2 dni pri jazere Lago di Garda

Naša cesta v Alpách po Dolomitoch a Vysokých Tauroch pokračuje ku jazeru Lago di Garda. Nezdržíme sa tam ale moc dlho. Na jednej strane parťáčka Miška potrebuje domov, na strane druhej musíme ísť druhú parťáčku v pondelok vyzdvihnuť na letisko do Bergama. Dva dni v rýchlosti pri jazere dopadli teda takto:

1. deň: cesta do Riva del Gardy, dážď, bicyklom na passo Guill (1225mnm)

2. deň: via ferrata na vrchol Cima SAT (1245mnm)

Pred vrcholom Cima SAT

Nad jazerom je to úžasné či cez deň, či ráno, či večer

tak a teraz pekne pomaly:

1. deň: Riva del Garda (67mnm) - passo Guil (1225mnm)

Z Tiers pri Bolzane, kde sme mali svojich dobrodincov na nocľah, vyrážame hneď po raňajkách. Predsalen zase nepôjdeme diaľnicou a ešte dnes by sme radi čosi stihli prejsť na novom mieste. Zbehneme 700 výškových metrov do Bolzana a pokračujeme hneď na druhú stranu do kopca do sedla Mendel pass (1362mnm). Zase raz trošku prekvapenie. Sedlo nie je až tak vo veľkej výške, ale dákosi sme sa pozabudli, že stúpať sme začali vo výške 300mnm.

Hor sa za krajším dňom

Serpentínami sa teda valíme nad oblaky. Dnes je všade hmla a mraky len tak visia nad krajinou. Výjdeme hore a tam celá dedina. Cítim sa skoro ako u nás na Donovaloch. Z tohoto sedla už moc neklesáme ale držíme si výšku. Parťáci zatúžili po kávičke, a tak odstavujeme pri nejakom jablkovom poli. Výhľady sa dnes stále nekonajú. Pod nami som podľa mapy čakal jazero, ale ani na to nedovidíme.

Niečo tam piští, neprivrzli sme cykádu. Tie robili riadny rámus, zrejme väčši ako piskot ložiska na kolese

Pozvoľne klesneme do údolia. Odtiaľ ale ako už je zvykom sa okolo zrúcaniny Castel Belfort znovu ocitáme vo výške 1000 metrov v sedle Sella di Andalo. Dnes ma tá cesta moc nenadchla. Asi to bude tým počasím. Od Sella di Andalo už iba klesáme ku Lago di Garde. Ešte predtým obchádzame veľmi pekné jazero Lago di Molveno cez rovnomennú dedinu Molveno. Z týchto miest začína dosť cítiť komerciu. Je tu hrozne veľa ľudí. Som zvedavý čo bude na Garde.

Na obede v Riva del Garde

Za jazerom prichádza krásna úzka dolina so skalnými útvarmi nad našími hlavami. Prvýkrát sa nam stáva, že cesta je pre práce uzavretá a musíme inou cestou si zo 10 kilometrov výlet natiahnuť. Nevadí, keďže nás to vedie stále krásnymi miestami. Touto cestou sa dostaneme do Arca a odtiaľ už v poriadne zahustenej premávke až do Riva del Gardy. Všade sa to hemží ako v Bolzane. 

Po obede treba umyť

Lukášovými známymi nám bolo odporučené parkovisko pri Vigili del fuoco. Len kde to do frasa je? Až časom zisťujeme, že to asi ťažko nájdeme ak to budeme písať do gps navigácie. Veď to sú hasiči po taliansky a nie názov cesty. Prechádzame preplneným mestom a hľadáme kde teda zaparkovať. Niečo sme aj našli ale všade sú výškové brány na 2,2m. Asi aby tam karavány nestáli. A hlavne je všetko platené. Len na jednom mieste sme nevidili náznak platenia. Sme bezdradní tak len tak nadivoko zaparkujeme pred rozostavaným obchodom.

V obchodnom centre nudu nedrieme

Musíme si dať obed. Čo je horšie začína pršať. Obed teda varíme na variči priamo v aute. No komu lepšie? Riady umývame pred dverami auta v najväčšom lejaku. Aspoň sa vymyjú. Kávičku dávame pod strechou kufra. Keď nám je už pridlho zájdeme aj do obchoďáku. Prišiel čas aj na Dobble. To si roztiahneme na podlahe v strede nákupného centra. Veď kto nás tu pozná? Keď odtiaľ výjdeme po búrke a daždi už ani stopy. Ideme pokračovať v hľadaní parkoviska.

Konečne neprší a ja o piatej poobede vyrážam na bicykli

Škúšame to na tom neplatenom. Bicykle samozrejme neprechádzajú, ale tie zhodíme dole a vojdeme s nimi povedľa auta. Vyzerá, že táto, asi najväčšia parkovacia plocha neoficiálneho parkoviska, je ozaj neplatená a je to tá čo spomínala kamarátka Lukášovi. Ok, tu ostávame. Počasie sa lepší a ja mám teda na neskoré poobedie program jasný. Idem na bajk. Ostatným sa už nechce. Veď je už skoro 5 hodín. Miška si išla zabehať okolo jazera a Lukáš ju doprevádzal na bicykli. 

Raj cyklistov, tiuristov, surférov, loďkárov, proste raj pre každého (ak Ti neprekáža milión jeden ľudí)

Ja sa nejako prekľučkujem cez historickú časť mesta a okolo nádherného malého Talianského prístavu. Ešte aj za dedinou mám čo robiť trafiť správny tunel. Okolo Gardy sa hneď z vody dvíhajú niekoľko desiatok, ak nie stoviek metrov vysoké steny. Cesty okolo idú búď galériami alebo rovno tunelmi popod tieto steny. Nachádzam si teda správny tunel bez dopravy. Ide o výhliadkovú cyklo chodeckú cestičku. Mierne stúpam a jazero sa začína rozprestierať podo mnou.

Po niekoľkých kilometroch ale odbočím do doliny kolmej na jazero. Niekoľkými serpentínami sa vyhúpnem nejakých 300 metrov vyššie a pokračujem ďalej. Chvíľku idem štátnou cestou ale potom znovu vojdem na lesnú cestičku. Stále je všetko ako v rozprávkovej idylke, postupne stúpam do väčších výšok. Sám som zvedavý do akej výšky stihnem výjsť.

Lazy nad jazerom

Zrazu sa ale predo mnou objaví strašne strmá cesta. Pohodička. Asi nejaký ostrejší nábeh na inú cestu. Lenže ja zabočím presne tam kde ide strmina. A strmina nie a nie ustúpiť. Jedine betón vystriedali dažďom zmočené okruhliaky. Koleso sa medzi to šmýkalo a zasekávalo sa pomedzi skaly. Stúpanie malo okolo 15-20%. Proste čistý koniec. Nevedel som či sa mám smiať a či plakať a či to vlastne nemám otočiť. Ale veď chcem aj čosi uvidieť nie? Stále som ale v lese a po výhľade ani stopy. Trápim sa poriadne. Zo tri razy si musím dať rovno prestávku, čo som už nedokázal priam už hádzať bicykel pred seba čo pedále stáli na mieste.

Keď tu zničoho nič som na lúčke s pár domkami. Dokonca po tejto ceste vedie asi jediná cesta autom ku nim. Jedno či dve auta som aj stretol. Normálne, aspoň čo som videl, dole mu to išlo. Je to tu celkom pekné ale čakal som výhľady na jazero a tie tu nie sú žiadne. Pozerám mapu a tá vraví, že ešte musím vydržať. No a tak sa opäť cesta vracia do lesa a ešte pár serpentín bojujem. Nie je to už ale až tak strmé, lenže síl dochádza. Prechádzam okolo ohrady s koníkmi. Ešteže mám po okolí také krásne pohľady.

Medzitým Miška a Lukáš pri jazere

Po cca 1200 výškových metroch som konečne v sedle odkiaľ aspoň trošku vidno jazero. Trvalo mi to neuveriteľné dve hodiny a na samotné Monte Tremalzo v cca 1700-1900, kde som mal namierené, by to bolo ešte minimálne na hodinu. Nič to, ja tu končím. Ešte sa mi je treba dostať aj dolu a po tých slizkých kameňoch to nebude med lízať. Preto veľmi pomaličky, ale odušu brzdím. Myslím si, že brzdy si túto jazdu museli riadne "užiť". Ako som zišiel z tohoto prekliatého strmého miesta, galérie okolo jazera si už opäť užívam. Okolo ôsmej som dole a parťákov som našiel pri jazere.

Chviľku ešte pri teplom pivku posedíme, potom znovu čosi vykuchtíme a keď zajde aj posledný lúč Slnka zaľahneme vedľa auta priamo na parkovisku. Raz za čas mi poriadne liezli na nervy tí čo nám neviem či aj diaľkovými nesvietili do očí. Každopádne lepšie ako v aute.

Večerné pivko

2. deň: Via ferrata na Cima SAT (1245mnm)

Výjde Slnko, výjdeme zo spacákov aj my. Niet tam už čo hľadať. Rána nám trvajú čím dlhšie ale aj tak sa snažíme vyrážať čo najrýchlejšie. V týchto malých nadmorských výškach je nenormálne horúco. Nech teda nejdeme v najväčšej páľave.

Výhľady sa nám ukazuju veľmi rýchlo

Prvý rebrík

Prvé metre vedú po centre Riva del Gardy. Je tu úplne ľudoprázdno. Jedine kde tu nejaký upratovač sa pohne. Prejdeme aj za poslednú okružnú cestu okolo jazera a už aj stúpame. Asi 20 prudkých serpentín okolo krásnych Talianskych záhrad, ktoré sa tiahnú do poriadnych výšok nad jazero. Záhrady postupne vystrieda suchý les. Slnko sa už od rána opiera o tieto západné svahy. Fučíme ako parné lokomotívy. Zachvíľku sme na nástupe na zaistený chodník.

A teraz ten druhý

Nezdá sa to byť veľmi náročné. Aj keď o výhľady a závrate z výšok nie je núdza. Raz sa ide krátkymi poličkami v stene, potom chvíľu hore a takto až dokým naprídeme na rovnejšie miesto. Opäť vchádzame do lesíka až prichádzame ku vysokej stene. Pred nami sa objaví 30 metrový rebrík. Vyzerá byť poriadne rozhŕkaný a dokrivený. Ale veľmi príjemná zmena. Rebríky sme za celý čas čo sme v Alpách ešte nemali. Za týmto rebrikom po chvíľke oddychu je druhý najvyšší 70 metrový rebrík. Nejde ale vkuse. Je na viackrát zalomený. Kolmou stenou sa dostávame skoro na vrchol.

Začína byť na nevydržanie v tej Slnkom zaliatej stene. Schovávame sa pod každým jedným stromom. Ešte prelezieme pár skalných útvarov, tentoraz už bez rebríkov a sme hore. Netrevalo to ani extra dlho. Myslím si, že čas bol pod 3 hodiny. Zobrali sme si so sebou jediné pivo. Hore dobreže nedošlo k bitke o neho. Samozrejme si robíme milión fotiek a selfiečiek. Vidíme veľkú časť jazera, z druhej strany jazera vidíme Miškou ospevované Monte Baldo a po ľavej strane sa ukazujú kopce kde až oko dovidelo. Tie najvyššie v tej časti by mali mať do 2500 mnm.

Čo viac dodať?

Keď si oddýchneme valíme druhou stranou dolu. Ešte bolo potrebné zliezť poslednú skalu ale následne už ferratové sety balíme do batohu a asi milión serpentínami bežíme ozlomkrky naspäť do Riva. Slnko poriadne pečie. V suchých lesoch je už problém prežiť. Vody už máme len veľmi málo. V meste je už o poznanie viac ľudí, ale všetci sú takto na obed zalezení vo vnútri. My z auta len vyberieme veci na kúpanie a ideme do vody.

Pohľady z hora

Náš vrchole Cima SAT

Po možno dvoch rokoch sa kúpem. V jazere možno 100 kilometrov dlhom. Cítim sa skoro ako pri mori. Už len soľ vo vode chýba. Na jazere je nespočítateľne množstvo lodí a okolo nás na maličkej kamenistej pláži sa to len tak hemží ľuďmi. Samozrejme takéto ničnerobenie nevydržíme dlho. Možno nás aj hlad vyhnal do lokálnej reštiky pri pláži. Dávame si po druhýkrát v Taliansku pizzu. Toto je moja tretia Talianska pizza a až teraz sa im konečne podarila. Bola to mňamka.

Prišiel ale aj čas odchodu. Miške ide o 17tej autobus z Malcesiny. Nenechávame nič na náhodu. Aj keď je to cca 25 kilometrov, ideme radšej 2 hodiny skôr. A dobre tak. Okolo jazera v nedeľu poobede poriadna zápcha. Tých pár kilometrov sme šli vyše hodiny. V Malcesine stojíme pred miestnym obchodom. Predsalen sme už všetko pojedli a zajtra čakáme novú návštevu. Miška našla svoju zástavku veľmi rýchlo a ešte sa teda raz lúčime v obchode. Zrejme bude v autobuse veľký hlad do Mníchova.

A takto za vrcholom

Cestou naspäť

My teda nasadneme do auta už iba dvaja a pomaličky sa pustíme na cestu okolo Lago di Garda smer Bergamo letisko. Bola to čistá katastrofa. V každom jednom meste okolo jazera boli poriadné zápchy. Celé sa to ukľudnilo až na druhej strane jazera, kde sme vyšli na nejakú neplatenú rýchlostnú cestu. Odtiaľ to už ubieha až veľmi rýchlo. Až tak rýchlo, že sme pár kilometrov od Bergama a ešte sme stále nenašli nič na spanie. Schádzame preto z rýchlostnej cesty medzi dediny. Ale aj tu je všade rušno. Okrem iného potrebujeme doplniť vodu. Na mape vyčítam, že jeden pramienok je aj v dedine Coccaglio. Bol to veľmi zvláštny prameň. Priam to tu vyzeralo ako nejaké pútnicke miesto. Aj niečo v tom duchu tam bolo napísané. Prameň bol dokonca na fotobunku. Zapol sa len vtedy, keď tam priložíte fľašu a dokonca to tu malo viacero vývodov. Niektorá voda mala byť frizante, iná nie. Na noc sa voda dokonca vypínala.

Bastione

Vedľa, pred škôlkou, bolo parkovisko. Tam sme sa rozložili a spučili večeru. Pred parkoviskom z druhej strany cesty už bol iba živý plot a za nim vinica. Západ Slnka bol týmto smerom nádherný. Celkom sme si dobre vybrali. Ja som sa na noc rozhodol spať pri viniči. Lukáš v aute. O pol noci ma budí dážď, vleziem do auta a za chvíľu poriadna hrmavica. Každú chvíľu som čakal kedy nám tie stromy pred nami spadnú na kapotu. Celkom som to prežíval. No a to čo sa už dialo potom bude v ďalšom článku.

A už konečne vo vode

Tento výlet by sa teoreticky tiež dal zvládnuť ako jedna víkendovka. Aj keď už je to celkom dosť cesty. Dalo by sa tam dostať diaľnicou cez Salzburg, Insbruck a Bolzano alebo spodom cez Klagenfurt a Veneziu. Je asi jedno, ktorým smerom. Z Bratislavy to bude si myslím okolo 9 hodín. Ja by som to určite zokruhoval. Išiel by som asi vrchom cez Salzburg už v piatok po práci a v sobotu si buchol nejaký bajk okolo Gardy. Okrem toho čo som šiel je tam hrozne veľa iných možnosti. Na druhý deň by som šiel buď túto ferratku čo sme šli my alebo hocijakú inú ľahšiu túru. Cestou späť okolo Venezie by som sa určite zastavil buď v samotných Benátkach alebo kdesi na pláži v oblasti Golfo di Venezia. A na večer letieť domov. Niektorí by možno v pondelok už aj prácu mohli zmáknuť.

Cestou preč z komercie

Foto: Lukáš Hladký, Michaela Ružičková