nedeľa 15. septembra 2019

Motanica Západnými Tatrami

No teda čo? Pokračujeme v začatých projektoch Jeseň 2019. Pred dvomi týždňami nám to moc nevyšlo pri prechode Západných Tatier. Uvidíme čo teda teraz. Na tento víkend som zlákal parťáka Iva. Išlo to s nim celkom ľahko. Nemyslím teraz počas prechodu, ale len čo som napísal čo mám v pláne, hneď čítam správu platí. Paráda. A nakoniec to s ním šlo parádne aj počas samotného výletu :)

Keď už bolo krásne

Ale pekne poporade. Počasie na začiatku týždňa hrozné. Dobreže nie záplavy, ale na víkend to vyzerá sľubne. Až tak sľubne to už ale nepredvídali v piatok. Na noc v grafe pribudli aj nejaké obláčiky a necelé dva milimetre zrážok. To vari ale nebude nič strašné. To dáme. 

Za ránky sme bojovali už len so zimou

A tak v piatok hneď po práci letím do Vrútok na vlak a v Ružomberku ma parťák berie autom do Mikuláša. Dopĺnime posledné zásoby jedla a pitia a letíme na štart v Račkovej doline. Srandisti si vystavili všade okolo cesty tabule s parkovným 4€/12 hodín. A to stojíte na nestráženom parkovisku kdesi v šotoline mimo cestu. Ivo ma hneď nápad a už aj pýtame nocľah pre auto priamo v kempe. Všetko ide. Nakoniec máme parkovné pre auto za 5€ na dve noci.

Príslop a nádhera môže začať

Dokým sa zbalíme je 18:07. Vyrážame. Smer Široká dolina a hneď na hrebeň Otrhancov. Nech sme ešte pred zotmením nad lesom. To sa dá povedať, že sme splnili. Čelovky dávame až pred vrcholkom Nižnej Magury. Z tadiaľ stále stúpame ale už aj klesáme. Tempo sa snažíme držať na cca 2/3 turistického času. To, či to spĺňame, ale zistíme až na Hrubom vrchu. Dovtedy ešte niekde na hrebeni stretáme stan a nejakú čelovku v ňom. Po odzdravení sa nik nehlási. Zrejme nepočuje pre vietor, ktorý im drme so stanom. Prichádza hmla.

Cestou na Baníkov ..vzadu Spálená

No a je po krásnom idylickom večeri pri splne mesiaca. Čo už. Nie sme na výlete. Toto je tvrdý projekt. Nech sa ukáže čo je v nás. Pridávame ďalšie vrstvy oblečenia a v úzkom kúželi svetla čelovky sa snažíme nájsť aspoň náznak chodníka v rozhadzaných skalách pred nami. Zopárkrát sa ocitáme kdesi nad skalným zrazom a pod. Vracačky, hľadačky, nechápačky, kde to sme a čo tu vlastne robíme. Celkom nám trvalo dokým sme sa prebili cez tento bočný hrebeň Západných Tatier. Konečne sme na Hrubom vrchu. Niežeby to bola nejaká sláva. Fučí ako besné. Vlhkosť asi 600%. Z mihalníc mi kvapká voda. Čas máme ledva-ledva tie 2/3 turistického času. Bude to ťažké. Máme čo robiť udržať si toto tempo. Pod neho ale nejdem. Aj takto nám to má trvať 28 hodín. Radšej to asi potom skrátime.

V diaľke vykuká Hrubá kopa

Zataľ ale bojujeme ďalej. Fúka od severu. Ľavú stranu tváre a vrch temena hlavy, keďže som mal len šatku, mám na kosť zmrznutú. Ivo si nezobral ani len rukavice. Ruky má stiahnuté pod vetrovku. Ja síce rukavice mám ale v hmle sú zaraz mokré. Ale keďže mám palice, trošku s tými rukami aspoň cvičím. A aj tie rukavice majú predsalen nejakú membránu.

Príslop a Baranec na jeden šup

Prebiehame Končistým vrchom a cez Račkové sedlo sa púšťame do Klína. Vietor zoslabol. Chodník je vynovený novými schodíkmi z vriec plných skál. Rozmýšľame, kto sa chytil do týchto úprav chodníkov. Ivo vyzerá, že trošku prepálil začiatok. Je dosť možné, že aj tá zima a vietor zauradovala. Na Klín ešte vybiehame, ale do Gáborovho sedla schádzame už pomaličky. Ivo do seba v závetrí šrotuje cukry. Ruky mu asi dosť trpia. Nevadí, ideme dolu, všetko bude hneď lepšie. Pod cca 1800-1900mnm sa hmla rozplýva a my si užívame nádherný spln a krásne krivky dolín a hrebeňov. Z kolibky pod Klínom vkuse na nás žmurká nejaké svetlo. Žeby vymáhač "vstupného"?

Na vrchole Baníkova

My ale pri smerovníku pod Klínom bočíme vpravo smer Račkové sedlo a čelovku nechávame za sebou. Ide nám to celkom rýchlo dokým sklon za plesami nepristrmí. S Iva nemám dobrý pocit. Ešte ho nepoznám dobre a neviem či sa vie správne rozhodovať. Zvládne prechod hrebeňom z Račkového sedla na druhú stranu pod Hrubý vrch? Pýtam sa ho či chce pokračovať a či nejdeme naspäť cez Račkovú dolinu ku autu. Nie, ževraj všetko má pod kontrolou. Chvíľkami si teda v strmom sklone pooddychujeme. Doplníme ešte energiu a až potom vystúpime do vetra na hrebeň. Tu už nemôžeme až tak oddychovať. Len ak tak v závetrí za nejakou skalou.

Čosi úchvatné


Rovný terén sa zdá, že parťákovi ide. Mne sa ide zatiaľ priam fantasticky. Prechádzame Hrubým vrchom a strmo po schodíkoch z kameňa schádzame pod Hrubý vrch. Oddychujeme len chvíľku. Znovu nekončiaca párty pod nami v lese. Jelene sú v ruji a hlavne ešte na začiatku na ceste cez Otrhance bola z jednej aj druhej strany v Jamnickej a Račkovej doline poriadna párty. A vyzerá, že pokračuje aj po polnoci. 



Ideme teda za nimi. Stŕŕŕmo dolu. Priamo žľabom. Čistá šialenosť. Čakal som, že to bude strmé, ale toto? Skoro vôbec upravený chodník plný skál, neskôr trávy a nakoniec zarastený koskou. Som fascinovaný. V lesíku sa s parťákom začíname rozprávať viac a hlučnejšie. Jelene dákosi stíchli. Ale zdá sa to tu byť celkom medveďove. Aj keď mi to po cca 2000m+, je pravda, začína byť aj v celku jedno. 


Schádzame ku smerovníku Pod Smrekom a hybaj ho opäť hore do Žiarskeho sedla. Ivo nasadil zdrvujúce tempo. Ako sa ale pohneme začína niečo padať z oblohy. Mrholí. Nedbám. To je ten jeden milimeter. Vody z oblohy je ale čím ďalej tým viac. Niekto asi otáča kohútik. Priam by som povedal, že už regulérne prší. Verím ale, že dokým výjdeme z lesa bude po tom. Ani nieee.

Doľava, či doprava?

Obliekame bundy a tíško stúpame hore. Voda sa začína rozlievať kade tade. Hmla klesá a zase vidíme len na pár metrov. Dokonca sa raz ocitíme namiesto chodníka v potoku. Celkom bezradnosť. Ideme hore? Alebo dolu hľadať chodník? Trošku klesneme a znovu sme na značení. Zisťujeme, že chodník šiel asi meter od potoka, ale ani trošku ho nebolo vidno. Vystupujeme až na Kokavské záhrady. Netuším ale ako ďaleko môže byť posledný výšvih do sedla. Stále prší. Neskutočné. Začíname byť už skoro úúúplne mokrý a v tichosti zozmýšľame čo bude ďalej. Plán bol ísť ďalej cez Ostrý Roháč na Tatliačku. To ale asi nepôjde.


Stále verím v to, že prestane pršať, ale do sedla prichádzame za dažďa. Ideme teda zatiaľ dolu a cez Homôlku to strihneme na Smutné sedlo a odtiaľ na Tatliačku. A až potom pôjdeme na Volovec a Ostrý Roháč a ďalej po hrebeni na Baníkov a dolu do doliny Parichvosta, kde sa máme ráno stretnúť s parťáčkou Zuzkou. Dole pod Žiarskym sedlom tečú potoky vody. Sme totálne premočení. Ešteže už nefúka. Hmla je neskutočná. Nevieme sa zorientovať či sme už pod alebo nad smerovníkom Pod Homôlkou. Nezdá sa mi to. Myslím si že to už muselo byť. Zdá sa mi, že na tabuli bolo napísané, že to má byť vo výške 1805mnm a sme už vo výške 1760. Ideme hore. Nachádzame ale iba nejakú skratku alebo čo v tej výške. Ideme teda znovu skúsiť šťastie dolu. Pozerám do mobilovej mapy (som rád, že mi ešte mobil funguje a že je ako tak suchý) a tá ukazuje, že smerovník je až vo výške 1670mnm.

Žiarska dolina

Konečne ho nachádzame a ideme opäť hore. Teda nebude to len 150m+ ako sme si mysleli ale 250. To dáme. Celkom strmo stúpame. Nič na okolí si nepamätám a to som tu už kedysi bol. Chodník nemá konca kraja. A stále stúpa. Celkom je aj technicky a skalnatý. Šialenéé. Už nech sme na Tatliačke. Tam máme kopec jedla vo vreciach na odpad, čo doniesol Ivo deň predtým.

A na druhú stranu Jamnická

Konečne sedlo. Vychádzam zo závetria a skoro ma odhodí vietor vyfukujúci zo Smutnej doliny. Pfúúú. Toto je zlééé. Čakám parťáka. Dodávame si odvahu a energiu a ideme na to. Asi prvýkrát aj bežíme. Musíme veľmi rýchlo dolu. Sme celý premočení a vietor nás dobre gniavi. Cesta dolinou je poriadne dlhá. Nebaví ma to. Ale rýchlejšie sa ísť moc nedá. Teren je krkolomný a hmla je stále, až po samotnú Tatliačku.

Sprava Otrhance, Jakubina, Hrubý vrch, Deravá

Sprava Tri kopy, Hrubá kopa, Baníkov, Príslop

Nakoniec sme ale tam. Konečne jedlo. Ivo ide za chatu a prinesie plné dve igelitky jedla a pitia. Kokos. Kto toto všetko napchá do seba? Je nám neuveriteľná zima, ale niečo musíme zjesť. Do sladkých buchiet sa už pustili aj myši, ale ostalo aj tak hodne. Hneď otváram zavárané čučoriedky. Lyžičky nieto, tak ich len vlejem do hrdla. Taktiež mám uhorky. Tie ale neotváram. To ozaj nejdem kvôli jednej uhorke. Ani vidlička nie je. Kokos zima je. Ešte keď sa mi dá dopĺňam ruksak  šmakocinami, ktoré už aj tak nechcem. Pridávam redbull a musím vymyslieť čo s vodou do vaku. Nemáme žiadnu čistú. Vlastne okrem džúsu nemáme nič nebublinkavé. Dolievam si teda namiesto vody do vaku džús. V prameni by som asi v tejto zime nezvládol nabrať čistej vody. Potom už len čakám Iva. Drepujem. Ivo oblieka na seba termofóliu. Hneď o chvíľku ako sa pohneme ide na veľkú. Kokos, zimaaaa. Drepujem znovu. Celkom to ale pomáha. Ešteže mám kopu síl na pohyb. Konečne ideme het z Tatliačky.

Otrhance, Jakubiná, Hrubý vrch

Polobehom precupitáme asfaltku z chaty na Adamcuľu. Odbočíme na Banikov. Konečne začína svitať. Končne neprší a veríme, že podľa predpovede aspoň výjde to úúúžasné hrejivé Slniečko. Stúpame. Celkom to ide napriek všetkým tým okolnostiam. Vetrovku ale zo seba dole nedám. Ta bude musieť vyschnúť na mne. Keď sa už v skalách nad lesom len na chvíľku zastavíme a následne  postavíme je to celé zle. Drkotá nás od zimy. Postavíme sa ale s tým, že okolo nás zrazu hory. Čistá nádhera a dokonalosť. Po asi 13tich hodinách vidíme farby. Nie len rozmazanú sivú. Myslím si, že toto bol najkrajší pocit celého výletu. Až ma tak zahrialo pri srdiečku. Ale zima neprestáva.

S parťákmi na Baranci, vzadu Liptovská mara

Vychádzame do Baníkovskeho sedla, Slnko preblysuje cez oblaky, ale hreje len vtedy keď sa poriadne do nás oprie. Inak stále zima. Pár metrov nad sedlom dokonca vidíme krásne vidmo. Mal som tak zmrznuté ruky, že dokým som vytiahol foťák bola "buchta" z oblakov preč. Tie sa prelievali cez hrebeň fantasticky rýchlo. 

Z Baranca dolu do Račkovej

Vychádzame na Baníkov a užívame si nádherné scenérie. Vidno až po samotný Tatranský Kriváň. Už len ten vietor by mohli vypnúť. Ten nás odvšadiaľ vyháňa. Cez Príslop som priam musel preletieť čo zase v tieni bola taká zima. Až potom po ceste do sedla vietor ustál a oprelo sa poriadne Slniečko do nás a do oblakov. Tie ešte stále pohlcovali Žiarsku dolinu, ale za 10 minút bolo aj po nich. Rozplynuli sa na milión malých franforčekov a nakoniec zmizli úplne. 

Holý vrch a Liptovská mara

Na chatu zbiehame dosť bolestivo. Aspoň ja. Začali ma bolieť nepríjemne kolená. Čo to? Verím, že chata to spraví. Konečne dávam po asi piatich hodinách vysnívaný rezeň s hranolkami. Dávame dlhú pauzu. Nejak sa neviem odtiaľ postaviť. Nesílim to už. Trasu sme si skrátili o 19km a 2300m+ čiže do večera času kopec. Ivo dáva asi 5 cigariet. Mňa tam asi hodinu pri stole vypína. Ľudia si museli pomyslieť, že to bola poriadne ťažká noc. A veru že bola.

Spolu s Tatranským Kriváňom

Konečne už ale ideme. Tentoraz na Baranec. Rýchlo sa preberám a ide sa mi znovu dobre. Pod Homôlku parťákovi utekám. Počkáme sa a o chvíľu oproti nám cupitá už aj Zuzka. Pribudli nové sily. Neviem či aj Ivovi. Verím, že áno. Ja som už bol tiež pre neho len mátoha, na ktorú sa musel celých 20 hodín spoliehať. A teda takto v trojici v kľudnom tempe, kde tu s oddychom, vychádzame až na samotný Baranec. Je čistá modrá obloha a niečo okolo obeda. Klídek - tabáček. Pre Iva doslova. Konečne vyťahuje suché cigarety. Doteraz nechápem ako to tým fajčiarom ide zapáliť kdesi v Smutnom sedle o 4tej ráno v daždi a vetre. 

Posledné pohľady na Západky

Na Baranci kde tu pohodených kopec ľudí. Nedá nám to nepridať sa k nim. Na Slniečku dopĺňame energiu. Už opäť sa mi chce riadne spať. Mali by sme to dobojovať. So Zuzkou sa lúčime. Ta ide na guľáš párty do chaty Baranec, my do kempu na zvyšok tvarohovníka z piatku. Spočiatku ideme krásnym lúčnym trailíkom, ktorý sa ako klesáme (a ako sme to vždy vnímali aj v noci) postupne mení na pásmo kosodreviny, potom na pásmo lesa a nakoniec, čo sme už zažili iba na samotnom začiatku akcie, sa celý kraj mení na strmú lúku vzniknutú po odťažení dreva. Tentoraz to bolo ale ozaj že už nekonečné. Veď od Baranca po kemp je to šialených cca 1300m-. Nevalíme ako gule, a tak kolená celkom podržali. V spodnej časti nás ešte kúsok zaskočilo, že sme opäť v lese a po chvíľke zvážnice opäť na chodníku bujačinou, ale za krátko sme konečne na asfaltke. Sme zachránení. Sme v cieli. Bolo to riadne výživné.


Teraz sa už len v rýchlosti dať trošku dokopy a hybaj ho do Mikuláša do Vietnamskej reštiky. Cestou tam ma asi 34x v aute zalomilo od únavy. Obdivujem Iva, že to zvláda. Famózne. U Vietnamca dáme pikantnú kačicu. To bol ale zase za nápad. Sme celý rozhorúčení od Slnka a nočného vetra a po zjedení kačky z nás leje ako kdesi priamo vo Vietname počas najsparnejšieho poludnia. Odchádzame odtiaľ plní na prasknutie. Čistý koniec. Vlastne asi aj výletu. Bolo to geniálne. Som rád, že vždy sa nájde parťák, čo to aspoň do konca jedného výletu so mnou vydrží. S Ivom sa šlo parádne. Dufam, že dohodneme aj nabudúce čosi ;) ..a ja teda frčím po rozlúčení v Ružomberku ďalej vlakom. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára