pondelok 6. mája 2019

Ultrapunk 85 2019

Prešiel rok od posledného ročníka a znovu tu sedím pri PC skoro doslova na šrot po absolvovaní tej istej trasy. Alebo žeby aftérky? Každopádne znovu som len hromžil načo som tam šiel keď som kvôli tomuto musel znovu o mesiac skôr odložiť lyže a aj tak som nič znovu nenatrénoval. Ale vyzera, že mi to proste srdco nedá, aby som sa nezúčastil tejto absolútnej špičky punkových ultra akcií na Slovensku.

Kdesi okolo Skleniarskych lúk

Myslím si, že o samotnej trase asi nič netreba vyprávať. Kto bol sám môže na ňu nadávať a kto nebol nech si to ide nabudúce vyskúsať. Čo mi nedá ale nespomenúť je ultra čakacia, zrejme jediná, reštaurácia v Handlovej People. Akože chápem keď mi robia cestoviny Asia chef asi hodinu a pol. Možnože ešte kuchár kdesi prekladal z Thajčiny recept, ale robiť trištvrte hodinu cestovinu s vajcom? Na chate pod Chlebom mi spravili chytrejšie halušky s vajcom čo počuli prvýkrát a to bolo jedlo na moje želanie. Ešteže som zlobu zajedol o 100 metrov ďalej o jedenástej už tradičným predspacím kebabom.

Unudení utráci na štarte

Ok, nepretekového jedla stačilo. Od ďalšieho rána prichádzajú skutočné ultra žracie orgie. Na raňajky hneď bábovka od majstra šefkuchára Jura. Zdalo sa mi, že na štarte som širší ako dlhší. Ale postupne sa pomer týchto dvoch hodnôt so stúpajúcou nadmorskou výškou na Bralovú skalu dostával do normálu a konečne si užívam stúpania. Pár svetlých chvíl ešte potom bolo na občerstvovačke na Skleniarských lúkach, kde mali znovu pre nás všetkočo bolo treba, ale potom už len klapky na oči a ťapkať z nohy na nohu vari aj 2 hodiny dokým som znovu nebol v raji na občestvovačke.

Za mostom už iba hore kopcom

A už aj skoro hore

Na Skleniarskych lúkach


Hej na Jasenove na nás už znovu čakala slanina, klobása a zopár známych. Júúj ako som vás ja rád všetkych opäť videl. Dokým ma už Julka odtiaľ nezačala vyháňať a nadávať mi, že pojem im všetko, že idem ako sopeľ a že môj parťák Lukáš tu už bol pred 30timi rokmi.

A nezaprší, a nezasneží :D


S parťáčkou Julkou a Jurom

Dnes malo podľa predpovedí nechutne pršať, ale cestou pod Vyšehrad by som to skôr nazval nechutne svietiacim Slnkom. Užívam si výhľady. Užívam si dokonca aj nezošúchane vnútra stehien ako minulý rok. Vtedy som už tu pýtal od Dalibora masť na kravské vemená. Parťák Jaro pučí o stošesť. Dnes sme si šli takpovediac každý svoj svet. Cestou do Vrickeho sedla dobiehame Peťa s Veronikou. Ehm.. Keď Peťo uvidel ako môj parťák zabáva jeho parťáčku a ako sa obidvaja opierajúc o paličky rozprávaju ako na seniorskom výlete po liečebnom kúpeli vystrelili sme dopredu a zabrzdila nás až občerstvovačka na Fačkovskom sedle.  Tam sme to síce vypučili ako rakety, ale tie 4 čí kieho frak kilometrov pozvoľného klesania do sedla mi už pekne kývkalo hlávku do boku od nudy. Tu mi zase nadávajú, že som ja pred parťákom 30 rokov.

Pod Vyšehradom

Za Vyšehradom po lesoch lúkach rovinou do nekonečna a ešte ďalej


Máme čas, tak v sedle dáme zo dva vývary a aj na záchod zájdem ako človek. Hore zjazdovkou môžem teraz už vyletieť ako raketa. Vydávame sa tam spolu s Peťom a Veronikou, ale Jaro dostáva druhý dych a za kopcom už druhú dvojicu strácame. Trošku nám stihne aj hlávky skropiť pred Čičmanmi. Inak okrem šibnutého traverzu pod Čelom nič výnimočné. Cieľ sa blíži, a tak sa ani na kontrole nezdržíme dlho.

Kopce sa blížia



Priberáme iného chlapíka z prežitej dvojice. Jeho nebohý parťák prišiel o koleno. Česť jeho pamiatke. Pozvoľna stúpame. Máme poslednú možnosť sa vygrgať, vyprdkať. Teraz to len začne byť čistá radosť. Prudké zbehy striedajú strmé stúpania. Čičerman a okolie je pre mňa zrejme najväčiša chuťovka na trase. Tentoraz ani dojazd na Obšiar za Ivom po zvážniciach nebol až tak na vypustenie duše. 

Paráda na Fačkovskom sedle

Nad zjazdovkou, ak mal chuť niekto obzrieť sa za seba :)

Pre niekoho dobre nevedieť kadiaľ ďalej :D

Až teraz si spomínam, že som vlastne asi na 20tom kilometri zmasakroval svoju paličku a z trojdielnej sa stala štvordielna. Snažil som sa ju ošetriť všelijak, ale či leukoplast, či izolepa, či gaffa páska nič neodolalo mojím zbehom a vždy pod kopcom som šiel už nie s palicou ale skôr s lukom. Až doma sme vysustrúžili dúfam už poriadnu ortézu. Palica je zošróbovaná viac ako pri viacnásobnej zlomenine stehennej kosti. 

Cestou na Javorinu, zase pohľad za seba



Kľak zo sedla Obšiar

Hrboľ Maguru prebehneme bez vážnejších porúch. Jaro ma v zbehu dobehne a postupne sa už blížime k cieľu. Keď tu zrazu kdesi za Boškovie lazom mi niečo zaštrajkuje v kolene. A to až tak dôkladne, že nemôžem nohu poriadne ani zohnúť. Prúser. Spočiatku na strmej zvážnici do Šútovského sedla sa snažím Jara stále nechať pred sebou a skackám na jednej nohe dolu za nim. Nechcem mu takto pred koncom pokaziť čas. Už sa dosť so mnou natrápil. Stále je to ale ešte kus do cieľa. Nuž čo, asi to nezakamuflujem, a tak kde sa dá, idem skackaním v miernych stúpaniach aj rýchlejším krokom pred neho. Palicu som samozrejme znovu ohol už pred Šútovským sedlom, a tak sa už odrážam len na jednej. No a takto už až do konca. Nie som z toho vôbec spokojný, ale radosť z prichádzajúcej párty mi to vari nevezme.

Daliborovo fotograficke dielo cestou do cieľa z Magury



Do cieľa dobiehame opäť za vidna ako minulý rok s Lukášom. O 7 minút neskôr. Tí babráci boli pred nami hodinu, ale že aj Lukášovmu parťákovi odišla noha, a tak nakoniec sme ich stiahli na 15 minút na posledných 14tich km. Neviem čo bude s mojim kolienkom, ale keď som zbadal varené vajíčka tak mi očička opäť žiarili. Pre toto som tu šiel celý deň. Konečne kopec dobrého jedla pri tých úžasných ľuďoch. A toto nikomu nevysvetlíš to musíš zažiť. Ultrapunk je proste akcia kde sa stretnú najlepší z najlepšich. Myslím tým tych mojich najlepšich. Všade tade po pretekoch je párty, ale toto je top. 

Cieľ na dohľad

Zmákli sme to aj druhýkrát

Sieň slávy

Ďakujeme Radovi a Ľubke, že sa tak o nás starajú. Či po stránke bežeckej, aby sme doma do gauča neprdeli, keď hlásia tak odporné počasie, čo aj tak nakoniec zariadili aby bolo geniálne, ale aj čo sa popretekovej socializácie týka. Jojooj, dobrý to bol nápad pred 4mi rokmi skúsiť prvé ultra :)



Foto: Dalibor Dvorštiak, Radovan Harach

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára