piatok 4. septembra 2020

Koruna Turca na kúsky

Plán je zrejmý. Obísť okolo Turčianskej záhradky po horách. Nie úplne po hrebeňoch ako sa o to každý snaží. Vlastne, veď kto vie čo je tá najdokonalejšia trasa okolo Turca? Ja som si to naplánoval tak, aby mi to čo najviac chutilo. Už ale počas príprav sa viackrát trasa jemne menila. Plán bol prejsť celú túto krásnu trasu so svojou polovičkou. No nakoniec sa na posledný štvrtý plánovaný deň prechodu vyskytla oslava, tak sme to museli skrátiť na tri dni a to mi príde už pre Klárku ako veľmi veľké trápenie. A znechutiť hory by som jej teda nerád. Radšej pomenej a celý život nech chodíme ako aby to malo po pol roku skončiť. Klárka si ešte aj pondelok medzi víkendom a prvým septembrom vybavila v škole voľno čiže môžeme ísť od soboty do pondelka na to..

V ústrety novému dobrodružstvu


Prvý deň: Hrebeň Malej Fatry


Ráno vstávame tak akurát. Pol štvrtej je na víkend taký primeraný čas. Ani moc skoro, ani neskoro. Chytro čosi schrúmeme a o pol piatej už aj letíme autom smer Vrícko. Štart si dáme v tejto malebnej dedinke kvázi už mimo Turca. Je to tu zašité priamo medzi horami. Ako parkujeme zrazu máme mokré čelné sklo. Prši??? Veď dnes malo byť pekne. Dúfam teda, že za chvíľku je po tom. A tak aj bolo. Dokým sa prinútime vstať zo sedačiek je už dážď preč a môžeme ísť na to.

Prípravy..


Ránko pod Skalkami v Malej Fatre

Schmatneme batohy a rýchlo vychádzame von z dediny do končiaceho sa šera noci. Ešte aj čelovky na chvíľku zapíname. Vari les bude ku nám zhovievavý a nechá nás prejsť dokým nenastúpi na scénu deň. Postupne stúpame vyššie a vyššie lúkami nad dedinu. Cesta je len veľmi slabo sledovateľná, ak tam vôbec nejaká je. Skôr sme šli len nejakou spásanou lúkou a až pár sto metrov pod sedielkom medzi Dutou skalou a Skalkami sa napájame na spevnenú zvážnicu. Pod sedlom po ľavej strane sa objavuje pod lesom nádherná chalúpka. Les začína hrkotať pod nohami vysokej, tak sa moc nezdržujeme. Hore briežkom zo sedla pod Skalku ešte viac dupeme čo sa nám zdá, že sa celý les sťahuje. Za nami postupne spoza kopcov a oblakov vykuká ranné Slnko. Hneď je deň krajší.


Striedavo prechádzame lesmi a lúkami. Pomedzi stromy preblysujú mäkké Slnečné lúče, ktoré ohrievajú svieži vzduch. Zima nie je, nie je nám ani teplo, jemne pofukuje. Proste je úplne ideálne a užívame si rýchly pohyb hlineno-trávnatým terénom. Je to úplne čosi iné ako posledné týždne v Tatrách. Rýchlo prichádzame na lúku Janková, odkiaľ máme geniálny výhľad na Turiec, Kľak za nami ale aj šialene sa kľukatiaci sa hrebeň Malej Fatry pred sebou. Nezdržujeme sa tiež dlho. Hneď začíname prudko klesať do sedla pod Úplazom. Známy to zbeh z preteku Endorfun trail, nad ktorým som sa dobrú pol hodinku rozčuloval pred Klárkou. Teraz už radšej škoda rečí o tom preteku.

Na Jankovej


Rýchlo vybehneme na Úplaz a lúkou zbiehame priamo pod Hnilickú Kýčeru. V sedle je kopa stanov a aj jeden prístrešok z čečinových vetiev. Všetci ešte spia. Nečudo, veď ešte nie je ani sedem hodín ráno. Hneď sa púšťame do strminy pred nami. Ešteže je sucho a nešmýka nás každým krokom o pol kroku nižšie. Neviem či poznám niekoho kto by mal rad tento kopec. Je to vertikálna chuťovka. Na ohýnajúcich sa paličkách ho ale ako nič zdolávame a už aj odfukujeme na jeho vrchole. Dal by som už aj pauzičku, lenže fúka dosť mocne. Asi by nás tu poriadne vyzimilo. Hádam nájdeme cestou privetivejšie miesto.

V sedle pod Hnilickou Kýčerou


Už fučííme

Dlho sa predierame nevýrazným chodníkom lesom. Priam by sa dalo povedať, že už to nikdy neskončí. Žiadna zmena na obzore. Ešte že si to tu už aspoň ako tak pamätám a aj rozkokošníky nás raz za čas preberú z polospánku. Radosť vidieť, že stíhame naplánované tempo 60% turistického času a ešte vždy máme aj čas si na chvíľku kdesi oddýchnuť. 

Na vrchole


Konečne prichádzame do sedla Majbíková, odkiaľ už budeme viac menej len stúpať až po najvyššie vrchy Lúčanskej Malej Fatry. Dostávame sa na málo výraznú Kopu a po chvíli sme už aj na Hornej lúke so slávnym Grand hotelom Partyzán - krásne vynovenej útulni. Sadáme do trávy a hľadíme do doliny a na chodník pred nami. Už len sa raz vyštverať na Veterné a potom už len po rovine až na Martinky. Tam sa so mnou Klárka lúči. Úsek sme opäť zvládli parádne aj keď Klárka sa asi až príliž veľa najedla. Nabudúce musíme robiť asi kratšie pauzy, lebo potom stále iba práskame čosi do seba. Svoje asi dosť urobil aj otravný vietor. Na Veternom už dosť fúkalo. 


Pri vysielači sa lúčime. Klárka ide domov, trošku sa ešte prichystať do školy, a potom pre auto do Vrícka. Ja letím smer Minčol. Okolo mňa sú zrazu ľudia. Fascinujúce. Každopádne celá Fatra je úplný raj pre samotárov oproti Tatrám. To ani netušíme ako blažene sa tu ešte máme. A ja, že u nás je hodne turistov. Našťastie som bol pochodiť aj Tatry a mohol som mať možnosť to porovnať a zistiť čo je to preplnené pohorie. Cesta na Minčol ubieha ako voda. Zo sedla Prašivé je to len pár minút a už aj stojím pri kríži na vrchole. Ani len sa nezastavujem. Mám čo robiť dobehnúť do Strečna za plánovaných 7 hodín. Mám na to asi hodinu a pol.

Konečne z lesa von ..za chvíľku na Veternom

Letím ku delu a opäť stúpam. Ani neviem ako a som na protikopci. Chodník pomedzi kosodrevinu a stromky je poriadne krkolomný. Kľukatí sa pomedzi skaly a korene a len ťažko sa dá rýchlo napredovať. Oproti mne ide zrazu spústa ľudí. Mám normálne podozrenie či sa nejedná o nejaký národný výstup. Netuším. Vždy sa len v rýchlosti míňame. Nie som zatiaľ na tom až tak zle žeby som na každého z nich hromžil a pýtal sa čo tu chce. Prebieham aj ďalšie, asi dva nevýrazne vrcholčeky a konečne prudko klesám na Saračníky. Začína ma dákosi prehrievať. Prebehnem ešte raz pár výškovými metrami a som v sedle Javorina. Zdravím sa aj poslednému ľuďovi čo som stretol cestou z Minčola a odbočím na modrú turistickú značku.

A pohľad naspäť

Ľudia akoby mávnutím prútika zmizli. Už som zase len ja a les. Dlhý traverz strieda strmhlavý zjazd o hodne desiatok výškových metrov nižšie. Vyrovnáva sa to až na rúbanisku. Od posledného navštívenia sa výrazne zväčšilo. Zvážnicou ho celé traverznem a lesom na druhej strane potoka prechádzam až vedľa lomu Polom. Niekdajší les tu už tiež nie je. Za to sa tu otvára nádherný výhľad na Žilinskú priehradu, ale aj na obce Strečno a Nezbudská lúčka. Po ľavici mám lom. Rýchlo klesnem až na križovatku ciest do sedla pod Kojšovou. V blízkosti by mal byť aj skalný budzogáň a podľa mapy na vrchole Kojšovej asi aj kríž, ale všetkému odolávam. Stále sa rútim do Strečna. Čas beží. Ešte ma poobede čaká polovica Krivánskej Malej Fatry.

Z Veterného na Martinky už len na skok

Chvíľku sa už len zastavím na rozhliadni Špicak nad hradom Strečno. Napodiv aj tu som úplne bez ľudí. Je to zvláštne. Takto v sobotu pred obedom. Spravím si pár záberov a konečne už letím do dediny. Strmhlavý chodník dáva poriadne zabrať. Aj si zaojkám dolu svahom. Prehrieva ma nenormálne. Konečne stretám pár ľudí. No a každým krokom ku hradu ich je viac a viac. Vybieham z lesa medzi domy a tam ma až tak ovalí ľudstvo a výdobytky modernej civilizácie. Znovu som v civilizácií. Rýchlo teda na kofolu. Musím sa dať dokopy, lebo poobede to bude ešte poriadne ťažké. Začínam sa báť tohoto nehorázneho dusna, ale aj tých ťažkých tmavých oblakov na hrebeni. Uvidíme ako to dnes ešte dopadne. Každopádne prvých 35 kilometrov koruny mám za sebou.

Čistá radosť


..aj toto?!

Dosť dožutý sa púšťam do druhej časti. V dedine je spusta ľudí. Nejako sa prederiem na druhú stranu Váhu. Tam to už redne, aj keď z času na čas ešte niekoho v turistickom stretnem. Väčšina sa autami odváža až pod kopec, niektorí dokonca až pod hrad. Prechádzam okolo Váhu popod železničné mosty. Telo a hlava sa mi pomaly dávajú dokopy. Po rovine to viac menej ide. Pri malej lúčke kde sa vlieva Hradský potok do Váhu znovu zapájam do pohybu aj paličky. Znovu začínam stúpať.

Akoby doma..

Na odbočke na hrad strmo stáčam telo doprava a párty môže začať. Nohy by vari aj šli, ale akoby palivo na ťah nebolo. Hlavu mi točí ako na kolotoči. Bojím sa aj na chvíľku zastaviť, žeby mi z hlavy vyžmýkalo aj to posledné a hodilo ma o zem. Každopádne nezostáva mi nič iné ako vytiahnuť si aspoň jablko z batohu. Pijem čo do mňa vojde. Snažím sa ísť čo najpomalšie. Myslím si, že času mám dosť. Po chatu som si vyhradil dve hodiny. Bol som tam za hodinu a pol? Od odbočky na hrad to bolo tuším niečo cez hodinu. Konečne som u domácich. Rýchlo letím do baru na pivo a kofolku. Je mi jasné, že musím aj čosi zjesť. Dávam si hustej kapustnice. Neponáhľam sa. Snažím sa aj napriek všetkým nepríjemnostiam užívať si to. Z chaty odchádzam za viac ako pol hodinu dokým som sa s každým aspoň trošku porozprával. 

Nad Kojšovou

Uff.. zjazdovka. Zapínam všetky svaly a paličky idú na plné obrátky. Strmých 50 výškových metrov mám za sebou. Nasleduje rovinka pod Suchý. Zrazu ma chytá taký krč do zadku, že som ledva stihol do kríkov vliezť. Verím, že teraz o pol kila ľahší to o to pôjde ľahšie aj hore kopcom. Už len zdolať Suchý a do cieľa to bude viac menej rovina. Výškové metre odsýpajú a ani neviem ako a som hore. Zdá sa, že kofola a kapusta má trošku dobili. Aj keď sa mi grgá kvalitne. Hneď sa aj púšťam chodníkom pod Ťavie hrby v ústrety Malému Kriváňu. 

Rozhľadňa Špicák

Nohy ešte kráčať vedia, ale chodník prepletený kosodrevinovými konármi a koreňmi dáva poriadne zabrať. Ani zliezačky po skalách na Ťavých hrboch neboli najjednoduchšie. Postupne ale všetko prechádzam a znovu som na rovnejšom úseku od Stratenca pod Malý Kriváň. Miestami ešte stále pobehnem. Vyzerá, že nakoniec do Snilovského sedla prídem na čas a nebudem to musieť hrotiť dolu z chaty pod chlebom, aby som stihol vlak. 

Z jej vrcholu smerom na Fatrišku

Pred Malým Kriváňom si dávam energeťák a postupne z nohy na nohu sa vyštverám až na jeho vrchol. Odtiaľ už vidno Veľký Kriváň a za ním už viem, že je opäť domáca chatička. To už dám. Už je to viac menej len dolu kopcom. Zbieham pod Koniarky a cez sedlo Bublén sa štverám na Pekelník. Výhľady z týchto miest sú majestátne. Pre mňa sú už ale tak domáce, že niekedy len moje vnútro dokáže cítiť tu harmóniu a navonok už ani nejavím známky nadšenia. Alebo to je tým vyčerpaním?

..a na Žilinu

Rýchlo ešte prebieham z Pekelníka na hranu Veľkého Kriváňa a zbieham dolu nad lanovku z Vrátnej. Ľudí je už pomenej. Veď je už vari skoro päť poobede. To už ušla aj posledná kabínka. Zvážnicu zo sedla ku chate viac menej kráčam. Parťák Ivo by nebol na mňa hrdý. Ten mi vždy káže do chaty dobehnúť. No ale vari nechceme volať modré svetla. Ja sa rád pred kofolkou vydýcham.

V Strečne pri Váhu

Na chate vidím opäť známe tváre. Víta ma Miška aj Veronika. Chytro si dávam zabaliť do batôžka štrúdľu pre Klárku. Ja si teraz dám už len kofolku. Ta kapustnica mi dákosi nechce zosadnúť ďalej zo žalúdku. Piť ešte ale musím a čím viac cukru a kofeínu tým lepšie. Baby sedia vonku. Nebyť deky, ktorou som sa celý zakryl, asi by ma mohli použiť ako vibračnú dosku, čo by ma drkotalo od zimy. Necelú pol hodinku som teda strávil so svojimi a už nezostáva nič len to na dnes dobojovať. 

Pekelník zdolaný..

Púšťam sa dolu generálom. Predstavujem si, že je niečo pred piatou ráno a práve zostupujem na vlak do práce. Zrejme sa cítim podobne. Teraz mi síce nezatvára oči od rána ale od ozajstnej únavy. Nohy stále viac menej fungujú. Prebieham skratkami na skládku a pokračujem skratkami až na Zajacovú. Čas cca 26 minút je na 60ty kilometer celkom fajn. Teraz musím už len vykráčať posledné 4 kilometre. Keď tu zrazu predo mnou začína hrmieť. Čo to zase?! Ešte musím bežať? Rozbieham sa aspoň po odbočku na Šútovo. Tam zisťujem, že búrka je až kdesi nad Veľkou Fatrou, tak ďalej na to už dlabem. Už sa nechám len spúšťať dolu gravitáciou. Mračná sa nakoniec úplne rozplynuli alebo kdesi ich zahnal vietor a ja som pár minút pred odchodom vlaku suchý na zástavke. Konečne. Už len do rána masívne oddychovať.

..aj za nami Malý Kriváň

Zdá sa mi ale, že som na tej zástavke večnosť. Vlak asi aj meškal, ale ani na to som nemal síl pozrieť. Vo Vrútkach sa presuniem ku našim a chvíľku vonku na teraske s rodičmi pokecám. Je to samozrejme výhovorka. Nechce sa mi hore schodmi. Klárka ma už čaká v posteli. Je pol ôsmej večer. Rýchlo sa dám dokopy, zjem všetko čo sa do mňa zmestí a zaľahnem. Zajtra ideme spolu s Klárkou pokračovať cez celý hrebeň Veľkej Fatry.

Drvý deň: Hrebeň Veľkej Fatry


Štart o 4:15 prehadzujeme na 6:00. Necítim sa na to ísť do tmy smerom na Ľubochnianske sedlo. Až príliž sa bojím lesnej hávede. Posúvam teda aj cieľ o dve hodinky neskôr. Dohadujem odvoz. Vari všetko pôjde podľa plánu. Pospali sme si celkom fajn. Do 4:30 to vychádza úctyhodných 7 hodín. Vlakom sa presunieme naspäť do Šútova a môžeme ísť na to. Starou cestou popod oporný múr hlavnej cesty Bratislava - Košice prechádzame do obce Ratkovo a okolo priehrady sa dostaneme až na druhú stranu priehradného múru. Po polhodinke asfaltu konečne vstupujeme do lesa.

Na druhý deň ráno v Ľubochnianskom sedle

Obchádzame rybníky a za útulnou chatkou pod lesom s jazierkom a vodným mlynom vstupujeme do krátkej tiesňavy. Na asi 100-200 metrovom úseku sme sa na chvíľku presunuli priamo kdesi do raja. Nie sú tu rebríky ale chodník je na väčšine úseku vedený na drevených mostíkoch. Cestou nahor sa tiesňava nejaví moc výnimočne, ale vždy keď idem týmto chodníkom zvrchu prekvapí ma súhra tieňov a presvitajúce svetlo zo spodnej časti. A možnože len preháňam. 

Pod Nižnou Lipovou s pohľadom upretým na Kľak

Chodník neskôr prechádza lúkou. Nebola to teda moc výhra. Tráva je mokrá a za chvíľku máme mokré nohy. Ešteže lúku hneď strieda les. Ale ani tu nie je najsuchšie. Tu sa zrejme tá včerajšia búrka prehnala. Vychádzame na zvážnicu a ňou veľmi pohodlne a rýchlo prichádzame až do Ľubochniaskeho sedla. Hodina a pol dnešného výletu je za nami. Ale ako to bude ďalej? Kde máme byť o akom čase? Snažím sa si to skúsiť prerátať. 5 hodín na Kľak mením na 4. Úsek od Kľaku po chatu pod Borišovom je ozaj dlhý a ťažký. Na to si musíme nechať minimálne 5 hodín. A do cieľa? Kilometrov je to stále veľa, aj keď výškových tam už až tak veľa nie. Sily každopádne budú dochádzať. Aj na to dáme 5 hodín. 14 hodín celkovo. Verím, že do ôsmej sme v cieli. 

Nad sedlom Príslop

Chodník zo sedla je poriadne krkolomný. Spočiatku stúpa priam do neba a je totálne premočený. Nohy sa šmýkajú každým krokom dolu riedkym slizkým blatom. Bojujeme s tým. Keď vystúpime nad 900 metrov už je dobre. Chodník je naďalej šialene vedený rôznymi traverzmi, kríkmi či koreňmi, no aspoň už viac menej nestúpa. Pomaly sa blížime ku Vyšnému Rudnu. Výhľad z Nolčovskej Magury je nádherný, ale nezachádzame si ani meter. Krásne pohľady na Krivánsku Malú Fatru sú aj zo samotného traverzu hrebeňa popod Nižnú Lipovú. Prechádzame lúkami, ktoré sú často spásané kravami. Prechádzame aj naprieč pár napájadlami a znovu vchádzame do poriadneho blata. Krajina bez výškových metrov rýchlo uteká a už aj stojíme pri smerovníku v sedle Príslop. 

Chládkové úplazy..


..a pohľad na Kľak

Pod nami je nádherná útulňa, cesta z Nolčova vychádza až do sedla a trošku krkolomne sa dá dostať na bicykli aj na druhú stranu hrebeňa do Ľubochnianskej doliny. My si na chvíľku vydýchneme a ideme v ústrety Kľaku. Pred tým nás ale čaká ešte šialené Chládkové. Chvíľku si ešte kráčame po zvážnici, ale potom zhurta odbočíme vľavo do lesa a už len šliapeme opretý do paličiek vzhúru do oblak. 

Kráľovstvo hôr a moja kráľovná

Chládkové je krásny kopec. Výhľady do Ľubochnianskej doliny a celé pokračovanie nášho hrebeňa sú malebné. Fascinujúce je aj hôľne bočné rebro Kľaku. Chodníky na Kľak z Ľubochnianskej doliny nemám vôbec prejdené. Raz to vari napravím. Taký hviezdicový výstup na vrchol by mohol byť celkom fajn. Ale dosť bolo obdivovania. Z Chládkového trošku klesneme a znovu stúpame. Striedajú sa rovné plošinky so strmými stúpaniami. Zdrvujúci je aj samotný záver výstup na Kľak. Znovu sa z času na čas objavujú blatové úseky, no už aj popadané stromy, ktoré budú po väčšinu času v zalesnenom hrebeni Veľkej Fatry.

Na Javorine..


A sme hore na Kľaku. Za tu námahu ten výhľad určite stojí. Na úplnom konci Ľubochnianskej doliny ako zátka vo výlevke stojí mohutná Ploská. Vedľa nej je hneď Borišov a až pod ním bude prvé teplé jedlo a čapovaný nápoj dnešného dňa. Máme teda čo robiť. Pred sebou už aj tak v poriadnej diaľke stojí Jarabina. Čaká nás nekonečný hrebeň polomom, ale aj dlhými rovnými zvážnicami. No som zvedavý ako rýchlo budeme na tom kopci oproti. 

Ach ty Ploská ploskatá

Z Kľaku rýchlo klesáme. Pod vrcholom si dávame krátky oddych. Až potom vyrazíme v ústrety popadaným stromom. Najhoršie je to pred Svrčinským sedlom. Tam na jednom úseku úplne strácame chodník. Neviem, Klárka vraví, že som si vybral zlú cestu. Je to možné. Ale či tá ktorou sme nešli bola lepšia netuším. Podľa mňa je to tu celé poriadne zasekané a nikomu z KST to nedrása nervy. Veď čo, turista sa prederie. Od Svrčinského sedla až po Jarabinu už ideme ale viac menej stále po zvážniciach. Kilometre rýchlo ubúdajú a za chvíľku stojíme na jej vrchole. Môžeme ísť hľadať prameň.

Medzi Javorinou a Šoproňom s Ľubochnianskou dolinou a Rakytovom

Ten sa nachádza pár desiatok metrov pod vrcholom. Problém je len ten, že celá Jarabina je zahádzaná pováľanými stromami a chodník sa za tie roky nečinnosti údržby upravil tak, že sa kľukatí kade - tade. Podľa gps sa snažím si skrátiť cestu ku prameňu čo najviac. Priam bravúrne sa od hora ku nemu dostávame. Tam už sedí kôpka ďalších 5 ľudí (zaujímavé tu stretnúť tak vzácny ľudský druh). V tomto úpeku je prameň ozaj neskutočná záchrana. V tieni pod stromami si aj my chvíľku ešte oddýchneme dokým pôjdeme ďalej. Borišov nás už volá.

Už len kúsek na chatu


Lúčna majestátnosť sama

Pred tým sa ale ešte musíme prebiť ďalšími nástrahami na chodníku (tentoraz pod ďalšou Kopou v okolí). Chodník je ale na moje prekvapenie na viacerých miestach prekopaný, čiže členky si aspoň na chvíľku vydýchli. Čo si pamätám, tak tu bolo vždy poriadne blato a sklon chodníka do boku asi 48°. Za Kopou opäť prichádzame do nevýrazného sedielka a znovu stúpame. Znovu cez mnoho popadaných stromov. Teplo je zdrvujúce, no stále bojujeme. Čo sme nastúpali vari opäť celkom strácame, ale nakoniec znovu stúpame a konečne prichádzame na Malý Lysec. Začína to byť poriadne peklo. Tento úsek ma už nejedenkrát poriadne preveril. 

Už idééém Borišovka

Z Lysca je zbeh celkom príjemný. Aspoň po odbočku na Veľký Lysec nad Belianskou a Jasenoskou dolinou. Potom už opäť celkom prudko klesáme, aby sme si to mohli znovu vystúpať na Štefanovú. Odtiaľ priam strmhlav znovu klesáme do hlbokého Štefanovského sedla. Je to krásny zbeh, ale bojím sa, že to teplo ma tak pohĺti, že sa už na protikopec Javorina ani nedostanem. Pre istotu dávame v sedle jablko a trošku vytrasieme nohy. Nasledujú posledné dva kopce pred chatou. Chrbát mám už od batohu a soli poriadne vydratý. Každá zmena pohybu alebo následné nasadenie batohu na chrbát je čistý masochizmus. Dosť s tým bojujem. Nohy zatiaľ fungujú. Stále, ako aj včera, je skôr problém s hlavou. Bufku som si ale na prameni celú namočil, čiže úpal vari nemám a aj piť si myslím, že pijeme dosť.

Traverzmi Ploskej

Pri týchto hlúpych myšlienkach sa razom ocitneme na Javorine. Otvára sa nám nádherný pohľad na siahodlhé lúky, na ktorých sa pásu kravy. Celý záver Ľubochnianskej doliny je pred nami. Vidíme všetko od Rakytova až po Borišov. Je tu nesmierne nádherne. Nebyť toho odretého chrbátu, tak si zbeh medzi Javorinu a Šoproň veľmi užívam. Aj tak ale všetko stále fotím. Stále to teda nie je ešte až tak zlé. Šoproň máme rýchlo za sebou, prejdeme jedným krátkym lesíkom a sme pod chatou. Hej no, na chatu musíme ešte zo 30 výškových metrov vystúpať. Neviem prečo ju nepostavili v sedielku.

Suchý vrch pred nami ..po boku Ostré Brdo

Rýchlo si ideme objednať. Kofolu nemajú. Divné. Majú len čapovanú hroznovku?! ..idem to vyskúšať. Samozrejme ku tomu si pripíjam pivom. A ako polievku Borišovku??? Čo to je? Chutilo to ale geniálne. Keby tá chata nebola tak moc zaprdená medzi horami, chodím tam na polievočku stále. Proste hustá ostrokyslá domáca. Čistá bomba, až sa mi teraz slinky zbiehajú. Približne pol hodinku čo sme si nadbehli presedíme na chate. Padlo to veľmi vhod. Teraz by sme mali viac menej už len vystúpať na Ostredok a po lúkach sa pretriasť až za Krížnu. Bude to krásny úsek. Oveľa krajší a aj oveľa ľahší ako začiatok.

Plosku nechávame za sebou

Pred odchodom ešte ideme načapovať vodu do prameňa. Nalgenku dávam Klárke do batohu, aby som aspoň trošku odľahčil zničený chrbát. Čert vie či to aspoň trošku pomohlo (no a či to vlastne nepomohlo aj Klárke). Potom už len opäť prídeme do sedla a letíme v ústrety Ploskej. Pred jej úpätím ale bočíme doprava a držíme výšku. Prechádzame výrazným žliabkom. Stredom tečie potôčik. Žľaby Ploskej vyzerajú priam dokonalo na lyžovanie. Ale už nejeden turista skončil svoju životnú púť práve pod lavínou v týchto žľaboch. Modro značeným chodníkom ešte prechádzame druhým výrazným žľabom a až potom sa dostávame na Južnú stranu Ploskej. Sme na hlavnom hrebeni. Pred nami je ešte zopár menších lesíkov, ale to už sa blížime ku šírim lúčnym plániam Veľkej Fatry. 

Pohľad naspäť spoza Suchého vrchu


Všade sú tu znaky pasenia dobytka. Po okolí je nejeden salaš, tráva je vychodená od kopýt, do korienka vyjedená a ani o smrádek nie je núdza. Okolo jedného takéhoto salaša prechádzame aj pod Suchým vrchom. Klárka tu už kedysi prespávala a poučá ma aj o tom čo sú to v diaľke za skaly. Kilometre rýchlo ubúdajú a my poza Suchý vrch prechádzame do sveta lúk. Pred nami sú obidva vrcholy Ostredku. Ten nižší, z ktorého odbočuje bočný hrebeň smerom ku Štrochom, ale aj ten vyšší, najvyšší vo Veľkej Fatre, s odbočkou ku Skalnému brdu. Ten bočný hrebeň so Skalným brdom je fakt nádherný. Nemôžem sa vynadívať. Svahy z Ostredku na všetky smery sa zdajú byť neskonale dokonalé na lyžúvačku. Prečo tu chodí na skialp len tak málo ľudí?

Na Ostredku 1593 mnm


Hrebeň Ostrého brda spomedzi Ostredku 1596 mnm a Frčkova

Z Ostredku prebehneme na ďalšiu hôľnu kôpku o pár metrov nižšiu s názvom Frčkov. Odtiaľ už klesáme o čosi viac. Traverzneme ďalšiu z kôpok a nakoniec pár metrov vystúpame na posledný v priamočiarom hrebeni Veľkej Fatry, Krížnu. Odtiaľ sa dá ísť už len doľava na Majerovú skalu alebo doprava ku Kráľovej skale. Z Juhu pod Krížnou je hlboko vrezaná dolina Tureckého potoka. 

A už aj letíme dole Krížnou

My prechádzame čosi viac ako kilometer ku Kráľovej skale a výrazným dlhým hrebeňom sa púšťame neznačeným chodníkom ku Malej Krížnej. Ten hrebeň až po Jápeň je priam gýčovo nastajlovaný. Tie jeho tvary ma proste dostali. Čo ma ale hodne mrzí je, že následkom burlivého vetra na hrebeni a prehrievaním počas hodín v lese po Borišov, Klárka sa začína trápiť. Ako vraví, všetko ju začína bolieť a hlavne dolu z kopca to vôbec nejde. Musím sa krotiť. Ideme pekne spolu. Nejak sa musíme kdesi do civilizácie doteperiť. 

Od hrebeňa Krížnej, cez Malú Krížnu až po Jápene

Na Malej Krížnej dávame oddych. Pred nami sa formuje pri pomaly klesajúcom Slnku mohutná búrková oblačnosť. Stále ale fúka ako besné. Zdá sa mi, že aj samé nebo medzi sebou bojuje či má vyhrať čistá obloha alebo hektolitre dažďu. Sami nevieme či sa podarí vetru všetko odpratať preč. Sme nastavení tak, že keby sa len trošku malo začať schýľovať ku búrke letíme dole do Tureckej. 

Na Malej Krížnej so Smrekovom nadohľad

Pri odbočke ale búrka stále len kdesi v diaľke a aj to len vo forme totálne čierneho oblaku. Vydávame  sa teda ďalej smerom na Jápeň. Chodník je znovu len minimálne prešľapaný a miestami sa poriadne predierame kríkmi a lesom. Obloka tmavne. Slnko zahaľujú mohutné oblaky. Prichádza večer a my sme kdesi pánu Bohu za chrbtom. Schádzame do sedla a dlho kráčame pod Predný Jápeň rovinou. Postupne konečne začíname ale opäť stúpať. Je to len 150 výškových metrov, no tie posledné strmé dali zabrať. Klárka hore kopcom ide stále ako drak. Kiežby jej šli aj zbehy takto parádne teraz po 50tich kilometroch. Ale tak zase načo toľko preháňať? Budeme vedieť, že na vietor, teplo, 50tý kilometer a kopec iných faktorov sa musíme inak pripraviť. Alebo to proste nabudúce nesíliť a ísť iba potiaľ pokiaľ to ozaj ešte chutí. 

Pohľad do Bystrickej doliny z hrebeňa smerujúc na Jápene 

Predný Jápeň je tiež bod rozhodnutia. Turecká 1:20. Dolný Harmanec 1:50. Je 18:45. Klárka veľmi rýchlo ale zavelí na Harmanec a ja bez rozmyslu súhlasím. Neviem či správne. Videl som, že sa Klárik už trápi. Mohol som zaveliť aj do Tureckej. No my sa už pomaly vzďaľujeme od vrcholu. Predierame sa kríkmi a zvláštne zarasteným skalnatým hrebienkom. Vôbec si to tu s pred pár rokov nepamätám. Myslel som si, že od Jápeňa po Jápeň je vkuse lúka. Tá začína až v sedielku medzi nimi. Klárka sa opäť púšťa do svojho tempa a odkrajujeme s posledných výškových metrov. Cestou hore nazbierame ocinovi aj pár bedlí. Aby sa nehneval, keď musí dole na nás toľko čakať. Ale tak kto mu kázal prísť o pol hodinku skôr ako sme navrhli? Druhá vec je, že aj my budeme asi pol hodinku meškať. 

Medzi Predným a Zadným Jápeňom

Zo Zadného Jápeňa smerom nazad je nádherný pohľad na hrebeň od Majerovej skaly, cez Krížnu až po Kráľovú skalu. Konečne máme za sebou už aj posledný výškový meter. Postupne Slnko končí svoju celodennú púť a žezlo nad lesmi preberá noc. Na lúkach je ešte ako tak vidno, ale akonáhle vojdeme do lesa skoro nič nevidíme. Postupne vyťahujeme čelovky. Odratávam posledné výškové metre. Z hora to je 550 metrov smerom nadol. Prvých dvesto metrov zbehneme veľmi rýchlo. Potom ale vchádzame do lesa a Klárik, no aj ja, sa začíname poriadne prehrievať. Pijeme ako dúhy. Klárke už vypovedajú v zbehu nohy úplne a posledné minúty len kráčame. Už sa nemáme kde ponáhľať. Musíme sa len bezpečne dostať dolu. Nech ideme akokoľvek. Poznám pocity totálnej straty energie a sily. Hlavne pomaličky. Zvládneme to. A možnože som to len ja tak extrémne prežíval a Kláris si šla svoje.

Večera pozbieraná

Prechádzame aj poslednou serpentínou a dlhá rovina ponad Harmanec nás napokon vypľuje pri posledných domoch dediny. Tam sa ešte pozhovárame s vypusteným psom, trošku si popletieme cestu do dvora s lávkou ponad potok, no a nakoniec po správnej ceste okolo riečky Bystrica prichádzame ku autobusovej zástavke v Dolnom Harmanci. Ocino nás už čaká. Naložíme sa ako vrecia zemiakov do auta a polomŕtvych nás presunie do Martina. Tam sa nezmôžeme už na nič, len na sprchu a posteľ. Všetky naše smradľavé veci zostali na kôpke pred izbou čakajúc na ráno. 

Od Zadného Jápeňa, cez Predný na Malú Krížnu až na Krížnu


Deň sa chýli ku koncu

Na druhý deň už len leňošíme a upratujeme tú bombu spredo dverí. Trošku ma mrzí, že som dnes nedokončil korunu, ale na druhej strane čo by som mal z toho? Len silné zážitky na zničený chrbát a hromženie ďalších 15 hodín? To nestojí za to. Zápisníky máme stále a etapku Dolný Harmanec - Vrícko môžeme ísť hocikedy inokedy na budúci rok. Hej až na budúci. Lebo do zimy je už toho naplánovanô hodne. A od decembra bude treba opäť lyže obuť. Tak som zvedavý čo bude o rok alebo aj o dva ..zrejme stále bude čosi na pláne :)


Foto: Klárka Bridíková a ja

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára