nedeľa 10. novembra 2019

Na Orave mokro, na Orave vietor

Chčie a chčie. Je nedeľa poobede a stále ani náznak Slnka. Som spokojný. Bolo to úplne zajedno či sme šli na výlet včera alebo by sme šli dnes. Priam by som povedal, že včera bolo ešte lepšie. Aspoň zopár lúčov sa nám ušlo, aj keď miestami sme poriadne vymrzli.

Prvé a posledné Slnko :)

Nakoniec sa vo vlaku z Kubína do Podbieľa ocitáme 3 kúsky. Toho posledného dákosi viac zlákala posteľ. Aj tak som veľmi rád za ostávajúcich dvoch. Kto by to povedal, že v takomto počasí nájdem viac parťákov ako keď je krásne? Trasa tiež nebola vybratá najľahšia. Hold, parťáci boli proste super.

V Podbieli, ako vlastne celý víkend a asi ako všade slabučko prší. Nezdá sa to byť až tak zlé. Stikač vo vlaku sa nám smeje, čo je toto za nápad. Uvidíme. Pred deviatou ráno teda vyrážam so Zuzkou a Lukášom napred novému dobrodružstvu.

Prechádzame štátnymi cestami až na koniec dediny a konečne vchádzame na zvážnicu vyvedúcu nás okolo družstva na lúky. Konečne nebežíme. S týmito dvomi bežcami to budem mať ťažké. Vystupujeme vyššie a vyššie a okolo nás sa nizka oblačnosť začína trhať. Vidíme okolité odparujúce sa kopce a snažíme sa uhádnuť, ktorým smerom sú Roháče či Choč. Kopec Kopec, kde sa chystáme, je zahalený pred nami do hmly.

Obchádzame okolo stáda kráv, no nakoniec zisťujeme, že aj tak musíme rovno pomedzi ne. Pozerajú presne tak divne na nás ako ľudia na stanici v Podbieli. Z očí im priam bolo možné čítať ako si myslia, že im to musi asi pekne šibať, že tu behajú v tom blate a daždi. 

Začíname

Zbiehame do sedielka a znovu blatovou cestou hore. V blate sa nachádzajú stopy macka. Odfhotíme, ale dákosi to už neberieme na extra veľkú váhu. Človek si rokmi zvykol na všetku tu lesnú divinu. Niežeby stále nezostali infarktové stavy po priamom stretnutí s touto úžasnou šelmou Slovenských lesov. 

Stúpame a stúpame. Zase začína poprchať. A neutícha to. Prechádzame zničeným lesom po prastarej zarastenej zvážnici. Nebaví ma to. Zase treba behať. Obchádzame okolo smerovníka Bane a letíme konečne na samotný vrchol Kopca. Ešte chvíľku klesneme, ale potom už len hore. Priamo nejakým výrubom. Alebo polomom?! Stromy boli povyvrácané rovno na chodník alebo na starú zvážnicu. Ide to ťažko. Do toho ešte dážď a obďaleč počuť ako cez hrebeň prefukuje stromami vietor. Zuzku to tiež prestáva baviť. Hore na Kopci dáme teda iba foto a letíme dolu.

Chvíľku zbiehame veľmi strmo, ale potom sa to vyrovná. Popadané stromy na ceste nás sprevádzajú stále. Zvážnice sú plné bahna. Začíname už totálne premokať. Mobily s gpskom sa len s námahou dajú použiť pri kontrole smeru. Dotykový displej to proste tiež už s týmto počasím nezvláda. Zuzke začína byť zima. Rýchlo teda zbiehame nižšie a nižšie. Kilometre ubúdajú a o chvíľu sme nad Malým Borovým. A stále leje.

Krávky pozerali čo sa im to tam robí v košiari

Zuzka nás plánuje vo Veľkom Borovom opustiť. Aj preto sa mi zdá, že sme cestou tam poriadne zrýchlili. Spočiatku do kopca som si myslel, že preto lebo je zima, ale aj smerom dolu to boli tiež poriadne šprinty. Je pravda, že aj ja sám som si tu rýchlosť užíval. Aj keď sme napredovali rýchlo, najkratšie to do Borového nebolo. Konečne sme ale tam. Snažím sa jemne Zuzke naznačiť, žeby sme boli radi keby ešte s nami čo to potiahla. Veď čo bude doma? A to chce bežať ešte celú Kvačianku? To už môže s nami aj do Malatinej a tam si prídeme po ňu autom z Dolného Kubína. Áno z Kubína. Pôvodnú trasu na Pravnáč a cez Lúčky na Choč dnes rušíme. Dnes to asi nebude mať zmysel hrotiť.

Z nenazdajky po pár minútach ak nie sekundách Zuzka s nami ide ďalej. Lukáš zakričal a bolo. Ide sa. Zase lúkami stúpame. V závetrí je celkom dobre, ale ako prídeme na otvorené časti hrebeňa premočení začíname poriadne mrznúť. A to ešte nevieme čo nás čaká ďalej. Blato už neriešim vôbec. Toho je tu na kilá. Vlníme sa lesmi a lúkami Oravy až sa ocitneme nad Malatinou. Pred nami je mi známy vysielač z preteku na bicykloch Oravský cyklomaratón. 

My ho obchádzame po asfaltke. Začína od juhu kruto fúkať. Odtiaľto musíme chytro preč. Konečne vchádzame do lesa. Ale iba na chvíľu. Pred sebou máme spústu lúk. Celkom máme z toho obavy. Lukáš so Zuzkou sypú do seba aspoň brusnice. Ja dám do seba ešte jeden banán a kúsok energeťáku. Od rána som nevypil ani deci vody. Proste mi to nechutí v tejto potope. Trápime sa. Znovu sa vlníme hore dolu lúkami a v poriadnom vetre. Začínajú ma pobolievať úpony členkov. Moc beháme a je mi zima. Zlá kombinácia. Ja som turista a mám rád pekné počasie. Dážď už ale dlhšie stagnuje. Vo vetre je síce poriadna kosa, ale začíname schnúť.

A na druhej strane kopca maco

Prechádzame cez sedlo medzi dedinami Osádka a Pokrývač a hneď stúpame prudko do kopca. Je to jedno z posledných výrazných stúpaní. V lesnom tuneli sa celkom zahrejeme. Počasie sa začína umúdrovať a my začíname byť zhovorčivejší. Hlavne ja. Už nám nevadia ani obrovské kaluže a rozbité zvážnice od dobytka. Je nám proste teplejšie. Okolo kaplnky sv. Vendelína dokonca vychádza Slnko. Prestávame behať. Iba tak si užívame krásy Oravy. Už len škoda, že ma tie úpony začínaju boliež via a viac. Behá sa mi zle. 

Ako sa blížime ku Kubínu opäť prichádzajú oblaky. Tie lúky nemajú konca kraja, ale konečne sme pri poslednom vysielači na Brezovci. Už-už som si myslel, že som si vyčistil topánočky od blata vo vysokej mokrej tráve, keď tu ešte poriadny blatový krpál ku zahradkárom a potom ešte dobrý kilometer okolo nich v íle, ktorý nie a nie z nôh dostať preč. Bahno dávame dolu až v tráve pred prvými panelákmi. Ešteže tam mali takú peknú trávičku.

Prebehneme sa ešte aj okolo panelákov direkt  ku stanici všetkými strmými lúkami. Lukáš hľadiac do telefónu na správny smer. Aj tu v meste si teda užívame divočinu. Ľudia po nás kukajú ako po zjavení. Len nech pozerajú. Nech len vidia o čo v sobotu prichádzajú :D

Hlavy otočené na Choč

Prichádzame až ku autu na parkovisku pri Lidl. Čo teraz? Smrdíme a sme mokrí ako prasiatka. A keby len to ..aj hladní sme. Išiel by som sa kdesi najesť, len či nás nevyhodia hneď vo dverách. Napoly sa prezlečieme pred autom, ale na dokončenie by bolo tiež dobré nejaké súkromie. Reštika oproti sa parťákom zdala až moc prepychová na naše zablatené tenisky. Ideme teda het. Možno cestou niečo nájdeme.

Prechádzame cez dedinu Leštiny s krásnym dreveným artikulárnym kostolíkom zapísaným do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a potom cez Osádku prejdeme cez Chočské vrchy z Oravy na Liptov do Lúčok. Pizzéria zavretá. Ach, skúsime to teda ďalej. V Teplej by už aj čosi bolo, ale Lukáš potrebuje odparkovať auto pred pivkom. a tak ideme najskôr ku nim. 

Otvára nám Lukášová mamina s Aishou. Konečne sa dávame do suchého. Čajík padol vhod, keď tu zrazu máme pred sebou taniere?! Nemali sme ísť sa najesť do reštiky? Ale dá sa odolať alebo ohrdnúť? Obed nakoniec teda bol u Hladkých a bol geniálny. Nakoniec sme ešte dúmali nad novými kachľami ako zabudovať do obývačky a potom behóóm na stanicu. Fascinujúce. Zuzke aj mne šiel osobák úplne na opačný smer a v tej istej minúte. A nemeškali. Nikto nemusí teda na stanici nikomu závidieť a po objatí každý môžeme nastúpiť do vyhriateho vozňa. 

Pri kaplnke sv. Vendelína

A je po výlete. Tento víkend o trochu kratšieho ako po minulé týždne, ale v tomto počasí sme lepšie vari žažiť už viac ani nemohli. Ďakujem Vám parťáci za krásny čas medzi kvapkami :)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára