaša pokračujeme na hrebeň a už po pohodlnom chodníku prichádzame na Chyžky. Dokonca čosi aj pobehneme a stretáme aj ľudský druh. Cítim sa zachránený, ale neuvedomujem si tú ľudskú prítomnosť až tak príliž. Predsalen som mal celý čas dnes parťákov pri sebe. Z Chyžiek ideme priamo na chatu pod Borišovom. Na Plosku sa môžeme vykašľať. Na dnes máme už toho dosť. V traverze je nehorázne blato. Nepamätám si, žeby som niekedy ťahal na tomto chodníku zo sebou na topánkach toľko blata ako tentoraz. Je to čistá katastrofa. Na Klárik tiež už badať, že má toho plné zuby. Zase som jej dal poriadne zabrať. Ale už pôjdeme len dole. Aj keď mňa to ešte stále ťahá aj na Borišov a neznačeným chodníkom po jeho hrebeni až do doliny. No po zasedení sa na chate tam už nikoho ani nehne. Možnože sme len primrzli na lavičky. Táto chata je ozaj zvláštna. Sa nečudujem, že tam až toľko ľudí nezavíta. 4€ za polievku je viac ako v Tatrách a načakali sme sa na ňu asi štvť hodiny. Kapustnička bola ale úžasná a poriadne zahriala telo. Ducha aspoň na chvíľku zahrial čaj s rumíkom. Myslím si, že práve nastal čas ukončiť toto dnešné šialenstvo.


Blatistým chodníkom schádzame z chaty do Necpalskej doliny. Ešte stále je vidno. Okolo seba máme stále možnosť vidieť tu spúšť čo spravil prvý tohtoročný sneh. Nosičskou skratkou nejdeme. Čo ak by bola celá zahádzaná konármi? Ideme teda po rozpadávajúcich sa schodíkoch priamo po modroznačenom chodníku. Lístie hrubou vrstvou prekrýva bahno a tým, že to turisti zmiešali, chodník nie je až tak na zabitie. Rýchlo strácame výšku. Posledné metre klesáme prudko dolu krátkymi serpentínkami až sa dostávame ku hlboko zarezanému potoku. Prechádzame drevenou lávkou na jeho druhú stranu a po chvíľke sme v Necpalskej doline odkiaľ sa tovar na chatu vynáša na pleciach.

Traverzujeme..

Čaká nás ešte vyše 10 kilometrová zvážnica. Postupne sa stmieva a o chvíľku prichádza aj krutá zima. Naobliekame na seba všetko čo máme. Svietime si len jednou čelovkou a pri debate o zážitkoch zo 100 kilometrových behov dolina viac menej aspoň mne rýchlo ubieha. Keď sa ale pozrieme na mobil neveríme vlastným očiam. Ešte nás čaká 7 a pol kilometra. Postupne sa stíšujeme a už len čakáme na prvé svetlá dediny. Bolo to dlhé a okrem toho že to bolo fyzický náročné, dalo nám to zabrať aj po psychickej stránke. Ešteže v dedine nachádzame krčmu. Do odchodu autobusu máme približne polhodinu. Za necelých 5€ máme pred sebou malé pivko, čaj, kávu, čipsy aj milu. Trošku rozdiel ako v meste, nedajbože na Borišove. 

..a výlet sa blíži ku koncu

10 minút pred siedmou nám nezostáva nič iné ako rýchlo utekať na autobus. Vodič sa tváril akoby sme boli najväčší vandali. Vadili mu naše špinavé topánky, batohy na cudzej sedačke a dokonca nás upozorňoval, aby nás náhodou nenapadlo vykladať si nohy na sedačku. No každý sme nejaký. Ak mu toto robí radosť, tak nech. V Martine si dáme ešte prechádzku mestom a pred ôsmou sme doma. Ivo letí do Kubína a my si ešte spravíme pekný večer pri telke, víne a čipsoch. Čo už z toho, keď dnes v nedeľu sme ako mechom praštení. Som rád, že sa nám podaril tento výlet. Ale neznačených chodníkov už musí byť pomenej. Je to predsalen viac menej aj tak len same trápenie. Málokedy tam človek okrem divočiny narazí aj na niečo krásne. Aj keď niektoré tie skaly boli ozaj úchvatné :)


Foto: Klárik a ja

1 komentár: